Číslo 4.

Hovorím si, že to ešte stíham – napísať tú dôležitú vec, že Lukáš Ronec na kandidátke za Kresťanskú Úniu s číslom 4 je môj brat. Túto sobotu – 25.máj 2019 budú voľby do europaralamentu a som presvedčená o tom, že stojí to za to ísť voliť a dať môjmu bratovi hlas.

9890C42D-62BC-4DC2-88C2-B21CF5AB3935.jpgLuky je odo mňa o 2,5 roka starší – má 31 rokov a vyrástol v Novej Dubnici. Vo svojom blogu najčastejšie píšem o duševnom zdraví/chorobe a víťazstve, ktoré nám vydobil Ježiš svojim krížom a zmŕtvychvstaním. Ale tento jeden skúsim prepojiť s myšlienkou toho, prečo verím v to, že Luky je hodný Tvojho hlasu.

Od malička je to môj veľký brat. Taký, s ktorým som sa bila, ktorý bol “vždy na vine”, lebo však som mladšia a tak mi to takmer vždy prešlo. Vyrástli sme úplne obyčajne. Ulica plná detí, hrávali sme schovku, alebo kopali loptu, naháňali sa kade-tade po celej Novej Dubnici, kým sa slnko nerozhodlo zapadnúť 🙂

“Pretekali” sme sa v tom, kto bude väčší bordelár doma – v čom asi naďalej vyhrávam. Keď videl smetiarov celý nadšený kričal: “Kamaláti moji, počkajte ma!”. Keďže som ako bábätko dostala zápal mozgových blán, tak veľmi často k nám chodil jeden lekár. Kým bol u nás tento doktor, tak Luky poctivo plakal na obrubníku pred domom, lebo sa ho bál.

Keď som mala 13, jemu bolo 15, tak nám zrazu zomrela mama. Moje spomienky – nakoľko mám disociatívnu poruchu identity, o ktorej sa dočítaš v predošlých blogoch – sú tak trochu disociátivne/oddelené, tak je možné že si nie všetko pamätám tak ako on. Ale pamätám si, ako mi to povedal a ako ma držal v objatí a potom šiel plakať do svojej izby sám. Od malička bol pre mňa veľkým bratom. 

Keď sme mali prvý počítač – 386 alebo 486, neviem presne, tak ma naučil ako na ňom “pracovať” – lepšie povedané – hrať hry 🙂

Vyrástol v úplne obyčajnom prostredí – tatino bol automechanik a pracoval na družstve a mama piekavala torty na svadby a predávala autosúčiastky na Ladu. Rodičia sa nám vždy snažili dať to najlepšie, čo vedeli. Nebolo to vždy ideálne, ale boli sme ich a oni naši.

Luky ma naučil hrať počítačové hry, strávili sme niekedy aj hodiny nad stratégiou Age of Empires. Nikdy som ho v ničom neporazila, ani keď mi dal náskok. Proste bol veľký už ako malý.

Myslím, že ako 14ročný začal hrať na gitare a viesť chvály. Ja som len “z diaľky” sledovala Jeho vernosť Bohu. Často som ho našla na kolenách v izbe ako sa modlí. Nie vždy som rozumela prečo tomu Bohu venuje až tak veľa pozornosti. Ale keď som tomu ako 16ročná porozumela z môjho veľkého brata sa stal môj najlepší kamarát. Naučil ma hrať na gitare, mimochodom je aj skvelý klavírista. Vlastne si neviem predstaviť nástroj, na ktorom by sa nevedel naučiť hrať.

Dnes je súčasťou LCH Live – Lamačských chvál.

Prepáčte, že splietam piate cez deviate – trochu som mu pomáhala s letákmi a plagátmi, tak by som už aj spala, ale zajtra by som už písať o ňom nemala podľa zákona, tak ešte kúsok.

Prečo voliť niekoho s Mickey Mouseom na tričku? Lebo to tričko má odo mňa! 🙂 keď som mu darovala náramok asi z Afriky tak ho nosil do “znosenia”. Keď som mu darovala prsteň, tak ho poctivo nosil, kým sa neoženil – teraz ho nosí na kľúčoch. V malých skutkoch robí veľké veci. 

Luky je veľmi pokorný. Nikdy som ho nezažila rozprávať o niekom druhom ako o niekom, kto by nebol hodný lásky a pozornosti. Dokonca aj keď za ním prišli ľudia s nejakým reklamným produktom, tak ich vždy pozorne počúval a venoval im čas. Ja by som ich niekedy už päťkrát stihla poslať do kelu, ale on počúva.

Ja mám precestovaných síce 27krajín, ale on má precestované tisíce kilometrov služby Bohu a služby blízkym. Sme štyria súrodenci a stratiť mamu a potom neskôr tatina pre nás nebolo jednoduché. Ale zvládame to, lebo máme jeden druhého.

Ako malý spadol z bicykla a rozbil si bradu, pamätám si ako sme ho viezli na pohotovosť – ale poviem Vám, ani už neviem koľko krát viezol on na pohotovosť mňa. Keď mi bolo najťažšie a začínala som chodiť do stacionára, tak som chvíľu bývala s ním a jeho manželkou Kamilkou a dcérkou Emmkou. Spával pri mne na gauči a strážil každý môj chrapot 🙂 Keď bol Charlie šteniatko a do psychiatrického stacionára ma museli každý deň voziť, aby som sa cestou niekam nestratila, tak Charlie druhý poctivo chrápal u neho v kancli. Keď som odišla na dva roky do Dánska, tak sa mi poctivo staral o môjho mopsa Charlieho prvého – hoci nebol jeho veľkým fanúšikom, ale spravil to pre mňa.

Kamilku spoznal počas môjho pobytu v Dánsku, z jeho manželky sa stala jedna z mojich najbližších priateliek a bútľavých vŕb. Majú spolu dcérku Emmku, ktorá vie krásne vysloviť Charlie, ale moje meno je najčastejšie “myš” 🙂 a má z toho nesmiernu srandu. A -ďalší potomok je v brušku, Kamilkinom samozrejme.

Je poslancom v Trenčíne a ja verím tomu, že môže a bude aj poslancom v europarlamente aj vďaka Tebe a Tvojmu hlasu. Viem, že tento blog je úplne jednoduchý… ale myslím, že Lukyho cesta smerom do europarlamentu nebola vždy najjednoduchšia. Ale vďaka nemu som nikdy nepocítila nedostatok vo svojom živote, lebo jeho heslo je, že sa “nepohne bez Božieho požehnania” do vecí, ktorým má čeliť. 

Jeho snom bolo to, čo bolo snom takmer všetkých malých chlapcov – stať sa smetiarom. Myslím, že svojou vernosťou Bohu naozaj očisťuje mnoho smetí okolo seba a aj v tomto svete. Začínal ako obyčajný študent gymnázia, ktorý našiel vášeň pre fotenie a dopracoval sa s Božím požehnaním k tomu, že má svoju firmu.

Už je toho asi aj dosť – jediné, čo som chcela odovzdať týmto všetkým je to, že ak Luky niečo sľúbi, tak to vždy splní. A ešte som ho nezažila, aby bol pohltený pýchou – nezabudne na Teba, ak ho poznáš a priateľa, ktorého si v ňom našiel máš už navždy. Luky to s ľuďmi nevzdáva.

Zoznamka :) “Hľadám si babku.”

Chcela by som mať babku. Nie kvôli tomu, že u babky je vždy navarené a zo svojho dôchodku vždy čo to odloží a odídem odtiaľ s pár korunami. Aspoň takto to fungovalo s mojimi babkami. Chcela by som mať babku, lebo vždy keď prídem cez týždeň do kostola, tak je tam pár babiek a dedkov.

person holding bible with cross

Keď som bola na Veľký Piatok v kostole pri Ježišovom hrobe kľačalo pár babiek s ružencom v rukách a slzách v očiach. Babky, ktoré majú televízor pozerajú sv. omše, keď už nevládzu prejsť do kostola. Tie, ktorým vystačí rádio, tak počúvajú sv. omšu, modlitbu ruženca, alebo kadejaké iné modlitby. Občas si myslím, že našli v Ježišovi to, čo stále väčšina z nás nevie uchopiť. Našli v Ňom v Lásku a nádej v tom, že s Ním budú naveky.

Tajomstvo Veľkej Noci. Takto nejak opisujem svoje prežívanie od kedy sa mi stalo, čo sa mi stalo a stále deje.

IMG_2023.jpgVeľkú Noc nemám spojenú s vajíčkami, kuriatkami, či zajacmi. Dokonca ani s oblievačkou.  Síce s neterami som si kreslila prastiatka s kuriatkom.Ktosi mi raz povedal, že táto tradícia vznikla tak, že ženy, ktoré ohlasovali Kristove zmŕtvychvstanie obliali vodou, aby “sa prebrali” z tohto tvrdenia. Chvíľu sa to bralo tak, že vyšibanie a obliatie žien spôsobí, že budú po celý rok krásne a zdravé. Neviem, dnes v tom viac vidím záujem o peniaze než nejaké prianie lepšieho života. Tak či tak, keď som bola malá, tak som plakala, že nemôžem ísť oblievať, lebo som dievča a ak si to dobre pamätám, tak ma tatino párkrát zobral.

Mám 29 rokov – túto informáciu píšem väčšinou kvôli sebe samej, aby som sa uistila, že som to naozaj ja. Neblogujem o receptoch, cestovaní, či výchove detí. Asi skôr blogujem o Tajomstve Veľkej Noci. Či tým tento blog naberá alebo prichádza o čítateľov som nejak prestala sledovať. Ľudia sa dnes snažia vyhnúť bolesti a zlomenosti.

Ale poviem Ti, zlomenosť aj bolesť sú skutočné. Nemusíš mať zrovna disociatívnu poruchu osobnosti, aby si mi to uveril. Myslím, že každý z nás isté obdobie svojho života prechádza smútkom, zármutkom, bolesťou, či prázdnotou. Sú to len menej použivané slová našich rozhovorov. Počas seminárov, ktoré som tlmočila, Jeff zvykne zdielať to, ako sa zvykneme opýtať niekoho: “Ako sa máš?” a oni alebo my zvykneme odpovedať: “Dobre.” Takto to bolo s jedným človekom z jeho zboru – na druhý deň po tejto odpovedi spáchal samovraždu. Veď sa mal dobre.

Slovo “depka” som prestala používať od kedy som spoznala ľudí s depresiou a od kedy som ju začala prežívať sama. Je to veľmi temné údolie na to, aby bolo ohodnotené zdrobneninkou “depka”. Strácaš sa v ňom celý. Nevieš zachytiť vo svojom živote nič, čo by malo nejakú hodnotu, či zmysel. Dokonca aj priateľstvá – akoby z nich vyprchala krása vzťahu, ktorý kedysi bol živý. Snažíš sa udržať pri živote a niekedy ani nevieš prečo. Deväť rokov som sa stretala so stovkami, ktorí chválili moje tlmočenie, môj spev, vedenie chvál… a zrazu som sa ocitla v momente, kedy som si uvedomila, že to všetko je preč. Tie semináre sú skvelé – hoci v nich prechádzaš bolesťou, ale stretáš sa v nej s Láskou Otca. Ale dnes občas premýšľam, že som bola len maskotom toho celého. Akonáhle som zmizla z pódiového účinkovania akoby sa zem podo mnou prepadla. Ozvalo sa síce mnoho ľudí vďaka facebooku, či zdieľaným kalendárom na moje narodeniny. Ale keď sa ozvali po dlhom tichu akoby v čase svojho temného údolia ani nevieš uchopiť to, či to myslia naozaj vážne.

crucifix

Samozrejme, že Vám všetkým prajem požehnané prežitie Veľkonočných sviatkov a dnešného Kristovho zmŕtvychvstania. Len chcem, aby si vedel, že je v poriadku, ak si napriek dnešnému sviatku neprešiel do radosti. Láska je dnes veľmi málo milovaná. Priznám sa, že sama som nevydržala dlho pri Ježišovom hrobe, lebo sa mi triaslo celé telo, bolo mi smutno z každej preplnej krčmy, či nejakého podniku, plakala som kvôli tomu, že je v kostole pár babiek. Ježišova obeta zmenila môj život a neustále Ho premieňa. Dennodenne sa nám odovzdáva. Jeho výkrik na kríži: “Žísnim.” je stále aktuálny. Myslím, že je čím ďalej tým viac zabudnutý. A niekde uprostred toho nachádzam zmysel svojho bytia. Viac rozumiem Jeho ranám, Jeho obete na Kríži, Jeho umučeniu. Jeho plného odovzdania sa za nás ľudí. Učím sa spájať svoj smútok s tým Jeho.

Prosím nemysli si, že nechcem byť uzdravená. Veľmi po tom túžim. Chcela by som prestať brať tie antidepresivá, hypnotiká, anxiolitiká, či antipsychotiká. Chcela by som byť jedna, či zdravá integrovaná osobnosť. Len mi to nejak trvá. Ťažko sa mi počúva o tom, že to je všetko len v mojej hlave, alebo že môj psychiater chce živiť farmaceutický priemysel. Alebo, že moja terapeutka ma potrebuje ako pacientku. Myslím, že by som ju dopriala hocikomu inému, keby som ju viac nepotrebovala. Nezávisí na nej môj život, ten závisí na Bohu, ale je mi obrovskou pomocou počas mojej Temnoty.

Na Veľký Piatok mi Charlie začal naháňať jedného cyklistu a ten po mne vykríkol: “Boha Krista.” a ja som si len so slzami v očiach povedala, že nech mu je odpustené, lebo nevie, čo hovorí. Ježiš nie je len slovo, ktoré môžme zneužívať, keď sa nám niečo nepodarí. Ježiš je reálny a živý.

Priznám sa, že som dobehla pozeranie filmov za posledné obdobie na zvyšok svojho života. Od januára som ich videla stovky. Je to skvelý patent na odpútanie sa od prítomnosti. Ale nevyrieši to našu bolesť. Moje lieky okrem toho, že pomahájú, samozrejme, že aj zavodňujú a pridávajú chuť do jedla. Včera som sa zúfalo snažila obliecť nejaké kraťase z minulého roka, mám cez 20kg viac než som mala. Snažila som sa zmeniť jedalníček, cvičiť. Ale v disociatívnom fungovaní nie je všetko úplne možné hneď. A tak to opäť len odovzdávam k Jeho krížu. (Alebo pri kríž.)

Obdivujem dokonalo vyzerajúce rodiny v kostoloch,… a žehnám im, aby to vydržalo mnohé ďalšie generácie.

Ale uvedomujem si, že ja nemám babku, ani dedka, či rodičov. Môj život nevyzerá ani z diaľky dokonale. Chodím do psychiatrického stacionára, mám zjazvené ruky a niektoré časti tela, privyrábam si písaním blogov. Ideál… ani zďaleka nie.

Ale mám svojich súrodencov – a ich rodiny. A takto ku koncu blogu chcem len pripomenúť, že 25.mája budú voľby do Europarlamentu a že môj brat je jedným z kandidátov. A v máji mu môžete dať svoj hlas. Veľmi by som si priala, aby sa mu to podarilo, hoci to znamená, že budem s ním ešte menej ako som teraz. Ale túžim, aby aj rodiny mojich súrodencov patrili k tým, ktoré sú šťastné a milované a hlavne ich deti. A aby vedeli, že Kristus za nich naozaj dal všetko.

Tak ešte raz, požehnané Tajomstvo Veľkej Noci nech premieňa aj Tvoje srdce a približuje Ťa viac a viac ku živému Bohu, ktorý je Láska a túži milovať a byť milovaným. 

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

 

29 rokov.

Od dnes mám 29 rokov. Posledné mesiace ani neviem “ako ten čas letí” – jeden moment mám 5 rokov, ďalší 9 rokov a zrazu sa ocitnem v prítomnosti a uvedomujem si, že mi niektoré chvíle jednoducho uleteli. Ale jednej veci sa držím a nepúšťam – skutočnosti, že Boh je ozajstný a prítomný v každom mojom veku, v každej mojej okolnosti, v každom momente. Že je nemenný.

Ubehlo 13 rokov od smrti mamy a 5 rokov od smrti tata. Sú to isté medzníky zármutku a straty, na ktoré sa nezabúda. Vlastne občas sa mi stane, že ani neviem, že tu už nie sú.

A82486F2-DAD5-4D77-A65A-520002FCA092.jpgAle sú aj iné dôležité časové medzníky môjho života. Kedysi som písala o tom, že Dado začal chodiť na klavír a dnes si uvedomujem, že na ten klavír prestal chodiť, lebo pribral a s takou váhou sa nielen na ten klavír dostane, ale už z neho aj zlezie a ešte k tomu, ktovie, či by ho ten klavír dnes uniesol. Vybojoval ako udatný Dávid z Biblie svoj boj s Goliášom menom rakovina a so svojím verným Bohom nad ním zvíťazil. Dnes ho viac zaujíma to, čo dostane za to, keď pôjde vlakom do Bratislavy na kontrolu ako to, že na čo tam vôbec chodí.

Ako keď som bola ja niektorý minulý deň na preventívnej prehliadke u zubárky a v mojom najviac disociatívnom čase mi povedala, že mi vytrhne osmičku – “tu a teraz”. Jediné, čo ma po tomto polhodinovom zážitku zaujímalo bolo, čo za to dostanem. Vybrala som si medveďa, ktorého si psími očami hneď na druhý deň Dado vypýtal a na tretí stratil, ale aj prívesok zubu, ktorý poctivo nosím na svojom ruksaku. To, čo pri disociatívnom fungovaní života pomáha je vcítenie sa do sveta svojich osobností a predstava toho, že “moje deti” si práve prešli vytrhnutím zubu ma viedla k tomu, aby som si pre ne vypýtala odmenu.

Občas sa pozerám na fotky a nerozumiem tomu, ako rýchlo rastú deti mojich súrodencov. Bety je prváčka, Esti bola na zápise, Emmi je vysoká takmer ako Dávidko… niekedy sa pri tom proste “pozastavujem” nad tým, ako je možné, že tak rýchlo rastú, keď tie deti vo mne akoby odmietali rásť.

Je možné aj nemožné. Stačí pozrieť na Charlieho, keď ciká a poviete si, že toto je úplne nemožné a pritom jemu je to úplne bežné.

Okoloidúcich ľudí tým vždy veľmi pobaví. Občas aj mňa, keď je to viac metrov  na predných než kedykoľvek predtým. Ale v tomto má zase môj obdiv detské vnímanie – lebo, keď som dané video ukázala Esti, tak mi hovorí: “No a?! Charlie.” A vôbec sa v tom “nepozastavila”… proste je zvyknutá na jeho cikanie.22B2B80C-D9CE-471D-AD8C-E6E9ECC2B799.jpg

Videla som skvelý film. Vlastne za posledné tri mesiace som pozrela už asi stovky filmov… je to asi najjednoduchší odpúťavač od reality. Už rozumiem, prečo majú ľudia telku a ja nie. Úplne mi v tomto postačuje Netflix. Pozerám na ňom filmy kvôli angličtine, aby som nezabudla na to, že viem prekladať/tlmočiť a aby sa mi angličtina nevytratila z hlavy ako veľa ostatných vecí. Ten film sa volá The zookeper’s wife. Je to podľa skutočnej udalosti – z čias druhej svetovej vojny v Poľsku. Potom ako bola zničená zoologická záhrada, tak sa rozhodnú majiteľ ZOO so svojou manželkou a synom zachraňovať Židov. Trvalo roky a mnohí z nich žili s nimi, mali naučený režim, kedy môžu “vyjsť na svetlo” a kedy musia byť schovaní. Boli priam neviditeľní. Myslím, že dnes mnoho ľudí s duševným ochorením musí čeliť podobnému faktu a hrať hru (ne)viditeľnosti. Je mi z toho smutno. Každému by som dopriala, aby sa na chvíľu ocitol v našom trenčianskom stacionári. Nie ako pacient, zlé neprajem nikomu. Jednoducho ako mlčiaci pozorovateľ toho, ako sa ľudia v bezpečí neboja vyjsť na svetlo. Myslím, že by si každý uvedomil, že nie je rozdiel medzi pacientom a obyčajným pozorovateľom. Sme ľudia, presne ako vy. Naša viditeľnosť je natoľko viditeľná, ako nám dovoľujete vy. Najviac ma dostane, keď niekto tvrí, že “je to všetko len v mojej hlave”, alebo že “sýtim farmaceutický priemysel”… je mi to “ľúto” – ale duševné zdravie je rovnako ozajstné ako to telesné. Je to akoby si beznohému povedal: “To rozchodíš.” Jasné, možno sa naučí chodiť a možno bude behať oveľa rýchlejšie ako doteraz – ale myslím, že priestor na stratu nohy a naučenie sa novým zvykom je veľmi dôležitý. Povedať chorému človeku o tom, že si svoje ochorenie iba vymýšľa nie je cestou k uzdraveniu.

Prosím buďte trochu empatickí k ľuďom, ktorí sa kvôli tomuto dnešnému neprijímaniu stávajú neviditeľnými.

Blíži sa Veľká Noc – a pre mňa je toto asi tá najtemnejšia časť krížovej cesty, kráčanie temným údolím a spájanie svojho smútku s tým Ježišovým občas bolí viac akoby som práve chcela. Človek, ktorý nekráčal v mojich topánkach, alebo v tých Tvojich, tak nikdy neporozumie tomu, o čom naozaj rozprávaš.

Niekedy tu píšem o tom, že ak si neveriaci, tak si môj pisateľský jazyk prelož do svojho. A to platí aj dnes. Moje blogy sú väčšinou svedectvom pre mňa samú – to, do akej miery zasahujú srdce človeka je skôr o tom, ako veľmi im dovolia zasiahnuť. 

Vieš, ďakujem, že čítaš ďalej. To, s čím momentálne najviac zápasím je osamelosť. Často tu spomínam rozdiel v osamelosti a samote. Ale tieto mesiace sa naozaj cítim osamelo. Často plačem nad tým, že som za posledné roky stretla tisíce ľudí počas svojho tlmočenia a mám aj týždne, kedy sa mi neozve nik – ak nerátam rodinu, kam radím svojich súrodencov a ich rodiny a môjho Šašošaurusa, ktorý sa mi poctivo ozve snáď aj každý deň.  Uvedomujem si, že som žila v akejsi duchovnej bubline a realita je niečo úplne iné – ale v skutočnosti, Boh ostáva rovnaký, nemenný. Vlastne je oveľa bližšie v skutočnosti ako sa nám zdá v tej bubline. Či už žiješ v jednom alebo druhom, ver mi, že On je stále ten istý Milujúci a nevzdávajúci sa. Nevzdal to so mnou. Možno raz ako Dado už budem riešiť len to, čo dostanem za to, že pôjdem pozrieť svojich terapeutov 🙂 i keď priznám sa, že znesú oveľa viac než sestrin klavír. Sú to síce tak trochu jednosmerné vzťahy – v zmysle, že o mne vedia asi aj všetko a ja o nich nie a nie niečo vygoogliť – ale poviem Vám, že stoja za to. Sú pre mňa obrovským darom aj v tento narodeninový deň – či už svojou pomotanosťou a jemnosťou, snažiaciou sa vážnosťou, za ktorou sa skrýva starostlivý otec alebo materským objatím – ja si myslím, že oni vedia, o ktorých je reč… ďakujem Vám.

Samozrejme – najväčším darom pre mňa je moja rodina. Sú to odvažní malí a veľkí ľudia, ktorí čelia so mnou tomuto svetu – ale všetci z nás vieme, že vlastne celý ten obrovský boj je víťazný.

Posledná vec, lebo už zvyčajne spávam – v máji budú voľby do Europarlamentu, v ktorých môžete voliť aj za môjho brata Lukáša Ronca. Nie som odborník na politiku, ani moc na dianie sa vo svete – momentálne sa snažím ako tak vytrvať vo svojej vlastnej prítomnosti. Ale som tak trochu “odborník” na ľudské srdce a za to jeho sa pobijem 🙂 

IMG_1755.jpg

 

 

Udomácniť sa.

Ahoj, môj čitateľ,

ako prvé Ti chcem napísať moje ospravedlnenie – prosím odpusť mi moje “prázdnoty” v písaní – nie vždy mám slová, ako vyjadriť to, kde sa práve nachádzam, alebo čo práve preežívam.

Ak si tu nový, alebo si niekto, kto ma číta “poctivo” po každé, keď sa ja “nepoctivo” ozvem, tak Ti chcem poďakovať a chcem, aby si sa v mojom svete pohodlne usadil a cítil sa dobre… len to prosím neprežeň a necíť sa “ako doma”. Nestojí to za to. Aspoň nie na začiatku tohto blogu. Keď nastane tá správna chvíľa, tak Ti poviem a môžeš to skúsiť.

Blogovanie mám zaužívané ako psychoterapeutickú pomôcku v mojom nie vždy podarenom svete. 11.apríla budem mať 29 rokov – takže mi to zaberá už 16 rokov pri pozbieraní rozhádzaných myšlienok a pozvaní druhých do môjho chaosu spôsobom, v ktorom sa to vždy nakoniec nejak uprace. V to sa nádejám aj dnes.

7b090df1-01ef-415d-8d10-70a58204d41a.jpg

 

Písať som začala, lebo mi v 13tich zomrela mama a mňa bolesť zo straty prepísala až k celoslovenským úspechom v písaní. Pravdupovediac k tak veľkým úspechom, že som písať na istý čas prestala a potom vznikol tento blog. Mám diagnostikovanú komplexnú traumu a disociatívnu poruchu identity. Takže v minulosti sa nestalo “len” to, že mi zomrela mama, ale mnoho iných vecí. Ale to momentálne v mojom živote nenesie až takú váhu.

Momentálne ma úplne prevažuje to, že som včera bola úspešne po štvrtýkrát “vyhodená” od posudkového lekára. V skutočnosti ma nehodil. Na takéto veci som už priveľká – ale snažím sa to riešiť tým, že som konečne začala cvičiť.

199dcc9b-5829-42fe-b30d-ca8393d42f36 2.jpg

Tento blog venujem všetkým, ktorí nezapadajú do “slovenského tabuľkového systému” a cítia sa ako chodiaci fantómovia, ktorým niet pomoci – lebo vlastne “neexistujú”. Týmto blogom len chcem potvrdiť svoju existenciu a to, že som stále nažive. Dúfam, že si si aspoň trochu povzdychol so slovami “vďaka Bohu”.

Ak nepoznáš disociatívnu poruchu identity, tak ju veľmi dobre vystihol jeden umelec. Vyzerá asi takto:

IMG_1846.jpg

Hej, vyzerá to hrozivo. Kedysi táto porucha mala príťažlivejší názov: “mnohopočetná”. Vtedy si človek aspoň vedel predstaviť, o čo vlastne ide. Je nás viac. Ja nie som iba Ivonka, žije vo mne Mike, Johnny, Alpha a ešte 11 iných, ktorí sa ešte neodhodlali prezradiť svetu svoje meno v blogovaní. Táto porucha sa často pletie so schizofréniou – lebo väčšina ľudí si myslí, že schizofrenici majú “rozdvojenú myseľ”. Chcem Ti povedať, že to nie je pravda – “rozdvojenú/rozpoltenú/rozštvrťkovanú/rozstovkovanú” myseľ majú ľudia s disociatívnou poruchou. Ľudia so schizofréniou vidia alebo počujú veci, ktoré nie sú skutočné. Ale nie sú “tri-v-jednom”.

Pri disociatívnej poruche identity sa Ti môže stať, že každá Tvoja osobnosť si nesie nejaké ďalšie mentálne ochorenie. Napríklad jedna časť trpí insomniou, zatiaľ čo iná hypersomniou. Čiže sa Ti môže stať, že nespíš vôbec, alebo spíš stále – na základe toho, “ktorá časť je momentálne aktívna, či prítomná“.

Ja som sa dostala k psychiatrovi po prvé, keď som mala 21. Trvalo mi osem rokov, kým som sa priznala so sebapoškodzovaním. Vieš, je úplne možné, že niekedy nevidíme, čo sa naozaj deje v druhom človeku, kým sa neocitneme v jeho svete. Preto chcem od Teba len to, aby si sa pohodlne usadil, ale nie až priveľmi, aby sa Ti môj svet nestal Tvojim.

Diagnostikovali mi vtedy Hraničnú poruchu osobnosti. Tú tento umelec zobrazil takto:

IMG_1847.jpg

Neskôr to bola komplexná trauma, ktorá nie je úplne rovnaká ako postraumatická stresová porucha, ale myslím, že obrázok to vystihuje.IMG_1845.jpg

Po slovensky a kresťansky si túto poruchu definujem ako očistec. Nakoľko je Ťa viac ako “jedna osobnosť”, tak sa počas putovania touto poruchou stretneš s mnohými pádmi svojich osobností. Nie vždy ide o pád “na hubu”, ale veľakrát to ide mimo moje predstavy o tom, čo som kedy naozaj chcela robiť. Jednoducho sa ocitáš vo svete, v ktorom si sa nikdy ocitnúť nechcel. Hodnoty, ktoré uznávaš Ty jednoducho neuznávajú všetky Tvoje časti. Pohybujujú sa od úplnej liberality až po úplnú kontroverznosť. Na jednom konci svojho Ja si svoj život úplne odovzdal Kristovi a niekde na konci ani len netušíš, že nejaké Svetlo môže zažiariť v Tvojej temnote. Tvoja sexualita sa posúva od úplnej asexuality, cez homosexualitu až po nejakú nadsexualitu. Si presvedčený o tom, že si odovzdaným katolíkom a niekto iný v Tebe rebeluje za hranice Tvojho chcenia. Tvrdíš, že sa nevieš hnevať a že hnev je zlá emócia a zrazu nič iné nepocituješ iba nenávisť ku všetkému naokolo. Veríš v to, že máš dostatok a zrazu máš chuť si búchať hlavu o stenu s tým, že to neprežiješ, alebo to reálne robíš. Vieš, že si psíčkar od narodenia celým svojím srdcom – a zrazu si uvedomuješ, že “niečo nie je v poriadku”, lebo premýšlaš nad tým, na čo Ti je pes a kedy už konečne nebude a že Ti je len na príťaž.

To znášam veľmi ťažko. Priznávam.

Toto je Charlie.

IMG_1821.jpg

Je to môj jednoročný mopslík, “moja srdcovka” a môj najbližší priateľ v týchto dňoch. Už si zvykol na moje “prepínania” a vie byť neuveriteľne otravný, keď plačem. Ale poviem Ti, zachraňuje ma tým. Veľmi ma mrzia chvíle, keď o ňom hovorím ako “o tom psovi”, ktorí mi je na príťaž. V skutočnosti je to jeden z najlepších terapeutických psov, akého by som dopriala každému. Myslím, že ma má viac odsledovanú ako ja sama. Keby tak vedel čítať…

Ospravedlňujem sa, že obrázky v tomto blogu sú “trochu viac” dramatické. Ale – chcela som Ti len priblížiť, aké to v skutočnosti je “čeliť” psychiatrickým ochoreniam. Že to vie byť fakt na hovno. Neviem si momentálne predstaviť, čo mám robiť, keď stále narážam na posudkových lekárov, ktorí nepoznajú disociatívnu poruchu identity. Od včera som mala “pár” panických záchvatov – poviem Ti, papierový sáčok Ti pomôže nie len “po opici”, ale aj v iných situáciach… snažím sa to rozdýchať. A je to dosť ťažké.

1d9770b5-b2d1-48ae-82a8-c6164f7eae26.jpg

S touto poruchou sa musíš najskôr naučiť žiť, aby si sa s ňou vedel aj zamestnať. Mám ju diagnostikovanú od októbra 2017 – ale v skutočnosti Ti pri nej nikto nepovie presný čas zrodenia Tvojich ďalších osobností. Zvykla som tlmočiť na seminároch – ale zrazu som zistila, že nie všetky moje osobnosti vedia po anglicky. Takže týmto smerom sa vybrať moc nemôžem momentálne,… mám vyštudovanú misijnú a charitatívnu činnosť – ale mám pocit, že teraz neviem pomôcť sama sebe, nieto ešte druhým. Veľa som toho nacestovala – ale už sa mi stalo, že som sa kamoške stratila a do telefónu jej povedala “Ty vole, ja som v Taliansku” a jej pohotová odpoveď bola “Ty vole, ja som tu s Tebou”. Skoro som si nasadla na loď a odplávala neviem kam. Mám vodičský preukaz, ale raz som skoro dala šoférovať svojej 10ročnej neteri – potom som mala ročnú pauzu, po ktorej som sa znovu odhodlala šoférovať a premýšlam nad tým, že toto svoje remeslo znovu zavesím na klinec, lebo neviem udržať neustálu pozornosť a nikdy neviem, kedy ma prepne. Nemám pod kontrolou svoje osobnosti, priznávam, neviním ich za to, ale asi som potrebovala napísať tento blog, aby bolo jasné – hlavne mne – že sú skutočné. Lebo v časoch, keď si hovorím alebo mi iní hovoria, že lieky nepotrebujem a že som úplne v poriadku, tak tomu uverím do takej miery, že tie lieky brať prestanem a tvárim sa že nič. A potom sa deje nie to, že si nepamätám pár hodín zo dňa, ale som presvedčená o tom, že som terapiu už mesiace nemala – a to ju mám každý týždeň.

Ospravedlňujem sa, ale v tomto blogu nenastane moment, kedy Ti poviem, aby si sa pohodlne cítil ako doma. Dnes nie. Ale pozývam Ťa prečítať si predchádzajúce blogy a tam si nájsť momenty, v ktorých Ti bude dobre.

Ja sa dnes rozhodujem už len pomodliť sa, aby mi dnes lieky na spanie zabrali – lebo včera nezabrali, v tejto poruche nie všetky lieky fungujú na všetky osobnosti. Ale modlím sa naozaj. Nech to vyzerá akokoľvek, tak stále Verím, že Láska, ktorou je Boh víťazí. V tejto vete sa môžeš úplne “udomácniť”…. ale nie nasilu, iba ak chceš. Ešte stále verím, že je lepšie sa udomácniť v Láske než v strachu. Nechcela som Ťa vystrašiť obrázkami, iba som Ti chcela priblížiť, ako sa naozaj mám.

To je odo mňa na dnes všetko.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

Sklamanie vs. výzva k snívaniu

pexels-photo-1366913Počula som jeden príbeh:

Žil raz jeden starý farmár. Jedného dňa mu utiekol jeho jediný kôň. Prišli susedia a povedali: “Ty máš také nešťastie.” On odpovedal: “Možno.” Na druhý deň sa kôň vrátil s tromi ďalšími divokými koňmi.” Prišli susedia a povedali: “Ty máš také štastie!”. Farmár odpovedal: “Možno.” Na ďalší deň sa farmárov jediný syn pokúšal vyskočiť na jedného z nových divokých koňov a skrotiť ho. Kôň ho však zhodil a on si zlomil nohu. Na to prišli susedia opäť a povedali: “Ty máš také nešťastie.” Farmár odpovedal: “Možno.” Na štvrtý deň tohto príbehu išli okolo vojaci a povolávali mladých chlapcov do armády, všimli si však, že farmárov syn má zlomenú nohu a kríva, tak ho obišli. Prišli susedia a znovu povedali: “Ty máš také šťastie.”, a farmár ako vždy odpovedal: “Možno.”

Mňa to veľmi oslovilo. Lebo farmár si uvedomoval, že nie je možné kontrolovať to, čo sa udeje na ďalší deň. V jedno ráno sa zobudím a hovorím si: “Prečo musí pršať, keď je ešte sneh…?!” A v ďalšom okamihu mi prebehne myšlienka o tom, že pršať prestane. Čo predpovedám budúcnosť?! Ha-ha-ha. Predstavujem si scénu leňochoda Flasha z rozprávky Zootropolis. Stačí kliknúť na to ha-ha-ha a scénka by sa Vám mala otvoriť 🙂

Samozrejme, že nepredvídam, čo bude. To nerobí nikto. To nikto nevie. rain-boots-umbrella-wet.jpgAle každý predsa vie, že ako pršať začalo, tak aj pršať prestane, len nevieme kedy. Dážď je predsa dobrý pre našu pôdu, len niekedy až priveľmi depresívny pre našu osobnosť… ale s každým dažďom si vždy môžeme predstaviť to, že prestane.

Dnes som sa už po niekoľký krát zobudila celá od čokoľády. Tak som prala. Do toho mi napísal brat, že ako sa dnes máme. Tak mu vravím, že mi asi v noci chutila tá čokoľáda, čo mi včera doniesol. Lenže on a jeho manželka mi nepriniesli iba samotnú čokoľádu, priniesli mi celý nákup. Na gauči vidím rosypané slnečnicové semiačka, v koši obaly od rôznych čokoľád, na zemi prázdny obal od šunky a párkov (zvyčajne sa delím o všetko s Charliem, ale ten sladké nemá rád)… neskôr píšem bratovi zase, či tie medové koliečka do mlieka doniesli odbalené aj s mliekom. Na čo mi už s úsmevom odpisoval: “Ivi, veď sme šli z Lídla.” Tak si hovorím, že som mala naozaj dobrodružnú noc, z ktorej si prd pamätám, ale isto sme sa s Charliem dobre najedli.

Nakoľko mám disociátivnu poruchu osobnosti, tak už sa viem nad “prežratými nocami” pousmiať. Ale neviem sa pousmiať nad tým, keď niekoho vo svojej “prepnutosti” zraním. Dnes mi mala prísť Šašoša, ktorú som dvakrát po telefóne odmietla a nemám na to žiadny dôkaz okrem jej smsiek o tom, že som to naozaj spravila. Potom sa obviňujem, že som ju zranila – inak – toto sa mi možno deje s viacerými ľuďmi a už mám v sebe všetky predstavy o tom, ako odo mňa odchádza a nebude viac “mojou Šašošou”, lebo však robím samé “nevedomé” hovadiny. Presne pre toto mi súrodenci nehovoria o tom, že sú chorí, alebo sa niečo strašné zase deje… lebo akonáhle som počula o tom, že je chorá moja sestra, tak som vypla na zbytok dňa. Viem, že sú to dôležité informácie, ale lepšie ich znášam od nich samotných z tváre-do-tváre.

IMG_7472.jpgPriznám sa, že potom som zo seba neuveriteľne sklamaná. Moje myšlienkové pochody prúdia tak rýchlo, že jednou z možností bolo: “už nikdy nenapíšem žiadny blog, lebo neviem, či vôbec ten píšem”… pripadám si už fakt chorá. Vlastne som. Veď mám chrípku a beriem antibiotiká. K tomu ešte antipsychotiká, anxiolitiká, hypnotiká a antidepresíva…

Po tom ako pred dvoma týždňami chcela pani posudková všetky správy z každej mojej terapie od roku 2015 som konečne šla na sociálnu poisťovňu. Poctivo som si všetky správy po jednej behom asi 40minút presvietila. Prídem tam a zisťujem, že tá pani posudková, ktorá to chcela už dva týždne nepracuje. Tak im dávam aspoň správy do ruky, že nech ich má ten lekár, ktorý ma bude posudzovať… oni na mňa pozerajú jak na pacientu zo psychiatrie, alebo lepšie povedané – pozerajú na mňa ako pacietni na psychiatrii s otázkou: “A to ste na čo spisovali tak podrobne?!” Ja som myslela, že ma tam porazí. Neporazilo. Stále som tu.

Týmto sa chcem poďakovať všetkým Vám, ktorý ma podporujete finančne – i keď mám pocit, že som stále horší bloger, lebo už čerpám z vlastných úspor a nie z PN alebo príspevkov od druhých… ale naozaj ĎAKUJEM. S PNkou by som to nedala. Bez nej už vôbec nie. Akurát, že teraz musím čakať, kým prídem na rad ďalšiemu novému posudkovému lekárovi a modliť sa, aby vedel, že disociatívna porucha osobnosti je ozajstná a je naozaj občas ťažké s ňou prežiť, nie to ešte žiť.

Sklamanie je občas veľmi bolestivá vec. Niekedy sa zastavím a hovorím si: “Čím som si do kelu zaslúžila práve takúto poruchu?!”… a viem, že je za tým sklamanie – zo seba samej, lebo nezvládam život tak akoby som mala, akoby som chcela. Niekedy sa cítim akoby mi život unikal pomedzi prsty… predovšetkým moje priateľstvá. Ako keď mi kamoška napísala, že ide na Kubu zo školy, do ktorej sme chodili spolu. Táto informácia ma tak obišla ako mnohé iné. Mám pocit, že si ma ľudia dávajú do krabičky “DID, alebo tam by Ivonka isto nešla, alebo to by teraz nedala”… finančne nie, to je pravda. Momentálne isto nie. Ale predstava byť na Kube namiesto ležania pod paplónom a snaženia sa robiť aspoň trochu zábavy Charliemu… ach. Ľudia ma kedysi zvykli pozývať na rôzne akcie. Teraz sa o nich dozvedám, až keď boli. Chcem tu len ujasniť jednu dôležitú vec – s DID nestrácam schopnosti, zručnosti, ktoré som kedy mala. Stále som dobrý prekladateľ, stále viem veľmi dobre anglicky, stále viem hrať na gitare, modliť sa, či viesť chvály… možno by moje úvody do chvál boli trochu melancholickejšie – ale stále verím v Božie Kráľovstvo a v Kristovo víťazstvo na kríži a v zmŕtvychvstaní. To podstatné na tom je – stále som to ja.

Cítim sa sklamane. Ale chcem sa toho zbaviť. Prečo?! Jednoducho preto, že sklamanie robí to, že kradne našu budúcnosť, našu nádej a našu vieru. Jednoducho to zaberá viac miesta ako nádej, alebo nejaké obnovenie… viete, ale Boh je schopný priniesť do života veci, ktoré už neexistujú alebo nikdy neexistovali v našom živote. Dokonca aj vzkriesiť to, čo zomrelo.

Sklamanie Ťa môže zaseknúť na mieste, prebývať v Tebe,… nenechaj sa ním úplne okradnúť. Samozrejme, že som sklamaná, lebo sa nachádzam na mieste, na ktorom som si nikdy nepredstavovala, že budem. Moje sny boli veľmi ďaleko od toho, čo práve teraz žijem. Cítim sa tým občas úplne premožená. Pamätám si chvíle, keď som nebola… “aký bol život farebný a krásny vtedy”… a zrazu je akoby čiernobiely. Asi to poznáš.

Cítim, že som zlyhala, lebo som dnes nezvládla situáciu. Snažila som sa to vysvetliť sebe samej dookola, ale nič nepomáhalo. Až mi Šašoša na moje bolestivé správy napísala: “Ivi, ľúbim ťa.” a zrazu som vedela, že je to v poriadku. Že je v poriadku, že tomu nerozumiem a že je v poriadku, že ani ona tomu nerozumie. Jednoducho sa to stalo, minulosť nevrátim.

Preto tu dávam “výzvu” pre Teba… ale fakt choď do nej len po malilinkatých krôčikoch, ako hovorí moja terapeutka. Iba toľko, čo práve teraz zvládneš.

Začni si písať, o čom snívaš. Bez ohľadu na peniaze, na život, ktorý žiješ, na okolnosti, ktoré Ťa premáhajú, na lásky, ktoré sú nedosiahnuteľné, bez ohľadu na všetko, čo Ti hovorí “stop” v Tvojom snívaní.

Ja snívam o tom, že naučím jazdiť na longboarde. Túžobne očakávam, že začne byť jar, snáď v marci a IMG_1433.jpgže dovtedy sa nejak porieši moja situácia. Alebo túžim Charliemu darovať nového brata – teda, aj sebe. Normálne si snívam o tom, že keď budem mať dostatok peňazí, tak si kúpim ešte jedného psa – francúzskeho buldočka, ktorý sa bude volať Frank. Frankie&Charlie – podľa mňa budú super krochkajúci parťáci. Snívam o tom, lebo keď chodím na terapie alebo do stacionára, tak si so sebou neustále nosím úzkosť z toho, že nechávam Charlieho samého doma. Takto by boli dvaja. Psy bez nosa u mňa proste bodujú. Sú to zvyčajne flegmoši a zvyčajne pes pochytí povahu svojho pána… preto je Charlie schopný prespať celý deň pri mojich nohách a nepýtať sa von. Charlie je momentálne môj najviac obľúbený pes na svete. Už sa ako tak aj naučil spozorovať moje prepnutia a celkom dobre ma vracia naspäť do prítomnosti. Občas síce spôsobom, že šteká jak zmyslov zbavený po mne a ja si až moment na to, ako ho ukľudním uvedomím, že som “tu vlastne nebola”… že som si zase žila život inej osoby. A to som ho na to ani necvičila. Som psíčkar – a myslím, že v tomto mi rozumejú iba psíčkari.. 🙂

IMG_1421.jpg

Myslím, že je čas ísť venčiť a potom spať… ďakujem ešte raz za všetko.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

PS: Keby chceš prispieť na denný psychiatrický stacionár v Trenčíne, tak mi to napíš do poznámky platby.

 

 

 

 

Výška “ich” citov.

Niekedy si hovorím, “čo ak by…”. Aj Ty zvykneš mať rovnaké zmýšlanie? Hovorím tomu denné snívanie… alebo neutíchajúca myseľ. Alebo nikdy nekončiace myšlienky…

Myslím, že každý ma problém sa tak trochu stíšiť, zastaviť, na chvíľu na všetko zabudnúť a iba tak byť. Myslím, že celý problém spočíva v strachu z toho, čo by nastalo v úplnom tichu, osamotení sa, … chaos?! Vôbec nič?! Ja sama neviem. Mám s tým momentálne tak obrovský problém. pexels-photo-326642V stíšení mysle človeka s disociatívnou poruchou identity sa niekedy stane obrovský opak – začneš počuť, tak zreteľne akoby si priložil pohár k stene susedov a tajne načúval, o čom sa rozprávajú. Počuješ rozhovory svojich vlastných osobností… akoby im vôbec nezáležalo na tom, že chceš byť momentálne v tichu. Alebo, že by si už konečne po štyroch dňoch normálne a jednoducho zaspal. Ale nie, oni sa začnú rozprávať práve vtedy, keď Ty potrebuješ byť sám.

Čo ak by mnou nelomcoval tak obrovský strach, že budem zlyhaním, že spravím chybu, že niečo pokazím, niekoho stratím…?

Poviem Ti – od kedy sa takto “verejne odhaľujem”, tak mám pocit, že som čoraz viac zraniteľnejšou a zároveň stále viac zabudnutou. Blog z Teba spraví písateľského hrdinu. pexels-photo-262103Ale to je asi všetko.

Potom zrazu vyjdeš na bojisku a zistíš, že Tvojou jedinou zbraňou je Tvoje odhalené zraniteľné srdce a že nie si schopný bojovať,… že si schopný sa ukrývať. Lebo všetko zrazu vyzerá byť strašideľné a vzdialené…

Neviem prečo, ale stále ma to vracia k filmu Split. A priznám sa – chystám sa do kina na film Glass, kde sa budú opakovať scénky zo Splitu, lebo nielenže tam hrá ten istý herec, ale hrá tam s tou istou Disociatívnou poruchou osobnosti.

Lebo sa mi to neustále stavia do protikladov všetkého, čo som kedy žila. Prečo? Lebo kým som verejne nerozprávala o tom, že mám DID, tak som pracovala pre seminár Otcovo srdce…celých 9 rokov. Od administratívnych úloh, chvály až po tlmočenie. Potom sa to všetko “dosralo” – nezvyknem používať vulgárny slovník, ale presne to sa stalo. Stalo sa, čo sa nemalo. A ja koza som mala počúvať svoju terapeutku, ktorá ide na všetko po “malilinkatých krôčikoch” a nepúšťa sa do veľkých vecí, lebo vidí ako ma to ničí…

A tak mám pocit, že som zase na začiatku. Predstavujem si, že toto je úplne prvý blog v živote.

Čítala som jednú báseň:

IMG_1382.jpg

Niekedy by som už najradšej zakričala: “Haloooooo, som to stále ja.”, len mám pocit, že ten prívlastok DID zo mňa urobil monštrum pre ľudí, s ktorými som zvykla byť skoro stále.

Chcem Vám vysvetliť jednu základnú vec – človek s DID prepína najmä zo stresu, úzkosti, strachu, bolesti, bojazlivosti… neprepína kvôli tomu, lebo chce zničiť Teba, Tvoje dielo, Tvoju hodnotu. Prepína kvôli tomu, že sa cíti, že danú situáciu nezvládne.

Ja mám v sebe asi 5 detí… myslíte si, že by som bola schopná ako dieťa Vám nejak ublížiť? Stále dookola sa mi opakuje zážitok z Otcovho srdca. Bola som tam pozrieť – lebo tí ľudia v tíme – po 9tich rokoch ich máš ako rodinu… chcela som ich vidieť, byť s nimi. Až mi napadlo, že to pozdieľam s účastníkmi, veď som skoro na každom Otcovom srdci držala v ruke mikrofón a hovorila svedectvá. A v tom sa stalo, že jeden z hlavných spíkrov, ktorý mi bol ako duchovný otec po mnohé roky, zobral mikrofón z ruky a zakázal mi hovoriť verejne. Keď som sa spýtala prečo, tak mi povedal: “Lebo neviem kto hovorí, čo ak hovorí Mike, alebo Johnny?!”

Mike a Johnny sú dvaja moji najviac obľúbení alteri. Mike ma dostal do mnohých prúserov, ale ochránil ma pred všemožnými vecami. Neviem si predstaviť svoj život bez Mike-a. Ja viem, že raz zmizne, integruje sa, ale že to nespraví kým vidí, že nie som v poriadku.

Keby som mu dala slovo v tomto blogu napísal by niečo v zmysle: “Chcel som odísť, chcel som to vzdať a nechať Ivonku ísť svojou vlastnou cestou… lebo som tak veľa vecí v jej živote posral. Ale ona mi z ničoho nič odpustila. V stave môjho najväčšieho utrpenia a zranenia mi povedala, že ma potrebuje a ďakuje. Tak som ostal, veď som starší brat pre všetky jej malé deti v nej.” Mike rozpráva a píše anglicky… veľmi ostro. Preložila som ho veľmi mierne. Ale nikdy by nerozprával veci, ktorých motívom by boli zničiť môj život, alebo samotný seminár Otcovo srdce. Je zranený, asi aj ja… veď je môj.

Keby sa k tomu vyjadril Johnny, tak by povedal: “Išjel som tam, lebo sú tam hrački a preljeski ako máme v stacijonári. Ale poslali ma preč. Tak chodím uš len do stacijonára, lebo tam sa ma ludja neboja. Tam ma lubija, lebo som.” Teraz sa naozaj odhaľujem, lebo takto píše Johnny naozaj. Chcela som to opraviť, ale keď chcel písať – trvalo to asi trikrát dlhšie, než by som to dala ja. Lebo ja píšem z pamäti. On hľadal písmenká.

A naozaj s ním súhlasím… viete prečo rada chodím do stacionára? Lebo tam si môžem slobodne – najskôr mi napadlo aj prdnúť, ale myslela som prepnúť… Tam môžem mať strach a nevedieť, čo ďalej so životom. A vôbec mi nedajú na to recept, ani slová povzbudenia – ale stoja pri mne…

Úprimne, v Otcovom srdci má tím asi 50 členov, za posledných 5 rokov tam som stretla možno aj 1000 ľudí ročne… a vieš čo? V reálnom fyzickom kontakte som s Jankou a Lenkou. Ešte občas Romčo, keď ide okolo sa zastaví. Chcem len ujasniť – som presvedčená o tom, že sa za mňa modlia. Že za mňa slúžia sv. omše, alebo o mne hovoria ďalej, aby modlitieb bolo viacej… ale v kontakte  som možno ešte s ďalšími tromi.

Ja ten seminár stále odporúčam… ak nemáš rád objatia, tak to kľudne na začiatku povedz a nemusíš ísť do objatia… až s príchodom do stacionára som si uvedomila, aké ťažké je slovo “ODPUSTENIE” iba počuť, nieto ním ešte prejsť. Tam ním prejdeš za jeden deň. Aspoň v jednej udalosti… ja môžem dookola odpúšťať a stále sa cítim zranená tým, že mi bolo zakázané hovoriť. Že som prestala existovať. Že ma prestali podporovať… až priveľa rokov som tam chodila zadarmo, aby mi dnes prišlo “okej” ísť si týmto drsným životom len s Charliem.

Choďte tam a verím, že zažijete prijatie. Minimálne od mojej Šašoši… lebo ona to inak nevie… ale nik z nich nie je dokonalý. Ani ja som nebola. Preto by mi malo prísť normálne, že už nie som medzi nimi. Ale nepríde mi to tak… vieš, stále viem po anglicky, stále mám schopnosť písať na počítači, stále som schopná hrať na gitare, aj spievať. Dokonca by som niekedy aj chcela viesť chvály…

Ale dnes sa točím v samote a kruhu toho, “čo ak by to nikdy nenastalo?” – Verím Pane 2006, kde som odovzdala svoj život Bohu s dôverou, že budem slobodná. Dva roky by som nestrávila v Dánsku na biblickej škole, lebo by u mňa Biblia nemala žiaden význam… tým pádom by som nikdy ani nešla na Otcovo srdce, lebo by som nemala živý vzťah s Bohom. Ani by som sa neprihlásila na ŠAS, kde som prežila, že mám povolanie do zasväténeho života…a možno by mi nikdy nepreplo, lebo by som na modlitbu za žiadnych okolností nešla. A tým pádom by nikto nikdy neriešil, či som to ja alebo nie som to ja…

Poviem Ti, pre mňa je toto to najhoršie na tom všetkom… “haloooo, som to stále ja…” volanie do ticha ozývajúce sa ozvenou nikoho. Kto sa odváži dvihnúť sa až do výšky mojich citov?!

Robili sme spoločne mandalu v stacionári… je mi úplne jedno aké hinduistické alebo budhistické pozadie to má. Som predsa kresťan. Ten novozákonny, ktorý keď sa dotkne nečistého, tak sa to stáva čistým, prečo by som mala riešiť, či je to nejak inak?!

Najskôr sme kúsok spravili spoločne, potom sme oddelili papiere a každý pracoval na svojom kúsku a potom sme to spojili. Ja prezradím len to, že moja časť je tá čiernobiela… keď som videla to farebno u “kolegýň z ústavu” 🙂 až mi z toho smutno prichádzalo. Že “do paže Ivonka, Ty im to úplne pokazíš svojim smutným svetom”… až sme to spojili a moje srdce žaslo. Každý sme svoju časť roztrhali… akože nechávame to za nami, či aká je pointa mandál. Ale podstatné je, že som si uvedomila, že ak ma nedokážu takto v celku prijať ľudia naokolo, ak to nedokážem ja… tak som skončila.

IMG_1406.jpg

Priatelia, DID je len svet rozkúskovaný na mnoho častí… každý človek s DID, ktorého poznám má rôzne množstvo a rôzne pohlavie a rôzne. vekové kategórie osobností… ak by som hľadela iba na tú jednu, tak by som nikdy nespoznala, aká nádhera sa v nich skrýva. Aká nádhera je ukrytá vo mne.

Ak na to budeme hľadieť z pohľadu amerických režisérov filmu Split, či Glass, tak na nás budeme hľadieť ako na psychopatické monštrá, ktoré chcú ublížiť. V skutočnosti sme len malí/veľkí ľudia, ktorým bolo ublížené.

Môj Charlie vidí aj môj smútok, aj moju radosť, aj môj hnev, aj moju zúrivosť, aj moje nadšenie, moju lásku, moje jazvy… všetko. A nejak sa mu podarilo pospájať si to v jedno a ľúbiť ma celú. A toto je cesta integrácie z môjho pohľadu pre človeka s DID.

IMG_1340.jpg

V čom mi najviac nepomáha moja posudková pani doktorka, ktorá ma trikrát vyhodila, že mi nič nie je… tak teraz usilovne od roku 2015 moja terapeutka T. píše všetky správy z terapií, aby tá pani doktorka mala čo čítať v tieto chladné nočné večery. Mimochodom, terapiu mám “od nepamäti” raz do týždňa… z toho bude kniha!

Takže invalidný dôchodok je stále niekde za hranicami neznáma… lebo však mi nič nie je… 

A keď si toto poviem tak sa ráno zobudím s novými zraneniami na tele – ak vôbec zaspím… takže ešte raz… priatelia, mám disociatívnu poruchu osobnosti a komplexnú traumu. Život nie je vôbec jednoduchý, ale nie je ani pes. Lebo Charlie sa má pri mne veľmi dobre.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

PS: Keby chceš prispieť na denný psychiatrický stacionár v Trenčíne, tak mi to napíš do poznámky platby. Momentálne už sa podarila dodať kanvica, aj tá sranda s filtrom na vodu, chladnička… a chýba vysávač 🙂

 

 

 

Kým chcem byť?!

Premýšľal si niekedy nad tým, že by si dostal šancu vrátiť čas a byť iným človekom, ako si dnes?! Áno, ešte stále pozerám “Once upon a time” – nehovorte to hlavným hrdinom, ale už mi to príde ako telenovela, tak vynechávam niektoré časti. Predsa len seriál so siedmymi sériami je naozaj dlhý. Rozprávkovo-dospelácky seriál o boji medzi dobrom a zlom. 28ročná Emma zrazu získala možnosť byť na strane zlých, lebo ju do toho navliekli a teraz sa ju jej najbližší snažia vrátiť naspäť na stranu dobrých.

Vieš, aj zlí si myslia, že sú superhrdinovia a že robia dobré veci, len so zlým úmyslom, motívom, niekedy si ani len neuvedomujú, že ich za ich konanie niekto považuje za zlých.

Ráno vstaneš a máš možnosť vybrať si. Kým sa staneš?

pexels-photo-346796.jpeg

Mňa vždy chytí za srdce príbeh Kapitána Amerika. Neviem, či ste videli ten prvý film o tom, ako sa vlastne dostal k tým svojim svalom… ale vybral si ho jeden človek, lekár, ktorý chcel dať superschopnosti niekomu, koho si sám vyberie. Vybral si najúbohejšieho vojaka, najchudšieho, malého muža s obrovským srdcom. Keď sa ho veliteľ pýtal, prečo práve on, tak tento lekár len tak zrazu “hodil granát”. Nebol odistený. Ale viete, čo spravili všetci vojaci? Rozutekali sa na všetky strany, aby sa mohli ukryť pred smrťou. Zatiaľ čo tento nič netušiaci Kapitán Amerika sa hodil na granát a vlastným telom sa rozhodol obetovať sa za všetkých. Filmov o hrdinoch je strašne veľa… či od DC Comics, alebo Marvel, alebo od iných… ale život každého hrdinu sa začal akoby z ničoho.

Koho by si si vybral Ty a prečo?

car-superhero-symbol-batman.jpg

Priznám sa, keby položím túto otázku samotnému Kapitánovi Amerika (vôbec neviem ako ho mám skloňovať, ospravedlňujem sa), tak si myslím, že by svoj život nemenil za niekoho iného.

Prečo by aj mal… vybrať si život niekoho iného by znamenalo, že aj tak by niekto iný musel žiť ten Tvoj. Neviem prečo, ale takmer v každom diele “Once upon a time” hovoria vetu “Magic comes with price.” Keď niekto túži, aby sa premenil, alebo sa niečo udialo inak, vždy mu povedia, že ho to kúzlo bude niečo stáť. Teraz nereprezentujem čarodejníkov, ani kúzla, ani nič… iba samotnú cenu. A to, čo Ťa to stojí.

Niekedy tam chcú niekoho zachrániť a cena, ktorú musia zaplatiť je, že ten človek na nich úplne zabudne. A oni sa predsa pre to rozhodnú, lebo chcú, aby žil. Ale on nikdy nebude vedieť, že to spravili pre neho.

Cena, ktorú zaplatil Ježiš na kríži je presne taká istá… nikto z nás netuší tú skutočnú hodnotu toho, čo znamená večný život a tak málokto oň bojuje. Namiesto toho sa snažíme vyjednávať so samotným Bohom – ak sme neveriaci, tak s iným druhom bytia, či nebytia… ale neustále sa snažíme bojovať. Najčastejšie bojujeme sami proti sebe…

Prečo je to tak… netuším.

Niekedy dávno som tu písala o Dave-ovi.  Ja som blogger s disociatívnou poruchou osobnosti a on je vlogger s disociátivnou poruchou osobnosti. Nikdy sme sa nestretli, ale vymenili sme si pár slov. Priznám sa – videla som iba jeho prvé video, potom som chvíľu nepozerala a potom znovu. Chcem Vám len povedať, že mať “DID” (dissociative identity disorder) v sebe nenesie “výhody”, ako si mnohí o nás myslia.

Čo môže byť výhodné na tom, že každú chvíľu pociťuješ pocity, ktoré ani nevieš, prečo zrazu nastali, ktoré ani len nepatria do situácie, v ktorej sa práve nachádzaš, ale niekomu v Tebe to niečo pripomenulo, tak spustí, tak obrovský plač, že máš pocit, že Ti hlavu roztrhá.

Ešte stále si myslíš, že je to výhoda?!

Niekedy Ti prepne v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Niekedy si spletieš sestru spolužiačky tak veľmi, že sa vrátiš do stredoškolských čias a potom nevieš nájsť vlastný dom na ulici, kde si býval…

Čo môže byť na tom výhodné?!

Dave – nežijeme rovnaký život, ani asi nemáme rovnaké hodnoty. Ale chcela by som, aby si vedel, že máš moju podporu v tom, aby si neprestal bojovať – nie sám proti sebe, ale smerom vpred. To, že ľudia píšu všelijaké komenty a nechcú Ťa prijať do skupinovej terapie… neviem, čo na to povedať. Je mi ich ľúto. Lebo nevidia, že v hĺbke Teba a Tvojich osôb si Ty a Teba a aj Tvoje osobnosti to bolí… nevzdávaj to brácho.

Či by som sa s niekým vymenila?! Nie, s nikým, nikdy… nechcela by som, aby niekto prežíval to, čo ja. Aby strácal priateľov lusknutím prsta, aby cítil chronickú prázdnotu, či smútok, alebo bolesť… nie som človek, ktorý by mal nepriateľov, ale keby som mala, ani im by som to nepriala.

Ja neviem, čo s tým všetkým. Občas na Boha kričím, aby už konečne niečo spravil, ale ja vlastne neviem, čo od neho očakávam. Priznám sa, neviem kto zo mňa, či vo mne je veľmi blízko Bohu… vďaka Bohu. Som vďačná. Lebo viem, že som zakorenená na správnom mieste. Viem, že moje motívy nie sú zlé, lebo Božia priazeň ma neopúšťa, ani keď Ho opúšťam ja.

Prečo to robím?! Pretože niekedy je tá bolesť neuhasiteľná a neprekonateľná…

Dobre. Mám dobré vzory. Som z dobrej rodiny – alebo lepšie povedané – moji súrodenci vedia, že Boh nado mnou bdie a že bdie aj nad nimi. Niet sa čoho báť… a predsa sa bojím každý jeden deň. Lebo niekto vo mne sa bojí…

Ale nakoľko som videla svojich súrodencov nevzdávať to jeden s druhým, tak mám vzor, že to nevzdajú ani so mnou. A ja to nevzdám s nimi. Neriešime majetky, nehádame sa o tom, čo má komu patriť, alebo kto má väčšie právo na čo. Nespája nás naše priezvisko, lebo sestre sa už dostalo iné 🙂 spájajú nás naše srdcia, ktoré sú odhodlané bojovať jeden pre druhého do konca. Nie, nechystáme sa zomrieť. I keď priznám sa, že nepoznám človeka s DID, ktorý by to nechcel skončiť. Takže aj to mi občas prebehne hlavou…

Ešte stále však bojujem. Bojujem o náš stacionár – lebo ako Dave hovoril vo svojom jednom videu – niet pre neho miesto s takou poruchou. Pre mňa sa miesto v Trenčíne našlo. Dokonca aj terapeuti, ktorí sú ochotní sa so mnou smiať, hádzať si vankúše, nosiť smiešne ponožky, plakať, byť dojatí – byť tam pre nás takí, akí naozaj sú.

Som v novej skupine – Cesta pokračuje, ľudia sú noví… prvý týždeň by som spravila všetko preto, aby boli naspäť tí starí a dnes už viem, že to vôbec nie je potrebné. Mojou najväčšou ťažobou je hanba. Neustále sa hanbím za to, že DID mám. Keď mi prepne do niekoho iného a potom naspäť vždy sa rozplačem. Lebo vidím svoju terapeutku skákať ako blázon dokolečka a skupinu s ňou a hovorím si – to až takto prekračuje hranice “normálnosti” iba kvôli mne?!

A áno, prekračuje. Už len musíme presvedčiť pani posudkovú doktorku o tom, že to všetko je reálne a že nesimulujem… to vie byť občas zložité. Ale možno mi raz ten invalidný dôchodok uznajú.

Zatiaľ žijem v dostatku – aj vďaka Vám.

Nechcite byť niekým iným… lebo by Vás to mohlo niečo stáť. A to nie je potrebné. Lebo už je za Váš život zaplatené.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu, tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

 

 

 

Kto vlastne sme?!

Poviem Ti, niekedy sa cítim, že sa tvárime, že máme nadprirodzené schopnosti vedieť o človeku všetko bez toho, aby sme ho vlastne poznali. V angličtine to znie rovnako – “to know” – poznať i vedieť. Možno preto si to mýlime. Bez príbehu nikdy nebudeme poznať človeka, budeme si len myslieť, že vieme. Je v tom obrovský rozdiel.

Je mi z toho smutno. Najviac mi býva z toho smutno, keď viem, že ma ľudia riešia bez toho, aby ma naozaj poznali. To, že ma poznali predtým, znamená, že o mne veľa vedia. Ale ak ma chcú naozaj poznať, tak na to je potrebné, aby ma zažili face-to-face = z tváre do tváre, osobne, až potom budú poznať, že vlastne nevedeli.

Dnešný blog trochu zhudobním… nakoľko mi robí problém počas posledných mesiacov veľké množstvo ľudí, kráčam si so slúchadlami na ušiach, najmä v autobuse, ktorý je preplnený. Prečo? Jednoducho sa zamerám na slová toho, ako druhí vyjadrujú kúsok seba, aby sme o nich kúsok vedeli. Alebo aby sme trochu poznali toho o sebe.

Zachytila ma jedna pieseň tento týždeň. Presnejšie táto:

Nakoľko niekto vie a niekto nevie po anglicky, tak sa pokúsim aspoň o taký môj chabý alebo možno aj dobrý preklad.

Vytvorili zo mňa príšeru, strelili by do chrbta, nechali ma počítať do troch, poslali na mňa lovcov.

Urobili zo mňa démona, potom dávali kríž skrze moje telo, nechali ma vyhľadávať, pretože na mojich rukách bola nejaká krv.

“Ale nevidia, keď prichádzam, budem sa smiať, kým budem utekať, a vy neuvidíte, keď budem utekať. Budem tou príšerou, ktorú ste chceli.”

Spravili si zo mňa príbeh, smiali sa a robili si vtipy z môjho mena, dali na mňa odmenu, boli nadšení z mojej hanby.

(Potom sa opakuje refrén)

Pamäte, ked ste chceli na mňa zabudnúť? Nechali ste ma ležať po kúskoch a zanechali ma, aby sa tie zvyšky kúskou dali dokopy….

A tu sa zastavím. To, že sa moja osobnosť rozkúskovala neznamená, že sa zo mňa stal iný človek. Alebo zlý človek. Som to stále ja, Ivonka. Disociatívna porucha osobnosti je len definícia toho, čo prežívam, nie definícia toho, kým som. Poviem Vám – ako priateľ to teraz veľmi nedávam… prečo? Ani neviem. V mojom meste mám veľmi veľa priateľov a napriek tomu trávim najviac času s Charliem. Vo svojich blogoch vyjadrujem svoje strachy a obavy… ani neviem koľkým ľuďom “som sa pozvala na prázdniny” – dokonca aj s tým, že Charlieho nechám u sestry. Sestra o tom zatiaľ nevie. A ísť bez Charlieho je pre mňa veľmi ťažké. Ale snažím sa. A ešte toto moje “samopozvanie” nebolo od nikoho prijaté ako “jasné príď/te teraz”. Teda, okrem A. – to musím povedať, že moja naj-kamoška z výšky ma pozýva neustále do Blavy, ale pochopila aj to, že mne to padne vhodnejšie, keď príde ona. Hľadám bezpečné miesta a tam sa pozývam. A čoraz viac si prídem ako nebezpečný človek kvôli tomu, že mám nejakú diagnózu.

To neplatí o mojej rodine. Tam mám zaradených mojich súrodencov s ich rodinami a tetu J. s jej dcérou Z. a manželom J.

Viete, ostatní akoby mali strach z toho, že “prepnem”… ale ako som už hovorila viacerokrát – to, čo sa udialo vo filme Split, kde sa ten hlavný človek s touto poruchou premenil na Hulka nie je možné – aspoň nie v mojom prípade.

Tak veľmi by som chcela, aby to ľudia chápali. Raz mi povedala moja terapeutka T., že neexistuje chvíľa, kedy by sa moje zlyhanie stalo mnou. Že neexistuje niečo také, že by ma kvôli mojim chybám, či hriechom opustila a dala ma inému terapeutovi. Veľmi ma to povzbudilo. Viete, ona sa tak veľmi stará o náš vzťah, že keď som ju poprosila, či môžem mávať “mojkacie” terapie s inou terapeutkou, tak sa odhodlala napriek tomu, že nie je až tak dotykový, či objímaci typ ako ja, že ňou bude pre mňa. Aby moje všetky časti, aby som celá ja vedela, že je to v poriadku, keď to potrebujem a nemusím sa skrývať s týmto za dverami pred ňou. Takže za náš asi 4ročný terapeutický vzťah som ju objala už päťkrát – a posledný som sa ani nepýtala, či smiem.

Vieš, ja si v tomto uvedomujem ako veľmi potrebujeme poznať kto sme. Najskôr o sebe samom. A poznať tých druhých, nielen vedieť. Ja sa priznám, že o mojej terapeutke viem asi tri-štyri vtipné informácie, ale tým, ako so mnou zaobchádza mám pocit, že ju poznám.

Pozerala som seriál Once upon a time – “Bylo-nebylo” to je na topserialoch. O tom, ako sa rozprávkové bytosti zasekli v našom svete. Strašne ma to bavilo až do chvíle, kým som to nezačala niekomu vysvetlovať. Že je to vlastne o 28ročnej Emme Swan, ktorá je v skutočnosti dcérou Snehulienky, ale nevie o tom a zrazu jej to príde povedať malý 8ročný chlapec menom Henry. Jej hlavnou prácou je “presvedčiť” rozprávkové bytosti o tom, že sú “zakliati” (preferujem slovo “omámení”) a nevedia o tom, kým naozaj sú. Keď som si toto uvedomila, tak som sa toho celého zľakla, lebo som si uvedomila, že mám v sebe niekoho ako je 8ročný Henry, ktorého túžbou je, aby som ja 28ročná Ivonka presvedčila svoje časti o tom, že sú reálne, že sú mnou a že to je tá cesta k integrácii – lebo tej Emme sa to všetko zdalo ako zlý vtip. A takto to veľakrát príde mne…

Ale to nie je zlý vtip, to je realita. Mám v sebe detské časti, inak by môj #blbovník od Kami nevyzeral takto. Inak skláňam klobúk Kristínka – zase skvelé dielo si vytvorila… 🙂

IMG_1115.jpg

Vieš, ešte čítam 101ročného starčeka, ktorý sa obával, že priveľa myslí. Dnes som počas venčenia našla v snehu ležať babičku, ktorá sa narodila počas začiatku druhej svetovej vojny, bola mierne opitá, tak som ju zdvihla, začala mi priveľmi ďakovať. A odprevadila som ju asi 600m domov. Prechádzka nám tak zabrala asi hodinu a pol. Z toho len 50 min som sa snažila odprevadiť tú babičku domov. Lenže ona stále rozprávala o svojom príbehu. Veľa som jej nerozumela, asi bola bez zubov a trochu v opitom stave sa ľuďom ťažko rozumie. Ale keby som si povedala, že viem, že to je len “spaci bezdomovec” a nesnažila sa poznať jej príbeh, tak by som nikdy nevedela, kto vlastne je a prečo pije. To tu nejdem rozoberať, to je jej príbeh. Odchádzala som od nej s miernym panickým záchvatom, pri ktorom som mala srdce v krku a vedela koľko cesty mám ešte pred sebou, ale ja by som ju tam ležať nenechala.

Ale ešte niečo Ti prezradím. Pozerala som aj iný seriál. Volá sa Greenleaf. Je to o americkom kresťanskom megaobrovskom zbore, kde je poukázané ako aj kresťania padajú, ale aj to, ako sa vrátia k Bohu.

Ja viem, že nie všetci moji čitatelia nie sú veriaci. Ale chcem Ti ešte ukázať jednu pieseň – priamo odtiaľ, ktorá mi často znie v srdci:

Znovu môj chabý preklad toho, aspoň kúsok:

Môžeš kopať celý deň a nikdy nenájsť koreň, budeš špinavé dieťa, keď budeš kopať, aby si našlo koreň. Ak hľadáš odpoveď, čo je zlé s pravdou, kop naďalej dieťa, hľadaj koreň.

Hľadaj lásku, musí to byť láska.”

Myslím, že stačí… to čím ma zasiahla táto pieseň je to, že veľakrát hľadáme koreň toho všetkého. Poviem Ti – ja som svoj koreň našla… nie koreň problému – koreň seba samej. Je to Láska. Som stvorená Bohom, ktorý je Láska… ak ktokoľvek rozlišuje o tom, či je niečo so mnou v neporiadku, alebo v poriadku, tak ma nepozná. Ale ja sa začínám poznať, lebo viem, v kom som zakorenená, v čistej bezpodmiečnej Láske. Prečo hľadať chyby, nedostatky, choroby, príčiny, poruchy… keď koreňom všetkých nás je Niekto, kto nás stvoril a On je Láska.

Pre mojich neveriacih čitateľov – verím, že si v tomto nájdete aj Vy to, že ste zrodení a plánovaní v nefalšovanej Láske.

A tak kto vlastne sme? Sme stvorením Lásky… povolaní milovať, aby nás po Láske spoznali.

Jednoducho blog.

abstract-astrology-astronomy-1169754.jpg

(Tento blog je úplne bez foto a tak som iba tak našla na nete jednu, aby aspoň jedna bola – nie je moja.)

Vitaj na mojom blogu, ak si tu od začiatku, vítam Ťa odznovu, ak si tu nový, vítam Ťa poprvé 🙂 volám sa Ivona, mám 28 rokov – ešte štyri mesiace, mám psa-mopsa Charlieho, ktorý robí môj život radostnejším a farebnejších, troch súrodencov, ktorí pre mňa znamenajú viac ako ktokoľvek iný, viem anglicky – celkom fajne, 9rokov tlmočenia za mnou, až jeden úspešný preklad knihy https://www.martinus.sk/?uItem=205354 🙂 je tam vidno moje meno… a ešte čo, je toho veľa, viac ako by som sem kedy mohla zmestiť. Lebo tento blog je pre mňa primalý. Celý tento svet sa zdá byť primalý, keď prídeš na to, že Tvoja osobnosť je tak trochu roztrúsená… akoby rozmnožená, no ani trochu nie naklonovaná, že to nie si len Ty, ale si tu ešte Ty a Ty a Ty a Ty… a to číslo môže byť obrovské. A priznám sa, že neviem, či je moje číslo 11 alebo 14. Prestala som počítať. A každá táto časť má svoj vlastný systém fungovania, vlastný svet, vlastné vnímanie sveta, druhých, všetkého. Volá sa to Disociatívna porucha identity, kedysi známa ako Mnohopočetná… nech to nazveš akokoľvek, ak si si mysleľ, že tých veľa osôb majú schizofrenici, tak nie. Tí počujú hlasy, majú halucinácie a berú iné lieky ako my. Aj ja počujem hlasy a občas vidím akoby spôsobom, ktorý je úplne mimo reality toho, ako som videla kedykoľvek predtým – vidím samú seba, ako robím veci a neviem, ako sa spojiť, vidím samú seba a bojím sa, lebo vyzerám staro, alebo primlado… ale to len preto, že rôzne časti majú rôzny vek a niekedy vedia prevziať úplnú kontrolu nad tým, kým si práve teraz.

Deje sa to často, niekedy vôbec a niekedy to trvá… mám pocit, že veky. Blogujem, pretože sa snažím utriediť si myšlienky o tom, kým vlastne som. Blogujem, pretože som zistila, že popri minimálnej PNke je nemožné vyžiť – aby bolo jasné, som za ňu neskutočne vďačná, ale písanie mi občas prinesie do daru niekoho, kto ma podporí, lebo vidí, že moje slová dávajú zmysel a chce, aby som neprestala. Blogujem a svoje blogy nikdy nečítam, pretože mám pocit, že niekedy by som niektoré z nich vymazala. Spravila som si dohodu sama so sebou, že blogy mazať nebudem, nech už budú plné sračiek, alebo plné duchovných a požehnaných vecí.

Snažím sa pre-žiť sama v jednoizbovom byte, ktorý by sme mohli prirovnať ku garzónke – v ktorom som mala chvíľu poriadok a už zase nemám. Ale rozumiem tomu – väčšina mojich osobností je detských, alebo do veku 18rokov a detí a tínedžerov netrápi, či žijú alebo nežijú v poriadku. Trápi to ich rodičov. Alebo iných starších. Tak občas som aj tou inou staršou a upracem si…

Ale teraz je mimoriadne ťažké obdobie – prelom smrti mojich rodičov 29.11-6.1 je akoby opakujúcim sa obdobím smútku, zármutku a beznádeje. Včera to bolo v takej miere, že som si chcela vymazať svoj predošlý blog a ospravedlniť sa za všetky bludy, ktoré som do neho vložila. Ale ako vravím – blogy nemažem. Lebo niekto zo mňa mal potrebu napísať to, čo tam stojí a tak to tam je a zostane.

Dnes nemôžem povedať, že by boli veci lepšie, či ružovejšie. Každý deň v sebe skrýva niečo iné, nové. Priznám sa – dnešok som prespala takmer celý. A chystám sa znovu. Aby som bola aspoň trochu schopná zajtra na terapii rozprávať o tom, čo bolo.

Mám veľmi milujúcu rodinu pozostávajúcu z troch súrodencov a ich rodín a tatinovej priateľky a jej dcéry s manželom… to sú moji najbližší. Potom mám priateľov. Často tu píšem o Šašoši, či Šašošosaurusovi – nepíšem rada mená do blogov. V prípade, že by bolo moc ťažko, aby som moc nezranila… radšej píšem tak, aby vedeli, že ide o nich. Včera ma tento nevyhynuteľný dinosaurus počúval asi dve hodiny, kým si nebol istý, že som to naspäť ja. Matne si pamätám to, že som len hovorila o prosbách, nech sa modlí, aby môj život Boh skrátil a nech toto moje peklo skončí, čo najskôr.

Ani neviem, kde sa to vo mne niekedy berie, obrovská túžba zanechať všetko a odísť. Akurát, že mám dohodu so svojimi terapeutmi a sama so sebou, že to nikdy sama nespravím. Som veriaca, mojim domovom je nebo – som presvedčená, že domov bude mojim domovom už navždy, no predsa nechcem “kafrať” Bohu do práce… On je Bohom času.

Veľa svojho života som prežila cestovaním – 27krajín, študovaním Biblie a kresťanských vecí – štúdium biblickej školy v Dánsku na dva roky, dve misie v Afrike, som magistrou sociálnej práce so zameraním na misiu a charitu… a napriek tomu som PN. Ako je to možné? Sama si kladiem túto otázku veľmi často a priznám sa, že netuším. Neviem “prečo práve ja”… keď si prejdeš predošlé blogy, tak zistíš, že disociatívna porucha nie je úplne prechádzka ružovou záhradou. Občas na ceste stretneš padlých anjelov a robíš “padlé” veci, ktoré Ťa pozdvihnú. A potom Ťa prepne naspäť a si tam, kde si bol… alebo Ťa prepne a je Ti lepšie… prepnutie je asi najjednoduchší spôsob ako vysvetliť to, že občas naozaj prevezme kontrolu v Tebe niekto iný – a nie, nie som posadnutá.

Pracovala som dlhé roky pre http://www.seminarotcovosrdce.sk – ako tlmočník, pravá či ľavá ruka, chválič a “dievčatko pre všetko”… bolo mi tam dobre. A občas aj nie. Tento seminár Ti odporúčam, lebo poznám väčšinu ľudí, ktorí za tým stoja a ktorí Ti budú modlitbou slúžiť. A zároveň neodporúčam, lebo ich poznám. Smiešne nie?! Ja som začala slúžiť ako 19-20ročná – poviem Ti, je to primalý vek na to, aby si rozumel hĺbke samoty, smútku, trápenia a bolesti iných ľudí… a to som tej samoty, smútku, trápenia a bolesti mala v sebe sama nadbytočne veľa.

Odporúčam Ti ho – ale rátaj s tým, že sú to len ľudia, rovnako zranení ako Ty sám a zranení ľudia zraňujú ďalej… môžem dať “ruku do ohňa za to”, že to nie je ich motív, ale nemôžem ju tam dať s tvrdením, že sa Ti to nestane a neodídeš ešte s viac otvorenou ranou. A prvé, čo Ti navrhnú bude: “Príď na ďalší seminár.” A zase sú to dve možnosti, ktoré Ťa čakajú – buď sa to otvorí ešte viac, alebo zažiješ obrovskú milosť a Tvoj život zrazu začne byť zázračne funkčnejší. Ja som takto bola asi na sto seminároch… občas som skúšala odznovu a znovu, aby danú vec premodlili, začala som disociovať a pokračovala v práci, až som nakoniec musela prestať byť súčasťou všetkého. Už nie som súčasťou tímu. Ako sa hovorí, ak Boh zatvára jedny dvere, istotne Ti otvorí ďalšie…

Len to vstúpenie do neznáma je bolestivé. Aj ja som len bolestivo sa dotkla obrazovky a videla svojho Šašosaurusa na obrazovke vianočného videa a prasklo mi srdce nanovo bolesťou, že na mňa zabudol a nechal sa nakamerovať bezo mňa a nemyslel na bolesť, ktorú to vo mne spôsobí. Nikto z nich nemyslel. A predovšetkým viem, že to nebol motív ani úmysel, moja Šašoša nie je kamerový typ a niekde v hĺbke viem, že keby sa dalo, tak to vráti naspäť a jednoducho povie, že “ja to kvôli mojej Ivonke nespravím”.. ale stalo sa. Stalo sa, deje sa, že počas najbolestivejších chvíľ môjho srdca jednoducho tu viac nie je pre mňa… priznám sa – telefonujeme, priznám sa, telefonovanie vôbec nemusím. Ale aspoň trochu tým zakrývame to hlúpe presvedčenie, že nechce byť so mnou. Ona chce, len vo mne to kričí, že nechce.

A takto to vyzerá, keď máš disociatívne časti. V noci sa zobudíš a bojíš sa tmy. A pritom si sa nikdy nebál tmy. Alebo si nájdeš fľašku s dudlom na mlieko pri posteli, a ani nevieš, kedy si to stihol kúpiť a nieto ešte aj vypiť. Nachádzaš nové veci, alebo nevieš nájsť tie staré. Lebo sa môže stať, že niektorých vecí sa vzdáš bez toho, aby si to bol skutočne Ty.

Je to šiši, skončíš na pohotovosti s bolesťou hlavy a na psychiatrii Ti pichnú diazepam a zistíš, že to všetko je len psychosomatika,… nahromadený strach, či úzkosť.

A takto Tvoj svet ide ďalej, ani nevieš ako…

Máš sny…ach strašne veľa snov. Napríklad, moje = aby som nemala viac iba Charlieho, ale aj Buldiho – Buldozera = psa, ktorý bude Charliemu bratom, ale musí to byť krochkáč, aby si rozumeli aj bez slov.

Alebo elektrickú kolobežku. Chystám sa naspäť do stacionára – denného, psychiatrického… a čo mi šibe?! Ani nie, ale chystám sa, alebo aj hej a predsa sa chystám. Aby som sa naučila dennej rutine, ráno sa zobudiť a ísť niekam. A tráviť čas s ľuďmi, ktorí aspoň trochu rozumejú… dnes som pochopila, aký je najväčší dar, aký Ti terapeuti dávajú a to je bezpodmienečnosť. Dávajú bez ohľadu na to, či sa vôbec sa tie štyri roky posunieš aspoň o dva kroky vpred. Naozaj. Ja tiež rada dávam. Ach, až moc rada. Tak rada, že som sa musela rozhodnúť posielať bratovi svoje peniaze a písať mu, keď potrebujem a na čo potrebujem. Šiši, že?! Ale musela som. Veď ja by som aj kľúče od bytu bezdomovci dala a spala namiesto neho vonku, keby vonku mrzlo – ale to je asi časť mňa, ktorá chce takto veľmi dávať. Mám aj taký zdravý rozum, ktorý to nespraví – i keď to mohlo teraz vyznieť kruto.

Chcela by som, aby môj blog dostal Kristíne Farkašovej – viem, že už má nové meno, lebo mám jej blbovník, ale neviem ho teraz nájsť – aj to sa občas stáva. Snáď som ho nikomu nestihla dať. Alebo Adele Banášovej, lebo raz mi bolo prisľúbené spraviť z môjho blogu knihu a Adela ju mala nahovoriť… ale akosi tento navrhnutý sen ostal nenaplnený.

Chcela by som mať svoje vizitky k tomuto blogu, alebo aspoň nálepky iwonblog.com, lebo si myslím – že celkom destigmatizujem duševné poruchy a dodávam ľuďom s nimi nádej pokračovať ďalej.

Chcela by som remarkable tablet – to je fakt drahá vec… ale ak sa dopracujem až k tomu, tak sľubujem viac tri blogy do týždňa. Nehovorím o dĺžke – ale tento tablet vyzerá fakt skvele… akoby niekto na svete vedel, že existuje Ivonka 🙂 https://remarkable.com/store/reMarkable-and-marker – toto je on 🙂

Ja ani neviem prečo dnes píšem… asi preto, že je koniec roka a ja si uvedomujem, koľko vecí som stihla za tých 364dní posrať… a zároveň koľko lásky a pochopenia sa mi dostalo od mojej rodiny a mojich priateľov. Či už podpora z Otcovho srdca, padlého anjela, alebo aj nových anjelov, konkrétne jedného, ktorého nazvem jednoducho Dar.om, mám neskutočne veľa priateľov a skutočne veľmi som zlyhala za tento rok v budovaní vzťahov s Vami a prosím o odpustenie. Ja niekedy naozaj neviem, čo sa mi to robí.

Len dúfam, že ďalší nový rok bude aspoň o trochu krajší.

Ak chceš prispieť na moje písanie tohto blogu, môžeš tak urobiť na moje číslo účtu:

SK1902000000001948107253

 

 

 

 

Ho ho ho… Vianoce?!

Jo… ho – ho – ho… idú Vianoce. Poviem Ti pravdu… každý sa občas cíti pod psa. Niekto dokonca aj pod mopsa. A takto sa cítime asi my. My = my, ja i Charlie. Nie je to vôbec jednoduché. Priznávam.

29.11. zomrel môj tato – bolo to ne-očakávane, pravdupovediac, všetci sme vedeli, že už to príde, ale nikto z nás nečakal, že sa to udeje na narodeniny Kami. A tak to je pamätný dátum pre nás všetkých. Ale viete čo? Vždy som si pamätala kedy má Kami narodeniny vďaka Jer 29:11 – veršu z Biblie, ktorý hovorí: “Len ja viem, aké zámery mám s vami – to je Jahveho výrok –, a to zámery pokoja, a nie nešťastia, veľké a nádejné potomstvo. Budete ma vzývať a keď ma prídete prosiť, ja vás vyslyším. Budete ma hľadať a nájdete ma, lebo ma budete hľadať celým svojím srdcom. Dám sa vám nájsť (– to je Jahveho výrok. Privediem vás späť zo zajatia a zhromaždím vás zo všetkých národov a zo všetkých miest, kam som vás rozohnal. To je Jahveho výrok. Privediem vás späť na toto miesto, odkiaľ som vás dal odviesť do zajatia.)“… trochu som ho predĺžila po 14ty verš – ale to preto, lebo Boh k nám hovorí v množnom čísle a hovorí o tom, že budeme zhromaždení na jedno miesto. Priznám sa, že o tomto som vôbec neplánovala napísať, ale práve som si uvedomila ako veľmi to hovorí k môjmu srdcu a k môjmu roztrúsenému svetu – budeme zas všetci jedno na jednom mieste, mieste, ktoré pre nás pripravil On sám.

Nehovorím, že to všetko sa deje, lebo ma poslal do zajatia – predsa len – som novozákonný človek 🙂

A preto môžem povedať, že Kamilkine narodeniny sú vo mne vryté omnoho viac ako moment tatovej smrti… prečo?! Lebo niekde v Biblii sa píše, že Boh pred nás predkladá život a smrť a my mame možnosť výberu – slobodnej vôle. A ja som si už dávno zvolila život. A volím si ho dennenodenne nanovo. Dokonca vďaka jednému kamošovi kňazovi R. sme si prešli prijatím Ježiša ako svojho Spasiteľa – Záchrancu a myslím, že to ma veľmi posunulo.

Priznám sa – nebola som v ten deň na cintoríne, zavolala som Kami a Emmi, či neprídu a rozhodla som sa tak potajomky osláviť život.

Boli sme na obede aj s Charliem 🙂 boli sme aj v detskej kaviarni bez Charlieho – ale foto aj príbeh pridávam len preto, aby aj pre Kami mohli byť znovu narodeniny výnimočný a originalny deň, ktorý je iba raz do roka – a Kami, neverila by si, ale som neskutočne vďačná, že si ❤️. Neviem, či je to ročníkom 1990 – rovnaký ako mám ja, ale vždy mi bolo najjednoduchšie zdieľať s Tebou úplne všetko a tak to aj ostalo, ostane.

Prejdem naspäť – 29.11. to vždy začne a po 6.1. sa to nejak začne meniť. Vtedy zomrela mama. A teraz zase neplánovane mi napadlo pozrieť sa do Novej Zmluvy… kamarát Pavol napísal v liste Rimanom 6:1 toto: “Čo máme teda povedať? Že máme zostať v hriechu, aby sa rozmnožila milosť? Vonkoncom nie! Veď sme zomreli hriechu. Ako by sme v ňom ešte mohli žiť? Neviete, že náš krst nás zjednotil s Kristom, a tým nás zjednotil s jeho smrťou? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sme sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj vo vzkriesení.Znovu je to o zvolení si smrti alebo života… a ja si volím život. Asi je to dnes veľmi teologické na mojich terapeutov alebo neveriacich alebo inak veriacich priateľov. Ale viete predsa, že u mňa vždy máte dovolené nahradiť si dané verše svojim príbehom – mne ide vždy len o to, aby ste sa pri mne cítili byt milovaní a prijatí. Takže, aj keď si pridáte čokoľvek Vaše ja tam vždy vidím to moje 🙂 presne ako to robíte Vy 🙂

A napriek tomu všetkému sa priznávam, že toto obdobie je ťažké. Čas čakania na znovuzrodenie sa Svetla je pridlhý a ťažký. Nielen pre mňa. Aj pre moju rodinu. A preto sa snažím nájsť to, ako tú predlžovanú bolesť premeniť na Strom plný ovocie. A priznám sa, nič iné mi nenapadá ako veriť, že Svetlo nikdy nepohltí žiadna temnota. Viem, že je to ťažké – mám za sebou dni bátia sa tmy. Celé telo sa mi klepalo po každé ako som vyšla na prechádzku s Charliem. Skončila som na pohotovosti, na psychiatrii, kde mi pichli diazepam, lebo som si myslela, že sa už zbláznim z toho strachu a bolesti hlavy. Je to zložité – lebo sa to všetko zhromažďuje v mysli… a potom tá najdlhšia Cesta na svete – 38palcová Cesta z hlavy do srdca dá zabrať.

Sú to smutne dni. Vidieť to aj na Charliem. A niekedy neviem ako mu pomôcť… a už vôbec nie ako sebe samej.

Veď Mops s rozmotanym chvostom ani nie je Mops. Je to smutný alebo chorý Mops… v ten deň mu požehnala Šašoša a zároveň sa vratila Trini 🙂 a chvost sa dal znovu na chrbát.

Ale vieš, niekedy sú moje očakávania na seba samu tak obrovské – že to nedávam. Najjednoduchšie vysvetlenie toho je príklad: Hádzala som Charliemu jeho obľúbenú hračku – pštrosa už bez hlavy 🙂 (vďaka Trini).

a ja koza som ho vyhodila von oknom a on somár po neho neskočil. Chápeš?! Prečo od seba, či druhých očakávame, že budú schopní urobiť z ničoho niečo, keď toho momentálne nie sú schopní..

Hej, dobre vidíte – mám v posteli topanku. Charlie vždy keď prídeme z prechádzky, tak mi rýchlo vezme topánku a berie ju do postele. Za posledný týždeň som trikrát stúpila do hovna – vážne. A tak som si trikrát prehadzovala a práva periny… a čo za to dostal Charlie? Vôbec nič… prečo by som ho mala viniť za niečo, čo je naučený, keď som ja do toho hovna stupila?! Znie to smiešne… asi. Ale je to naozaj tak, prečo ho za to viniť.

A takto ma na každej terapii a aj na každej spovedi 🙂 povzbudzujú, aby som sa nevinila za to, čo robím v tom “prepnutom” režime.

pozrite si “naživo” chvály a vypočujte si niektoré svedectvá, o ktorých Braňo hovorí. Samozrejme, nesmiem zabudnúť, že môj brat je za klavírom 🙂

Takže momentálne je môj svet veľmi plny smútku… ale zároveň očakávania na Svetlo. Dovoľ, aby zasvietilo aj v Tebe.

Ivonka&Charlie

PS 1: Dnes dostal vianočný darček – zrazu je vonku jak na baterky naspeedovany 🙂

PS 2: Niekedy naozaj stačí Svetlo do Temotny, ale teplo do zimy.

PS 3: Ak chceš podporiť moje blogovanie, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

PS 4: píšem na mobile a neviem si teraz zmeniť písmo, a asi tu je aj veľa chýb… ale skús hľadieť na to celé ako vedia aj moje kamošky gramaticky superske: Evi, Nadi a Zuz 🙃

PS 5: ak by si chcel podporiť stacionár, do ktorého sa plánujem vrátiť od Januára, tak mi napadla mini-chladnička a varná kanvica – alebo im zavolajte a povedzte, že chcete nejak pomôcť 032/656 61 68 – mne pomáhajú stále (do kelu, zase zmena písma)…

PS 6: kúsok mojej SMS mojim priateľom: Ahojte, asi to vyznie hlupo… takto na Vianoce. Snažím sa sústrediť na to, že Svetlo príde a sa znovunarodi do tej mojej temnoty… je to teraz strasne ťažký čas… prelom medzi tatovou a maminou smrťou 29.11-6.1. ma drví v spomienkach a prepínam viac než kedykoľvek predtým. Tak prosim o modlitby. Ale jedine, čo mi robí radosť na Vianoce – aj v iný čas, ako ma poznáte – je dávanie. Lebo radosť rozdávaním rastie. Viem, že ako priateľ zlyhávam posledné mesiace a taktiež prosim o odpustenie. V mojom srdci ste stále zapísaní, vryti ako moji najbližší… len neviem, ako sa cez tento mesiac dostanem. Stále mi prepína do obdobia ich smrti a ja si stále vyberám život, ale je to ťažké – ale práve tento mesiac obetujem za Vás mojich najbližších, aby Svetlo presvietilo aj Vaše temnoty, verím, že s Ježišom dáme všetko. Ste mi vzácni. Život s DID je ako “prechod očisctom”, kde jedinou nádejou pre mna je to, že to ma zmysel, práve kvôli Vám. Ivonka