Aj ja som Dismas.

Viem, že sa občas svet netočí okolo našich predstáv – viacmenej, niekedy o ne ani náhodu neobtrie. Niekedy sa na nás priam všetko sype – “najlepšie”, keď zo všetkých strán naraz, aby sa Ti náhodou neušla príležitosť nadýchnuť sa života. Ale tu sa vždy zaseknem v otázke, či je mojou predstavou byť “dcérou tohto sveta” a mať svoj život usporiadaný podľa predstáv tohto sveta, alebo sa staviam do pozície “dcéry Všemocného Kráľa” a môj život teda nie je zavesený na žiadnych predstavách, ale viere v to, že “Všetko slúži na dobré tým, ktorí veria.” (Rim 8:28) a potom si vždy uvedomím, že ak spoznáš Ježiša/Boha-Otca/Ducha Svätého – jednoducho Trojjediného Boha, dáš Mu bezvýhradné vlastníctvo svojho srdca, vládu nad Tvojim životom, dovolíš Mu, aby Ťa premieňal/formoval podľa Jeho vôle – tak jediné, v čom je možné, že ostaneš zaseknutý je Jeho bezpomiednečné milovanie Teba za všetkých okolností. Ak Mu odovzdáme svoj život a spravíme ten “jediný” krok vpred, ktorý stačí, tak On už odkráča aj tisíce kilometrov naviac, keď budeš pred Ním utekať, len aby Ti pripomenul ten Tvoj prvý krok odovzdania sa.

Už tomu budú dva roky, čo som zložila “službu Bohu” na verejnosti na kliniec a tak si tam odvtedy visí a niekedy už ani neočakávam, že sa to môže zmeniť. Potom som si uvedomila, že aspoň kúsok Boh napriek všetkému pretĺčal počas týchto dvoch rokov viditeľne v mojom živote – a to práve tu v tomto blogu.

Priznám sa, že nie vždy “som to bola úplne iba ja, kto tu písal” – ale to asi každý, kto ma naozaj pozná, alebo ma čítal od začiatku, tak spoznal.

Včera som bola prvýkrát po naozaj dlhom čase “medzi ľuďmi” bez toho, aby som v sebe pociťovala nejaký strach, či úzkosť z toho, že medzi nimi som. Priznám sa, neviem ako sa teraz pohybujú štatistiky návštevnosti Campfestu – ale predpokladám, že minimálne niekoľko tisíc ľudí sa tam objavilo určite. Síce som poctivo s neterami šla trikrát na LCH-Live, lebo tam je klavíristom ich ujo, môj brat Luky, ale keď som videla ako bývalí väzni hovoria o tom, že sú vďační za ten čas, kedy sedeli v base, lebo by inak nespoznali živého Krista – bola som naozaj dotknutá. Spoločenstvo Dismas, ktoré si nesie meno kajúceho sa lotra, ktorý bol ukrižovaný s Ježišom a dostal prísľub, že “ešte dnes s Ním bude v raji” – klobúk dole pred Vami odo mňa.IMG_3157.JPG

A potom som si uvedomila, že keby som sa nikdy neocitla za “štyrmi” stenami psychiatrie (občas som počas skupinových terapií úplne zaspala, tak vlastne môžem povedať, že som tam aj spala), tak nikdy neviem úplne obsiahnuť to dno, o ktorom hovoria ľudia s depresiou, úzkosťami, či inými psychosomatickými, psyciatrickými ochoreniami – alebo len všeobecne ochoreniami.

“Služba Bohu na verejnosti” mi síce stále visí niekde v byte na klinci, alebo gitara na stene – ale asi by som nikdy nepochopila, aké je to stáť pred všetkými s pocitmi úplného odmietnutia, zabudnutia, či stratenosti a prázdnoty. Nehovorím, že takáto je naša realita – hovorím, že takéto môžu byť naše pocity. A chcem len, aby si vedel, že nie si jediný, kto ich kedy mal, alebo má. Je to v poriadku, že existujú – ale ako som už povedala na začiatku – ak dáš raz v živote Bohu svoje áno, ak Mu aj v úplných sračkách dáš šancu – ja som presvedčená o tom, že On sa poženie aj tie kilometre za Tebou, len aby Ti preukázal bezpodmienečnosť lásky.

Poviem Ti, nemám ani najmenšie právo povedať o niekom, že je v niečom na tom horšie alebo menej ako ja… nech sa nachádzaš kdekoľvek – ak si dal Bohu šancu aspoň raz, tak ja verím, že nie si prázdny, stratený, odmietnutý, alebo opustený… toto by Ti On nikdy nespravil. IMG_2985.jpg

Boh je vernejší než ktokoľvek, alebo čokoľvek, čo si v živote kedy mal – tým “čokoľvek” mám na mysli aj svojho Charlieho… síce pri mne verne stojí počas týchto dvoch rokov a tvári sa, že žije iba pre mňa – ale keby s ním zaobchádzam ako niekedy zaobchádzam so svojím Bohom, tak si možno už vyberie oveľa lepšieho majiteľa. Je to síce smutné tvrdenie, že sa občas lepšie správam k svojmu psovi než ku všetkým ostatným – alebo k samotnému Bohu. Ale to iba poukazuje na to, že Ti chcem povedať, že verím, že Tvoje okolnosti (či už duševné, telesné, finančné, akékoľvek) dokážu niekedy naozaj veľmi zaslepiť Tvoje oči, akoby si zarovno strácal sluch a do toho sa Ti ešte aj zatvrdilo srdce. Keď sa niečo takéto mohlo stať tisíce rokov dozadu Izraelitom kráčajúcim po púšti, ktorí prehliadli to, že cez Červené more prešli suchou nohou, alebo že im jedlo padalo z neba, alebo ich sprevádzal oblak a voda im šla zo skál uprostred púšte – ak je možné, že oni prehliadali prítomnosť Boha vo svojom živote – poviem Ti, je to úplne bežné aj pre nás. Pre mňa určite.

Priznávam – nie som ešte vonku z toho môjho psychiatrického kolotoča… ešte ma čaká denný psychiatrický stacionár na 60 dní – od zajtra. To sú také minimálne tri mesiace. O 11 dní mi oficiálne končí platená PNka, invalidný stále v nedohľadne. Keď som už začala šoférovať, tak sa mi na Prdkovi pokazila prevodovka, tak poslušne ma čaká u sestry… hromadia sa mi veci, ktoré by potrebovali vymeniť, či opraviť – ale hovorím si, čo je to v porovnaní s tým. že hoci mi nie všetko úplne fungovalo posledné roky – tak moja viera je stále funkčná a možno ešte stabilnejšia než zvykla byť. 

Občas sa mi v hlave hromadia plány, čo by mohlo byť ďalej – ale o tom niekedy inokedy. Len som chcela, aby si vedel, že rozumiem, že niekedy naša realita vyzerá úplne inak ako nám ju ukazujú naše okolnosti, alebo ako ju prežíva naše srdce. Ja mám stále svoju teóriu o tom, že niekedy okolnosti môžu byť úplne strašideľné a že postoj nášho srdca síce môže byť nastavený na to, že Boh je stále rovnako verný a my mu chceme zostať verný – ale že ešte stále je tu náš duch, ktorý napriek zatvrdnutosti nášho srdca, či ubitosti nášho srdca a jeho zlomenosti, tak on je ten, ktorý je ustavične napojený na Ducha svätého a v tomto prepojení nestojí nikdy nič v ceste. Aspoň toto jediné mi dáva zmysel v tom, prečo ja vlastne ešte stále verím a prečo ešte vždy vyhlasujem, že dobrotivosť a Láska môjho Boha ostáva nemenná.

Je úplne v poriadku mať zlomené srdce a všetko naokolo akoby ešte zlomenejšie – ja Ti tu sľubujem, a to málokedy viem niečo slúbiť – ale toto viem naisto – že Božia láska Ťa doženie, nech si kdekoľvek ďaleko, hlboko, vysoko,… že takto my na nikoho nevieme dosiahnuť, ako môže On na nás.

Týmto chcem poďakovať za všetky Vaše modlitby a pôsty, finačnú či inú podporu – ja vlastne neviem, kde by som dnes bola, keby Vás nebolo. A poviem Vám pri tom objeme liekov, ktorí postupne znižujeme takmer na nič – tak si dnes uvedomujem, že som mnohokrát nebola dostatočne vďačná za to, čo mám – ale naozaj Vám všetkým veľmi ďakujem –  nehovoriac o mojej rodine a Šašoši, ktorá je mojou rodinou… aj ja som vlastne len obyčajný Dismas, v takom trochu občas ešte stále duševnom väzení, ktorý potrebuje počuť, že je pre môj život ešte nádej pre večný život a verím, že sa mi to týmto blogom podarilo posunúť ďalej aj Tebe.

PS: s ďalším blogom prídem skôr ako len “raz za mesiac” a napíšem viac o tom, čo sa ešte stihlo udiať, ale toto mi prišlo oveľa dôležitejšie na teraz.

PS2: Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK1902000000001948107253 (VÚB)

 

 

 

 

 

Svet suchých kostí.

Neviem, či poznáš tú pasáž z Biblie, v ktorej Boh povzbudzoval proroka Ezechiela, aby prorokoval suchým kostiam… aby im prorokoval život. “Nebiblickým jazykom” povedané, aby prehováral nádej do budúcnosti tých, ktorí sú už len suchými kosťami.

anatomy-bali-balinese-1096925.jpgPoznáš to?! Alebo lepšie je asi opýtať sa – stretáš sa často s takými suchými kosťami a hovoríš im o živote – o budúcnosti a nádeji? 

Tento obrázok som síce nefotila, ale niekedy mám pocit, že nemám ďaleko od toho, aby som nafotila niečo podobné. Náš svet je dnes plný suchých kostí. A je naozaj málo ľudí, ktorí by boli rozhodnutí venovať časť kostiam. Sú bez života, bez budúcnosti, nemajú žiadne ciele, nevedia kam sa pohnúť…

Občas mám pocit, že kráčam po cintoríne, kde všetci očakávajú s malinkatou nádejou, že budem patriť k tým, ktorí im povedia, že tá malinkatá nádej je ozajstná. 

Ale poviem Ti pravdu – som jednou z nich. Patrím k suchým kostiam. Možno som niekedy patrila k tým prorokom, ktorí mali zvestovať niečo tým, ktorí o Bohu nepočuli. Alebo potrebovali počuť viac…

Ani neviem, ako sa to udeje – že sa ocitneš na mieste, kde si sa nikdy ocitnúť nechcel. Z piedestálu slávy, kde Ťa všetci počúvali sa zrazu ocitneš na dne tohto svetského cintorína, kde nik nechce počuť o Tvojich dávnych zážitkoch…

Ľudia idú rýchlo s časom. Ich zaujíma, čo sa deje teraz a tu, nie čo sa dialo kedysi niekde… v tomto je tento svet tak veľmi odlišný od toho Božieho. Boh očakáva, že budeme stáť a stavať na Jeho prisľúbeniach. Svet pokiaľ nevidí žiadnu zmenu, tak Ťa len ukladá do priečinku “nepoužiteľnosti”. Vlastne, keby to bolo len o svete. Takto fungujeme aj my kresťania.

Namiesto svätosti sa usilujeme o svetosť.

Svetosť je všade okolo nás, príťažlivá, dosiahnuteľná, hmatateľná, zatiaľ čo svätosť je priam nadprirodzená.

IMG_2455.jpg

Mať disociatívnu poruchu a snažiť sa o svätosť je občas akoby viesť vojnu vo svojom vlastnom vnútri, kde bojuješ Ty proti sebe samému… niektoré časti sa stavajú na Tvoju stranu, iné zase na stranu ostastných. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi sa vieš stratiť “keď zrazu v sebe máš desať odlišných osôb”… myslím, že som sa veĺmi strácala už aj predtým ako som vôbec tušila, že to raz bude takto. Charlie ma vie niekedy z toho celého nejak zachrániť… ale uvedomujem si to, že je to len pes a tento boj je tak trochu ľudsko-nadľudský. 10AD7278-17A3-40EB-A1B7-B015AB0D590C.jpg

Chcem Ti povedať ale drahý priateľ, aby si viac nemlčal. Tento svet je plný suchých kostí a oni potrebujú počuť o nádeji pre ich život. Potrebujú poznať budúcnosť, ktorá nie je tak veľmi zničujúca ako si oni predstavujú.

Chcem Ti povedať, že som jednou z nich a že Ťa potrebujem. Disociatívna porucha osobnosti nie je mojou výhorkou. Skôr by som povedala, že je niekedy mojím prekliatím. Alebo mojím spoločníkom očistcom už tu na zemi… ale tým chcem len povedať, že nie som jediná, ktorá Ťa potrebuje. Ktorá potrebujem počuť o Bohu, ktorý miluje bez podmienok, ktorí nehľadí na naše pády a neúspechy, ktorý miluje stále rovnako.

Ako často hovoríš o tomto Bohu? Ako často o tomto Bohu hovoríš suchým kostiam? To nie je výčitka. Ja sa priznávam, že niekedy som v čase svojej vlastnej pýchy o suché kosti ani len nezakopla, hoci ma potrebovali najviac.

Teraz si “Žnem, čo som si siala…” ale samozrejme, nežnem len zlé veci. Poznám človeka, ktorý je ochotný dennodenne hovoriť o tom, že Boh napriek všetkému na mňa nezabudol a bojuje po mojej strane. Je to zvláštne, pretože verí mojej poruche, pozná po mene veľa z mojich osobností – a napriek tomu nestráca nádej v to, že nemožné je naďalej možné. 

Chcem Ti povedať, že verím, že aj Ty môžeš byť takýmto človekom. Ktorý sa skláňa k suchým kostiam. K niekomu, kto je úplne nadne. K niekomu, kto páchne hriechom, či smrťou a o ničom inom nehovorí, iba sa v tom točí dookola… ľudia potrebujú ľudí, ktorí sú ochotní vstúpiť hoci aj do ich “začarovaného kruhu” nekončiacich katastróf a počuť, že o nich vedia a že sú ochotní katastrofarčiť s nimi. S rozdielom, že do všetkého pozývajú Boha.Či už o tom vieme alebo nie.

Ja nepoznám spôsob akoby som sa mohla danej osobe poďakovať… a čo je ešte horšie,ako sa ospravedlniť a prosiť o odpustenie za všetko, čo sa dialo..

Ale priznávam sa… potrebujem pomoc od ľudí, aby som vedela, že to Boh so mnou nevzdal… lebo moje “káble” napojenia sa na Neho sú akoby pristrihnuté mojimi pádmi. Možno moja suchosť v Tebe spôsobí ešte väčšiu nechuť voči mne… mne je to naozaj ľúto, kam som “sa až dostala”… ale svieť prosím.

Preto Ťa prosím, buď tu pre suché kosti. Viem, že mnohokrát páchneme ničotou. Že náš život je ovplyvnený nejakou závislosťou na látkových, či nelátkových drogách, že nepoznáme svoju skutočnú identitu a hľadáme ju v dúhových obrázkoch. Ja viem, že sme úplne nesympatickí pre Tvoj svet, alebo že už si žiješ svoj sen a nechceš si ho nechať pokaziť ľuďmi ako som ja… ale ja sa priznávam, že to bez Teba nedám. Že to nedám bez Tvojich modlitieb. Nedám to bez toho, aby si mi pripomínal to, čo sa snažím pripomínať všetkým v každom blogu a to to, že Boh je dobrý a je nad všetkým.

Buď tu pre suché kosti, aj keď nevieš, či prinesieš čo i len malé svetlo do ich života. Lebo ja Ti hovorím, ak máš v sebe Svetlo a si ochotný sa oň deliť ďalej, tak neexistuje Temnota, ktorá by Ti ho kedy pohltila.

Neexistuje možnosť, že by Tvoje prokovanie suchým kostiam nespôsobilo nárast nádeje v ich srdci.

Idem si po strašne dlhom čase trochu pocestovať s mojim verným Charliem po prvýkrát… ale napriek tomu, že týždeň nebudem na Slovensku – tak sa nenechaj odradiť a hovor o Božej všemohúcnosti naďalej.IMG_2456.jpg

A ak môžeš, tak sa prosím modli aj za to, aby som konečne dostala invalidný dôchodok… v auguste končím s PN, ktorá mi už teraz nestačí… ale poviem Ti – ten invalidný chcem len brať ako nádej do toho, že môžem znovu pracovať a postupne sa zaradiť do života “normálnych ľudí”….

Ale to bolo trochu mimo misu… prosím nezabúdaj na to, že si Nositeľom Svetla a môžeš spôsobiž zrodenie Nádeje, tam kde už pôda úplne zoschla…

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

 

 

Pozorovateľ.

Niekedy dajú blogy zabrať. Ani neviem prečo. Občas mám aj nápady, že ako začnem a potom si ich držím, kým mi neprídu nové nápady, ako pokračovať ďalej. Tu je jeden z nich:

“Ivi a už si si napustila bazén?” pýtal sa ma jedného dňa Dado.

“Dado, však ja nemám bazén.” odpovedala som prekvapene.6C88FAB6-CECA-47DD-BBE1-DF02F84E0553.jpg

“Ale máš, ja som Ti ho videl.” naliehal Dávidko.

“A kde prosím Ťa?!” pýtam sa teda ďalej prekvapene.

“Veď vo dvore, máš tam aj šmýkaľky!” to už som sa začala smiať. Lebo som pochopila o čom hovorí. Takže áno drahí čítatelia – kupálisko Letka v Novej Dubnici je oficiálne otvorené. Kľudne pri vstupe povedzte, že ma poznáte, ale vôbec v ničom Vám to nepomôže, lebo to vlastne vôbec nie je môj bazén. Ale Dadovi som to už vysvetliť inak nevedela ako tak, že jasné, že ho tam raz vezmem 🙂

To bol ten nápad. A teraz tých veľa myšlienok, ktoré mi chodia hlavou posledné dni:

Chcem sa poďakovať všetkým, čo ste dali hlas môjmu bratovi Lukymu v Eurovoľbách, síce sa tam nedostal, ale na poďakovanie by som nerada zabudla.

Myslím, že ako ľudia dnešného sveta zabúdame veľakrát na to najzákladnejšie, zabudáme prosiť, ďakovať, ospravedlňovať, alebo niekedy už aj pozdraviť. Myslím, že strácame veľmi úctu – voči tomu, čo sme boli naučení, alebo čo nám bolo darované, k svojim blízkym alebo aj sami k sebe.

Občas si pripadám, že za posledný rok som sa stala ešte väčším pozorovateľom tohto sveta než som bola kedykoľvek predtým. Ešte niekedy na gymnáziu ma raz moja profka, dnes už priateľka N. “upozornila” na tento dar, dar pozorovania, ktorý mám a odvtedy som začala svet pozorovať ešte viac. A tak pozorujem potajomky, akým smerom sa tento môj svet hýbe, premieňa, zastavuje, stojí, niekedy veci trvajú a niekedy idú až prirýchlo… ale možno to je len môj pocit a Ty to máš uplne inak.

Po dvoch rokoch vybojovávania si invalidného dôchodku svitá na “lepšie časy” – už mám za sebou psychodiagnostiku, aj nekonečné dohovory s posudkovými lekármi o tom, čo znamená mať disociatívnu poruchu osobnosti. Najväčší problém bol v tom, že napriek psychiatrickým ťažkostiam som nikdy nebola hospitalizovaná. Síce som už zopár razy mala zbalené, ale poviem Ti, som rada, že to tak nemuselo dopadnúť. V tomto je výhoda terapií a toho, že Ťa Tvoji terapeuti po pár rokoch poznajú… priznám sa, že nemám vôbec žiadne predsudky voči ľuďom, ktorí hospitalizovaní sú. Práve naopak, hlavným dôvodom prečo tam nechcem stráviť niekoľko dní je, že som priveľmi prispôsobivá a submisívna osoba – dostanem sa do určitej skupiny ľudí a netrvá dlho a som jednou z nich. Viem si seba predstaviť ako odtiaľ nechcem odísť, lebo tam mám nových priateľov. Čo by nebolo momentálne vôbec zlé, asi skúr naopak. Ale snažím sa zatiaľ udržať si priateľstvá – tie, ktoré mám už dlhodobo – ako tak “aspoň tak prežívajúco”.

Ja neviem, či som hodná titulu “invalida”, viem len to, že posledné dva roky boli sú a pre mňa veľmi zlomené. Asi si dovolím povedať, že viac ako tie predošlé. Nevenujem sa teraz žiadnym prieskumom, ani vyhľadávaniu múdrych slov, netuším, čo sa deje v politike, ani neviem, či môžem povedať, že je nejaký nedostatok v našom sociálnom systéme, či zdravotnej starostlivosti. Naozaj neviem. Z môjho obyčajného pozorovania však vidím, že strácame úctu v tomto svete. A možno len ja v tom svojom malo-veľkom. Možno aj na tom mi kolabuje tak veľa vzťahov, ktoré mám alebo som mala.

Už som nejak pochopila, že nebudem “hviezdiť” rovnakým spôsobom ako počas jedného obdobia deviatich rokov, že tlmočenie nie je niečo, čo by ma vedelo teraz uživiť. Mám niekedy svoje chvíle, keď sa pristihnem pritom, ako sledujem nejaký seriál a zrazu zistím, že netuším, o čom točia. Lebo hovoria anglicky a ja ani neviem, kedy nastal môj prepnutý režim dieťaťa. A tak zaklapnem počítač a idem si kresliť. Zistila som, že hoci ja neviem kresliť, tak niektoré osobnosti vo mne majú naozaj obrovskú predstavivosť a kreslia akoby som to ani nebola ja. Gitaru mám poctivo odloženú a už ani neviem, či som schopná spievania, nieto ešte nejaké zorganizovania seba, či ostatných. Mám pocit, že za posledné obdobie som úspešne zvládla iba jednu vec – pribrať na kilogramoch -niežeby som s tým bola spokojná. Ale svet je proste iný.

Vieš, kým sme mali rodinný dom, tak som mala pocit, že žijem v úplne pohodovom svete. Tichá ulica blízko kostola, superskí susedia, kúsok do lesa… od malička sme chodili sami do školy – teda ja s bratom, ktorí už bol dosť velký na to, aby so mnou išiel. Ale prišlo mi všetko také jednoduchšie ako teraz, keď “žijem v meste”… žijem stále v tom istom meste, ale chýba mi ten pocit bezpečia našej ulice. Keď nám niečo chýbalo, zazvonili sme susedom. Alebo nám susedia niečo len tak dali. Do západu slnka sme chodili kade-tade po vonku… teraz som uprostred neustáleho diania sa niečoho medzi ľuďmi. Prekvapuje ma, že keď idem o šiestej ráno na autobus niekedy, tak už ľudia sedia v krčmách.

Dnes je proste svet iný. Alebo za toto moje vnímanie môže môj duševný stav, alebo naozaj sa strácam nielen aj, ale aj ostatní.  Alebo narastá túžba po sláve namiesto túžby po Láske. Ja neviem, chcela by som, aby som bola schopná prejavovať úctu viac voči ostatným ľuďom. Aby sa dialo niečo v zmysle – ako Ty voči druhým, tak oni voči Tebe. Lebo možno som len ja prestala a preto sa všetko akoby zamrzlo v čase.

Ja stále verím, že Boh si vie všetko použiť na dobré – ak teda Mu dáme príležitosť byť v tom, kde práve sme s nami. Ale niekedy mám pocit, že rozumie naozaj iba On. Potom Mu dám príležitosť na to, aby konal a potom mám pocit, že už ani On neprijímanie pozvanie konať a cítim sa ako na začiatku toho celého – bez spánku, s dostatočným prepínaním do iných osobností, s úzkosťami a so sebapoškodzovaním…

Ale aj tak si myslím, že uprostred toho sa dá ešte nájsť nejaké svetielko nádeje pre viac. A jediný ozajstný spôsob je dovoliť si Ho vidieť. Alebo spozorovať uprostred našej ničoty, prázdnoty, či temnoty.

Vieš, do augusta mám PN, tak verím, že do Augusta sa mi aspoň trochu pohne ten invalidný, lebo budem oficiálne bez prijímu a oficiálne budem asi aj stresovať…

Ale zatiaľ sa snažím aspoň takto… hľadať nádej naďalej. Hoci len obyčajným pozorovaním. Možno sám občas nevieš ako… ale niekedy naozaj stačí osloviť človeka, ktorého stretneš a všimnúť si jeho potrebu, pomenovať ju a spýtať sa, či nejako môžeš pomôcť. Ani nevieš ako veľmi tým človekom zmeníš náhľad na tento svet – hoci ide “len” o predavačku v Tescu.

Ja by som chcela, aby som mala viac úcty voči tomuto svetu. Možno nejde len o slovenský národ. Možno ide len o moje srdce. Možno to musí byť viac úctivé a možno to cítiš rovnako… pýchou, slávou a neustálym vymýšľaním niečoho väčšieho zabudneš na malé veci a malých ľudí. Na youtube možno x-videí o úcte, kde kresťanskí lídri a aj neveriaci, či inakší ľudia hovoria ako “na to” – ale myslím si, že už ani to nestačí – keď viem, že ide o ľudí, ktorých poznám a keby nebolo youtube, tak ani neviem, že ešte sú. Myslím, že ak chceme dosiahnuť nejakú hranicu prejavov úcty, je potrebné začať malými vecami – lebo v tých veľkých sa kráča oveľa jednoduchšie. Tie veľké sú viditeľné a príťažlivé. Tie malé sú občas nepriťážlivé a neviditeľné – ale ak zabudneme na tých malých úplne, postupne stratíme aj náš veľký svet.

A myslím si, že odkedy nežijem obklopená kresťanmi a v neustálom švungu – ako som to mala kedysi – čo bol fakt dobrý život, tak mám pocit, že náš svet je v mnohom veľmi stratený. A Boh by chcel mať ľudí, ktorí budú ochotní sklánať sa k najmenším.

 

 

 

Číslo 4.

Hovorím si, že to ešte stíham – napísať tú dôležitú vec, že Lukáš Ronec na kandidátke za Kresťanskú Úniu s číslom 4 je môj brat. Túto sobotu – 25.máj 2019 budú voľby do europaralamentu a som presvedčená o tom, že stojí to za to ísť voliť a dať môjmu bratovi hlas.

9890C42D-62BC-4DC2-88C2-B21CF5AB3935.jpgLuky je odo mňa o 2,5 roka starší – má 31 rokov a vyrástol v Novej Dubnici. Vo svojom blogu najčastejšie píšem o duševnom zdraví/chorobe a víťazstve, ktoré nám vydobil Ježiš svojim krížom a zmŕtvychvstaním. Ale tento jeden skúsim prepojiť s myšlienkou toho, prečo verím v to, že Luky je hodný Tvojho hlasu.

Od malička je to môj veľký brat. Taký, s ktorým som sa bila, ktorý bol “vždy na vine”, lebo však som mladšia a tak mi to takmer vždy prešlo. Vyrástli sme úplne obyčajne. Ulica plná detí, hrávali sme schovku, alebo kopali loptu, naháňali sa kade-tade po celej Novej Dubnici, kým sa slnko nerozhodlo zapadnúť 🙂

“Pretekali” sme sa v tom, kto bude väčší bordelár doma – v čom asi naďalej vyhrávam. Keď videl smetiarov celý nadšený kričal: “Kamaláti moji, počkajte ma!”. Keďže som ako bábätko dostala zápal mozgových blán, tak veľmi často k nám chodil jeden lekár. Kým bol u nás tento doktor, tak Luky poctivo plakal na obrubníku pred domom, lebo sa ho bál.

Keď som mala 13, jemu bolo 15, tak nám zrazu zomrela mama. Moje spomienky – nakoľko mám disociatívnu poruchu identity, o ktorej sa dočítaš v predošlých blogoch – sú tak trochu disociátivne/oddelené, tak je možné že si nie všetko pamätám tak ako on. Ale pamätám si, ako mi to povedal a ako ma držal v objatí a potom šiel plakať do svojej izby sám. Od malička bol pre mňa veľkým bratom. 

Keď sme mali prvý počítač – 386 alebo 486, neviem presne, tak ma naučil ako na ňom “pracovať” – lepšie povedané – hrať hry 🙂

Vyrástol v úplne obyčajnom prostredí – tatino bol automechanik a pracoval na družstve a mama piekavala torty na svadby a predávala autosúčiastky na Ladu. Rodičia sa nám vždy snažili dať to najlepšie, čo vedeli. Nebolo to vždy ideálne, ale boli sme ich a oni naši.

Luky ma naučil hrať počítačové hry, strávili sme niekedy aj hodiny nad stratégiou Age of Empires. Nikdy som ho v ničom neporazila, ani keď mi dal náskok. Proste bol veľký už ako malý.

Myslím, že ako 14ročný začal hrať na gitare a viesť chvály. Ja som len “z diaľky” sledovala Jeho vernosť Bohu. Často som ho našla na kolenách v izbe ako sa modlí. Nie vždy som rozumela prečo tomu Bohu venuje až tak veľa pozornosti. Ale keď som tomu ako 16ročná porozumela z môjho veľkého brata sa stal môj najlepší kamarát. Naučil ma hrať na gitare, mimochodom je aj skvelý klavírista. Vlastne si neviem predstaviť nástroj, na ktorom by sa nevedel naučiť hrať.

Dnes je súčasťou LCH Live – Lamačských chvál.

Prepáčte, že splietam piate cez deviate – trochu som mu pomáhala s letákmi a plagátmi, tak by som už aj spala, ale zajtra by som už písať o ňom nemala podľa zákona, tak ešte kúsok.

Prečo voliť niekoho s Mickey Mouseom na tričku? Lebo to tričko má odo mňa! 🙂 keď som mu darovala náramok asi z Afriky tak ho nosil do “znosenia”. Keď som mu darovala prsteň, tak ho poctivo nosil, kým sa neoženil – teraz ho nosí na kľúčoch. V malých skutkoch robí veľké veci. 

Luky je veľmi pokorný. Nikdy som ho nezažila rozprávať o niekom druhom ako o niekom, kto by nebol hodný lásky a pozornosti. Dokonca aj keď za ním prišli ľudia s nejakým reklamným produktom, tak ich vždy pozorne počúval a venoval im čas. Ja by som ich niekedy už päťkrát stihla poslať do kelu, ale on počúva.

Ja mám precestovaných síce 27krajín, ale on má precestované tisíce kilometrov služby Bohu a služby blízkym. Sme štyria súrodenci a stratiť mamu a potom neskôr tatina pre nás nebolo jednoduché. Ale zvládame to, lebo máme jeden druhého.

Ako malý spadol z bicykla a rozbil si bradu, pamätám si ako sme ho viezli na pohotovosť – ale poviem Vám, ani už neviem koľko krát viezol on na pohotovosť mňa. Keď mi bolo najťažšie a začínala som chodiť do stacionára, tak som chvíľu bývala s ním a jeho manželkou Kamilkou a dcérkou Emmkou. Spával pri mne na gauči a strážil každý môj chrapot 🙂 Keď bol Charlie šteniatko a do psychiatrického stacionára ma museli každý deň voziť, aby som sa cestou niekam nestratila, tak Charlie druhý poctivo chrápal u neho v kancli. Keď som odišla na dva roky do Dánska, tak sa mi poctivo staral o môjho mopsa Charlieho prvého – hoci nebol jeho veľkým fanúšikom, ale spravil to pre mňa.

Kamilku spoznal počas môjho pobytu v Dánsku, z jeho manželky sa stala jedna z mojich najbližších priateliek a bútľavých vŕb. Majú spolu dcérku Emmku, ktorá vie krásne vysloviť Charlie, ale moje meno je najčastejšie “myš” 🙂 a má z toho nesmiernu srandu. A -ďalší potomok je v brušku, Kamilkinom samozrejme.

Je poslancom v Trenčíne a ja verím tomu, že môže a bude aj poslancom v europarlamente aj vďaka Tebe a Tvojmu hlasu. Viem, že tento blog je úplne jednoduchý… ale myslím, že Lukyho cesta smerom do europarlamentu nebola vždy najjednoduchšia. Ale vďaka nemu som nikdy nepocítila nedostatok vo svojom živote, lebo jeho heslo je, že sa “nepohne bez Božieho požehnania” do vecí, ktorým má čeliť. 

Jeho snom bolo to, čo bolo snom takmer všetkých malých chlapcov – stať sa smetiarom. Myslím, že svojou vernosťou Bohu naozaj očisťuje mnoho smetí okolo seba a aj v tomto svete. Začínal ako obyčajný študent gymnázia, ktorý našiel vášeň pre fotenie a dopracoval sa s Božím požehnaním k tomu, že má svoju firmu.

Už je toho asi aj dosť – jediné, čo som chcela odovzdať týmto všetkým je to, že ak Luky niečo sľúbi, tak to vždy splní. A ešte som ho nezažila, aby bol pohltený pýchou – nezabudne na Teba, ak ho poznáš a priateľa, ktorého si v ňom našiel máš už navždy. Luky to s ľuďmi nevzdáva.

Zoznamka :) “Hľadám si babku.”

Chcela by som mať babku. Nie kvôli tomu, že u babky je vždy navarené a zo svojho dôchodku vždy čo to odloží a odídem odtiaľ s pár korunami. Aspoň takto to fungovalo s mojimi babkami. Chcela by som mať babku, lebo vždy keď prídem cez týždeň do kostola, tak je tam pár babiek a dedkov.

person holding bible with cross

Keď som bola na Veľký Piatok v kostole pri Ježišovom hrobe kľačalo pár babiek s ružencom v rukách a slzách v očiach. Babky, ktoré majú televízor pozerajú sv. omše, keď už nevládzu prejsť do kostola. Tie, ktorým vystačí rádio, tak počúvajú sv. omšu, modlitbu ruženca, alebo kadejaké iné modlitby. Občas si myslím, že našli v Ježišovi to, čo stále väčšina z nás nevie uchopiť. Našli v Ňom v Lásku a nádej v tom, že s Ním budú naveky.

Tajomstvo Veľkej Noci. Takto nejak opisujem svoje prežívanie od kedy sa mi stalo, čo sa mi stalo a stále deje.

IMG_2023.jpgVeľkú Noc nemám spojenú s vajíčkami, kuriatkami, či zajacmi. Dokonca ani s oblievačkou.  Síce s neterami som si kreslila prastiatka s kuriatkom.Ktosi mi raz povedal, že táto tradícia vznikla tak, že ženy, ktoré ohlasovali Kristove zmŕtvychvstanie obliali vodou, aby “sa prebrali” z tohto tvrdenia. Chvíľu sa to bralo tak, že vyšibanie a obliatie žien spôsobí, že budú po celý rok krásne a zdravé. Neviem, dnes v tom viac vidím záujem o peniaze než nejaké prianie lepšieho života. Tak či tak, keď som bola malá, tak som plakala, že nemôžem ísť oblievať, lebo som dievča a ak si to dobre pamätám, tak ma tatino párkrát zobral.

Mám 29 rokov – túto informáciu píšem väčšinou kvôli sebe samej, aby som sa uistila, že som to naozaj ja. Neblogujem o receptoch, cestovaní, či výchove detí. Asi skôr blogujem o Tajomstve Veľkej Noci. Či tým tento blog naberá alebo prichádza o čítateľov som nejak prestala sledovať. Ľudia sa dnes snažia vyhnúť bolesti a zlomenosti.

Ale poviem Ti, zlomenosť aj bolesť sú skutočné. Nemusíš mať zrovna disociatívnu poruchu osobnosti, aby si mi to uveril. Myslím, že každý z nás isté obdobie svojho života prechádza smútkom, zármutkom, bolesťou, či prázdnotou. Sú to len menej použivané slová našich rozhovorov. Počas seminárov, ktoré som tlmočila, Jeff zvykne zdielať to, ako sa zvykneme opýtať niekoho: “Ako sa máš?” a oni alebo my zvykneme odpovedať: “Dobre.” Takto to bolo s jedným človekom z jeho zboru – na druhý deň po tejto odpovedi spáchal samovraždu. Veď sa mal dobre.

Slovo “depka” som prestala používať od kedy som spoznala ľudí s depresiou a od kedy som ju začala prežívať sama. Je to veľmi temné údolie na to, aby bolo ohodnotené zdrobneninkou “depka”. Strácaš sa v ňom celý. Nevieš zachytiť vo svojom živote nič, čo by malo nejakú hodnotu, či zmysel. Dokonca aj priateľstvá – akoby z nich vyprchala krása vzťahu, ktorý kedysi bol živý. Snažíš sa udržať pri živote a niekedy ani nevieš prečo. Deväť rokov som sa stretala so stovkami, ktorí chválili moje tlmočenie, môj spev, vedenie chvál… a zrazu som sa ocitla v momente, kedy som si uvedomila, že to všetko je preč. Tie semináre sú skvelé – hoci v nich prechádzaš bolesťou, ale stretáš sa v nej s Láskou Otca. Ale dnes občas premýšľam, že som bola len maskotom toho celého. Akonáhle som zmizla z pódiového účinkovania akoby sa zem podo mnou prepadla. Ozvalo sa síce mnoho ľudí vďaka facebooku, či zdieľaným kalendárom na moje narodeniny. Ale keď sa ozvali po dlhom tichu akoby v čase svojho temného údolia ani nevieš uchopiť to, či to myslia naozaj vážne.

crucifix

Samozrejme, že Vám všetkým prajem požehnané prežitie Veľkonočných sviatkov a dnešného Kristovho zmŕtvychvstania. Len chcem, aby si vedel, že je v poriadku, ak si napriek dnešnému sviatku neprešiel do radosti. Láska je dnes veľmi málo milovaná. Priznám sa, že sama som nevydržala dlho pri Ježišovom hrobe, lebo sa mi triaslo celé telo, bolo mi smutno z každej preplnej krčmy, či nejakého podniku, plakala som kvôli tomu, že je v kostole pár babiek. Ježišova obeta zmenila môj život a neustále Ho premieňa. Dennodenne sa nám odovzdáva. Jeho výkrik na kríži: “Žísnim.” je stále aktuálny. Myslím, že je čím ďalej tým viac zabudnutý. A niekde uprostred toho nachádzam zmysel svojho bytia. Viac rozumiem Jeho ranám, Jeho obete na Kríži, Jeho umučeniu. Jeho plného odovzdania sa za nás ľudí. Učím sa spájať svoj smútok s tým Jeho.

Prosím nemysli si, že nechcem byť uzdravená. Veľmi po tom túžim. Chcela by som prestať brať tie antidepresivá, hypnotiká, anxiolitiká, či antipsychotiká. Chcela by som byť jedna, či zdravá integrovaná osobnosť. Len mi to nejak trvá. Ťažko sa mi počúva o tom, že to je všetko len v mojej hlave, alebo že môj psychiater chce živiť farmaceutický priemysel. Alebo, že moja terapeutka ma potrebuje ako pacientku. Myslím, že by som ju dopriala hocikomu inému, keby som ju viac nepotrebovala. Nezávisí na nej môj život, ten závisí na Bohu, ale je mi obrovskou pomocou počas mojej Temnoty.

Na Veľký Piatok mi Charlie začal naháňať jedného cyklistu a ten po mne vykríkol: “Boha Krista.” a ja som si len so slzami v očiach povedala, že nech mu je odpustené, lebo nevie, čo hovorí. Ježiš nie je len slovo, ktoré môžme zneužívať, keď sa nám niečo nepodarí. Ježiš je reálny a živý.

Priznám sa, že som dobehla pozeranie filmov za posledné obdobie na zvyšok svojho života. Od januára som ich videla stovky. Je to skvelý patent na odpútanie sa od prítomnosti. Ale nevyrieši to našu bolesť. Moje lieky okrem toho, že pomahájú, samozrejme, že aj zavodňujú a pridávajú chuť do jedla. Včera som sa zúfalo snažila obliecť nejaké kraťase z minulého roka, mám cez 20kg viac než som mala. Snažila som sa zmeniť jedalníček, cvičiť. Ale v disociatívnom fungovaní nie je všetko úplne možné hneď. A tak to opäť len odovzdávam k Jeho krížu. (Alebo pri kríž.)

Obdivujem dokonalo vyzerajúce rodiny v kostoloch,… a žehnám im, aby to vydržalo mnohé ďalšie generácie.

Ale uvedomujem si, že ja nemám babku, ani dedka, či rodičov. Môj život nevyzerá ani z diaľky dokonale. Chodím do psychiatrického stacionára, mám zjazvené ruky a niektoré časti tela, privyrábam si písaním blogov. Ideál… ani zďaleka nie.

Ale mám svojich súrodencov – a ich rodiny. A takto ku koncu blogu chcem len pripomenúť, že 25.mája budú voľby do Europarlamentu a že môj brat je jedným z kandidátov. A v máji mu môžete dať svoj hlas. Veľmi by som si priala, aby sa mu to podarilo, hoci to znamená, že budem s ním ešte menej ako som teraz. Ale túžim, aby aj rodiny mojich súrodencov patrili k tým, ktoré sú šťastné a milované a hlavne ich deti. A aby vedeli, že Kristus za nich naozaj dal všetko.

Tak ešte raz, požehnané Tajomstvo Veľkej Noci nech premieňa aj Tvoje srdce a približuje Ťa viac a viac ku živému Bohu, ktorý je Láska a túži milovať a byť milovaným. 

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

 

29 rokov.

Od dnes mám 29 rokov. Posledné mesiace ani neviem “ako ten čas letí” – jeden moment mám 5 rokov, ďalší 9 rokov a zrazu sa ocitnem v prítomnosti a uvedomujem si, že mi niektoré chvíle jednoducho uleteli. Ale jednej veci sa držím a nepúšťam – skutočnosti, že Boh je ozajstný a prítomný v každom mojom veku, v každej mojej okolnosti, v každom momente. Že je nemenný.

Ubehlo 13 rokov od smrti mamy a 5 rokov od smrti tata. Sú to isté medzníky zármutku a straty, na ktoré sa nezabúda. Vlastne občas sa mi stane, že ani neviem, že tu už nie sú.

A82486F2-DAD5-4D77-A65A-520002FCA092.jpgAle sú aj iné dôležité časové medzníky môjho života. Kedysi som písala o tom, že Dado začal chodiť na klavír a dnes si uvedomujem, že na ten klavír prestal chodiť, lebo pribral a s takou váhou sa nielen na ten klavír dostane, ale už z neho aj zlezie a ešte k tomu, ktovie, či by ho ten klavír dnes uniesol. Vybojoval ako udatný Dávid z Biblie svoj boj s Goliášom menom rakovina a so svojím verným Bohom nad ním zvíťazil. Dnes ho viac zaujíma to, čo dostane za to, keď pôjde vlakom do Bratislavy na kontrolu ako to, že na čo tam vôbec chodí.

Ako keď som bola ja niektorý minulý deň na preventívnej prehliadke u zubárky a v mojom najviac disociatívnom čase mi povedala, že mi vytrhne osmičku – “tu a teraz”. Jediné, čo ma po tomto polhodinovom zážitku zaujímalo bolo, čo za to dostanem. Vybrala som si medveďa, ktorého si psími očami hneď na druhý deň Dado vypýtal a na tretí stratil, ale aj prívesok zubu, ktorý poctivo nosím na svojom ruksaku. To, čo pri disociatívnom fungovaní života pomáha je vcítenie sa do sveta svojich osobností a predstava toho, že “moje deti” si práve prešli vytrhnutím zubu ma viedla k tomu, aby som si pre ne vypýtala odmenu.

Občas sa pozerám na fotky a nerozumiem tomu, ako rýchlo rastú deti mojich súrodencov. Bety je prváčka, Esti bola na zápise, Emmi je vysoká takmer ako Dávidko… niekedy sa pri tom proste “pozastavujem” nad tým, ako je možné, že tak rýchlo rastú, keď tie deti vo mne akoby odmietali rásť.

Je možné aj nemožné. Stačí pozrieť na Charlieho, keď ciká a poviete si, že toto je úplne nemožné a pritom jemu je to úplne bežné.

Okoloidúcich ľudí tým vždy veľmi pobaví. Občas aj mňa, keď je to viac metrov  na predných než kedykoľvek predtým. Ale v tomto má zase môj obdiv detské vnímanie – lebo, keď som dané video ukázala Esti, tak mi hovorí: “No a?! Charlie.” A vôbec sa v tom “nepozastavila”… proste je zvyknutá na jeho cikanie.22B2B80C-D9CE-471D-AD8C-E6E9ECC2B799.jpg

Videla som skvelý film. Vlastne za posledné tri mesiace som pozrela už asi stovky filmov… je to asi najjednoduchší odpúťavač od reality. Už rozumiem, prečo majú ľudia telku a ja nie. Úplne mi v tomto postačuje Netflix. Pozerám na ňom filmy kvôli angličtine, aby som nezabudla na to, že viem prekladať/tlmočiť a aby sa mi angličtina nevytratila z hlavy ako veľa ostatných vecí. Ten film sa volá The zookeper’s wife. Je to podľa skutočnej udalosti – z čias druhej svetovej vojny v Poľsku. Potom ako bola zničená zoologická záhrada, tak sa rozhodnú majiteľ ZOO so svojou manželkou a synom zachraňovať Židov. Trvalo roky a mnohí z nich žili s nimi, mali naučený režim, kedy môžu “vyjsť na svetlo” a kedy musia byť schovaní. Boli priam neviditeľní. Myslím, že dnes mnoho ľudí s duševným ochorením musí čeliť podobnému faktu a hrať hru (ne)viditeľnosti. Je mi z toho smutno. Každému by som dopriala, aby sa na chvíľu ocitol v našom trenčianskom stacionári. Nie ako pacient, zlé neprajem nikomu. Jednoducho ako mlčiaci pozorovateľ toho, ako sa ľudia v bezpečí neboja vyjsť na svetlo. Myslím, že by si každý uvedomil, že nie je rozdiel medzi pacientom a obyčajným pozorovateľom. Sme ľudia, presne ako vy. Naša viditeľnosť je natoľko viditeľná, ako nám dovoľujete vy. Najviac ma dostane, keď niekto tvrí, že “je to všetko len v mojej hlave”, alebo že “sýtim farmaceutický priemysel”… je mi to “ľúto” – ale duševné zdravie je rovnako ozajstné ako to telesné. Je to akoby si beznohému povedal: “To rozchodíš.” Jasné, možno sa naučí chodiť a možno bude behať oveľa rýchlejšie ako doteraz – ale myslím, že priestor na stratu nohy a naučenie sa novým zvykom je veľmi dôležitý. Povedať chorému človeku o tom, že si svoje ochorenie iba vymýšľa nie je cestou k uzdraveniu.

Prosím buďte trochu empatickí k ľuďom, ktorí sa kvôli tomuto dnešnému neprijímaniu stávajú neviditeľnými.

Blíži sa Veľká Noc – a pre mňa je toto asi tá najtemnejšia časť krížovej cesty, kráčanie temným údolím a spájanie svojho smútku s tým Ježišovým občas bolí viac akoby som práve chcela. Človek, ktorý nekráčal v mojich topánkach, alebo v tých Tvojich, tak nikdy neporozumie tomu, o čom naozaj rozprávaš.

Niekedy tu píšem o tom, že ak si neveriaci, tak si môj pisateľský jazyk prelož do svojho. A to platí aj dnes. Moje blogy sú väčšinou svedectvom pre mňa samú – to, do akej miery zasahujú srdce človeka je skôr o tom, ako veľmi im dovolia zasiahnuť. 

Vieš, ďakujem, že čítaš ďalej. To, s čím momentálne najviac zápasím je osamelosť. Často tu spomínam rozdiel v osamelosti a samote. Ale tieto mesiace sa naozaj cítim osamelo. Často plačem nad tým, že som za posledné roky stretla tisíce ľudí počas svojho tlmočenia a mám aj týždne, kedy sa mi neozve nik – ak nerátam rodinu, kam radím svojich súrodencov a ich rodiny a môjho Šašošaurusa, ktorý sa mi poctivo ozve snáď aj každý deň.  Uvedomujem si, že som žila v akejsi duchovnej bubline a realita je niečo úplne iné – ale v skutočnosti, Boh ostáva rovnaký, nemenný. Vlastne je oveľa bližšie v skutočnosti ako sa nám zdá v tej bubline. Či už žiješ v jednom alebo druhom, ver mi, že On je stále ten istý Milujúci a nevzdávajúci sa. Nevzdal to so mnou. Možno raz ako Dado už budem riešiť len to, čo dostanem za to, že pôjdem pozrieť svojich terapeutov 🙂 i keď priznám sa, že znesú oveľa viac než sestrin klavír. Sú to síce tak trochu jednosmerné vzťahy – v zmysle, že o mne vedia asi aj všetko a ja o nich nie a nie niečo vygoogliť – ale poviem Vám, že stoja za to. Sú pre mňa obrovským darom aj v tento narodeninový deň – či už svojou pomotanosťou a jemnosťou, snažiaciou sa vážnosťou, za ktorou sa skrýva starostlivý otec alebo materským objatím – ja si myslím, že oni vedia, o ktorých je reč… ďakujem Vám.

Samozrejme – najväčším darom pre mňa je moja rodina. Sú to odvažní malí a veľkí ľudia, ktorí čelia so mnou tomuto svetu – ale všetci z nás vieme, že vlastne celý ten obrovský boj je víťazný.

Posledná vec, lebo už zvyčajne spávam – v máji budú voľby do Europarlamentu, v ktorých môžete voliť aj za môjho brata Lukáša Ronca. Nie som odborník na politiku, ani moc na dianie sa vo svete – momentálne sa snažím ako tak vytrvať vo svojej vlastnej prítomnosti. Ale som tak trochu “odborník” na ľudské srdce a za to jeho sa pobijem 🙂 

IMG_1755.jpg

 

 

Udomácniť sa.

Ahoj, môj čitateľ,

ako prvé Ti chcem napísať moje ospravedlnenie – prosím odpusť mi moje “prázdnoty” v písaní – nie vždy mám slová, ako vyjadriť to, kde sa práve nachádzam, alebo čo práve preežívam.

Ak si tu nový, alebo si niekto, kto ma číta “poctivo” po každé, keď sa ja “nepoctivo” ozvem, tak Ti chcem poďakovať a chcem, aby si sa v mojom svete pohodlne usadil a cítil sa dobre… len to prosím neprežeň a necíť sa “ako doma”. Nestojí to za to. Aspoň nie na začiatku tohto blogu. Keď nastane tá správna chvíľa, tak Ti poviem a môžeš to skúsiť.

Blogovanie mám zaužívané ako psychoterapeutickú pomôcku v mojom nie vždy podarenom svete. 11.apríla budem mať 29 rokov – takže mi to zaberá už 16 rokov pri pozbieraní rozhádzaných myšlienok a pozvaní druhých do môjho chaosu spôsobom, v ktorom sa to vždy nakoniec nejak uprace. V to sa nádejám aj dnes.

7b090df1-01ef-415d-8d10-70a58204d41a.jpg

 

Písať som začala, lebo mi v 13tich zomrela mama a mňa bolesť zo straty prepísala až k celoslovenským úspechom v písaní. Pravdupovediac k tak veľkým úspechom, že som písať na istý čas prestala a potom vznikol tento blog. Mám diagnostikovanú komplexnú traumu a disociatívnu poruchu identity. Takže v minulosti sa nestalo “len” to, že mi zomrela mama, ale mnoho iných vecí. Ale to momentálne v mojom živote nenesie až takú váhu.

Momentálne ma úplne prevažuje to, že som včera bola úspešne po štvrtýkrát “vyhodená” od posudkového lekára. V skutočnosti ma nehodil. Na takéto veci som už priveľká – ale snažím sa to riešiť tým, že som konečne začala cvičiť.

199dcc9b-5829-42fe-b30d-ca8393d42f36 2.jpg

Tento blog venujem všetkým, ktorí nezapadajú do “slovenského tabuľkového systému” a cítia sa ako chodiaci fantómovia, ktorým niet pomoci – lebo vlastne “neexistujú”. Týmto blogom len chcem potvrdiť svoju existenciu a to, že som stále nažive. Dúfam, že si si aspoň trochu povzdychol so slovami “vďaka Bohu”.

Ak nepoznáš disociatívnu poruchu identity, tak ju veľmi dobre vystihol jeden umelec. Vyzerá asi takto:

IMG_1846.jpg

Hej, vyzerá to hrozivo. Kedysi táto porucha mala príťažlivejší názov: “mnohopočetná”. Vtedy si človek aspoň vedel predstaviť, o čo vlastne ide. Je nás viac. Ja nie som iba Ivonka, žije vo mne Mike, Johnny, Alpha a ešte 11 iných, ktorí sa ešte neodhodlali prezradiť svetu svoje meno v blogovaní. Táto porucha sa často pletie so schizofréniou – lebo väčšina ľudí si myslí, že schizofrenici majú “rozdvojenú myseľ”. Chcem Ti povedať, že to nie je pravda – “rozdvojenú/rozpoltenú/rozštvrťkovanú/rozstovkovanú” myseľ majú ľudia s disociatívnou poruchou. Ľudia so schizofréniou vidia alebo počujú veci, ktoré nie sú skutočné. Ale nie sú “tri-v-jednom”.

Pri disociatívnej poruche identity sa Ti môže stať, že každá Tvoja osobnosť si nesie nejaké ďalšie mentálne ochorenie. Napríklad jedna časť trpí insomniou, zatiaľ čo iná hypersomniou. Čiže sa Ti môže stať, že nespíš vôbec, alebo spíš stále – na základe toho, “ktorá časť je momentálne aktívna, či prítomná“.

Ja som sa dostala k psychiatrovi po prvé, keď som mala 21. Trvalo mi osem rokov, kým som sa priznala so sebapoškodzovaním. Vieš, je úplne možné, že niekedy nevidíme, čo sa naozaj deje v druhom človeku, kým sa neocitneme v jeho svete. Preto chcem od Teba len to, aby si sa pohodlne usadil, ale nie až priveľmi, aby sa Ti môj svet nestal Tvojim.

Diagnostikovali mi vtedy Hraničnú poruchu osobnosti. Tú tento umelec zobrazil takto:

IMG_1847.jpg

Neskôr to bola komplexná trauma, ktorá nie je úplne rovnaká ako postraumatická stresová porucha, ale myslím, že obrázok to vystihuje.IMG_1845.jpg

Po slovensky a kresťansky si túto poruchu definujem ako očistec. Nakoľko je Ťa viac ako “jedna osobnosť”, tak sa počas putovania touto poruchou stretneš s mnohými pádmi svojich osobností. Nie vždy ide o pád “na hubu”, ale veľakrát to ide mimo moje predstavy o tom, čo som kedy naozaj chcela robiť. Jednoducho sa ocitáš vo svete, v ktorom si sa nikdy ocitnúť nechcel. Hodnoty, ktoré uznávaš Ty jednoducho neuznávajú všetky Tvoje časti. Pohybujujú sa od úplnej liberality až po úplnú kontroverznosť. Na jednom konci svojho Ja si svoj život úplne odovzdal Kristovi a niekde na konci ani len netušíš, že nejaké Svetlo môže zažiariť v Tvojej temnote. Tvoja sexualita sa posúva od úplnej asexuality, cez homosexualitu až po nejakú nadsexualitu. Si presvedčený o tom, že si odovzdaným katolíkom a niekto iný v Tebe rebeluje za hranice Tvojho chcenia. Tvrdíš, že sa nevieš hnevať a že hnev je zlá emócia a zrazu nič iné nepocituješ iba nenávisť ku všetkému naokolo. Veríš v to, že máš dostatok a zrazu máš chuť si búchať hlavu o stenu s tým, že to neprežiješ, alebo to reálne robíš. Vieš, že si psíčkar od narodenia celým svojím srdcom – a zrazu si uvedomuješ, že “niečo nie je v poriadku”, lebo premýšlaš nad tým, na čo Ti je pes a kedy už konečne nebude a že Ti je len na príťaž.

To znášam veľmi ťažko. Priznávam.

Toto je Charlie.

IMG_1821.jpg

Je to môj jednoročný mopslík, “moja srdcovka” a môj najbližší priateľ v týchto dňoch. Už si zvykol na moje “prepínania” a vie byť neuveriteľne otravný, keď plačem. Ale poviem Ti, zachraňuje ma tým. Veľmi ma mrzia chvíle, keď o ňom hovorím ako “o tom psovi”, ktorí mi je na príťaž. V skutočnosti je to jeden z najlepších terapeutických psov, akého by som dopriala každému. Myslím, že ma má viac odsledovanú ako ja sama. Keby tak vedel čítať…

Ospravedlňujem sa, že obrázky v tomto blogu sú “trochu viac” dramatické. Ale – chcela som Ti len priblížiť, aké to v skutočnosti je “čeliť” psychiatrickým ochoreniam. Že to vie byť fakt na hovno. Neviem si momentálne predstaviť, čo mám robiť, keď stále narážam na posudkových lekárov, ktorí nepoznajú disociatívnu poruchu identity. Od včera som mala “pár” panických záchvatov – poviem Ti, papierový sáčok Ti pomôže nie len “po opici”, ale aj v iných situáciach… snažím sa to rozdýchať. A je to dosť ťažké.

1d9770b5-b2d1-48ae-82a8-c6164f7eae26.jpg

S touto poruchou sa musíš najskôr naučiť žiť, aby si sa s ňou vedel aj zamestnať. Mám ju diagnostikovanú od októbra 2017 – ale v skutočnosti Ti pri nej nikto nepovie presný čas zrodenia Tvojich ďalších osobností. Zvykla som tlmočiť na seminároch – ale zrazu som zistila, že nie všetky moje osobnosti vedia po anglicky. Takže týmto smerom sa vybrať moc nemôžem momentálne,… mám vyštudovanú misijnú a charitatívnu činnosť – ale mám pocit, že teraz neviem pomôcť sama sebe, nieto ešte druhým. Veľa som toho nacestovala – ale už sa mi stalo, že som sa kamoške stratila a do telefónu jej povedala “Ty vole, ja som v Taliansku” a jej pohotová odpoveď bola “Ty vole, ja som tu s Tebou”. Skoro som si nasadla na loď a odplávala neviem kam. Mám vodičský preukaz, ale raz som skoro dala šoférovať svojej 10ročnej neteri – potom som mala ročnú pauzu, po ktorej som sa znovu odhodlala šoférovať a premýšlam nad tým, že toto svoje remeslo znovu zavesím na klinec, lebo neviem udržať neustálu pozornosť a nikdy neviem, kedy ma prepne. Nemám pod kontrolou svoje osobnosti, priznávam, neviním ich za to, ale asi som potrebovala napísať tento blog, aby bolo jasné – hlavne mne – že sú skutočné. Lebo v časoch, keď si hovorím alebo mi iní hovoria, že lieky nepotrebujem a že som úplne v poriadku, tak tomu uverím do takej miery, že tie lieky brať prestanem a tvárim sa že nič. A potom sa deje nie to, že si nepamätám pár hodín zo dňa, ale som presvedčená o tom, že som terapiu už mesiace nemala – a to ju mám každý týždeň.

Ospravedlňujem sa, ale v tomto blogu nenastane moment, kedy Ti poviem, aby si sa pohodlne cítil ako doma. Dnes nie. Ale pozývam Ťa prečítať si predchádzajúce blogy a tam si nájsť momenty, v ktorých Ti bude dobre.

Ja sa dnes rozhodujem už len pomodliť sa, aby mi dnes lieky na spanie zabrali – lebo včera nezabrali, v tejto poruche nie všetky lieky fungujú na všetky osobnosti. Ale modlím sa naozaj. Nech to vyzerá akokoľvek, tak stále Verím, že Láska, ktorou je Boh víťazí. V tejto vete sa môžeš úplne “udomácniť”…. ale nie nasilu, iba ak chceš. Ešte stále verím, že je lepšie sa udomácniť v Láske než v strachu. Nechcela som Ťa vystrašiť obrázkami, iba som Ti chcela priblížiť, ako sa naozaj mám.

To je odo mňa na dnes všetko.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

Sklamanie vs. výzva k snívaniu

pexels-photo-1366913Počula som jeden príbeh:

Žil raz jeden starý farmár. Jedného dňa mu utiekol jeho jediný kôň. Prišli susedia a povedali: “Ty máš také nešťastie.” On odpovedal: “Možno.” Na druhý deň sa kôň vrátil s tromi ďalšími divokými koňmi.” Prišli susedia a povedali: “Ty máš také štastie!”. Farmár odpovedal: “Možno.” Na ďalší deň sa farmárov jediný syn pokúšal vyskočiť na jedného z nových divokých koňov a skrotiť ho. Kôň ho však zhodil a on si zlomil nohu. Na to prišli susedia opäť a povedali: “Ty máš také nešťastie.” Farmár odpovedal: “Možno.” Na štvrtý deň tohto príbehu išli okolo vojaci a povolávali mladých chlapcov do armády, všimli si však, že farmárov syn má zlomenú nohu a kríva, tak ho obišli. Prišli susedia a znovu povedali: “Ty máš také šťastie.”, a farmár ako vždy odpovedal: “Možno.”

Mňa to veľmi oslovilo. Lebo farmár si uvedomoval, že nie je možné kontrolovať to, čo sa udeje na ďalší deň. V jedno ráno sa zobudím a hovorím si: “Prečo musí pršať, keď je ešte sneh…?!” A v ďalšom okamihu mi prebehne myšlienka o tom, že pršať prestane. Čo predpovedám budúcnosť?! Ha-ha-ha. Predstavujem si scénu leňochoda Flasha z rozprávky Zootropolis. Stačí kliknúť na to ha-ha-ha a scénka by sa Vám mala otvoriť 🙂

Samozrejme, že nepredvídam, čo bude. To nerobí nikto. To nikto nevie. rain-boots-umbrella-wet.jpgAle každý predsa vie, že ako pršať začalo, tak aj pršať prestane, len nevieme kedy. Dážď je predsa dobrý pre našu pôdu, len niekedy až priveľmi depresívny pre našu osobnosť… ale s každým dažďom si vždy môžeme predstaviť to, že prestane.

Dnes som sa už po niekoľký krát zobudila celá od čokoľády. Tak som prala. Do toho mi napísal brat, že ako sa dnes máme. Tak mu vravím, že mi asi v noci chutila tá čokoľáda, čo mi včera doniesol. Lenže on a jeho manželka mi nepriniesli iba samotnú čokoľádu, priniesli mi celý nákup. Na gauči vidím rosypané slnečnicové semiačka, v koši obaly od rôznych čokoľád, na zemi prázdny obal od šunky a párkov (zvyčajne sa delím o všetko s Charliem, ale ten sladké nemá rád)… neskôr píšem bratovi zase, či tie medové koliečka do mlieka doniesli odbalené aj s mliekom. Na čo mi už s úsmevom odpisoval: “Ivi, veď sme šli z Lídla.” Tak si hovorím, že som mala naozaj dobrodružnú noc, z ktorej si prd pamätám, ale isto sme sa s Charliem dobre najedli.

Nakoľko mám disociátivnu poruchu osobnosti, tak už sa viem nad “prežratými nocami” pousmiať. Ale neviem sa pousmiať nad tým, keď niekoho vo svojej “prepnutosti” zraním. Dnes mi mala prísť Šašoša, ktorú som dvakrát po telefóne odmietla a nemám na to žiadny dôkaz okrem jej smsiek o tom, že som to naozaj spravila. Potom sa obviňujem, že som ju zranila – inak – toto sa mi možno deje s viacerými ľuďmi a už mám v sebe všetky predstavy o tom, ako odo mňa odchádza a nebude viac “mojou Šašošou”, lebo však robím samé “nevedomé” hovadiny. Presne pre toto mi súrodenci nehovoria o tom, že sú chorí, alebo sa niečo strašné zase deje… lebo akonáhle som počula o tom, že je chorá moja sestra, tak som vypla na zbytok dňa. Viem, že sú to dôležité informácie, ale lepšie ich znášam od nich samotných z tváre-do-tváre.

IMG_7472.jpgPriznám sa, že potom som zo seba neuveriteľne sklamaná. Moje myšlienkové pochody prúdia tak rýchlo, že jednou z možností bolo: “už nikdy nenapíšem žiadny blog, lebo neviem, či vôbec ten píšem”… pripadám si už fakt chorá. Vlastne som. Veď mám chrípku a beriem antibiotiká. K tomu ešte antipsychotiká, anxiolitiká, hypnotiká a antidepresíva…

Po tom ako pred dvoma týždňami chcela pani posudková všetky správy z každej mojej terapie od roku 2015 som konečne šla na sociálnu poisťovňu. Poctivo som si všetky správy po jednej behom asi 40minút presvietila. Prídem tam a zisťujem, že tá pani posudková, ktorá to chcela už dva týždne nepracuje. Tak im dávam aspoň správy do ruky, že nech ich má ten lekár, ktorý ma bude posudzovať… oni na mňa pozerajú jak na pacientu zo psychiatrie, alebo lepšie povedané – pozerajú na mňa ako pacietni na psychiatrii s otázkou: “A to ste na čo spisovali tak podrobne?!” Ja som myslela, že ma tam porazí. Neporazilo. Stále som tu.

Týmto sa chcem poďakovať všetkým Vám, ktorý ma podporujete finančne – i keď mám pocit, že som stále horší bloger, lebo už čerpám z vlastných úspor a nie z PN alebo príspevkov od druhých… ale naozaj ĎAKUJEM. S PNkou by som to nedala. Bez nej už vôbec nie. Akurát, že teraz musím čakať, kým prídem na rad ďalšiemu novému posudkovému lekárovi a modliť sa, aby vedel, že disociatívna porucha osobnosti je ozajstná a je naozaj občas ťažké s ňou prežiť, nie to ešte žiť.

Sklamanie je občas veľmi bolestivá vec. Niekedy sa zastavím a hovorím si: “Čím som si do kelu zaslúžila práve takúto poruchu?!”… a viem, že je za tým sklamanie – zo seba samej, lebo nezvládam život tak akoby som mala, akoby som chcela. Niekedy sa cítim akoby mi život unikal pomedzi prsty… predovšetkým moje priateľstvá. Ako keď mi kamoška napísala, že ide na Kubu zo školy, do ktorej sme chodili spolu. Táto informácia ma tak obišla ako mnohé iné. Mám pocit, že si ma ľudia dávajú do krabičky “DID, alebo tam by Ivonka isto nešla, alebo to by teraz nedala”… finančne nie, to je pravda. Momentálne isto nie. Ale predstava byť na Kube namiesto ležania pod paplónom a snaženia sa robiť aspoň trochu zábavy Charliemu… ach. Ľudia ma kedysi zvykli pozývať na rôzne akcie. Teraz sa o nich dozvedám, až keď boli. Chcem tu len ujasniť jednu dôležitú vec – s DID nestrácam schopnosti, zručnosti, ktoré som kedy mala. Stále som dobrý prekladateľ, stále viem veľmi dobre anglicky, stále viem hrať na gitare, modliť sa, či viesť chvály… možno by moje úvody do chvál boli trochu melancholickejšie – ale stále verím v Božie Kráľovstvo a v Kristovo víťazstvo na kríži a v zmŕtvychvstaní. To podstatné na tom je – stále som to ja.

Cítim sa sklamane. Ale chcem sa toho zbaviť. Prečo?! Jednoducho preto, že sklamanie robí to, že kradne našu budúcnosť, našu nádej a našu vieru. Jednoducho to zaberá viac miesta ako nádej, alebo nejaké obnovenie… viete, ale Boh je schopný priniesť do života veci, ktoré už neexistujú alebo nikdy neexistovali v našom živote. Dokonca aj vzkriesiť to, čo zomrelo.

Sklamanie Ťa môže zaseknúť na mieste, prebývať v Tebe,… nenechaj sa ním úplne okradnúť. Samozrejme, že som sklamaná, lebo sa nachádzam na mieste, na ktorom som si nikdy nepredstavovala, že budem. Moje sny boli veľmi ďaleko od toho, čo práve teraz žijem. Cítim sa tým občas úplne premožená. Pamätám si chvíle, keď som nebola… “aký bol život farebný a krásny vtedy”… a zrazu je akoby čiernobiely. Asi to poznáš.

Cítim, že som zlyhala, lebo som dnes nezvládla situáciu. Snažila som sa to vysvetliť sebe samej dookola, ale nič nepomáhalo. Až mi Šašoša na moje bolestivé správy napísala: “Ivi, ľúbim ťa.” a zrazu som vedela, že je to v poriadku. Že je v poriadku, že tomu nerozumiem a že je v poriadku, že ani ona tomu nerozumie. Jednoducho sa to stalo, minulosť nevrátim.

Preto tu dávam “výzvu” pre Teba… ale fakt choď do nej len po malilinkatých krôčikoch, ako hovorí moja terapeutka. Iba toľko, čo práve teraz zvládneš.

Začni si písať, o čom snívaš. Bez ohľadu na peniaze, na život, ktorý žiješ, na okolnosti, ktoré Ťa premáhajú, na lásky, ktoré sú nedosiahnuteľné, bez ohľadu na všetko, čo Ti hovorí “stop” v Tvojom snívaní.

Ja snívam o tom, že naučím jazdiť na longboarde. Túžobne očakávam, že začne byť jar, snáď v marci a IMG_1433.jpgže dovtedy sa nejak porieši moja situácia. Alebo túžim Charliemu darovať nového brata – teda, aj sebe. Normálne si snívam o tom, že keď budem mať dostatok peňazí, tak si kúpim ešte jedného psa – francúzskeho buldočka, ktorý sa bude volať Frank. Frankie&Charlie – podľa mňa budú super krochkajúci parťáci. Snívam o tom, lebo keď chodím na terapie alebo do stacionára, tak si so sebou neustále nosím úzkosť z toho, že nechávam Charlieho samého doma. Takto by boli dvaja. Psy bez nosa u mňa proste bodujú. Sú to zvyčajne flegmoši a zvyčajne pes pochytí povahu svojho pána… preto je Charlie schopný prespať celý deň pri mojich nohách a nepýtať sa von. Charlie je momentálne môj najviac obľúbený pes na svete. Už sa ako tak aj naučil spozorovať moje prepnutia a celkom dobre ma vracia naspäť do prítomnosti. Občas síce spôsobom, že šteká jak zmyslov zbavený po mne a ja si až moment na to, ako ho ukľudním uvedomím, že som “tu vlastne nebola”… že som si zase žila život inej osoby. A to som ho na to ani necvičila. Som psíčkar – a myslím, že v tomto mi rozumejú iba psíčkari.. 🙂

IMG_1421.jpg

Myslím, že je čas ísť venčiť a potom spať… ďakujem ešte raz za všetko.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

PS: Keby chceš prispieť na denný psychiatrický stacionár v Trenčíne, tak mi to napíš do poznámky platby.

 

 

 

 

Výška “ich” citov.

Niekedy si hovorím, “čo ak by…”. Aj Ty zvykneš mať rovnaké zmýšlanie? Hovorím tomu denné snívanie… alebo neutíchajúca myseľ. Alebo nikdy nekončiace myšlienky…

Myslím, že každý ma problém sa tak trochu stíšiť, zastaviť, na chvíľu na všetko zabudnúť a iba tak byť. Myslím, že celý problém spočíva v strachu z toho, čo by nastalo v úplnom tichu, osamotení sa, … chaos?! Vôbec nič?! Ja sama neviem. Mám s tým momentálne tak obrovský problém. pexels-photo-326642V stíšení mysle človeka s disociatívnou poruchou identity sa niekedy stane obrovský opak – začneš počuť, tak zreteľne akoby si priložil pohár k stene susedov a tajne načúval, o čom sa rozprávajú. Počuješ rozhovory svojich vlastných osobností… akoby im vôbec nezáležalo na tom, že chceš byť momentálne v tichu. Alebo, že by si už konečne po štyroch dňoch normálne a jednoducho zaspal. Ale nie, oni sa začnú rozprávať práve vtedy, keď Ty potrebuješ byť sám.

Čo ak by mnou nelomcoval tak obrovský strach, že budem zlyhaním, že spravím chybu, že niečo pokazím, niekoho stratím…?

Poviem Ti – od kedy sa takto “verejne odhaľujem”, tak mám pocit, že som čoraz viac zraniteľnejšou a zároveň stále viac zabudnutou. Blog z Teba spraví písateľského hrdinu. pexels-photo-262103Ale to je asi všetko.

Potom zrazu vyjdeš na bojisku a zistíš, že Tvojou jedinou zbraňou je Tvoje odhalené zraniteľné srdce a že nie si schopný bojovať,… že si schopný sa ukrývať. Lebo všetko zrazu vyzerá byť strašideľné a vzdialené…

Neviem prečo, ale stále ma to vracia k filmu Split. A priznám sa – chystám sa do kina na film Glass, kde sa budú opakovať scénky zo Splitu, lebo nielenže tam hrá ten istý herec, ale hrá tam s tou istou Disociatívnou poruchou osobnosti.

Lebo sa mi to neustále stavia do protikladov všetkého, čo som kedy žila. Prečo? Lebo kým som verejne nerozprávala o tom, že mám DID, tak som pracovala pre seminár Otcovo srdce…celých 9 rokov. Od administratívnych úloh, chvály až po tlmočenie. Potom sa to všetko “dosralo” – nezvyknem používať vulgárny slovník, ale presne to sa stalo. Stalo sa, čo sa nemalo. A ja koza som mala počúvať svoju terapeutku, ktorá ide na všetko po “malilinkatých krôčikoch” a nepúšťa sa do veľkých vecí, lebo vidí ako ma to ničí…

A tak mám pocit, že som zase na začiatku. Predstavujem si, že toto je úplne prvý blog v živote.

Čítala som jednú báseň:

IMG_1382.jpg

Niekedy by som už najradšej zakričala: “Haloooooo, som to stále ja.”, len mám pocit, že ten prívlastok DID zo mňa urobil monštrum pre ľudí, s ktorými som zvykla byť skoro stále.

Chcem Vám vysvetliť jednu základnú vec – človek s DID prepína najmä zo stresu, úzkosti, strachu, bolesti, bojazlivosti… neprepína kvôli tomu, lebo chce zničiť Teba, Tvoje dielo, Tvoju hodnotu. Prepína kvôli tomu, že sa cíti, že danú situáciu nezvládne.

Ja mám v sebe asi 5 detí… myslíte si, že by som bola schopná ako dieťa Vám nejak ublížiť? Stále dookola sa mi opakuje zážitok z Otcovho srdca. Bola som tam pozrieť – lebo tí ľudia v tíme – po 9tich rokoch ich máš ako rodinu… chcela som ich vidieť, byť s nimi. Až mi napadlo, že to pozdieľam s účastníkmi, veď som skoro na každom Otcovom srdci držala v ruke mikrofón a hovorila svedectvá. A v tom sa stalo, že jeden z hlavných spíkrov, ktorý mi bol ako duchovný otec po mnohé roky, zobral mikrofón z ruky a zakázal mi hovoriť verejne. Keď som sa spýtala prečo, tak mi povedal: “Lebo neviem kto hovorí, čo ak hovorí Mike, alebo Johnny?!”

Mike a Johnny sú dvaja moji najviac obľúbení alteri. Mike ma dostal do mnohých prúserov, ale ochránil ma pred všemožnými vecami. Neviem si predstaviť svoj život bez Mike-a. Ja viem, že raz zmizne, integruje sa, ale že to nespraví kým vidí, že nie som v poriadku.

Keby som mu dala slovo v tomto blogu napísal by niečo v zmysle: “Chcel som odísť, chcel som to vzdať a nechať Ivonku ísť svojou vlastnou cestou… lebo som tak veľa vecí v jej živote posral. Ale ona mi z ničoho nič odpustila. V stave môjho najväčšieho utrpenia a zranenia mi povedala, že ma potrebuje a ďakuje. Tak som ostal, veď som starší brat pre všetky jej malé deti v nej.” Mike rozpráva a píše anglicky… veľmi ostro. Preložila som ho veľmi mierne. Ale nikdy by nerozprával veci, ktorých motívom by boli zničiť môj život, alebo samotný seminár Otcovo srdce. Je zranený, asi aj ja… veď je môj.

Keby sa k tomu vyjadril Johnny, tak by povedal: “Išjel som tam, lebo sú tam hrački a preljeski ako máme v stacijonári. Ale poslali ma preč. Tak chodím uš len do stacijonára, lebo tam sa ma ludja neboja. Tam ma lubija, lebo som.” Teraz sa naozaj odhaľujem, lebo takto píše Johnny naozaj. Chcela som to opraviť, ale keď chcel písať – trvalo to asi trikrát dlhšie, než by som to dala ja. Lebo ja píšem z pamäti. On hľadal písmenká.

A naozaj s ním súhlasím… viete prečo rada chodím do stacionára? Lebo tam si môžem slobodne – najskôr mi napadlo aj prdnúť, ale myslela som prepnúť… Tam môžem mať strach a nevedieť, čo ďalej so životom. A vôbec mi nedajú na to recept, ani slová povzbudenia – ale stoja pri mne…

Úprimne, v Otcovom srdci má tím asi 50 členov, za posledných 5 rokov tam som stretla možno aj 1000 ľudí ročne… a vieš čo? V reálnom fyzickom kontakte som s Jankou a Lenkou. Ešte občas Romčo, keď ide okolo sa zastaví. Chcem len ujasniť – som presvedčená o tom, že sa za mňa modlia. Že za mňa slúžia sv. omše, alebo o mne hovoria ďalej, aby modlitieb bolo viacej… ale v kontakte  som možno ešte s ďalšími tromi.

Ja ten seminár stále odporúčam… ak nemáš rád objatia, tak to kľudne na začiatku povedz a nemusíš ísť do objatia… až s príchodom do stacionára som si uvedomila, aké ťažké je slovo “ODPUSTENIE” iba počuť, nieto ním ešte prejsť. Tam ním prejdeš za jeden deň. Aspoň v jednej udalosti… ja môžem dookola odpúšťať a stále sa cítim zranená tým, že mi bolo zakázané hovoriť. Že som prestala existovať. Že ma prestali podporovať… až priveľa rokov som tam chodila zadarmo, aby mi dnes prišlo “okej” ísť si týmto drsným životom len s Charliem.

Choďte tam a verím, že zažijete prijatie. Minimálne od mojej Šašoši… lebo ona to inak nevie… ale nik z nich nie je dokonalý. Ani ja som nebola. Preto by mi malo prísť normálne, že už nie som medzi nimi. Ale nepríde mi to tak… vieš, stále viem po anglicky, stále mám schopnosť písať na počítači, stále som schopná hrať na gitare, aj spievať. Dokonca by som niekedy aj chcela viesť chvály…

Ale dnes sa točím v samote a kruhu toho, “čo ak by to nikdy nenastalo?” – Verím Pane 2006, kde som odovzdala svoj život Bohu s dôverou, že budem slobodná. Dva roky by som nestrávila v Dánsku na biblickej škole, lebo by u mňa Biblia nemala žiaden význam… tým pádom by som nikdy ani nešla na Otcovo srdce, lebo by som nemala živý vzťah s Bohom. Ani by som sa neprihlásila na ŠAS, kde som prežila, že mám povolanie do zasväténeho života…a možno by mi nikdy nepreplo, lebo by som na modlitbu za žiadnych okolností nešla. A tým pádom by nikto nikdy neriešil, či som to ja alebo nie som to ja…

Poviem Ti, pre mňa je toto to najhoršie na tom všetkom… “haloooo, som to stále ja…” volanie do ticha ozývajúce sa ozvenou nikoho. Kto sa odváži dvihnúť sa až do výšky mojich citov?!

Robili sme spoločne mandalu v stacionári… je mi úplne jedno aké hinduistické alebo budhistické pozadie to má. Som predsa kresťan. Ten novozákonny, ktorý keď sa dotkne nečistého, tak sa to stáva čistým, prečo by som mala riešiť, či je to nejak inak?!

Najskôr sme kúsok spravili spoločne, potom sme oddelili papiere a každý pracoval na svojom kúsku a potom sme to spojili. Ja prezradím len to, že moja časť je tá čiernobiela… keď som videla to farebno u “kolegýň z ústavu” 🙂 až mi z toho smutno prichádzalo. Že “do paže Ivonka, Ty im to úplne pokazíš svojim smutným svetom”… až sme to spojili a moje srdce žaslo. Každý sme svoju časť roztrhali… akože nechávame to za nami, či aká je pointa mandál. Ale podstatné je, že som si uvedomila, že ak ma nedokážu takto v celku prijať ľudia naokolo, ak to nedokážem ja… tak som skončila.

IMG_1406.jpg

Priatelia, DID je len svet rozkúskovaný na mnoho častí… každý človek s DID, ktorého poznám má rôzne množstvo a rôzne pohlavie a rôzne. vekové kategórie osobností… ak by som hľadela iba na tú jednu, tak by som nikdy nespoznala, aká nádhera sa v nich skrýva. Aká nádhera je ukrytá vo mne.

Ak na to budeme hľadieť z pohľadu amerických režisérov filmu Split, či Glass, tak na nás budeme hľadieť ako na psychopatické monštrá, ktoré chcú ublížiť. V skutočnosti sme len malí/veľkí ľudia, ktorým bolo ublížené.

Môj Charlie vidí aj môj smútok, aj moju radosť, aj môj hnev, aj moju zúrivosť, aj moje nadšenie, moju lásku, moje jazvy… všetko. A nejak sa mu podarilo pospájať si to v jedno a ľúbiť ma celú. A toto je cesta integrácie z môjho pohľadu pre človeka s DID.

IMG_1340.jpg

V čom mi najviac nepomáha moja posudková pani doktorka, ktorá ma trikrát vyhodila, že mi nič nie je… tak teraz usilovne od roku 2015 moja terapeutka T. píše všetky správy z terapií, aby tá pani doktorka mala čo čítať v tieto chladné nočné večery. Mimochodom, terapiu mám “od nepamäti” raz do týždňa… z toho bude kniha!

Takže invalidný dôchodok je stále niekde za hranicami neznáma… lebo však mi nič nie je… 

A keď si toto poviem tak sa ráno zobudím s novými zraneniami na tele – ak vôbec zaspím… takže ešte raz… priatelia, mám disociatívnu poruchu osobnosti a komplexnú traumu. Život nie je vôbec jednoduchý, ale nie je ani pes. Lebo Charlie sa má pri mne veľmi dobre.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

PS: Keby chceš prispieť na denný psychiatrický stacionár v Trenčíne, tak mi to napíš do poznámky platby. Momentálne už sa podarila dodať kanvica, aj tá sranda s filtrom na vodu, chladnička… a chýba vysávač 🙂

 

 

 

Kým chcem byť?!

Premýšľal si niekedy nad tým, že by si dostal šancu vrátiť čas a byť iným človekom, ako si dnes?! Áno, ešte stále pozerám “Once upon a time” – nehovorte to hlavným hrdinom, ale už mi to príde ako telenovela, tak vynechávam niektoré časti. Predsa len seriál so siedmymi sériami je naozaj dlhý. Rozprávkovo-dospelácky seriál o boji medzi dobrom a zlom. 28ročná Emma zrazu získala možnosť byť na strane zlých, lebo ju do toho navliekli a teraz sa ju jej najbližší snažia vrátiť naspäť na stranu dobrých.

Vieš, aj zlí si myslia, že sú superhrdinovia a že robia dobré veci, len so zlým úmyslom, motívom, niekedy si ani len neuvedomujú, že ich za ich konanie niekto považuje za zlých.

Ráno vstaneš a máš možnosť vybrať si. Kým sa staneš?

pexels-photo-346796.jpeg

Mňa vždy chytí za srdce príbeh Kapitána Amerika. Neviem, či ste videli ten prvý film o tom, ako sa vlastne dostal k tým svojim svalom… ale vybral si ho jeden človek, lekár, ktorý chcel dať superschopnosti niekomu, koho si sám vyberie. Vybral si najúbohejšieho vojaka, najchudšieho, malého muža s obrovským srdcom. Keď sa ho veliteľ pýtal, prečo práve on, tak tento lekár len tak zrazu “hodil granát”. Nebol odistený. Ale viete, čo spravili všetci vojaci? Rozutekali sa na všetky strany, aby sa mohli ukryť pred smrťou. Zatiaľ čo tento nič netušiaci Kapitán Amerika sa hodil na granát a vlastným telom sa rozhodol obetovať sa za všetkých. Filmov o hrdinoch je strašne veľa… či od DC Comics, alebo Marvel, alebo od iných… ale život každého hrdinu sa začal akoby z ničoho.

Koho by si si vybral Ty a prečo?

car-superhero-symbol-batman.jpg

Priznám sa, keby položím túto otázku samotnému Kapitánovi Amerika (vôbec neviem ako ho mám skloňovať, ospravedlňujem sa), tak si myslím, že by svoj život nemenil za niekoho iného.

Prečo by aj mal… vybrať si život niekoho iného by znamenalo, že aj tak by niekto iný musel žiť ten Tvoj. Neviem prečo, ale takmer v každom diele “Once upon a time” hovoria vetu “Magic comes with price.” Keď niekto túži, aby sa premenil, alebo sa niečo udialo inak, vždy mu povedia, že ho to kúzlo bude niečo stáť. Teraz nereprezentujem čarodejníkov, ani kúzla, ani nič… iba samotnú cenu. A to, čo Ťa to stojí.

Niekedy tam chcú niekoho zachrániť a cena, ktorú musia zaplatiť je, že ten človek na nich úplne zabudne. A oni sa predsa pre to rozhodnú, lebo chcú, aby žil. Ale on nikdy nebude vedieť, že to spravili pre neho.

Cena, ktorú zaplatil Ježiš na kríži je presne taká istá… nikto z nás netuší tú skutočnú hodnotu toho, čo znamená večný život a tak málokto oň bojuje. Namiesto toho sa snažíme vyjednávať so samotným Bohom – ak sme neveriaci, tak s iným druhom bytia, či nebytia… ale neustále sa snažíme bojovať. Najčastejšie bojujeme sami proti sebe…

Prečo je to tak… netuším.

Niekedy dávno som tu písala o Dave-ovi.  Ja som blogger s disociatívnou poruchou osobnosti a on je vlogger s disociátivnou poruchou osobnosti. Nikdy sme sa nestretli, ale vymenili sme si pár slov. Priznám sa – videla som iba jeho prvé video, potom som chvíľu nepozerala a potom znovu. Chcem Vám len povedať, že mať “DID” (dissociative identity disorder) v sebe nenesie “výhody”, ako si mnohí o nás myslia.

Čo môže byť výhodné na tom, že každú chvíľu pociťuješ pocity, ktoré ani nevieš, prečo zrazu nastali, ktoré ani len nepatria do situácie, v ktorej sa práve nachádzaš, ale niekomu v Tebe to niečo pripomenulo, tak spustí, tak obrovský plač, že máš pocit, že Ti hlavu roztrhá.

Ešte stále si myslíš, že je to výhoda?!

Niekedy Ti prepne v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Niekedy si spletieš sestru spolužiačky tak veľmi, že sa vrátiš do stredoškolských čias a potom nevieš nájsť vlastný dom na ulici, kde si býval…

Čo môže byť na tom výhodné?!

Dave – nežijeme rovnaký život, ani asi nemáme rovnaké hodnoty. Ale chcela by som, aby si vedel, že máš moju podporu v tom, aby si neprestal bojovať – nie sám proti sebe, ale smerom vpred. To, že ľudia píšu všelijaké komenty a nechcú Ťa prijať do skupinovej terapie… neviem, čo na to povedať. Je mi ich ľúto. Lebo nevidia, že v hĺbke Teba a Tvojich osôb si Ty a Teba a aj Tvoje osobnosti to bolí… nevzdávaj to brácho.

Či by som sa s niekým vymenila?! Nie, s nikým, nikdy… nechcela by som, aby niekto prežíval to, čo ja. Aby strácal priateľov lusknutím prsta, aby cítil chronickú prázdnotu, či smútok, alebo bolesť… nie som človek, ktorý by mal nepriateľov, ale keby som mala, ani im by som to nepriala.

Ja neviem, čo s tým všetkým. Občas na Boha kričím, aby už konečne niečo spravil, ale ja vlastne neviem, čo od neho očakávam. Priznám sa, neviem kto zo mňa, či vo mne je veľmi blízko Bohu… vďaka Bohu. Som vďačná. Lebo viem, že som zakorenená na správnom mieste. Viem, že moje motívy nie sú zlé, lebo Božia priazeň ma neopúšťa, ani keď Ho opúšťam ja.

Prečo to robím?! Pretože niekedy je tá bolesť neuhasiteľná a neprekonateľná…

Dobre. Mám dobré vzory. Som z dobrej rodiny – alebo lepšie povedané – moji súrodenci vedia, že Boh nado mnou bdie a že bdie aj nad nimi. Niet sa čoho báť… a predsa sa bojím každý jeden deň. Lebo niekto vo mne sa bojí…

Ale nakoľko som videla svojich súrodencov nevzdávať to jeden s druhým, tak mám vzor, že to nevzdajú ani so mnou. A ja to nevzdám s nimi. Neriešime majetky, nehádame sa o tom, čo má komu patriť, alebo kto má väčšie právo na čo. Nespája nás naše priezvisko, lebo sestre sa už dostalo iné 🙂 spájajú nás naše srdcia, ktoré sú odhodlané bojovať jeden pre druhého do konca. Nie, nechystáme sa zomrieť. I keď priznám sa, že nepoznám človeka s DID, ktorý by to nechcel skončiť. Takže aj to mi občas prebehne hlavou…

Ešte stále však bojujem. Bojujem o náš stacionár – lebo ako Dave hovoril vo svojom jednom videu – niet pre neho miesto s takou poruchou. Pre mňa sa miesto v Trenčíne našlo. Dokonca aj terapeuti, ktorí sú ochotní sa so mnou smiať, hádzať si vankúše, nosiť smiešne ponožky, plakať, byť dojatí – byť tam pre nás takí, akí naozaj sú.

Som v novej skupine – Cesta pokračuje, ľudia sú noví… prvý týždeň by som spravila všetko preto, aby boli naspäť tí starí a dnes už viem, že to vôbec nie je potrebné. Mojou najväčšou ťažobou je hanba. Neustále sa hanbím za to, že DID mám. Keď mi prepne do niekoho iného a potom naspäť vždy sa rozplačem. Lebo vidím svoju terapeutku skákať ako blázon dokolečka a skupinu s ňou a hovorím si – to až takto prekračuje hranice “normálnosti” iba kvôli mne?!

A áno, prekračuje. Už len musíme presvedčiť pani posudkovú doktorku o tom, že to všetko je reálne a že nesimulujem… to vie byť občas zložité. Ale možno mi raz ten invalidný dôchodok uznajú.

Zatiaľ žijem v dostatku – aj vďaka Vám.

Nechcite byť niekým iným… lebo by Vás to mohlo niečo stáť. A to nie je potrebné. Lebo už je za Váš život zaplatené.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu, tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.