V Láske život neumiera.

Netflix mi občas pošle správu o “novinkách” – filmoch, seriáloch, dokumentoch – ktoré by ma mohli zaujať. Väčšinou sa trafí. Momentálne ma takto upozornil na nový film “22 July“. Môžete si ho pozrieť, ale nemuíste. Je to veľmi ťažký film/dokument o tom, čo sa stalo v Nórsku 22.júla 2011. Väčščinou neviem, čo sa deje vo svete – ale na toto si pamätám. Krátko na to som letela

IMG_1281.jpgprvýkrát do Nórska – dojiť kravy – s jednou z mojich najbližších priateliek. Nevideli sme sa síce od jej svadby, kde som mala možnosť byť jej svedkom. Ale je to druh priateľstva, ktorý nekončí – verím, že keby sa zajtra stretneme, tak všetko je úplne rovnaké medzi nami ako bolo vtedy.

Spoznali sme sa v Dánsku. Ona pipka z Bratislavy a ja novodubnický sedlák – aspoň taký pohľad sme na seba mali v tom čase. Poviem Vám, dalo nám to zabrať pochopiť základ Lásky, ktorá nie je o mojich potrebách, ani o jej potrebách… ale o tom, že vieme, že sa máme – navzájom. Dva roky v Dánsku na biblickej škole nám vytvoril silné puto. Missisipi – ešte stále som neodpísala na Tvoj email – ale rozumiem. A len takto na diaľku Ti chcem dať na javo, že sa stále máme – navzájom. Naučila ma kráse ženy z vonka-dnu a ja ju zase naopak a to nás spravilo krásnymi a neoddeliteľnými, už navždy. Vryla sa mi hlboko do srdca. Býva kúsok – v Bratislave a ja som nejak nebola schopná ju prísť navštíviť v týchto dňoch a napriek všetkému verím, že sa nič nezmenilo. Nič. Pamätáš ako sme natočili toto video pre našich priateľov v Dánsku? Jedno z najviac amatérskych videí, aké sme mohli natočiť – ale dnes ma dojalo.

Ten film pozerám po kúskoch. Je o Breivikovi, ktorý kúsok pred našim príchodom zabil asi 69 detí a zranil strašne veľa iných ľudí… prišli sme tam nevediac nič o ňom, ani o dojení kráv. Hneď v prvý deň ma jedna mama-krava napadla, keď som hladkala jej teliatko spôsobom, že do mňa v rýchlosti hlavou napálila, mňa hodilo o stenu, vyrazilo mi dych a začala som plakať. Do piatich minút som volala sestre, že to tam nedokážem, že musím ísť domov. Miška to videla, tak samozrejme sa kráv už aj ona. Vysvetlili sme farmárovi, čo sa stalo a on v pokoji povedal, že tam je veľa inej práce ako “len” dojenie kráv. Tak sme zostali. Starali sme sa o to, aby mali dostatok potravy a aby sme včas utreli hovná… keď som prechádzala po medzi ne – trčali im iba hlavy v krmidle a rozdelovala im jedlo, tak som ich začala hladkať a pochopila, že ten útok bol len materinskou ochranou. A tak nastal deň, keď som si kľakla medzi dve teľné kravy, dostávala ocikaným i okakaným chvostom po hlave, ale začala som dojiť. A postupne aj Miška. Rozprávali sme sa s nimi o všetkom. Nech to znie akokoľvek – spriatelili, skrotili sme si tie kravy. Ako Malý Princ líšku: “Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný státisícom iných malých chlapcov. A nepotrebujem ťa. A ani ty ma nepotrebuješ. Ja som pre teba iba líška podobná státisícom iných líšok. No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete. Ja budem pre teba jediná na svete…” – to je z knihy.

V Nórsku si predsa len človek zarobí viac ako na Slovensku. Ale naozaj tvrdo maká. Veď máme k tomu až dve videá 🙂 tu a tu. Dokonca sme spolu doslova prežili dve misie v Afrike.

Moje “amatérske” videá sú nič v porovnaní s http://www.creathink.sk – ale zase, brat má o 2,5 roka viac ako ja… takže stále mám šancu ho dobehnúť 🙂 

Ale nie. Raz sme sa s mojou sestrou rozprávali o tom, že všetci štyria sme umelci – Braňo vie kresliť asi najkrajšie z nás, nehovoriac o tom, že má ZUŠ s akordeónom.. Luky vie asi všetko – teda, blogovať ešte nezačal, tak neviem neviem, možno ho nemusím ani dobiehať 🙂 buď ho ľudia poznajú ako trenčianskeho poslanca – môžete voliť znovu, ako fotografa, grafika – ale najviac asi ako klavíristu v LCH Live. Hej, to je môj brat. Keď mám niekedy stav svojho zúfania, tak si ho púšťam dookola – lebo keď plnosť Jeho milosti spočíva na Ňom, tak si myslím, že automaticky aj na mne, veď čo by neurobil pre svoju mladšiu sestru. Aha – no a moja sestra, organistka, klavíristka, speváčka, muzikoteraputka, konzeravatoristka, montessori profesionálka, ale hlave Mama… a potom som tu Ja – a mňa už celkom poznáte.

Prečo o nich hovorím? “Lebo, kde je Tvoje srdce, tam je Tvoj domov.” a moje srdce je hlboko vryté v nich troch. O tom som 100% presv

IMG_0876.jpg

edčená… lebo viem, že môžem prísť, sadnúť si, ľahnúť si, alebo čokoľvek… lebo u nich všetkých som doma. U mňa je doma ten, komu to Charlie dovolí 🙂 ale nie. On má rád všetkých ľudí.

Ani neviem, kde sme sa to naučili, ale sme takí. Naše domovy sú domovom mnohých ľudí… nikdy by som nikomu nepovedala, že nemôže zostať, lebo dnes pil, lebo si niečo dal, lebo smrdí, či nemám náladu… poviem, že nemám náladu, ale dvere otvorím. Najviac si v tomto rozumiem s ľuďmi, ktorých som spoznala v stacionári.

Najviac zážitkov na svete som asi zažila s Aničkou a stále čakám na nové… lebo ona má stále nové bláznivé nápady. Ale nestretla som ju v stacionári 😀 ale na Vysokej škole. Tá ma hlavu ľudia – jej stačí počúvať a s Áčkami šla domov vo vačku… alebo vie dobre zakecať 🙂

Uvedomujem si slovo HRANICE v tom celom. Ktoré ešte stále neviem budovať, napriek tomu, že moja terapeutka sa o to neustále snaží. Vždy mi nakreslí dve postavičky stojace oproti sebe a hovorí o tom, že ľudia majú nejaké potreby a ja im dám viac ako si vôbec pýtali. Ale z druhej strany to na mňa nemá rovnaký efekt… prečo?! Neviem. Stále som v terapeutickom procese a jedného dňa sa to naučím, nie kvôli terapeutke, ale kvôli sebe samej.

Keď ona ma niekedy pochválila aj za také somariny, že keď napríklad sestra chcela postrážiť deti, tak som sa spýtala na počet a presný čas od kedy do kedy. Moji súrodenci vedia, že čo sa týka času, tak to je taká zraňujúca oblasť môjho života, v ktorej panikárim. Najlepšie mi je nesľubovať presnú hodinu ani čas…

Lebo vieš, uvedomujem si to – že mi nerozumejú ľudia, ktorí nečítajú moje blogy a ani tí, ktorí ich čítajú. Nech sa snažím akokoľvek, nedá sa mi. Postavte dvoch ľudí s DID pri seba a uvidíte tisíce rozdielov. Prečo? Lebo každý z nich má iný počet osôb, s rozličnými potrebami, s rozličnými emociámi, s rozličnými bodmi, na ktoré keď pritlačíte, tak bolia jak sviňa…

Dostala som ponuku ísť pracovať do Rakúska. Pousmiala som sa nad tým. Osobe som odpísala, že asi dlho nečítala moje blogy. Povedala, že nie. Tak som jej vysvetlila, že som na liekoch, tak mi odpísala, že aj ona. Že potrebuje len pomoc do domácnosti. Tak som jej vysvetlila, že ide o niečo úplne iné. Že ja potrebujem terapiu každý týždeň a že je dosť možné, že by v krajine, kde nebudem rozumieť nemecky, bude viac prepínať… a sa im stratím, alebo niečo iné. Potom som jej ukázala to video s Daveom, ktoré som kedysi zdieľala a vysvetlila jej, že ide o niečo podobné. Tak ma odmietla.

Odmietli ma aj tam, kde sa modlili a Boh im povedal, že budem prečistená ako diamant… takže Washington sa nekoná.

Ale ja stále verím, že som pod Božou priazňou – lebo však to sa dedí… a keď už máte Šašosaurusa, nevyhynuteľného dinosaura ako svojho “duchovného” 🙂 lebo ono to síce vyzerá, že veľa adoruje a všetko – ale podľa mňa to tam väčšinou prespí…to znie smiešne, tak je jasné, že moje utrpenie je spojené s Kristovým. Jej sa priznám vždy, že som v najväčšom bahne a že potrebujem pomoc. Je dobré mať človeka, ktorý Vás napriek všetkému stále miluje. Asi preto to mám tak voči druhým. To je inak moja najčastejšia téma terapie, že sa dostávam do komplikovaných vzťahov a ani za svet nie som ochotná niekoho opustiť. Proste mám v sebe nejak zapísané, že ľudia opúšťajú mňa, nie ja ich. Neviem to… neprišla som na to, ako sa to robí. Keď mi niekto povie, že veľa vyžadujem a nedáva ma, odchádza a ja mu rozumiem. Lebo má svoj život…

Aj ja mám svoj život. Trochu viac-menej komplikovaný ako ostatní… ale rozumiem, že je nepochopiteľný. Ak mi niekto povie, že to mám všetko “naučené”, alebo “vymyslené”, alebo som “posadnutá”…alebo čokoľvek voči osobám, ktoré vo mne sú… tak prepnem. Prepnem do takej miery, že väčšina odchádza a necháva ma v stave mojej prepnutosti osamelo. Niekedy to sakra bolí – vidieť sa ako malé dieťa, ktoré plače za niekým, kto práve odišiel…a nevedieť ani za svet svojej hlave rozkázať, aby som to bola ja 28ročná. Hej, všetko je to v hlave. Ja a mojich viac ako 10 osobností – radšej to píšem tak, ako to napísal môj psychiater do správy. Čo mi trochu naznačilo, že ich môže byť viac ako 14,… alebo niektoré sú len bludmi.

Pochopili to ako tak tí ľudia z Washingtonu – lebo predsa len DID je viac známa v Amerike ako na Slovensku.

Ale môj domov je tam, kde je moje srdce vryté. U mojich súrodencov som o tom presvedčená… neviem, akým spôsobom sa to deje, že to zrazu viem – to bezpodmienečné prijatie a lásku. Ale aj u terapeutov na stacionári viem, že mám svoj domov. Aj u Šašosaurusa… jednoducho u tých, ktorí prijali mňa celú. S ktorými môžem plakať, smiať sa, nadávať…čokoľvek… hrať sa, alebo iba tak byť. Existuje imaginácia v psychológii nazývaná bezpečné miesto – pre mňa je to chvíľa, keď som bola v Želívskom kláštore, už mi občas dosť prepínalo a nevedela som poriadne fungovať… ale nastala situácia, že sme museli spať v manželskej posteli. Doteraz si pamätám tie moje oči trojmesačného bábätka ako hľadeli na spiaceho Šašošaurusa pri mne a ona si ma vtedy privinula do náručia a ja som pochopila, že chápe. A že môžem byť dieťaťom. Nikdy nekritizuje môj neporiadok, lebo vie, že mám potom strach, skôr niekedy len tak bez slov začne umývať riady. Alebo sa jašiť, lebo však je pojašená…

Je ťažké tomu rozumieť. Vidieť úsmev na tvári a nevedieť o tom, že vo mne kričia hlasy, alebo plačú deti, že mi ide hlavu roztrhnúť z tohoto všetkého niekedy. Vidia len mňa, takú akú chcú vidieť. V správe som si našla aj to, že poslúcham ľudí bez ohľadu na ich požiadavku – že ma k tomu vedie strach…

A potom si večer vyčerpaná ľahnem spať a hovorím si, že do paže, však ani do práce nechodím, mám malý byt a upratať ho mi nedá veľa roboty, skoro všetky jedlá, čo varím sú predpripravené tovary…tak z čoho tá únava?!

Z toho, že je nás viac ako 10. A ja si vôbec nemusím uvedomovať, že som celý deň niečo robila a zostávať v domnení, že však som nič nerobila iba spala. A v skutočnosti som mohla celý deň len tak “bezhlavo” kráčať so psami na vodítku…lebo to tvrdí môj mobil. Nie vo fotkách, ale v prejdených krokoch.

A ja si niekedy predstavím, aký krásny bude deň, lebo očakávam, že sa niečo stane… že niekto príde a bude so mnou. Prosím nesľubujte mi veci. Hlavne nie časovo, trýzni to moje srdce.

O tom by Vám mohli rozprávať moji súrodenci, že niekam meškať je pre mňa počiatkom panického záchvatu… ako keď sme meškali na prijimáci pohovor v Bratislave na Vysokú školu. Ja som bratovi už v aute plakala, že to isto nestihneme a nezoberú ma a on mi v pokoji vysvetloval, že to bude dobré…

To isté s telefonovaním – ak chceš so mnou byť – vybav si hovory, ktoré sú pre Teba dôležitejšie ako čas strávený so mnou… preto stále hovorím, že neznášam telefonovanie, lebo ja mám radšej prítomnosť a blízkosť tých, na ktorých mi záleží… môj život sa mi obrátil hore nohami a ja len hľadám cestu späť.

Asi už aj stačí… dnes končím s touto piesňou – lebo Lauren asi chápe, ako sa cítim.

 

 

 

 

Reklamy

Roboti vs. ľudia

No dobre, mať DID/disociatívnu poruchu osobnostni – pre tých, čo ste tu noví – má svoje “výhody”. Ľudia mi často hovoria, “Ty brďo, to by som si chcel vyskúšať aj ja, mať v sebe niekoho iného a takto prepínať…” – ver mi, nechcel. A prosím už nad sebou ani nevyslovuj niečo podobné. Slová majú totiž moc.

Je 11.10. a hoci som PN od 13.8.2018, dosiaľ mi žiadna PN neprišla. Strašne veľa vecí ma “nasiera”, pretože mi neprídu vôbec fér. Niet nad spravodlivosť a starostlivosť na Slovensku.

Keď sa ma v utorok spýtali, či blogy píše Ivonka, tak som odpovedala – “možno pár odstavcov” – musíš ma velice (pridaný link na našu Velice dobrú novodobnickú zmrzlinu) dobre poznať na to, aby si vedel, ktoré slová naozaj idú z mojich úst a

IMG_8643.jpg

ktoré slová naozaj idú na papier. Inak, vo Velice Ti na zmrzlinu pomocou jednoduchej appky spravia na Tvoju vybranú zmrzlinu fotku… nech si už od hocikadiaľ – odporúčam Ti to, robí to ľudí, detí a psov šťastnejšími a zmrzlinu lepšiu nepoznám.IMG_8629.jpg

Poviem Ti to úprimne – Ivonka je veľmi silná osobnosť INFP – odporúčam Ti prečítať si viac a spraviť test aj sám sebe – ten zdĺhavejší…a dozvieš sa, prečo veľa vecí robíš ako robíš a ako to naozaj všetko je. Ale taktiež, neber ho doslovne – predsa len ide o internetový test.

No teraz je toho priveľa na to, aby to zvládala bez nás – jej alterov/osobností, čo si aj tak nikto okoloidúci nevšimne. Narobíme jej síce občas kopec trapasov, či hlúpych vecí, ale nemyslíme to zle.

Napríklad sme mali v pláne – nakoľko cez Wish ešte stále neprišiel darček pre Lukina – brata, že ho prekvápime niečím iným. No Ivonka to zrušila. Shit. V nedeľu totižto dostala telefonát z Telecomu, že zajtra (pondelok) jej bude doručený najnovši iPhone Xs, lebo prestúpila k nim.

Počúvala som pani na druhej strane, cítila som sa jak magor, lebo prijať iPhone Xs a prejsť z Orange do Telecomu – to naozaj nebolo v mojom pláne. Teda, občas som premýšľala nad prechodom do O2… ale viete ako to býva – keď je celá rodina pomarančová/či oranžová, tak ste aj Vy. Vysvetlila som pani do telefónu, že som to nebola ja – hoci majú nahrávku o tom, že som to bola ja. Vysvetlila som im, že mi asi preplo a kvôli mojej veľkej láske k bratovi som mu chcela spraviť radosť a prekvapiť ho tým najdrahším, čo majú. Kuriér by totižto odo mňa pýtal 990€ – heh, vravím jej, že by som balík aj tak neprebrebrala, lebo o toľkých peniazoch môžem iba snívať. Dala som im číslo na Denný stacionár v TN, nech skúsia moju terapeutku T. alebo doktora D. a že oni im vysvetlia, že niečo také sa naozaj mohlo stať.  Prepáč Luky, na darček z Wishu stále čakám. Samozrejme, že to nebude iPhone, tie tam nemajú, ale aj tak chcem, aby to bolo prekvapením – tak to pozdieľam, až keď naozaj príde. Inak – narodky mal 25.9., tak som to naschváľ objednávala skôr a on si z tej Číny stále putuje.

Včera som stretla večer kamošku zo skupinovej terapie, na ktorú som chodila do hospicu. Poviem Ti – to bola nakladačka, akože tá skupina, nie včerajšia prechádzka. Ale asi každá skupinová terapia je istým spôsobom nakladačkou, lebo ľudia snímajú masky a hovoria o veciach tak, ako naozaj sú. Ak máš DID, máš svoju “výhodu” – o ťažkých veciach povie jednoducho niekto iný za Teba a Ty nič necítiš.

Ale poviem Ti – ak si máš vybrať medzi tou čiernou a bielou maskou – tak táto biela sakra bolí. Ale aspoň vidíš, čo všetko Ti z tváre zobralo…

A v skutočnosti mi to nezabralo 18 sekúnd, ale najmenej 20 minút.

Tie telefóny a technika sú dnes proste ďaleko ďalej ako my sami – ak ich teda naprogramujeme k tomu, aby také boli.

Inak je k tomu veľmi dobrá pieseň od Jona Belliona – iRobot, ktorú si môžeš vypočuť tu:

Pre anglicky menej znalých, či neznalých ľudí, nejakí šikovní ľudia piesne prekladajú a tak preklad nájdeš tu.

A takto nejak si žijeme svoj svet. Zabúdajúc na ostatných. Akoby naše srdce bolo vytrhnuté a tlčie si len tak niekde mimo nás.

Niekedy máš dobré úmysly. A s dobrým úmyslom chceš vymylieť aj dobrý skutok. Poviem Ti – vôbec to nie je jednoduché. A nie vždy sa to podarí. Napríklad – zoznámila som svoju kamošku V. s kamošom Ľ., ktorý bol do mňa zaľúbený ešte na strednej škole, lebo maturoval z tých istých predmetov ako ja. Je poloróm, ale mne je naozaj jedno, či sú ľudia fialoví, zelení, čierni, či hnedí…. on bol veľmi milý človek. Tak si vravím, prečo nie – keď mu ani v 28 neviem opätovať lásku, tak ho zoznámim s niekým, kto toho bude schopný – ak si teda sadnú. Aj si sadli. Celé to dopadlo tak, že si od nej požičal 600€, jeho mama cez 200€ a teraz kamoška nemá na chleba. Vlastne bola chvíľu na to aj hospitalizovaná… a zrazu si nehovorím veľmi milý človek, zrazu si hovorím sviniar. Lebo však pôžička bola z lásky bez papierov a dôkazov a tak doteraz nič nevrátil. Síce študuje už PhD. myslím, venuje sa kamienkom v BB, už nie je z Novej Dubnice – dá sa ho tu stretnúť a rozbiť mu za to hubu – akurát, že to by mi muselo riadne prepnúť. Lebo ja ľuďom zle nerobím… napísala som aj jeho mame, ktorá síce býva v TN, ale pracuje v Rakúsku, nech jej to aspoň po troche vracajú… nič. Môj úmysel bol láska. Ich úmyslom bol zisk… obrali ju o všetko. Aj by som tu napísala pár nadávok – ale vravím, niektoré odstavce vďaka Bohu mám pod kontrolou ja.

Ďalšie prekvapenie prišlo v utorok večer. Volali my z Washingtonu – YWAM. Že sa nado mnou modlili a prijímajú ma. A ja sa pýtam kam. A oni, že na DTS /disclipleship training school/… ktorá začína v januári 2019 vo Washingtone a končí v júni. Stihla som sa spýtať na sumu – 5500€… a potom nám zrušilo hovor. Mám vyplniť nejaké formuláre, kde sa vlastne dozvedia, že potrebujem lieky a že mám poruchu osobnosti… a nepotrebujem, aby to zo mňa vyhnali, lebo už to skúšali iní. Akurát, že ten formulár stojí 25€ – a ja si hovorím, že buď som už úplne mimo, alebo sa mi po poslednom blogu predsa len ozval Boh a ja si mám dať pauzu od tohto tu.

A tak sa ho pýtam, že ako to chce spraviť, keď PN, ktorá mi bude chodiť – 8,30€ na deň mi vystačí na splácanie úveru a nájmu… jedlo, lieky, pes… idú bokom. A tak, neviem. Možno sa stane zázrak a všimne si ma niekto, kto má veľa peňazí a na polroka budem písať z iného štátu, ktovie.

IMG_8553.jpg

Keby ostanem na Slovensku, tak k Charliemu si chcem dopriať druhého psa. Nech robím, čo robím. Ja toho druhého psa k nemu chcem. Vlastne Charlie si už druhého psa, teda fenku našiel. A randí si ako pán. To ja som ešte s nikým nechodila a on 10mesačné prasa si získa srdce dobermanky.

Ale nie,… napriek všetkým túžbam po beznositých psoch ako je mops, buldoci, boxer, mastif, bulmastif, pitbul, či stafford… ktorý by boli pri ňom krásni – ma moji priatelia presvedčili o tom, že mi môj krásny byt v prvé mesiace premenili na bordeláreň a všetko by som musela kupovať nové. Tak som mu vybrala buď nemeckého ovčiaka ako je bratova Cilka, alebo belgického ovčiaka triedy malinois. Lebo mi ten názov v sebe evokuje “že má malý nos”.

A každý sa pýta prečo… lebo si chodím po meste aj o 22:00 večer… Charlie síce zašteká, ale väčšinou sa pritúli. A nielenže miluje prítomnosť iných psov, ale aj ľudí… a to mne vždy nejde. Viete – lebo potom stojíte na každom rohu, lebo sa za Vami rozbehnú deti, dospelí i dedkovia, že aký krásny. A vy musíte ísť do rozhovoru nech Vám je akokoľvek, lebo zlatučký Charlienko si sadne a počúva cudzích ľudí o tom, aký je krásny.

Veď aj je.

IMG_8550.jpg

Ale už len prečítanie si INFP Vám dá poznať to, že som introvert – rozhovory s ľuďmi, novými, cudzími… a ešte keď ho obklopí najmenej päť takých, tak introvertov vyčerpáva… nás dobíja samota. Nie osamelosť – to je veľký rozdiel. Ale o tom som už tuším písala.

A takto nejak si žijeme, čakajúc na PN. Samozrejme – mohla by som robiť, ale neviem, na ako dlho by som to bola schopná byť v momentálnej situácii ja. Síce mi na poslednej skupinovej terapii povedali novú diagnózu – “pozitívna vzťahovačnosť” – ale ja viem, že to bolo len preto, že mal kontrolu niekto iný, kto celú terapiu mal na háku a na každý problém mal vtip.

Ja problémy a ťažkosti beriem vážne. Beriem vážne, že moja sestra mala včera operáciu, že môj brat je po autonehode a že ten druhý maká, čo sa dá, aby nám mohol v podstate všetkým pomôcť… hoci sa mu snažím vysvetliť nech sa o mňa nebojí a nemusí byť silný. Ale v skutočnosti – sa bojím aj ja sama. Lebo ak sú schopné novodubnické tetušky do trávy hádzať otrávené mäso, alebo surové mäso s klincami… a ešte stále ich policajti nepristihli pri čine – hoci papuče im idú… tak sa bojím, aj o seba mnohokrát – hlavne keď hrám hrdinu pred všetkými celé dni a potom s plačom hodinu volám s terapeutkou, lebo to už nedávam.

Ale povedzme si pravdu – kto to dnes dáva… kamoška až po týždni pracovania v dubnickom Daejungu dostala pracovnú zmluvu od lietajúcej pani S., ale takú, že by som im tam hneď nasadila Inšpektorát práce a nejakú policajnú ráziu… lebo s ľuďmi jednajú jak s robotmi.

Ale my predsa nie sme roboty… alebo hej?!

Občas sa mi zapne robotické hrdinské zmýšľanie – že uvidím T. z trenčianskeho tabaku a s malou dušičkou sa pýtam, či mi požičia bicykel od synagógy na psychiatriu, lebo mi hospitalizovali kamošku a chcem ju stihnúť pred skupinou… a jeho “pravdaže Ivonka, pre Teba všetko”… ale potom sa mi vypne, keď zistím, že tie otrávené jedlá v tráve naozaj sú. Že nemám veriť každému, kto bol hoci aj mojou “platonickou láskou za stredoškolských čias”… a že sa môžem venovať viac aj sebe. Či?!

Ako vždy na koniec – ak chceš prispieť na tento blog, či denný psychiatrický stacionár v TN, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK19 0200 0000 0019 4810 7253 – v prípade, že ide o stacionár alebo čokoľvek iné, dajte prosím do poznámky.

Prajem pekný zvyšok týždňa a nezabúdaj, že aj Ty si len človek…

Ako ďalej.

IMG_8282.jpgTento týždeň bol v mnohom nezvyčajný. Vlastne, ktorý týždeň nebol. Súrodencov som vystrašila do “infarktových stavov”, na ruke mám škrabance, akoby ma drapol medveď, (akurát, že Ruty zhodnotila, že to bol skôr krokodíl) zistila som, že moja najstaršia neter je vyššia odo mňa, Charlie sa dostal z otráveného jedla a vred v oku mu pomaly mizne, bola som trikrát v stacíku, navštívila som psychiatriu, vrátil sa Mike s Johnnym, zistila som, že niektorých ľudí zo života vymazať musíš – lebo oni to spravili už dávno pred Tebou, Charlieho vzťah s dobermankou Trinity nabral na vážnosti – ale to by ste museli vidieť, stretla som veľa profiek z gympla a ľudí z minulosti, kým sme ešte bývali na Miklovkách, zakúsila som si, aké je byť paralyzovaná na pár hodín, zistila som, že je možné, aby jedna z mojich osobností mala alergiu na psov, alebo že moja neotrasiteľná viera v dobrého Boha je riadne otrasená, že moje prijmy sú oveľa menšie ako moje výdavky a lieky sme sa v tom všetkom rozhodli znížiť v podstate na polovicu…

Vlastne, taký obyčajný týždeň.

V pondelok som na chvíľu zatvorila oči v autobuse a keď som ich znovu otvorila, tak som zistila, že som jediný človek v ňom, tak som sa rýchlo postavila na nohy a povedala šoférovi, že som plánovala ísť do nemocnice, že čo má v pláne on… a on mi milo odpovedal, že ide na SADku. Zastavil mi niekde za mostami v T

IMG_3033.jpg

renčíne a vysvetlil ako mám ísť, resp. utekať, aby som to stihla. Tak som si spomenula na Pepkovské tempo, kým sme kráčali z Porta do Santiaga a povedala si, že keď som “odkráčala” to, tak toto dám. A dala som to. Na fotke je kúsok Portugalska, ktorý som si najviac odtrpela so svojimi nohami, najmä kolenami – ale mať priateľku ako je Pep, ktorá Vám odnesie polku batožiny a ešte Vás aj podopiera… na to sa nezabúda. Doteraz si pamätám na ten okamih, keď som jej povedala, že to nedám už a tak sme kvôli mne stopli auto – predstav si – Citroen Cactus. Od tejto chvíle, keď Pep stretne priveľa “kaktusov” počas jej bratislavských potuliek sa mi ozve, že ma nesie v modlitbách.

Napísala mi priateľka zo ZA D., že sa môžme v stredu stretnúť a ja neviem ako je to možné, ale spojila som si ju s “Barbie” a jej modrými očami a v tej chvíli ostalo moje telo nehybné. Doslova. Tak obrovský strach zaplavil moje telo, že som bola schopná len zavrieť, či otvoriť oči a v nehybnosti sa pozerať na svoj vlastný byt… tieto “chemické reakcie v mozgu” u ľudí sú pre mňa stále nepochopiteľným a nepoznaným svetom. Ale trochu mi to pomohlo nazrieť do ľudí, ktorí sú pripútaní k posteli chtiac-nechtiac úplne stále. Vedela som, že sa musím presvedčiť o tom, že sa niet čoho báť. Charlie v tej chvíli ľahol na môj vankúš a hlavu si položil na moju…trvalo to asi dve-tri hodiny a tajne dúfam, že sa mi to už nikdy nestane. S doktorom sme si vysvetlili, že človek, ktorý ma ignoruje a v podstate si ma vymazal zo svojho života – že nemám stále očakávať, že to ospravedlnenie alebo pochopenie príde. Jednoducho nepríde a tak som sa rozhodla, že si ju vymažem zo svojho života tiež. A tak sa aj stalo. Neznáme čísla nezdvíham a na FB sa “priateľstvo” dá zrušiť jednoduchým kliknutím.

Tento týždeň som mala nezvyčajný aj v tom, že som mala tri terapie. Svoju individuálnu ako každý pondelok, pokračujúcu skupinovú Cestu ako každý druhý utorok a v piatok ešte s pánom doktorom. Príde mi to tak, že nielen mne na tom stacionári záleží, ale im veľmi záleží na mne.

Mala som možnosť nahliadnuť do sveta psychiatrie – hospitalizácie. Išla som s kamoškou pre jej veci, nakoľko ju prepustili a sedela u “nej” na izbe s 83ročnou babičkou, ktorá si lupou čítala časopis Magnet a bola celá šťastná, že bola medzi “tromi vyžrebovanými” a môže dostať bundu. Ešte mi aj ukázala svoje meno na titulke časopisu, že je ešte aj v strede celým menom. Tak som jej vysvetlila, že to isté sa stalo mne a že som to rovno hodila do zberu a ona celá nadšená mi povedala, že to nie je len tak, že zrovna my dve výherkyne sme sa stretli. Veruže nie. Počas toho, kým som tam bola, tak prišli asi tri rôzne staršie dámy pýtať sa ma, či mám mobil, zapalovač, alebo cigarety. A ani za svet mi nechceli uveriť, že nie. Lebo veď ma videli fajčiť, aj telefonovať na záchode. Ja som sa im snažila vysvetliť, že som tam prvýkrát a ani len netuším, kde toalety sú, ale oni si stáli za svojim. A tak som pochopila, že hospitalizácia pre človeka s mojou disociatívnou poruchou identity nie je dôležitá.

Keď sa ma doktor pýtal, prečo nad tým vlastne uvažujem, tak som povedala tri dôvody: 1. aby sa moji súrodenci o mňa viac nebáli, 2. aby som nejaký čas bola oddelená od ľudí, 3. aby zistil, či mám správnu medikáciu. Nakoľko ani v jednom z dôvodov nebola moja túžba tam ísť, tak sme sa dohodli, že netreba. 

Aby som to ujasnila – asi prvýkrát som do telefónu povedala nahlas svojim súrodencom o svojej túžbe zomrieť… ale vôbec som si neuvedomila, že ich to môže vystrašiť. Jedna z mojich osobností jednoducho chce zomrieť od chvíle, kedy zomrela mama – 13ročná Killy. A ja som im vysvetlila, že keď budem nabudúce takéto niečo hovoriť, že sa ma môžu opýtať, či hovoria s 28ročnou Ivonkou alebo nie – a ak nie, tak jednoducho nestresovať. Jednoducho povedané – tie staršie osobnosti nikdy nedovolia, aby sa to stalo. Tak dúfam, že vedia, že žijem aj najmä vďaka a kvôli nim – ale už som sa aj pred svojou terapeutkou rozplakala, že to, čo ona do mňa investuje toľké roky zahodiť v jednom okamihu by bolo veľmi kruté gesto z mojej strany voči nej… viete terapeutický vzťah je naozaj zaujímavý v tom, že hovoríte iba vy a terapeut iba počúva. Až som pochopila, že ma učí počúvať samú seba a všímať si, “kto kedy zo mňa hovorí”.

Naučiť sa žiť v tomto svete s touto poruchou dá trochu zabrať. Občas si sadnem a čítam tú 500stranovú “príručku mladých svišťov” a snažím sa pochopiť samú seba a všetkých tých vo mne. Poviem Ti – dá mi to zabrať.

Keď som na terapii vysvetlovala, že som od 16.8 nebola schopná ani len vstúpiť do kostola, ni

IMG_8418.jpge to ešte modliť sa, tak sa ma moji neveriaci terapeuti snažili presvedčiť k tomu, že sa to urovná.

Neviem ani ako, ani kedy… ale niekedy snáď áno. Som vďačná, že bývam, kde bývam. Je to v podstate garzónka, lebo všetko je v jednej izbe. Ale naučila som sa dať priestor každému, k

 

to sa potrebuje prejaviť tak, ako to potrebuje.

Preto sú na mojich stenách rôzne – celkom dosť rôzne spôsoby vyjadrenia sa. Keďže som počas gympla chodila na basketbalové súťaže, tak niekde vo mne ostala táto hra naozaj podstatnou.IMG_8437.jpg

Tie bodky na mape sú to, kde som už bola – a v noci mi svietia nad posteľou 🙂

IMG_8438.jpg

IMG_8441.jpgIMG_8440.jpgIMG_8439.jpg

A toto nazývam svoju “stenu slávy” – hoci ide len o obyčajný Calex z Ikei… ale sú tam tie podstatné veci a postupne tam pribúdajú. To – že sa tam nevidíš, neznamená, že tam nie si, alebo tam nepatríš… jednoducho to chce čas.

Že “Život je mú.” mi moja 6ročná neter Esti vysvetlila ako že “Život je kravina.” a ja som jej povedala, že s ňou o tomto nebudem viesť diskusie… lebo momentálne to tak prežívam v mnohých oblastiach.

Snažiac sa autobusárovi vysvetliť, že Charlie nie je malý pitbul, stafford ani mastif som vzdala. Potom, ako ma jeden vyhodil z autobusu s tým, že mu mám dať náhubok, alebo si ho nosiť v taške a ja som na to zareagovala vyhodením všetkého z môjho vaku a vloženia chudáka Charlieho dnu – vo chvíli ako som sa postavila, pán autobusár mi zavrel pred nosom a odišiel. Nevedela som, čo robiť. Či plakať, nadávať, zúfať, stopovať, ísť taxíkom… tak som v zúfalstve s plačom zavolala bratovi, či ma hodí domov. A tak aj bolo. Týmto pozdravujem pána šoféra SADky za jeho veľkolepé zlomenie môjho srdca.

Zistila som, že najťažšie zo všetkého sa mi spracovávajú spomienky – stretnutie susedov, alebo ľudí, ktorí zrazu začnú hovoriť o mojich rodičoch a akí mladí zomreli a aké je to nefér a do toho spomenú Dávidkov nádor a bratovu autonehodu… a ja ani neviem ako ich zastaviť v ľutovaní môjho života, tak sa najčastejšie len vezmem a odídem.

Keď vstanem moc skoro ráno, (dajme tomu o štvrtej) tak prejdem okolo Zberného dvoru a kráčam s Charliem okolo tých novovybudovaných domov na okraji nášho mesta a zamýšľam sa, prečo ľudia stavajú poschodové domy, keď majú len napr. jedno alebo dve deti. Často si uvedomujem, že som si zavierala dvere do izby a trávila čas osamote. A že aké je to jednoduché – stratiť sa vo vlastnom dome a niekedy ani nestretnúť ostatných členov počas celého dňa. Ešte aj naše nedeľňajšie obedy boli jediné spoločné a to v obývačke pred telkou. Teraz televízor nemám, každý mi hovorí, že “určite si počula o tom, čo sa stalo” – a ja odpovedám, že vôbec nie. Nepoznám dnešné reklamy, nepozerám už tie katastrofické televízne noviny a čo chcem, tak si pozriem na nete. Podľa mňa to už vtedy u nás bolo “šiši” a dnes je to ešte viac – to ako sa ľudia obklopujú technológiou namiesto toho, aby sa obklopovali navzájom.

Bol u mňa aj môj Šašosaurus – ten nevyhynuteľný tvor, o ktorom si myslím, že nikdy nenastane chvíľa, kedy by sa za mňa prestala modliť, alebo veriť v to, že raz bude všetko opäť dobré. Zavítali sme aj do novodubnického Applausu – obchodu s oblečením. Priznám sa, že som v ňom bola prvýkrát v živote. Majitelia totižto kúpili po nás dom a ja som nikdy nenabrala odvahu ísť tam… jednoducho som na to nemala. Tentokrát to však bolo iné, nebola som sama a kúpili sme tam naozaj krásnu a teplú mikinu… teda, nie ja, ale Š. mne. A majú tam naozaj kvalitné a krásne oblečenie. Myslím, že keď mi začne chodiť PN a budem na tom finančne lepšie, tak tam zavítam častejšie.

Keď som si v hlave preratávala, že môj naozaj lacný nájom 135€ s energiami 155€ a s internetom 165€ je naozaj lacný. No keď k nemu prirátam svoj 112€ úver a 30€ sporenie a 60€ “investovanie” do liekov a dopravy do TN… a to nemyslím na jedlo a hygienu a mobilný telefón…tak si hovorím, že ja asi postupne mám pochopiť človeka z každej jeho možnej situácie. Preto mi nerobí problém darovať mikinu bezdomovci, alebo deduškovi hľadajúcemu jedlo v smetiakoch stravný lístok… hoci si hovorím, že dávam z ničoho… síce som PN od 13.8., ale ešte peniaze neprišli. A pani posudková lekárka si ma ešte stále nepredvolala na koberček – dúfam, že si stihne dovtedy doštudovať, čo to vlastne disociácia je.

Uvedomujem si, že žijem život, aký som si nikdy nepredstavovala a o akom som asi ani nikdy nesnívala. Nechválim sa svojim Mgr. titulom, ani svojimi zážitkami z iných krajín, alebo dvojročným štúdiom Biblie v Dánsku… lebo nestíham vstrebávať to, čo sa deje práve teraz. Som smutná z toho, že z môjho takmer 10ročnému venovaniu sa kresťanským veciam a službe som sa niekde stratila a neviem nájsť návod na to, ako uveriť tom, že to celé má Boh stále pod kontrolou.

Naozaj neviem. Je mi z toho smutno mnohokrát. Kresťanskí priatelia sa ozývajú čoraz menej a stále viac spoznávam svet ako svet. Doteraz to bola akoby bublina mojich dobroprajných veriacich… a zrazu narážam hlavou o múr a neviem, kde je východ…

Ale hovorí sa, že keď sa jedny dvere zatvoria – otvoria sa nové. Tak, “Pane Bůh, tady Anna” – veľmi pekná kniha – Pane Bože – tu Ivonka… ja neviem ako ďalej.

Poteší ma akýkoľvek Váš koment, napísanie mailu na yvonka.r@gmail.com – prepáčte ak neodpíšem hneď alebo vôbec – naozaj nestíham v tomto svojom neustále prepínajúcom sa režime. Ale skúste to ešte raz, ak sa neozývam… ja to naozaj nerobím naschváľ.

Ak ma chceš podporiť v pokračovaní písania tohto blogu, alebo vlastne žitia tohto života finančne, tak moje číslo účtu je: SK19 0200 0000 0019 4810 7253

A ako vždy – ak chceš podporiť stacionár, iba mi to daj do poznámky – ja im to s radosťou vždy odovzdám.

 

 

 

Hľadá sa Johnny a Mike

Predstav si toto: Zobudím sa, mám zastreté, ale cez žaluzie sa mi zdá, že je celkom svetlo vonku na to, že je večer. Pozerám na hodiny v mobile, ktoré mi ukazujú 7:13. Hovorím si, že o takomto čase už zvykne byť tma. Rozhodujem sa, že idem venčiť.IMG_8417.jpg Charliemu dávam reťazový obojok a pridávam aj druhý, ktorý má na sebe svetlo, aby ho videli ľudia a autá, keď sa zotmie. Sestra mi ešte píše, že ako sa mi spalo a ja odpisujem, že dobre, že idem akurát s Charliem. Že som sa zobudila o štvrtej, ale potom som ešte spala do desiatej… vychádzam von a to svetlo vonku mi príde naozaj čudné. Reštartujem si mobil. Lebo veď prečo mi ukazuje 7:16, keď by mi mal ukazovať 19:16. Mobil sa zapína a stále tak isto. Pozerám do nastavenia času a vidím, že v Californii je 22:16. Nikoho nestretám, tak mi to príde čudné. Väčšinou je večer plné mesto. Až mi to začína dochádzať. Nie je večer. Už nie je sobota. Je nedeľa ráno. Zpočiatku som sa zľakla, potom som si povedala, že však o nič nejde… a nakoniec kráčam s Charliem ďalej.

Zistila som, že sobotňajší deň prežila väčšinu času iná osobnosť, ni

237f4458-c2b5-4cb1-85d1-0da65f2f13ae.JPG

e ja, 28ročná Ivonka. A hovorím si, že už ma nebavia tieto disociačné fugy, ktoré niekedy trvajú aj celé dni.

Zisťujem, že život bez Mike-a nie je až taký jednoduchý. Ale spravil to najlepšie, čo spraviť mohol. Zobral Johnnyho na bezpečné miesto a nemám s nimi vôbec žiaden kontakt. Johnny napriek všetkým snahám mal obrovský strach z Renči zo Serede, že to jednoducho nedávalo ani moje telo… bál sa zatvoriť oči, aby nevidel tie jej. A ráno sa budil s myšlienkami, že je démon a musí tento život skončiť. Skončenie života jedného altera znamená samovražda. Zomreli by sme všetci. Preto ho Mike zobral niekam, kde sú spolu a Johnny pokojne spí. Neviem, kedy sa vrátia… možno, keď ma Renča prestane ignorovať a vyjadrí aspoň obyčajné “prepáč, nechcela som”… ignorovanie znamená, že mi neodpísala od 16.8. ani na jednu z mojich smsiek. Stratila moju dôveru – navždy. A totálne nabúrala moju vieru v Boha – verím, že ju budem schopná znova nájsť a žiť v nej.

Ale som rada, že Johnny je v poriadku.

A že netrpím viac tou “spánkovou paralýzou” – aspoň tak som si to vygooglila, lebo som nevedela, čo sa to so mnou deje. Ide o toto: “Spánková paralýza je jav, pri ktorom sa ľudia zobudia zo spánku a zažívajú stav, počas ktorého sa nemôžu pohnúť ani zakričať, napriek tomu, že sa veľmi snažia. Cítia

IMG_7907

 sa paralyzovaní. Najčastejšie sa to deje pri zaspávaní alebo prebúdzaní, presnejšie v stave medzi spánkom a bdením. Jedinec často zažíva veľké návaly strachu a niekedy cíti i tlak na hrudi a nemôžete dýchať. Paralýza môže byť takisto sprevádzaná desivými víziami (napríklad pocit, že niekto je v izbe), na ktoré človek nie je schopný kvôli svalovej paralýze reagovať. Na rozdiel od zlých snov si pamätáte začiatok, ale neskôr si neviete spomenúť, kedy paralýza skončila.” Johnny neustále zažíval, že Renča je v izbe.

Za obrázky ďakujem svojej vernej priateľke K. – ktorá jednoducho začala komunikovať s mojimi altermi a pýtala sa ich ako asi vyzerajú a potom im k obrázku pridala meno.

Disociatívna porucha identity nie je zábavná – hoci veľa ľudí na to reaguje spôsobom, že to máš super… môžeš sa vyhovoriť. Každá osobnosť má svoj vlastný svet, iný druh talentu, daru. Vlastne je Vás viac v jednom tele… a ja som stále nepochopila, že čo je na tom výhodou.

Až som si vypočula jeden výrok z toho filmu Split/Roztrieštený (2016):

“Dr. Fletcher: They are what they believe they are. The brain has learned to defend itself.

Academic Moderator: You are treating them like they are supernaturals, like they have powers. Karen, we are these are patiensts, they have been through trauma.

Dr. Fletcher: and perhaps now they are capable of something we are not. We have brain scans now. DID patients have changed their body chemistry with their thougts.”

Doktorka Fletcher hovorí: “Oni sú tým, kým veria, že sú. Ich mozog sa naučil ako sa chrániť.”

IMG_7917.jpg

Ten pán s ktorým volala jej odpovedal: “Ty s nimi zaobchádzaš akoby boli nejakí nadprirodení, akoby mali moc. Karen, my sme tými toto sú pacienti, prešli si traumou.”

A doktorka mu odpovedala: “…a možno sú teraz schopní niečoho, čoho my schopní nie sme. My teraz máme obrázky mozgov. DID pacienti zmenili chémiu ich tela skrze ich myšlienky.”

A preto sa nebojím. Uvedomujem si, že dva dni mnou prevládala Killy – už samotný názov hovorí o tom, že sa chce zabiť. V skutočnosti sa nechce zabiť, nie je zlá. Len chce zomrieť. Má 13 rokov. Zomrela jej mama a ona túži ísť tam, kam šla ona.

A naozaj mala krásneho zajaca – modrého, veľkého (mal vyše 30cm) plyšového zajaca. Dostala som ho od svojho brata Lukáša. Len na jednej z našich skupinových terapií sa stalo, že sme sa dve pacientky s DID prepli do detských rolí. Ako ona plakala, tak ja som prišla a ponúkla jej zajaca. Ona naň pozrela a povedala, že je mŕtvy, lebo je modrý. Ešte v ten deň som “Koláčika” darovala náhodnemu malému dievčatku… lebo Killy uverila, že je mŕtvy.

Mimochodom – týchto zajacov predávajú v Južanke v TN, alebo aj v ZA – v rôznych farbách. Tak si hovorím, že jej jedného kúpim, keď si našetrím – sú aj hnedí, bieli, alebo ružoví… ale ružovú moc nemusím. A modrú si už radšej nevyberiem.

Mám smutné dni – lebo Mike mal rolu ochrancu – ale takého poriadneho flegmoša, ktorý vedel flirtovať, či už so ženami alebo mužmi, bol občas sarkastický, mal skvelý humor… teda stále má. Potrebujem, aby sa vrátil – aby bol môj svet farebnejší.

Ako som písala v poslednom blogu – moji alteri nie sú agresívni. Ani ten, čo sa volá Assassin. Ani ten, čo sa volá Alpha a dokonca ani nie Wolverine. Mená naozaj vznikli na základe toho, čo ma baví, čo sa mi páči… a Avengers, alebo DC Comics boli vždy mojou veľkou záľubou. Preto stále hovorím – niet sa čoho báť. Nemôžem povedať o všetkých všetko – lebo sa môže stať, že ďalšie dieťa bude v ohrození a zmizne ďalší ochranca… myslím, že teraz je to tak ako to má byť a je to tak dobre.

IMG_8304.jpg

Ak Charlieho najlepším priateľom a ochrancom môže byť dobermanka Trinity, tak prečo by moji alteri tiež nemohli vyzerať “nebezpečne”…

Masky sú občas potrebné len na to, aby sa nestratil niekto iný… ako Johnny. A preto sa občas zamaskujeme do “nebezpečne” vyzerajúcich ľudí… v skutočnosti sme len zranení a nevieme ako o svojich zraneniach hovoriť ďalej…

Toľko na dnes. Je nedeľa priatelia… mobily neklamú 🙂

IMG_8412.jpg

Ďakujem riaditeľom nemocnice v TN :)

Myslím si, že ak je Tvojou diagnózou DID/Dissociative Identity Disorder – disociatívna

IMG_8280.jpg

porucha osobnosti/známa ako mnohopočetná, tak jediný, kto Ti naozaj v tom celom skutočne rozumie, si Ty sám. 

 

Lebo iba Ty vieš, čo naozaj žiješ – alebo sám na to prichádzaš, že kto všetko v tom Tvojom vnútri naozaj je a aké sú jeho potreby, aby Ti bolo lepšie.

Ľudia to považujú za veľmi “zaujímavé”, pýtajú sa rozličné otázky ohľadom môjho prežívania a ako zistia kedy som kým a ako mi pomôcť… a ja vlastne neviem odpoveď. A niekedy aj viem, ale viem aj to, že by sa za to niekto vo mne nahneval. Lebo ktorýkoľvek úlomok mňa vezmeš do svojich rúk, vždy ide o mňa. 

Včera som asi spôsobila svojim veľký šok, keď som povedala vetu “že nechcem žiť” – existuje mnoho ľudí, ktorí sa ju napočúvali odo mňa už veľakrát. Či už na seminári členovia tímu, moji bývalí kolegovia… či priatelia. Táto veta nepatrí mne. Patrí Killy. Zomrela mi mama, keď som mala 13 rokov a túžbu zomrieť a byť s ňou si vo mne vybudovala Killy. Je súčasťou môjho organizmu. Aj keď jej samotné meno evokuje vraždu,… ona je v podstate len veľmi zranená a myslí si, že že keby zomrie, tak sa mi bude žiť ľahšie. Lenže to nie je pravda. Killy je súčasťou mňa. Ja som Killy. Je to malé depresívne dievča, ktoré je schopné hodiny hľadieť “do blba”, vypnúť mňa a proste iba tak byť. Nemá “depku”, má depresiu. Zomrela jej mama zo dňa na deň bez toho, aby na to bola pripravená.

Veľmi si vážim každého jedného človeka, ktorý sa za mňa modlí – ale od 16.8. slovo modlitba, modlím sa za Teba, žehnám Ti spôsobuje neuveriteľný strach. Hoci sa Š. aj kňaz M. ospravedlnili, ale Renča spôsobila svojim exorcistickým spôsobom modlenia sa, že Mike zobral Johnnyho na nejaké bezpečné miesto… samozrejme, že nenapíšem kam, lebo by sa našiel špekulant ako Renča, ktorá by sa mi tam chcela votrieť a vyhnať ich odtiaľ. A tým pádom detské časti stratili toho pohodo

IMG_8279.jpg

vého ochrancu, ktorý ich vodil za ruku, hral s nimi a ja som ani nevedela, že “niečo vo mne sa deje”, lebo on sa o to postaral. Teraz mi asi chvíľu potrvá dostať ich naspäť – lebo k integrácii týchto dvoch nedošlo. Práve naopak, skryli sa tak bezpečne, že ich ani ja sama nedokážem nájsť.

Takže ďakujem všetkým za Vaše sms, či správy a maily v modlitebnom tvare – chcem Vám povedať, že momentálne mi to ubližuje a nepomáha.

Mám obrovské množstvo priateľov, ktorí sú zasvätení – či už rehoľní bratia, sestry, kňazi,… ale chcem Vám povedať, že sa veľmi otriasol ten základ, ktorý ma držal pri živote celý ten čas od malička – moja viera v Boha. Učím sa veriť na novo. A teraz znovu prosím – nepíšte mi k tomu komenty o tom, že prečo by som mala alebo niečo nemala…

assassins-creed-origins-bayek-i49959.jpgNehnevajte sa prosím ani na môjho lekára, že mám veľa liekov – existujú vo mne osobnosti, ktoré si dávky zvýšia alebo znížia. Prečo teda bývam sama?! Lebo chcem. Je to najideálnejší dar, ktorý som dostala od nášho mesta – bývať v mestkom sociálnom nájme a ešte k tomu so psom. Viete – je rozdiel samoty a osamelosti. Ja samotu milujem. Som schopná prečítať knihu za deň, alebo pozerať seriály epizódu za epizódou – alebo v čase, kým som na brata čakávala v kancli, tak som prešla na X-boxe Assassina… hej, znamená to zabijak – ale v skutočnosti len bojuje za spravodlivosť… a čo sa nestalo-stalo – jeden z mojich alterov sa nazval podľa neho. Myslím, že je veľký dobrák. Keď ráno stretnem bezdomovca a pýta odo mňa 1,60€, tak sa ho spýtam, či mu nie je zima – on odpovedá áno, a ja sa si automaticky vyzlečiem mikinu a dám mu ju, aby sa obliekol. A vôbec ma nezaujíma, či si to zaslúžil, alebo nie… myslím, že si zaslúži, aby mu počas zimy bolo teplo.

Prečo nie som v nemocnici? Lebo mi ochorel pes… a mne sa ho nechcelo dať niekomu, aby mu zbieral do pohárika celý týždeň jeho hovienka a päťkrát denne mu dával kvapky do očí… a potom ešte aj krémik. A aj preto, že som strašne veľký ľudomil a dám sa nahovoriť na každú blbosť. Ja mám obrovský vzťah so svojimi priateľmi zo stacionára… ale myslím, že ich mám už teraz celkom dosť.

Na Pokračujúcej Ceste – skupinovej terapii som sa rozplakala svojej terapeutke, že ja budem naďalej bojovať aj kvôli nej, lebo ona bojuje za mňa už dobrých pár rokov.

Ja si myslím, že ten stacionár je fakt výnimočný.  Keď sa spýtam, čo potrebujú, tak mi vždy poukážu na to, že sa mám v prvom rade starať o seba… a tak som im priniesla rifle, ktoré mi Charlie roztrhal – aby vedeli, že myslím aj na seba, aby mi ich zašili…

Tak chcem len prejaviť úctu voči riaditeľstvu nemocnice v Trenčíne, že podporujú niečo také ako denný psychiatrický stacionár. Viem si predstaviť, že nie vždy chcú ľudia investovať do duševne chorých pacientov, ale Vy to robíte a skláňam pred Vami klobúk.

  • stacionár mi príde ako druhý domov, cítim sa tam bezpečne, prijato a ako súčasť jedného malého mikrosveta, ktorý ma chráni pred tým veľkým
  • terapeuti, ktorí sú tam, tak by som povedala, že sú najlepšími ľuďmi na danú prácu a že to, koľko investovali oni do mňa, tak do mňa investoval málokto
  • vzdávam naozaj úctu všetkým trom riaditeľom, že podporuje stacionár, lebo tým zachraňujete životy – napríklad ten môj
  • viem, že tam môžem hocikedy prísť alebo zavolať – ja mám proste záľubu v tom, že majú záznamník a ráno ich môžem potešiť nejakou správou
  • chcem povedať, že ak je potrebné nejaké finačné pokrytie pre lepšie fungovanie, neváhajte ma osloviť, ja cez blog oslovím ďalších ľudí, lebo si myslím, že si zaslúžia omnoho viac – najmä terapeuti – ako im je poskytnuté – nikdy sa žiadny nesťažoval – ale mám oči a vidím v akom stave je ktorá miestnosť – chcem Vám len povedať, že rada pomôžem s hľadaním sponzorov pre tento obrovský projekt, ktorý sa stal mojou srdcovkou
  • neviem si predstaviť, že by ten stacionár nebol – asi by to rozdrvilo nielen môj život, ale životy stovky ľudí, ktorí si ním prešli
  • takže obrovské ĎAKUJEM – ak sa to dostane až k Vám 🙂

Ďakujem ešte raz Vám všetkým za starostlivosť, aj lásku, aj modlitby – len mi prosím nepíšte o tom, že niečo robím zle, alebo primálo…alebo čo si mám pozrieť, aké duchovné video… naštrbujete tým ešte viac moju vieru v to, či je naozaj Boh dobrý, keď sa mi rozpadá svet pred očami.

Najviac si v hlave nosím splatenie úveru – ja ako 28ročná Ivonka – vlastne dvoch úverov… tak dávam do pozornosti, že Speedy Prdko je stále na predaj: https://auto.bazos.sk/inzerat/88972493/Opel-Meriva-16-automat.php s cenou môžem pohnúť smerom nadol pri rýchlom a milom jednaní 🙂 prípadne aj nahor, keby ste veľmi chceli.

A ešte vždy platí, že môžete podporiť tento môj blog zdieľaním – napríklad mojej funpage na FBfunpage na FB – alebo finančne na moje číslo účtu: SK19 0200 0000 0019 4810 7253

Ešte stále platí to, že ak do poznámky dáte, že to chcete venovať dennému stacionáru v TN, tak im to s radosťou odnesiem 🙂 len to dajte do tej poznámky.

 

 

 

Roztrieštený život sa dá žiť.

Po poslednom blogu mi prišlo mnoho správ o tom, či som okej, či žijem, mnoho správ o tom, čo sa mám modliť, čo mám pozerať, ako mám správne žiť, rôzne návody a nápady… aby

IMG_8251.jpg

som bola uzdravená… za čo Vám všetkým ďakujem – nič z toho som nepoužila. 

Prečo? Lebo asi neviem o tom, že som chorá. Dobre – mám roztrieštenú myseľ, či osobnosť na viac ako “obyčajní ľudia”…

Ale dávať nápady na to, ako sa “zbaviť niektorých častí” = dávate mi návod na samovraždu. Lebo každý jeden kúsok z toho celého som ja.

Existuje ďalší slovenský bloger na tému Disociatívnej poruchy identity. https://mozaikovyzivotdid.wordpress.com/ odporúčam prečítať si to. Pochopíte oveľa viac. Ja sa snážim rozdýchať svoje emócie a byť jemná na tento svet. Niektorí ľudia to vedia spraviť na rovinu. Ja skláňam klobúk pred všetkými, ktorí sa nehanbia povedať o tom, ako to naozaj je. Ďaľšou takou osobou je Veronika Tenebra Žabková – môžete ju sledovať na FB, alebo možno pridať k priateľom, aby ste pochopili, ako funguje jej život s Hraničnou poruchou osobnosti. Dávam do pozornosti, že nejde o rovnakú diagnózu ako mám ja.

Poviem Vám pravdu. Po tej modlitbe – 16.8 som sa naozaj chcela zabiť. Vyháňali zo mňa snáď všetko, čo sa dá…. až sa stalo, že 3.9 sedela na terapii a nevedela som terapeutke opísať nič z predchádzajúcich dní. Bola som akoby v režime “prežitia”, jednoducho mi prepínalo z jednej osobnosti do druhej. A mám tak obrovskú fugu v tom, čo som žila ako nikdy predtým.

Ešte v ten deň som sa stretla nielen s terapeutkou T., ale aj doktorom D., ktorí sa ma snažili posunúť do toho, aby som vyšla z toho stresu a začala trochu oddychovať. Len sa stalo, že kamoška potrebovala spoveď. A mne napadlo jediné miesto, kde je pre mňa spoveď vždy bezpečná a láskavá – Rodinkovo. No okrem 2 kňazov tam bolo ďalších 20 na seminári. Tak som cestou premýšľala, aké to bude. Hlavne stretnutie s M. a musím povedať, že ešte som len vošla do jedálne, kde zrovna obedovali sa mi roztriaslo celé telo strachom, chcelo prejsť do panického záchva

IMG_8187.jpg

tu, keď ma chcel privítať a objať… jednoducho sa ho niekto vo mne bojí… ja nie. Ale dobre, že som tam šla. Bol aj Charlie – samozrejme. Jazdu autom miluje – pokiaľ je šofér bezpečný. A bol. Tak si to užíval. Stretli sme spolu piatich kňazov kňazov, troch v habitoch a dvoch bez – jeden z nich bol M., ktorý mi je ako duchovný otec, hoci nerozumie stále, čo sa pri tej modlitbe stalo. A druhý z ďalekých Čiech slovák T., ktorý mi je ako brat. Naozaj. Stále riešil to ako má Charlie zatočný chvost, alebo prečo krochká, chrápe, prdí… a podobné veci. Tak som mu povedala, že je srandovný a že mu počas kázni rátam koľko krát použije slovo “Jo” – až som si uvedomila, že ho vďaka/kvôli nemu ja sama používam skoro stále. Ale to mu nehovorte 🙂

Bolo to celkom komické – ísť na prechdázku s piatimi kňazmi, kde Charlie kráčal vpredu, akoby viedol kam máme ísť a ťahal rehoľných bratov za habity. Potom mi dali kňazské požehnanie, pri ktorom som plakala, lebo M. ma odprosoval na kolenách za všetko, čo sa udialo v mojom živote… celá modlitba skončila tak, že som sa ich spýtala “kde je moje prasiatko” – čo značilo, že mi zase preplo a nebolo mi jedno, že je niekde v lese sám. Ale nakoniec po našom pískaní a vykrikovaní: “Charlie” sa objavil… celý šťastný, že sa sám vyvenčil, lebo ho tá modlitba nudila.

Chcem Vám povedať, že ten režim prežitia sa udial hlavne kvôli hnevu, ktorý neviem vyjadriť, ani prejaviť. A nechcela som, aby sa zo mňa stal ten Hulk.

IMG_8258.jpg

Tak ani neviem povedať, kým som konkrétne bola. Niektorí altery/osobnosti sú obranné, chránia Vás za všetkých okolností a ja viem, že jedným z nich je Mike, ktorý bol síce rozhodnutý odísť a integrovať sa. Ale po tej modlitbe to nedal.

Tak možno tomu bolo tak… možno Alpha prezvala kontrolu nad tým všetkým… niektorí altery/osobnosti sú zvieracie, alebo nejaké scifi, fantazijné… ale hlavne, že som prežila. O deň neskôr som sa takmer rozplakala na Pokračujúcej Ceste v stacionári, že ja sa snažím prežiť aj kvôli súrodencom, Š., ale aj samotnej terapeutke, lebo už dobrých pár rokov investuje do mňa viac ako investuje nemocnica s platom do nej. Niežeby mi to povedala… niektoré vecí jednoducho viete.

Poviem Vám, že mne nie je jedno, že je o ten stacionár málo starané a chcela by som sa stretnúť s tým, kto je za tým, aby som mu vysvetlila, že niektorí ľudia – napríklad ja, ho naozaj potrebujeme. Neviem, či tomu rozumiete, alebo nie. Ale mne pomohol, pomáha – a tak ja len robím to isté voči nemu.

Prišla som domov a zistila, že Charlie zjedol nejaké otrávené jedlo – týmto “ďakujem” novodubničanom, ktorí hádžu na miesta, kde môže byť pes na voľno surové mäso naplnené jedom, či klincami. Okrem iného mal vred v oku. Ja som bola zase rosypaná – jednak som šla z lekárne, kde som nechala viac ako 30€ – lebo som sa tam vrátila a napadlo mi kúpiť si nejaké lieky na pečeň, keď už mám tak veľa liekov. Nakoľko mi je Charlie maximálne blízky, tak som o neho mala neskutočný strach. Vybrala som sa na Novú k doktorovi, dostal tri injekcie, na ďalší deň ďalšie, má vred v oku, musím mu kvapkať 5krát za deň antibiotiká, plus dávať nejaký krém do toho oka. Poviem Vám – stalo sa to tesne potom, ako som zvažovala hospitalizáciu už neviem po koľký krát.  Tam som nechala dokopy okolo 80-90€ za sono, injekcie, lieky, krémy a všetko možné. Ale nakoľko bol Charlie v stave v akom bol, tak sa opäť vo mne prebudil niekto vďaka komu žijem. A mimochodom, od stredy sa zo mňa stal oficiálne zberač Charlieho hovien, ktoré skladujem v pohári na balkóne.

Tak si hovorím, že paráda. Život, ako má byť. Dvaja ľudia z troch sa mi ospravedlnili a tak túto kapitolu nechávam ísť. Nevadí, že Renča nevie uznať, že disociatívna porucha identity existuje a že mi narušila celý systém a aj naše pr

IMG_8217.jpg

iateľstvo. Rozhodla som sa jej odpustiť – už kvôli tomu, že v samotnom slove odpustenie je slovo pustenie… a tak verím, že sa naše cesty už neskrížia. Hoci viem, že finančne je na tom v poriadku, neposlala ani kúsok z tých 500€ na lieky, a vlastne celkovo ani na jednu sms neodpovedala. Takže modlitba s ňou už neprichádza do úvahy. Stretnutie s ňou, možno za prítomnosti Charlieho frajerky alebo niekoho, pri kom strach nemám. Teda, Charlie a Trinity – sú skôr asi ako mama a syn. Ale s ňou a s jej pani sa cítim naozaj bezpečne…

IMG_8263.jpg

Foto neni úplne čisté, lebo sa naťahovali o hračku… a človek, keď na to hľadí, tak by povedal, že ona ho za každú cenu necháva vyhrať… ako sa to s deťmi občas robí. A občas ho aj pokarhá, keď niečo spraví…

Čakáme na moju prvú PN… aby sa veci začali hýbať, chcela by som si zaplatiť aspoň jeden z dvoch úverov, ktorý má 1462€, tak si  u brata odkladám peniaze. Ale tento týždeň mi to prišlo už nenormálne – hlavne kvôli všetkým tým liekom pre mňa i Charlieho… aby sa dal dokopy. A ja tiež. Verím, že si potom stihnem vybaviť ešte aj invalidný dôchodok a postupne pôjdu veci lepšie. Okrem predsavzatia, že prežijem do ďalšieho dňa som si stanovila nové – že v decembri 2019 si budem môcť kúpiť konečne Cactus a slobodne šoférovať… len musím sa viac venovať samej sebe a svojim emóciam a prežívaniu, aby som pochopila, čo je pre mňa potrebné – ako pre Mikea, ktorý zostal, lebo sa mu zdalo, že to systém bez neho nedá. Ktovie.

Ale aspoň viem, že integrácia je možná – keď človek chce a snaží sa.

Ak by ste sa chceli stať podporovateľom môjho blogu, alebo denného stacionára v TN, tak môžete tak spraviť na môj účet – len v prípade, že ide o stacionár, dajte to do poznámky.

Moje číslo účtu je: SK19 0200 0000 0019 4810 7253

Blog môj aj ostatných môžete zdielať ďalej… nech svet vie, že sme stále nažive.

Mimochodom: Speedy Prdko je stále na predaj – v prípade rýchleho a milého jednania sa viem dohodnúť o cene:

https://auto.bazos.sk/inzerat/88972493/Opel-Meriva-16-automat.php

Potrebujem Tvoju pomoc.

Neviem, koľkí z Vás si pamätáte môjho prvého psa mosplíka Charlieho a to ako cikal na predných labkách (div, že niet rovno do huby) – ale reálne o sedem rokov neskôr môj druhý mosplík Charlie ciká tak, že si zdvíha zadné laby a zvyčajne oští tie predné… vďaka Bohu za to, že z prechádzok sám skočí do vane a chce piť “čerstvú tečúcu vodu” a tak mu tie labky vždy ospcrhujem… jo, niet divu, že tento blog sa volá iwon@dropdeadpug – vysvetlenie nájdeš v mojom skoršom blogu tu. Dúfam, že z neho nevyrastie tučný valček na cesto, ako bol ten predtým… aspoň, tak mi ho všetci opisujú,  keď vidia Charlieho druhého dnes. IMG_8113.JPG

Pre ľudí s disociatívnou poruchou osobnosti je naozaj dobré mať psa/mačku – niekoho, kto Vám pripomína terajší čas, dátum, prítomnosť… pýta si jesť, potrebujete ho venčiť, spôsobuje, že sa zakecáte s inými ľuďmi, ktorí majú psa. Z niektorých si vytvoríte vzťah, ktorý možno nazvať priateľstvom ako ja s M. a Trinity.

Tento nový Charlie nie je valčekom na cesto… pretože takmer každý deň má rozvcičku s Triny a beží jak o život. Tá je schopná dovoliť mu, aby si požičal jej hračky (hoci ich ledva vlečie)… snažiť sa pochopiť správanie psa je mnohohrát jednoduchšie ako pochopiť správanie ľudí. Ani neviem, či ju považuje za frajerku, mamu… alebo koho, ale jednoducho je šťastný a spokojný, keď je s ňou. Veď kto by nebol, keď ona Ochranca. Brutálne vycvičený Ochranca pred zlým.

Máte takého ochrancu? Včera bol sviatok Matky Terezy – tú mám veľmi rada, lebo bola svätou ešte počas toho ako žila – a už si to presne nepamätám, ale viem, že povedala, že keď raz bude v nebi, tak bude prosiť Boha, aby sa mohla vraciať na zem a byť oporou tým, ktorí sú v Temnote. Ešte mám rada sv. Ritu a Gemmu…

Keď som prišla prvýkrát na terapiu k T., tak si pamätám, ako som jej povedala, že keby mala čas pred týždňom, tak jej poviem, ako život nemá zmysel. Ale že teraz mi je opäť fajn. Tak sa ma spýtala na ten môj život. Niekoľko kresťanských pojmov som jej povysvetlovala, lebo sa ich tam vyskytovalo až až… veď som pracovala pre Otcovo srdce, vyštudovala biblickú školu v Dánsku, bola na misiách v Nigérii a Tanzánii. Povedala o svojom detstve, smrti rodičov, ako sa priveľmi naväzujem na človeka a on potom povie, že nevládze a odíde a všeličom inom, čo sa v tom čase dialo a ona sa ma spýtala jednoduchú otázku… čo je mojím zdrojom/základom z čoho čerpám, že napriek všetkým tým tragédiám som stále tu?! Tak som jej odpovedala, že Boh. Neviem, či T. nebola prvým človekom, ktorý mi tak na rovinu povedal, že je ateista. A mne to vôbec neprekážalo. Lebo aj sa ma spýtala, či je to v poriadku…v eď prečo by aj nemalo byť. Povedala som si, že je lepšie, keď v nič neverí, akoby mi prinášala “návrhy” z iných náboženstiev. Vlastne povedala som jej aj to, že bývalá terapeutka (mala som asi 1-2 ročnú pauzu medzi terapiami) mi povedala, že mám Hraničnú poruchu osobnosti, známu aj ako Borderline personality disorder. Jej definíciu som zobrala tu: “Hraničná porucha osobnosti je charakterizovaná nedostatočnou reguláciou afektov a impulzov, nestabilitou v medziľudských vzťahoch a v obraze o sebe. Definícia DSM-III okrem toho vyzdvihla strach z osamelosti, sebapoškodzovanie, chronické pocity prázdnoty či nudy. DSM-IV zaviedla impulzivitu ako základný rys poruchy a zahrnula do definície tiež prechodné a so stresom súvisiace paranoidné predstavy a ťažké disociačné príznaky. Dôležitým príznakom je aj porucha identity a snaha vyhnúť sa odmietnutiu (podrobnejšie Robinson, 2002). Slabinou definície je opomenutie sklonu k regresii a používanie primitívnych obranných mechanizmov.” Pre prípad, že by ste sa stretli s “hraničiarmi”. Musím poznamenať, že pre mňa táto porucha bola obrovským onálepkovaním a preštudovala som si kvôli tomu strašne veľa kníh, aby som vedela ako z nej vyjsť von. T. mi však povedala hneď na prvom sedení, že pôjdeme na to trochu pomalšie a povedala mi, že začneme s Adaptačnou poruchou osobnosti: “Poruchy sú identifikovateľné nielen na základe symptomatológie a priebehu, ale aj na základe výnimočne stresujúcej životnej udalosti vyvolávajúcej akútnu stresovú reakciu alebo signifikantnú životnú zmenu vedúcu k pretrvávajúcim nepriaznivým podmienkam, ktoré vyúsťujú do adaptačnej poruchy. Etiológia nie je vždy jasná, závisí od individuálnej vulnerability a následnej reakcie na ťažký akútny stres alebo pokračujúcu traumu. Adaptačné poruchy sú maladaptívne odpovede na ťažký alebo dlhotrvajúci stres a vedú teda k poškodeniu sociálneho fungovania a prispôsobovania sa situáciám.Ide o stavy subjektívneho utrpenia a emočnej poruchy, ktoré bránia v sociálnom účinkovaní a výkonnosti. Vznikajú v čase adaptácie na závažné zmeny v živote alebo na stresovú situáciu. Stresor poškodil doterajšie sociálne spojenia, širší systém sociálnych istôt a hodnôt, alebo znamenal vážny vývinový medzník alebo krízu. Individuálna náklonnosť alebo zraniteľnosť síce hrá dôležitú úlohu pri riziku vzniku a stvárnení prejavov adaptačných porúch, jednako sa predpokladá, že porucha by nevznikla bez stresora.” Týmto gestom ma nielen “odnálepkovala”, ale aj získala moju dôveru v to, že mi chce naozaj byť dobrým terapeutom.

IMG_8391.jpg

Inak – čo sa týka hraničiarov – momentálne sa priatelím s dvoma ľuďmi s touto poruchou a jedna z nich K. je pre mňa v týchto mesiacoch najdôv

erenejšou priateľkou v zdielaní mojich radostí, smútkov a dokonca aj moje časti jej preukazujú plnú dôveru tým, že s ňou komunikujú cez whatsapp alebo naživo a postupne jej odhaľujú hlbinu mňa – čo mne až tak bez jej pomoci jednoducho nešlo. Chcem Vás len uistiť – ja nie som človek, ktorý si dáva odstup, alebo opúšťa – to tí druhí opúšťajú mňa. Viem, ako to bolí a preto som sa rozhodla byť priateľkou aj s hraničiarmi, hoci to občas aj bolelo.

Jeden umelec sa venuje kresleniu mentálnych porúch – preto ten obrázok… hoci vyzerá desivo. Niekedy to pre nás desivé naozaj je.

Veľmi mi v tom celom pomohol Denný psychiatrický stacionár v Trenčíne. Lebo tam sme mali skupinovú terapiu, na ktorej som mohla sledovať správanie druhých a vytvárať nové priateľstvá.

Niektoré priateľstvá museli skončiť – ale to som si dala ultimátum, že ak daná osoba v tento týždeň vráti to, čo mi dlhuje, tak ju proste vypustím z hlavy a nebudem sa tým viac zaoberať. Ak sa tak nestane, tak nasledujúci blog Vám vysvetlím, prečo daný vzťah musel byť ukončený. Viac v ďalšom blogu – možno…

Väčšinou mi blog zaberie polhodku-hodku… tento píšem od včerajšieho večerného telefonátu s T., lebo som si myslela, že už sa úplne zosypem.

Prečo?! Lebo 16.8. sa udialo niečo, s čím neustále zápasím. Išla som na modlitbu. Ako šoféra, nakoľko nešoférujem som si zavolala svoju vzácnu Š. a šli sme na výlet. Aspoň pre mňa to bol výlet, lebo moje detské časti sú úplne do nej a jej. Aha – tento dátum je významný aj tým, že moja obľúbená slovenčinárka, ktorá vo mne objavila potenciál spisovateľa má narodeniny! Takže môžem povedať, že tento blog je venovaný Tebe N. Hoci je veľmi ťažký a vôbec sa Ťa netýka… ale chcem si ten dátum uchovať radšej ako dátum Tvojich narodenín, než ako dátum môjho zrútenia. Verím, že si stále na mňa rovnako hrdá, čo sa toho písania týka 🙂 hoci knihy niet, blogov je až až…

Ale prejdem k sebe. Časom sme s T. objavili, že tie moje neustále smútky, zmeny nálad, zmeny vo výkone a nič nerobení nie sú mojou chybou... len mám jednoducho disociatívnu poruchu identity. A tak je všetko v poriadku. Tak sme od roku 2015 postupne prišli na toto… v októbri sa to celé prelomilo a začalo mi “prepínať” do iných osobností.

Disociatívna porucha osobnosti? “Táto porucha, predtým známa ako, Niekoľkonásobná porucha osobnosti je charakterizovaná “prepnutím” do alternatívnych identít. Jedinec môže cítiť prítomnosť jedného alebo viacerých iných ľudí, s ktIMG_8392.jpgorými hovorí, a ktorí žijú v jeho hlave, a môže mať pocit, ako by bol posadnutý inými identitami. Každá z týchto identít môže mať jedinečné meno, osobnosť, osobnú históriu a charakteristiky, vrátane zjavných rozdielov v hlase, alebo pohlaví, manierov a dokonca aj také fyzikálne vlastnosti, ako je potreba nosenia okuliarov. K dispozícii sú aj poznatky a isté úvahy (starosti) jedincov v tom, ako zoznámiť každú (tú) identitu s ostatnými (v hlave) prítomnými identitami. Ľudia s disociatívnou poruchou identity zvyčajne majú taktiež disociačnú amnéziu a často mávajú disociačnú fugu. Osobné identita sa vytvára už počas detstva. Takže dieťa je schopné, rovnako ako dospelý v prípade veľkej traumy zareagovať tak, že sa u neho vytvorí stav v ktorom je schopný pozorovať traumatickú udalosť, akoby sa diala inej osobe. Dieťa, či vo všeobecnosti jedinec, použije tento mechanizmus na zvládnutie reakcii na stresové situácie v priebehu života.”

Vlastne – ešte jednu s tým mám spojenú, ktorú mi T. diagnostikovala pred tou disociatívnou a ktorá mi aj ostala. Volá sa komplexná trauma a jej príznaky sú:

  • Zmeny v emocionálnej regulácii: napr. trvalý smútok až depresia, samovražedné myšlienky, nekontrolovaný alebo potlačený hnev;
  • Zmeny vo vedomí: napr. disociatívne príznaky – zmenené vnímanie seba a okolia, poruchy pamäti (derealizácia, depersonalizácia, amnézia);
  • Zmeny v sebavnímaní: bezmocnosť, pocity hanby, viny, stigmatizácie, výraznej odlišnosti od všetkých ostatných;
  • Narušené vnímanie páchateľa: napr. pripisovanie všemocnosti páchateľovi, prílišné zaoberanie sa páchateľom alebo pomstou, zdanlivo nepochopiteľná lojalita k páchateľovi;
  • Zmeny vo vzťahoch k druhým: napr. izolácia, nedôvera, opakované hľadanie záchrancu;IMG_8393.jpg
  • Zmeny v chápaní zmyslu: napr. strata viery, pocity beznádeje a zúfalstva.

S vedomím tohto celého som sa stále rozhodovala chodiť na modlitby ku svojim priateľom, či už zo seminára, alebo kňazom a tak sme šli na výlet 16.8. Dostala som pomazanie chorých, ktoré asi trvalo dlhšie než zvyčajne a tak mi “preplo” – objavil sa malý 5ročný Johnny, ktorý na otázku, ako sa cítiš odpovedal, že sa nudil. Že očakával, že to bude nejaká oslava, keď prišla aj panda (odpadkový kôš pod stolom) a balóny (nejaká krabica s obrázkami balónov). V momente tejto odpovede zobrala R. z popredia kňaza M., chytila ma za hlavu a hľadela mi do očí. Keby dostal slovo Johnny – tak by Vám ju prirovnal k ježibabe z rozprávok so žiarivo modrými očami. Povedala mu, že neexistuje, začala hovoriť a prikazovať rôznym duchom detinskosti, arogancie, ignorancie, nudy a neviem čoho všetkého, aby odišli. Ak ste doteraz čítali pozorne – tak viete, že sa spúšťali obranné mechanizmy voči jej správaniu. Pre Johnnyho to bolo desivé. Bolo to 16.8. Ľudia, je 6.9. a neviem zaspať, lebo mám tie oči “pred sebou”, keď tie svoje zavriem. Nakoľko to bolo pre ne

ho veľmi desivé, prišla Cali, ktorá jej navrhla nakupovanie… a tak znovu to isté, duchovia, démoni…preč. V tom už nastúpil Mike. Priznal sa, že má 28 a že existuje od 13.apríla, kedy mal môj brat autonehodu a pre mňa sú moji súrodenci mojím všetkým. Keby som prišla o jedného z nich v tomto období, tak neviem, či by som to zvládla. V tom tá žena povedala slovo antikrist a znovu duchovia, démoni a neviem čo… Mike slušne podával ruku a chcel sa predstaviť, no ona mu držala hlavu a začala mu do uší šepkať nejaké “šakatahatapa” hity – čo je pre ňu teda asi modlitba v jazykoch… keď to celé skončilo bola som tam ja, Ivonka a nič som si nepamätala. Až kým som neprišla domov nepocítila potrebu zabiť sa. Lebo som démon. Lebo je vo mne mnoho duchov. Volala som svojej terapeutke a vysvetlila jej, čo sa stalo a že ja vôbec neviem ako teraz prežiť. Navrhla mi krízovú hospitalizáciu, ale ja som jej p

ovedala, že nenechám Charlieho na noc len tak zrazu samého. Napísala som obom – aj kňazovi, aj danej osobe R., že ich prosím, aby sa ospravedlnili Mikeovi, Johnnymu a Cali… ale nič. Ignorancia. Od toho dňa som napísala R. 19 smsiek – a nič. Niektoré boli mmsky – lebo hneď na druhý deň som sa zobudila dorezaná a zároveň s obviazanými rukami. Pochopila som, že Johnny chcel skúšať, či naozaj neexistuje a Mike ho zachránil… alebo mňa zachránil, aby som nevykrvácala… moje ruky vyzerajú horšie ako kedykoľvek predtým…

Ani kňaz, ani R. sa mi doposiaľ neozvali. Moja posledná sms znela – tak keď nič, tak nič, tak mi aspoň preplať to, že ma lieky mesačne vyjdú 40-50€ – lieky beriem od decembra. Čo by bolo okolo 500€… prečo?! Neviem, prečo jej kňaz dal plnú moc konať nejaký exorcizmus na mojich alteroch…naozaj neviem. Myslela som si, že je to môj duchovný otec. Ale nereagoval do dnes. Lebo som povedala, že poviem, kde to bolo a kto sú… nakoľko sa ozval, s tým, “že bol zaneprázdnený” – re

agovať na fotky mojich stále viac dorezaných a doškriabaných rúk. Tak nepoviem o koho ide.

Prosím – nepíš mi komenty typu – ako na mne môj lekár zarába… radšej klikni “unfollow”, či “unsubscribe” – proste sa odhlás z mojich blogov a nečítaj ma viac. Oni na mne nezarábajú. Boli schopní ma stabilizovať do takej miery, že som si začala veriť a začala pracovať. Nie pre Otcovo srdce – lebo medzitým mi prišla sms o tom, že neviem hospodáriť s peniazmi a tak mi nič nepošle – nejde o všetkých, ide len o jedného člena P. – prepáč, ale robím, čo môžem. Peniaze posielam bratovi na účet a pýtam si, keď nemám. Ako somár chodím do banky, aj s Charliem a pýtam sa hlúpe otázky typu: “Prečo mi strhávajú 15+15€ mesačne?” Lebo mám terminovaný vklad, sporenie, ktoré sa teraz neoplatí vybrať, lebo trvá do decembra 2019. Otcovo srdce vždy bolo ako moja rodina – po tejto smske nemôžem nazvať dané OZko svojou rodinou. Ale stále tam mám pár priateľov. Som na PN, invalidný zatiaľ stále nikde – a svojej terapeutke som včera večer o ôsmej volala, že ja som prišla o svoj zdroj, o ten základ, na ktorom som stála… že je Boh dobrý. Že je blízky, že sa stará, že je Otec. Zmizol. Lebo predsa šlo o modlitbu.

Prekročili všetky pravidlá, aké mohli – R. má titul Mudr. a bola na konferencii o Disociatívnej poruche osobnosti. Dobre vedela, že sa ma nemá ani len dotknúť, nieto ešte hľadieť celý čas priamo do očí a ísť k blízkosti uší… u mňa skončila. Sorry. Prečo? Lebo ráno sa prebudím a bojím sa, že je v mojom byte. Otvorím oči a nedokážem pohnúť svojim telom, tak veľmi sa môj systém-moje osobnosti boja po tejto modlitbe… moja terapeutka sa ma snažila uistiť v tom, že nie všetci kresťania sú takí – že tam boli aj rehoľné sestry a kňaz z ČR a boli ochotné chodiť v civile, lebo ich o to niekto poprosil… hneď som sa spýtala, či išlo o sestru D., ale pamäť mojej terapeutky je občas ako tá moja 🙂 ale aj tak si myslím, že išlo o tú, ktorá vie hrať na cajon a veľmi Ťa týmto pozdravujem… týmto znovu – klobúk dole T. – že ste sa snažili obnoviť môj základ, hoci máte iný.

Prečo tento blog?!

Lebo potrebujem pomoc… mám pocit, že doteraz som pomáhala ja v blogovaní s tým, že som ukončovala veci tak, aby si si bol vedomý, že Boh na Teba nezabudol.

Z mojich 14 osobností minimálne polovica prestala veriť… moje telo prestáva reagovať. Moje emócie sú plné smútku a hnevu. Alebo skôr už žiadne. Necítim… teraz potrebujem pomoc ja. Môžeš mi napísať do komentu, alebo na mail yvonka.r@gmail.com, prečo toto Boh dovolil… a prečo mám veriť, že je dobrý. Mám Charlieho, ktorý ma vie dosť svojím pubertálnym správaním udržiavať v prítomnosti, kamošky na whatsappe a fb… a reálne aj jednu, ktorú stretám každý deň s Trinity. A veľmi ďakujem.

Ale prečo veriť, prečo vlastne žiť, keď je vo mne 14 démonov aleb

 

o zlých duchov alebo neviem čoho… prečo?

Ak chceš, tak aj Ty ignoruj a tvár sa, že DID neexistuje… ale tým mi len napovieš, že neexistujem ja.

Ak chceš podporiť mňa a písanie tohto blogu finančne – tu je moje číslo účtu: SK19 0200 0000 0019 4810 7253 – peniaze prepošlem bratovi a napíšem mu, keď budem mať prázdnu chladničku. Vieš P. – život nie je úplne jednoduchý s touto poruchou a s toľkými osobnosťami – hoci, to, že som schudla skoro z 90kg na 74kg vyzerá dobre… ale nemáš ani len tušenie prečo.

Ak chceš podporiť môj obľúbený Denný psychiatrický stacionár v TN – moje bezpečné miesto a asi aj “druhý domov”. Tak do poznámky daj DPS a ja im to osobne s radosťou dám…

Ale má zmysel žiť, ak som na strane zlého? Lebo ignorancia… Š. som nespomínala, lebo prišla prosiť o odpustenie a je jej odpustené mnou aj všetkými. A ozýva sa mi takmer každý deň. Ale prečo kňaz a R. nič? Neviem – asi naozaj potrebujem nájsť zmysel prečo žiť…

PS: čo sa týka súrodencov – tak kvôli nim si opakujem, že samovražda sa dá odložiť o 24 hodín a ja chcem žiť kvôli nim. Lebo ďalšia tragédia v rodine by bola tragická… ale je teda Boh dobrý? Tento krát potrebujem pomoc od Teba ja… odpovedz mi.

 

 

 

 

 

 

 

Mŕtva láska.

Jen z mojich obľúbených citátov, ktorý som tu už asi písala je, že “Strach zaklopal na dvere, otvorila mu odvaha a nik tam nebol.

open-door-dark-62897433.jpg

Alebo ten od Richarda Bacha: “Profesionálny spisovateľ je amatér, ktorý nikdy neprestal písať.” Tadá – tu ma máte. Profesionálneho amatéra, ktorý zistil, že za dverami naozaj nik nie je.

A niekedy sa práve na tom mieste ocitám, že do ritky, fakt tam nikto nie je. A to som si myslela, že tam budú tisíce ľudí hovoriť o tom, ako ma majú radi, ako sa za mňa modlia, že si o mňa robia starosti,,,atď. Veď som predsa bola profesionálny amatér v tlmočení, vo vedení chvál, organizovaní… a niekedy aj štyri týždne po sebe. Najviac ma šlo nasrať – čo som samozrejme nikdy nedala najavo, keď niekto po celom dni, ako ma videl za mikrofónom hrať, či spievať, či tlmočiť sa ma spýtal, či by mohol dostať inú izbu, lebo jeho spolubývajúci chrápe. Samozrejme, chrápanie nie je až tak bežný jav, tak jasná vec, že to poprehadzujeme tak, aby chrápajúci spali spolu. Keby ste počuli môjho Charlieho ako zarezáva, asi by ste s ním na seminári nechceli zdielať izbu. A to je len obyčajný osemmesačný pubertiacky mops, ktorého si s jeho svižným prihopkaním k jedlu pomýlia s pitbulom, či bulmastifom… hej, vysoko-ohrozujúci pes, keď id

IMG_7374.jpg

e o jedlo. Začne priasť ako mačka, hladieť Vám do očí ako Kocúr v čižmách zo Shreka a jednoducho sa s ním podelíte.

Čím viac seminárov, tým viac peňazí = vyhorenie, len tak mimochodom. Uvedomila som si, že vôbec nie som človek na túlenie – hoci som tak trochu mojkadlo – ale ide o to, či ide o mňa, alebo niekoho vo mne. Deti niektoré chcú niektoré nie. Najlepším merítkom dôvery je pre mňa Esterka. Človeka si obzrie spoza kúta a na základe jeho prejavov a správania sa sama rozhodne, či toho človeka chce, alebo nechce. Keď prídem ja, tak je ako kliešť vysiaci mi na krku, chrbte, nohe alebo inej časti tela, o ktorej možno ani neviem, že mám… keď to spraví cudzie dieťa, rozum mi hovorí, že prirodzene objím, ale niečo/niekto v mojom systéme zamrzne a zrazu sa vyvalia emócie všetkého typu. Ak ste si už pozerali na youtube Dave-a, tak sa slovu systém dá celkom porozumieť. Ja tohto chlapca/dievča neobviňujem/nesúdim za nič… lebo ani ja som nečakala, že raz skončím s DID/Disociatívnou/Mnohopočetnou poruchou osobnosti a ani neviem, akým smerom v nej budem pokračovať. Dissociative-Disorders.jpg

Tu je to celkom pekne napísané – že základným obsahom tejto poruchy môže byť amnézia – preto mojej sestre hovorím, že keď odo mňa niečo chce, nech mi to povie na druhý deň znovu aspoň dvakrát. Pán doktor povedal, že moja pamäť je úplne funkčná – akurát, že cez telefón nie vždy zistíte, s kým práve hovoríte a či ten niekto bude zajtra myslieť na to, že nemá zabudnúť na svoju sestru, v skratke povedané – disociujem.

Zmätok v identite môže nastať – lebo však mať v sebe mužské, ženské alebo dokonca aj zvieratkovské altery – no vyznaj sa v tom. 

Depersonalizácia = “jedinec má pocit, že jeho telo a myseľ sú oddelené a dokáže nahliadať sám na seba z inej perspektívy. ” – toto som sa snažila vysvetliť mnohé roky už počas svojho tlmočenia – že mám pocit, že všetko ide ako má, tlmočím si, smejú sa na mne i spíkrovi.. ale ja na to všetko hľadím plačúc v kúte a neviem ako sa dostať naspäť do svojho tela.

Niekedy si ani nemyslím, že viem hrať na gitare, či spievať – ale však viem, veď si vypočuj… ale za klavírom je môj brat, nie ja 🙂 

A derealizácia = “stav, kedy je percepcia, teda vnímanie okolitého sveta osobou, pozmenené. Svet sa zdá byť zrazu úplne nereálny. Jedinec môže mať pocit, že svetu okolo neho chýba akási hĺbka, emocionálne zafarbenie, spontánnosť a živosť. Všetko je ako keby umelé. Jedinec trpiaci derealizáciou môže mať pocit, že všetky zmysly má zahalené závojom, ako keby žil v akejsi hmle a nazeral na svet cez tabuľu skla, či televíznu obrazovku. Dokonca aj keď vidia milovanú osobu, majú pocit otupenosti a emocionálna reakcia je oslabená.” Napríklad pozrieš do zrkadla a zlakneš sa. Nie kvôli účesu… ale kvôli tomu, že si presvedčený o tom, že máš 5 rokov a si chlapec – ako môj Johnny a vidíš tam dospelú ženu… no nezľakni sa. Ja niekedy hodiny pozerám na svoje ruky a nechápem, kto ma tak celú doráňal, že mám samé jazvy… alebo mi prídu nohy osôb priveľké… alebo celý svet umelý.main-qimg-f38269fb98e6b45cf422fcc84ad8877d-c.jpeg

To, že máš v sebe nejakých alterov – ktorí tvoria Tvoju identitu si začneš uvedomovať v lepšom prípade postupne. Niekedy sa to môže prepísknuť a Tebe prepnúť a nevieš ani odkiaľ si, ani komu patríš a možno ani len nevieš rozprávať – nakoľko altery majú svoje svety, svoje sny, svoje predstavy, túžby… tak jasné, že je nie vždy jednoduché vedieť, kým naozaj v skutočnosti si. Si všetkým z nich.

Tieto rána sú už akési chladné… teda, závisí od toho, kedy je u Vás ráno. V našom prípade, pardon – Charlie by nesúhlasil – sme mali o 01:00 raňajky… a od vtedy premýšľam a snažím sa dať dokopy tisíce neutíchajúcich hlasov, myšlienok, významov, príbehov… a nič neprichádzam.

Je 06:00 a my sme práve s Charliem potom ako sme prišli z prechádzky si dali obed – makové šúlance… a asi nás čaká spánok, nakoľko to v dnešnú noc so spánkom opäť veľmi nevyšlo.

Ak ste si pustili pesničku a čítate ma, tak si hovoríte možno “Ježiš, však ona spieva o Tebe.” Jo. Napriek všetkému. Stále v Neho verím. Len teraz mám duchovnú krízu… momentálne sa nachádzam v stave recidívy, čo je vlastne návrat niečoho, alebo k niečomu… cítim sa ako na začiatku – ale to je klamstvo. Keby som bola na začiatku, tak by som mojej terapeutke T. nedovolila mať “tak dlhú” dovolenku iba s dvomi telefonátmi za celý čas. Čiže ma už veľa naučila. Veď ja im tam zvyknem hovoriť, že keby niekedy potrebovali zastúpiť, že už mám 5 ročnú prax terapie a že T. je na tom stále lepšie… ale nejak prišli na to, že mám fakt zmysel pre humor.  Ach, ale musím priznať, že som ju uviedla ako jeden z dôvodov (hneď po mojich súrodencoch), prečo som ešte nespáchala samovraždu – lebo ona do mňa fakt investuje oveľa viac ako sa mne kedy dá do seba samej.

Začala som odvahou – pretože som dostatočne odvážna na to, aby som Ti napriek tomu, že som veriaca, že verím, že Boh je Všemohúci – aby som Ti povedala, že recidíva nastala práve vďaka/kvôli modlitbe… vlastne modlitbou to celé začalo, kedy celé moje vnútro kričalo nerob to, ale ja sa autoritám zvyknem poddať.

A keby vedel Johnny písať, tak by to napísal – ale ako náhle sa ma po modlitbe spýtali ako sa cítim, Johnny povedal, že sa nudil, že to dlho trvalo, ale že sa mu ten pán farár páčil a že by mu mohol niekedy miništrovať… vtedy však jedna pani, nazvyme ju Barbie odtiahla kňaza preč, chytila Johnnyho za tvár a povedala mu: “Ivonka, teraz hovorím k Tebe…” a Johnny sa samozrejme pripomenul, že nie je Ivonka, ale Johnny, ale ju nie a nie presvedčiť

beat-insomnia-forever.jpg

a tak na miesto toho, aby on presvedčil ju o tom, že je 5ročný chlapec, presvedčila ona jeho, že je duchom neviem, čoho všetkého, či démonom… a tým sa mi vrátila insomnia, čiže nespavosť – nech rátam ako rátam, ovečiek vždy narátam len 8. Moja sestra si totiž zobrala Ovečku za manžela, majú štyri deti a neostrihaného ADHD pudla, ktorý vyzerá jak Ovca.

Doteraz mu neviem vysvetliť, že nie je démon a môže spať, ale vidí jej prenikavé modré oči a cíti ako ho drží za tvár… objavili sa tam aj Cali a Mike… ale moc si to nepamätám – Mike odporučil kňazovi nech z nej vyženie ducha otravovania…. trochu je sklamaný, že osoba, ktorú tam mal kvôli bezpečiu sa k nemu nepriznala. Ale chápe to – autorita tam bola iná. Takže neboj, Mike sa na Teba nehnevá. Mike okrem iného Barbie odporučil knihu Hranice, nakoľko prekročila našu intímnu zónu už len tým  blízkym 5cm pohľadom do očí… prosim Vás, ak sa chcete za ľudí modliť – spýtajte sa, či sa môžete dotknúť a kam, alebo chytiť za ruku. Alebo pozerať mu do očí. Traumatizovaných ľudí tým len naozaj viac traumatizujete.

Môj brat sa ma aj pýtal, prečo ma to tak hnevá s tou Barbie – presne pre toto… nespím. A znovu si ubližujem – aby som sa uistila, že som stále na žive. Keby to bolo pre zaujatie pozornosti, tak to robím pred ľuďmi, alebo nenosím tak často v teple dlhý rukáv… aby ma zase nejaká babka na ulici nenazvala feťáčkou… nie sorry, nefetujem, nedrogujem, len mám v sebe 14 osôb, ktoré tvoria môj systém, moju svorku… a Barbie nie a nie uznať, že Johnny existuje. Ale odkedy dostal obrázky od Simonky, je mu naozaj lepšie.

Posledná vec… lebo už sa mi začína chcieť spať a prebijem to pár tabletkami nech naozaj zaspím – sv. Pavol – si predstavte, že som študovala dva roky na biblickej škole v Dánsku, tak Bibliu stále napriek všetkému poznám a verím, že je to Božie slovo. No, ale sv. Pavol povedal – že ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja Ti zo svojich skutkov ukážem vieru….

Preto je pre mňa veľmi ťažké mať teraz priateľstvá také, aké boli… ukážte mi svoju lásku bez skutkov a ja Vám z mojich skutkov ukážem svoju lásku. Keď píšem niekomu o tom, že to do ďalšieho dňa nedám a povie mi niečo o modlitbe…tak kámo…sorry. Skutek utek.

Len sa nad tým zamyslite. Prosím.

Ukazujte lásku svojimi skutkami. Ozik, ak máte náhodou kontakt na ministra zdravotníctva alebo riaditeľa trenčianskej nemocnice – tak rada sa s nimi stretnem, alebo im napíšem o tom, ako veľmi je stacionár potrebný a nech ho namiesto ničenia začnú budovať.

Moje skutky voči stacionáru vďaka Vám boli, že sú tam ventilátory a ozajstný kávovar…či pressostroj. Ja neviem, ani som ho vlastne ešte nevidela… ale fakt mi na tých ľudí záleží. A viacmenej – keby sa niekedy čistou náhodou stane, že mi napíše moja terapeutka, že potrebuje pomôcť – ja jej pomôžem. Lebo znamená pre mňa veľa – viac ako to, aby som druhým ľuďom svedčila o Božej láske, radšej ju prejavím tým, že sa dostavím. Nehovoriac o ostatných terapeutoch, ktorí nikdy nič odo mňa nepotrebujú a nechcú, iba to, aby som sa naučila láskavo starať a prijímať celá – celý systém, celú svorku.

Tak aj láska: ak nemá v sebe skutky, je sama o sebe mŕtva.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu:  SK1902000000001948107253 – tu je moje číslo účtu… ak sa stane, že mi prídu milióny, tak jeden určite venujem práve stacionáru.

 

 

 

Hulk

Prezradím Ti tajomstvo. A môžeš ho povedať úplne každému. Nevadí mi to. Hoci tým tajomstvo prestáva byť tajomstvom – ale niektorí ľudia tomu aj tak nevedia veriť. To tajomstvo znie: Hnev je úplne normálna emócia, ktorá môže byť v Tvojom vnútri, hoci aj veľmi dlho, možno aj hlboko potlačená a možno ju vôbec, ale vôbec nedokážeš prejaviť. A je to normálne. Lebo ani ja ju neviem prejaviť.

No napriek tomu viem, že ho v sebe mám.

hulk-roar-i3313

A v skutočnosti, mám tak trochu strach, že ak ho nezačnem dávať von, tak sa zo mňa stane Hulk. A zničím úplne všetko okolo seba, v sebe… v tomto predivnom svete. 

Hnevám sa. Ale mám na to právo… verím. Bolo mi ublížené spôsobom, ktorý dnes môj lekár popísal, že je “na hrane s trestným činom”.

Neviem, čo ľudia odo mňa očakávajú. Pôsobila som 9 rokov pre Otcovo srdce a spoznala tak viac ako tisíce ľudí. Ľudí, ktorí ma videli za mikrofónom – fantasticky tlmočiť Roberta a jeho vtipy. Alebo veľmi elegantne a jemne Vicki. Veľmi ma bavilo tlmočiť Jeffa – lebo to bolo spojenie lásky, vtipu – a hlave vždy som mala pocit, že dohliada na to, ktoré témy idem tlmočiť. Viedla som chvály. Ľudia obdivovali môj spev, moje úvody do chvál, moje preslovy počas nich o prechádzaniach si temnými údoliami a o tom, že Ježiš o tom vie. Bola som v líderskom tíme a úplnou náhodou som si uvedomila, že už nemám prístup k mailom. Obrana pred mojím Hulkom? Alebo ochrana predtým, čo by sa stalo, keby reagujem na niektoré veci, ktoré sa ľudia pýtajú… neviem. Bola som v tíme najstaršia – bola som tam najdlhšie, no aj namladšia – vekovo.

Dnes sa mi z môjho už asi 50 členného timu ozýva pravidelne jeden človek. Ktorý sa snaží porozumieť tomu, čo sa so mnou deje.

Mám pocit, že som sa ocitla na bode nula. Že Disociatívna porucha identity je jednoducho neznáma oblasť predovšetkým tu na Slovensku a nájsť podporu a ľudí, ktorý prijímu celý môj systém/svorku je naozaj málo. 

Až na skupinovej terapii som si raz uvedomila, že slovo “odpostuenie” a samotný skutok odpustenia je proces. Že to nie je chvíľoková jednodňová záležitosť. Pamätám si skupinu, kde sa to slovo použilo a zrazu asi 5 členov skupiny stuhlo a boli mimo. Zrazu sa ocitli v traume, ktorá sa im stala. Cítila som sa strašne vinne. Lebo som očakávala, že jeden list odpustenia a modlitba potom “to spraví”… až po tej skupine som si uvedomila, že som mohla človeku viac ublížiť ako pomôcť.

Dnes som neuveriteľne unavená – ale verte, že k téme hnevu sa vrátim… To,  cez teraz prechádzam sa nazýva “recidíva” – to je ako keď si predstavíš, že si konečne čistý od nejakej závislosti, alebo čohoľvek a zrazu je to všetko naspäť. Viac jaziev, viac sebapoškodzovania, chuti nežiť, izolovoať sa… jednoduho sa stratiť.

Ďakuejm R. za túto možnosť – začínať od nuly.

Môj brat sa ma pýtal, že prečo je tak veľmi pre mňa dôležité, aby sa ospravedlnila – čo mimiochodom porvrchne aj spravila.. ale ja som jej odpiísala, že ospravedlniť sa má Mikeovi, Cali a Johnnymu… total ignore. Klobúk dole pred Tebou.

Už sa mi zavierajú oči…tak už len toľko najbližšie mesiace mi neponúkajte modlitbu. A keď prosím o pomoc – tak príď – skús aspoň raz zabudnúuť na všetky tie zranené duše povedať si, že Ivonka – na Tebe mi naozaj záleží a preto všetko odložím nabok a prídem… ale to asi tiež nestane.

Som idealista… snívač. Tak idem spať, aby sa  sny plnili…

Psychiatria vs. Svet.

Tak pekne od začiatku. Lebo možno si tu prvýkrát. Tak sa predstavím. Volám sa Ivona a mám momentálne 28 rokov.  A vítam Ťa na mojom blogu.

  1. vec, ktorú by som si priala je spraviť “skúšku odvahy” – v pravom dolnom rohu nájdeš možnosť “sleduj”/follow – to znamená, že Ti môj ďalší nový blog príde priamo do mailu
  2. vec, ktorú by som si priala – daj tento link zdielať na svoj FB alebo iné sociálne siete, alebo mailom, či sms, kľudne si ho vytlač a prečítaj svojej babičke – to je jedno, proste ho pošli ďalej
  3. vec, ktorú by som si priala – skús čítať až do konca 🙂

ibi.jpg

Nadpis tohoto blogu som dala taký, aký som dala – lebo sa ma týka. Som súčasťou tohto sveta a zároveň psychiatrickým pacientom od roku 2012. 

Písanie je najjednoduchšou formou môjho vyjadrovania. Začala som s tým už na gympli, objavila som v sebe “skrytý talent”. V Biblii sa píše, že Boh skryl poklady pre nás, nie pred nami. Prosím neprestaň čítať, lebo som použila slovo Biblia. V mojom slovníku sa vyskytuje priveľa slov na to, aby sme prestali čítať kvôli jednému. A tak som našla poklad. Viem písať. Ľudia ma čítajú. Prečo?! Lebo píšem veci, tak ako ich vidím, ako ich cítim, ako ich prežívam. Nejde tu o hranie sa na skrývačku za napísanými slovami. Inak by som tu neuverejnila svojich 14 fotografií samej seba. Jednoducho sa mi rozprávaní zvyknem zaseknúť a prestať vedieť, čo som vlastne hovorila, alebo čo hovorili druhí.

IMG_0922.JPGSom psychiatrický pacient s diaznózou Disociatívna porucha identity (známa aj mnohopočetná) a Komplexná trauma. Na Slovensku som ešte nenašla blogera, ktorý by mal túžbu vysvetliť to, o čo vlastne ide, tak sa Ti to posnažím vysvetliť.

No vrátim sa na chvíľu k písaniu. Keď mi v 13 rokoch zomrela mama, tak som jej napísala list a vyhrala prvé miesto v literárnej súťaži. No moje vnútro tým bolo zdrvené. Ako som mohla dostať prvé miesto za odkrytie jednej z najväčších bolestí?! Tak som písať prestala. Dala som písaniu “druhú šancu” potom ako mi 24 rokoch zomrel tato. A odvtedy odkrývam tento “poklad”. Sú ľudia, ktorí objavia poklad skrytý práve pre nich a namiesto toho, aby v ňom rástli, tak si myslia, že je to prekliatím za neviem čo. A ja sa snažím rásť, hoci v raste je vždy ukrytej aj mnoho bolestí.

IMG_0326 2.jpg

Disociatívna porucha identity je často pomýlená so schizofréniou a naopak. Apritom sú to dve úplne odlišné veci. Ľudia so schizofréniou majú halucinácie, počujú hlasy, majú vidiny, alebo proste klamné predstavy, o ktorých hoci im poviete, že sú klamné, tak oni im naďalej veria, lebo pre nich sú skutočné. Aspoň takto to chápem ja.

Vždy ma veľmi nahnevá, keď niekto človeka, ktorý má “roztrieštenú myseľ” nazvú schizofrenikom. Znejú pritom vážne a múdro sa tvária, ale sú úplne mimo. Najjednoduchšie vysvetlenie tejto “roztrieštenej mysle” je, že počas života sa Ti udiali traumy natoľko ťažké, že ak by sa v tej chvíli trauma neoddelila od Teba, tak by si to možno neprežil. Tvoja trauma sa oddelila od Teba a žila/žije si svoj život ako vie. Je to obranný mechanizmus – takže týmto vopred ďakujem za to, že aspoň Ty, ktorý to čítaš prestaneš ľudí stigmatizovať a nálepkovať diagnózami, ktorým aj IMG_3489.jpgtak nerozumieš a možno ani nechceš rozumieť. Dá sa povedať, že disociatívna porucha identity teda znamená, že v Tebe žije ešte niekto iný – niekto, kto sa rozhodol zachrániť Tvoj život vo chvíľach, ktoré boli sakra ťažké. Ak tých chvíľ bolo viac – hoci nemáš ani len šajnu, že sa stali – tak sa mohol objaviť niekto “nový”. 

Ak máš túto poruchu – tak je možné, že nezvládaš byť medzi veľkým množstvom ľudí – a ak máš byť, tak Ti “prepne” do niekoho iného, kto Ťa tým zachráni pred Tvojim zahanbením.

Fotky som vybrala jednoducho tak, že sú to “selfie” – neznamená to, že takto vyzerám vtedy, keď som niekým iným… jednoducho som nechcela zverejňovať fotky iných ľudí a tak som našla 14 fotiek seba. Áno, 14 – toľko osobností žije vo mne.

To, prečo som hovorila na začiatku o poklade som myslela vážne. Ak pochopíš, že ich mám 14 kvôli tomu, aby som dnes bola schopná písať tento blog. IMG_5600.jpgAk pochopíš, že mi 28 rokov zachraňujú život. Tak pochopíš, že som našla poklad. DID = dissociative identity disorder – som si do slovenčiny preložila po svojom – digging for identical diamonds – že vyhľadám svoje identické diamanty. Prečo?! Lebo stále som to ja. To, že je ich 14 neznanemá, že sa každý deň oblečiem inak, alebo inak sa učešem, alebo zmením prízvuk… a možno aj hej. Ešte sa s tým celým len zoznamujem, ale celé to ide oveľa jednoduchšie, keď ich prijímaš ako keď ich odmietaš. Veď to je presne ako keď ako alkoholik odmieta, že je alkoholik. Kým si to neprizná a nepôjde na liečenie bude alkoholikom. Alebo sa udeje zázrak a veľmi sa zaprie a prestane piť. Aj to je možné. Ale je možné, aby si zaprel svoju vlastnú existenciu?! Možno áno, keď máš depresie a nevieš ani vstať z postele a telo Ti ochabuje a máš pocit, že zomieraš a pritom je naozaj možné sa z toho dostať. Dôležité je prijať to. Pred prijatím sa deje asi jednoduchá vec – uznávaš, že by to mohlo byť ono.

IMG_5716.jpgMne bola na začiatku diagnostikovaná Hraničná porucha identity. A tak som prečítala asi štyri knihy o tej poruche, aby som vedela ako ďalej. Potom som prešla k inej terapeutke a spoločne sme po asi štyroch rokoch skúmania uznali, že mám disociatívnu poruchu identity. Teda, T. to diagnostikovala a ja som to uznala na základe symptómov. Asi po polkroku som začala prijímať skutočnosť, že tá neuveriteľná spleť emócii, či pocitov možno práve nepatria k danej udalosti v prítomnom čase – ale niekomu vo mne sa pripomenulo to bolestivé a nechce, aby som to zažila znovu tak “prepnem” – hoci v strachu, v plači, trasení sa – alebo niekedy s neskutočne dobrým humorom… nejdem písať ako to začalo. Ale ako sme na to prišli – jednoducho, začala som sa strácať. Prešla som mnoho kilometrov a zrazu mi “preplo” naspäť do 28ročnej a bola som zúfalá z toho, že si vôbec nepamätám, ako som sa tam ocitla.

IMG_6038.jpg

Precestovala som 27 krajín. Študovala dva roky v Dánsku. Do Nórska som chodila dojiť kravy. V Afrike som bola dvakrát na misiách. V Californii som bola na veľmi dobrej návšteve. V Austrálii sa mi páčilo najviac, lebo som mala novú rodinu. Jeruzalem mi bol blízky, lebo ma sprevádzala osoba, ktorá mi vysvetlovala veci úplne inak, akoby som to prijala ja.

Už ako 11ročná som si písala denník – a komunikovala s niekým vo svojom vnútri. Vždy som si myslela, že som jedna z tých, čo majú imaginárneho priateľa. Ale ja som mala skutočného – žil vo mne. Ak poznáš niekoho s touto poruchou, alebo sám ju máš, daj si čas. Nemusíš všetko spraviť naraz. Ja som až pred mesiacom uznala, že môj imaginárny priateľ bol skutočný – žil/žije vo mne. Volá sa Johnny a má päť rokov. Niekedy je ťažké rozpoznať, že rozpráva on, lebo sa naučil rozprávať aj v dievčenskom znení – ako môj synovec Dado zvykol pri svojich troch starších sestrách.

Nemôžem menovať všetkých –  jednak sama som na začiatku spoznávania ich. A nie je dobré, aby som zverejňovala niečo, s čím moje vnútro nesúhlasí. Jednoducho v sebe počuješ, že teraz nie je ten správny čas. Alebo že určite do toho nechoď, neunesieš to a podobne.

IMG_6500.jpgMôj svet sa veľmi zmenil. Zvykla som byť prekladateľ/tlmočník a teraz niekedy hodiny sedím nad slovenským textom a ani za svet neviem, ako to vložiť do anglických slovíčok – nehovoriac o gramatike.

A každému v hlave vyskakuje otázka – je to liečiteľné? Dostaneš sa z toho? Môžem Ti odpovedať presne akoby odpovedal, ktorýkoľvek iný pacient, hoci aj onkologický – verím, že áno. Verím, že integrácia – spojenie oddelených častí nastane, či už úplná, alebo čiastočná. Dôležité je, že dávam svojmu životu šancu.

Prestala som šoférovať, lebo sa bojím, že niekedy si bude chcieť sadnúť na kolená – ako ja kedysi tatovi – a začne šoférovať on. Ale 5ročné dieťa predsa len nepozná pravidlá cestnej premávky. Spravila som to pre seba, aby som žila. A spravila som to pre druhých – aby boli v bezpečí.

Ale aj tak raz budem šoférovať Citroen! A najlepšie Cactus. Nemusíte mi písať o tom, že francúzske autá sú také a onaké… poviem Ti to na rovinu – akoby povedal Mike – “mám v paži”. Mike prišiel do môjho vnútra 13.apríla 2018, lebo môj starší brat mal veľmi ťažkú autonehodu a ja som nevedela uniesť strach z toho, že by som prišla o súrodenca. Moji súrodenci sú mojou jedinou rodinou, ktorá mi ostala potom ako zomreli rodičia, aspoň tak nejak to mám prijaté vo svojom srdci. A tak prišiel Mike. Je s ním celkom sranda. Hlavne počuť jeho názory v niektorých chvíľach a robiť všetko preto, aby som sa nezačala smiať.

IMG_4844.jpg

Je šesť ľudí, ktorým naozaj verím, že mi veria celý tento blog – terapeuti z denného psychiatrického stacionára v Trenčíne.

Potom sú tu traja ľudia, ktorí robia všetko preto, aby pochopili fungovanie môjho života a prijímajú ma stále rovnako, akoby sa nič nezmenilo – moji súrodenci, ich rodiny a predovšetkým ich deti.

Zostalo mi pár priateľov, ktorí sa ma ani na chvíľu nesnažia zmeniť, ktorí sú tu pre mňa dostupní a ktorým vôbec nezáleží na tom, s ktorou osobou práve trávia čas. Jednoducho na mňa hľadia ako na celok – aj keď určite vnímajú tú prepnutosť, ale nehovoria o nej.

A potom sú tu moji čítatelia – Ty. S ktorými sa snažím komunikovať, aby sa zo mňa nestal úplný vlk samotár. Ja mám rada návštevy, aj rozhovory s ľuďmi – telefonáty fakt nemusím, ak nejde o súrodencov, alebo Šašošu, alebo počas krízy moju terapeutku. A vlastne je na Tebe – do ktorej kategórie sa vložíšIMG_4984.jpg.

Poviem Ti od štvrtku som v sebe nosila obrovský hnev. Alebo Mike isto… a Johny má nočné mory. Vybrala som sa na modlitbu – lebo napriek tomu všetkéhomu, čo sa deje, tak verím, že “všetko slúži na dobré, tým ktorí veria”… ja som veriť nikdy neprestala. Ešte stále viem hrať na gitare, či viesť chvály. Ešte stále som schopná tlmočiť. Ale to by ľudia museli uznať, že ma nebudú chcieť zmeniť. A chcieť ma prijať takú, aká som.

Prepáč, ak je tento blog pre Teba pridlhý. Ale chcem napísať o tom, čo sa stalo mne, aby sa to nemuselo stať iným ľuďom s touto diagnózou. S dobrým úmyslom som sa vybrala na modlitbu. Nejdem písať o tom, ako to prebiehalo, ani čo presne robili – ale nemalo to nič spoločné s uzdravením a rozhodne to nebol exorcizmus.

Bola som už celkom stabilizovaná – moje ruky sú plné jaziev, ktoré vznikli neviem kedy, neviem kým. Jednoducho sa dohladkám do krvi, keď mám strach.
IMG_2387.jpg

Nejdem za to obviňovať žiadnu z mojich častí – prečo by som aj… ak sa chceš modliť za ľudí ako som ja, tak Ti iba vysvetlím pár vecí. Keď vidíš, že mi prepne do inej osoby – za žiadnychokolností sa ma nedotýkaj. Môže ma to vystrašiť. Myslím, že Mike by Ti vlepil, nakoľko ma 28 rokov a veľmi ochranný inštikt voči mladším častiam. Ale počas modlitby nevylepil nikomu, iba sa dookola predstavoval. A dookola mu bolo hovorené, že neexistuje. Bola mu držaná hlava a dívala sa mu priamo do očí. Ľudia počas disociácie zvyknú uhýbať pohľadom, alebo skúmať prostredie, uisťujú sa, či sú v bezpečí a čo majú robiť. Ale mne nebolo dovolené uhýbať pohľadom. Mikeovi bolo opakované, aký druh duchov, či démonov v sebe má, alebo je on sám. A poviem Ti – nudil sa. Strašne sa nudil. Za to Johnny chcel ujsť, skrýval sa Mikeovi celý čas za chrbátom a dúfal, že už to skončí. Tiež sa slušne predstavil, dokonca navrhol, že bude miništrovať v kostole… ale čokoľvek povedali bolo akoby ste hádzali perly sviniam. “To, že má niekto kráľovské meno ešte neznamená, že sa počas modlitby nespráva ako sviňa.” s pozdravom Mike. Porušila všetky pravidlá aké sa dali. A narušila mi môj čas, kedy som už konečne mala zahojené rany. Teraz som zase dorezaná IMG_3484.jpg– lebo Johnny skúšal, či naozaj neexistuje – a potešil sa, že mu ešte stále tečie krv. Mike samozrejme Johnnymu rany obviazal. Počas modlitby sa objavila aj Cali (zo slova California) – ale akoby tam ani neprišla. Chcela ísť nakupovať, ale videla, že “tá pipka sa len značkovo oblieka, aby zaujala pozornosť” – pozdravuje 24ročná Cali. Odporúčala jej prečítať si knihu Hranice a kňazovi povedala nech z nej vyženie ducha otravovania.

A či je mne 28ročnej ľúto, že sa to stalo? Veľmi. Už tak skoro “pozvanie na modlitbu” neprijimem. Lebo ja nepotrebujem, aby ste sa ma zbavili, aby ste sa zbavili mojich 14 reálnych osôb – ak chcete, tak normálne strielajte – ale nie slovami a dotykmi a držaním a všeličím… normálne zober do ruky zbraň a zabi ma – to je jediný spôsob ako sa zbavíš mojich častí.

Ak túžiš po mojom uzdravení – reaguj, keď na Teba prehovorím a rozpráva

IMG_1431

j sa o mojich potrebách – myslím, že niektoré časti/osoby sú veľmi komunikatívne a nemajú problém s ľuďmi – no dobre, teraz už majú…

Cestou k uzdraveniu je moja cesta. Nie tá, ktorú mi nanútiš. Ale tú, po ktorej sa odhodlám kráčať. A to znamená, že začnem komunikovať so svojim vnútrom. Že prijimem ich všetkých a budem sa snažiť naplniť ich potreby… potom dôjde k integrácii a budem iba ja… alebo a niektorí iní… ale môže ich byť menej a môžu dobrovoľne sa rozhodnúť, že už ich ochranu nepotrebujem. Niekto má jedného anjela strážneho… ja mám minimálne 14 🙂

A Charlie?! Keď naňho pozerám, občas si myslím, že je to nákazlivé… ale o tom potom.

Posledná vec – ak sa Ti tento blog páčil, zdieľaj ho alebo čítaj dookola…čokoľvek.

Ale dnes som sa rozhodla pre jednu výzvu. Denný psychiatrický stacionár v Trenčíne sa stal pre mňa domovom a terapeuti mi venujú 100% pozornosť… no dobre, ak ide o moju osobnú terapeutku T. tak tá pozornosť je 1249214% – nie, nepreháňam.

Ale vďaka FB sa mi podarilo pre stacionár zohnať 6 ventilátorov – a jeden pre seba 🙂 som ja ale sebecký egoista veru.

Potom som tam doniesla novú gitaru, ktorú mi/im daroval M. – veľká vďaka ešte raz… ja osobne som bola dojatá.

A na poslednej terapii som si uvedomila, že od kedy som nosila holtera, tak som obmedzila pitie kávy, kvôli vysokému tepu. A tak som si uvedomila, že taký dobrý presso-stroj by tam úplne

IMG_3072.jpg

padol vhod. Najlepšie ten, ktorý tú kávu predmelie a aj sa umyje… lebo už len ja im svojim kecaním väčšinou zaberiem všetko voľno, čo majú.

A  tak posledná výzva tohto blogu:

SK1902000000001948107253 – toto je číslo môjho účtu, keď naň pošleš peniaze od 1€ po nekonečno €, tak ten presso-stroj tam budú mať a prestanú piť kávové nápoje ako hovoria správni kávomilci.  Verím, že sa nájde minimálne 100 ľudí z tých mojich 1600 čitateľov, ktorí pošlú aspoň tie 2€… lebo tí terapeuti si zaslúžia oveľa viac ako im je dávané… a viete odkiaľ to viem? Že si zaslúžim oveľa viac? Od nich. A preto si myslím, že oni tiež.

Ďakujem za pozornosť – keby máte otázky, alebo o čom konkrétne písať, jednoducho dajte do komentu 🙂