Ježiš v Dánsku.

Asi by si chcel počuť, aké je to naozaj v Dánsku. Je to všetko nové, každým dňom iné, ale asi to je to, čo každý z nás občas potrebuje zažiť, takúto novosť v inakosti.

Dáni sú veľmi milí ľudia. Štatistiky hovoria o tom, že sú najšťastnejším národom, vo voľnom čase si občas čítam o tom, prečo sú práve dánske deti šťastné. A vlastne všetko, čo čítam potom vidím akoby v priamom prenose. Život detí je založený na hre, asi to je to obrovské tajomstvo. Či už sa to týka učenia, domácich povinností, či voľného času, vo všetkom je isté spoznávanie, dobrodružstvo, hra. Ešte som vlastne po celom mesiaci neprišla na to, či vlastne majú pojem o nejakom treste, alebo čo je tou výstrahou, aby si vybrali to dobré… vyberajú si to jednoducho pre to, že im to dospelí úkažu ako niečo atraktívne, priťahujúce ich pozornosť, ich detské vnímanie srdce, jednoducho majú možnosť byť stále deťmi, aj keď sa občas vyskytne nejaká povinnosť.

Dáni sú príťažlivý najmä svojim “hygge” slovíčkom, o ktorom už vyšlo toľko kníh. Neviem, čo píšu knihy, ale čo si ja pamätám ešte z tých minulých dvoch rokov na biblickej škole v Dánsku, tak je to čas pohody. Majú čas na kávu, koláče, či domáce žemle trikrát do dňa… jednoducho vypnú a venujú sa tomu, aby sa mali v pohode. Sú nastavení na nejaké takéto fungovanie toho, že sa navzájom často počúvajú a veľa rozprávajú a ide im to 🙂

Pracujem 8 až 9 hodín denne. Nemáme tieto kávičkové prestávky v rámci môjho pracovného času, ale istým spôsobom je v práci čas si sadnúť a iba tak byť a povedať si o tom, čo nové sa udialo v mojom srdci, či doma na Slovensku.

Som v dánsko-americkej rodinke, tak každý deň pozerám na americké správy a dozvedám sa trochu viac o americkej politike, ktorej nerozumiem asi rovnako ako tej slovenskej.

Čo sa týka jedla, tak mám každý deň pocit počas večere, že som sa ocitla v reštaurácií, lebo čo sa týka varenia, tak sú ozajstní labužníci, ale to teraz neviem povedať, či je to tou dánskou alebo americkou kultúrou v rodine.

Fotky nemám, lebo je korona a za cely mesiac a kúsok som bola raz v Lidli, ktorý vyzerá ako náš slovenský a na úrade, kde som sa nefotila. Fotím iba deti tu, ale to som sa ešte nespytala, či môžu ísť do blogu. Tak tu pridávam aspoň Charlieho, lebo komu by sa v blogu znepáčilo šteniatko mopslíka…

Charlie je stále súčasťou môjho premýšľania a hlavne nočného zaspávania, vždy si položil hlavu na moju hlavu a uspal ma.

Myslím, že toľko zatiaľ o Dánsku stačí… 🙂 začiatky boli zložité, ale asi som na správnom mieste, čo sa týka toho “ako znovu pracovať po troch rokoch nepracovania s disociatívnou poruchou osobnosti”, asi by som časom mohla napísať manuál o tom, že je to možné.

Tie moje partikuly sa stále objavujú a moje vnútro sa stále delí, asi je to najjednoduchší spôsob ako sa vyrovnávať s čímkoľvek, je to predsa len obranný mechanizmus, ktorý vo mne fungoval 30 rokov… naučiť sa niečomu novému trvá minimálne tri mesiace, ak nie viac.

Uvedomujem si, že som mohla mojim neterkám napísať toho oveľa viac, ale možno sa k tomu v niektorých blogoch vrátim.

Najviac zo všetkého mi chyba Šašoša, ale o tom asi každý vie. Tu v Dánsku, keď o nej hovorím, tak nepoužívam vyraz Šašoša, lebo by v tom asi nenašli zmysel toho šašovania starej kozy, vlastne ani neviem, či ho tam Slováci nachádzajú… ale všetci ju tu poznajú pod názvom “my mum“, moja mama.

A v skutočnosti, aby som bola pravdivá a nerobila zo Šašoši mediálnu hviezdnu, tak tak ako Tebe, aj mne chýba možnosť ísť do kostola a prijať Eucharistiu. Ježiš je prameňom môjho života a ak nežijem práve kvôli Nemu, tak nežijem vôbec. Ak sa kedykoľvek stratím v tom, že prestávam v sebe nachádzať túžbu po tom neobsiahnuteľnom Bohu, ktorý živý prebýva v Eucharistii, tak sa nachádzam v stave, že vlastne neviem, čo je zmyslom môjho bytia.

Keď svoj zrak upieram na Neho, tak viem, že môj zmysel je v Ňom a moje celé prebyvanie na tejto zemi je ukotvené na Láske.

Ježiš je aj v Dánsku, už len kvôli mne. Je tu živý a skutočný, tak ako s Tebou. Len ma chvíľami bolí, že je v toľkých svätostánkoch teraz na tak dlhy čas opustený. Večer si vždy priložím svoju dlaň na kríž od Šašoši a modlim sa, aby Ho teplo mojej dlane zohrievalo v chlade tohto sveta. Je mojim všetkým a zároveň tým najvzácnejším, čo mám…

Postupne sa zabývavam a napriek korone sa dostávam čoraz viac k dánskym úradným dokumentom, občas mám pocit, že chcú zo mňa urobiť Dána… ale v skutočnosti moje srdce prahne len potom, aby som mohla byť naspäť na Slovensku a mala možnosť ísť na svätú omšu každý deň… a adorovať Ho, lebo On je toho hodný.

Ale viem, že som tu, aby som mala zase pevno pod nohami a vedela byť “opäť človekom” 🙂 tu majú ku mne “pracovnú” úctu a dôstojnosť akoby som žiadnu diagnózu nikdy nemala, hoci mám svoje chvíle úzkosti a plaču a neovladateľneho smutku, či tej nekončiacej prázdnoty. Ale nejak sa rozhodli, že som tým správnym človekom pre ich deti. Tak sa to učím prijímať.

Vlastne – láskavosť k sebe samej, a možnosť mať sa dobre – sú mojimi témami s mojou terapeutkou cez Zoom každý pondelok… to ostalo nemenne, a za to veľmi ďakujem.

Ešte jedna fotka 🙂

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Drahá Sofi. Tiež Ovečková.

Tak som si povedala, že napíšem aj Tebe, že Tvoja sestra Ruty Ti povie, že je na svete nový blog venovaný Tebe.

Musím Ti povedať, že si prvým zázrakom našej rodiny po mnohých ťažkých rokoch strácania. Každý deň tu na Teba myslím, lebo všetko, čo viem, som sa naučila pri Tebe. Pred Tebou som strávila veľa chvíľ so všelijakými deťmi… ale Ty si skutočne moja prvá ozajstná Láska. Tvoja maminka nemala nikdy obavy zveriť mi do náručia malinkaté bábätko, akým si bola aj Ty. Mala som čerstvých 17 a Ty si prišla do môjho sveta. Si zázrakom už takmer 14 rokov. To pri Tebe som sa naučila dokonale utierať ritku, či triafať jedlo priamo do úst. Ty si bola prvá, ktorá mi zaspávala v náručí.

Viem si predstaviť, ale naozaj iba predstaviť, že život najstaršej sestry vie byť neskutočne ťažký. Do života Ti pribúdali súrodenci a občas sa to mohlo javiť akoby s pribúdaním súrodencov sa ubúdalo z času a pozornosti, či lásky… ale môžem Ťa uistiť, že to tak bolo len vo svete viditeľnom, v skutočnosti láska k Tebe každým dňom rastie.

Nemusíš sa báť, že by si bola niekedy vynechaná z toho ako Ťa veľmi ľúbim. Pravdupovediac som si nikdy nevedela predstaviť, že niekoho budem tak veľmi ľúbiť ako Teba… a potom sa narodila Ruty a ľúbila som ju presne rovnako, len iným spôsobom.

Nezabúdaj, že láska má mnoho podôb. Možno sa Ti niekedy zdalo jednoduchšie za dverami zdieľať všetky možné tajomstvá srdca so mnou než s maminkou, ale aj to príde, som si istá.

Mojou túžbou vždy bolo, aby si nikdy predo mnou nemusela mať žiadne tajomstvá, aby si vždy prišla so všetkým, čo si nosíš… teraz sme síce tisícky kilometrov od seba, ale stále ma tu máš.

Viem, že byť teenagerom je asi zložité obdobie, lebo zrazu sú všetci dospelí trápni a nikto Ti nerozumie a život je tak trochu nuda… tiež som mala 13. Pravdupovediac by som najradšej vzala naspäť všetok čas, čo ubehol a mala zase 13… vtedy ešte žila moja mama, babka Jarka, vtedy zomrela. Ale viem, že je to nemožné – a vlastne, asi by som Ťa nikdy nestretla a preto čas nechcem vrátiť. Si omnoho dôležitejšia ako to, čo sa kedy udialo.

Vlastne Ti tým chcem povedať, že pre Tvoju maminku si naozaj to najvzácnejšie, čo má… občas sa to tak nejaví v tom, čo vidíme a prežívame, hlavne keď mame vo veku tých “nás”, keď nás dobieha puberta a vlasy nám stoja dupľom z toho, že sme sa ocitli na opustenom ostrove.

Buduj v sebe nádej, ktorá je založená na tom, že si Milovaná. Si Bohom chcené a vymilované dieťa a On má s Tebou oveľa lepšie plány ako si kedy čakala. Ak sa Ti dá, zobúdzaj sa ráno s Jeho menom na perách, iba povedz: “Ježiš” a večer tak zaspávaj… a myslím, že potom si už budeme úplne podobné 🙂 Ježiš je nádejou pre všetko, čo prežívaš, naozaj.

Mame toho najviac spoločného, ako sa len dá 🙂 a mňa to neskutočne vždy teší, len teraz si nemá kto požičiavať moje mikiny a tak nosím dokola tie iste…

Modlím sa za Teba každý večer Sofi, buď požehnaná vo všetkom, kým si… som na Teba hrdá len preto, že si a si skutočný zázrak.

Milá Rút Ovečková,

teší ma, že si si vo svojich 11 rokoch začala čítať moje blogy 🙂 uvedomila som si tým, ako rýchlo ubehlo tých 11 rokov a to, že už začínaš byť veľkou.

Chcem, aby si vedela, že som na Teba veľmi hrdá. Bravúrne zvládaš tento svet a si darom vo všetkom, ako Ťa zázračne utvoril.

Chcem, aby si vedela, že Tvoja hodnota nie je s ničím porovnateľná, naozaj s ničím. Neexistuje človek na tejto zemi, ktorý by Ti bol, v niečom rovnaký. Všetci sme odlišní, výnimoční, máme svoju hodnotu, vlastné dary a talenty a všetko, čo žijeme je dobré, lebo sme uznali, že Ježiš Kristus je Pán. Viem, že s Tebou môžem hovoriť o Ježišovi, lebo Ty Ho už teraz ľúbiš.

Vždy ma uchvátilo, s akým nadšením si chcela chodiť na sväté omše, i keď počas nich si niekedy možno aj z nudy zaspávala. Tvoja túžba byť s Ježišom znamená, že Tvoj duch veľmi túži po Božích veciach a mňa to vždy veľmi udivovalo.

S údivom som vždy hľadela aj na Tvoje bezpodmiečné milovanie všetkých, ktorí sa objavili v Tvojej prítomnosti. Vedieš rozhovory s každým akoby Ti boli blízkymi a dávaš im tým najavo úctu a dôstojnosť, ktorej je hodný každý človek. Už teraz viem, že nie si stratená 🙂 a že sa nestratíš.

Chcela som Ti venovať aspoň chvíľku času, aby si vedela, že na Teba nezabudam ani v tomto ďalekom Dánsku 🙂

Verím, že na svojej ceste životom nájdeš aj Ty priateľov, ktorí sú ochotní vzdať sa vlastného pohodlia a istoty, preto aby Tebe bolo lepšie a istejšie. Verím, že Ti vždy budem vedieť byť priateľkou, ako je pre mňa Šašoša. A keby aj nie, verím, že objavíš inú starú kozu, ktorá sa bude pásť niekde v Tvojom okolí a ujme sa Ťa s rovnakou odhodlanosťou a odvahou.

Si výnimočná, nezabúdaj na to, a ľúbim Ťa od momentu, kedy som vedela, že prídeš – ale Boh Ťa miloval už dávno predtým.

Si vzácna Ruty.

Nový rok. 2021.

Keby som mala zhrnúť starý rok do jedného blogu, tak by to bolo viac ako na 2021 znakov.

Čoho bol plný? Priznám sa, že všetkého, nielen nového korona-vírusu.

Keby si sa mal zamerať na predošlý rok a venoval pár riadkov vďakyvzdania za to, že uplynul, za čo by si bol vďačný Ty?

Ja som vďačná napríklad za týchto štyroch. Moje netere a synovca. Mám ešte štyri ďalšie neterky, ale s týmito štyrmi mám puto, ktoré by som nazvala istým druhom vzájomnej vzťahovej väzby. Každý z nich mi nejakým spôsobom dopomohol k uzdraveniu. Pri nich som “prepínala” do svojich disociatívnych partikúl bez “hanby”… viem o tom po tom všetkom asi až neskôr, lebo Ester mi raz zahlásila: “Ivi, s Tebou bolo oveľa viac zábavy, keď si mala deväť.” Myslela na toho integrovaného Johnnyho, ktorý mi naozaj veľmi chýba. Ale povedala som jej jednoducho: “Nuž, asi si budeš musieť zvyknúť na to, že som 30ročná stará koza.”, čo ju rozosmialo a uznala, že aj napriek veku ma bude prijímať a ľúbiť rovnako.

Som už v Dánsku, ale priznám sa, že by som tu asi ešte nebola keby nebolo môjho brata Lukyho. Bola to “po troch nekonečných rokoch” celkom “nekonečná” cesta. Neviem, či sa Ti niekedy stalo, že si bol pred cestou taký vystresovaný, že si nespal, ale mne sa to stalo. A tak sme bez spánku o druhej ráno vyštartovali do Viedne na letisko. Pred cestou som si ešte vytlačila a pripravila všetky papiere potrebné na cestu od PCR testov, cez prechody cez hranice, pracovné zmluvy a všetko ostatné… o štvrtej sme dorazili do cieľa – rakúskeho letiska. Som vďačná, že sa Luky predsa len vybral so mnou a mojimi dvoma kuframi na check-in. Som rada, lebo žiadny check-in na môj let nebol, ani žiadny let, jednoducho sa na obrazovkách nič neobjavilo. Pelikán v tomto prípade naozaj zlyhal, lebo mi neposlal žiadne informácie o zrušení letu. Keby nebolo môjho brata, tak asi nie som dnes v Dánsku. Lebo on mi kúpil letenku na další let o 6:55 do Amsterdamu, kde som počkala osem hodín na nasledujúce lietadlo do Billundu v Dánsku. Takže nebolo to podľa mojich predstav, bolo to celé aj s cestou asi trikrát drahšie a Pelikan mi oznámil, že refundáciu letenky bude trvať dlhšie ako tri mesiace… ale som vďačná, že som tu.

Zameraj sa na vďačnosť, lebo v nej je ukrytá plnosť.

Ja som žila v plnosti vďačnosti, lebo vlastne vyznam slova Eucharistia znamená vďačnosť… aspoň si myslím… 🙂

Ale chcem Ťa len povzbudiť – Kristus nám dal dostatok vďačnosti ukrytej v Ňom samotnom – dal a dáva sa nám denne, ako On sám. Máme byť za čo vďační.

Viem, že je lockdown. A že som v krajine, ktorá je viac protestantská ako katolícka, ale veď som v nej už raz žila dva roky na biblickej škole, prečo tu nežiť ďalšie dva.

Chcem Ťa povzbudiť – aj keď je lockdown, nájdi si čas pre vďačnosť. Ak si kresťan, tak prijímaj to, že sa Kristus dáva. Ja viem, že je to zložité pre niektorých, ja viem, že je to pre mnohých bolestivé, že nám bola zabránená možnosť prijímať Krista fyzicky. A sama som sa nevedela zmieriť s “online verziou” svätých omší. Ale v skutočnosti tí kňazi na obrazovke vykonávajú to, čo vykonávajú aj v kostoloch. Keby nemám ozajstného kamaráta kňaza, tak by sa mi možno niekedy ťažko verilo, že si tie kázne a to celé pripravujú. Ale je to tak.

Prijímaj Ježiša duchovne. Možno to bude “obyčajným” vyslovením Jeho mena pre začiatok… ale možno aj na stále – “ Ježiš” je tá najúčinnejšia modlitba, akú poznám.

Fotka je z amsterdamského letiska, kde som mala takmer vybitý mobil a nevedela som, čo so sebou, lebo som bola nevyspatá, všetko bolo pozatvárané a tak som tam sedela na zemi na nabíjačke a snažila sa nezaspať na zemi. Telefonovala som s ľudmi a snažila som si nejak skrátiť tie dlhé hodiny… ale jeden kamarát kňaz mi v tom celom napísal: “… vlastne je to vylet. Predstav si,ze fakt to je tak,ze cestujes s Ježišom a zobral Ta na také miesto,no ved isla by si tam len tak? A v tom meste je ozaj všeličo a takto je tam teraz niekto,kto miluje Krista…”

Nech si kdekoľvek – skús sa na to pozrieť takto nejak – môžeš byť na mieste ako niekto, kto miluje Krista. Myslíš že by si tam bol iba tak?

A tak chcem veriť aj ja – som tu ako niekto, kto miluje Krista. Som síce v milujúcej kresťanskej rodinke, v novej bubline po slovensky, ale je dobré, že som tu.

Mám tu dvoch rodičov, päť detí, ako extra bonus aj dvoch psov. Všetko je ako má byť. Možno z ľudského pohľadu je to celé šialenstvo, veď ešte dnes ráno som nevedela, ako dostať moje telo do pokoja, aby sa prestalo triasť zo zlých snov. Ale s Božím pohľadom viem hľadieť na to inak a povedať si, že toto všetko je len dôkaz Božej priazne nad mojim životom.

A Jeho priazeň je aj s Tebou. Ja tomu verím. Aj keď sa mi ťažko opúšťalo moju starú kozu Šašošu, tak ma drží nádej, že je držaná samotným Kristom.

Ako Ty. Buď svetlom, ktoré zažiari v Tvojej bubline, či temnote.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo čokoľvek v mojom živote môžeš tak urobiť na moje číslo účtu:

SK19 0200 0000 0019 4810 7253

Mám túžbu preplatiť tú 400€ cestu sem. Môžeš mi v tom pomôcť, ak môžeš.

Postav sa na Lásku.

Celé “tajomstvo” môjho uzdravenia je založené na Láske.

To Šašoša ma naučila upierať svoj zrak na Krista za každých okolností hľadieť na Krista. Naučila ma tak veľa vecí, že by jedna kniha nestačila… nie to ešte blog. Nemá žiadne psychologické vzdelanie a tak či tak disociatívna porucha identity je stále nepreskúmaná… nie to ešte na Slovensku.

A tak sa postavila na Krista vo všetkom, čo robila.

Bol to jeden zdĺhavý proces, pri ktorom častokrát svoje veci odkladala na druhú koľaj, keď bola so mnou. Lebo sa vo mne stretala s 24 odlišnými osobnosťami rôzneho veku, pohlavia, názorov, identít a stále pri tom všetkom pamätala na to, že ja som tu tiež.

Vypočula si odo mňa celú škálu slov a slovníkov, jednala s rôznym druhom správania… ale každá jedna časť sa akosi postupom času odhodlala dôverovať Láske, o ktorej hovorila.

Boli momenty, keď všetko vyzeralo fajn a do toho ma preplo do niekoho iného, kto sa vôbec nemal fajn. Alebo niekomu musela vymýšľať aj päť rozprávok za sebou, kým sa dostala k tomu, že jej daná časť dovolila rozprávať s tou predchádzajúcou.

Niektoré sa chceli len túliť, stále… iné sa zase báli dotykov. Rešpektovala potrebu každého vo mne a s rovnakou úctou pristupovala ku všetkým.

Predstav si jednoducho malé dieťa, ktoré neústupčivo niečo vyžaduje… a ona s Láskou povedala, že teraz sa to nedá, vždy všetko vysvetlila, dookola, s Láskou. Rešpektovala hranice, ktoré si stanovili, pri prvom “Pusti ma. Alebo nedotýkaj sa.” pustila a nedotýkala sa… nikdy nič nesilila, nenútila, dávala slobodu.

Jednoducho milovala. Za každé slovo Láska si kľudne daj meno Ježiš. Lebo to, ako jednala by nikdy nedala bez Ježiša. Vlastne za to môže On. Ona len dovolila byť dostupnou.

A toto je vlastne to, čo Ti chcem povedať – dovoľ si byť dostupným pre Ježiša a budeš nástrojom v Jeho zázrakoch. Ako Šašoša. Ja som vlastne ich zázrak.

A ešte pre jeden dôvod píšem. Šašoša má neter, ktorú som si zvykla nazývať druhou Šašošou, lebo tiež vždy so mnou jednala so všetkými tými atribútmi Lásky. V skutočnosti sa narodila v ten deň ako ja, 11.apríla, len o pár rokov skôr. Ale nič to nemení na fakte, že sme dvojčatá. Volá sa Andy.

Andy má tri deti a manžela. Jej manžela pred pár dňami odviezla sanitka a ešte stále je na JISke. Volá sa George. Chcem Ťa poprosiť o modlitby, lebo situácia vyzerá zatiaľ nie veľmi dobre… ale keď staviam na Láske, tak nechcem na nej stavať len so svojim životom, ale aj s tým jeho. Chcem veriť v to, že deti budú mať naspäť svojho ocka a Andy svojho manžela. Prosim modli sa so mnou.

A tá posledná vec:

SK75 1100 0000 0026 1530 9468

Toto je číslo účtu na Andy. Chcem, aby napriek všetkému zažili na Východe Vianoce. Ak sa Ti dá, pridaj sa ku mne aj v tom, že podporíš túto rodinku. Vianoce už začínajú byť všade okolo nás, kam sa len pozriem, už sú svetielka. Páči sa mi to veľmi. Prosím zasvieť v ich živote aj Ty, či už modlitbou, alebo aj finančným prispevkom.

Som Ti vďačná už teraz.

Postav sa na Lásku a uvidíš, že hýbateľom zázrakov si aj Ty v Ňom.

Milý Ježiš.

Prijať Ježiša do svojho domu, spraviť zo svojho srdca domov pre Krista je tým najväčším skutkom Lásky, aký môžeš spraviť voči sebe samému. Môžeš mať Vianoce už dnes. Môžeš si dať ten Najväčší Dar Života, aký môžeš. Už dnes.

Ak Ti to bude jednoduchšie, napíš si to na papier ako Esterka.

“Milý Ježiš, už viac nechcem byť sám. Bývaj vo mne, aj keď toho nie som hodný. Dnes o 18:00. 20.11.2020. Uvarím Ti špagety, lebo iné neviem. Zober si aj pomocníkov, lebo budeš mať so mnou mnoho práce. Ivonka”

Je to jednoduché vyznanie. A práve z týchto najjednoduchších vyznaní sa rodí Zázrak. Ako som Mu ja pred štyrmi rokmi vyznala tesne pred svätým prijímaním na svätej omši: “Ja neverím, že si skutočný v Eucharistii, dokáž mi to.” A následne si pamätám ako mi 26.januára 2016 po lícach stekali horúce slzy a ocitla som sa na kolenách, vyznávajúc, že On je naozaj Kráľom.

Niekedy sa z bolesti zrodí život , z neviery viera, z beznádeje nádej, zo strachu láska… niekedy sa jednoducho ocitneš v strachu na kolenách vyznávajúc, že si narazil na dno svojich síl a že nevládzeš.

Čím viac ľudí som kontaktovala, tým viac si uvedomujem, že sa bez Ježiša nepohneme ďalej.

Tým viac spoznávam, že dnešné okolnosti sú plné obáv a pochybností a udalostí lamájucich nás do kosti… ale prorok Ezechiel povedal, aby sme prorokovali nad týmito suchými kosťami. Aby sme prehlasovali Život, tam kde sa prechádza smrť…

Nerozumiem, prečo ľudia zomierajú alebo sa ocitajú na hrane niečoho, z čoho ide úplný chaos. Naozaj nerozumiem. Niekedy už akoby ani nemám dostatok slov na vyjadrenie súcitu a toho, že som s Tebou, v tom čo prežívaš. Lebo v prežívaní bolesti, úzkosti, strachov, bezmocnosti sme si úplne rovnakí… ešte som nestretla jedinca, ktorý by sa v tom neocitol. Pravda, nekráčala som v cudzích topánkach, ale niekedy každý uznáme, že nám úplne stačia tie naše.

Aj môj tato vyzeral ako 100ročný starček, ktorý síce nevyliezol z okna, ale zmizol. A to mal iba 56 rokov. Ale za to viem, že zmizol do večnosti. A to je práve to, čo si uvedomujem, že mi častokrát chýba – že môj život tu a teraz je len dočasný. Ale že v skutočnosti žijem pre večnosť. Aj Ty žiješ pre Večnosť. Od momentu Tvojho napisánia “Milý Ježiško”, od Tvojho vyznania Tvojimi ústami, že túžiš, aby bol prítomný sa Tvoj život stáva večným. Ja viem, že sú okolnosti neznezisteľné a každý z nás prahne po Bezpečí a chvíli, kedy sa budeme môcť znovu nadýchnuť a povedať si, že už je to za nami. Ale na konci každej temnoty naozaj svieti Svetlo. To Večné Svetlo, ktoré svieti v každom osamelom bohostánku našich kostolov.

Ja viem, že sa Ti to už ďalej nedá niesť. Ale naozaj najväčší skutok Lásky, aký dnes môžeš vykonať je rozhodnúť sa Milovať Lásku samotnú. To On je málo milovaný, pretože sa to na nás sype z každej strany a len sedíme a čakáme, že sa zmena už konečne objaví…

Objaví sa, V Tebe. V momente, kedy uznáš, že si si neni vlastným spasiteľom, že ani Tvoja rodina, ani najbližší nie sú tými, ktorí Ťa majú zachrániť. Ale že Spasiteľ má meno, je Ním Ježiš.

Prosím nezastavuj sa kvôli pádajúcej streche, horiacemu domu, zatekajúcej pivnici, bolestivým udalostiam v tom, aby si sa presvedčil o tom, že Tvoj život nemá zmysel, lebo na Teba neostalo… nezastavuj sa v tom, že si kedysi dávno už vyznal, že Ježiš je Pán. Dovoľ Mu vládnuť. Dovoľ Mu premôcť Ťa v boji, ktorý častokrát vedieš sám so sebou.

Jednoducho vyznaj: “Ježiš príď.”

Nesľubujem Ti horúce slzy, ani to že budeš v kolenách… ale v duchovnom svete sa zmení realita. Jeho realita pohltí tú Tvoju.

Milý Ježiš, príď, budem čakať…

Zachránila ma Láska.

Neviem, či to aj Ty tak máš, ale myšlienky vo mne sú občas nezastaviteľné. Prinášajú mi všetky druhy emócii a jednoducho im neviem dať stopku. A tak najjednoduchším spôsobom ako sa ich aspoň trochu striasť je napísať Ti o nich.

Každý mesiac v tomto roku bol začiatkom niečoho nového a stále neuveriteľného… každý mesiac si v sebe niesol kúsok nádeje a uzdravenia, hoci sa mi mnohokrát triasli kolená strachom a nevidela som ďalej ako na svoj nos… je November!

A ja sa snažím uchopiť Lásku prvýkrát sama za seba, sama so sebou… predtým to bolo rozčlenené na mnoho kúskov, teraz som to Ja.

Viem, že si ma počas toho celého niesla/niesol v modlitbe, iné vysvetlenie na to nemám. Veci sú jednoducho iné ako predtým.

Ale až teraz dosahujem tú skutočnosť autenticity – bytia samej sebou za každých okolností. A poviem Ti, neviem ako to zvládaš sám… je to skutočné bojisko.

Tak som sa rozhodla napísať Ti o tom, ako ma v tom celom zachránila Láska. Aj keď vo viere ako vo všetkom máme svoje sínusoidy – a tá moja s pokračujúcim lockdownom klesá na úroveň “nevidím, nepočujem, a tak stojím na mieste”… ale presne v tom má viera svoju moc – v postavení sa na minulé prisľúbenie a povedať si “Bože, ja sa odtiaľto nepohnem, kým ma nepožehnáš.” A tak čakám,…

To, čomu som sa tento rok naučila je asi to najzákladnejšie prisľúbenie, aké nám Boh dáva všetkým – JE LÁSKA – nech k Nemu pristúpiš z akéhokoľvek smeru, v akomkoľvek stave, či myšlienkových pochodoch, alebo padajúcich skutkov – Jeho reakciou je vždy Láska. Vymilovávanie si nás do Jeho podoby a obrazu. Stačí naše nesmelé áno a On koná.

Ako keď prídeš prvýkrát na adoráciu a čuduješ sa, prečo sú tí ľudia tak veľmi zameraní jedným smerom – na Eucharistiu na oltári. A tak sa v slušnosti snažíš napodobniť, čo vidíš naokolo. Klakneš si a hlavou Ti aj tak prechádza myšlienka o tom, aké je to už po chvíli nepohodlné…

Poviem Ti tajomstvo, už pri slovách “keď prídeš” sa zaradovalo celé Nebo, lebo si prišiel. Tak málo stačí. Ja rozumiem, že to je všetko úplne nezrozumiteľné… veď ja z počiatku do kaplnky, či kostola nahliadala cez zadné okienko, či náhodou neuvidím niekoho známeho… bez toho, aby som čo i len trochu tušila, že ten Niekto tam už je, stále bol a vždy bude.

Takto nežný je Boh aj pri našich prvých – z nášho pohľadu – “neúspešných krokoch” smerom k Nemu.

To najpodstatnejšie, čo ma viedlo počas týchto rokov, je tá málo milovaná, zabudnutá Láska.

Mám veľa priateľov, aj takú, čo ma pozná veľa rokov, alebo aj takú, čo má veľa rokov… a zrovna tieto dve ma naučili najviac vidieť Svetlo uprostred Temnôt.

Veľa ma previedli údolím depresie, hnevu, úzkosti, ľútosti, zármutku, bolesti,… veľa so mnou hovorili a modlili sa. Teda hlavne tá stará. Teraz je to zložité, keď sa nám kontakt zúžil na tie malé krabicky v podobe telefónov.

Ale to ona ma naučila ako pristupovať ku Kristovi za každých okolnosti. Jej som rozpovedala svoje najzraniteľnejšie príbehy a ona mi ukázala, ako konečne vyjsť zo začarovaného kruhu “som na vine” do “stalo sa mi niečo naozaj zlé”… ona vie, za čo sa hanbím, s čím bojujem, v čom padám. Ona ma stále vidí ako kráčam vo víťaznom sprievode. Vlastne to všetci moji priatelia… ale pri týchto dvoch špeciálne cítim to, že si nikdy nepovedali “tak ja už neviem ako s Tebou Ivi, hľadaj niekde inde”…

Možno že si ešte nezačal. Ale Láska ma naozaj zachránila. Sadla som si pred Eucharistického Krista a povedala som Mu, že ja nič iné ako sedieť pred Ním nezvládnem… a niekedy som sedela minútu, a niekedy hodiny. Nešiel o ten čas ako o tú dispozíciu srdca v tom, že sme pripravení darovať sa Mu. Nič viac nežiada… iba to malé dostupné miesto, ktoré Mu dávame, vo svojom vnútri, srdci, aby v ňom prebyval, aby tam vládol.

Viem, že sú teraz obmedzenia a niektoré kostoly stále zavreté… tak si zober kríž a adoruj ten, alebo ruženec, alebo Mu niečo napíš, nakresli, zaspievaj, zahraj… daj do pohybu svoje srdce k dispozícii Tomu, ktorý o to stojí.

To, čo prináša život je Ten, ktorý o sebe samom prehlásil, že Cesta, Pravda a Život. Niekedy mám pocit, že mi to aj išlo v poradí, vydala som sa na cestu, aby som spoznala všetku tú pravdu, ktorá ma oslobodila a priviedla k Životu.

Neprestávaj veriť v Život. Ja viem, že v tento čas pandémie sa veľa mojich priateľov bojí o svojich rodičov, aj to poznám, hoci ich už nemám, ale veď si uvedomujem, že tá stará mi je mamou a poviem Ti, nielen že mám katastrofálne scenáre o jej bytí a nebytí, ale mám niekedy o ňu aj extrémny strach.

Aj toto všetko môžeš dať pri kríž. Aj toto a iné môžeš odovzdať Tomu, ktorý sa odovzdal ako prvý.

Zachránila ma Láska, lebo ona milovala ako prvá. Nie je to o tom, ako dlho čo vydržíš, je to naozaj o jednoduchom malom “áno”…

Život možno nejde podľa našich predstáv… ja stále neviem ako bude vyzerať ten môj od Januára. Iba viem, že pôjdem ďaleko do Dánska do veľkej rodiny, ktorá verí, tak ako ja… viera je to, čo nás spája a drží hoci aj tisícky kilometrov od seba.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Láska je to, čo nás zachraňuje všetkých, lebo bolo to plánom Lásky, aby sme boli a žili s ňou vo vzájomnom vzťahu… kde nielen dostávame, ale aj dávame, kde nielen prijímame, ale aj rozdávame.

Blížia sa výročia smrti mojich rodičov, tak ma to občas dostáva do tých depresívnych chvíľ, ale chcem stáť, hoci neviem, nevidim a nepočujem na tom, že ma zachránila Láska…

Koniec disociatívneho systému je proces.

Volám sa Ivona Roncová a mám asi 24 dní, aj keď môj občiansky preukaz tvrdí, že 30 rokov. V skutočnosti mám však 24 dní, lebo 3.10.2020 na tranzitus (odchod do Neba) sv. Františka odišiel Johnny – moja posledná 24tá osobnosť.

Johnny bol asi deväťročný chlapec, ktorý bol asi tou mne najbližšou osobnosťou zo všetkých. Bol tichý, písal lámavým písaným písmom s chybami, rád kreslil a neskutočne miloval Boha. Z ľudí mal strach, nepozeral im do očí pri rozprávaní sa zajakával. Mal strach z dotykov, ale hrdinsky žil priamo uprostred mňa. Objavil sa vo mne, aby utiahol spomienky, o ktorých som takmer 27 rokov svojho života nemala ani páru. Bol odvážny, lebo to niesol úplne sám. Bol ustráchaný, lebo bol zranený.

Náš mozog je tak geniálne vybavený, že keď sa traumatická vec udeje, je schopný túto spomienku premeniť na úplne oddelenú časť nášho fungovania, ktorá naďalej funguje svoj život v nás. Takto to majú pacienti s disociatívnou poruchou identity.

Johnny bol teda hrdina. Prešiel si sexuálnym zneužívaním a nikdy mi o tom nepovedal. Ja som len vo svojom vnútri stále tušila, že “niečo so mnou nie je v poriadku”.

Až sa jedného dňa stalo, že Johnny niekoho stretol, niekoho hodného na jeho príbeh. A tak stretol Šašošu 🦖 toho nevyhynuteľného dinosaura, o ktorom som už v blogu písala. Vybral si ju a týmto skutkom mi zadovážil najbližšiu osobu na zvyšok života a večnosti.

Jediné slovo, ktoré jej Ježiš dal na začiatkoch tohto procesu uzdravenia bolo: “Neboj sa, budem ťa viesť.” Ani ona, ani ja sme vtedy nevedeli, že nejaká disociatívna porucha identity existuje. Písal sa rok 2017 a bolo to niekedy na začiatku októbra. Zosypala som sa…

Ale to už všetko vieš.

Bol to jediný prísľub o tom, že Ježiš bude Šašošu viesť na ceste môjho uzdravenie a nič iné. Žiadny iný. Iba ticho. A moje neustále prepínanie do 24 totálne odlišných osobností. Niektoré ju naozaj nemuseli, niektoré nemuseli mňa… niektoré tu boli dlhšie, iné sa objavili len párkrát. Tak či tak, môj život bol nimi preplnený.

Keby si to dáš do YouTube, tak je to úplná fantazy alebo sci-fi, sú tam dokumenty o ľuďoch s desiatkami, či stovkami osobností… a najťažšie na tom je to, že to nie je ani sci-fi ani fantazy, ale realita.

Ani neviem ako, spoločne s Ježišom sme to zvládli. A tak mám 24 dní… prvých 24 dní fungujem úplne sama. Vynárajú sa mi spomienky, dobré i zlé, niektoré sa mi ťažko spracovávajú a tak mávam panické záchvaty. Stále beriem antidepresíva a iné lieky. Ale môj život je iný. Môj život je nový.

Viem, že okrem Šašoši v tom celom bola zahrnutá profesionálna pomoc mojich terapeutov, blízka aj ďaleká pomoc mojich priateľov a súrodencov, ale niečo v mojom vzťahu s ňou bolo iné – ani na chvíľu neprestala veriť v to, že nás Ježiš vedie. Depresívne stavy sú celkom typické tým, že sa izoluješ od všetkých a všetkého a ľuďom sa jednoducho prestaneš ozývať… ona sa napriek všetkému nevzdala a ozývala sa naďalej.

Ale to vôbec nie je to, o čom som ti chcela povedať… nech bola tma akokoľvek temná a hlboká, a ja som prežívala jednu duchovnú krízu za druhou. Boh ma niesol. Tak ako nesie Teba. Bol v tom plne prítomný.

Ja viem, že je to teraz ťažké, keď “nám zavreli kostoly” upierať svoj zrak stále na Krista. Ale nevzdávaj to prosim. Preniesol ma cez hrôzostrašné jamy závislostí, hriechov, zablatených bažín, pádov a všetkého, čo Ti možno pri mne ani len nezíde na um. Ale dokázali sme to.

Diagnóza nie je to, čo ma udávať Tvojmu životu smer, či hodnotu. Si to Ty sám a to ako sa strácaš v Kristovi samotnom. Už viac nie Ty, ale On sám. Čím menej seba, tým viac Neho. Nevzdávaj to prosím.

Život sa mi začína posúvať postupne o veľa stupňov naopak… som po veľa neúspešných pracovných pohovoroch, kde takmer vždy bol prekážkou môj invalidný dôchodok. Napriek snahám vysvetliť, že som fyzicky naozaj zdravá, tak im vždy doplo, že to duševno zdravé až tak nie.

Stále mám teda príjem 131,70€ a môj podnájom 146€… ale nejak to zázrakom vďaka Tebe zvladam. Ak máš silu ma ešte do konca roka podporiť, tak mám pre Teba novinku – od Januára budem pracovať v neďalekom Dánsku ako au-pair 🙂 tiež tomu stále neviem uveriť a mala som o tom desiatky rozhovorov a premýšľaní a toho, či to zvládnem. Ale asi je na čase povstať a nevidiet svoje smerovanie a hodnotu v diagnóze ako v sebe, lebo vo mne už žije naozaj len jeden Hrdina – Ježiš.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Možno sa z mojich blogov stanú cestopisné… a doučím sa naspäť dánsky jazyk a nájdem v sebe samej domov a nebudem viac stratenou. Možno porastiem, dospiem a stanem sa odvážnejšou. Možno konečne prestanem blogovať cez mobil a zarobím si sama na svoj vlastný počítač.

Možno som konečne dosiahla dno, v ktorom bolo vtesané: Ivonka začni od seba, ľúb sa a staraj sa o svoje nové celistvé Ja.

Láska k sebe samej je ten najbolestivejší proces, aký som objavila v tieto dni.

Ďakujem ti aj všetkým, maily ma strašne potešili a hlavne tie komentáre k poslednému blogu… začínam žiť. Vďaka Bohu.

Koniec disociatívneho systému.

Všetci odišli. Naozaj. Teda sama tomu stále neviem a možno chvíľami aj nechcem uveriť, ale moja disociatívna porucha identity je oficiálne bez osobností.

Po 30 rokoch života s nimi som sa dozvedela, že ich bolo spolu 24. 24 rôznych osôb, svetov, vnímaní, odlišností veku, pováh, charakterov, strachov, depresií a prežívania života je preč. Znie to neuveriteľne. Viem. Znie to nemožne. Viem.

Moji superhrdinovia, ktorí ma 30 rokov chránili, boli so mnou, boli mnou, zdieľali svoje slová, myšlienky, pocity so mnou sú preč.

Ostalo prázdno. Ticho, ktoré sa nedá vmestiť do slov. Ostal iba jeden Hrdina, ktorý ich všetkých stretol a povedal to, čo túžili toľké roky počuť odo mňa: “Už to viac nemusíš niesť.” Stretli sa so živým Kristom, ktorý dal prísľub, že to teraz ponesie so mnou On. Neviem dať iné vysvetlenie toho, ako sa to stalo.

Hovorím o osobnostiach, ktoré nemali so mnou niekedy spoločné nič, ani pohlavie, vek, sexualitu, vyznanie, názory, pocity. Neboli len akoby príchuťou uprostred koláča a neboli len nositeľmi jednej traumatickej udalosti. Boli akoby samostatnými prvkami vo mne. Celou partikulou. Boli ochotní odísť po tom, ako sa stretli s ľudmi, ktorí si ich ctili, vnímali ich dôstojnosť a milovali ich v tom, kým boli. Odišli až po tom, ako som ich ja sama začala prijímať, milovať, obdivovať.

Viem, že to prekračuje všetko psychologické, či teologické poznanie. Ale jednoducho nastal ich kairos moment – príhodný, správny čas na to, aby viac neboli.

Ježiš im dal poznať, že zomrel za mňa a za každého z nich. Že je Vzkriesený a pripravený s nimi žiť Nebo.

Ostala som Ja. A už 6 dní sa učím, aké je byť mnou bez nich. Mám po nich zjazvené ruky, prepadajú ma panické záchvaty, občas hodiny plačem, niekedy nespím a myslím na nich, niekedy plačem za nimi. Snažím sa vstávať z každého pádu a hriechu, prijať všetky tie traumy ako svoje vlastné a kráčať.

Niekedy v marci, ak si dobre pamätám, tak dal Ježiš prisľúbenie toho, ako sa môj disociatívny systém zintegruje. Ako skončí. Ako budú všetci v bezpečí v dome Nebeského Otca, lebo On má pre nás všetkých svoje miesto. A stalo sa.

Asi som trochu úzkostne-depresívna naďalej, ale nevypína ma, neprepína ma a ja si uvedomujem každý svoj nádych a výdych bez toho, aby som si nepamätala polovicu dňa.

Asi Ti neviem presne popísať, čo sa stalo, alebo čo sa momentálne deje. Ale ja asi začínam žiť. Žiť ako 30-ročná Ivona Roncová, ktorou som sa narodila, aby som bola. So svojimi neúspechmi, pádmi, radosťami, humorom, vierou, nádejou, mojim spôsobom milovania. Mojim vlastným.

Vlastne pri láske objavujem svoje najväčšie strachy a to, ako veľmi sa bojím láskavosti, nežnosti, dobrote k sebe samej. Pre druhých mi všetko funguje ako predtým, že by som sa aj rozdala aj s celým majetkom aj bytím. Ale prijať fakt toho, že ja sama som darom pre seba samú, pre ľudí naokolo, či Boha… to už mi nejde. Tomu sa túžim naučiť.

Nič z tohto by sa neudialo bez Ježiša. A nič z tohto by sa neudialo bez toho, aby bol niekto ochotný vymilovať ma, akoby to bol sám Ježiš, z mojich údolí temnôt. A niekto ochotný bol, viac ako ochotný, niekto si nechal priam vytrhnúť srdce za to moje… možno by si Boh použil niekoho úplne iného, keby táto osoba nebola ochotná pre mňa aj bolieť, ale ona ochotná bola. A niekedy je to na moje prekvapenie, stále je ochotná. Niekedy, keď naberiem odvahu, napíšem aj o tejto osobe.

Ale tým najpodstatnejším, čo ma naučila je zamerať svoj zrak na Krista nech sa deje čokoľvek. Neprestať na Neho hľadieť… a keď moja viera zlyhavá, prestáva fungovať, tak sa jednoducho zavesiť na tú jej.

Prosím nikdy neprestaň hľadieť na Krista… kráčaš víťazný boj, aj v čase, keď sa všetko rúca… si víťazom skrze Ježiša. Aj mne to občas príde ako náboženské blábolenie… hej, priznavam. Stracam vieru veľmi často. Ale najdôležitejšie je, že Boh to s nami nikdy nevzdal. Nikdy to nevzdá. Nezabudni na to prosim.

Zmena.

Poviem Ti o tej najjednoduchšej a zároveň najzložitejšej veci, ktorú zažívam: pri Bohu nič nemusíš.

Celé to pretváranie môjho Ja v Neho spočíva v úplnej nečinnosti. Jednoducho si sadnem pred svätostánok v akomkoľvek kostole, či kaplnke a celé moje snaženie sa vložím do úplného nič-nerobenia.

Prečo?

Lebo viem, že Božie očakávania na mňa sú naplnené, lebo existujem. Ešte pred stvorením sveta zmýšľal o mne ako o čistej a nepoškvrnenej, ako o svätej. Stále mi opakuje, že moje cesty nie sú Jeho cestami a moje zmýšľanie nie je Jeho.

Ake sú moje cesty či zmýšľanie?

Momentálne by som to racionálne porovnala s tým všetkým, čo sa dialo pred tromi rokmi. Mám nové rany na tele, v noci mám nočné mory, cez deň veľa plačem, prenasleduje ma minulosť, strácam sa v osamelosti a smútku, odpájam sa od reality a nepamätám si na väčšie kúsky dňa… občas sa prebudím v mokrej posteli, lebo sny sú desivé, inokedy trávim ráno upratovaním kúpeľne po vlastných zvratkoch a pravdupovediac niekedy ani len netuším, ako a kedy sa to vlastne všetko stihlo udiať. Aj toto je realita disociativnej poruchy identity… a teda mojej cesty, môjho zmýšľania a toho ako tento svet vidím. Mám pocit, že strácam tú pevnosť pod nohami zvanú uzdravenie a že nádej sa mi akoby vytrácala z rúk.

Božie cesty sú však úplne iné, Jeho zmýšľanie o mne ostáva nemenné. On nikdy nezapochyboval o mne ako nádobe, ktorá je použiteľná v Jeho očiach.

A tak chodím pred ten bohostánok sedieť každý deň… niekedy mám pocit, že nevnímam vôbec nič celé dni. Že len tak presedím svoj čas na svätej omši a že sa nedeje vôbec nič.

Avšak toto je úplne nemožné.

Je úplne nemožné, aby si prijal Ježiša a aby to nespôsobilo vôbec nič v Tvojom srdci… pretvára Ťa v seba samého.

Pocity a viera kráčajú spoločne a pritom sú niekedy v úplnom rozpore. Lebo vo viere Vyznávam, že nech sú okolnosti akékoľvek, tak ja viac nie som tou rozbitou nádobou, akou som bola pred troma rokmi.

A preto opakujem: je úplne nemožné, aby Tvoje stretnutie sa so živým Kristom nespôsobilo zmenu v Tvojom vnútri.

A tak chodím do toho kostola, lebo verím, že napriek tomu, že moje okolnosti sa nejak pobláznili a nachádzam sa doslova v istom relapse či recidíve, tak Kristus vo mne spôsobil zmenu a to, čo žijem teraz je neporovnateľné s tým, čo bolo predtým… je to normálne. Relaps, či recidíva sa môže stať všetkým. Dôležité je, aký postoj k tomu zaujmeš.

Bola som tento týždeň na púti, navštívila som Vysokú nad Uhom, Ľutinu a Litmanovú… také naše slovenské sväté miesta. Stihla som aj Odpust v Žiline. Niekedy mám pocit, že sa ženiem za všetkým, čo mi by mi prinieslo naspäť tie staré dni pokoja, alebo len hľadám spôsoby ako prežiť do ďalšieho dňa…

Ale nezastavujem sa. Pokračujem v tom, že verím, že Boh ma skrze toto všetko pretvára v niečo oveľa vznešenejšie ako si viem sama predstaviť. Boli v tom aj boľavé chvíle, keď som si musela priznať, koľko ľudí neverí tomu, že budem naozaj uzdravená… možno by to až tak nebolelo, keby neboli z okruhu tých blízkych.

A tak priznávam, že tých, s ktorými sa naozaj delím mi ostalo ledva na spočítané na dvoch rukách.

Je to obrovská zmena, keď Tvoj život bol nastavený na stretnutie sa s tisíckami ľudí ročne, ktorí obdivovali Tvoj spev, hru na gitare, vedenie chvál, tlmočenie, prekladanie, podľa mňa môj život na pódiu by kľudne smeroval aj k tomu, aby som bola uznávaný stand-up comic 🙂 môj situačný humor bol naozaj krásny… moje svedectvá veľké a môj hlas naozaj hlasný. Všetko, čo si len vieš predstaviť ku slovu “sláva” bolo moje.

Ale moje cesty naozaj nie sú Božími… učí ma ceste tichej a pokornej. Kedy viac ako moje slová hovorí moje mlčanie.

Chcem Ti len povedať, aby si to nevzdal, ak sa ocitáš v návrate starých vecí. Je to celkom prirodzené v čase jesene. A všetko boľavé, čo sa mi kedy mohlo stať sa dialo v zime. Asi je prirodzené, že moje telo reaguje na okolnosti.

Len jedno viem: je nemožné, aby sa nič nedialo, keď svoje veci riešiš so svojim Bohom. Prosim nestracaj nádej.

Ja ju momentálne stracam, priznavam to… avšak chcem Ťa poprosiť o pomoc. Napíš mi na mail: yvonka.r@gmail.com o tom, prečo čítaš moje blogy a akú zmenu sleduješ v mojom živote v ich čítaní – pozitívnu či negatívnu. Daj blog zdieľať, aby mi prišlo, čo najviac emailov a ja sa v tom ďalšom podelím o Vaše reakcie na mňa.

Ivonka