Výška “ich” citov.

Niekedy si hovorím, “čo ak by…”. Aj Ty zvykneš mať rovnaké zmýšlanie? Hovorím tomu denné snívanie… alebo neutíchajúca myseľ. Alebo nikdy nekončiace myšlienky…

Myslím, že každý ma problém sa tak trochu stíšiť, zastaviť, na chvíľu na všetko zabudnúť a iba tak byť. Myslím, že celý problém spočíva v strachu z toho, čo by nastalo v úplnom tichu, osamotení sa, … chaos?! Vôbec nič?! Ja sama neviem. Mám s tým momentálne tak obrovský problém. pexels-photo-326642V stíšení mysle človeka s disociatívnou poruchou identity sa niekedy stane obrovský opak – začneš počuť, tak zreteľne akoby si priložil pohár k stene susedov a tajne načúval, o čom sa rozprávajú. Počuješ rozhovory svojich vlastných osobností… akoby im vôbec nezáležalo na tom, že chceš byť momentálne v tichu. Alebo, že by si už konečne po štyroch dňoch normálne a jednoducho zaspal. Ale nie, oni sa začnú rozprávať práve vtedy, keď Ty potrebuješ byť sám.

Čo ak by mnou nelomcoval tak obrovský strach, že budem zlyhaním, že spravím chybu, že niečo pokazím, niekoho stratím…?

Poviem Ti – od kedy sa takto “verejne odhaľujem”, tak mám pocit, že som čoraz viac zraniteľnejšou a zároveň stále viac zabudnutou. Blog z Teba spraví písateľského hrdinu. pexels-photo-262103Ale to je asi všetko.

Potom zrazu vyjdeš na bojisku a zistíš, že Tvojou jedinou zbraňou je Tvoje odhalené zraniteľné srdce a že nie si schopný bojovať,… že si schopný sa ukrývať. Lebo všetko zrazu vyzerá byť strašideľné a vzdialené…

Neviem prečo, ale stále ma to vracia k filmu Split. A priznám sa – chystám sa do kina na film Glass, kde sa budú opakovať scénky zo Splitu, lebo nielenže tam hrá ten istý herec, ale hrá tam s tou istou Disociatívnou poruchou osobnosti.

Lebo sa mi to neustále stavia do protikladov všetkého, čo som kedy žila. Prečo? Lebo kým som verejne nerozprávala o tom, že mám DID, tak som pracovala pre seminár Otcovo srdce…celých 9 rokov. Od administratívnych úloh, chvály až po tlmočenie. Potom sa to všetko “dosralo” – nezvyknem používať vulgárny slovník, ale presne to sa stalo. Stalo sa, čo sa nemalo. A ja koza som mala počúvať svoju terapeutku, ktorá ide na všetko po “malilinkatých krôčikoch” a nepúšťa sa do veľkých vecí, lebo vidí ako ma to ničí…

A tak mám pocit, že som zase na začiatku. Predstavujem si, že toto je úplne prvý blog v živote.

Čítala som jednú báseň:

IMG_1382.jpg

Niekedy by som už najradšej zakričala: “Haloooooo, som to stále ja.”, len mám pocit, že ten prívlastok DID zo mňa urobil monštrum pre ľudí, s ktorými som zvykla byť skoro stále.

Chcem Vám vysvetliť jednu základnú vec – človek s DID prepína najmä zo stresu, úzkosti, strachu, bolesti, bojazlivosti… neprepína kvôli tomu, lebo chce zničiť Teba, Tvoje dielo, Tvoju hodnotu. Prepína kvôli tomu, že sa cíti, že danú situáciu nezvládne.

Ja mám v sebe asi 5 detí… myslíte si, že by som bola schopná ako dieťa Vám nejak ublížiť? Stále dookola sa mi opakuje zážitok z Otcovho srdca. Bola som tam pozrieť – lebo tí ľudia v tíme – po 9tich rokoch ich máš ako rodinu… chcela som ich vidieť, byť s nimi. Až mi napadlo, že to pozdieľam s účastníkmi, veď som skoro na každom Otcovom srdci držala v ruke mikrofón a hovorila svedectvá. A v tom sa stalo, že jeden z hlavných spíkrov, ktorý mi bol ako duchovný otec po mnohé roky, zobral mikrofón z ruky a zakázal mi hovoriť verejne. Keď som sa spýtala prečo, tak mi povedal: “Lebo neviem kto hovorí, čo ak hovorí Mike, alebo Johnny?!”

Mike a Johnny sú dvaja moji najviac obľúbení alteri. Mike ma dostal do mnohých prúserov, ale ochránil ma pred všemožnými vecami. Neviem si predstaviť svoj život bez Mike-a. Ja viem, že raz zmizne, integruje sa, ale že to nespraví kým vidí, že nie som v poriadku.

Keby som mu dala slovo v tomto blogu napísal by niečo v zmysle: “Chcel som odísť, chcel som to vzdať a nechať Ivonku ísť svojou vlastnou cestou… lebo som tak veľa vecí v jej živote posral. Ale ona mi z ničoho nič odpustila. V stave môjho najväčšieho utrpenia a zranenia mi povedala, že ma potrebuje a ďakuje. Tak som ostal, veď som starší brat pre všetky jej malé deti v nej.” Mike rozpráva a píše anglicky… veľmi ostro. Preložila som ho veľmi mierne. Ale nikdy by nerozprával veci, ktorých motívom by boli zničiť môj život, alebo samotný seminár Otcovo srdce. Je zranený, asi aj ja… veď je môj.

Keby sa k tomu vyjadril Johnny, tak by povedal: “Išjel som tam, lebo sú tam hrački a preljeski ako máme v stacijonári. Ale poslali ma preč. Tak chodím uš len do stacijonára, lebo tam sa ma ludja neboja. Tam ma lubija, lebo som.” Teraz sa naozaj odhaľujem, lebo takto píše Johnny naozaj. Chcela som to opraviť, ale keď chcel písať – trvalo to asi trikrát dlhšie, než by som to dala ja. Lebo ja píšem z pamäti. On hľadal písmenká.

A naozaj s ním súhlasím… viete prečo rada chodím do stacionára? Lebo tam si môžem slobodne – najskôr mi napadlo aj prdnúť, ale myslela som prepnúť… Tam môžem mať strach a nevedieť, čo ďalej so životom. A vôbec mi nedajú na to recept, ani slová povzbudenia – ale stoja pri mne…

Úprimne, v Otcovom srdci má tím asi 50 členov, za posledných 5 rokov tam som stretla možno aj 1000 ľudí ročne… a vieš čo? V reálnom fyzickom kontakte som s Jankou a Lenkou. Ešte občas Romčo, keď ide okolo sa zastaví. Chcem len ujasniť – som presvedčená o tom, že sa za mňa modlia. Že za mňa slúžia sv. omše, alebo o mne hovoria ďalej, aby modlitieb bolo viacej… ale v kontakte  som možno ešte s ďalšími tromi.

Ja ten seminár stále odporúčam… ak nemáš rád objatia, tak to kľudne na začiatku povedz a nemusíš ísť do objatia… až s príchodom do stacionára som si uvedomila, aké ťažké je slovo “ODPUSTENIE” iba počuť, nieto ním ešte prejsť. Tam ním prejdeš za jeden deň. Aspoň v jednej udalosti… ja môžem dookola odpúšťať a stále sa cítim zranená tým, že mi bolo zakázané hovoriť. Že som prestala existovať. Že ma prestali podporovať… až priveľa rokov som tam chodila zadarmo, aby mi dnes prišlo “okej” ísť si týmto drsným životom len s Charliem.

Choďte tam a verím, že zažijete prijatie. Minimálne od mojej Šašoši… lebo ona to inak nevie… ale nik z nich nie je dokonalý. Ani ja som nebola. Preto by mi malo prísť normálne, že už nie som medzi nimi. Ale nepríde mi to tak… vieš, stále viem po anglicky, stále mám schopnosť písať na počítači, stále som schopná hrať na gitare, aj spievať. Dokonca by som niekedy aj chcela viesť chvály…

Ale dnes sa točím v samote a kruhu toho, “čo ak by to nikdy nenastalo?” – Verím Pane 2006, kde som odovzdala svoj život Bohu s dôverou, že budem slobodná. Dva roky by som nestrávila v Dánsku na biblickej škole, lebo by u mňa Biblia nemala žiaden význam… tým pádom by som nikdy ani nešla na Otcovo srdce, lebo by som nemala živý vzťah s Bohom. Ani by som sa neprihlásila na ŠAS, kde som prežila, že mám povolanie do zasväténeho života…a možno by mi nikdy nepreplo, lebo by som na modlitbu za žiadnych okolností nešla. A tým pádom by nikto nikdy neriešil, či som to ja alebo nie som to ja…

Poviem Ti, pre mňa je toto to najhoršie na tom všetkom… “haloooo, som to stále ja…” volanie do ticha ozývajúce sa ozvenou nikoho. Kto sa odváži dvihnúť sa až do výšky mojich citov?!

Robili sme spoločne mandalu v stacionári… je mi úplne jedno aké hinduistické alebo budhistické pozadie to má. Som predsa kresťan. Ten novozákonny, ktorý keď sa dotkne nečistého, tak sa to stáva čistým, prečo by som mala riešiť, či je to nejak inak?!

Najskôr sme kúsok spravili spoločne, potom sme oddelili papiere a každý pracoval na svojom kúsku a potom sme to spojili. Ja prezradím len to, že moja časť je tá čiernobiela… keď som videla to farebno u “kolegýň z ústavu” 🙂 až mi z toho smutno prichádzalo. Že “do paže Ivonka, Ty im to úplne pokazíš svojim smutným svetom”… až sme to spojili a moje srdce žaslo. Každý sme svoju časť roztrhali… akože nechávame to za nami, či aká je pointa mandál. Ale podstatné je, že som si uvedomila, že ak ma nedokážu takto v celku prijať ľudia naokolo, ak to nedokážem ja… tak som skončila.

IMG_1406.jpg

Priatelia, DID je len svet rozkúskovaný na mnoho častí… každý človek s DID, ktorého poznám má rôzne množstvo a rôzne pohlavie a rôzne. vekové kategórie osobností… ak by som hľadela iba na tú jednu, tak by som nikdy nespoznala, aká nádhera sa v nich skrýva. Aká nádhera je ukrytá vo mne.

Ak na to budeme hľadieť z pohľadu amerických režisérov filmu Split, či Glass, tak na nás budeme hľadieť ako na psychopatické monštrá, ktoré chcú ublížiť. V skutočnosti sme len malí/veľkí ľudia, ktorým bolo ublížené.

Môj Charlie vidí aj môj smútok, aj moju radosť, aj môj hnev, aj moju zúrivosť, aj moje nadšenie, moju lásku, moje jazvy… všetko. A nejak sa mu podarilo pospájať si to v jedno a ľúbiť ma celú. A toto je cesta integrácie z môjho pohľadu pre človeka s DID.

IMG_1340.jpg

V čom mi najviac nepomáha moja posudková pani doktorka, ktorá ma trikrát vyhodila, že mi nič nie je… tak teraz usilovne od roku 2015 moja terapeutka T. píše všetky správy z terapií, aby tá pani doktorka mala čo čítať v tieto chladné nočné večery. Mimochodom, terapiu mám “od nepamäti” raz do týždňa… z toho bude kniha!

Takže invalidný dôchodok je stále niekde za hranicami neznáma… lebo však mi nič nie je… 

A keď si toto poviem tak sa ráno zobudím s novými zraneniami na tele – ak vôbec zaspím… takže ešte raz… priatelia, mám disociatívnu poruchu osobnosti a komplexnú traumu. Život nie je vôbec jednoduchý, ale nie je ani pes. Lebo Charlie sa má pri mne veľmi dobre.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

PS: Keby chceš prispieť na denný psychiatrický stacionár v Trenčíne, tak mi to napíš do poznámky platby. Momentálne už sa podarila dodať kanvica, aj tá sranda s filtrom na vodu, chladnička… a chýba vysávač 🙂

 

 

 

Kým chcem byť?!

Premýšľal si niekedy nad tým, že by si dostal šancu vrátiť čas a byť iným človekom, ako si dnes?! Áno, ešte stále pozerám “Once upon a time” – nehovorte to hlavným hrdinom, ale už mi to príde ako telenovela, tak vynechávam niektoré časti. Predsa len seriál so siedmymi sériami je naozaj dlhý. Rozprávkovo-dospelácky seriál o boji medzi dobrom a zlom. 28ročná Emma zrazu získala možnosť byť na strane zlých, lebo ju do toho navliekli a teraz sa ju jej najbližší snažia vrátiť naspäť na stranu dobrých.

Vieš, aj zlí si myslia, že sú superhrdinovia a že robia dobré veci, len so zlým úmyslom, motívom, niekedy si ani len neuvedomujú, že ich za ich konanie niekto považuje za zlých.

Ráno vstaneš a máš možnosť vybrať si. Kým sa staneš?

pexels-photo-346796.jpeg

Mňa vždy chytí za srdce príbeh Kapitána Amerika. Neviem, či ste videli ten prvý film o tom, ako sa vlastne dostal k tým svojim svalom… ale vybral si ho jeden človek, lekár, ktorý chcel dať superschopnosti niekomu, koho si sám vyberie. Vybral si najúbohejšieho vojaka, najchudšieho, malého muža s obrovským srdcom. Keď sa ho veliteľ pýtal, prečo práve on, tak tento lekár len tak zrazu “hodil granát”. Nebol odistený. Ale viete, čo spravili všetci vojaci? Rozutekali sa na všetky strany, aby sa mohli ukryť pred smrťou. Zatiaľ čo tento nič netušiaci Kapitán Amerika sa hodil na granát a vlastným telom sa rozhodol obetovať sa za všetkých. Filmov o hrdinoch je strašne veľa… či od DC Comics, alebo Marvel, alebo od iných… ale život každého hrdinu sa začal akoby z ničoho.

Koho by si si vybral Ty a prečo?

car-superhero-symbol-batman.jpg

Priznám sa, keby položím túto otázku samotnému Kapitánovi Amerika (vôbec neviem ako ho mám skloňovať, ospravedlňujem sa), tak si myslím, že by svoj život nemenil za niekoho iného.

Prečo by aj mal… vybrať si život niekoho iného by znamenalo, že aj tak by niekto iný musel žiť ten Tvoj. Neviem prečo, ale takmer v každom diele “Once upon a time” hovoria vetu “Magic comes with price.” Keď niekto túži, aby sa premenil, alebo sa niečo udialo inak, vždy mu povedia, že ho to kúzlo bude niečo stáť. Teraz nereprezentujem čarodejníkov, ani kúzla, ani nič… iba samotnú cenu. A to, čo Ťa to stojí.

Niekedy tam chcú niekoho zachrániť a cena, ktorú musia zaplatiť je, že ten človek na nich úplne zabudne. A oni sa predsa pre to rozhodnú, lebo chcú, aby žil. Ale on nikdy nebude vedieť, že to spravili pre neho.

Cena, ktorú zaplatil Ježiš na kríži je presne taká istá… nikto z nás netuší tú skutočnú hodnotu toho, čo znamená večný život a tak málokto oň bojuje. Namiesto toho sa snažíme vyjednávať so samotným Bohom – ak sme neveriaci, tak s iným druhom bytia, či nebytia… ale neustále sa snažíme bojovať. Najčastejšie bojujeme sami proti sebe…

Prečo je to tak… netuším.

Niekedy dávno som tu písala o Dave-ovi.  Ja som blogger s disociatívnou poruchou osobnosti a on je vlogger s disociátivnou poruchou osobnosti. Nikdy sme sa nestretli, ale vymenili sme si pár slov. Priznám sa – videla som iba jeho prvé video, potom som chvíľu nepozerala a potom znovu. Chcem Vám len povedať, že mať “DID” (dissociative identity disorder) v sebe nenesie “výhody”, ako si mnohí o nás myslia.

Čo môže byť výhodné na tom, že každú chvíľu pociťuješ pocity, ktoré ani nevieš, prečo zrazu nastali, ktoré ani len nepatria do situácie, v ktorej sa práve nachádzaš, ale niekomu v Tebe to niečo pripomenulo, tak spustí, tak obrovský plač, že máš pocit, že Ti hlavu roztrhá.

Ešte stále si myslíš, že je to výhoda?!

Niekedy Ti prepne v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Niekedy si spletieš sestru spolužiačky tak veľmi, že sa vrátiš do stredoškolských čias a potom nevieš nájsť vlastný dom na ulici, kde si býval…

Čo môže byť na tom výhodné?!

Dave – nežijeme rovnaký život, ani asi nemáme rovnaké hodnoty. Ale chcela by som, aby si vedel, že máš moju podporu v tom, aby si neprestal bojovať – nie sám proti sebe, ale smerom vpred. To, že ľudia píšu všelijaké komenty a nechcú Ťa prijať do skupinovej terapie… neviem, čo na to povedať. Je mi ich ľúto. Lebo nevidia, že v hĺbke Teba a Tvojich osôb si Ty a Teba a aj Tvoje osobnosti to bolí… nevzdávaj to brácho.

Či by som sa s niekým vymenila?! Nie, s nikým, nikdy… nechcela by som, aby niekto prežíval to, čo ja. Aby strácal priateľov lusknutím prsta, aby cítil chronickú prázdnotu, či smútok, alebo bolesť… nie som človek, ktorý by mal nepriateľov, ale keby som mala, ani im by som to nepriala.

Ja neviem, čo s tým všetkým. Občas na Boha kričím, aby už konečne niečo spravil, ale ja vlastne neviem, čo od neho očakávam. Priznám sa, neviem kto zo mňa, či vo mne je veľmi blízko Bohu… vďaka Bohu. Som vďačná. Lebo viem, že som zakorenená na správnom mieste. Viem, že moje motívy nie sú zlé, lebo Božia priazeň ma neopúšťa, ani keď Ho opúšťam ja.

Prečo to robím?! Pretože niekedy je tá bolesť neuhasiteľná a neprekonateľná…

Dobre. Mám dobré vzory. Som z dobrej rodiny – alebo lepšie povedané – moji súrodenci vedia, že Boh nado mnou bdie a že bdie aj nad nimi. Niet sa čoho báť… a predsa sa bojím každý jeden deň. Lebo niekto vo mne sa bojí…

Ale nakoľko som videla svojich súrodencov nevzdávať to jeden s druhým, tak mám vzor, že to nevzdajú ani so mnou. A ja to nevzdám s nimi. Neriešime majetky, nehádame sa o tom, čo má komu patriť, alebo kto má väčšie právo na čo. Nespája nás naše priezvisko, lebo sestre sa už dostalo iné 🙂 spájajú nás naše srdcia, ktoré sú odhodlané bojovať jeden pre druhého do konca. Nie, nechystáme sa zomrieť. I keď priznám sa, že nepoznám človeka s DID, ktorý by to nechcel skončiť. Takže aj to mi občas prebehne hlavou…

Ešte stále však bojujem. Bojujem o náš stacionár – lebo ako Dave hovoril vo svojom jednom videu – niet pre neho miesto s takou poruchou. Pre mňa sa miesto v Trenčíne našlo. Dokonca aj terapeuti, ktorí sú ochotní sa so mnou smiať, hádzať si vankúše, nosiť smiešne ponožky, plakať, byť dojatí – byť tam pre nás takí, akí naozaj sú.

Som v novej skupine – Cesta pokračuje, ľudia sú noví… prvý týždeň by som spravila všetko preto, aby boli naspäť tí starí a dnes už viem, že to vôbec nie je potrebné. Mojou najväčšou ťažobou je hanba. Neustále sa hanbím za to, že DID mám. Keď mi prepne do niekoho iného a potom naspäť vždy sa rozplačem. Lebo vidím svoju terapeutku skákať ako blázon dokolečka a skupinu s ňou a hovorím si – to až takto prekračuje hranice “normálnosti” iba kvôli mne?!

A áno, prekračuje. Už len musíme presvedčiť pani posudkovú doktorku o tom, že to všetko je reálne a že nesimulujem… to vie byť občas zložité. Ale možno mi raz ten invalidný dôchodok uznajú.

Zatiaľ žijem v dostatku – aj vďaka Vám.

Nechcite byť niekým iným… lebo by Vás to mohlo niečo stáť. A to nie je potrebné. Lebo už je za Váš život zaplatené.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu, tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

 

 

 

Kto vlastne sme?!

Poviem Ti, niekedy sa cítim, že sa tvárime, že máme nadprirodzené schopnosti vedieť o človeku všetko bez toho, aby sme ho vlastne poznali. V angličtine to znie rovnako – “to know” – poznať i vedieť. Možno preto si to mýlime. Bez príbehu nikdy nebudeme poznať človeka, budeme si len myslieť, že vieme. Je v tom obrovský rozdiel.

Je mi z toho smutno. Najviac mi býva z toho smutno, keď viem, že ma ľudia riešia bez toho, aby ma naozaj poznali. To, že ma poznali predtým, znamená, že o mne veľa vedia. Ale ak ma chcú naozaj poznať, tak na to je potrebné, aby ma zažili face-to-face = z tváre do tváre, osobne, až potom budú poznať, že vlastne nevedeli.

Dnešný blog trochu zhudobním… nakoľko mi robí problém počas posledných mesiacov veľké množstvo ľudí, kráčam si so slúchadlami na ušiach, najmä v autobuse, ktorý je preplnený. Prečo? Jednoducho sa zamerám na slová toho, ako druhí vyjadrujú kúsok seba, aby sme o nich kúsok vedeli. Alebo aby sme trochu poznali toho o sebe.

Zachytila ma jedna pieseň tento týždeň. Presnejšie táto:

Nakoľko niekto vie a niekto nevie po anglicky, tak sa pokúsim aspoň o taký môj chabý alebo možno aj dobrý preklad.

Vytvorili zo mňa príšeru, strelili by do chrbta, nechali ma počítať do troch, poslali na mňa lovcov.

Urobili zo mňa démona, potom dávali kríž skrze moje telo, nechali ma vyhľadávať, pretože na mojich rukách bola nejaká krv.

“Ale nevidia, keď prichádzam, budem sa smiať, kým budem utekať, a vy neuvidíte, keď budem utekať. Budem tou príšerou, ktorú ste chceli.”

Spravili si zo mňa príbeh, smiali sa a robili si vtipy z môjho mena, dali na mňa odmenu, boli nadšení z mojej hanby.

(Potom sa opakuje refrén)

Pamäte, ked ste chceli na mňa zabudnúť? Nechali ste ma ležať po kúskoch a zanechali ma, aby sa tie zvyšky kúskou dali dokopy….

A tu sa zastavím. To, že sa moja osobnosť rozkúskovala neznamená, že sa zo mňa stal iný človek. Alebo zlý človek. Som to stále ja, Ivonka. Disociatívna porucha osobnosti je len definícia toho, čo prežívam, nie definícia toho, kým som. Poviem Vám – ako priateľ to teraz veľmi nedávam… prečo? Ani neviem. V mojom meste mám veľmi veľa priateľov a napriek tomu trávim najviac času s Charliem. Vo svojich blogoch vyjadrujem svoje strachy a obavy… ani neviem koľkým ľuďom “som sa pozvala na prázdniny” – dokonca aj s tým, že Charlieho nechám u sestry. Sestra o tom zatiaľ nevie. A ísť bez Charlieho je pre mňa veľmi ťažké. Ale snažím sa. A ešte toto moje “samopozvanie” nebolo od nikoho prijaté ako “jasné príď/te teraz”. Teda, okrem A. – to musím povedať, že moja naj-kamoška z výšky ma pozýva neustále do Blavy, ale pochopila aj to, že mne to padne vhodnejšie, keď príde ona. Hľadám bezpečné miesta a tam sa pozývam. A čoraz viac si prídem ako nebezpečný človek kvôli tomu, že mám nejakú diagnózu.

To neplatí o mojej rodine. Tam mám zaradených mojich súrodencov s ich rodinami a tetu J. s jej dcérou Z. a manželom J.

Viete, ostatní akoby mali strach z toho, že “prepnem”… ale ako som už hovorila viacerokrát – to, čo sa udialo vo filme Split, kde sa ten hlavný človek s touto poruchou premenil na Hulka nie je možné – aspoň nie v mojom prípade.

Tak veľmi by som chcela, aby to ľudia chápali. Raz mi povedala moja terapeutka T., že neexistuje chvíľa, kedy by sa moje zlyhanie stalo mnou. Že neexistuje niečo také, že by ma kvôli mojim chybám, či hriechom opustila a dala ma inému terapeutovi. Veľmi ma to povzbudilo. Viete, ona sa tak veľmi stará o náš vzťah, že keď som ju poprosila, či môžem mávať “mojkacie” terapie s inou terapeutkou, tak sa odhodlala napriek tomu, že nie je až tak dotykový, či objímaci typ ako ja, že ňou bude pre mňa. Aby moje všetky časti, aby som celá ja vedela, že je to v poriadku, keď to potrebujem a nemusím sa skrývať s týmto za dverami pred ňou. Takže za náš asi 4ročný terapeutický vzťah som ju objala už päťkrát – a posledný som sa ani nepýtala, či smiem.

Vieš, ja si v tomto uvedomujem ako veľmi potrebujeme poznať kto sme. Najskôr o sebe samom. A poznať tých druhých, nielen vedieť. Ja sa priznám, že o mojej terapeutke viem asi tri-štyri vtipné informácie, ale tým, ako so mnou zaobchádza mám pocit, že ju poznám.

Pozerala som seriál Once upon a time – “Bylo-nebylo” to je na topserialoch. O tom, ako sa rozprávkové bytosti zasekli v našom svete. Strašne ma to bavilo až do chvíle, kým som to nezačala niekomu vysvetlovať. Že je to vlastne o 28ročnej Emme Swan, ktorá je v skutočnosti dcérou Snehulienky, ale nevie o tom a zrazu jej to príde povedať malý 8ročný chlapec menom Henry. Jej hlavnou prácou je “presvedčiť” rozprávkové bytosti o tom, že sú “zakliati” (preferujem slovo “omámení”) a nevedia o tom, kým naozaj sú. Keď som si toto uvedomila, tak som sa toho celého zľakla, lebo som si uvedomila, že mám v sebe niekoho ako je 8ročný Henry, ktorého túžbou je, aby som ja 28ročná Ivonka presvedčila svoje časti o tom, že sú reálne, že sú mnou a že to je tá cesta k integrácii – lebo tej Emme sa to všetko zdalo ako zlý vtip. A takto to veľakrát príde mne…

Ale to nie je zlý vtip, to je realita. Mám v sebe detské časti, inak by môj #blbovník od Kami nevyzeral takto. Inak skláňam klobúk Kristínka – zase skvelé dielo si vytvorila… 🙂

IMG_1115.jpg

Vieš, ešte čítam 101ročného starčeka, ktorý sa obával, že priveľa myslí. Dnes som počas venčenia našla v snehu ležať babičku, ktorá sa narodila počas začiatku druhej svetovej vojny, bola mierne opitá, tak som ju zdvihla, začala mi priveľmi ďakovať. A odprevadila som ju asi 600m domov. Prechádzka nám tak zabrala asi hodinu a pol. Z toho len 50 min som sa snažila odprevadiť tú babičku domov. Lenže ona stále rozprávala o svojom príbehu. Veľa som jej nerozumela, asi bola bez zubov a trochu v opitom stave sa ľuďom ťažko rozumie. Ale keby som si povedala, že viem, že to je len “spaci bezdomovec” a nesnažila sa poznať jej príbeh, tak by som nikdy nevedela, kto vlastne je a prečo pije. To tu nejdem rozoberať, to je jej príbeh. Odchádzala som od nej s miernym panickým záchvatom, pri ktorom som mala srdce v krku a vedela koľko cesty mám ešte pred sebou, ale ja by som ju tam ležať nenechala.

Ale ešte niečo Ti prezradím. Pozerala som aj iný seriál. Volá sa Greenleaf. Je to o americkom kresťanskom megaobrovskom zbore, kde je poukázané ako aj kresťania padajú, ale aj to, ako sa vrátia k Bohu.

Ja viem, že nie všetci moji čitatelia nie sú veriaci. Ale chcem Ti ešte ukázať jednu pieseň – priamo odtiaľ, ktorá mi často znie v srdci:

Znovu môj chabý preklad toho, aspoň kúsok:

Môžeš kopať celý deň a nikdy nenájsť koreň, budeš špinavé dieťa, keď budeš kopať, aby si našlo koreň. Ak hľadáš odpoveď, čo je zlé s pravdou, kop naďalej dieťa, hľadaj koreň.

Hľadaj lásku, musí to byť láska.”

Myslím, že stačí… to čím ma zasiahla táto pieseň je to, že veľakrát hľadáme koreň toho všetkého. Poviem Ti – ja som svoj koreň našla… nie koreň problému – koreň seba samej. Je to Láska. Som stvorená Bohom, ktorý je Láska… ak ktokoľvek rozlišuje o tom, či je niečo so mnou v neporiadku, alebo v poriadku, tak ma nepozná. Ale ja sa začínám poznať, lebo viem, v kom som zakorenená, v čistej bezpodmiečnej Láske. Prečo hľadať chyby, nedostatky, choroby, príčiny, poruchy… keď koreňom všetkých nás je Niekto, kto nás stvoril a On je Láska.

Pre mojich neveriacih čitateľov – verím, že si v tomto nájdete aj Vy to, že ste zrodení a plánovaní v nefalšovanej Láske.

A tak kto vlastne sme? Sme stvorením Lásky… povolaní milovať, aby nás po Láske spoznali.

Jednoducho blog.

abstract-astrology-astronomy-1169754.jpg

(Tento blog je úplne bez foto a tak som iba tak našla na nete jednu, aby aspoň jedna bola – nie je moja.)

Vitaj na mojom blogu, ak si tu od začiatku, vítam Ťa odznovu, ak si tu nový, vítam Ťa poprvé 🙂 volám sa Ivona, mám 28 rokov – ešte štyri mesiace, mám psa-mopsa Charlieho, ktorý robí môj život radostnejším a farebnejších, troch súrodencov, ktorí pre mňa znamenajú viac ako ktokoľvek iný, viem anglicky – celkom fajne, 9rokov tlmočenia za mnou, až jeden úspešný preklad knihy https://www.martinus.sk/?uItem=205354 🙂 je tam vidno moje meno… a ešte čo, je toho veľa, viac ako by som sem kedy mohla zmestiť. Lebo tento blog je pre mňa primalý. Celý tento svet sa zdá byť primalý, keď prídeš na to, že Tvoja osobnosť je tak trochu roztrúsená… akoby rozmnožená, no ani trochu nie naklonovaná, že to nie si len Ty, ale si tu ešte Ty a Ty a Ty a Ty… a to číslo môže byť obrovské. A priznám sa, že neviem, či je moje číslo 11 alebo 14. Prestala som počítať. A každá táto časť má svoj vlastný systém fungovania, vlastný svet, vlastné vnímanie sveta, druhých, všetkého. Volá sa to Disociatívna porucha identity, kedysi známa ako Mnohopočetná… nech to nazveš akokoľvek, ak si si mysleľ, že tých veľa osôb majú schizofrenici, tak nie. Tí počujú hlasy, majú halucinácie a berú iné lieky ako my. Aj ja počujem hlasy a občas vidím akoby spôsobom, ktorý je úplne mimo reality toho, ako som videla kedykoľvek predtým – vidím samú seba, ako robím veci a neviem, ako sa spojiť, vidím samú seba a bojím sa, lebo vyzerám staro, alebo primlado… ale to len preto, že rôzne časti majú rôzny vek a niekedy vedia prevziať úplnú kontrolu nad tým, kým si práve teraz.

Deje sa to často, niekedy vôbec a niekedy to trvá… mám pocit, že veky. Blogujem, pretože sa snažím utriediť si myšlienky o tom, kým vlastne som. Blogujem, pretože som zistila, že popri minimálnej PNke je nemožné vyžiť – aby bolo jasné, som za ňu neskutočne vďačná, ale písanie mi občas prinesie do daru niekoho, kto ma podporí, lebo vidí, že moje slová dávajú zmysel a chce, aby som neprestala. Blogujem a svoje blogy nikdy nečítam, pretože mám pocit, že niekedy by som niektoré z nich vymazala. Spravila som si dohodu sama so sebou, že blogy mazať nebudem, nech už budú plné sračiek, alebo plné duchovných a požehnaných vecí.

Snažím sa pre-žiť sama v jednoizbovom byte, ktorý by sme mohli prirovnať ku garzónke – v ktorom som mala chvíľu poriadok a už zase nemám. Ale rozumiem tomu – väčšina mojich osobností je detských, alebo do veku 18rokov a detí a tínedžerov netrápi, či žijú alebo nežijú v poriadku. Trápi to ich rodičov. Alebo iných starších. Tak občas som aj tou inou staršou a upracem si…

Ale teraz je mimoriadne ťažké obdobie – prelom smrti mojich rodičov 29.11-6.1 je akoby opakujúcim sa obdobím smútku, zármutku a beznádeje. Včera to bolo v takej miere, že som si chcela vymazať svoj predošlý blog a ospravedlniť sa za všetky bludy, ktoré som do neho vložila. Ale ako vravím – blogy nemažem. Lebo niekto zo mňa mal potrebu napísať to, čo tam stojí a tak to tam je a zostane.

Dnes nemôžem povedať, že by boli veci lepšie, či ružovejšie. Každý deň v sebe skrýva niečo iné, nové. Priznám sa – dnešok som prespala takmer celý. A chystám sa znovu. Aby som bola aspoň trochu schopná zajtra na terapii rozprávať o tom, čo bolo.

Mám veľmi milujúcu rodinu pozostávajúcu z troch súrodencov a ich rodín a tatinovej priateľky a jej dcéry s manželom… to sú moji najbližší. Potom mám priateľov. Často tu píšem o Šašoši, či Šašošosaurusovi – nepíšem rada mená do blogov. V prípade, že by bolo moc ťažko, aby som moc nezranila… radšej píšem tak, aby vedeli, že ide o nich. Včera ma tento nevyhynuteľný dinosaurus počúval asi dve hodiny, kým si nebol istý, že som to naspäť ja. Matne si pamätám to, že som len hovorila o prosbách, nech sa modlí, aby môj život Boh skrátil a nech toto moje peklo skončí, čo najskôr.

Ani neviem, kde sa to vo mne niekedy berie, obrovská túžba zanechať všetko a odísť. Akurát, že mám dohodu so svojimi terapeutmi a sama so sebou, že to nikdy sama nespravím. Som veriaca, mojim domovom je nebo – som presvedčená, že domov bude mojim domovom už navždy, no predsa nechcem “kafrať” Bohu do práce… On je Bohom času.

Veľa svojho života som prežila cestovaním – 27krajín, študovaním Biblie a kresťanských vecí – štúdium biblickej školy v Dánsku na dva roky, dve misie v Afrike, som magistrou sociálnej práce so zameraním na misiu a charitu… a napriek tomu som PN. Ako je to možné? Sama si kladiem túto otázku veľmi často a priznám sa, že netuším. Neviem “prečo práve ja”… keď si prejdeš predošlé blogy, tak zistíš, že disociatívna porucha nie je úplne prechádzka ružovou záhradou. Občas na ceste stretneš padlých anjelov a robíš “padlé” veci, ktoré Ťa pozdvihnú. A potom Ťa prepne naspäť a si tam, kde si bol… alebo Ťa prepne a je Ti lepšie… prepnutie je asi najjednoduchší spôsob ako vysvetliť to, že občas naozaj prevezme kontrolu v Tebe niekto iný – a nie, nie som posadnutá.

Pracovala som dlhé roky pre http://www.seminarotcovosrdce.sk – ako tlmočník, pravá či ľavá ruka, chválič a “dievčatko pre všetko”… bolo mi tam dobre. A občas aj nie. Tento seminár Ti odporúčam, lebo poznám väčšinu ľudí, ktorí za tým stoja a ktorí Ti budú modlitbou slúžiť. A zároveň neodporúčam, lebo ich poznám. Smiešne nie?! Ja som začala slúžiť ako 19-20ročná – poviem Ti, je to primalý vek na to, aby si rozumel hĺbke samoty, smútku, trápenia a bolesti iných ľudí… a to som tej samoty, smútku, trápenia a bolesti mala v sebe sama nadbytočne veľa.

Odporúčam Ti ho – ale rátaj s tým, že sú to len ľudia, rovnako zranení ako Ty sám a zranení ľudia zraňujú ďalej… môžem dať “ruku do ohňa za to”, že to nie je ich motív, ale nemôžem ju tam dať s tvrdením, že sa Ti to nestane a neodídeš ešte s viac otvorenou ranou. A prvé, čo Ti navrhnú bude: “Príď na ďalší seminár.” A zase sú to dve možnosti, ktoré Ťa čakajú – buď sa to otvorí ešte viac, alebo zažiješ obrovskú milosť a Tvoj život zrazu začne byť zázračne funkčnejší. Ja som takto bola asi na sto seminároch… občas som skúšala odznovu a znovu, aby danú vec premodlili, začala som disociovať a pokračovala v práci, až som nakoniec musela prestať byť súčasťou všetkého. Už nie som súčasťou tímu. Ako sa hovorí, ak Boh zatvára jedny dvere, istotne Ti otvorí ďalšie…

Len to vstúpenie do neznáma je bolestivé. Aj ja som len bolestivo sa dotkla obrazovky a videla svojho Šašosaurusa na obrazovke vianočného videa a prasklo mi srdce nanovo bolesťou, že na mňa zabudol a nechal sa nakamerovať bezo mňa a nemyslel na bolesť, ktorú to vo mne spôsobí. Nikto z nich nemyslel. A predovšetkým viem, že to nebol motív ani úmysel, moja Šašoša nie je kamerový typ a niekde v hĺbke viem, že keby sa dalo, tak to vráti naspäť a jednoducho povie, že “ja to kvôli mojej Ivonke nespravím”.. ale stalo sa. Stalo sa, deje sa, že počas najbolestivejších chvíľ môjho srdca jednoducho tu viac nie je pre mňa… priznám sa – telefonujeme, priznám sa, telefonovanie vôbec nemusím. Ale aspoň trochu tým zakrývame to hlúpe presvedčenie, že nechce byť so mnou. Ona chce, len vo mne to kričí, že nechce.

A takto to vyzerá, keď máš disociatívne časti. V noci sa zobudíš a bojíš sa tmy. A pritom si sa nikdy nebál tmy. Alebo si nájdeš fľašku s dudlom na mlieko pri posteli, a ani nevieš, kedy si to stihol kúpiť a nieto ešte aj vypiť. Nachádzaš nové veci, alebo nevieš nájsť tie staré. Lebo sa môže stať, že niektorých vecí sa vzdáš bez toho, aby si to bol skutočne Ty.

Je to šiši, skončíš na pohotovosti s bolesťou hlavy a na psychiatrii Ti pichnú diazepam a zistíš, že to všetko je len psychosomatika,… nahromadený strach, či úzkosť.

A takto Tvoj svet ide ďalej, ani nevieš ako…

Máš sny…ach strašne veľa snov. Napríklad, moje = aby som nemala viac iba Charlieho, ale aj Buldiho – Buldozera = psa, ktorý bude Charliemu bratom, ale musí to byť krochkáč, aby si rozumeli aj bez slov.

Alebo elektrickú kolobežku. Chystám sa naspäť do stacionára – denného, psychiatrického… a čo mi šibe?! Ani nie, ale chystám sa, alebo aj hej a predsa sa chystám. Aby som sa naučila dennej rutine, ráno sa zobudiť a ísť niekam. A tráviť čas s ľuďmi, ktorí aspoň trochu rozumejú… dnes som pochopila, aký je najväčší dar, aký Ti terapeuti dávajú a to je bezpodmienečnosť. Dávajú bez ohľadu na to, či sa vôbec sa tie štyri roky posunieš aspoň o dva kroky vpred. Naozaj. Ja tiež rada dávam. Ach, až moc rada. Tak rada, že som sa musela rozhodnúť posielať bratovi svoje peniaze a písať mu, keď potrebujem a na čo potrebujem. Šiši, že?! Ale musela som. Veď ja by som aj kľúče od bytu bezdomovci dala a spala namiesto neho vonku, keby vonku mrzlo – ale to je asi časť mňa, ktorá chce takto veľmi dávať. Mám aj taký zdravý rozum, ktorý to nespraví – i keď to mohlo teraz vyznieť kruto.

Chcela by som, aby môj blog dostal Kristíne Farkašovej – viem, že už má nové meno, lebo mám jej blbovník, ale neviem ho teraz nájsť – aj to sa občas stáva. Snáď som ho nikomu nestihla dať. Alebo Adele Banášovej, lebo raz mi bolo prisľúbené spraviť z môjho blogu knihu a Adela ju mala nahovoriť… ale akosi tento navrhnutý sen ostal nenaplnený.

Chcela by som mať svoje vizitky k tomuto blogu, alebo aspoň nálepky iwonblog.com, lebo si myslím – že celkom destigmatizujem duševné poruchy a dodávam ľuďom s nimi nádej pokračovať ďalej.

Chcela by som remarkable tablet – to je fakt drahá vec… ale ak sa dopracujem až k tomu, tak sľubujem viac tri blogy do týždňa. Nehovorím o dĺžke – ale tento tablet vyzerá fakt skvele… akoby niekto na svete vedel, že existuje Ivonka 🙂 https://remarkable.com/store/reMarkable-and-marker – toto je on 🙂

Ja ani neviem prečo dnes píšem… asi preto, že je koniec roka a ja si uvedomujem, koľko vecí som stihla za tých 364dní posrať… a zároveň koľko lásky a pochopenia sa mi dostalo od mojej rodiny a mojich priateľov. Či už podpora z Otcovho srdca, padlého anjela, alebo aj nových anjelov, konkrétne jedného, ktorého nazvem jednoducho Dar.om, mám neskutočne veľa priateľov a skutočne veľmi som zlyhala za tento rok v budovaní vzťahov s Vami a prosím o odpustenie. Ja niekedy naozaj neviem, čo sa mi to robí.

Len dúfam, že ďalší nový rok bude aspoň o trochu krajší.

Ak chceš prispieť na moje písanie tohto blogu, môžeš tak urobiť na moje číslo účtu:

SK1902000000001948107253

 

 

 

 

Ho ho ho… Vianoce?!

Jo… ho – ho – ho… idú Vianoce. Poviem Ti pravdu… každý sa občas cíti pod psa. Niekto dokonca aj pod mopsa. A takto sa cítime asi my. My = my, ja i Charlie. Nie je to vôbec jednoduché. Priznávam.

29.11. zomrel môj tato – bolo to ne-očakávane, pravdupovediac, všetci sme vedeli, že už to príde, ale nikto z nás nečakal, že sa to udeje na narodeniny Kami. A tak to je pamätný dátum pre nás všetkých. Ale viete čo? Vždy som si pamätala kedy má Kami narodeniny vďaka Jer 29:11 – veršu z Biblie, ktorý hovorí: “Len ja viem, aké zámery mám s vami – to je Jahveho výrok –, a to zámery pokoja, a nie nešťastia, veľké a nádejné potomstvo. Budete ma vzývať a keď ma prídete prosiť, ja vás vyslyším. Budete ma hľadať a nájdete ma, lebo ma budete hľadať celým svojím srdcom. Dám sa vám nájsť (– to je Jahveho výrok. Privediem vás späť zo zajatia a zhromaždím vás zo všetkých národov a zo všetkých miest, kam som vás rozohnal. To je Jahveho výrok. Privediem vás späť na toto miesto, odkiaľ som vás dal odviesť do zajatia.)“… trochu som ho predĺžila po 14ty verš – ale to preto, lebo Boh k nám hovorí v množnom čísle a hovorí o tom, že budeme zhromaždení na jedno miesto. Priznám sa, že o tomto som vôbec neplánovala napísať, ale práve som si uvedomila ako veľmi to hovorí k môjmu srdcu a k môjmu roztrúsenému svetu – budeme zas všetci jedno na jednom mieste, mieste, ktoré pre nás pripravil On sám.

Nehovorím, že to všetko sa deje, lebo ma poslal do zajatia – predsa len – som novozákonný človek 🙂

A preto môžem povedať, že Kamilkine narodeniny sú vo mne vryté omnoho viac ako moment tatovej smrti… prečo?! Lebo niekde v Biblii sa píše, že Boh pred nás predkladá život a smrť a my mame možnosť výberu – slobodnej vôle. A ja som si už dávno zvolila život. A volím si ho dennenodenne nanovo. Dokonca vďaka jednému kamošovi kňazovi R. sme si prešli prijatím Ježiša ako svojho Spasiteľa – Záchrancu a myslím, že to ma veľmi posunulo.

Priznám sa – nebola som v ten deň na cintoríne, zavolala som Kami a Emmi, či neprídu a rozhodla som sa tak potajomky osláviť život.

Boli sme na obede aj s Charliem 🙂 boli sme aj v detskej kaviarni bez Charlieho – ale foto aj príbeh pridávam len preto, aby aj pre Kami mohli byť znovu narodeniny výnimočný a originalny deň, ktorý je iba raz do roka – a Kami, neverila by si, ale som neskutočne vďačná, že si ❤️. Neviem, či je to ročníkom 1990 – rovnaký ako mám ja, ale vždy mi bolo najjednoduchšie zdieľať s Tebou úplne všetko a tak to aj ostalo, ostane.

Prejdem naspäť – 29.11. to vždy začne a po 6.1. sa to nejak začne meniť. Vtedy zomrela mama. A teraz zase neplánovane mi napadlo pozrieť sa do Novej Zmluvy… kamarát Pavol napísal v liste Rimanom 6:1 toto: “Čo máme teda povedať? Že máme zostať v hriechu, aby sa rozmnožila milosť? Vonkoncom nie! Veď sme zomreli hriechu. Ako by sme v ňom ešte mohli žiť? Neviete, že náš krst nás zjednotil s Kristom, a tým nás zjednotil s jeho smrťou? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sme sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj vo vzkriesení.Znovu je to o zvolení si smrti alebo života… a ja si volím život. Asi je to dnes veľmi teologické na mojich terapeutov alebo neveriacich alebo inak veriacich priateľov. Ale viete predsa, že u mňa vždy máte dovolené nahradiť si dané verše svojim príbehom – mne ide vždy len o to, aby ste sa pri mne cítili byt milovaní a prijatí. Takže, aj keď si pridáte čokoľvek Vaše ja tam vždy vidím to moje 🙂 presne ako to robíte Vy 🙂

A napriek tomu všetkému sa priznávam, že toto obdobie je ťažké. Čas čakania na znovuzrodenie sa Svetla je pridlhý a ťažký. Nielen pre mňa. Aj pre moju rodinu. A preto sa snažím nájsť to, ako tú predlžovanú bolesť premeniť na Strom plný ovocie. A priznám sa, nič iné mi nenapadá ako veriť, že Svetlo nikdy nepohltí žiadna temnota. Viem, že je to ťažké – mám za sebou dni bátia sa tmy. Celé telo sa mi klepalo po každé ako som vyšla na prechádzku s Charliem. Skončila som na pohotovosti, na psychiatrii, kde mi pichli diazepam, lebo som si myslela, že sa už zbláznim z toho strachu a bolesti hlavy. Je to zložité – lebo sa to všetko zhromažďuje v mysli… a potom tá najdlhšia Cesta na svete – 38palcová Cesta z hlavy do srdca dá zabrať.

Sú to smutne dni. Vidieť to aj na Charliem. A niekedy neviem ako mu pomôcť… a už vôbec nie ako sebe samej.

Veď Mops s rozmotanym chvostom ani nie je Mops. Je to smutný alebo chorý Mops… v ten deň mu požehnala Šašoša a zároveň sa vratila Trini 🙂 a chvost sa dal znovu na chrbát.

Ale vieš, niekedy sú moje očakávania na seba samu tak obrovské – že to nedávam. Najjednoduchšie vysvetlenie toho je príklad: Hádzala som Charliemu jeho obľúbenú hračku – pštrosa už bez hlavy 🙂 (vďaka Trini).

a ja koza som ho vyhodila von oknom a on somár po neho neskočil. Chápeš?! Prečo od seba, či druhých očakávame, že budú schopní urobiť z ničoho niečo, keď toho momentálne nie sú schopní..

Hej, dobre vidíte – mám v posteli topanku. Charlie vždy keď prídeme z prechádzky, tak mi rýchlo vezme topánku a berie ju do postele. Za posledný týždeň som trikrát stúpila do hovna – vážne. A tak som si trikrát prehadzovala a práva periny… a čo za to dostal Charlie? Vôbec nič… prečo by som ho mala viniť za niečo, čo je naučený, keď som ja do toho hovna stupila?! Znie to smiešne… asi. Ale je to naozaj tak, prečo ho za to viniť.

A takto ma na každej terapii a aj na každej spovedi 🙂 povzbudzujú, aby som sa nevinila za to, čo robím v tom “prepnutom” režime.

pozrite si “naživo” chvály a vypočujte si niektoré svedectvá, o ktorých Braňo hovorí. Samozrejme, nesmiem zabudnúť, že môj brat je za klavírom 🙂

Takže momentálne je môj svet veľmi plny smútku… ale zároveň očakávania na Svetlo. Dovoľ, aby zasvietilo aj v Tebe.

Ivonka&Charlie

PS 1: Dnes dostal vianočný darček – zrazu je vonku jak na baterky naspeedovany 🙂

PS 2: Niekedy naozaj stačí Svetlo do Temotny, ale teplo do zimy.

PS 3: Ak chceš podporiť moje blogovanie, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

PS 4: píšem na mobile a neviem si teraz zmeniť písmo, a asi tu je aj veľa chýb… ale skús hľadieť na to celé ako vedia aj moje kamošky gramaticky superske: Evi, Nadi a Zuz 🙃

PS 5: ak by si chcel podporiť stacionár, do ktorého sa plánujem vrátiť od Januára, tak mi napadla mini-chladnička a varná kanvica – alebo im zavolajte a povedzte, že chcete nejak pomôcť 032/656 61 68 – mne pomáhajú stále (do kelu, zase zmena písma)…

PS 6: kúsok mojej SMS mojim priateľom: Ahojte, asi to vyznie hlupo… takto na Vianoce. Snažím sa sústrediť na to, že Svetlo príde a sa znovunarodi do tej mojej temnoty… je to teraz strasne ťažký čas… prelom medzi tatovou a maminou smrťou 29.11-6.1. ma drví v spomienkach a prepínam viac než kedykoľvek predtým. Tak prosim o modlitby. Ale jedine, čo mi robí radosť na Vianoce – aj v iný čas, ako ma poznáte – je dávanie. Lebo radosť rozdávaním rastie. Viem, že ako priateľ zlyhávam posledné mesiace a taktiež prosim o odpustenie. V mojom srdci ste stále zapísaní, vryti ako moji najbližší… len neviem, ako sa cez tento mesiac dostanem. Stále mi prepína do obdobia ich smrti a ja si stále vyberám život, ale je to ťažké – ale práve tento mesiac obetujem za Vás mojich najbližších, aby Svetlo presvietilo aj Vaše temnoty, verím, že s Ježišom dáme všetko. Ste mi vzácni. Život s DID je ako “prechod očisctom”, kde jedinou nádejou pre mna je to, že to ma zmysel, práve kvôli Vám. Ivonka

Mušketieri

Po poslednom blogu som si uvedomila, že som vôbec nepísala o tom, čo som chcela… asi je to kúsok ťažšie, ale tak dávam tomu ďalšiu šancu. Snažím sa svoj old-school MacBook obnoviť do pôvodných nastavení, aby bol možný predaja – ročník 2011, MacBook air 13″ – ak by ste mali záujem.

Veď blogy zvládam aj z mobilu a peniaze sú teraz potrebné. V minulom blogu som chcela napísať list tým z Vás, ktorý bojujete s disociatívymi symptómami alebo máte disociativnu/mnohopočetnú poruchu osobnosti – a tak aj mne;

“Drahý človek, ktorý bojuješ a prežívaš disociativne symptómy alebo učíš sa žiť/prežiť s disociativnou poruchou identity; drahá Ivonka.

Chcem Ti na začiatok zagratulovať – lebo ešte stále si tu a teraz. Máš za sebou toho asi viac ako si si na začiatku myslel a ešte stále si tu. Viem, že máš obrovskú hodnotu a že svojim životom nemárniš čas.”

Nakoľko disociácie nevieme vždy ovplyvniť a náš alter/alteri vedia prevziať kontrolu nad všetkým, čo momentálne žijeme, tak si myslím že môžem povedať, že “skladám pred Tebou klobúk, v mojich očiach si hrdina.”.

“Viem, že máš za sebou veľa ťažkých dní, ťažkých aj v neprijatí toho, kým vlastne si. Lebo občas to vyzerá, že naozaj nevieš, kým a kedy si to skutočne Ty.”

“Niekedy to môže vyzerať tak, že celé Tvoje telo bolo zaplavené svetom niekoho iného a Ty sa snažíš z neho dostat von.

Chcem Ti len povedať, že ja Ťa chápem. Nerozumiem Ti úplne vo všetkom, lebo každý s DID, každý jeden je výnimočný – ma v sebe iný druh alterov, iný druh svetov, iný mechanizmus prežitia. Nie je možné, aby som Ti 100% rozumela, tak ako nie je možné, aby si Ty mne chápal na 100%. Ale chápem, že je to ťažké. Že je to brutálne ťažké občas. Ale nie si jediný.”

Pravdou je, že som si mnohé roky myslela, že toto sa nedeje nikomu inému na Slovensku len jednej osobe, ktorú poznám zo stacionara. Pravdupovediac – spoznanie toho, že to ma tiež bolo pre mňa ťažké. Vidieť zrazu niekoho, ako sa potrebuje izolovať, obklopiť hračkami… jednoducho to bolo akoby odzrkadlením toho, čo občas prežívam a nechcem si priznať. A zrazu to bolo prítomné, skutočné a ja som si nevedela predstaviť, že toto iste občas robím aj ja. Ale robím.

“Vieš Ivonka, môžeš byť na seba hrdá. Máš 28 rokov a zvládla si Vysokú školu – si sociálny pracovník, máš magisterské vzdelanie, hovoríš plynule anglicky, tlmočíš ako robot, zvládala si organizáciu seminárov, administratívne prace, precestovala si 27 krajín, dva roky si študovala v Dánsku, naučila si sa farmarčiť a dojiť kravy v Nórsku, prekonala si strach zo šoférovania, prežila si nečakanú smrť mamy, s láskou si dovolila odísť do neba svojmu tatovi,… jednoducho je to omnoho viac v Tebe ako si myslíš. A to všetko si dokázala aj vďaka nám – svojim alterom/osobnostiam/častiam – obrannému mechanizmu, ktorý Ti dovoľoval, aby si to všetko zvládla jednoduchšie.”

A tu sa zastavme. Viem, že je to vďaka tomu. Že mať DID neznamená koniec sveta. Mať DID znamená, že náš mozog (môj aj Tvoj, kto to čítaš) je natoľko inteligentný, že natoľko inteligentný, že sme sa za celý ten čas nezrútili. Len si všimni, ako veľmi si dokázal. Moje úspechy sú odlišné od Tvojich. Ale chcem, aby si vedel, že v mojich očiach si hrdina!

“Možno si to neuvedomuješ a nechceš priznať – ale my sme vznikli preto, aby sme Ti zachránili život – aby si neostala stať na mieste, ale hýbala sa vpred.”

Aj pre mňa je to ťažké – veď mojim Spasiteľom je Kristus. Možno nie si veriaci, alebo veríš v niekoho alebo niečo iné – ale to nevylučuje skutočnosť, že by si na svojej ceste zlyhal. To neznamená, že Boh mi posielal do života tragédie, práve naopak – umožnil mi žiť. To, či alteri boli súčasťou Jeho plánu neviem. Jeho zmýšľanie a cesty sú občas nepochopiteľné. Ale to, že mám v sebe týchto “superhrdinov” neznamená, že som zlyhala. To, že disociuješ neznamená, že si zlyhaním. To, čo sa deje, tak to je jednoducho to, že niekto iný nastupuje na scénu v čase, keď Ty nevládzeš. Včera som bola v kine na tom filme, kde hrá Lady Gaga a Bradley Cooper. Bola som so sestrou a rozprávali sa o tom, či je to skutočný príbeh – vlastne neviem. Ale sestra má vyštudované konzervatórium a vysvetlila mi, že to, že tam na konci zomrel jeden z hlavných hrdinov znamená, že ho niekto nahradil a hral to za neho… na čo som jej povedala, že to sú aktéri. Ona si spomenula na pojem zo školy – že každý operný spevák má svojho altera – človeka, ktorý ho zastúpi v čase, keď napríklad ochorie. A presne toto sa deje Tebe. To sa deje mne. Idem do úzadia a na scénu nastúpi niekto iný. Možno je to ťažké prijať – ale naozaj to takto je.

“Je nám mnohokrát ľúto, že Tvoj život robíme zložitejším ako ho majú ostatní. Prebrali sme Tvoju bolesť, máme odlišný vek, pohlavia, vierovyznanie a sexualitu. Náš svet v Tebe je odlišný ako Tvoj svet vonku. Preto máš niekedy pocit, že Ti spôsobujeme viac problémov ako úžitku… preto nás občas odmietaš, ignoruješ alebo vôbec neprijímaš.”

Áno – presne to robím… veľakrát úplne odignorujem všetky negatívne emócie, pocity. Za mnoho vecí pociťujem hanbu a neviem ako s nimi zaobchádzať. Veď si to predstav, že máš pevne v srdci vyrytú vieru – u mňa je to tak, že som kresťan katolik – u Teba to môže byť inak. Možno si ateista, veriaci v čokoľvek, alebo veríš hlavne v seba. A zrazu prestaneš praktizovať to, čo Ti bolo prirodzené – lebo niektorí alteri neveria v to iste, čo Ty. Možno veria a praktizujú pravý opak toho, čo Ty. Chcem Ťa len znovu uistiť – to neznamená, že si zlyhaním. Vôbec nie. Je možné, že ak máš detských alterov, tak sexualita je pre nich úplne neznámy pojem – detské časti sú zvyčajne teda asexuálne. Ak máš v sebe tínedžerov, ktorí radi vhupnú do hocičoho nového, najmä v tejto dobe, je možné že budeš pociťovať náklonnosť aj k rovnakému pohlaviu – môžu byť bisexuálne. Čo môže byť veľmi zložité prijať – ale to neznamená, že si homosexual… len sa jednoducho môže stať, že sa Ti zapáči človek rovnakého pohlavia. Ak máš v sebe staršie časti môžme hovoriť o nadsexualite – človek, ktorý už vyzrel v tejto oblasti. Pre mňa bolo toto všetko riadnym úderom pod pás – najmä preto, že niekde vo mne som cítila, že mojim povolaním je zasvätený život. Ale vďaka vysvetleniu o sexualite v disociativnom systéme som pochopila, že nie všetko/všetci vo mne sú pripravení na tento spôsob života. Ale opäť Ti chcem zopakovať – to, že to niekedy alebo stále prežívaš inak neznamená, že si zlyhal. Najlepšie by bolo prijať, že sa to môže diať a ísť vo svojej ceste ďalej – lebo odmietanie tejto skutočnosti môže znamenať odmietanie svojich alterov, ktorí sú súčasťou Teba, ktorými si akoby Ty sám. Máš v sebe nejaký systém, ktorý sa Ti snaží pomôcť, no napriek tomu máš niekedy pocit, že Ťa chce zničiť. Ale nie je to tak.

“Je nám ľúto, že musíš bojovať s myšlienkami na samovraždu, ktoré nie sú Tvoje, ale naše. Ale predstav si, že si to niekedy naozaj chcela skončiť – a niekto z nás sa rozhodol, že to vezme na seba. Je to stále v ňom zapísané – ale je možné s tým niečo robiť – jednoducho trochu času a pozornosti danému alterovi môžeš venovať na jeho ceste k uzdraveniu a k integrácii.”

Integrácia je cieľom. Znamená to, že Tvoji alteri “zmiznú” – integrujú sa, nebudú viac odpojenou súčasťou Teba. Práve naopak – budeš to Ty. V tomto som si spomenula na Troch mušketierov, ktorých heslom bolo “Jeden za všetkých, všetci za jedného. Túžbou alterov nie je zničiť Ťa – chcú byť pochopení, prijatí a chcú byť Tebou, s Tebou tak najviac ako sa len dá – ale je potrebné im to dovoliť, venovať sa im a dávať im priestor. Napríklad pre mňa je strašidelne ťažké čítať denník zo stacionara – sú tam odlišne písma, príbehy, o ktorých som ani len netušila, obrázky kreslené malými deťmi a mnoho iného. Denníky som musela odložiť, lebo som mala pocit, že ma rozložia úplne. Ja mám pocit, že u mňa prevyšuje počet detských častí – preto som neustále vyhľadávala novú mamu, človeka, ktorý by zniesol moje objatia ako dieťaťa, vlezenie pod perinu, či pýtanie si kakauka alebo rozprávky na dobrú noc. Vďaka Bohu takého človeka mám – a keď ho počujem, vidím alebo som v jeho náručí nastáva v mojom vnútri nepopisatelny pokoj. Akoby tie detské časti mali svoje bezpečné miesto a preto verím – že keď sa ich nádobka nenaplnenej lásky naplní, tak postupne sa integrujú aj oni. Ale celé je to proces.

“Chceme ale aby si vedela, že hnev, ktorí niektorí z nás majú je oprávnený – bolo Ti ublížené a preto je prirodzene hnevať sa. Neboj sa o tom hovoriť viac.”

Toho sa veľmi bojím. Hnev mám v sebe tak hlboko potlačený, že je ťažké mi ho prejavit. Mám pocit, že ak to spravím objaví sa Hulk a zmetie všetko živé zo zeme. Hej, môže sa tak stať. Ale to neznamená, že si nebezpečný a že hnev nemá v Tvojom živote miesto.

Hnev je prirodzenou reakciou, emóciou, pocitom, ktorý môžeš pociťovať voči komukoľvek. Niekedy sa nechceš hnevať – ale ak niekto nahnevá Tvojho altera, tak je prirodzene, že očakáva aspoň ospravedlnenie. Ak by som šla proti nemu, je možné, že by hnev znovu obrátim iba na seba a vzniknu mi tak nové jazvy na tele. Už teraz mám ruky ako dalmatinec. Aspoň tak mi vraveli netere, keď mi chceli každú jazvu zafarbiť na čierno. Hnev pretrvával aj voči ľuďom, ktorí mi boli rodinou. Teraz to tak neprežívam, že by boli mojou rodinou. Ale nemôžem ísť sama proti sebe. Keby idem, tak som teraz na seminári – ale môj alter ešte stále pociťuje hnev voči človeku, ktorý ma zranil v oblasti financií. Mal na to právo – mal pravdu. Je ťažké poznať hodnotu peňazí, keď si dieťa. To je môj protiargument. Ak máš aj Ty v tomto ťažkosti – skús poprosiť niekoho komu dôveruješ a podel sa s ním o to. Ja posielam bratovi peniaze, ktoré dostanem a pýtam si ich naspäť v čase, keď mi chýbajú. S PNkou je veľmi ťažké prežiť v dnešnej dobe, tak už mám u brata mínus 200€. Ale všetko si zapisujem, aby som vedela, koľko mu mám vrátiť. Snažím sa byť zodpovedná. Ale niektorí hrdinovia sú naozaj len deti.

Preto som brata požiadala o pomoc a občas to funguje.

Ak chceš poradiť, tak jediná rada, ktorú Ti viem dať je – buď vždy úprimný pred svojim terapeutom, aj keby išlo v Tvojich očiach o najhoršiu vec na svete – je dôležité, aby o nej vedel. K tomu treba čas a dôveru – ale moji terapeuti ju majú už získanú. Je pravda, že nie všetci vo mne prezradili pred nimi svoju identitu… ale to chce čas a spoluprácu = Tvoju s terapeutom a Tvoju s altermi, potom budú alteri spolupracovať aj s terapeutmi. Aspoň tak si to myslím.

Prosim, ber na vedomie, že nemám psychologické vzdelanie – len načítané knihy, články a vlastne skúsenosti. Nie všetko tu napísané musí byť take iste aj u Teba. Čo je úplne pochopiteľne.

Posledná rada – ak sa Ti dá, nevysadzuj si lieky úplne, lebo máš pocit, že nefungujú. Všetko najskôr konzultuj so svojim psychiatrom ohľadom medikacie. Každý človek s DID neberie rovnaké lieky ako ja. Preto to tu nejdem rozpisovať. Ale zažila som absťáky a neprajem ich nikomu. Prosim, snaž sa dôverovať tomu, že Tvoji terapeuti Ti chcú dobre. Ja môžem dať ruku do ohňa za troch v dennom psychiatrickom stacionari, ktorí so mnou zažili najviac prepínačiek a majú moju dôveru. Preto sa neustále snažím bojovať o to, aby ten stacionár nezrušili – ak máš kontakty na tých empatickych veliteľov, o ktorých som písala v predošlom blogu, prosim dohovor im. Prihovor sa – už len kvôli mne. Mne skutočne pomáhajú.

Tento blog píšem asi tri dni. Dal mi zabrať – lebo som dala priestor aj alterom. Skús to niekedy tiež. Daj im priestor na vyjadrenie svojich potrieb a ak sa bude čo i len trochu dať, daj im priestor aj na naplnenie tých potrieb.

Verím, že to bude aspoň trochu možné.

Hlavne nemaj strach – nie si pokazený, ani stratený prípad. Keby si bol, tak som aj ja. A tomuto zrovna moc nechcem uveriť. Mame nádej.

“Ak nás chceš podporiť v písaní blogov, môžeš tak urobiť na Ivonkine číslo účtu: SK1902000000001948107253.

Ďakujeme. V mene Ivonky a celého jej disociativneho systému s láskou Mike a Alpha.

Empatickí velitelia.

Z Charlieho sa postupne stáva ozajstný “párkurista”. Chcela som ho aj odfotiť, ako ide s párkIMG_0420om v hube, ale zje ho tak rýchlo, že sa to nedá. Samozrejme – ide o ďalšiu slovnú hračku – ale keď si to tak vezmeš – nie každý pes ciká dobrých pár metrov na predných nohách, či? Stále chcem spraviť video toho, ako to robí, ale vždy keď idem začať, tak buď sa rozhodne tú druhú nohu nezdvihnúť, alebo ju iba zdvihne a spraví malý cik – alebo iba behá s nohami hore a neciká vôbec. Naposledy to robil na nejakom plechu v totálnej tme a rozbil si bradu. Ale už to mal celkom pekné, kým sa znovu nezrigal a odtrhol si chrastu. Pri starom Charliem mi zvykli ľudia hovoriť: “Ty si tak škaredý až si pekný.” Pri tomto skôr obdivujú na ňom úplne všetko a ja si v duchu hovorím, keby si vedel, aký vie byť niekedy sprostý. Veľmi často si pomýli autá a nastupuje do cudzích. Poviem Ti, nie všetkým je to smiešne. Ale čo im na to mám povedať, prepáčte, ale tento pes trpí disociatívnou poruchou identity a občas mu prepne a nerozpozná kam a komu vlastne patrí, to preto nosí na krku známku s menom a číslom na mňa – aby keď sa vyberie na výlet, aby mali ľudia koho kontaktovať. A v tom momente mi napadne – Ivi, Ty si koza, veď máš presne to isté. 

Známku na krku a ešte aj Zdravotné ID v mobile vypísané v prípade, že by ma niekedy niekto našiel v roli toho, kto klope na dvere väzenia a tvrdí, že tam patrí… – viem, to mám z tých mojich kriminálok a seriálov – niežeby ma lákalo čaro kriminálu, alebo väzenská posteľ… skôr to, či by aj tam platilo heslo: “Ivonka, kto by Teba nemal rád.” Že aké by to asi bolo. Ale pri svojej dobrote sa tam verím nikdy neobjavím.IMG_0443.jpg

No napríklad Ja. Toto riešim celý týždeň – či čas od kedy som chorá. A asi preto sa ma tá choroba nie a nie pustiť. A keď niečo riešim ja, tak to rieši aj Charlie. Keď ja nespím už tri dni za sebou a mám pocit, že ma opúšťa celé telo, tak zo mňa nespustí svoje klipkajúce oči a stále do pozoru svoju padajúcu hlavu. Som po dvoch dávkach rôznych antibiotík, lebo mi bolo asi všetko… a napriek tomu mám pocit, že mám chytené ešte mandle. Ale prehliadka a výsledky CRP ukázali, že zapál sa mi zo 113 znížil na 5,7. Ešte si počkám na výsledky výterov z hrdla a keď aj to bude v poriadku, tak si poviem: “Ivonka, toto je to čaro psychosomatiky. Nič Ti nie je, ale stále cítiš bolesť, teplomer ukazuje 36,4 a Ty máš pocit, že už horíš, mandle máš úplne v poriadku, len to zrovna teraz prežívaš nejak inak.”

A asi to tak aj dopadne… neviem. Konečne som na ÚPSVaRe odovzdala všetky papiere, aby ich posunuli posudkovej lekárke a mohla mi začať písať o tom, že mi nič nie je. Chýbal im doklad o tom, že mám odchodenú povinnú 10-ročnú školskú dochádzku a tak už ho majú. Rozmýšľala som nad tým, či to študovanie v Dánsku a 6 rokov výšky spôsobilo, že tých rokov narátali 20 a preto ťažko uveriť, že som ich odchodila 10.

Ťažko uveriteľné na Magistru – ale hej, mám dokončenú aj základnú, aj osemročné gymnázium, dva roky štúdia v Dánsku a ešte som aj sociálny pracovník. Takže v skutočnosti, keby sedím za ich stolom pravdepodobne robím presne to isté, lebo zákony nepustia. Takže hoci to chvíľu znelo ironicky – ja tie tety úplne chápem a mám pocit, že čím viac tam chodím tým viac ony chápu mňa a tým viac stúpa možnosť, že mi bude uznaná Disociatívna porucha identity.

Pán doktor sa ma pýtal, či môže dať môj blog ľuďom s DID alebo ľuďom, u ktorých sa prejavujú disociatívne symptómy. A ja som mu s prekvapením povedala, že som si stále myslela, že sme len dve na Slovensku. Tak sa pousmial a povedal, že je nás viac. Teda – vlastne, ak rátame aj s Charliem, tak je nás naozaj viac. IMG_0441.jpg

Keď naňho niekedy pozerám, alebo na fotky v mobile, na ktorých je, tak si hovorím, že je to celkom pekný mops. Vlastne, že je krásny. Potom, keď ho vidím robiť tú stojku na predných labách, ako si na ne ciká, div že niet do huby, alebo keď mu ukazujem dva metre od nás naježenú mačku, nech ju chytí, tak sa dá do pozera – pozerá asi 180stupňov priamo od nej a začne štekať a rozbehne sa. Mačka samozrejme medzitým ujde, alebo sa pritúli ku mne a kým sa Charlie vráti – hrdý, že ju vyplašil, tak si mačička v pokoji odkráča. Podľa mňa, keby žijem v Amerike, tak je zo mňa terapeut pre psov – lebo však kto by na Slovensku chodil na terapie so svojim miláčikom – i keď som už počula o bratislavskej škôlke pre psov… no tak dajme tomu, že to považujem za blbosť – lebo pre psa by malo byť normálne vydržať chvíľu sám a neocikať celý byt a nič neroztrhať – aspoň v Charlieho veku určite.

Lenže “takéto blbosti” sa skutočne na Slovensku dejú – teraz nemyslím na rozmaznaných psíkov, ale na duševne chorých pacientov, ktorí potrebujú pomoc, len niekto to považuje za “blbosť”. Opäť som raz pozerala – po veľmi dlhom čase Myšlienky vraha – Criminal Minds – pozerám seriály po anglicky čisto z praktického hľadiska – som schopná po anglicky nevedieť. A môžem si byť istá, že tým nevystraším detské časti vo mne, ktoré anglicky nevedia.

A teraz mi ide hlavou: “Welcome in the world of dissociative pacients!” – že vitaj vo svete disociatívnych pacientov.

Uskakujem z témy na tému – a to vlastne ešte ani tak neuskakujem ako viem – som schopná vyrozprávať Ti celý týždeň do detailov z rôznych uhľadov pohladu, z rôznych častí a pritom ani nevedieť, že som prepla. Niekedy mám chuť – a podľa mňa som to už aj párkrát stihla – povedať svojej terapeutke, že verím, že sú proste najlepší vo svojom odbore na Slovenku a to poznám mnoho psychoterapeutov, psychiatrov a psychológov, ale že pri mne si proste pomýlili diagnózu. Že som normálna, nič mi nie je, DID nemám, časti sú fantáziou a môžme si podať ruky, poďakovať za posledné štyri roky a viac sa tam neukázať. Dobre priznávam – mesiac a pol som mimo, moje vlastné časti ma rozšrotovali – dostala som svoje denníky zo stacionára… videla veci, ktoré píšem, čítala veci, ktoré som si nepamätala… niektoré som po sebe nedokázala prečítať, niektoré boli kresby, iné zase boli písané v angličtine. A ja som si povedala, že to neni normálne. Že hej, takto sa podpisujem – ale že to je písmo, ktoré som používala ešte na základke… a jednoducho sa Ti občas stane, že znovu čelíš faktu, že naozaj tú DiAjDi máš aj Ty.

Disociujeme občas myslím všetci – odpájame sa od reality, nechceme si priznať, že dané okolnosti sa nám naozaj stali a snažíme sa ich ignorovať… ale takto život nefunguje. Čím viac sa odpájať budeš, tým viac smeruješ k tomu, čo sa stalo s mojou ne-realitou – stala sa skutočná. Vidím v tom istý kus geniality – vytvoríš si obranný mechanizmus k prežitiu, aby si sa vyhol bolesti – je v tom aj krása – lebo máš pohlad na ľudí úplne iný – istá odvaha, lebo sa ocitáš vo veciach, ktoré si nechcel vidieť, ani počuť a ani ich robiť… je v tom veľa dobrého. Ale povedzme si úprimne – koho z nás by to raz za čas úplne nepoložilo a nedalo do úplného šialenstva?!

Neviem posúdiť, kto to má lepšie a kto horšie, ktoré poruchy sú aké a ako špeciálne či nešpeciálne treba s nimi jednať. Nemám k tomu certifikát ani štúdium. Len ja a moja vlastná hlava. A Charlie, ktorému som sama túto diagnózu dala, aby som mala na kom porovnávať svoje nez-zmyselné výskumy.

Zaujímave je však – keď sa rozhodneš konať na vlastnú päsť a presvedčíš samého seba o nepotrebnosti niektorých častí. Presne toto sa stalo v Myšlienkach vraha – v 13.sérii. Prišla si tam nejaká riaditeľka oznámiť im, že ich úrad končí. Vlastne nepovedala im to priamo. Povedala to tak skromne a kľukato. Viacerých ľudí premiestnila na iné miesto, “lebo tam, kde sú, nie sú až tak potrební”, niektorých vyhodila úplne “lebo tam nemali, čo robiť” a sama to celé vzala do rúk… keď za ňou prišla J.J. (Džej-džej) s novým prípadom, tak sa ho pani riaditeľka rozhodla neriešiť a vrah si teda zabíjal ďalej. Hlavní aktéri Myšlienok vraha sa potajme stretali až ho nakoniec našli – napriek tomu, že hrozilo vyhodenie všetkých a zrušenie celej ich jednotky – no zachránili senátorovu dcéru, ktorý spravil všetko preto, aby mohli fungovať ďalej.

Niekedy si prajem, aby som bola aj takou “dcérou senátora”/primára/či riaditeľa trenčianskej nemocnice. Aby kvôli mne vrátili naspäť druhú lekárku K., lebo mať jedného lekára na celý stacionár je fakt drbnutý nápad. No sorry, ale fakt ma to nasiera… ja neviem, či oni potrebujú, aby sa stacionár ich začal úplne osobne dotýkať, aby ho robili lepším a nie pracovníkom horším. Aby ich vlastné deti postihla nejaká duševná porucha, pre ktorú budú musieť každý deň navštevovať toto miesto – a som presvedčená o tom, že každý jeden terapeut tam by tam s každým zaobchádzal rovnako, že by nemalo žiadne výhody ani nevýhody. Viete čo – na druhej strane sa o ten stacionár nebojím – niekedy si hovorím, že nie som len obyčajnou sirotou s DID a komplexnou traumou, ktorá zháňa peniaze písaním blogu a odkrývaním hlbín svojej duše… niekedy si ešte viem povedať, že som Božou dcérou, že som dcérou Kráľa – a viem, že sa kvôli tomu veci začnú meniť, lebo nik by nemal siahať na Božieho pomazaného. Je to smiešne, vtipné, absurdné – že ja kresťanka, katolíčka, ktorá mám pobehané mnohé zbory na Slovensku, aj samotný Bethel v Amerike a väčšina ľudí, ktorí ma čítajú si myslím, že sú charizmatickí kresťania, ktorí veria v Božie uzdravenie napr. aj obyčajným lúsknutím prsta – samej sa mi to v Betheli stalo, že som prikázala sluchu, aby sa vrátil, luskla prstami a človek zrazu začal počuť. Zažila som veľa zázrakov a divov… a teraz očakávam taký “mini zázrak” – že sa ten stacionár začne v Trenčíne brať aspoň trochu vážne. Nemôžem ísť voliť, nepoznám osobne primátora budúceho, ani terajšieho – áno, môžete dať hlas môjmu bratovi Lukášovi Roncovi, ktorí bývate na Juhu 🙂 budem fakt vďačná a vy tiež, lebo má väščie srdce od môjho. Ale viem, že nemocnica nie je na Juhu a že s týmto neustále otravovať brata nepomôže… ale ak poznáte “veliteľov”, ktorí to tam nechcú – povedzte im nech majú trochu súcitu a empatie už len kvôli Ivonke, ktorá žije, lebo stacionár ju naučil, že samovraždu možno odložiť o 24 hodín. Tí ľudia tam sa mi stali rodinou a to miesto domovom… tak prosím neničte mi ďalší domov.

Niekedy sa možno zdá, že človek, ktorého si zamilujete je len padlým anjelom so zlomenými krídlami – ale v skutočnosti, láskou sa učíme znovu lietať.

Ja si niekedy prídem úplne padlá… a nerozumiem, ako som sa dostala tam, kde som. Mám za sebou 9 rokov služby Bohu v službe vnútorného uzdravenia, vedenia chvál a organizovania na Otcovom srdci… mám za sebou misie v Afrike a biblickú školu v Dánsku. A teraz, dnes občas hľadím do zrkadla, pozerám si do očí a vidím v nich úplne prázdno. Nič. Nepočujem Boží hlas, spochybňujem meno Ježiš, necítim Ducha svätého…akoby Temnota pohltila Svetlo, napriek tomu, že je to úplne nemožné.

Stále sa snažím riešiť si invalidný, financie, občas ma bolí pravá polka hlavy, občas ľavá… občas tri dni nespím, občas prespím všetko. Disociatívna porucha identity je občas šialenstvom. Ale občas je aj zázrakom – vtedy, keď vidíš tie malé poschovávané útržky seba a vieš im povedať aspoň malé ďakujem za to, že sú, lebo inak by si tu nebol už dávno.

Je November, nový mesiac a mňa zase čaká platenie nájmu 160€ a úveru 120€ s mojou PNkou, ktorá je 250€… priznávam, bez Vašej pomoci to nedám.

SK19 0200 0000 0019 4810 7253 je moje číslo účtu, ak by si mi chcel prispieť na život. Prípadne Charliemu na párky.

Ešte stále som neprišla na to, kto mi kúpil nové zimné topánky značky Vans a dal ich poslať kuriérom na moju adresu – ale nesmierne si ma potešil a veľmi som vďačná. Vans je moja najviac obľúbená značka, takže si si šplhol až až – len neviem kto si 🙂

Prepáčte, že blogy píšem nepravidelne… a že ešte stále tu neni to spevácke video – ešte stále na tom nie som hlasovo okej. Ale raz budem.

Niekedy kľudne môžem spraviť blog formou QaA – questions and asnwers – otázky a odpovede… ak by ste mali otázky, môj mail je yvonka.r@gmail.com a rada si prečítam niečo aj ja od Vás.

 

Cesta pokračuje.

Ja Vám neviem povedať, čo vo mne si tak veľmi obľúbilo Cestu v psychiatrickom dennom stacionári. Je to skupinová terapia, kde máš každý trošku iný a trošku rovnaký program. Raz keď som večer venčila Charlieho, tak som stretla inú kamošku z inej skupinovej terapie – z hospicovej, ktorá mala vtedy náladu pod psa, vlastne aj ja, ale so psom. A som jej odporúčila zavolať do stacionára, či náhodou nemajú voľné miesto v Ceste. A ona na to, že prečo by mala… a mne z hlavy len tak napadlo, že lebo to dobre znie povedať, že si “zcesty”… no potom som jej aj vysvetlila program.

Pijem kakauko, lebo som hore od štvrtej a dúfala som, že sú to tie deti vo mne, ktoré nemôžu spať.Tak som si spomenula na jednu “kauzu” z minulosti. Viete”minulosť” u mňa trvá zatiaľ iba 13mesiacov. Alebo aspoň teraz to tak rátam,… no proste spala som u Šašoši – už mi dosť často prepínalo, tak som radšej na noc bývala tam. A niečo po polnoci som ju zobudila, že chcem kakauko. maxresdefaultNo a ona koza mi ho odmietla spraviť. No a ja viem, hlavne vďaka Dadovým nočným výjazdom na kakauko, že to sa neodmieta. Nuž čo, tak som sa začala hrať s malými myšami a líškou. Prechádzala som nimi po posteli a vymýšľala dialógy, až ma to unavilo, že idem si naspäť ľahnúť. Tak som Šašošu znovu zobudila, že líška musí spať s ňou, lebo by mi zjedla myši. Alebo naopak?! Ja si tieto veci len tak matne pamätám. Ale viem, že som sa vtedy na ňu odula a povedala jej, že už nikdy nebudem u nej spať, lebo nemá ani telku, iba veľkého Ježiša a že je tam nuda. S čím samozrejme ona neskúšala bojovať po neprespatej noci. Teraz niečo podobné prežíva Charlie, keď ho v noci zobudím a ideme sa venčiť… on na mňa vždy pozrie pohľadom “to nemôžeš myslieť vážne” – a ja ráno zistím, koľko sme toho v noci nachodili.

Viete, ja si pamätám svoje motto: “Zjem všetko, čo nezje ja.” a považujem to za veľký pokrok hovoriť na jedlo, že “toto nemám rada” síce tam vždy dám tu výnimku, že však to zjem…  ešte za čias z družiny sme si dali len jednu žufanku polievky, poprelievali ju po celom tanieri, aby bolo vidno, že presahovala okraj hlbokého taniera a niekedy sme ju nedotknutú odniesli…a keď pani kuchárky bojkotovali, že tak málo sme už mohli dojesť, tak sme len povedali, že si šetríme miesto na druhé… ja neviem, mňa vždy bavilo byť slušným skrytým rebelom a robiť zakázané veci. Veľakrát šla okolo mňa dejepisárka teta Eva okolo mňa a povedala mi: “Roncová nespi mi na tom stole jak Tvoj brat.” Luky bol na gympli o tri ročníky vyššie… našťastie nemal jednotky od hora dole a tak som nemusela ani ja – a učitelia ma nemali s kým porovnávať. Nemám rada porovnávania. Neviem sa porovnávať s nikým – dokonca ani s ľuďmi zo stacionáru. Síce tam chodilo jedno dievča spolu so mnou s rovnakou diagnózou ako ja – ale má za sebou úplne iný príbeh a v sebe úplne iných alterov a ešte k tomu – berieme úplne odlišné lieky. Zvyčajne ľudia neostávajú v kontakte – ja som ostala v kontakte najviac so štyrmi dievčatami, ale nikdy by som nepovedala, že kvôli tomu, že máš poruchu ako tá druhá, tak viem presne ako na Teba. Priznám sa, že netuším, ani pri jednej.

Na stacionári píšete každý deň denník – teda, písať ho mate doma a tam odovzdať. Keď ukončíte Cestu, denníky Vám odovzdajú a je na Vás, čo s nimi budete robiť. Mne tú hŕbu papierov doktor odovzal až minulý týždeň. Tu nešlo o omeškanie sa, či zabudnutie na mňa, ale skôr čakanie na správnu chvíľu, kedy budem schopná sa im venovať – lebo tam som ich odmietala čítať. Tak som prešla Januárom a dala ho bokom s tým, že toto nedávam… sú tam detské kresby, detské písmo, strašne veľa o Šašoši, niektoré veci sú anglicky, niektoré neviem po sebe prečítať… a občas sa tam objaví aj to moje terajšie písmo. Na začiatku stacionára mi zvyklo veľmi “prepínať” – bolo to proste nemožné  udržať sa v prítomnosti. Najväčší problém bol, že som verila, že je to moje zlyhanie, že ja som zlyhaním a že som tam za trest. V skutočnosti to bol len čas, kedy som sa mala v mini skupine ľudí a v tom mikrosvete naučiť ako budem fungovať ďalej. Ako ostávať v prítomnosti a nejakým spôsobom prijať svoju jedinečnosť a jedinečnosť všetkých častí mňa.

Týmto ďakujem neznámemu darcovi za nové topánky, ktoré len tak prišli kuriérom na moje meno a adresu a sú mi akurát…

Ďakujem všetkým ľuďom, ktorí stoja za mnou a hovoria, že sa z toho dostanem, lebo je to celé len v mojej hlave…

IMG_0370.jpg

Na obrázku sa píše: “Neboj sa, duševná porucha je len v Tvojej hlave.” “Neboj sa, to, že sa topíš je len v Tvojom hrudníku.” Poslala mi to Baška – raz za čas si vymeníme správy na messengri, ale vždy hovorí spôsobom, akoby vedela, aké je kráčať svetom nepochopenia.

Kamoška mi zvykne hovorit, že pri našom sociálnom systéme skončíme žobrať na ulici – že budem hrať na gitare a spievať a ona do toho na flaute… a ja som jej len povedala, že žobrať nebudeme, že umenie za žobranie nepovažujem. Ani tento blog nepovažujem za nejaký žobravý rád… buď si človek povie – písať vie, chcem ju čítať ďalej a pošlem jej 1€ za nový blog – alebo si povie, neviem, kde na to chodí, isto to niekde kopčí a stojí to za prd. Vieš čo? Pravdupovediac je mi to je jedno…

Písanie považujem za umenie, rovnako ako spev, či hranie na gitare. Ospravedlňujem sa, že v tomto blogu ešte nie je video so spevom – ale po jedných 10 dňových antibiotikách som bola na pohotovosti a dali mi ďal


IMG_0347.jpgšíe… a kúsok mi odišiel hlas. Ale už sa vrátil. Veron sa ma síce pýtala, či som sa to aspoň naučila hrať na gitare – ale som jej povedala, že nie, že mi lekár zakázal hrať na gitare počas brania daných antibiotík – Charlie je toho svedkom 🙂 samozrejme, že je to blbosť.

Ja toho nahovorím…

Keď ja mám rada humor. Prečo nie?! Mojej terapeutke T. som zo srandy poslala smsku, či mi dopomôže na posudkovej kontrole to, že niekedy keď sa v noci zobudím, tak vyzerám úplne inak, ako by som chcela. A ona chúďa mi odpísala, že snáď budú stačiť správy od lekárov – tak som jej odpísala, že srandujem… ale myslím, že to tušila.

Ale samozrejme, niekedy aj plačem… hoci používam detský šampón sľubujúci, že slzy nebudú… tak slzy prichádzajú.

IMG_0383.jpg

Ráno o šiestej sme sa s Charliem vybrali na cintorín. Nenapadalo mi s kým sa tam vybrať – a Charlie má na mňa vždy čas. Nepriniesli sme síce kvety, ani živé, ani umelé, iba obyčajné svetlo. V podstate Svetlo nikdy nie je obyčajné, lebo pohlcuje tmu. Tak sme sa pomodlili, aby im Svetlo večné svietilo a šli sme domov.

Cestu naspäť som išla inak, nech má Charlie dobrodružstvo – a táto scéna mi príde jak z Baytwachu 🙂

Išli sme celý čas po schodoch – znovu som si spomenula na putovanie Španielskom a Portugalskom s Pep a to ako som si doničila kolená počas tých dní… ale stálo to za to.

Potom sme pomaly prechádzali ulicou, kde sme zvykli bývať a cítila som ako mi tečú slzy po lícach, vôbec som nevedela, čo sa deje. Až som sa zastavila pred domom našich susedov, teda bývalých susedov a chcela som im ich zazvoniť, či nevedia, čo sa stalo s našim domom – teta by ma verím dostala do 28ročnej Ivonky… ale dokázal to Charlie. Ako ma videl zamrznuto hľadieť na ten dom, tak sa tak rozštekal po mne ako nikdy predtým a ťahal ma za nohavicu. Tak som mu povedala, nech prestane…až som si všimla, že nemá zamatovo čierne uši, ale hnedé… a to ma dostalo naspäť do tu a teraz.

Ja viem, že veľa vecí bolí – ale každý deň sa rozhodujem vykročiť na novo, dať životu šancu a dať šancu Bohu, aby ma z toho celého vymiloval svojou Láskou,… svoje utrpenie spájam s Jeho… Lebo chárem, prečo sa hovorí, že Láska je málo milovaná…. zabúdame na Lásku.

 

Charlie má DID

Dnes ráno som sa zobudila cca o tretej… a od vtedy som hore. Nech robím, čo robím – nedokážem zaspať. Ani sa mi nechce písať blog na Pc, tak píšem z mobilu.

Niekedy už mám pocit, že táto disociativna porucha osobnosti je to najviac psycho, čo sa Ti môže diať.

Myslím, že Charlie tu vyzerá dosť psycho 🙂 ale to len fúkal vietor a bol šťastný. Keď ho vidím šťastného a spokojneho, tak som aj ja…

Predvčerom večer som si všimla, že je nespokojný, potom som si uvedomila – že celý deň nič nejedol – to, či som jedla ja mi ani len neprišlo na um. Tak som sa rozplakala… lebo som si myslela, že mu nemám dať čo jesť. Potom som otvorila chladničku a našla tak posledný kurací chrbát – tak som mu ho upiekla s maslom na panvici… nehľadiac na to, že v chladničke už nebolo nič pre mňa a spokojne som išla spať.

Toto sa deje často – mám pocit, že až pričasto – ani neviem, či som to dnes ja… ktorá zvykla byť vždy spomalená a podobná Sidovi z Doby Ľadovej. Dnes nie. Dnes som si čítala príručku mladých svišťov (pre neznalých, tak nazývam 500stranovú anglicky napísanú knihu o mojej poruche a ako s ňou nie prežiť, ale žiť)…

Dala som si nové pozadie na mobil, aby mi pripomínal byť tu a teraz v prítomnosti…

Ale ani neviem, či som toho schopná. A kedy ide naozaj o mňa… predvčerom som si tak smutne kráčala z prechádzky s Charliem a stretla susedku s jej kamoškou – teraz už aj mojou – FB Ti to dosvedčí… a tiež to nemajú jednoduché, ale pozvali ma na pivo – tak som na nich pozerala, že však som na antibiotikách a ony mi hneď navrhli čaj… tak som šla. A veľmi som sa na tomto DUO LiliVen zabávala… povedala som im, že by mali byť vlogerky, že sa strašne dobre na ne pozerá a fakt mi spravili radosť. Hoci sme rozprávali o vážnych veciach, stále ma chápali a brali za normálnu…

Tak som si ich natočila – lebo podľa mna naozaj majú na to, aby robili vlogy – videá 🙂 potom som im ukázala byt – teda, najskôr ona mne svoj – býva o poschodie nižšie a žasla som nad tým poriadkom a spôsobom, akým poriešila vlastne úplne rovnaký byt ako mám ja… a predsa ho ma úplne iný… potom som ich pozvala k sebe, že však už mám celkom upratané – “upratané”… mám pocit, že upratané budem mať len keď mi príde Domi na návštevu a uprace mi. Je to akoby tato schopnosť vo mne neexistovala… upracem síce – ale stále v tom nie je poriadok. Neviem, či rozumieš. Tak som si kúpila krikľavo oranžovú knižku o minimalizme – že snáď ma to zbaví toho chaosu v mojom byte. Uvidíme.

Čo sa týka toho DUO LiliVen – môj vlastný práve vymyslený názov pre ne… tak sme si sľúbili, že ďalšie video natočíme spolu – že sa naučím na gitare zahrať jednu pieseň a spievať niektoré jej časti – a potom Vám padne sánka ako mne, lebo moja susedka je Pani Speváčka – úplne vážne. Veď uvidíte. A ja si po dlhom čase s niekym zaspievam.

Výhodou mobilného blogu je, že môžeš pritom venčiť. Mala som totiž teóriu, ktorú som prezentovala aj na skupinovej terapii – že si požičiam na dva týždne stafforda Roxy od Tibiho a Janky a zistím ako ju toto moje 24/7 opatrované plemeno Mops prijme – hovorím o Charliem. Doktor mi odporučil nech si tieto výskumy skúšam viac na sebe, čo vlastne nemyslel zle – ja som len chcela vidieť ako bude Charlie schopný integrovať do nášho bytu nového obyvateľa – čím som chcela zistiť, či som schopná naozaj integrovať moje ďalšie Ja, ktoré viac-menej ignorujem a preto mi vie byť aj týždeň “hej”… kým sa nestane, že sa všetky naraz ozvú – a mne ide hlavu roztrhnúť z ich hlasov, skutkov, pohľadov, myšlienok… proste všetkého. Predstavte si, že na Vás začne v tom istom okamihu viac ako desať ľudí hovoriť – alebo reagovať a každý iným spôsobom. A vy v sebe cítite hnev sériového vraha a taktiež úzkosť novorodenca – dobre, s vrahom som to prehnala… až na komáre a muchy som zatiaľ nikoho ani len nezbila… teda, ak sú tie detské bitky s mojim bratom odpustené a zabudnuté – čo aj sú…

No a tak som to pochopila. Lebo Charlie mi počas písania doslova ošťal nohu môjho stola. Už chápem vete – hanbil sa jak pes… to, že niekedy nevydrží s kakanim mu tolerujem… ale teraz sa mi nedokázal ani do oči pozerať. A pritom som mu len hlavu pritisla naozaj jemne k danému miestu. Takže hej, musím začať akceptovať najskôr to, že niekto vo mne je schopný aj “ošťať stôl” – to prosim neberte doslova.

Chápete, jeden deň som zúfalá zo všetkého a na druhý deň mi poštou príde nový pes – Buldiho brat. Na obojku ma napísané meno, ktoré som práve zabudla. Dokonca aj osoba, ktorá mi ho poslala mi dala vedieť, že príde, aj mi dala vybrať – a ja som stále ani len netušila s akou Lenkou si píšem. Dopomohol mi FB a tak ďakujem Leni. ❤️🐾

Chápete, že niekto je schopný prijať moje detské časti a ja o ne niekedy ani len nezabrdnem?

Pribudol aj jednorožec – neviem kto ho tak nazval, ale vola sa Farbička. A tak sa moja posteľ plní, lebo druhí ľudia sa starajú o moje detské časti. Bola som presvedčená o tom, že som ich dnes odfotila. Ale v mobile to nemám… tak fotku pridám, keď ich odfotím.

Nielenže mám dvoch nových plyšákov, ale ešte mi aj teta večer doniesla plnú tašku potravín z Billy. By ste neverili ako moje netere chvália moje kucharčenie – keď ja vlastne v skutočnosti jedlo len zohrievam… ale však nemusia vedieť o všetkom… lenže gazdinka Ruty si samozrejme pýta recepty 🤭 a tak som jej povedala o postupe, ktorý začína cestou do Billy. Mohla som povedať o tajomstve šéfkuchára…. ale tak, ona by mi na to aj tak prišla.

Presvedčila som ju už o tom, že som zamestnaná v továrni na spánok a že čím viac spím, tým viac zarábam… takže dnešok je maximálne stratový.

Áno – už sme doma – a vola sa Herald. Aké vznešené meno, no nie?

Charlie ma nový pelech. A kde spáva? Samozrejme – tam, kde ostatní dvaja psy Buldi a Herald – v posteli.

Ale tak, je to vlastne spolunajomca – a ja sa divím, že nestíham s peniazmi, keď v skutočnosti mi on mešká presne od apríla s nájomným… ach, snáď ho za to nevyhodia.

Ale podľa mna máloktorý pes sa ma tak dobre ako ten môj… do nového pelechu sa zmestí aj s frajerkou – ale aj tá samozrejme preferuje posteľ.

Charlie ma proste všetko, čo potrebuje 🐾 – a ja sa ani nestíham diviť ako je možné, že on áno a ja nie…

Chápete? Ešte aj dudlík niekedy používa – z čoho mi začína vyplývať, že disociativna porucha osobnosti je infekčná a už ju má aj on. Ale klobúk dole Charlie – Ty sa vieš o svoje detské časti postarať, keď to potrebuju…

Ja napríklad stále nerozumiem tomu, ako bol schopný zbaliť si takúto cenu:

Keď nevie ako správne sedieť v autosedačke – takto naozaj “sedel” celu cestu… ale som si povedala, že je to asi súčasť jeho trénovania na to, aby bol schopný cikať v stojke – lebo on už na troch asi ani nevie, on sa postaví na predné a ide si. Najbližšie to už natočím.

Človek by povedal, že je to “hlúpy pes”, ale on v skutočnosti len trénuje tie bicepsy a tricepsy a neviem ešte aké psy môžu mať psy.

Je pól deviatej večer, tak si dám lieky na spanie a budem dúfať, že mi zaberú a budeme spat aspoň do šiestej – lebo tak či tak… ja som ranné vtáča, dokonca aj vtedy keď idem neskoro spat. Ale takto ranné nechcem byť, lebo ak to takto bude, tak sa presťahujem o tri hodiny ďalej – do inej časovej zóny.

No a takto si žijeme. Ja svoj flegmaticky život, v ktorom o nič nejde – lebo niekto ma asi mimoriadne nabúdza k humoru… alebo už neviem. Lebo mne je vlastne do plaču zo svojho života veľmi často – ale niekto vo mne dá tvrdošijne rozhodol, že slzy nemajú priestor v tomto dome… veď bez dôvodu je plakať zakázané – ak ste rodičia a povedali ste niekedy deťom tuto vetu, tak sa im prosim ospravedlňte – plakať je dovolené, sj bezdôvodne. Prečo? Lebo všetky pocity sú Tvojou súčasťou a mal by si si ich viac uvedomovať, aby si zistil, čo sa Ti snažia naznačiť.

Myslím, že na dnes stačí… na budúce spievame.

Posledná vec – ak Ťa baví Charlie svojim životom so mnou a chceš mu pomôcť finančne v tejto jeho neistej situácii, tak môžeš tak urobiť na naše spoločné číslo účtu: SK1902000000001948107253

Len nehovorte Ruty, že som dnes nespala… robila by si o mňa starosti…

Speedy Prdko hľadá dobrodružstvo.

Len chcem dať do pozornosti svoju FB fun page a to, že predávam Speedyho Prdka známeho už na tomto blogu. Ak čítate moje blogy pravidelne, tak je Vám to auto dobre známe. Jazdila som s ním kade-tade, tak teraz unudený stojí v Teplej pri mojom bratovi, kde ho poctivo stráži Cilka s jej mamutími ľabami. Inak ten blog je môj najviac obľúbený zo všetkých https://iwonblog.com/2015/10/22/mamutie-laby/comment-page-1/ – ak si ho nepamätáte, tak si ho prečítajte znovu 🙂

Pre teraz len toľko – keď bude viac myšlienok, napíšem viac večer… Ivonka