Keď príde Dušan.

Počas karanténnych dní je celkom možné, že sa Vám utužia vzťahy a narastie komunikácia. My sme štyria súrodenci. Teraz trochu oddelení týmto všetkým a tak používame tzv. Family chat (rodinné písanie si), ku ktorému mám prístup ja, moji bratia a ich manželky a moja sestra s jej manželom.

A niekedy z toho vzniknú celkom vtipné situácia. Ako situácia s Dušanom.

Začalo to jednoduchým obrázkom:9270489b-d205-4c97-9c3d-a3217df17642.jpeg

A zrazu akoby sa Dušan stal súčasťou našej rodiny. Posúvame si ho navzájom medzi sebou, zrejme podľa toho, kto má aký neporiadok doma – tam Dušan zrejme bol. (Mňa pozná asi od mala).

Po tejto fotke sa akoby rozprúdila debata o Dušanovi. Švagor Miro šiel na Markovicu, poslal fotky odtiaľ a môj brat Braňo sa ho pýtal, či náhodou nešiel s ním aj Dušan, že ho od obeda nevidel. Na tu druhý brat Luky odpísal: “Ee, je u nás.”

Potom facebookom prešla informácia o tom, že psychiatri prosia, aby ľudia, ktorí sa doma začali rozprávať so svojimi domácimi miláčikmi, kvetinkami, vecami, s čímkoľvek, že nie je nutné, aby volali na tú psychiatriu. Stačí, keď sa ozvú, keď im dané veci začnú odpovedať. A samozrejme je to hoax, fake, proste blbosť – neberte to vážne. Ale dostala sa do nášho rodinného chatu,…tak som tam odpísala, že veď mne Charlie bežne odpovedá (a teraz sa z toho nevysomárim, lebo psychiatrický pacient som) – ale to nie je celé – môj brat Braňo odpovedal, že však aj jemu Dušan a nič sa nedeje… tak som im opísala príbeh o tom, ako som šla korytnačkám vymeniť vodu. Presťahovala som sa totiž v tomto čase paniky k sestre, lebo stačila chvíľa osamote a mňa dobiehali myšlienky o víruse, o tom, kto to môže dostať, koho môžem stratiť a že najlepšie, keby som to mala ako prvá (to je súčasť mojej disociatívnej časti – o tom v inom blogu, teraz naspäť ku korytnačkám. Tak som napísala súrodencom, že ako som po týždni prišla do bytu, tak som korytnačky našla vonku z pancierov, všade len voda a ony si tancovali na stole, že som im to zatrhla. Dala nažrať, navliekla znovu do pancierov a dala naspäť do akvárka.

Kami nechce po karanténe ani len vidieť, lebo je bordelár. Tak som ho vzala na výlet do Žiliny s tým, že však rodinu si nevyberáme a on už sa akoby stal súčasťou tej našej.

A takto nejak si žijeme online. To som Vás len chcela trochu potešiť – že naša rodina naďalej srší humorom. A Dušan tiež. Ak by ste potrebovali trochu zábavy do života tak on je na to ten pravý.

A čo môj život?!

824d06b7-0cf5-481e-b672-33025861964b.JPG

Asi tak… keďže som stále bola doma, jediné, čo zmenilo celé moje vnímanie bolo neskutočne rýchle šírenie strachu naokolo. Preto som u sestry. Behali mi hlavou myšlienky rôzneho typu a tu u sestry mi po hlave behá sedem detí rôzneho veku… je to celkom znesiteľnejšie. Samota sa jednoducho nedala zniesť.

Preto Ťa chcem povzbudiť, aby si neostal sám. Panika je väčšia ako skutočnosť, že naozaj môžeme byť s našimi milovanými. Alebo aspoň s niekým… mne pri mojich úzkostiach Charlie nestačil. Aj keď si viem predstaviť, že mnohých teší byť zrazu na chvíľu len so psom…

Ale mňa stále desí to, že nemáme príležitosť chodiť do kostolov a že Veľká Noc bude slávená len z našich domovom “tak ako si to spravíme sami”… a že do júna alebo kedy bude čas akoby zastavený.

Pravdupovediac dnes nemám veľa povzbudení, iba som chcela humorom potešiť zdieľanie toho, ako sa to dá na diaľku “zvládať”.

Asi to, čo mi teraz dáva najväčšiu nádej je skutočnosť, že môžem svoj smútok, svoje úzkosti, svoje depresie, svoje ťažkosti, utrpenie zdielať s trpiacim Kristom a že On rozumie. A že je nad všetkým. 

Stratila som síce veľa nádeje vo veľa vecí, ale v Ňom sú všetky prisľúbenia pravdivé.

 

Koruna vírus.

Dnes som sa naozaj bála. V nedeľu by sa mala konať sv. omša za mojich rodičov. Len kostoly sú zavreté, ale verím, že úmysly ostávajú. Mali sme mať svoj “family day” – čas kedy sa všetci súrodenci a ich deti a môj Charlie stretneme a máme sa radi 🙂 naobedujeme sa a trávime spolu čas. Ale zrušil sa, lebo ten Corona-vírus.

Vo mne to celé vzbudilo tak obrovský čas, že som hľadala doma sáčok na dýchanie – predstava, že nieko z mojich blízkych by mohol zomrieť na to, čo teraz prebieha svetom. Panikárala som ako dlho nie. Potom som sa pozrela na FB – a panikárila som ešte viac.

Preto mi napadlo napísať o tom, v čo chcem veriť:

Chcem veriť v to, že sa rýchlejšie ako tento Corona-vírus začne šíriť Koruna vírus. Bolo by to pre mňa zázrakom. Nemyslím korunu, ktorú sme kedysi nosili v peňaženkách, ale tú, ktorú Kristus dostal na hlavu. Verím, že bola naozaj priam zaborená do Jeho hlavy kvôli tomu, aby naše myšlienky boli očistené. Niesol ju, aby naša myseľ bola premenená. Zomieral s ňou, aby naša myseľ bola vykúpená. A vstal z mŕtvych, lebo to všetko sa naozaj stalo. Máme byť kresťanmi premenej mysle – Jeho mysle. To, čo sa mi dnes dialo bolo niečo úplne odlišné od toho, čo pre mňa vydobyl na kríži.

Chcem Ťa len povzbudiť – viem, že to je naozaj ťažké… sama mám krízu z toho, ako to mám sama prežiť. Ale predstav si Ježiša – toho Ukrižovaného, ako spája svoju myseľ s tou Tvojou, aby sa upokojili Tvoje myšlienky strachu.

Môj strach sa tým umenšil. Viem, že je to zložité. Pre nás katolíkov je to ťažké v tom, že veríme, že Ježiš je naozaj vtelený, premený do tej malej Eucharistie, ktorú môžme každý deň prijímať. Je to bolestné vedieť, že Ho nemôžeme len tak prijať…

Ale je čas 40 dní pôstu. Miesto rádií o tých katastrofických veciach mám v aute zapnutý Lumen, kde vždy natrafím na nejaký druh modlitby. Či už Korunka, alebo Ruženec, alebo tam je práve sv. omša. Niečo sa tam proste deje. Na internete možno nájsť neprestajne sv. omšu, alebo chvály, alebo niečo, čím sa môžeme plniť.

Chcem sa viac plniť Božimi prisľúbeniami o tom, že všetko slúži na dobré tým, ktorí veria, ktorí Ho milujú… snažím sa vložiť svoje strachy k Jeho krížu. On ich premenia. Verím v to. Chcem v to veriť.

Chcem veriť, že Koruna “vírus” sa bude šíriť oveľa rýchlejšie týmto svetom, ako to, čo sa teraz šíri.

Buďme Jeho deťmi. Dnes keď pri mne Charlie ležal, tak som si uvedomila, že ten má v paži. Lebo je pri mne. Vie, že ho mám rada, že večer dostane najesť, že v noci má kde spať, že keď ráno o šiestej zašteká, tak sa zobudím a vezmem ho von. Jednoducho si nejak zvykol na to, že ho mám naozaj rada.

A tak som si uvedomila ako ďaleko ja mám od toho, aby som naozaj vedela, že som Milovaná svojim Bohom. A pri tom som. Aj Ty si. Jeho láska je samozrejmosť aj dnes a je naozaj nemožné byť nemilovaní Láskou.

Tak som Ťa chcela len povzbudiť – nechaj sa nakaziť Jeho dotykom. Iba jednoducho povedz, že sa otváraš pre Neho, že smie vstúpiť a zmeniť Tvoj svet. On nikdy nepôjde ďalej ako Mu to my umožníme.

Ja chcem ísť s Ním ďalej. Hlbšie.

Meno Ježiš.

Niekedy sa neviem správne vyjadriť v tom, čo sa deje v mojom vnútri. Momentálne tam mám mnoho otázok a smútku z toho všetkého, čo sa deje naokolo. Pravdupovediac som sa včera pri večernej svätej omši rozplakala z toho, že neviem, kedy bude možnosť ďalšej. Ale bude, lebo Boh je mocnejší a naše kostoly a zbory a stretnutia, či semináre budú opäť prístupné. Nestrácam nádej, ale nad každým slovom “vírus” sa učím povedať meno “Ježiš”, ako ma to učí moja vzácna priateľka. Tak nestrácam nádej, lebo Jeho meno je mocnejšie než čokoľvek v tomto svete.

Disociatívny svet je naozaj zložitý. Najmä kvôli tým výpadkom pamäte – že si nepamätáš, že si niečo robil, alebo s niekým niekde bol, ale naozaj sa to stalo… ale dnes chcem hovoriť o tom, že mám nádej. A že viem prehlásiť nad svojím životom, že verím, že to nebude trvať večne.

Minulý týždeň to ešte tak nebolo… rozhodla som sa po dlhom čase, všetko si datujem od októbra 2017, kedy som musela so všetkými vecami akoby prestať a iba si dovoliť byť na ten čas “chorou”… alebo ako to povedať. Priznám sa, že aj tak si to veľmi nepamätám a že to vôbec nie je podstatné. Podstatné je, že som po skoro troch rokoch sa rozhodla ísť na seminár Otcovo srdce a dať Ježišovi šancu, aby niečo vykonal v mojom srdci.

Poviem Ti pravdu – brala som to ako poslednú šancu na vykonanie niečoho, lebo som už nedávala svojmu svetu šancu, nieto ešte nádej. A s tým som tam šla. Bol to slovenský tím, takže možno povedať, že ľudia mne srdcu blízki, ktorí ma poznajú a vedia, čo je vo veci… a účastníkov tým pádom nebolo až tak veľa – týmto blogom možno dám reklamu tomu, že Boh funguje rovnako cez Slovákov ako cez Angličanov alebo iných ľudí.

Už počas prvej večere som si hovorila, že to nebol dobrý nápad. A to celé sa začínalo tou večerou. Mala som strach a úzkosti z nových ľudí a z toho, či to vôbec vydržím. V utorok som už mala riadnu krízu, lebo som sa chcela nechať odviesť do nemocnice na psychiatriu. Neverila som, že môže nastať zmena, alebo prísť nejaký zázrak a že ja už medzi kresťanmi nemám čo robiť. Hlavou mi vtedy prebiehalo iba to, že to naozaj nemá zmysel. Ale že ak sa dostanem do nemocnice a budem na psychiatrii, tak to nebude len na pár dní, ale že sa tam zaseknem na dlho. A to som nechcela, ale nevidela som iné riešenie. Naozaj som nič iné nevidela. V celom tom ma zachránila moja kamoška, ktorá ma len držala v objatí a dovolila mi plakať tak dlho kým som sa prestala triasť a celé vnútro sa mi upokojilo. A naozaj to zúfalstvo na chvíľu odišlo… ale ani Ti ho neviem popísať. Bolo by to akoby som stála pred svojim posledným výdychom nádeje a nevedela sa nadýchnuť ničoho iného.

Potom ani neviem ako presne – ale chcem veriť na zázraky a vždy som na ne verila. Ale počas času modlitieb sa štyri z mojich častí/osobností – akokoľvek si zvyknutý ich nazývať – rozhodli sa nielen spoznať Ježiša, ale s Ním aj zostať.To, čo vo mne najviac rezonuje z tých modlitieb boli chvíle, kedy som ich videla ako stoja predo mnou a akoby sa ma z tváre do tváre pýtali, či to zvládnem bez nich, či môžu odísť. Videla som po ich boku Ježiša, ako stojí a necháva ma rozhodnúť sa. V disociatívnej poruche identity totižto tieto rozkúskované časti/osobnosti sú naučené chrániť, fungujú ako obranný mechanizmus. Cítila som ako mi slzy stekajú po lícach a nevedela som, čo sa vlastne deje. Iba som im dala svoje “áno”. Neudialo sa to všetko naraz, ale postupne. V takej bolesti som dlho neplakala – akoby niečo živé a skutočné mi bolo vytrhnuté niekde z hĺbky mňa. A potom nastal úplný Pokoj. Taký pokoj, aký som nezažila asi tie posledné tri roky vôbec. Taká pohoda a pocit toho, že mi je dobre, že som zrazu nevedela, čo s ním môžem urobiť. Ani neviem popísať, aké to bolo zrazu sa cítiť byť sebou.

Zabralo to síce celý týždeň a naozaj veľa hodín a veľa sĺz a veľa všetkého možného bolestného… ale ten pokoj, čo nastal po tom je neopísateľný.

Ak mám svoj svet dobre spozorovaný, tak mi štyri časti/osobnosti odišli a štyri ostali… teda môže byť, že sa nejaká neprejavila, alebo o nejakej neviem. Ale cítim sa slobodnejšie než kedykoľvek predtým.

Akoby tie tri roky bolesti boli ničím v porovnaní s tým, čo sa udialo za posledný týždeň. Jednoducho mi ľudia hovoria, že sa nielen inak tvárim, ale dokonca, že sa mi zmenil aj tón hlasu. Považujem to za obrovský zázrak.

Tento blog by mal byť predovšetkým svedectvom pre Teba, kto sa za mňa modlíš, že Tvoje modlitby nikdy neboli stratené, aj keď moje slová niekedy viedli do veľkého zúfalstva či mizérie.

Ale teraz je môj svet plný zmien, ktoré nestíhavam spracovávať. Priznám sa, že som unavená. Konečne mi prišlo rozhodnutie o 50-percentnej invalidite (neviem vôbec nájsť znamienko percent na klávesnici). Z piatich povinne odpracovaných rokov som stihla odpracovať 3 roky a 191 dní. Takže ak chcem, aby mi invalidný dôchodok chodil, musím si tie roky doplatiť. Vyšla z toho štvorciferná suma, na ktorú ja teraz nemám ani keby som veľmi chcela… niežeby som nechcela.  Ale ak by si mi chcel v tejto veci pomôcť, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK1902000000001948107253 (VÚB)

Takže ďalšia zmena. Za ktorú veľmi ďakujem Bohu, lebo mi dáva nádej, že sa veci začali hýbať.

Vo všetkých tých zmenách sa ukrýva aj veľa bolesti, lebo nie je jednoduché im čeliť teraz, lebo po ôsmych mesiacoch vzťahu som sa rozhodla rozísť s mojim priateľom, ktorý tiež pre mňa predstavoval obrovské bezpečie a ochranu. Ale posledné mesiace som prežívala a niekedy prežívam (asi niektorá z častí, ktorá ostala) obrovský strach z neznáma, z mužov a z nových vecí. A bolo to veľmi boľavé a občas stále je, ale pre mňa je ten muž aj tak hrdinom, že ma celý ten čas chápal, prijímal a bojoval o mňa. Ale ja som už naozaj nevedela, ako byť s niekým, keď sa mi vnútro chveje strachom. Nikdy mi neublížil, ani sa nič zlé nestalo. Len ma zvalcovala vlastná minulosť. Ale verím, že aj jemu aj mne Boh toto miesto samoty a prázdnoty naplní niečím veľkým, niečím svojim, najlepšie samým sebou.

Cítim sa potom všetkom veľmi unavene. Srdce mi zviera bolesťou z toho, že nemáme prístup k Eucharistickému Kristovi. Ale naozaj je meno Ježiš nad všetky mená, aj nad všetky vírusy.

Ešte jednu poslednú vec, ktorú som si po veľa rokoch počúvania konečne uvedomila vo svojom srdci. Boh je Láska. Ja viem, že si to už počul. Ale na seminári použili príklad s fľaškou vody, z ktorej nepotečie pivo, len preto lebo si myslíme, že potečie. Ak je teda Boh Láska, tak je úplne jedno z akej strany sa k Nemu dostaneš – jediné, čo Ti On ako Láska bude vždy navracať bude Jeho Láska. Nie je možné nebyť milovaným, ak sa rozhodneš to s Bohom skúsiť. Teraz tomu verím úplne. Že Boh je Láska a všetko, čo nám môže odovzdávať je Jeho láska.

Dúfam, že som Ťa potešila aspoň tak, ako som potešila tých, ktorí tu zmenu na mne/vo mne zažili naživo…

Ďakujem za Tvoje modlitby, podporu, za všetko. Boh je dobrý a neviem, či stačí jedna ďalšia modlitba na to, aby som bola ešte slobodnejšia. Ale viem, že stačí pristúpiť k Bohu a On Ťa privitá s Láskou.

Prosím nestrácaj nádej a vieru… On povedal, že je Cesta, Pravda i Život. V Ňom sa hýbeme a v Ňom sme. Dovoľ Mu premieňať Ťa – On to vždy spraví len v takej miere, v akej Mu to dovolíme. A práve mi napadlo, že v Ňom aj starneme – presne o mesiac mám 30 🙂

Ďakujem ešte raz.

Pán Pavúk.

Stále mi chodí hlavou príbeh o pánovi Pavúkovi, že Ti ho rozpoviem. Jedného dňa som sa zobudila a vedela príbeh o pánovi Pavúkovi tak, že by som bola jeho svedkom, alebo sa mi možno len prisnil. Ja vlastne neviem.

Pán Pavúk bol veľmi milý, každé ráno šiel rovnakou cestou odovzdať Krab company ním utkané námornícke siete. Ale toto ráno bolo iné. Cestou totiž narazil do pána Motýľa. Nikto doteraz nevie, kto bol na vine. Každý len vie, že pán Motýľ prestal lietať a namiesto toho chodil po zemi ako nejaký sused Mravec. A pán Pavúk nedokázal viac používať svoje končatiny. Ani jednu z nich. Musel prestať tkať tie námornícke siete, kvôli čomu naňho neustále z Krab company posielali nejakú kontrolu, či “sú jeho končatiny naozaj stále nepoužiteľné a či si to náhodou len nevymyslel”. Nevymyslel, stratil to najvzácnejšie, čo mal. Aspoň si tak myslel. Nehovoriac o Motýľovi, ktorý sa zrazu na svet začal pozerať úplne inak, pretože svet zrazu nevidel zhora, ale z výšky všetkých ostatných. Korytnačiak ich oboch chodil navštevovať, ako keby im rozumel, len cesta mu vždy trvala viac ako ostatným. Na svojich pleciach totiž nosil brnenie, raz ho niekto zranil tak, že sa rozhodol, že sa to už viac nikdy nestane. Tak začal nosiť brnenie, ktoré k nemu priam prirástlo. To robilo jeho kroky pomalejšími než ostatných. Ale zato mal istotu, že ho nik nezraní. Snažil sa vysvetliť pánovi Pavúkovi, že si musí nájsť nové remeslo, keď už teraz nemôže tkať, že existuje predsa tisíc iných povolaní, ktoré by dokázal urobiť. Pán Pavák naňho len pozrel pohľadom “bez nôh a bez rúk sa tých Tvojich tisíc povolaní umenšuje na žiadne”… stratil nádej. Mal sto chutí nakričať na Korytnačiaka, že ak on dá dole svoje brnenie, potom sa môžu spolu rozprávať. Ale spomenul si na to zranenie, kedy Korytnačiak prišiel o manželku a dieťa, ktoré ho donútilo nútiť nosiť brnenie. Tak sa neodhodlal povedať ani slovo.

Skoro ako Ezop. A jeho bájky. Myslím, že každý môže nájsť kúsok seba v tomto príbehu. Nosíme brnenia, aby sa nám nestalo, čo už nikdy nevrátime a čo sa už možno ani nestane, ale bolo to také kruté a tak veľmi reálne, že sa bojíme čokoľvek iné urobiť ako sa obrniť voči tomu, že by sa to udiať mohlo.

A možno sme prišli o to, čo nám išlo najviac. Ja momentálne o hlas. Chrípka dosiahla svoje a tak namiesto svojho pre mňa celkom ideálneho hlasu šepocem, alebo radšej mlčím. Jednoducho to inak nejde.

Možno sme padli tak, že sme sa začali pozerať na svet úplne iným pohľadom. Nie je to jednoduché a možno sa nám to vôbec nepáči. Zrazu patriť do kategórie tých, na ktorých sme zvykli pozerať zhora. Ktovie ako to naozaj je.

Možno by stačilo len trošku prijatia situácie takej akej je. Ale občas sa to zdá byť priam nemožné… lebo zo slávneho tkáča námornických sietí známych takmer po celom svete je dnes nehybné klbko ničoho.

Neviem ako by som mu pomohla… vlastne ani jednému z nich by som asi nevedela pomôcť, lebo nemám dostatok súcitu a pochopenia ich situácie. Dnes mám asi viac ako som zvykla mať. Ale stále mám srdce plné pýchy a súdov. Stále si predstavujem, že keby som niečo urobila inak, tak by mohlo byť všetko jednoduchšie. Možno keby nebol v ten deň pán Pavúk tak zahľadený do svojej fungujúcej rutiny, tak by si bol všimol lietajúceho Motýľa v jeho smere. Ani neviem ako k tejto zrážke došlo, keď jeden letel a druhý sa asi po pavučine hýbal medzi budovami ako Spiderman. Tak či tak stalo sa.

Niekedy otázky na to, čo a ako a prečo sa to stalo nie sú tie najpodstatnejšie. Niekedy ani to, čo s tým budeme robiť nepomáha. Niekedy aj to, že sa veľmi snažíme pomôcť z nás robí len ďalšieho človeka neschopného spraviť krok vo svojom vlastnom svete.

Mňa sa na terapii neustále pýtajú jednu a tú istu otázku: “Čo by Vám teraz pomohlo?” občas by som ich poslala do niečoho strašného, keď im rozpoviem v slzách svoj príbeh a oni sa ma aj tak spýtajú – mňa, ktorá ani nevie ako pokračovať v príbehu – že čo by mi pomohlo. Pomohlo by mi počuť, čo by mi pomohlo… ale takú odpoveď tam nikdy nedostanem.

Tak čo by Ti teda pomohlo? Keď som niekedy veľmi zúfalá a nič mi nenapadá, tak odpoviem “kakauko”. Lebo viem, že mám v sebe detskú časť, ktorú vždy ukľudní teplé kakauko. Tak dostanem povzbudenie k tomu, aby som si spravila kakauko…

Moja celá dnešná pointa tohto blogu je to, že Ty vieš, že Boh má svoje vlastné načasovanie. Že Ty máš v sebe určitý merač toho, čo je pre Teba veľa, čo je príliš a kedy je to naopak zase niečo znesiteľné. Máš to v sebe… dôležité je vedieť si určiť hranice predtým ako sa navlečieš do panciera. Jednoducho o nich povedať a povedať, že teraz jednoducho nevieš, čo by ti pomohlo, ale možno to budeš vedieť zajtra. Že nateraz Ti možno najviac pomáha vedomie toho, že vieš, že sa niekto o Teba bojí a chce, aby si sa mal lepšie. Ale že samotné vedomie úplne stačí. Že snaha napraviť Ťa už je akoby presahovaním Tvojich vlastných hraníc a tiahne Ťa do ešte väčšieho nepokoja.

Že svet sa ukľudní a Ty budeš opäť vedieť, čo by Ti pomohlo.

V konečnom dôsledku, pán Pavúk mal končatiny iba zlomené. Prešiel čas a zase začal tkať – tentokrát koberce, lebo sa v Kraboch sklamal. A Motýľ spoznal jednu Motýľku a zistil, že spojením jeho krídeľ s tým jej sa prenáša ten zázračný prášok, vďaka ktorému začal znovu lietať. Pán Korytnačiak síce dodnes nosí svoj pancier, ale všetko má svoj čas.

Odovzdaj teda aj Ty dnešok svojmu Bohu, aby Ti mohol ukázať, či je čas na ďalší krok… možno je čas na oddych a iba tak byť.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK1902000000001948107253 (VÚB)

V Božích rukách.

Vždy som si myslela, že depresívni ľudia zostávajú doma v posteli a v tme a nikam sa nehrnú. Ale to by asi nemohli existovať. V našom trenčianskom stacionári máme skupinu, ktorá je venovaná čisto pacientom s depresiou. Niekedy sa mi zdalo, že sú oveľa zábavnejší ako ja. Že ich skupina je akoby vyrovnanejšia ako tá naša pre “psychosomatické ochorenia”. Ale teraz im rozumiem trochu viac. Našla som si pomedzi nimi mnoho priateľov. Každý druhý deň som s nimi mala komunitu a ešte sme s nimi mávali skupinu zameranú na stabilizačné techniky. Sú ako my. Stacionár ma naučil nenálepkovať si ľudí podľa skupín alebo diagnóz. Naučil ma hľadieť rovnocenne na tých, ktorí tam chodia alebo nechodia.

Hoci tam teraz nechodím, stále sa cítim, že tam patrím. A s ľuďmi odtiaľ sa mi akosi lepšie komunikuje než s okolitým svetom. Nie kvôli ich diagnózam, ale kvôli tomu, čomu nás stacionár učí… že aj terapeuti majú svoj vlastný svet, ktorý vôbec nie je ideálny. Teda možno sa zdá byť, ale neprezentujú sa ako králi, ale jednoducho, ako my.

Ale áno, mne depresia spôsobuje viac hodín v posteli než som bola zvyknutá. Je to tak jednoduchšie. Človek “zvonku” by možno odporučil v takom prípade prestať do seba pchať tie lieky na spanie… ale ja človek “z vnútra” som za ne vďačná. Nebudím sa vystrašená, nedumám hodiny nad zbytočnosťou svojho bytia a ráno sa budím s nezakrvavenými rukami. To je asi môj najväčší úspech tohto roku. Ani raz som si vedome, či nevedome neublížila. Pamätám si, že takto dva roky do zadu, keď som so stacionárom začínala, tak som zvykla poobedia čakať na brata u neho v práci. Ruky som mala zakrvavené od prstov až po lakte, tak väčšinou v obväzoch som sa hrala na x-boxe Assassin’s Creed a žila si svoj svet.

Tento rok je oveľa odlišnejší. Hoci sa mi posledný mesiac nechce, ale každý pondelok o ôsmej ráno čakám v Trenčine na terapiu. S terapiou som začala ako 21ročná a teraz mi tiahne na 30. Možno sa to niekomu zdá pridlhý čas – mne to príde príhodný čas. Taký ten správny, kedy máš dovolovať svojmu srdcu dolovať ešte hlbšie do starých rán a neskončiť ako nehybajúca sa mŕtvola, ale napriek tomu stále kráčať. Keby sme s tým celým začali už pred deviatimi rokmi, asi tu už nie som. Niektoré veci by som vtedy jednoducho neprekusla.

A ešte stále sa nachdázam na území, kedy tomu celému nerozumiem. Neviem “prečo práve ja” alebo “kedy to už konečne skončí”. Mám svoje dobré chvíle a prežívam svoje temné chvíle. Také, kedy chytím do ruky telefón a prosím na druhej strane niekoho, aby sa modlil, aby som už zomrela, lebo to nevydržím. Ten na druhej strane vie, že občas sa ocitnem na mieste, kedy to už neviem vydržať, iba ma počúva a pomáha mi nadýchnuť sa, lebo väčšinou mám pritom panický záchvat. Nemodlí sa, aby som už zomrela, ale aby som našla novú nádej pre svoj život. Iba ma naďalej rovnako a stále ľúbi. Potom sa na chvíľu ukľudním a keď to neprejde, tak volám svojej terapeutke. Tá ma vie zázračne ukľudniť vždy, lebo komunikuje práve s tými časťami môjho Ja, ktoré chcú v tej chvíli zomrieť alebo sa boja. Nejakým spôsobom sa naučili dôverovať jej natoľko, že sa mi vnútro ukľudní.

A takýto bol včerajšok. A takéto sú niekedy dnešky, alebo budú ďalšie zajtrajšky. Lebo ja neviem “kedy to už skončí”. Jednoducho neviem. Tak ako si neviem predstaviť nebrať teraz lieky. Ak už tomu ľudia rozumejú alebo nie, momentálne sú mi bezpečnou pomocou pri zvládaní mojej disociatívnej poruche identity. Nie je to výhra mať ju. Ale často sa opakujem v tom, že by som ju nedopriala nikomu inému. Naozaj nie.

Trvá to a bolí to. Prijať ju. Objať ju. Stojí to veľa síl. Lebo potom zase príde čas odmietania a neprijatia. A chvíľu sa to aj darí. Tváriť sa, že je všetko ako má byť. Ale potom ma to opäť dobehne a som akoby na začiatku toho celého.

Neviem, čo môžem nazvať najväčšou pomocou… je to spojitosť všetkého, čo mi na tento čas Boh dáva. Je to On. Si to Ty, kto ma čítaš. Boh to má v rukách. Mňa i Teba.

Keď si zavretý celý deň doma a počúvaš len krochkajúceho mopsa, tak Ti je vzácne, keď niekto na Teba myslí, alebo Ťa číta…preto aj Ty.

Ešte stále nepracujem. Viem, že mi tiahne na 30 a mala by som. Ale pri pomyslení na nové prostredie prestávam dýchať a tisnú sa mi slzy do očí. Niektoré veci musíš len preglgnúť a rozhodnúť sa spraviť ten krok vpred – ale tento týždeň mi môj terapeut povedal, že ak budem schopná každé ráno umyť po sebe riad a ustlať si posteľ, tak sa môžme ďalší týždeň rozprávať o ďalšom kroku. Tak som si týždeň umývala po sebe riad. Posteľ zatiaľ nedodržujem.

Nerada menujem v blogoch ľudí konkrétne, väčšinou len tých, ktorí ma nečítajú. A to sú zrovna tí, ktorí so mnou trávia najviac času. Sú to moje tri netere, cez týždeň majú mnoho krúžkov, tak chodia “čakať ku mne”. Vtedy akoby všetko to zlé na chvíľu pominie a ja som schopná venovať sa im, aby mali krajšiu predstavu o živote dospelákov, než v skutočnosti je.

Speedy Prdko, ktorý bol polroka sám odložený na parkovisku vďaka môjmu bratovi ožil. Keď si predstavím, čo všetko po tak dlhom čase musím zaplatiť na jeho fungovanie – okrem opráv, tak neviem. Poistka, STK, emisná kontrola, dialničná známka pre nádej v to, že sa zase vyberiem do ulíc. Ak by si mal na srdci pomôcť mi s mojim autom, tak mám stále rovnaké číslo účtu: SK1902000000001948107253 a budem vďačná za každé €.

Keď mi vyjde to posudkové, tak Ti dám určite vedieť. Z hmotnej núdze toho veľa ľudia nedokážu žiť. Vlastne mi nestačí ani na nájom. Dlho som nepísala s prosbou o finančnú pomoc, ale ak by si chcel pomôcť, tak Ti už teraz ďakujem… a dávam Ťa do Jeho dlaní zranených po klincoch.

 

 

 

Láska miluje.

Občas sa to stane. Pocitíš, že sa nedokážeš pohnúť z miesta, aj keby si veľmi chcel. Všetko naokolo sa Ti javí byť nereálne a nevieš uveriť sebe samému. Vždy som na ľudí s depresiou hľadela s odstupom, lebo som im nerozumela, tomu čo sa vlastne deje v skrytosti ich sveta. Vedela som len, že to nemusím s ničím porovnávať a že je to ťažké. Ale nemala som ani len pred

B43A14C7-FACF-43F3-AD8A-404076A3FC45.jpg

stavu o tom, že aké je to fakt ťažké.

Január môžem oficiálne uzatvoriť ako mesiac, kedy sa to stalo, dialo, alebo deje. Prišla bez očakávania a zbytočných otázok, jednoducho sa ocitla priamo vo mne. Depresia. Zoberie Ti všetky sny, predstavy a údiv zo života. Akoby Ti privrela dvere do krásna a jednoducho Ťa nechala pozerať do tmy. Spánok a posteľ sa mi stali najbližšími. Lieky sa zvýšili vo všetkých smeroch a terapie sa stali záplavami sĺz.

Skláňam klobúk pred všetkými, ktorí si týmto zatemneným obdobím prešli, alebo prechádzajú a stále veria vo Svetlo na konci tohto Nekonečna.

Už mi to ani nepríde vhodné pobavenia sa, že ten invalidný dôchodok po dvoch rokoch snaženia sa je stále v nedohľadne. Teraz už len očakávam, akú sumu mi dajú doplatiť za to, že som počas svojich študentských časov neodpracovala dostatok hodín. Občas sa to na mňa namieri ako útok sebaobviňujúcich právd o tom, že “keby som niečo robila inak, všetko by dnes bolo inak…”, ale jednu vec som sa naučila počas tohto života a to, že čas jednoducho nevrátime naspäť.

Keby depresia bola iba depresiou, tak je možno znesiteľnejšia, ako keď je plná strachov a úzkostí, kedy sa nedá svojmu telu vysvetliť fakt, že som v úplnom bezpečí a že sa nič zlé nejde udiať, tak sa už môže prestať triasť a nemusí ma viesť do úplnej paniky. Ale na to je niekedy už neskoro.

Hľadať v tomto zmysel je ako hľadať ihlu v kope sena, alebo hnoja lepšie povedané. Lebo to smrdí. Toto zmýšľanie celé je akoby napáchnuté smrťou a túžbou zomrieť a strachom o to, že stratiš niekoho zrazu, nečakane.

Snažiť sa pochopiť, alebo vysvetliť, či potešiť je občas ako hádzanie hrachu o stenu. Nič nepomáha. Stena naďalej mlčí a hrach sa kotúľa popod posteľ ktovie kam. “Začni niečo robiť.” alebo “Ako Ti môžem pomôcť?” sa zdajú byť vety, ktoré Ťa vkladajú ešte do väčšieho dna Tvojho vlastného zúfalstva.

Má vôbec takýto blog zmysel? Pravdupovediac asi by nemal, ak som ho teraz ukončila.

Tak ešte kúsok.

Depresia je tmavá oblasť, ktorá Ťa dokáže presvedčiť o tom,  že prázdno, ktoré v sebe máš nikdy nepominie a že to skončíš skôr akoby sa Ti dalo odtiaľ pomôcť. Toto je fakt, ktorý si tento mesiac môžem overovať každý jeden deň.

Ale nejak vo mne ostáva Láska voči tomuto svetu, ktorý sa mi javí byť akoby za sklenou oponou a ja naň dokážem iba tak z diaľky pozerať a tváriť sa, že je všetko v poriadku.

Ale Láska je stále živá. To ona oživuje nádej i vieru. Nikdy si nedovoľ počas depresie myslieť alebo veriť v to, že by si kvôli nej prestal byť milovaný. Boh dal všetko, čo mal. A vôbec to nejde do súvisu s tým, čo prežívam. Je to jednoducho to, v čo verím. Boh sa rozdal pre nás, aby sme mohli žiť v Láske a aby nás po Láske iní mohli spoznať. Láska ma drží na žive. Moji najbližší to so mnou nevzdávajú a nevzdáva to so mnou ani môj Boh. Tak ako ani s Tebou.

Verím, že keď sa toto udialo v Tvojom živote a skončilo to, tak to skončí aj v tom mojom, neviem ako, ale stane sa to. Dovoľuj si v tom celom byť milovaný bez ohľadu na to, či to vieš alebo nevieš odovzdávať ďalej. Lebo Láska, tá dáva, bez ohľadu na to, či dostáva naspäť. Jednoducho Láska miluje. Prajem Ti, aby si si dovolil byť Miloaný Láskou.

Zlomená noha.

Niekedy mám pocit, že slová nestíhajú vyjadriť prežívanie, ktoré máš. Celkom to poznám. Niekedy vôbec neviem opísať “stav”, v ktorom sa nachádzam. Niekedy trvá dlho, inokedy akoby prebehlo niečo mojou mysľou a potom toho už zase niet a niekedy ani neviem, že sa vôbec niečo stalo. Na Slovensku stále nie je Disociatívna porucha identity “kategorizovaná” do tabuliek poznania. Občas je ako scénka z fantasy filmu, inokedy ako čaro rozprávok, iní ju zneužívajú do hororových častí a aj tak môžem povedať, že jej nikto nerozumie natoľko ako tí, ktorí s ňou naozaj žijú.

Ja nos poznám asi len šesť. Šesť ľudí, ktorí sa s touto diagnózou prebojovávajú týmto svetom, v ktorom máme aj tak pocit, že nikto nevie plne uchopiť to, čo vlastne prežívame.

Priznám sa, že mi je vždy ľúto, keď sa nájde “niekto nový”, kto vyjde na povrch s priznaním sa s touto diagnózou. Ale píšem, lebo chcem, aby Slovensko poznalo, že hoci nie sme v tabuľkách poznaní, sme skutoční. Nie sme rozprávkové postavičky, ani hororoví teroristi, nie sme ľudia, ktorí sa snažia zničiť svet tých druhých, alebo ten svoj.

To, že ešte stále patríme do kategórie nepoznaných, neznamená, že nie sme. Sme úplne skutoční, presne ako zdraví ľudia. Presnejšie povedané, ako ľudia, ktorí nikdy nenavštívili psychiatrickú alebo psychologickú pomoc a tak neboli označení nejakou diagnózou. Každému by sa nejaká našla. To je celé tajomstvo “poznania/nepoznania” duševného sveta. 

Mohla by som tu pridať obrovské množstvo fotiek seba a popísať, kde si myslím, že som to bola ja alebo som to nebola 100% iba ja. Pri disociatívnej poruche identity sa totižto stáva jednoducho to, že občas sa časť môjho Ja objaví viac ako ja samotná. Disociácia je zložitý pojem, ktorý ide vysvetliť úplne jednoducho. Je to obranný mechanizmus – čiže v stave, keď sa Tvoje vnútro cíti byť ohrozené niečím naozaj ťažkým, tak sa odpojíš. U niekoho to možno spozorovať aj jednoduchým použitím humoru – rozpráva sa o veľmi ťažkých životných okolnostiach a Ty namiesto toho, aby si im čelil, odbočíš od témy, lebo sa Ti zdá byť ťažká. Možno si to vo väčšine prípadov ani neuvedomíš, ale jednoducho sa odpojíš. Niekomu stačí to odbočenie od témy, iní potrebujú viac. To sme my. Zranení sme všetci ľudia na tejto Zemi. Nepochybujem o tom, že by bol niekto natoľko “dieťaťom šťasteny”, že by ho všetko zlé obišlo. Teda, aspoň dúfam, že pri našom dnešnom slovenskom kalendári sa ešte nevyskytlo aj meno Šťastena – ak náhodou hej, tak som tým nemyslela Teba 🙂 Ak tento pocit ohrozenia nastáva viackrát za sebou – dajme tomu, že Ti niekto v detsve veľakrát ubližoval – tak je prirodzené, že sa udeje to, čo sa udialo nám. Časť našej psychiky akoby prebrala zodpovednosť v tej hrôzostrašnej situácii natoľko, že sa akoby priam odpojila. A takto vzniklo nové “Ja”. Som v tom úplný laik. Nerozumiem psychologickým pojmom viac ako Ty a možno hej. Ale to je úplne jedno. Chcem Ti to vysvetliť najjednoduchšie ako sa len dá. Pojem “Ja” používam len preto, lebo stále ide o mňa. Akurát, že keď sa Ti tá časť psychiky odpojila, tak o tom hneď nevieš a niekedy sa toto môže zopakovať pri viacerých udalostiach v Tvojom živote a tak sa to moje “Ja” rozkúskovalo ešte viac. Ale stále ide o mňa.

Pre anglicky zdatných ľudí je jednoduchšie sa v tejto téme vyznať, lebo inde vo svete existuje mnoho vysvetlení o tom, čo sa vlastne deje. Väčšina z nás prešla obrovskými traumami v detstve, to by si sa dočítal aj v odbornej literatúre. Netýka sa to len spôsobu výchovy, či vyrastania, ale sexuálneho zneužívania, úmrtí blízkych, týrania, úzkostí, výsmechu, paniky a všetkého možného, čím si dnes každé dieťa môže prejsť. Tým len chcem znovu naznačiť, že sme presne takí istí ako ľudia bez nálepky diagnózy.

Pravdupovediac, to, že viem, že je nás na Slovensku viac, mi chvíľami dodáva pocit nádeje v to, že sa s tým dá existovať aj tu.

V minulom blogu som písala o neférovosti tohto nepoznania. A je to naozaj tak. Disociatívna porucha osobnosti by z môjho pohľadu mala byť posudzovaná ako porucha z detstva a nie od času stanovenia diagnózy, alebo času, kedy Ti na úrade konečne dodajú pečiatku o tom, že tú invaliditu máš aspoň na tých 50%, ako sa stalo mne. Samozrejme, že občas prejde hlavou myšlienka, že hneď by si si to vymenil s tým posudkovým lekárom, aby aspoň trochu pochopil, že to, čo prežívaš je naozaj občas hrôza, hoci si dnes už dospelý. Ale poviem Ti, nevymenila by som si to s nikým. Práve kvôli tej hrôze, ktorú mi to občas do života prinesie. Nechcela by som, aby sa v tej hrôze ocitol niekto iný.

Zaberá to síce veľa času, individuálne terapie, skupinové terapie, anonýmne terapie pre sexuálne zneužívané obete z detstva, lieky všetkého druhu, ktoré Ťa mesačne stoja peniaze. Ale ani v najhoršom prežívaní by som to nedarovala nikomu inému z pocitu toho, že niekto si to zaslúži viac. Nikto si to nezaslúži. 

To, že náš sociálny systém nefunguje nie je chybou jednej osoby, skôr nášho štátu a za tým je jednoducho veľa nedorozumenia. Keby v tom bolo pochopenie, keby nás poznali viac, tak by to možno vyzeralo inak. A aj keby to malo stáť na jednej osobe, ani tej by som nechcela dať prežiť to, čo si dnes prežívam ja.

Ale rozumiem tomu, že nikto o tom nechce hovoriť. Takmer nikto nechce hovoriť o bolesti. A tá nevypovedaná bolesť bolí najviac. Ale prečo by aj niekto chcel o nej hovoriť, keď potom z toho vzniká nedôvera. Ťažko sa niekomu uverí to, že mi naozaj aj dnes, pri “obyčajnom preťažení” dokáže prepnúť do 5ročného dieťaťa. Alebo sa ľudia snažia “odlahčiť” našu situáciu slovami ako “veď to ani nie je možné”, “tí lekári chcú z teba len dostať peniaze”, “nemusíš sa toľko spoliehať na to, čo máš vo svojom zdravotnom zázname”. Máš pravdu, nemusím. Ale veď ja viem, čo žijem.

A viem, že je nás viac, ktorí vieme, čo žijeme. Možno je to bolestivý svet plný neférovosti, ale stále tu sme. Možno sa naša psychika snažila zachrániť naše detstvo najlepšie ako vedela, preto sa to stalo. Teda, asi naozaj sa snažila. A ja sa za to neviním. Aspoň dnes nie. Občas aj hej, ale dnes nie. To, čo sa stalo je minulé a dnes som tu a prepínam, ale stále som to ja. Ak nerozumieš slovu “prepínam” je v tom jednoducho to, že občas sa niektorá časť toho môjho skrytého Ja objaví viac ako ja sama, tak môžem reagovať extrémne detsky, vystrašene, úzkostlivo, alebo úplne vypnem. Takto to my máme. Strácame sa v uliciach, ktoré poznáme, občas zabúdame, koľko máme vlastne rokov, alebo ako sa voláme, či kde bývame. Ale stále som to ja.

Všetky tie slová o psychiatroch, či psychológoch už beriem s odstupom, lebo viem, že tí moji ma poznajú a celkom vedia vystihnúť, koľko toho unesiem. Ale to, čo ma naučili najviac je, že ja samú seba poznám najlepšie. Nie som síce teda dieťaťom Šťasteny, ale som Božím dieťaťom. A viem, Komu patrím.

Viera – teda Ježiš Kristus v mojom prípade – je to, čo mi dáva dýchať, hýbať sa a rásť a niesť toto akoby spolu s Ním a je to preto znesiteľnejšie. V tomto mi to celé dáva zmysel. 

So stacionárom na tento rok už budem končiť, budem sa snažiť znovu pracovať, lebo som pochopila, že od nášho štátu dnes netreba veľa očakávať. To nie je výčitka, to je len porozumenie toho, že mi ešte stále nerozumejú. Možno o niekoľko rokov budú práve moje blogy pomocou k tomu, aby ostatní neostali visieť vo vzduchu a z neho “sa aj živiť”… ale píšem skôr preto, lebo viem, že ma čítajú aj ľudia, ktorí sa týmto svetom pretĺkajú práve s disociatívnou poruchou identity. Nie som jediná. Ak by som mohla, pomohla by som im hneď. Ale niekedy ani neviem ako pomôcť samej sebe.

Ale myslím, že to, čo mi najviac pomohlo zo všetkého je práve rozhodnutie nemlčať o tom, čo ma bolí. Zlomená noha potrebuje veľa času na zrastenie, rehabilitácie na rozhodenie a možno už nikdy nebude tak dokonale fungujúca ako bola na začiatku, ale fungovať môže.

A takto nejak fungujem aj ja.

Či už máš alebo nemáš nejakú diagnózu, chcem Ťa len povzbudiť – nemlč viac o svojej bolesti, môže sa stať, že Ti noha zle zrastie a to je niekedy dosť na škodu a s tým sa už potom nedá moc, čo robiť.

A posledná vec – verím na zázraky, verím, že je možné byť z jedného dňa na druhý z tohto kruhu vonku – prečo sa mi práve nedejú neviem. Ale teším sa spoznania toho, že sa dejú iným. Ak ma čítaš od začiatku – tak napríklad vieš, že môj synovec Dávidko je chodiaci zázrak, lebo je uzdravený z rakoviny. Aj moja choroba je len chorobou, ktorá jedného dňa bude znesiteľnelnejšia alebo úplne uzdravená. To je už v Božích rukách. Ja Mu neprikazujem, čo robiť, lebo On vie najlepšie.

Tak prosím, hovor o svojej bolesti, kým Ťa neprerastie.

Fotky tentokrát neboli… ale načo aj, keď som aj tak chcela len prehovoriť 🙂

Čistý štít.

Slovensko je otriasané hlbokým smútkom. Zármutkom. Hlavne po všetkých tých včerajších udalostiach. Pri autobusovej zrážke s nákladným vozidlom zomrelo 12 ľudí, medzi ktorými podľa všetkého boli aj deti. V Revúcej pri záchrane útulku pre psov, ktorý výtapalo zomreli tri ženy. Podľa novín ešte k tomu na Slovensku včera pribudlo ešte päť samovrážd. Včera zomrelo viac ako 20 ľudí, lebo nie o každom sa píše v novinách. Zajtra máme štátny smútok. Neviem, či v tom všetkom možno napísať blog, ktorý by “zahrial ľudí na srdci”.

Sama som smutná. Trágedie sa dejú každý deň.  Viem, že si každý jeden človek prechádza nejakou hlbokou bolesťou. Občas je hmatateľná a viditeľná. Niekedy sa jej nechceme ani len priblížiť. Inokedy zase o nej tajíme tak dlho, kým sa len dá. Len aby svet videl, že sme to zvládli. Alebo jednoducho preto, lebo naša psychika má niekde v sebe vbudovaný systém prežitia. “Spravím, čokoľvek, len aby som prežil.”

Od malých vecí, ktoré nás zatlačia na chvíľu do kúta, až po tie veľké, ktoré nám nedávajú príležitosť normálne sa nadýchnuť.

66DC6070-B48E-4073-8783-D99A39657137.jpg

Asi je hlúpe v tento deň tu splietať to, že Charlie v sobotu zjedol niečo otrávené – čo nebolo len tak náhodou len tak pohodené v tráve. A ja namiesto toho, aby som zaňho chcela bojovať, som jednoducho povedala – “ak v tom mäse boli žiletky, alebo klince, tak ho neoperujte, ale uspite”. Srdce mi búšilo niekde v krku pri týchto slovách. Ale vedela som, že ak má žiť, tak to prežije aj bez toho… a že moja finančná situácia sa stále len zhoršuje a ja by som nemala dostatok na operačné zákroky.

Charlie žije. Chodil tri dni na injekcie a prežil.

Ale neviem, kde sa to v človeku berie, že je schopný do trávy, kde je výbeh pre psov, nahádzať niečo, čo tých psov vyhubí. Ide mi to v úplnom protiklade s tým, prečo tie ženy zomreli.

Samozrejme, že je v našej ľudskej prirodzenosti niekde zakotvené to, že “za to môže vyššia moc” a odsudzujeme Boha za zlo, ktorí sme si my ľudia vykonali sami. Veď prečo by sme súdili seba, keď môžeme všetkých naokolo. A toto sa deje neustále. Či v dnešných dňoch, kedy smúti celý štát, alebo v dňoch, keď smútime úplne osamote vo svojej vlastnej osamelosti.

Ja sa priznávam, že som bola zvádzaná pýchou pozerať sa na tento svet a ľudí v ňom zhora. Z pódia. Alebo z nejakého vyššie položeného myšlienkového neviem čoho. Ale v skutočnosti sme “všetci na jednej ľodi”. A všetko ostatné sa môže rúcať a búriť a my uprostred toho len kričíme na Živého Boha, či naozaj spí, keď sa toto všetko deje… a On? Jediným pohľadom vie upokojiť všetko navôkoľ. Predstavivosť je občas obrovská. Ja mám vo svojom svete tak obrovskú schopnosť fantázie.

Človek by povedal, že za to môže moja diagnóza. Ak si tu prvýkrát – tak disociatívna porucha identity, je niečo, čo mám napísané vo svojom zdravotnom zázname. Vzniká tak, keď máš toho priveľa, čo nevieš uniesť, tak sa časť Tvojho ja akoby odštiepi, rozskúskuje na viac častí, ktoré Tvoju bolesť budú niesť za Teba do takej miery, že na ňu úplne zabudneš. Žiješ životom akoby mnohých osôb a si preto schopný robiť veľa veľkých vecí… až do chvíle, kedy sa tie Tvoje rozkúskované časti nezačnú ozývať s tým, čo je vlastne Tvojou bolesťou.

Chodím do denného psychiatrického stacionára. Každý deň. To je asi samozrejmé. Trávim tam takmer päť hodín denne len preto, lebo sa chcem dostať naspäť tam, kde som bola. Lebo však predsa len mám magisterský titul, precestovaných 29 krajín, viem plynule anglicky, písanie ma baví, hudobne to tiež zvládam,… a zrazu sa objaví bolesť, ktorá je tak neznesiteľná, že máš pocit, že už vlastne nemáš na výber – v tom zmysle, že buď budeš do toho stacionára každý deň poctivo chodiť a pracovať na sebe, alebo skončíš v nemocnici na psychiatrii, alebo ako tých päť ľudí včera. A tak tam chodím.

A zrazu keď už sa Ti podlamujú kolená nad tiahou vlastnej bolesti, tak ešte zistíš, že tých možností výberu naozaj nie je veľa.

Keby si môžem vybrať – som zdravá, tlmočím v nejakej špičkovej firme, prekladám popritom knihy a žijem svoj život ako niekto koho som videla na Neflixe. Bohato a úspešne. Ale naozaj je bohatstvo a úspech to, čo by Ti ten zmysel na život dá?

Ak si nevidel film Chatrč, tak si ho pozri, je tam pekne zobrazené to, ako my ľudia za všetko obviňujeme Boha. Chvíľu Ho nazývame Otcom a v ďalšej chvíli by sme Ho chceli preklínať. A On sa naďalej napriek všetkému správa ako milujúci a spravodlivý. 

brown-and-grey-wooden-house-beside-green-leaf-tall-tree-1365110.jpg

Nemyslím si, že by konal Boh voči mne nespravodlivo. Nespravodlivo sa správame my ľudia, keď si myslíme, že máme naviac ako tí ostatní. Istotne máme naviac. Ale prečo k tomu neustále pribúda to porovnávanie sa s niekým iným?!

V minulých blogoch som písala o tom, že po troch odmietnutiach v Sociálnej poistovni ma po dvoch rokoch čakania konečne uznali za 50% invalidného dôchodcu. Nie je to žiadna výhra. Stále hovorím, že radšej by som ním nebola. Ale niektorými vecmi asi naozaj nepohneme len svojim rozhodovaním sa preto, čím by sme chceli alebo nechceli byť. Niektoré veci sa nám proste stanú a je na nás, akým spôsobom s nimi zabojujeme. Ja som sa snažila. Dali mi 50% nie na moju diagnózu, ale na to, že mi občas prepína do dieťaťa a tak som nezložila psychotesty tak dobre akoby som ich zložila, keby som ich robila ako dospelá. Ale na to oni nehľadia. Človek by povedal, že konajú spravodlivo. Ale ja začínam občas pochybovať občas o spravodlivosti tohto štátu. Alebo sveta všeobecne. Akoby existovali “vyvolení”, ktorým prejde všetko a potom sme tu my, ktorým neprejde takmer nič. Po dvoch mesiacoch mi dnes už konečne prišlo rozhodnutie o tom, že nemám dostatok odpracovaných rokov, lebo ma posudzovali už ako 29ročnú – vtedy sa už posudzuje inak. Keby to začali v tom 2017, kedy som začala s tým všetkým bojovať, tak by stačili dva roky. Veď ja som svoje magisterské skúšky zložila až v 2016. Kedy som mala stihnúť odpracovať tých päť rokov, keď som bola stále študent. Konajú spravodlivo? Ja naozaj neviem. Ale nejdem tu preklínať ani náš štát, ani náš sociálny, či zdravotný systém, lebo tým nič nedokážem.

Pozri si tú Chatrč. Je to naozaj obdivuhodné vidieť, aké je to, keď sa človek má postaviť pred svoje vlastné deti, alebo svojich milovaných a odsúdiť na smrť ich. Nejde to. Možno so mnou nejedná tento svet spravodlivo. Ale ja v tom celom verím, že patrím k tým vyvoleným – lebo si uvedomujem, že som bezpodmienečne a bezprestania milovaná svojim Bohom. 

Som smutná. Z toho, čo bolo včera, mám obrovský súcit voči rodičom, deťom a všetkým, ktorí stratili svojich milovaných. Viem, že to sakra veľmi bolí.

Ale viem aj to, že od bolesti sa nedá utekať večne. Bolesť treba precítiť, dotknúť sa jej. Pochopiť ju. A hovoriť o nej. Tá nevypovedaná, tá bolí najviac. Zlomenosť ma občas rúca ešte viac na dno nepoznaného zúfalstva. Ale ja Ťa chcem dnes povzbudiť, aby si to nevzdával. Nejaká nádej predsa musí existovať. Ježiš nám prisľúbil večný život a to, že tu na zemi budeme konať ešte väčšie divy ako On sám.

Ale hlavne povedal, že po láske nás spoznajú. Ak chcem, aby ma tento svet poznal na základe niečoho, tak chcem, aby ma poznal, ako tú, ktorá sa rozhodla napriek všetkému naďalej milovať svoju rodnú zem, svojich blízkych, susedov, priateľov, ľudí, ktorí ma odmietajú alebo na mňa neviem ako pozerajú. Po láske túžim, aby sme boli poznaní. Láskou chcem, aby sme boli priťahovaní jedny k druhým navzájom.

Moje vnútro je teraz plné zúfalstva a toho, že neviem, ako ďalej… finančne, ľudsky, tak normálne “žiť”.

Niekedy už neviem, čo som kde počula. Ale prvým krokom je asi to, že prijmeme situáciu, v ktorej sme. A teraz nemyslím to, že od augusta nemám príjem a zháňam si písaním kadekomu peniaze. Myslím tú situáciu, že si bezdpodmiečným Darom Lásky pre tento svet. Ak začneš žiť z tohto, ak vykročíš a prijmeš toto, tak som presvedčená, že tým premeníš srdce niekoho, kto bude chcieť mať to, čo máš Ty. Nádej. Vieru, A predovšetkým Lásku, ktorá vydrží všetko.

Je jasné, že mám chuť “nakydať” na všetkých, čo ma “pokazili” a všetko, čo sa mi pokazilo.. ale naozaj by to nič nezmenilo na skutočnosti, že by sa veci v oblasti mojich financií zmenili. Ak sa majú zmeniť, tak sa chcme, aby to bolo preto, lebo je to spravodlivé a ten, kto to uzná, tak bude konať spravodlivo. Bez všetkých tých úplatkov, či iných vecí. Jednoducho rozhodnúť sa pre to “mať čistý štít” v tomto svete… lebo iba taký môže byť odrazom Boha a iba taký môže odrážať Lásku samotnú.

Drž sa. Viem, že si veľa stratil a že tento svet voči Tebe nebol férový.

Ale nad to všetko, ver mi – si Milovaným.

Vnútorná chudoba.

Síce už toľko nekráčam po svete, kráčam aspoň našim mestom. Občas krajom a niekedy sa mi podarí zájsť ešte aj za hranice toho, čo by človek kameňom dohodil. 

bridge-footbridge-path-2257.jpg

Ale je úplne jedno, ktorým smerom sa v živote vyberieš, vždy na ceste postretneš niekoho. Niekoho, komu keď sa pozrieš do očí, budeš chcieť poznať jeho príbeh, jeho vlastné kráčanie, jeho srdce, jeho cesty, kam smeruje a prečo a čo bolo predtým, keď dnes takto hľadí. Mne sa to deje neustále. Najmä v autobuse, keď prechádzam uličkou a pohľad sa mi stretne s človekom – občas je to tak, že sklopí zrak v momente, ako sa vidíme, alebo to spravím ja. A občas sa nám práve preto oči nikdy nestretnú.

Zvedavosť ma núti premýšlať nad svetom takmer každého, kto prejde okolo. A všímavosť vo mne zase pozoruje moje reakcie na tých, ktorých som stretla. Hnev vo mne produkuje strach, hluk ma rozruší, zatiaľ čo láskavý pohľad vo mne vzbudzuje potrebu reagovať láskou tiež.

black-and-white-cardboard-city-1060365.jpg

Napríklad taká chudoba mnou hýbe veľmi. Teraz nehovorím o nezamestnanosti, invalidite alebo všetkom tom ostatnom, čo zvyknem písať. Ešte stále neviem, či má so mnou tento náš štát predsa len nejaké zľutovanie a či mi vôbec nejaké peniaze “dopraje”. Hovorím o vnútornej chudobe, v ktorej si dobrovoľne kráčame každý deň. Lebo posledné týždne si uvedomujem bohatstvo našej krajiny a to, že ho dobrovoľne úplne obchádzame. Neustále.

Moja pamäť mi slúži oveľa horšie ako zvykla. Ale čo si ešte pamätám, tak som sa vo svojom putovaní nikdy nestretla s krajinou podobnej tej našej. Každé naše mesto má kostol. Vlastne možno aj každá dedina.

Čoraz viac si uvedomujem prítomnosť Krista v bohostánku. Prechádza mnou istá bázeň, keď prechádzam okolo kostola, kde je prítomný Boh. Áno, my všetci sme Jeho deťmi. Všetci sme “živými chrámami živého Boha”. Ale myslím si, že nikto z nás by nebol schopný uniesť Veľkosť Boha, ktorá sa odkrýva práve v tom najmenšom, čo si kedy mohol vybrať – v Eucharistickom chlebe.

Vieš trvalo mi to 27 rokov, kým som uverila tomu, že niečo také môže byť vôbec pravdivé, nieto ešte aj skutočné. Brala som to ako “možnosť”, ktorú nám katolíkom ponúka Cirkev, že v rámci všetkého ostatného ešte môžeme aj ísť “na tú oplátku”… vlastne keby dnes ako veľká môžem sebe ako malej povedať viac, tak hneď vymením slovo “oplátka” a poopravím to na “Ježiša”. Podľa mňa je hlúposť nechávať deti vo vedomí toho, že chodia na oplátky a zdieľať sa o tom ako o niečom prirodzenom, keď sa v skutočnosti dejú nadprirodzené veci a Ježiš sa naozaj vteluje, aby mohol byť s nami jedno.

Iné je vnímať Boha z pódia a rozprávať o Ňom a Jeho veľkých skutkoch, ktoré sme počuli od iných, alebo o ktorých sme čítali v Biblii. A iné je nemať možnosť ničoho iného iba kľačať v zadnej ľavici kostola a skúmať, čo sa tam na oltári vpredu deje. A dovoliť Bohu, aby bol on hlavným Konateľom svojej Vôle a sám vysvetloval, čo sa vlastne deje. Ak mi niečo dáva za toto obdobie zmysel, tak je to samotný Boh. A to ako miluje. A ako je ochotný dávať sa. Každý deň nanovo za mňa. A že Mu ja môžem odovzdávať seba samú každý deň nanovo. Pre toto jediné mi nevadí moja diagnóza. Lebo stále verím, že toto je dobré, ktoré si z toho nesiem. Že všetko, naozaj všetko slúži na dobré tým, ktorí milujú Boha. A mňa to celé nabáda ešte k väčšej zamilovanosti si Ho. 

Ďakujem všetkým povzbudzovateľom v tom, aby som pracovala a bola samostnatná a gratulantom ku vzťahu. Byť vo vzťahu s mužom je pre mňa niečo nové, vlastne aj pre neho. Tak sme obaja nováčikovia vo vzájomnej láske a úcte. Ale všetci predsa vieme, že druhý človek nedokáže nasýtiť našu potrebu po Láske, ktorá nám je ponúknutá Bohom. Že vzťah neznamená automatické víťazstvo v mojom duševnom boji. Viem to ja, vie to aj on. Možno to vie najviac odo mňa. Ale hlavné je, že už to vie. A človek je pre človeka obrovskou oporou, hlavne keď sa v človeku stretáte s láskou a stáva sa pre Vás stelesním lásky. A potom už v tom boji nie ste až tak sami, lebo chce bojovať po Vašom boku.

Aj 50% invaliditu môžem brať ako víťazstvo, lebo náš štát nevie uznať, že som už viac ako dva roky takmer na dne… a skúšam robiť veci tak, aby som si aj zarobila a niečo aj mala. Ale v skutočnosti disociatívna porucha identity – nepoznám človeka, ktorý by sa z nej dostal a ktorý by nemal svoje návraty naspäť na dno. Vlastne to vyzerá tak, že všetko je už v úplnom poriadku a potom sa stane, že sa všetko v obrovských návaloch spomienok a emócií zrazu ocitne naspäť – a potom som naspäť na liekoch. Ale verte mi, že sa snažím.

Len som Vás nechcela živiť falošnými predstavami o tom, že je všetko už ako má byť. Ani nie.

Ale odbočila som od témy. Je pravda, že z výšky som nikdy nedohliadla na Boha, ktorý sa skláňa. Videla som mnoho ľudí zdvíhajúcich ruky so zavretými očami, chváliacimi predo mnou… je veľmi jednoduché zabudnúť na Boha, ktorý sa pri našom najväčšom raste skláňa k našim nohám, aby nám ich umyl. Lebo v Jeho očiach čistí sme. Len tie naše cesty nás občas zavedú tam, kam neplánoval, aby sme kráčali. A možno aj plánoval vlastne. Ja neviem. Bez poznania slávy by som nepoznala pýchu a bez poznania pýchy by som nespoznala pokoru. Bez bohatstva by som nespoznala chudobu.

Všetko, čo sa deje, sa deje kvôli niečomu hlbšiemu. Má to svoj zmysel, svoj plán, ktorý väčšinou uchopíme až keď prejdeme všetkým tým najviac temným. Alebo keď prijmeme stav momentálnej temnoty a sme ochotní v nej uvidieť Svetlo. Ježiš prisľúbil, že bude Svetlom, ktoré nepohltí žiadna tma. Tak si myslím, že práve v tom spočíva to neuhasinajúce svetlo našich bohostánkov v kostoloch. Že máme neustály prístup k živému Bohu. A On naozaj nikdy nezhasne.

altar-arch-architecture-218480

Kostoly sú dnes plné prázdnych ľavíc, zatiaľ čo všetky možné semináre, konferencie a iné kresťanské akcie sú tak “vybookované”, že sa tam len ťažko dostaneš.

Ale tým som sa Ťa nechcela odradiť od ničoho kam sa chystáš. Aj ja naďalej fandím mnohým seminárom, konferenciám, či víkendovkám, ktoré sa chystajú a na niektoré sa aj chystám.

Len som Ti chcela povedať, že Ježiš je smädný a že Láska je málo milovaná. Z pohľadu sveta možno klesám na svojich hodnotách alebo v postavení. Z môjho pohľadu som ešte len na začiatku poznania Boha.

Keď budeš najbližšie v kostole, povedz Ježišovi, že chceš poznať Jeho prítomnosť, ktorou prebýva práve tam. Naposledy keď som bola s neterkou na sv. omši, po ktorej bola adorácia, tak sa ma asi po polhodine klačania spýtala, čo sa vlastne robí. Tak som jej len v tichu vysvetlila, že Ježiš je tam na tom oltári teraz prítomný v tej vyloženej sviatosti a ona Mu môže dovoliť, aby ju miloval.

Veď čo iné by chcel, ako to, aby nás mohol milovať.

Vidieť inak.

Vždy tu dávam prísľub o tom, že nový blog bude čoskoro. A čím ďalej tým viac posúvam “deadline” ďalšieho blogu. Človek by to mohol označiť za prokrastináciu – odkladanie vecí na zajtrajší deň, či iný čas. Alebo za “zlyhanie” – nenaplnenie prisľúbených vecí z mojej strany. A ako vždy sa ospravedlňujem za moju neschopnosť plniť, čo sľúbim a že v tom naozaj zlyhávam. Priznám sa, že zrovna to zlyhanie mi najviac rezonuje v hlave za posledné mesiace. A možno to slovo ide s úplným protikladom toho, čo momentálne žijem. Ale náš život a prežívanie nášho života nie vždy kráčajú ruka v ruke rovnakým smerom. I keď sa na tej spoločnej ceste mnohokrát postretnú, ale nie vždy majú rovnaký pohlad na rovnakú vec.

Snažím sa násjť porozumenie svojho vlastného sveta u seba samej. Lebo najťažšie sa mi prijíma asi svoj vlastný príbeh.  Pri druhých príbehoch sa rozčulujem, bojujem, teším sa, smejem sa, plačem, snažím sa, dávam, hľadám spôsoby ako inak by sa dalo robiť veci, aby boli lepšie. V tom svojom mám pocit, že niečo vo mne jednoducho zlyhalo, prestalo fungovať. Viem, že to je úplná blbosť takto zmýšlať. Len niekedy akoby nedávame sebe šancu tam, kde sme druhým dali tých šánc už milión. 

Tak sa tomu učím nanovo – sebaláske. Pohľadu na seba samú, z ktorého ide prijatie a bezpodmienečné milovanie. V živote občas stojíme pred dôležitými rozhodnutiami a občas nám chvíľu trvá kým sa rozhodneme, akým smerom sa teda môžeme vybrať.

Keď bolo Noemu oznámené, že má budovať koráb, tak sa podľa mňa cítil stratenejšie ako ja teraz. Vedel, že má pršať a že on, jeho rodina a “pár” zvierat môže byť a bude zachránených. Asi si viem predstaviť, že by som bola skôr na strane tých posmievajúcich sa, ako na strane tých budujúcich. D9509633-9312-4E4F-BFB6-5F6194E92A1BBožie veci sú pre nás priam nepredstaviteľné. A svet nám priam zastiera oči, aby sme už ani len nedúfali na niečo lepšie. Vstúpiť do neviditeľného si vyžaduje krok viery. A asi neexistuje nič, čo by nám napomáhalo robiť kroky viery. A vlastne možno aj je. Veď viera je z počutia. A keď my počujeme o tom, že zázrak sa udial, tak začíname mať vieru v zázrak tiež. Asi. Nejakým spôsobom nám prináša pocit bezpečia už len to, že vieme, že za nami stojí niekto Veľký.

Občas mám pocit, že môj život je jeden obrovský kolotoč, ktorý sa roztočí a priam ma vymrští na miesta, kde som nikdy neočakávala, že budem. Keď som pred 11 rokmi nevedela, čo so životom, tak som skončila v Dánsku. Mala som obrovský strach, prvé tri dni som tam len plakala s tým, že chcem ísť domov. Až kým nado mnou nezaznelo slovo o tom, že Boh chce prekoreniť môj život nanovo a že nemám utekať. Tak som ostala. Hoci som ani len netušila, ako mi niekto mohol niečo takto “zbrucha” povedať. A tak som neušla. Keď som mala 16 rokov, tak som počula svedectvo svojej kamarátky na jednom festivale a chcela som spoznať toho istého Ježiša, ktorý ponúka slobodu, o akom hovorila ona. Viera je naozaj z počutia.

Občas som zvykla hovoriť, že to v tých 16tich boli také ozajstné počiatky mojej “kresťanskej kariéry”. Veď som sa začala modliť vlastnými slovami. A chodiť na stretká. A všelijaké festivaly, akcie. A potom tá biblická škola. A potom ešte viac festivalov a ešte viac stretiek a spoznávanie nových kresťanov a potom samotná služba na seminároch. Noazaj som si na to všetko zvykla a mám pocit, že som tam v tom celom dianí bola doma a že mi to všetko išlo.

antique-crumpled-crumpled-paper-612800A asi aj išlo. Vlastne keby sa v októbri 2017 nezrútim do plačúceho klbka, tak mi to asi všetko ešte ide. A možno by bol môj svet úplne iný ako je. Ale prednedávnom som si spomenula na jednu víkendovku, ktorú som zažila tesne pred mojím “zrútením sa” s diagnózou Disociatívnej poruchy osobnosti. Jednou z aktivít bolo zobrať do ruky starý kľúč, ktorý mal predstavovať pre nás niečo ako poznanie Otcovho srdca. Vstup do toho, čo pre nás má. Doteraz si pamätám, ako som k nemu kráčala pomedzi tých modliacich sa ľudí a v hlave mi znelo dookola len to, či som ochotná vstúpiť s Otcom aj do sveta, ktorý je plný bolesti. A ja som v slzách na toto pozvanie odpovedala, že áno chcem. Vnímala som vtedy to, že málokto prichádza k Ukrižovanému Kristovi, aby sa Mu staral o rany, že väčšina ľudí ide na stranu kde je v ponuke ten Zmŕtvychvstalý Kristus so svojou mocou a zázrakmi. Mám pocit, že sa mi naozaj na dva roky úplne zatmelo bolesťou a že až pred pár týždňami som začala vnímať zmysel svojej tmy.belief-bible-catholic-267559

A tak môžem s pokojom povedať, že u mňa kresťanská kariéra asi ani nebola. Vždy bol Boh, ktorý si ma vysníval ešte pred stvorením sveta a vedel, že ma chce tu a dnes mať. Krstom som sa stala Jeho dieťaťom. Priznám sa, že ani neviem ako sa to stalo, že som začala prijímať v tretej triede Eucharistiu. Vôbec si to nepamätám. Pamätám si len to, že som Mu na začiatku toho prelomového roka 2017 vyznala, že v Neho neverím a hlavne nie v to, že by sa zmestil do tej malej oplátky. A pamätám si, že som bola tak naplnená Láskou a Milosťou, že od toho momentu som ľutovala každého momentu, kedy som neverila. A od vtedy sa neviem do plna nasýtiť Jeho prítomnosťou a plnosťou, ktorú nám v tomto niečom tak maličkom vlastne ponúka.

Priznám sa, že to považujem za nefér – celé tie posledné dva roky môjho života. Vôbec si to neužívam. Z piedestálu som padla priamo na hubu. A možno kúsok hlbšie. Ale keď dnes vidím význam tmy a toho, že som sa v tom celý čas snažila nachádzať živého Boha a prinášala to k Jeho krížu, tak v tom vidím to “moje” z listu Rimanom, že “všetko slúži na dobré tým, ktorí veria”. Lebo je to tak.

Ale poviem Ti, chce to občas čas. Stále si nemyslím, že by čas hojil naše rany. Ani to, že by bol tento náš svet v niečom fér. Ale určite občas stojí za to hladieť na to všetko iným pohľadom. Veci začnú dávať aspoň trochu zmysel.

Viem, že ľudia s duševnými poruchami ešte stále nemajú na Slovensku hodnotu. Aspoň takto to prežívam ja, čo ich zopár mám. Alebo lepšie povedané – chorí ľudia tu nemajú rovnakú hodnotu ako ľudia zdraví. Včera po dvojročnom snažení sa mi uznali invalidný dôchodok na 50%. To, že vo všetkých ostatných krajoch má disociatívna porucha identity 100% – to už je pre mňa tajomstvom, prečo zrovna moja nie. Keby si môžem vybrať, tak ju nikdy nemám. Naozaj Vám dodáva občas pocit poriadneho zlyhania. Byť dva roky na občas konských dávkach liekov a cítiť sa stále rovnako “vprdeli”. Prísť tým o možnosti, ktoré sú otvorené všetkým tým normálnym ľuďom. Byť bez príjmu a snažiť sa nájsť ľudí, ktorí by mi pomohli na tejto medzistanici… priznám sa, tých 50% nebude ani 100€. Neviem si ani len predstaviť stíhať psychiatrický stacionár s každodennými terapiami a prácu. Ja vlastne neviem, ako to tento náš štát vlastne má rozplánované s ľuďmi ako som ja. Ale asi ani nemá.

Priznávam, IMG_3608 že už 77 dní na mňa prší láska – a vo svojich 29rokoch mám prvého a verím, že aj posledného “frajera”. A že tento príbeh lásky bude hýbať vrchmi v mojom živote a že sa rozbehnem naspäť do normálneho života. Lebo naozaj by som chcela. Aby to zase vyzeralo v mojom živote tak, že má hodnotu a mám v ňom prečo bojovať. A nehladieť na veci, ktoré sa udiali, alebo ako na mňa hladeli, či rozprávali iní. Boh je nad tým všetkým verím.

Len Ťa chcem povzbudiť, aby si nestrácal nádej. Niekedy tme pochopíme, aj keď nebudeme vedieť, či niekedy vôbec skončí. Lebo priznám sa, že neviem, či tá moja má koniec… ale už ju vidím inak.