Bedlington terrier.

Chcela by som urobiť niečo netradičné.

Chcela by som si kúpiť čistokrvného psa z tejto chovnej stanice.

Nemá nabúranú tvár – po dlhom čase, vlastne asi prvýkrát som sa rozhodla nájsť psa, ktorý by nebol mopslík, buldoček, alebo iný s narazeným ňufákom 🙂 prečo? Brachycefalické plemená – teda tie s kratšou lebkou, iným ňufákom sú rizikové na všelijaké ochorenia, predovšetkým dýchania. Ani som si to neuvedomovala, ale Charlie, po tom, ako som ho darovala, podstúpil hneď operáciu týkajúcu sa práve tohto – veľmi krochkal a chrápal a zväčšovalo sa mu to do takej miery, že by sa mohol časom udusiť.

Ale navždy ostane po ňom miesto v mojom srdci ako “môj Charlie”.

Neplzne. Bedlingtonský teriér neplzne. By si neveril, ale ešte dnes nachádzam Charlieho chlpy na svojom oblečení, či v skrini.

Dnes je tomu vlastne dva roky, čo odišiel a začali sme tak obaja nový život. On sa má naozaj dobre v spoločnosti pudlíka, francúzskeho buldočka a čivavy, mačiek a vlastne asi celej zoologickej 🙂 myslím, že má ten najlepší domov.

Šteniatko. Chcela som, naozaj som si chcela adoptovať staršieho psíka z útulku, alebo akéhokoľvek (predovšetkým však mopslíka). Ale veľa profesionálov ma upozornilo na vek, povahu, správanie, socializáciu a veľa vecí, ktoré mi pri adopcii vôbec nevadili. Hovorila som si: “Však bude väčšinu času aj tak len so mnou.” Ale vlastne Nová Dubnica je plná psov, ktorí sa radi kamarátia – a šteniatko si ľahšie nájde kamošov.

Rodokmeň/papiere. A prečo teda čistokrvný? Asi potrebujem seba samú upokojiť, že nemá predispozície na kadejaké ochorenia. Uvedomujem si, že ja nie som Šašoša – ale skôr pes bez papierov 🙂 ako vieš, Šašoša mi je najlepšou priateľkou, mamou, blízkou cez všetko – spoznala ma ako tlmočníčku, hudobníčku a o tri roky bum – Disociatívna porucha identity a celý balík osobností. O tejto minulosti sme ani jedna netušili, ale ona ma v tom všetkom ľúbila. Genetika mi potvrdila, že nielen od mamy dedím gén BRCA 1, ale aj od tata gén BRCA 2. Som v úplnom premýšľaní nad všetkými preventívnymi operáciami. A uvedomujem si, že nie som Šašoša – nechcem si týmto prechádzať v dvojitej dávke, so sebou i so psom.

Výstavy a súťaže. Konečne by som sa mohla začať zapájať v plnosti do psíčkarského života. A možno vôbec nie. Ale mohla by som.

A vlastne píšem – lebo potrebujem Tvoju pomoc. Takýto psík je drahší ako tí na adopciu.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, na tohto psíka, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Bežný mimozemšťan.

Niekedy máš možno pocit, že v Tvojom živote akoby všetko utíchlo. Stal sa Boh mlčiacim? Niekedy neviem.

Ale tento čas ticha – nepísala som asi sedem mesiacov – bol časom obrovskej premeny, kedy sa Svetlo predieralo na povrch každým kúskom temnoty uprostred mňa.

Aký je “výsledok”? Pravdupovediac opäť neviem, či viem úplne presne popísať, čo sa udialo. Ale po piatich rokoch som prežila prvé dva týždne bez toho, aby som disociovala. Som v úžase. V tom nemom. Môže to byť pravda, že po toľkých rokoch svojho života po prvýkrát píšem tento blog iba Ja? Áno!

Čo tomu predchádzalo? Tých sedem mesiacov mlčania predsa. Boli veľmi bolestivé, ale pravdivé… rozdúchali sme celé moje vnútro, akoby bolo zvlečené od všetkého nánosu a ostala som nahá stáť s možnosťou po prvé vyvoliť si Život pre seba samú.

Uprostred toho celého som sa snažila aj vysadiť asi ten najviac návykový liek Neurol a poviem Ti, nebolo mi všetko jedno – ale podstatné je, že som to zvládla. Nie som viac závislá.

Otvorili sme obrovskú ranu môjho zneužívania, súrodenci podali trestné oznámenie a bolo urobené všetko, čo bolo možné.

Mám pocit, že tento krok bol nevyhnutný na to, aby sme neustále len neprelepovali náplasť, ale dali rane dýchať. A ja mám pocit, že opäť dýcham. Lebo uprostred toho celého boja som pochopila, že podstatné na tom celom som vlastne Ja a to ako sa ja rozhodnem. A tak som sa rozhodla – rozhodla som sa viac nesypať soľ do mojich rán, nepísať o tom, čo sa stalo, neživiť v sebe pomstu ani hnev. Nahnevaná som bola, veľmi. A možno stále som… ale veď konečne!

Ale čo som pochopila ešte viac je to, ako sa Kristus celý čas ku mne skláňal a slzami mi umýval tvár, aby som objavila Lásku, akou miluje. Vymiloval ma z mojej prázdnoty, chudoby, hanby, vyprahnutosti, ničoty a špiny. A celý čas sme počuli iba jedno: “Budem Ťa viesť.” Nemali sme žiadny pojem o tom, čo taká disociatívna porucha obnáša, koľko osobnosti v sebe mám, alebo ako dlho to bude trvať. Videla som iba tie rany – od rodičov, príbuzných, lekárov, kňazov, priateľov – a nevedela som si predstaviť, že sa raz z toho kolotoča dostanem von.

Išli sme postupne, od počatia až do dnes. Život nie je vôbec jednoduchý. Odpustiť rodičom bolo v niečom jednoduchšie, nakoľko už nežijú, ale odpúšťať tým, ktorí sa tvária, že o nič nešlo… to už bolo zložitejšie.

Áno, aj ja som obeťou sexuálneho zneužívania v Cirkvi, ale i v rodine. Jedno mi je bližšie ako druhé – kto som ja, aby som súdila, kto tu pre mňa bol a kto nie a kto tomu mohol zabrániť a prečo sa dialo toľko zla?! Uzdravenie prišlo z oboch strán… napriek všetkému, vlastne už nie som obeť, dnes som to Ja, obyčajná Ivonka. Môj ženích je Kristus a neviem si predstaviť k čomu lepšiemu by ešte mohol smerovať môj život ako k tomu, že som sa rozhodla pre Život a Večnosť s Ním. Svoje “áno” som spečatila prsteňom krátko potom ako som sa vratila z Dánska 16.7.2021 a tento rok si sľuby obnovíme. Ja a Ježiš.

Mala som možnosť napísať pápežovi Františkovi list o téme zneužívania a jediné na čo som sa zmohla bolo poďakovanie. Lebo čo viac mi mohol Ježiš dať ako seba samého v Chlebe? Eucharistia je pre mňa každodenným pokrmom… a tak si kráčam. Áno – mávam obrovské krízy – aj v piatok som sa videla padať z balkóna a zomrieť – ale rozhodla som sa pre Život. Život v plnosti.

Nemám návod na to, ako sa mať lepšie, ani na to, čo by Ti mohlo fungovať – ale mňa svätá omša každý deň zachraňuje. Je to pre mňa priorita dňa. Pre Teba to môže byť raz do týždňa. Ale potrebujeme predsa Lásku. A kde inde je väčšia intimita, hlbšie zjednotenie, kde sa “obeť” stáva Vzkrieseným? Vo mne. Som Jeho chrám… buď Jeho chrámom tam, kde si.

A posledná vec – moje obrovské ďakujem patrí mojim trom 🙂 duchovným rodičom Šašoši a R. a najlepšiemu priateľovi Tomášovi. A mojim druhým trom 🙂 mojim súrodencom.

Ak si nič z tohto nezapamätáš – tá najdôležitejšia info je – som na žive – vďaka Bohu.

A som to stále ja – najnovšie si snívam o nových hodinkách a psovi, počúvam podcasty, čítam noviny a knihy, chodím do práce na polovičný úväzok. Preložila som dve knihy a už som celkom dobrá v práci. Som úplne bežný mimozem-šťan 🙂

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Adorácia.

Po pár mesiacoch ticha som tu. Sedím v tichosti pred Ježišom. Adorácia = prísť si sadnúť k prameňu v čase najväčšej biedy a odísť premenený. Tak tu sedím.

A hlavou mi bežia rôzne myšlienky. Mali sme jednu terapiu takú odlišnú od ostatných, lebo prišla Šašoša aj s kamarátom kňazom a tak sme si sadli s mojimi terapeutmi T. a D.

Myslím, že to bol taký bod zlomu tohto obdobia. Uvedomila som si, že disociativna porucha identity nie je len o tom, že mi z času na čas prepne a je zo mňa dieťa, ale že tak fungujem denno-denne.

Poviem Ti mám minimálne vedomie o chode času, zdá sa mi, že sa nehýbe. A pritom sa pohli toľké veci – tak napríklad už nemám celé ruky obviazané krvavé, ale iba zjazvené. Predkladám ich pred Ježiša, aby do každej vpísal svoje meno. A už ani nie som v Dánsku, som na Slovensku a bývam sama bez Charlieho v mojom byte. Nechodím do stacionara, ale do prace. Pre mňa je to celé zázrak – aj všetci tí ľudia. Lebo ono to vlastne asi pomáha nebyť stále obklopený iba psychiatriou, ale normálnymi všednými dňami. Tak už presne mesiac pracujem.

Ale vrátim sa trochu k tomu Ježišovi, lebo mi tak ide tou hlavou, že keď sa stal chlebom, tak sa Boh stal tým najzraniteľnejším kúskom, akým sa stať mohol. A ešte mi tak ide, že na kríži bol zvlečený do takmer úplnej nahoty. Áno, toto je môj Kráľ. Môj Ježiš. Ktorý ani chvíľu nepochyboval o tom, že by sa nám ľuďom pripodobnil vo všetkom len preto, aby nás vymiloval do celistvosti a jedinečnosti.

A tak sa skláňam, v tichu a samote. Teda ja vlastne nikdy nie som sama, ach veď mám mnohopočetnú poruchu – je nás viac…

Ale keď hľadím na Ježiša, keď zameriam celé svoje vnútro iba na Neho, tak mi na ničom inom nezáleží viac ako na Ňom samotnom.

Asi si až moc uvedomujem svoju biedu, keby som mala istotu, že si to tie moje časti neprečítaju, alebo že sa o tom nedozvedia, tak by som to niekedy prirovnala k peklu, či očistci už tu na zemi. Lebo jedna časť možno chce Ježiša, ale ďalšia sa Ho boji, iná zase neustále hovorí o tom, že sa dobodá, niektoré sa pocikavaju, iné zase nejedia, ďalšie sú celu noc hore a jedia všetko, čo nájdu,…

A ja som uprostred ich diania a niekedy nestíham. Ale hladim na Ježiša a verím, že od Neho mi príde pomoc. Stačí len slovo a moja duša ozdravie.

Dnes nemám žiadnu radu priateľu, iba ak máš možnosť, tak chod aj Ty, hľadieť na Ježiša a dovoľ Mu, aby Ťa premieňal.

A vlastne nie som jediná. 10% schizofrenikov je nesprávne diagnostikovaných a majú disociativnu poruchu identity. Čo znamená, že je nás na Slovensku asi 5000. Tak Ti len chcem povedať, že ani Ty nie si sám.

Neviem, ako to môže niekto prežívať v tajnosti, ale mňa Ježiš učí, aby som o tom hovorila, keď mi je ťažko. A tak vedia o mne moji súrodenci, moji priatelia, čitatelia, kolegovia, šéfovia… a toto celé robí tak neuveriteľne podpornú sieť, že Ti odporúčam, aby si aj Ty našiel svoj spôsob rozprávania svojho príbehu. Nie si sám.

Adorácia – iba jedno slovo a moja duša ozdravie, aj keď nie som hodná. V Ňom sme hodní všetci. Lebo Ježiš, lebo Láska je možná.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Moment.

Včera to bolo po druhé v mojom živote, čo som sa lúčila so zomierajúcim psíkom. Odišla naša dánska 10-ročná Coco. A mňa to veľmi bolí, všetkých nás to tu bolí. Aj keď nie som človek, ktorý by znova staval na nohy ochrnutého psíka, alebo oživovala tých, ktorí sa trápia… vždy si poviem, že by im bolo lepšie odísť. Aj tak ma to bolí. Niekedy si asi veľmi premietam všetko ľudské do životov týchto štvornohých stvorení. A preto to lúčenie tak bolí.

Nie je to jediný koniec. Rozhodla som sa aj po polroku ukončiť svoju pracovnú zmluvu a prestať byť opatrovateľkou pre tieto dve výnimočné deti, Lazarusa a Summer.

Ešte stále som sa však nerozhodla na ako dlho tu v Dánsku po prázdninách doma na Slovensku ostanem.

Vieš mám pocit úplného prázdna. Možno je to súčasť procesu integrácie disociátivnej poruchy identity, kedy sa zo zlomených kúskov mňa stáva iná jedno celistvé Ja.

Niekedy sa zdá akoby som tu na svete bola úplne nová. A nemala nejakú predstavu o tom, ako by som vlastne mala fungovať alebo žiť. Či by som sa mala vrátiť alebo ostať tu. Či by som mala skúsiť znovu študovať alebo skúsiť znovu inú prácu. Keď niekedy sa mi zdá, že v ničom nie som “ostrieľaná”, tak dobre alebo tak veľmi ako práve v zlomenosti, či bolesti… a práve pred zlomenosťou a bolesťou sa svet tak veľmi snaží zatvoriť si oči.

Tak sa hľadám, či nie som náhodou stratená alebo čo je to, čo by mi dalo novú nádej, sny, túžby.

Jediný, kto mi priam ostal vrytý do srdca je Ježiš. Modlievam sa, ani neviem prečo, aby ma zachránil pred sebou samou. A On ma predsa už dávno zachránil pre mňa samotnú.

Teším sa domov, lebo po polroku okúsim, aké je to prijať živého Krista v tom malom chlebíku, v Eucharistii. Teším sa, lebo budem môcť hľadieť na svojho Boha, hoci v prázdnote a nahote, ale verím, že práve to je tá najideálnejšia dostupnosť na to, aby ma zaodel a nasýtil.

Možno toto je ten moment, po ktorom Boh túžil a hovoril, keď povedal, že si ma zavedie na púšť a bude prehovárať k môjmu srdcu. A moje oči sa musia nanovo naučiť hľadieť a moje uši počúvať a moje ruky dotýkať sa.

Niekedy tomuto svetu vôbec nerozumiem, ale kto kedy povedal, že musím. Vlastne nemusím.

Tak sa len v tichu modlim aj za Teba, aby si bol uschopnený sa znovu postaviť na nohy a dýchať Lásku samotnú. Aby aj Teba Boh našiel v Tvojom momente a vymiloval Ťa svojim pohľadom do svojej podoby.

Možno sa raz stretneme a povieme si, že presne tento moment sme v živote potrebovali, aby sme pochopili skutočnosť, že nech sa deje čokoľvek sme dobrými, náš Boh je dobrý a náš život neustále smeruje k dobru.

Prajem Ti, aby si prijal tento moment, aj keď pre mňa samú je to ťažké… mňa vždy dojme a nesmierne sa ma dotkne, keď mi Šašoša povie, že to spolu zvládneme a hovorí v množnom čísle. Isto máš aj Ty niekoho, kto s Tebou počíta aj v dolinách, či na vysokých a stŕmych kopcoch.

Len si v tomto momente dovoľ, aby Ťa Boh miloval aj dnes.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Milá Rút (2)…

Takže napríklad, nemávame normálne obedy 🙂 u mňa je v slove normálne asi zaužívané naše slovenské teplé jedlo polievka a druhé. Tu si spravíme napríklad ten ich hnedý chlieb, ktorý je tuším dostupný v DMke, ktorý neviem vysloviť, ale aj tak ho vyslovujem a paštéku s takým žltým dressingom, ktorý poznáme z Ikea. Tiež ma názov, ktorý neviem vysloviť.

Zaujímavosti o Dánsku po piatich mesiacoch. No, veľmi ich nepribudlo, keďže je Covid. Boli sme na výlete akurát tak u babky, ktorá mi je ako babka a ešte som bola na výlete v Aarhuse za svojimi bývalými spolužiakmi z biblickej školy, u Miriam a Karola a po dlhom čase som videla more.

Lazarus si už veselo chodí po dome aj po dvore plnom psov. Máme herničku, ale zdá sa, že všetko v dome je zaujímavejšie ako hračky v nej a tak sa celý deň nenápadne potulujem v jeho stopách, ktoré väčšinou vedú do psích misiek. Je to asi pre neho najväčšia zábava, kráčať si s granulou v ústach a mať rukávy mokré od vody pre psa.

Šteniatka už čoskoro budú mať svoje domovy a budeme mať už iba 13ročnú starenku Coco a ich maminku Pinkie Pie.

Život je tu taký stále podobný, i keď teraz sme boli všetci chorí, ale Covid to nebol. Čoskoro sa asi po mesiaci aj kúsok vráti Erik z Ameriky, ktorý je tato rodiny. Vlastne rodinka vyzerala takto na Vianoce, teraz sú už kúsok starší:

Je to obdobie, v ktorom ma Boh akoby vyviedol na púšť ľudskosti. Akoby mi povedal, Ivonka tu buď človekom, dovoľ si mať hranice, hovor o tom ako sa cítiš, čo sa Ti páči a čo nie, vyjadruj sa o svojom hneve, prejavuj ho a vo všetkom buď k sebe dobrá…

Tu si so mnou nikto nezažil to obdobie disociativnej poruchy identity. Stále trvá, ale tu ešte nedávali papierový sáčok k ústam, aby mi prestalo z úzkosti zamŕzať celé telo, tu mi periny neprezliekali, lebo som sa pocikala od strachu, tu ma videli plakať asi iba keď zomrel môj priateľ George, nemávam tu svoje beznádejné ponevieranie sa ulicami plačúc nad tým, že chcem zomrieť. Tu ma nepoznajú ako psychiatrického pacienta.

Stále mi chodí hlavou, že teraz to už čítavajú aj moje netere. Vieš Ruty, niekedy sa v našom ľudskom mozgu akoby nevyskytovalo dostatočne množstvo potrebných látok na to, aby som bola šťastná. Preto musím brať lieky, aby sa mi tie látky umelo dopĺňali. Ale ani trošku to nič nemení na fakte, že hoci som veľa svojich emocii mala potlačenych, alebo vlastne stále mám… veď napríklad videla si ma niekedy ako na Vás kričím alebo sa hnevam? Ak hej 🙂 musíš mi to pripomenúť, lebo to je niečo, čo by malo byť úplne prirodzené pre všetkých ľudí, len ja sa tak strašne bojím hnevu, že zo mňa nevychádza. No a potom sa niekedy stane, že keď potlačíš svoje emócie, tak nevypínaš len tie “negatívne”, alebo ktoré sa považujú za zlé, ale vypneš aj tie ako je radosť, či smiech… a takto to u mňa nejak funguje.

Ale poviem Ti tajomstvo, Boh ma nikdy neoddelil od Lásky, lebo On je sám Láska. Aj keď to občas vyzerá, že som oddelená od všetkých emocii, stále mám v sebe kapacitu milovať a byť milovaná. Vieš, viera je dar, ktorý Boh neodníma, ale zachováva a takéto dary, keď sa o ne staráme, tak rastú. Aj viera môže rásť.

Neviem úplne povedať, čo je v Dánsku iné ako na Slovensku… tu fungujeme úplne inak. Ale asi je to spôsobené aj tým, že sme tu tri kultúry naraz: dánska, americká a slovenská… fyzické tresty detí sú trestné, takže aj za ťapnutie po zadku môžeš ísť do väzenia. Ale veď ma poznáš, ja by som neublížila. Ale je to iné.

Ráno sa budím o šiestej, aby som sa stihla pomodliť a potom som už s Lazarusom a Summer. Jeme spolu, niekedy ich oboch cez obed uspim v kočíku, vymýšľame spolu všelijaké hry, ale je to oveľa ťažšie ako po slovensky. Neviem sa tak krásne prihovárať po anglicky, nemám na to dostatočný slovník a hlavne Summer rozumie mojej dánčine. To vďaka tej aplikácii Duolingo, ktorú si sa so mnou učila viem komunikovať aj s ňou. Ale je to miestami aj náročné.

Poznáš ma od narodenia, Tvojho samozrejme, ale od kedy beriem tie lieky a chodím na tie terapie, tak strašne veľa zabúdam a ťažko sa mi komunikuje, taktiež mám problém s pozornosťou… niekedy sa zahľadím “do blba” a prejde niekoľko hodín.

Vlastne keď tak nad tým premýšľam, zvládli ste ma ako deti vynikájuco. Pamätám si, že ste si mysleli, že keď volá Šašoša, že to je dôvod prečo plačem. Ale v skutočnosti som to ako keby neplakala ja, ale časť môjho vnútra, ktorá bola odo mňa oddelená. Možno sa raz budeš o tom niekde učiť alebo čítať, ale myslím, že na teraz Ti stačí vedieť, že Šašoša sa mi vždy snažila pomôcť, nie ma rozplakať.

Už je máj 🙂 ide to celkom rýchlo. Ešte stále v sebe nemám spracovanú predstavu o tom, že by som mala ísť bývať v júli sama na byt. Ale myslím, že ma v tom Tvoja maminka nenechá napospas. A možno by si mohla ísť na chvíľu bývať ku mne a naučiť ma niečo navariť, či upiecť.

Tu ma celkom chápu v tom, že len tak prechádzam mlčiacky domom a tu a tam sa pozastavím a občas niečo poviem, alebo sa veľmi túlim so psami. Coco akurát spí na mojej posteli a občas u mňa prespáva aj cez noc. Pinkie ma teraz šteniatka, tak je viac s nimi.

Verím, že som zodpovedala na všetky Tvoje otázky 🙂

Som na Teba hrdá, nezabúdaj na to. Aj keby si nič nedokazala a nič neurobila, v mojich očiach si hrdinka, lebo si mi bola so svojimi súrodencami najbližšie počas mojich najtemnejších dní. Utierali ste mi slzy, tíšili moju bolesť, venčili mi Charlieho, upratovali ste mi byt, a ja som sa pri Vás naučila starať sa nielen o deti, ale aj o seba samú.

Asi si neviem predstaviť bývať tu dlhodobo, i keď Erik so Sárou hovoria, že tu mozem ostať navždy. Neboj sa toho 🙂 na mňa je asi Dánsko pridrahá krajina, musím si tu platiť stravu a nájom, musím platit ich 40% dane, to Ti tatinko vysvetlí a potom mám stále nájom na Slovensku, za ktorý musím platiť tiež. Ale v novembri Ti kúpim, čo si budeš priať, ak Ti to rodicia dovolia 🙂

Všetko, čo žijem si neviem predstaviť bez svojej rodiny, kam patria moji traja súrodenci s ich rodinami a Šašoša s jej obrovskejšou rodinou, ktorá sa stala mojou tiež. Takže v hlave si tvorím plány, ako navštíviť všetkých Vás, ale samozrejme najviac budem asi u Vás.

Tolko odo mna, ľúbim Ťa Ruty 🙂

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Guláš.

Ubehli tri mesiace. Naozaj ubehli. Vlastne som už za polovicou. Tri mesiace v Dánsku. Niekedy, keď mi je veľmi smutno, tak na seba používam nasledujúcu techniku: “Ivonka, predstav si, že je 6.apríl 2021 a Ty si ešte stále na Slovensku, kde by si asi bola, ako by si na tom bola, keby si nebola teraz v Dánsku?” A veľmi rýchlo si viem odpovedať, že keby celý tento prelom v mojom živote nenastal, tak asi už tretí rok navštevujem denný psychiatrický stacionár. Ale som v Dánsku. Pracujem osem hodín denne a ide to.

Mám rozprávkovo krásne deti, dievčatko Summer, ktorá bude mať v lete tri roky a chlapec sa volá Lazarus a za 20 dní bude mať jeden rok. Berú ma ako člena rodiny, pristupujú ku mne s veľkou úctou a dôstojnosťou, s veľmi láskavou láskou a po troch mesiacoch sa priznávam, že sa už tak nebojím ako na začiatku…

A ide to všetko každým dňom jednoduchšie, vlastne niekedy mám pocit, že veci prečo to tu vie byť aj ťažké, sú len niekde uložené v pamäti môjho mozgu a nezvyčajným spôsobom sa mi minulosť prepája s prítomnosťou a potom mi z toho vzniká guláš… to je celé.

Všetko je však v skutočnosti v poriadku, to len moja hlava mi podvedome vysiela signály, že niečo nie je.

Mám tu dokonca aj psov, veľa psov, kto ma naozaj pozná, tak vie, že pri psoch mi vie byť naozaj dobre.

Asi si hovoríš – že o čom sa teda môžem zaoberať v blogu, keď je všetko v poriadku len v hlave mám guláš?

Všetko je naozaj na poriadku, som zdravá a hoci si ešte stále neviem k sebe priradiť aj výraz “šťastná”, tak je to všetko na poriadku… niekedy si myslím, že si len neviem seba predstaviť s výrazom šťastia. Ale priznám sa, že akoby som po tom šťastí ani neprahla…

Túto Veľkú Noc som mala naozaj guláš. V hlave.

Viem, že asi aj Ty. Veď na Slovensku nebola možnosť ísť sláviť liturgiu. Ale rozradostnila ma skutočnosť, že bolo povolené ísť adorovať k Božiemu hrobu.

Priznávam sa, neviem šoférovať manuál. Skapíňa mi to na každej zákrute a preto nie som schopná ísť do kostola v druhom meste. Zabralo by mi to asi 20 minút pozornosti na ceste a ja mám stále pocit, že to nedám.

Ale nie preto guláš. Guláš preto, lebo som mala v sebe neskutočný smäd po Eucharistickom Kristovi, iba tak si dovoliť prísť za Ním a nechať sa naplniť Ním. Veľmi mi to chýba. Možno v tom sa skrýva moja vyprahnutosť spojená s tým, čo ma naozaj urobí šťastnou. Keď ja naozaj túžim iba po Ňom.

Som presvedčená o tom, že celé moje uzdravenie je ukryté v tajomstve svätých omší. Opakujúce sa prípominanie Kristovej obety a vzkriesenia každý deň mi akoby v hlave vytvorilo vzorec o tom, že Večnosť je tu a teraz a že žijem s úmyslom žiť s Ním každým nádychom. Možnosť kľaknúť si, prežehnať sa, pripomínajúc si kríž a Lásku, ktorá sa odovzdala celá. Pre niekoho možno zbytočný rituál, alebo prehnaná modloslužba. Pre mňa najintímnejšie sprítomnenie Krista – v Eucharistii. Tam sa nám vložil celý.

A možno sa to celé vo mne viac oživilo tým, že mám stále prežívanie aké mám a v hlave mi to robí často guláš… ale môj duch akoby v tom celom ostával nedotknutý a všetko, čo mi zviera hlavu bolo prehlušené menom Ježiš.

Asi sa tá moja zameranosť na Neho nechcela ani na chvíľu odvrátiť na niečo iné.

Zachránil ma. Naozaj to urobil. Cez svoje slovo, svoje telo, sebou samým.

Možno zo psychologického hľadiska ide len o dobrého zdravého imaginatívneho priateľa Ježiša… ale ja sa s Ním rada delím a On je rád s každým. To On spolupracuje s mojou terapeutkou, aj keď na Neho možno stále neverí, On pôsobí v mojich súrodencoch, On ma miluje cez Šašošu, to On tu spôsobuje, že ma prijali akoby som bola doma. To On ma vládu nad mojim životom a všetkým, kým som. To pre Neho som sa rozhodla.

A áno, ak Ti je momentálne ťažko, tak asi nevieš, čo z mojich slov Ti môže pomôcť. Ale mne najviac pomohlo rozhodnutie byť zraniteľnou. To znamená, že som si dovolila odhaliť svoje srdce a svoju poníženosť. Že som si bola vedomá svojej bezmocnosti a hovorila som o nej. Stále som bezmocná, stále si neviem predstaviť, že fungujem sama, alebo bývam sama. Ale verím, že aj v tomto má už Ježiš pre mňa pripravený zázrak. Neboj sa rozprávať so svojou rodinou, svojimi blízkymi o tom, že nevládzeš…

A dovoľ si ráno vyznať Ježišovi, že potrebuješ Jeho milosť aj na dnešný deň.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Viera a život.

Dnes som sa zobudila s myšlienkou, že som doteraz dovoľovala svojmu životu, aby formoval moju vieru, že nastal čas, aby moja viera budovala môj život.

Chceš sa pridať?

Asi to spočíva tými všetkými okolnasťami, ktoré sú okolo nás a formujú naše modlitby. Mnohokrát je to také niečo, že sa niečo udeje a na základe toho sa začneme modliť, aby to Boh preformoval do niečoho iného.

Ten druhý pohľad je jednoducho v tom, že sa pozrieme na Božie Slovo, Bibliu, prečítame si niečo odtiaľ, spočinieme v tom a dovolíme Tomu Slovu, aby pretváralo náš život…

Jeho Slovo je mocnejšie ako život sám a preto je úplne možné, aby ho pretvaralo. Sme na predsa na Jeho podobu, Jeho obraz. To všetko požehnanie, ktoré potrebujeme k ďalšiemu kroku v živote je v nás. Možno sa niekedy zdá, že drieme, že spí… ale Boh v nás chce nanovo zobudiť život, pre ktorý si nás stvoril.

Stačí sa preto otvoriť.

Otvoriť si svoje srdce pre zažívanie Božích vecí je základom. Dávať sa Mu každodenne s ponukou – som síce len takým nepatrným ničím, ale v Tebe Ježišu mám všetko, Ty si mojim všetkým.

Tak som Ťa len chcela povzbudiť, dovoľuj viere, aby Ťa formovala. Viera v dobré veci, ktoré naozaj pre mnohých z nás akoby čakali za dverami nepoznaného…. ale sú tam.

Pozeraj sa na sväté omše, aj keď Ti chýba hmatateľná prítomnosť Krista v Eucharistii. Prijímaj duchovne, aj keď sa zdá, že sa Ti to v tele nerozplýva ako na jazyku a že sa v skutočnosti sa nič nedeje. Deje sa. Rastieš. Dozrievaš viac a viac v Kristovi každým duchovným prijímaním. Keď bude možnosť prijímať opäť do rúk, či na jazyk, tak si uvedomíš možno to, ako si vyrástol v poznaní Krista na diaľku a aký Ti je vzácny takto zblízka.

V Dánsku život plynie celkom rýchlo, už som tu skoro tri mesiace… časom mi všetko začína byť prirodzenejšie, hlavne láska.

Prestala som disociovať asi kvôli Láske. Kristianko, asi moja 36.osobnosť odišiel, lebo nachádzal všetko, čo potreboval. Mohol si kreslit a jeho výrobky boli dávané medzi výrobky detí. Keď sa poranil, dostal detskú náplasť, keď chcel byť objímaný, tak sa túlil. A pomedzi to volal so Šašošou, ktorá mu predstavila Ježiša, ktorý Mu dával oveľa viac ako naplaste na rany. Uzdravoval Jeho rany a dával mu možnosť byť takým, akým vždy chcel byť. Šťastným dieťaťom.

A tak po večeroch zaspavam a hovorím svojim integrovaným častiam, že mi chýbajú, ale verím, že išli na lepšie miesto, miesto bezpečia, bez sĺz a bolesti. Verím, že odišli do neba…

Každý odchod je sprevádzaný zarmutkom a bolesťou, ktorá ale nakoniec zrodí niečo nové, novú nádej a novú radosť pre to, aby som opäť raz skúsila dovolila si byť dieťaťom a starala sa o seba. Hľadala všetko, čo potrebujem v Ňom a zároveň sa učila sebalaske a sebaprijatiu…

Začínať od seba a nedávať nikomu múdrosti o tom, ako by to asi malo byť alebo rozhodovat sa za iných. To ma naučila stará koza Šašoša, ktorá mi nikdy nepovedala, aký smer je pre mňa ten správny. To ma naučila moja terapeutka T., ktorá sa ma každý pondelok spýta, čo by som potrebovala a ja nikdy neviem, ale nakoniec vždy niečo nájdeme…

Ak si chcete niekedy vyskúšať taký koučing a spoznať, že odpoveď na Vaše ďalšie smerovanie je naozaj vo Vás skúste to.

Ja som to skúsila cez kresťanský koačing https://123kouc.reservio.com 🙂 skús to aj Ty. Silvinku poznám a bolo to naozaj prínosné a skvelé. Odpoved je naozaj v Tebe.

https://sites.google.com/view/123kouc

Život naozaj neurčuje našu vieru… je to naša viera, ktorá vytvára v nás život.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Ježiš v Dánsku.

Asi by si chcel počuť, aké je to naozaj v Dánsku. Je to všetko nové, každým dňom iné, ale asi to je to, čo každý z nás občas potrebuje zažiť, takúto novosť v inakosti.

Dáni sú veľmi milí ľudia. Štatistiky hovoria o tom, že sú najšťastnejším národom, vo voľnom čase si občas čítam o tom, prečo sú práve dánske deti šťastné. A vlastne všetko, čo čítam potom vidím akoby v priamom prenose. Život detí je založený na hre, asi to je to obrovské tajomstvo. Či už sa to týka učenia, domácich povinností, či voľného času, vo všetkom je isté spoznávanie, dobrodružstvo, hra. Ešte som vlastne po celom mesiaci neprišla na to, či vlastne majú pojem o nejakom treste, alebo čo je tou výstrahou, aby si vybrali to dobré… vyberajú si to jednoducho pre to, že im to dospelí úkažu ako niečo atraktívne, priťahujúce ich pozornosť, ich detské vnímanie srdce, jednoducho majú možnosť byť stále deťmi, aj keď sa občas vyskytne nejaká povinnosť.

Dáni sú príťažlivý najmä svojim “hygge” slovíčkom, o ktorom už vyšlo toľko kníh. Neviem, čo píšu knihy, ale čo si ja pamätám ešte z tých minulých dvoch rokov na biblickej škole v Dánsku, tak je to čas pohody. Majú čas na kávu, koláče, či domáce žemle trikrát do dňa… jednoducho vypnú a venujú sa tomu, aby sa mali v pohode. Sú nastavení na nejaké takéto fungovanie toho, že sa navzájom často počúvajú a veľa rozprávajú a ide im to 🙂

Pracujem 8 až 9 hodín denne. Nemáme tieto kávičkové prestávky v rámci môjho pracovného času, ale istým spôsobom je v práci čas si sadnúť a iba tak byť a povedať si o tom, čo nové sa udialo v mojom srdci, či doma na Slovensku.

Som v dánsko-americkej rodinke, tak každý deň pozerám na americké správy a dozvedám sa trochu viac o americkej politike, ktorej nerozumiem asi rovnako ako tej slovenskej.

Čo sa týka jedla, tak mám každý deň pocit počas večere, že som sa ocitla v reštaurácií, lebo čo sa týka varenia, tak sú ozajstní labužníci, ale to teraz neviem povedať, či je to tou dánskou alebo americkou kultúrou v rodine.

Fotky nemám, lebo je korona a za cely mesiac a kúsok som bola raz v Lidli, ktorý vyzerá ako náš slovenský a na úrade, kde som sa nefotila. Fotím iba deti tu, ale to som sa ešte nespytala, či môžu ísť do blogu. Tak tu pridávam aspoň Charlieho, lebo komu by sa v blogu znepáčilo šteniatko mopslíka…

Charlie je stále súčasťou môjho premýšľania a hlavne nočného zaspávania, vždy si položil hlavu na moju hlavu a uspal ma.

Myslím, že toľko zatiaľ o Dánsku stačí… 🙂 začiatky boli zložité, ale asi som na správnom mieste, čo sa týka toho “ako znovu pracovať po troch rokoch nepracovania s disociatívnou poruchou osobnosti”, asi by som časom mohla napísať manuál o tom, že je to možné.

Tie moje partikuly sa stále objavujú a moje vnútro sa stále delí, asi je to najjednoduchší spôsob ako sa vyrovnávať s čímkoľvek, je to predsa len obranný mechanizmus, ktorý vo mne fungoval 30 rokov… naučiť sa niečomu novému trvá minimálne tri mesiace, ak nie viac.

Uvedomujem si, že som mohla mojim neterkám napísať toho oveľa viac, ale možno sa k tomu v niektorých blogoch vrátim.

Najviac zo všetkého mi chyba Šašoša, ale o tom asi každý vie. Tu v Dánsku, keď o nej hovorím, tak nepoužívam vyraz Šašoša, lebo by v tom asi nenašli zmysel toho šašovania starej kozy, vlastne ani neviem, či ho tam Slováci nachádzajú… ale všetci ju tu poznajú pod názvom “my mum“, moja mama.

A v skutočnosti, aby som bola pravdivá a nerobila zo Šašoši mediálnu hviezdnu, tak tak ako Tebe, aj mne chýba možnosť ísť do kostola a prijať Eucharistiu. Ježiš je prameňom môjho života a ak nežijem práve kvôli Nemu, tak nežijem vôbec. Ak sa kedykoľvek stratím v tom, že prestávam v sebe nachádzať túžbu po tom neobsiahnuteľnom Bohu, ktorý živý prebýva v Eucharistii, tak sa nachádzam v stave, že vlastne neviem, čo je zmyslom môjho bytia.

Keď svoj zrak upieram na Neho, tak viem, že môj zmysel je v Ňom a moje celé prebyvanie na tejto zemi je ukotvené na Láske.

Ježiš je aj v Dánsku, už len kvôli mne. Je tu živý a skutočný, tak ako s Tebou. Len ma chvíľami bolí, že je v toľkých svätostánkoch teraz na tak dlhy čas opustený. Večer si vždy priložím svoju dlaň na kríž od Šašoši a modlim sa, aby Ho teplo mojej dlane zohrievalo v chlade tohto sveta. Je mojim všetkým a zároveň tým najvzácnejším, čo mám…

Postupne sa zabývavam a napriek korone sa dostávam čoraz viac k dánskym úradným dokumentom, občas mám pocit, že chcú zo mňa urobiť Dána… ale v skutočnosti moje srdce prahne len potom, aby som mohla byť naspäť na Slovensku a mala možnosť ísť na svätú omšu každý deň… a adorovať Ho, lebo On je toho hodný.

Ale viem, že som tu, aby som mala zase pevno pod nohami a vedela byť “opäť človekom” 🙂 tu majú ku mne “pracovnú” úctu a dôstojnosť akoby som žiadnu diagnózu nikdy nemala, hoci mám svoje chvíle úzkosti a plaču a neovladateľneho smutku, či tej nekončiacej prázdnoty. Ale nejak sa rozhodli, že som tým správnym človekom pre ich deti. Tak sa to učím prijímať.

Vlastne – láskavosť k sebe samej, a možnosť mať sa dobre – sú mojimi témami s mojou terapeutkou cez Zoom každý pondelok… to ostalo nemenne, a za to veľmi ďakujem.

Ešte jedna fotka 🙂

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Drahá Sofi. Tiež Ovečková.

Tak som si povedala, že napíšem aj Tebe, že Tvoja sestra Ruty Ti povie, že je na svete nový blog venovaný Tebe.

Musím Ti povedať, že si prvým zázrakom našej rodiny po mnohých ťažkých rokoch strácania. Každý deň tu na Teba myslím, lebo všetko, čo viem, som sa naučila pri Tebe. Pred Tebou som strávila veľa chvíľ so všelijakými deťmi… ale Ty si skutočne moja prvá ozajstná Láska. Tvoja maminka nemala nikdy obavy zveriť mi do náručia malinkaté bábätko, akým si bola aj Ty. Mala som čerstvých 17 a Ty si prišla do môjho sveta. Si zázrakom už takmer 14 rokov. To pri Tebe som sa naučila dokonale utierať ritku, či triafať jedlo priamo do úst. Ty si bola prvá, ktorá mi zaspávala v náručí.

Viem si predstaviť, ale naozaj iba predstaviť, že život najstaršej sestry vie byť neskutočne ťažký. Do života Ti pribúdali súrodenci a občas sa to mohlo javiť akoby s pribúdaním súrodencov sa ubúdalo z času a pozornosti, či lásky… ale môžem Ťa uistiť, že to tak bolo len vo svete viditeľnom, v skutočnosti láska k Tebe každým dňom rastie.

Nemusíš sa báť, že by si bola niekedy vynechaná z toho ako Ťa veľmi ľúbim. Pravdupovediac som si nikdy nevedela predstaviť, že niekoho budem tak veľmi ľúbiť ako Teba… a potom sa narodila Ruty a ľúbila som ju presne rovnako, len iným spôsobom.

Nezabúdaj, že láska má mnoho podôb. Možno sa Ti niekedy zdalo jednoduchšie za dverami zdieľať všetky možné tajomstvá srdca so mnou než s maminkou, ale aj to príde, som si istá.

Mojou túžbou vždy bolo, aby si nikdy predo mnou nemusela mať žiadne tajomstvá, aby si vždy prišla so všetkým, čo si nosíš… teraz sme síce tisícky kilometrov od seba, ale stále ma tu máš.

Viem, že byť teenagerom je asi zložité obdobie, lebo zrazu sú všetci dospelí trápni a nikto Ti nerozumie a život je tak trochu nuda… tiež som mala 13. Pravdupovediac by som najradšej vzala naspäť všetok čas, čo ubehol a mala zase 13… vtedy ešte žila moja mama, babka Jarka, vtedy zomrela. Ale viem, že je to nemožné – a vlastne, asi by som Ťa nikdy nestretla a preto čas nechcem vrátiť. Si omnoho dôležitejšia ako to, čo sa kedy udialo.

Vlastne Ti tým chcem povedať, že pre Tvoju maminku si naozaj to najvzácnejšie, čo má… občas sa to tak nejaví v tom, čo vidíme a prežívame, hlavne keď mame vo veku tých “nás”, keď nás dobieha puberta a vlasy nám stoja dupľom z toho, že sme sa ocitli na opustenom ostrove.

Buduj v sebe nádej, ktorá je založená na tom, že si Milovaná. Si Bohom chcené a vymilované dieťa a On má s Tebou oveľa lepšie plány ako si kedy čakala. Ak sa Ti dá, zobúdzaj sa ráno s Jeho menom na perách, iba povedz: “Ježiš” a večer tak zaspávaj… a myslím, že potom si už budeme úplne podobné 🙂 Ježiš je nádejou pre všetko, čo prežívaš, naozaj.

Mame toho najviac spoločného, ako sa len dá 🙂 a mňa to neskutočne vždy teší, len teraz si nemá kto požičiavať moje mikiny a tak nosím dokola tie iste…

Modlím sa za Teba každý večer Sofi, buď požehnaná vo všetkom, kým si… som na Teba hrdá len preto, že si a si skutočný zázrak.

Milá Rút Ovečková,

teší ma, že si si vo svojich 11 rokoch začala čítať moje blogy 🙂 uvedomila som si tým, ako rýchlo ubehlo tých 11 rokov a to, že už začínaš byť veľkou.

Chcem, aby si vedela, že som na Teba veľmi hrdá. Bravúrne zvládaš tento svet a si darom vo všetkom, ako Ťa zázračne utvoril.

Chcem, aby si vedela, že Tvoja hodnota nie je s ničím porovnateľná, naozaj s ničím. Neexistuje človek na tejto zemi, ktorý by Ti bol, v niečom rovnaký. Všetci sme odlišní, výnimoční, máme svoju hodnotu, vlastné dary a talenty a všetko, čo žijeme je dobré, lebo sme uznali, že Ježiš Kristus je Pán. Viem, že s Tebou môžem hovoriť o Ježišovi, lebo Ty Ho už teraz ľúbiš.

Vždy ma uchvátilo, s akým nadšením si chcela chodiť na sväté omše, i keď počas nich si niekedy možno aj z nudy zaspávala. Tvoja túžba byť s Ježišom znamená, že Tvoj duch veľmi túži po Božích veciach a mňa to vždy veľmi udivovalo.

S údivom som vždy hľadela aj na Tvoje bezpodmiečné milovanie všetkých, ktorí sa objavili v Tvojej prítomnosti. Vedieš rozhovory s každým akoby Ti boli blízkymi a dávaš im tým najavo úctu a dôstojnosť, ktorej je hodný každý človek. Už teraz viem, že nie si stratená 🙂 a že sa nestratíš.

Chcela som Ti venovať aspoň chvíľku času, aby si vedela, že na Teba nezabudam ani v tomto ďalekom Dánsku 🙂

Verím, že na svojej ceste životom nájdeš aj Ty priateľov, ktorí sú ochotní vzdať sa vlastného pohodlia a istoty, preto aby Tebe bolo lepšie a istejšie. Verím, že Ti vždy budem vedieť byť priateľkou, ako je pre mňa Šašoša. A keby aj nie, verím, že objavíš inú starú kozu, ktorá sa bude pásť niekde v Tvojom okolí a ujme sa Ťa s rovnakou odhodlanosťou a odvahou.

Si výnimočná, nezabúdaj na to, a ľúbim Ťa od momentu, kedy som vedela, že prídeš – ale Boh Ťa miloval už dávno predtým.

Si vzácna Ruty.