Zlomená noha.

Niekedy mám pocit, že slová nestíhajú vyjadriť prežívanie, ktoré máš. Celkom to poznám. Niekedy vôbec neviem opísať “stav”, v ktorom sa nachádzam. Niekedy trvá dlho, inokedy akoby prebehlo niečo mojou mysľou a potom toho už zase niet a niekedy ani neviem, že sa vôbec niečo stalo. Na Slovensku stále nie je Disociatívna porucha identity “kategorizovaná” do tabuliek poznania. Občas je ako scénka z fantasy filmu, inokedy ako čaro rozprávok, iní ju zneužívajú do hororových častí a aj tak môžem povedať, že jej nikto nerozumie natoľko ako tí, ktorí s ňou naozaj žijú.

Ja nos poznám asi len šesť. Šesť ľudí, ktorí sa s touto diagnózou prebojovávajú týmto svetom, v ktorom máme aj tak pocit, že nikto nevie plne uchopiť to, čo vlastne prežívame.

Priznám sa, že mi je vždy ľúto, keď sa nájde “niekto nový”, kto vyjde na povrch s priznaním sa s touto diagnózou. Ale píšem, lebo chcem, aby Slovensko poznalo, že hoci nie sme v tabuľkách poznaní, sme skutoční. Nie sme rozprávkové postavičky, ani hororoví teroristi, nie sme ľudia, ktorí sa snažia zničiť svet tých druhých, alebo ten svoj.

To, že ešte stále patríme do kategórie nepoznaných, neznamená, že nie sme. Sme úplne skutoční, presne ako zdraví ľudia. Presnejšie povedané, ako ľudia, ktorí nikdy nenavštívili psychiatrickú alebo psychologickú pomoc a tak neboli označení nejakou diagnózou. Každému by sa nejaká našla. To je celé tajomstvo “poznania/nepoznania” duševného sveta. 

Mohla by som tu pridať obrovské množstvo fotiek seba a popísať, kde si myslím, že som to bola ja alebo som to nebola 100% iba ja. Pri disociatívnej poruche identity sa totižto stáva jednoducho to, že občas sa časť môjho Ja objaví viac ako ja samotná. Disociácia je zložitý pojem, ktorý ide vysvetliť úplne jednoducho. Je to obranný mechanizmus – čiže v stave, keď sa Tvoje vnútro cíti byť ohrozené niečím naozaj ťažkým, tak sa odpojíš. U niekoho to možno spozorovať aj jednoduchým použitím humoru – rozpráva sa o veľmi ťažkých životných okolnostiach a Ty namiesto toho, aby si im čelil, odbočíš od témy, lebo sa Ti zdá byť ťažká. Možno si to vo väčšine prípadov ani neuvedomíš, ale jednoducho sa odpojíš. Niekomu stačí to odbočenie od témy, iní potrebujú viac. To sme my. Zranení sme všetci ľudia na tejto Zemi. Nepochybujem o tom, že by bol niekto natoľko “dieťaťom šťasteny”, že by ho všetko zlé obišlo. Teda, aspoň dúfam, že pri našom dnešnom slovenskom kalendári sa ešte nevyskytlo aj meno Šťastena – ak náhodou hej, tak som tým nemyslela Teba 🙂 Ak tento pocit ohrozenia nastáva viackrát za sebou – dajme tomu, že Ti niekto v detsve veľakrát ubližoval – tak je prirodzené, že sa udeje to, čo sa udialo nám. Časť našej psychiky akoby prebrala zodpovednosť v tej hrôzostrašnej situácii natoľko, že sa akoby priam odpojila. A takto vzniklo nové “Ja”. Som v tom úplný laik. Nerozumiem psychologickým pojmom viac ako Ty a možno hej. Ale to je úplne jedno. Chcem Ti to vysvetliť najjednoduchšie ako sa len dá. Pojem “Ja” používam len preto, lebo stále ide o mňa. Akurát, že keď sa Ti tá časť psychiky odpojila, tak o tom hneď nevieš a niekedy sa toto môže zopakovať pri viacerých udalostiach v Tvojom živote a tak sa to moje “Ja” rozkúskovalo ešte viac. Ale stále ide o mňa.

Pre anglicky zdatných ľudí je jednoduchšie sa v tejto téme vyznať, lebo inde vo svete existuje mnoho vysvetlení o tom, čo sa vlastne deje. Väčšina z nás prešla obrovskými traumami v detstve, to by si sa dočítal aj v odbornej literatúre. Netýka sa to len spôsobu výchovy, či vyrastania, ale sexuálneho zneužívania, úmrtí blízkych, týrania, úzkostí, výsmechu, paniky a všetkého možného, čím si dnes každé dieťa môže prejsť. Tým len chcem znovu naznačiť, že sme presne takí istí ako ľudia bez nálepky diagnózy.

Pravdupovediac, to, že viem, že je nás na Slovensku viac, mi chvíľami dodáva pocit nádeje v to, že sa s tým dá existovať aj tu.

V minulom blogu som písala o neférovosti tohto nepoznania. A je to naozaj tak. Disociatívna porucha osobnosti by z môjho pohľadu mala byť posudzovaná ako porucha z detstva a nie od času stanovenia diagnózy, alebo času, kedy Ti na úrade konečne dodajú pečiatku o tom, že tú invaliditu máš aspoň na tých 50%, ako sa stalo mne. Samozrejme, že občas prejde hlavou myšlienka, že hneď by si si to vymenil s tým posudkovým lekárom, aby aspoň trochu pochopil, že to, čo prežívaš je naozaj občas hrôza, hoci si dnes už dospelý. Ale poviem Ti, nevymenila by som si to s nikým. Práve kvôli tej hrôze, ktorú mi to občas do života prinesie. Nechcela by som, aby sa v tej hrôze ocitol niekto iný.

Zaberá to síce veľa času, individuálne terapie, skupinové terapie, anonýmne terapie pre sexuálne zneužívané obete z detstva, lieky všetkého druhu, ktoré Ťa mesačne stoja peniaze. Ale ani v najhoršom prežívaní by som to nedarovala nikomu inému z pocitu toho, že niekto si to zaslúži viac. Nikto si to nezaslúži. 

To, že náš sociálny systém nefunguje nie je chybou jednej osoby, skôr nášho štátu a za tým je jednoducho veľa nedorozumenia. Keby v tom bolo pochopenie, keby nás poznali viac, tak by to možno vyzeralo inak. A aj keby to malo stáť na jednej osobe, ani tej by som nechcela dať prežiť to, čo si dnes prežívam ja.

Ale rozumiem tomu, že nikto o tom nechce hovoriť. Takmer nikto nechce hovoriť o bolesti. A tá nevypovedaná bolesť bolí najviac. Ale prečo by aj niekto chcel o nej hovoriť, keď potom z toho vzniká nedôvera. Ťažko sa niekomu uverí to, že mi naozaj aj dnes, pri “obyčajnom preťažení” dokáže prepnúť do 5ročného dieťaťa. Alebo sa ľudia snažia “odlahčiť” našu situáciu slovami ako “veď to ani nie je možné”, “tí lekári chcú z teba len dostať peniaze”, “nemusíš sa toľko spoliehať na to, čo máš vo svojom zdravotnom zázname”. Máš pravdu, nemusím. Ale veď ja viem, čo žijem.

A viem, že je nás viac, ktorí vieme, čo žijeme. Možno je to bolestivý svet plný neférovosti, ale stále tu sme. Možno sa naša psychika snažila zachrániť naše detstvo najlepšie ako vedela, preto sa to stalo. Teda, asi naozaj sa snažila. A ja sa za to neviním. Aspoň dnes nie. Občas aj hej, ale dnes nie. To, čo sa stalo je minulé a dnes som tu a prepínam, ale stále som to ja. Ak nerozumieš slovu “prepínam” je v tom jednoducho to, že občas sa niektorá časť toho môjho skrytého Ja objaví viac ako ja sama, tak môžem reagovať extrémne detsky, vystrašene, úzkostlivo, alebo úplne vypnem. Takto to my máme. Strácame sa v uliciach, ktoré poznáme, občas zabúdame, koľko máme vlastne rokov, alebo ako sa voláme, či kde bývame. Ale stále som to ja.

Všetky tie slová o psychiatroch, či psychológoch už beriem s odstupom, lebo viem, že tí moji ma poznajú a celkom vedia vystihnúť, koľko toho unesiem. Ale to, čo ma naučili najviac je, že ja samú seba poznám najlepšie. Nie som síce teda dieťaťom Šťasteny, ale som Božím dieťaťom. A viem, Komu patrím.

Viera – teda Ježiš Kristus v mojom prípade – je to, čo mi dáva dýchať, hýbať sa a rásť a niesť toto akoby spolu s Ním a je to preto znesiteľnejšie. V tomto mi to celé dáva zmysel. 

So stacionárom na tento rok už budem končiť, budem sa snažiť znovu pracovať, lebo som pochopila, že od nášho štátu dnes netreba veľa očakávať. To nie je výčitka, to je len porozumenie toho, že mi ešte stále nerozumejú. Možno o niekoľko rokov budú práve moje blogy pomocou k tomu, aby ostatní neostali visieť vo vzduchu a z neho “sa aj živiť”… ale píšem skôr preto, lebo viem, že ma čítajú aj ľudia, ktorí sa týmto svetom pretĺkajú práve s disociatívnou poruchou identity. Nie som jediná. Ak by som mohla, pomohla by som im hneď. Ale niekedy ani neviem ako pomôcť samej sebe.

Ale myslím, že to, čo mi najviac pomohlo zo všetkého je práve rozhodnutie nemlčať o tom, čo ma bolí. Zlomená noha potrebuje veľa času na zrastenie, rehabilitácie na rozhodenie a možno už nikdy nebude tak dokonale fungujúca ako bola na začiatku, ale fungovať môže.

A takto nejak fungujem aj ja.

Či už máš alebo nemáš nejakú diagnózu, chcem Ťa len povzbudiť – nemlč viac o svojej bolesti, môže sa stať, že Ti noha zle zrastie a to je niekedy dosť na škodu a s tým sa už potom nedá moc, čo robiť.

A posledná vec – verím na zázraky, verím, že je možné byť z jedného dňa na druhý z tohto kruhu vonku – prečo sa mi práve nedejú neviem. Ale teším sa spoznania toho, že sa dejú iným. Ak ma čítaš od začiatku – tak napríklad vieš, že môj synovec Dávidko je chodiaci zázrak, lebo je uzdravený z rakoviny. Aj moja choroba je len chorobou, ktorá jedného dňa bude znesiteľnelnejšia alebo úplne uzdravená. To je už v Božích rukách. Ja Mu neprikazujem, čo robiť, lebo On vie najlepšie.

Tak prosím, hovor o svojej bolesti, kým Ťa neprerastie.

Fotky tentokrát neboli… ale načo aj, keď som aj tak chcela len prehovoriť 🙂

Čistý štít.

Slovensko je otriasané hlbokým smútkom. Zármutkom. Hlavne po všetkých tých včerajších udalostiach. Pri autobusovej zrážke s nákladným vozidlom zomrelo 12 ľudí, medzi ktorými podľa všetkého boli aj deti. V Revúcej pri záchrane útulku pre psov, ktorý výtapalo zomreli tri ženy. Podľa novín ešte k tomu na Slovensku včera pribudlo ešte päť samovrážd. Včera zomrelo viac ako 20 ľudí, lebo nie o každom sa píše v novinách. Zajtra máme štátny smútok. Neviem, či v tom všetkom možno napísať blog, ktorý by “zahrial ľudí na srdci”.

Sama som smutná. Trágedie sa dejú každý deň.  Viem, že si každý jeden človek prechádza nejakou hlbokou bolesťou. Občas je hmatateľná a viditeľná. Niekedy sa jej nechceme ani len priblížiť. Inokedy zase o nej tajíme tak dlho, kým sa len dá. Len aby svet videl, že sme to zvládli. Alebo jednoducho preto, lebo naša psychika má niekde v sebe vbudovaný systém prežitia. “Spravím, čokoľvek, len aby som prežil.”

Od malých vecí, ktoré nás zatlačia na chvíľu do kúta, až po tie veľké, ktoré nám nedávajú príležitosť normálne sa nadýchnuť.

66DC6070-B48E-4073-8783-D99A39657137.jpg

Asi je hlúpe v tento deň tu splietať to, že Charlie v sobotu zjedol niečo otrávené – čo nebolo len tak náhodou len tak pohodené v tráve. A ja namiesto toho, aby som zaňho chcela bojovať, som jednoducho povedala – “ak v tom mäse boli žiletky, alebo klince, tak ho neoperujte, ale uspite”. Srdce mi búšilo niekde v krku pri týchto slovách. Ale vedela som, že ak má žiť, tak to prežije aj bez toho… a že moja finančná situácia sa stále len zhoršuje a ja by som nemala dostatok na operačné zákroky.

Charlie žije. Chodil tri dni na injekcie a prežil.

Ale neviem, kde sa to v človeku berie, že je schopný do trávy, kde je výbeh pre psov, nahádzať niečo, čo tých psov vyhubí. Ide mi to v úplnom protiklade s tým, prečo tie ženy zomreli.

Samozrejme, že je v našej ľudskej prirodzenosti niekde zakotvené to, že “za to môže vyššia moc” a odsudzujeme Boha za zlo, ktorí sme si my ľudia vykonali sami. Veď prečo by sme súdili seba, keď môžeme všetkých naokolo. A toto sa deje neustále. Či v dnešných dňoch, kedy smúti celý štát, alebo v dňoch, keď smútime úplne osamote vo svojej vlastnej osamelosti.

Ja sa priznávam, že som bola zvádzaná pýchou pozerať sa na tento svet a ľudí v ňom zhora. Z pódia. Alebo z nejakého vyššie položeného myšlienkového neviem čoho. Ale v skutočnosti sme “všetci na jednej ľodi”. A všetko ostatné sa môže rúcať a búriť a my uprostred toho len kričíme na Živého Boha, či naozaj spí, keď sa toto všetko deje… a On? Jediným pohľadom vie upokojiť všetko navôkoľ. Predstavivosť je občas obrovská. Ja mám vo svojom svete tak obrovskú schopnosť fantázie.

Človek by povedal, že za to môže moja diagnóza. Ak si tu prvýkrát – tak disociatívna porucha identity, je niečo, čo mám napísané vo svojom zdravotnom zázname. Vzniká tak, keď máš toho priveľa, čo nevieš uniesť, tak sa časť Tvojho ja akoby odštiepi, rozskúskuje na viac častí, ktoré Tvoju bolesť budú niesť za Teba do takej miery, že na ňu úplne zabudneš. Žiješ životom akoby mnohých osôb a si preto schopný robiť veľa veľkých vecí… až do chvíle, kedy sa tie Tvoje rozkúskované časti nezačnú ozývať s tým, čo je vlastne Tvojou bolesťou.

Chodím do denného psychiatrického stacionára. Každý deň. To je asi samozrejmé. Trávim tam takmer päť hodín denne len preto, lebo sa chcem dostať naspäť tam, kde som bola. Lebo však predsa len mám magisterský titul, precestovaných 29 krajín, viem plynule anglicky, písanie ma baví, hudobne to tiež zvládam,… a zrazu sa objaví bolesť, ktorá je tak neznesiteľná, že máš pocit, že už vlastne nemáš na výber – v tom zmysle, že buď budeš do toho stacionára každý deň poctivo chodiť a pracovať na sebe, alebo skončíš v nemocnici na psychiatrii, alebo ako tých päť ľudí včera. A tak tam chodím.

A zrazu keď už sa Ti podlamujú kolená nad tiahou vlastnej bolesti, tak ešte zistíš, že tých možností výberu naozaj nie je veľa.

Keby si môžem vybrať – som zdravá, tlmočím v nejakej špičkovej firme, prekladám popritom knihy a žijem svoj život ako niekto koho som videla na Neflixe. Bohato a úspešne. Ale naozaj je bohatstvo a úspech to, čo by Ti ten zmysel na život dá?

Ak si nevidel film Chatrč, tak si ho pozri, je tam pekne zobrazené to, ako my ľudia za všetko obviňujeme Boha. Chvíľu Ho nazývame Otcom a v ďalšej chvíli by sme Ho chceli preklínať. A On sa naďalej napriek všetkému správa ako milujúci a spravodlivý. 

brown-and-grey-wooden-house-beside-green-leaf-tall-tree-1365110.jpg

Nemyslím si, že by konal Boh voči mne nespravodlivo. Nespravodlivo sa správame my ľudia, keď si myslíme, že máme naviac ako tí ostatní. Istotne máme naviac. Ale prečo k tomu neustále pribúda to porovnávanie sa s niekým iným?!

V minulých blogoch som písala o tom, že po troch odmietnutiach v Sociálnej poistovni ma po dvoch rokoch čakania konečne uznali za 50% invalidného dôchodcu. Nie je to žiadna výhra. Stále hovorím, že radšej by som ním nebola. Ale niektorými vecmi asi naozaj nepohneme len svojim rozhodovaním sa preto, čím by sme chceli alebo nechceli byť. Niektoré veci sa nám proste stanú a je na nás, akým spôsobom s nimi zabojujeme. Ja som sa snažila. Dali mi 50% nie na moju diagnózu, ale na to, že mi občas prepína do dieťaťa a tak som nezložila psychotesty tak dobre akoby som ich zložila, keby som ich robila ako dospelá. Ale na to oni nehľadia. Človek by povedal, že konajú spravodlivo. Ale ja začínam občas pochybovať občas o spravodlivosti tohto štátu. Alebo sveta všeobecne. Akoby existovali “vyvolení”, ktorým prejde všetko a potom sme tu my, ktorým neprejde takmer nič. Po dvoch mesiacoch mi dnes už konečne prišlo rozhodnutie o tom, že nemám dostatok odpracovaných rokov, lebo ma posudzovali už ako 29ročnú – vtedy sa už posudzuje inak. Keby to začali v tom 2017, kedy som začala s tým všetkým bojovať, tak by stačili dva roky. Veď ja som svoje magisterské skúšky zložila až v 2016. Kedy som mala stihnúť odpracovať tých päť rokov, keď som bola stále študent. Konajú spravodlivo? Ja naozaj neviem. Ale nejdem tu preklínať ani náš štát, ani náš sociálny, či zdravotný systém, lebo tým nič nedokážem.

Pozri si tú Chatrč. Je to naozaj obdivuhodné vidieť, aké je to, keď sa človek má postaviť pred svoje vlastné deti, alebo svojich milovaných a odsúdiť na smrť ich. Nejde to. Možno so mnou nejedná tento svet spravodlivo. Ale ja v tom celom verím, že patrím k tým vyvoleným – lebo si uvedomujem, že som bezpodmienečne a bezprestania milovaná svojim Bohom. 

Som smutná. Z toho, čo bolo včera, mám obrovský súcit voči rodičom, deťom a všetkým, ktorí stratili svojich milovaných. Viem, že to sakra veľmi bolí.

Ale viem aj to, že od bolesti sa nedá utekať večne. Bolesť treba precítiť, dotknúť sa jej. Pochopiť ju. A hovoriť o nej. Tá nevypovedaná, tá bolí najviac. Zlomenosť ma občas rúca ešte viac na dno nepoznaného zúfalstva. Ale ja Ťa chcem dnes povzbudiť, aby si to nevzdával. Nejaká nádej predsa musí existovať. Ježiš nám prisľúbil večný život a to, že tu na zemi budeme konať ešte väčšie divy ako On sám.

Ale hlavne povedal, že po láske nás spoznajú. Ak chcem, aby ma tento svet poznal na základe niečoho, tak chcem, aby ma poznal, ako tú, ktorá sa rozhodla napriek všetkému naďalej milovať svoju rodnú zem, svojich blízkych, susedov, priateľov, ľudí, ktorí ma odmietajú alebo na mňa neviem ako pozerajú. Po láske túžim, aby sme boli poznaní. Láskou chcem, aby sme boli priťahovaní jedny k druhým navzájom.

Moje vnútro je teraz plné zúfalstva a toho, že neviem, ako ďalej… finančne, ľudsky, tak normálne “žiť”.

Niekedy už neviem, čo som kde počula. Ale prvým krokom je asi to, že prijmeme situáciu, v ktorej sme. A teraz nemyslím to, že od augusta nemám príjem a zháňam si písaním kadekomu peniaze. Myslím tú situáciu, že si bezdpodmiečným Darom Lásky pre tento svet. Ak začneš žiť z tohto, ak vykročíš a prijmeš toto, tak som presvedčená, že tým premeníš srdce niekoho, kto bude chcieť mať to, čo máš Ty. Nádej. Vieru, A predovšetkým Lásku, ktorá vydrží všetko.

Je jasné, že mám chuť “nakydať” na všetkých, čo ma “pokazili” a všetko, čo sa mi pokazilo.. ale naozaj by to nič nezmenilo na skutočnosti, že by sa veci v oblasti mojich financií zmenili. Ak sa majú zmeniť, tak sa chcme, aby to bolo preto, lebo je to spravodlivé a ten, kto to uzná, tak bude konať spravodlivo. Bez všetkých tých úplatkov, či iných vecí. Jednoducho rozhodnúť sa pre to “mať čistý štít” v tomto svete… lebo iba taký môže byť odrazom Boha a iba taký môže odrážať Lásku samotnú.

Drž sa. Viem, že si veľa stratil a že tento svet voči Tebe nebol férový.

Ale nad to všetko, ver mi – si Milovaným.

Vnútorná chudoba.

Síce už toľko nekráčam po svete, kráčam aspoň našim mestom. Občas krajom a niekedy sa mi podarí zájsť ešte aj za hranice toho, čo by človek kameňom dohodil. 

bridge-footbridge-path-2257.jpg

Ale je úplne jedno, ktorým smerom sa v živote vyberieš, vždy na ceste postretneš niekoho. Niekoho, komu keď sa pozrieš do očí, budeš chcieť poznať jeho príbeh, jeho vlastné kráčanie, jeho srdce, jeho cesty, kam smeruje a prečo a čo bolo predtým, keď dnes takto hľadí. Mne sa to deje neustále. Najmä v autobuse, keď prechádzam uličkou a pohľad sa mi stretne s človekom – občas je to tak, že sklopí zrak v momente, ako sa vidíme, alebo to spravím ja. A občas sa nám práve preto oči nikdy nestretnú.

Zvedavosť ma núti premýšlať nad svetom takmer každého, kto prejde okolo. A všímavosť vo mne zase pozoruje moje reakcie na tých, ktorých som stretla. Hnev vo mne produkuje strach, hluk ma rozruší, zatiaľ čo láskavý pohľad vo mne vzbudzuje potrebu reagovať láskou tiež.

black-and-white-cardboard-city-1060365.jpg

Napríklad taká chudoba mnou hýbe veľmi. Teraz nehovorím o nezamestnanosti, invalidite alebo všetkom tom ostatnom, čo zvyknem písať. Ešte stále neviem, či má so mnou tento náš štát predsa len nejaké zľutovanie a či mi vôbec nejaké peniaze “dopraje”. Hovorím o vnútornej chudobe, v ktorej si dobrovoľne kráčame každý deň. Lebo posledné týždne si uvedomujem bohatstvo našej krajiny a to, že ho dobrovoľne úplne obchádzame. Neustále.

Moja pamäť mi slúži oveľa horšie ako zvykla. Ale čo si ešte pamätám, tak som sa vo svojom putovaní nikdy nestretla s krajinou podobnej tej našej. Každé naše mesto má kostol. Vlastne možno aj každá dedina.

Čoraz viac si uvedomujem prítomnosť Krista v bohostánku. Prechádza mnou istá bázeň, keď prechádzam okolo kostola, kde je prítomný Boh. Áno, my všetci sme Jeho deťmi. Všetci sme “živými chrámami živého Boha”. Ale myslím si, že nikto z nás by nebol schopný uniesť Veľkosť Boha, ktorá sa odkrýva práve v tom najmenšom, čo si kedy mohol vybrať – v Eucharistickom chlebe.

Vieš trvalo mi to 27 rokov, kým som uverila tomu, že niečo také môže byť vôbec pravdivé, nieto ešte aj skutočné. Brala som to ako “možnosť”, ktorú nám katolíkom ponúka Cirkev, že v rámci všetkého ostatného ešte môžeme aj ísť “na tú oplátku”… vlastne keby dnes ako veľká môžem sebe ako malej povedať viac, tak hneď vymením slovo “oplátka” a poopravím to na “Ježiša”. Podľa mňa je hlúposť nechávať deti vo vedomí toho, že chodia na oplátky a zdieľať sa o tom ako o niečom prirodzenom, keď sa v skutočnosti dejú nadprirodzené veci a Ježiš sa naozaj vteluje, aby mohol byť s nami jedno.

Iné je vnímať Boha z pódia a rozprávať o Ňom a Jeho veľkých skutkoch, ktoré sme počuli od iných, alebo o ktorých sme čítali v Biblii. A iné je nemať možnosť ničoho iného iba kľačať v zadnej ľavici kostola a skúmať, čo sa tam na oltári vpredu deje. A dovoliť Bohu, aby bol on hlavným Konateľom svojej Vôle a sám vysvetloval, čo sa vlastne deje. Ak mi niečo dáva za toto obdobie zmysel, tak je to samotný Boh. A to ako miluje. A ako je ochotný dávať sa. Každý deň nanovo za mňa. A že Mu ja môžem odovzdávať seba samú každý deň nanovo. Pre toto jediné mi nevadí moja diagnóza. Lebo stále verím, že toto je dobré, ktoré si z toho nesiem. Že všetko, naozaj všetko slúži na dobré tým, ktorí milujú Boha. A mňa to celé nabáda ešte k väčšej zamilovanosti si Ho. 

Ďakujem všetkým povzbudzovateľom v tom, aby som pracovala a bola samostnatná a gratulantom ku vzťahu. Byť vo vzťahu s mužom je pre mňa niečo nové, vlastne aj pre neho. Tak sme obaja nováčikovia vo vzájomnej láske a úcte. Ale všetci predsa vieme, že druhý človek nedokáže nasýtiť našu potrebu po Láske, ktorá nám je ponúknutá Bohom. Že vzťah neznamená automatické víťazstvo v mojom duševnom boji. Viem to ja, vie to aj on. Možno to vie najviac odo mňa. Ale hlavné je, že už to vie. A človek je pre človeka obrovskou oporou, hlavne keď sa v človeku stretáte s láskou a stáva sa pre Vás stelesním lásky. A potom už v tom boji nie ste až tak sami, lebo chce bojovať po Vašom boku.

Aj 50% invaliditu môžem brať ako víťazstvo, lebo náš štát nevie uznať, že som už viac ako dva roky takmer na dne… a skúšam robiť veci tak, aby som si aj zarobila a niečo aj mala. Ale v skutočnosti disociatívna porucha identity – nepoznám človeka, ktorý by sa z nej dostal a ktorý by nemal svoje návraty naspäť na dno. Vlastne to vyzerá tak, že všetko je už v úplnom poriadku a potom sa stane, že sa všetko v obrovských návaloch spomienok a emócií zrazu ocitne naspäť – a potom som naspäť na liekoch. Ale verte mi, že sa snažím.

Len som Vás nechcela živiť falošnými predstavami o tom, že je všetko už ako má byť. Ani nie.

Ale odbočila som od témy. Je pravda, že z výšky som nikdy nedohliadla na Boha, ktorý sa skláňa. Videla som mnoho ľudí zdvíhajúcich ruky so zavretými očami, chváliacimi predo mnou… je veľmi jednoduché zabudnúť na Boha, ktorý sa pri našom najväčšom raste skláňa k našim nohám, aby nám ich umyl. Lebo v Jeho očiach čistí sme. Len tie naše cesty nás občas zavedú tam, kam neplánoval, aby sme kráčali. A možno aj plánoval vlastne. Ja neviem. Bez poznania slávy by som nepoznala pýchu a bez poznania pýchy by som nespoznala pokoru. Bez bohatstva by som nespoznala chudobu.

Všetko, čo sa deje, sa deje kvôli niečomu hlbšiemu. Má to svoj zmysel, svoj plán, ktorý väčšinou uchopíme až keď prejdeme všetkým tým najviac temným. Alebo keď prijmeme stav momentálnej temnoty a sme ochotní v nej uvidieť Svetlo. Ježiš prisľúbil, že bude Svetlom, ktoré nepohltí žiadna tma. Tak si myslím, že práve v tom spočíva to neuhasinajúce svetlo našich bohostánkov v kostoloch. Že máme neustály prístup k živému Bohu. A On naozaj nikdy nezhasne.

altar-arch-architecture-218480

Kostoly sú dnes plné prázdnych ľavíc, zatiaľ čo všetky možné semináre, konferencie a iné kresťanské akcie sú tak “vybookované”, že sa tam len ťažko dostaneš.

Ale tým som sa Ťa nechcela odradiť od ničoho kam sa chystáš. Aj ja naďalej fandím mnohým seminárom, konferenciám, či víkendovkám, ktoré sa chystajú a na niektoré sa aj chystám.

Len som Ti chcela povedať, že Ježiš je smädný a že Láska je málo milovaná. Z pohľadu sveta možno klesám na svojich hodnotách alebo v postavení. Z môjho pohľadu som ešte len na začiatku poznania Boha.

Keď budeš najbližšie v kostole, povedz Ježišovi, že chceš poznať Jeho prítomnosť, ktorou prebýva práve tam. Naposledy keď som bola s neterkou na sv. omši, po ktorej bola adorácia, tak sa ma asi po polhodine klačania spýtala, čo sa vlastne robí. Tak som jej len v tichu vysvetlila, že Ježiš je tam na tom oltári teraz prítomný v tej vyloženej sviatosti a ona Mu môže dovoliť, aby ju miloval.

Veď čo iné by chcel, ako to, aby nás mohol milovať.

Vidieť inak.

Vždy tu dávam prísľub o tom, že nový blog bude čoskoro. A čím ďalej tým viac posúvam “deadline” ďalšieho blogu. Človek by to mohol označiť za prokrastináciu – odkladanie vecí na zajtrajší deň, či iný čas. Alebo za “zlyhanie” – nenaplnenie prisľúbených vecí z mojej strany. A ako vždy sa ospravedlňujem za moju neschopnosť plniť, čo sľúbim a že v tom naozaj zlyhávam. Priznám sa, že zrovna to zlyhanie mi najviac rezonuje v hlave za posledné mesiace. A možno to slovo ide s úplným protikladom toho, čo momentálne žijem. Ale náš život a prežívanie nášho života nie vždy kráčajú ruka v ruke rovnakým smerom. I keď sa na tej spoločnej ceste mnohokrát postretnú, ale nie vždy majú rovnaký pohlad na rovnakú vec.

Snažím sa násjť porozumenie svojho vlastného sveta u seba samej. Lebo najťažšie sa mi prijíma asi svoj vlastný príbeh.  Pri druhých príbehoch sa rozčulujem, bojujem, teším sa, smejem sa, plačem, snažím sa, dávam, hľadám spôsoby ako inak by sa dalo robiť veci, aby boli lepšie. V tom svojom mám pocit, že niečo vo mne jednoducho zlyhalo, prestalo fungovať. Viem, že to je úplná blbosť takto zmýšlať. Len niekedy akoby nedávame sebe šancu tam, kde sme druhým dali tých šánc už milión. 

Tak sa tomu učím nanovo – sebaláske. Pohľadu na seba samú, z ktorého ide prijatie a bezpodmienečné milovanie. V živote občas stojíme pred dôležitými rozhodnutiami a občas nám chvíľu trvá kým sa rozhodneme, akým smerom sa teda môžeme vybrať.

Keď bolo Noemu oznámené, že má budovať koráb, tak sa podľa mňa cítil stratenejšie ako ja teraz. Vedel, že má pršať a že on, jeho rodina a “pár” zvierat môže byť a bude zachránených. Asi si viem predstaviť, že by som bola skôr na strane tých posmievajúcich sa, ako na strane tých budujúcich. D9509633-9312-4E4F-BFB6-5F6194E92A1BBožie veci sú pre nás priam nepredstaviteľné. A svet nám priam zastiera oči, aby sme už ani len nedúfali na niečo lepšie. Vstúpiť do neviditeľného si vyžaduje krok viery. A asi neexistuje nič, čo by nám napomáhalo robiť kroky viery. A vlastne možno aj je. Veď viera je z počutia. A keď my počujeme o tom, že zázrak sa udial, tak začíname mať vieru v zázrak tiež. Asi. Nejakým spôsobom nám prináša pocit bezpečia už len to, že vieme, že za nami stojí niekto Veľký.

Občas mám pocit, že môj život je jeden obrovský kolotoč, ktorý sa roztočí a priam ma vymrští na miesta, kde som nikdy neočakávala, že budem. Keď som pred 11 rokmi nevedela, čo so životom, tak som skončila v Dánsku. Mala som obrovský strach, prvé tri dni som tam len plakala s tým, že chcem ísť domov. Až kým nado mnou nezaznelo slovo o tom, že Boh chce prekoreniť môj život nanovo a že nemám utekať. Tak som ostala. Hoci som ani len netušila, ako mi niekto mohol niečo takto “zbrucha” povedať. A tak som neušla. Keď som mala 16 rokov, tak som počula svedectvo svojej kamarátky na jednom festivale a chcela som spoznať toho istého Ježiša, ktorý ponúka slobodu, o akom hovorila ona. Viera je naozaj z počutia.

Občas som zvykla hovoriť, že to v tých 16tich boli také ozajstné počiatky mojej “kresťanskej kariéry”. Veď som sa začala modliť vlastnými slovami. A chodiť na stretká. A všelijaké festivaly, akcie. A potom tá biblická škola. A potom ešte viac festivalov a ešte viac stretiek a spoznávanie nových kresťanov a potom samotná služba na seminároch. Noazaj som si na to všetko zvykla a mám pocit, že som tam v tom celom dianí bola doma a že mi to všetko išlo.

antique-crumpled-crumpled-paper-612800A asi aj išlo. Vlastne keby sa v októbri 2017 nezrútim do plačúceho klbka, tak mi to asi všetko ešte ide. A možno by bol môj svet úplne iný ako je. Ale prednedávnom som si spomenula na jednu víkendovku, ktorú som zažila tesne pred mojím “zrútením sa” s diagnózou Disociatívnej poruchy osobnosti. Jednou z aktivít bolo zobrať do ruky starý kľúč, ktorý mal predstavovať pre nás niečo ako poznanie Otcovho srdca. Vstup do toho, čo pre nás má. Doteraz si pamätám, ako som k nemu kráčala pomedzi tých modliacich sa ľudí a v hlave mi znelo dookola len to, či som ochotná vstúpiť s Otcom aj do sveta, ktorý je plný bolesti. A ja som v slzách na toto pozvanie odpovedala, že áno chcem. Vnímala som vtedy to, že málokto prichádza k Ukrižovanému Kristovi, aby sa Mu staral o rany, že väčšina ľudí ide na stranu kde je v ponuke ten Zmŕtvychvstalý Kristus so svojou mocou a zázrakmi. Mám pocit, že sa mi naozaj na dva roky úplne zatmelo bolesťou a že až pred pár týždňami som začala vnímať zmysel svojej tmy.belief-bible-catholic-267559

A tak môžem s pokojom povedať, že u mňa kresťanská kariéra asi ani nebola. Vždy bol Boh, ktorý si ma vysníval ešte pred stvorením sveta a vedel, že ma chce tu a dnes mať. Krstom som sa stala Jeho dieťaťom. Priznám sa, že ani neviem ako sa to stalo, že som začala prijímať v tretej triede Eucharistiu. Vôbec si to nepamätám. Pamätám si len to, že som Mu na začiatku toho prelomového roka 2017 vyznala, že v Neho neverím a hlavne nie v to, že by sa zmestil do tej malej oplátky. A pamätám si, že som bola tak naplnená Láskou a Milosťou, že od toho momentu som ľutovala každého momentu, kedy som neverila. A od vtedy sa neviem do plna nasýtiť Jeho prítomnosťou a plnosťou, ktorú nám v tomto niečom tak maličkom vlastne ponúka.

Priznám sa, že to považujem za nefér – celé tie posledné dva roky môjho života. Vôbec si to neužívam. Z piedestálu som padla priamo na hubu. A možno kúsok hlbšie. Ale keď dnes vidím význam tmy a toho, že som sa v tom celý čas snažila nachádzať živého Boha a prinášala to k Jeho krížu, tak v tom vidím to “moje” z listu Rimanom, že “všetko slúži na dobré tým, ktorí veria”. Lebo je to tak.

Ale poviem Ti, chce to občas čas. Stále si nemyslím, že by čas hojil naše rany. Ani to, že by bol tento náš svet v niečom fér. Ale určite občas stojí za to hladieť na to všetko iným pohľadom. Veci začnú dávať aspoň trochu zmysel.

Viem, že ľudia s duševnými poruchami ešte stále nemajú na Slovensku hodnotu. Aspoň takto to prežívam ja, čo ich zopár mám. Alebo lepšie povedané – chorí ľudia tu nemajú rovnakú hodnotu ako ľudia zdraví. Včera po dvojročnom snažení sa mi uznali invalidný dôchodok na 50%. To, že vo všetkých ostatných krajoch má disociatívna porucha identity 100% – to už je pre mňa tajomstvom, prečo zrovna moja nie. Keby si môžem vybrať, tak ju nikdy nemám. Naozaj Vám dodáva občas pocit poriadneho zlyhania. Byť dva roky na občas konských dávkach liekov a cítiť sa stále rovnako “vprdeli”. Prísť tým o možnosti, ktoré sú otvorené všetkým tým normálnym ľuďom. Byť bez príjmu a snažiť sa nájsť ľudí, ktorí by mi pomohli na tejto medzistanici… priznám sa, tých 50% nebude ani 100€. Neviem si ani len predstaviť stíhať psychiatrický stacionár s každodennými terapiami a prácu. Ja vlastne neviem, ako to tento náš štát vlastne má rozplánované s ľuďmi ako som ja. Ale asi ani nemá.

Priznávam, IMG_3608 že už 77 dní na mňa prší láska – a vo svojich 29rokoch mám prvého a verím, že aj posledného “frajera”. A že tento príbeh lásky bude hýbať vrchmi v mojom živote a že sa rozbehnem naspäť do normálneho života. Lebo naozaj by som chcela. Aby to zase vyzeralo v mojom živote tak, že má hodnotu a mám v ňom prečo bojovať. A nehladieť na veci, ktoré sa udiali, alebo ako na mňa hladeli, či rozprávali iní. Boh je nad tým všetkým verím.

Len Ťa chcem povzbudiť, aby si nestrácal nádej. Niekedy tme pochopíme, aj keď nebudeme vedieť, či niekedy vôbec skončí. Lebo priznám sa, že neviem, či tá moja má koniec… ale už ju vidím inak.

 

 

 

 

Aj ja som Dismas.

Viem, že sa občas svet netočí okolo našich predstáv – viacmenej, niekedy o ne ani náhodu neobtrie. Niekedy sa na nás priam všetko sype – “najlepšie”, keď zo všetkých strán naraz, aby sa Ti náhodou neušla príležitosť nadýchnuť sa života. Ale tu sa vždy zaseknem v otázke, či je mojou predstavou byť “dcérou tohto sveta” a mať svoj život usporiadaný podľa predstáv tohto sveta, alebo sa staviam do pozície “dcéry Všemocného Kráľa” a môj život teda nie je zavesený na žiadnych predstavách, ale viere v to, že “Všetko slúži na dobré tým, ktorí veria.” (Rim 8:28) a potom si vždy uvedomím, že ak spoznáš Ježiša/Boha-Otca/Ducha Svätého – jednoducho Trojjediného Boha, dáš Mu bezvýhradné vlastníctvo svojho srdca, vládu nad Tvojim životom, dovolíš Mu, aby Ťa premieňal/formoval podľa Jeho vôle – tak jediné, v čom je možné, že ostaneš zaseknutý je Jeho bezpomiednečné milovanie Teba za všetkých okolností. Ak Mu odovzdáme svoj život a spravíme ten “jediný” krok vpred, ktorý stačí, tak On už odkráča aj tisíce kilometrov naviac, keď budeš pred Ním utekať, len aby Ti pripomenul ten Tvoj prvý krok odovzdania sa.

Už tomu budú dva roky, čo som zložila “službu Bohu” na verejnosti na kliniec a tak si tam odvtedy visí a niekedy už ani neočakávam, že sa to môže zmeniť. Potom som si uvedomila, že aspoň kúsok Boh napriek všetkému pretĺčal počas týchto dvoch rokov viditeľne v mojom živote – a to práve tu v tomto blogu.

Priznám sa, že nie vždy “som to bola úplne iba ja, kto tu písal” – ale to asi každý, kto ma naozaj pozná, alebo ma čítal od začiatku, tak spoznal.

Včera som bola prvýkrát po naozaj dlhom čase “medzi ľuďmi” bez toho, aby som v sebe pociťovala nejaký strach, či úzkosť z toho, že medzi nimi som. Priznám sa, neviem ako sa teraz pohybujú štatistiky návštevnosti Campfestu – ale predpokladám, že minimálne niekoľko tisíc ľudí sa tam objavilo určite. Síce som poctivo s neterami šla trikrát na LCH-Live, lebo tam je klavíristom ich ujo, môj brat Luky, ale keď som videla ako bývalí väzni hovoria o tom, že sú vďační za ten čas, kedy sedeli v base, lebo by inak nespoznali živého Krista – bola som naozaj dotknutá. Spoločenstvo Dismas, ktoré si nesie meno kajúceho sa lotra, ktorý bol ukrižovaný s Ježišom a dostal prísľub, že “ešte dnes s Ním bude v raji” – klobúk dole pred Vami odo mňa.IMG_3157.JPG

A potom som si uvedomila, že keby som sa nikdy neocitla za “štyrmi” stenami psychiatrie (občas som počas skupinových terapií úplne zaspala, tak vlastne môžem povedať, že som tam aj spala), tak nikdy neviem úplne obsiahnuť to dno, o ktorom hovoria ľudia s depresiou, úzkosťami, či inými psychosomatickými, psyciatrickými ochoreniami – alebo len všeobecne ochoreniami.

“Služba Bohu na verejnosti” mi síce stále visí niekde v byte na klinci, alebo gitara na stene – ale asi by som nikdy nepochopila, aké je to stáť pred všetkými s pocitmi úplného odmietnutia, zabudnutia, či stratenosti a prázdnoty. Nehovorím, že takáto je naša realita – hovorím, že takéto môžu byť naše pocity. A chcem len, aby si vedel, že nie si jediný, kto ich kedy mal, alebo má. Je to v poriadku, že existujú – ale ako som už povedala na začiatku – ak dáš raz v živote Bohu svoje áno, ak Mu aj v úplných sračkách dáš šancu – ja som presvedčená o tom, že On sa poženie aj tie kilometre za Tebou, len aby Ti preukázal bezpodmienečnosť lásky.

Poviem Ti, nemám ani najmenšie právo povedať o niekom, že je v niečom na tom horšie alebo menej ako ja… nech sa nachádzaš kdekoľvek – ak si dal Bohu šancu aspoň raz, tak ja verím, že nie si prázdny, stratený, odmietnutý, alebo opustený… toto by Ti On nikdy nespravil. IMG_2985.jpg

Boh je vernejší než ktokoľvek, alebo čokoľvek, čo si v živote kedy mal – tým “čokoľvek” mám na mysli aj svojho Charlieho… síce pri mne verne stojí počas týchto dvoch rokov a tvári sa, že žije iba pre mňa – ale keby s ním zaobchádzam ako niekedy zaobchádzam so svojím Bohom, tak si možno už vyberie oveľa lepšieho majiteľa. Je to síce smutné tvrdenie, že sa občas lepšie správam k svojmu psovi než ku všetkým ostatným – alebo k samotnému Bohu. Ale to iba poukazuje na to, že Ti chcem povedať, že verím, že Tvoje okolnosti (či už duševné, telesné, finančné, akékoľvek) dokážu niekedy naozaj veľmi zaslepiť Tvoje oči, akoby si zarovno strácal sluch a do toho sa Ti ešte aj zatvrdilo srdce. Keď sa niečo takéto mohlo stať tisíce rokov dozadu Izraelitom kráčajúcim po púšti, ktorí prehliadli to, že cez Červené more prešli suchou nohou, alebo že im jedlo padalo z neba, alebo ich sprevádzal oblak a voda im šla zo skál uprostred púšte – ak je možné, že oni prehliadali prítomnosť Boha vo svojom živote – poviem Ti, je to úplne bežné aj pre nás. Pre mňa určite.

Priznávam – nie som ešte vonku z toho môjho psychiatrického kolotoča… ešte ma čaká denný psychiatrický stacionár na 60 dní – od zajtra. To sú také minimálne tri mesiace. O 11 dní mi oficiálne končí platená PNka, invalidný stále v nedohľadne. Keď som už začala šoférovať, tak sa mi na Prdkovi pokazila prevodovka, tak poslušne ma čaká u sestry… hromadia sa mi veci, ktoré by potrebovali vymeniť, či opraviť – ale hovorím si, čo je to v porovnaní s tým. že hoci mi nie všetko úplne fungovalo posledné roky – tak moja viera je stále funkčná a možno ešte stabilnejšia než zvykla byť. 

Občas sa mi v hlave hromadia plány, čo by mohlo byť ďalej – ale o tom niekedy inokedy. Len som chcela, aby si vedel, že rozumiem, že niekedy naša realita vyzerá úplne inak ako nám ju ukazujú naše okolnosti, alebo ako ju prežíva naše srdce. Ja mám stále svoju teóriu o tom, že niekedy okolnosti môžu byť úplne strašideľné a že postoj nášho srdca síce môže byť nastavený na to, že Boh je stále rovnako verný a my mu chceme zostať verný – ale že ešte stále je tu náš duch, ktorý napriek zatvrdnutosti nášho srdca, či ubitosti nášho srdca a jeho zlomenosti, tak on je ten, ktorý je ustavične napojený na Ducha svätého a v tomto prepojení nestojí nikdy nič v ceste. Aspoň toto jediné mi dáva zmysel v tom, prečo ja vlastne ešte stále verím a prečo ešte vždy vyhlasujem, že dobrotivosť a Láska môjho Boha ostáva nemenná.

Je úplne v poriadku mať zlomené srdce a všetko naokolo akoby ešte zlomenejšie – ja Ti tu sľubujem, a to málokedy viem niečo slúbiť – ale toto viem naisto – že Božia láska Ťa doženie, nech si kdekoľvek ďaleko, hlboko, vysoko,… že takto my na nikoho nevieme dosiahnuť, ako môže On na nás.

Týmto chcem poďakovať za všetky Vaše modlitby a pôsty, finačnú či inú podporu – ja vlastne neviem, kde by som dnes bola, keby Vás nebolo. A poviem Vám pri tom objeme liekov, ktorí postupne znižujeme takmer na nič – tak si dnes uvedomujem, že som mnohokrát nebola dostatočne vďačná za to, čo mám – ale naozaj Vám všetkým veľmi ďakujem –  nehovoriac o mojej rodine a Šašoši, ktorá je mojou rodinou… aj ja som vlastne len obyčajný Dismas, v takom trochu občas ešte stále duševnom väzení, ktorý potrebuje počuť, že je pre môj život ešte nádej pre večný život a verím, že sa mi to týmto blogom podarilo posunúť ďalej aj Tebe.

PS: s ďalším blogom prídem skôr ako len “raz za mesiac” a napíšem viac o tom, čo sa ešte stihlo udiať, ale toto mi prišlo oveľa dôležitejšie na teraz.

PS2: Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK1902000000001948107253 (VÚB)

 

 

 

 

 

Svet suchých kostí.

Neviem, či poznáš tú pasáž z Biblie, v ktorej Boh povzbudzoval proroka Ezechiela, aby prorokoval suchým kostiam… aby im prorokoval život. “Nebiblickým jazykom” povedané, aby prehováral nádej do budúcnosti tých, ktorí sú už len suchými kosťami.

anatomy-bali-balinese-1096925.jpgPoznáš to?! Alebo lepšie je asi opýtať sa – stretáš sa často s takými suchými kosťami a hovoríš im o živote – o budúcnosti a nádeji? 

Tento obrázok som síce nefotila, ale niekedy mám pocit, že nemám ďaleko od toho, aby som nafotila niečo podobné. Náš svet je dnes plný suchých kostí. A je naozaj málo ľudí, ktorí by boli rozhodnutí venovať časť kostiam. Sú bez života, bez budúcnosti, nemajú žiadne ciele, nevedia kam sa pohnúť…

Občas mám pocit, že kráčam po cintoríne, kde všetci očakávajú s malinkatou nádejou, že budem patriť k tým, ktorí im povedia, že tá malinkatá nádej je ozajstná. 

Ale poviem Ti pravdu – som jednou z nich. Patrím k suchým kostiam. Možno som niekedy patrila k tým prorokom, ktorí mali zvestovať niečo tým, ktorí o Bohu nepočuli. Alebo potrebovali počuť viac…

Ani neviem, ako sa to udeje – že sa ocitneš na mieste, kde si sa nikdy ocitnúť nechcel. Z piedestálu slávy, kde Ťa všetci počúvali sa zrazu ocitneš na dne tohto svetského cintorína, kde nik nechce počuť o Tvojich dávnych zážitkoch…

Ľudia idú rýchlo s časom. Ich zaujíma, čo sa deje teraz a tu, nie čo sa dialo kedysi niekde… v tomto je tento svet tak veľmi odlišný od toho Božieho. Boh očakáva, že budeme stáť a stavať na Jeho prisľúbeniach. Svet pokiaľ nevidí žiadnu zmenu, tak Ťa len ukladá do priečinku “nepoužiteľnosti”. Vlastne, keby to bolo len o svete. Takto fungujeme aj my kresťania.

Namiesto svätosti sa usilujeme o svetosť.

Svetosť je všade okolo nás, príťažlivá, dosiahnuteľná, hmatateľná, zatiaľ čo svätosť je priam nadprirodzená.

IMG_2455.jpg

Mať disociatívnu poruchu a snažiť sa o svätosť je občas akoby viesť vojnu vo svojom vlastnom vnútri, kde bojuješ Ty proti sebe samému… niektoré časti sa stavajú na Tvoju stranu, iné zase na stranu ostastných. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi sa vieš stratiť “keď zrazu v sebe máš desať odlišných osôb”… myslím, že som sa veĺmi strácala už aj predtým ako som vôbec tušila, že to raz bude takto. Charlie ma vie niekedy z toho celého nejak zachrániť… ale uvedomujem si to, že je to len pes a tento boj je tak trochu ľudsko-nadľudský. 10AD7278-17A3-40EB-A1B7-B015AB0D590C.jpg

Chcem Ti povedať ale drahý priateľ, aby si viac nemlčal. Tento svet je plný suchých kostí a oni potrebujú počuť o nádeji pre ich život. Potrebujú poznať budúcnosť, ktorá nie je tak veľmi zničujúca ako si oni predstavujú.

Chcem Ti povedať, že som jednou z nich a že Ťa potrebujem. Disociatívna porucha osobnosti nie je mojou výhorkou. Skôr by som povedala, že je niekedy mojím prekliatím. Alebo mojím spoločníkom očistcom už tu na zemi… ale tým chcem len povedať, že nie som jediná, ktorá Ťa potrebuje. Ktorá potrebujem počuť o Bohu, ktorý miluje bez podmienok, ktorí nehľadí na naše pády a neúspechy, ktorý miluje stále rovnako.

Ako často hovoríš o tomto Bohu? Ako často o tomto Bohu hovoríš suchým kostiam? To nie je výčitka. Ja sa priznávam, že niekedy som v čase svojej vlastnej pýchy o suché kosti ani len nezakopla, hoci ma potrebovali najviac.

Teraz si “Žnem, čo som si siala…” ale samozrejme, nežnem len zlé veci. Poznám človeka, ktorý je ochotný dennodenne hovoriť o tom, že Boh napriek všetkému na mňa nezabudol a bojuje po mojej strane. Je to zvláštne, pretože verí mojej poruche, pozná po mene veľa z mojich osobností – a napriek tomu nestráca nádej v to, že nemožné je naďalej možné. 

Chcem Ti povedať, že verím, že aj Ty môžeš byť takýmto človekom. Ktorý sa skláňa k suchým kostiam. K niekomu, kto je úplne nadne. K niekomu, kto páchne hriechom, či smrťou a o ničom inom nehovorí, iba sa v tom točí dookola… ľudia potrebujú ľudí, ktorí sú ochotní vstúpiť hoci aj do ich “začarovaného kruhu” nekončiacich katastróf a počuť, že o nich vedia a že sú ochotní katastrofarčiť s nimi. S rozdielom, že do všetkého pozývajú Boha.Či už o tom vieme alebo nie.

Ja nepoznám spôsob akoby som sa mohla danej osobe poďakovať… a čo je ešte horšie,ako sa ospravedlniť a prosiť o odpustenie za všetko, čo sa dialo..

Ale priznávam sa… potrebujem pomoc od ľudí, aby som vedela, že to Boh so mnou nevzdal… lebo moje “káble” napojenia sa na Neho sú akoby pristrihnuté mojimi pádmi. Možno moja suchosť v Tebe spôsobí ešte väčšiu nechuť voči mne… mne je to naozaj ľúto, kam som “sa až dostala”… ale svieť prosím.

Preto Ťa prosím, buď tu pre suché kosti. Viem, že mnohokrát páchneme ničotou. Že náš život je ovplyvnený nejakou závislosťou na látkových, či nelátkových drogách, že nepoznáme svoju skutočnú identitu a hľadáme ju v dúhových obrázkoch. Ja viem, že sme úplne nesympatickí pre Tvoj svet, alebo že už si žiješ svoj sen a nechceš si ho nechať pokaziť ľuďmi ako som ja… ale ja sa priznávam, že to bez Teba nedám. Že to nedám bez Tvojich modlitieb. Nedám to bez toho, aby si mi pripomínal to, čo sa snažím pripomínať všetkým v každom blogu a to to, že Boh je dobrý a je nad všetkým.

Buď tu pre suché kosti, aj keď nevieš, či prinesieš čo i len malé svetlo do ich života. Lebo ja Ti hovorím, ak máš v sebe Svetlo a si ochotný sa oň deliť ďalej, tak neexistuje Temnota, ktorá by Ti ho kedy pohltila.

Neexistuje možnosť, že by Tvoje prokovanie suchým kostiam nespôsobilo nárast nádeje v ich srdci.

Idem si po strašne dlhom čase trochu pocestovať s mojim verným Charliem po prvýkrát… ale napriek tomu, že týždeň nebudem na Slovensku – tak sa nenechaj odradiť a hovor o Božej všemohúcnosti naďalej.IMG_2456.jpg

A ak môžeš, tak sa prosím modli aj za to, aby som konečne dostala invalidný dôchodok… v auguste končím s PN, ktorá mi už teraz nestačí… ale poviem Ti – ten invalidný chcem len brať ako nádej do toho, že môžem znovu pracovať a postupne sa zaradiť do života “normálnych ľudí”….

Ale to bolo trochu mimo misu… prosím nezabúdaj na to, že si Nositeľom Svetla a môžeš spôsobiž zrodenie Nádeje, tam kde už pôda úplne zoschla…

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

 

 

Pozorovateľ.

Niekedy dajú blogy zabrať. Ani neviem prečo. Občas mám aj nápady, že ako začnem a potom si ich držím, kým mi neprídu nové nápady, ako pokračovať ďalej. Tu je jeden z nich:

“Ivi a už si si napustila bazén?” pýtal sa ma jedného dňa Dado.

“Dado, však ja nemám bazén.” odpovedala som prekvapene.6C88FAB6-CECA-47DD-BBE1-DF02F84E0553.jpg

“Ale máš, ja som Ti ho videl.” naliehal Dávidko.

“A kde prosím Ťa?!” pýtam sa teda ďalej prekvapene.

“Veď vo dvore, máš tam aj šmýkaľky!” to už som sa začala smiať. Lebo som pochopila o čom hovorí. Takže áno drahí čítatelia – kupálisko Letka v Novej Dubnici je oficiálne otvorené. Kľudne pri vstupe povedzte, že ma poznáte, ale vôbec v ničom Vám to nepomôže, lebo to vlastne vôbec nie je môj bazén. Ale Dadovi som to už vysvetliť inak nevedela ako tak, že jasné, že ho tam raz vezmem 🙂

To bol ten nápad. A teraz tých veľa myšlienok, ktoré mi chodia hlavou posledné dni:

Chcem sa poďakovať všetkým, čo ste dali hlas môjmu bratovi Lukymu v Eurovoľbách, síce sa tam nedostal, ale na poďakovanie by som nerada zabudla.

Myslím, že ako ľudia dnešného sveta zabúdame veľakrát na to najzákladnejšie, zabudáme prosiť, ďakovať, ospravedlňovať, alebo niekedy už aj pozdraviť. Myslím, že strácame veľmi úctu – voči tomu, čo sme boli naučení, alebo čo nám bolo darované, k svojim blízkym alebo aj sami k sebe.

Občas si pripadám, že za posledný rok som sa stala ešte väčším pozorovateľom tohto sveta než som bola kedykoľvek predtým. Ešte niekedy na gymnáziu ma raz moja profka, dnes už priateľka N. “upozornila” na tento dar, dar pozorovania, ktorý mám a odvtedy som začala svet pozorovať ešte viac. A tak pozorujem potajomky, akým smerom sa tento môj svet hýbe, premieňa, zastavuje, stojí, niekedy veci trvajú a niekedy idú až prirýchlo… ale možno to je len môj pocit a Ty to máš uplne inak.

Po dvoch rokoch vybojovávania si invalidného dôchodku svitá na “lepšie časy” – už mám za sebou psychodiagnostiku, aj nekonečné dohovory s posudkovými lekármi o tom, čo znamená mať disociatívnu poruchu osobnosti. Najväčší problém bol v tom, že napriek psychiatrickým ťažkostiam som nikdy nebola hospitalizovaná. Síce som už zopár razy mala zbalené, ale poviem Ti, som rada, že to tak nemuselo dopadnúť. V tomto je výhoda terapií a toho, že Ťa Tvoji terapeuti po pár rokoch poznajú… priznám sa, že nemám vôbec žiadne predsudky voči ľuďom, ktorí hospitalizovaní sú. Práve naopak, hlavným dôvodom prečo tam nechcem stráviť niekoľko dní je, že som priveľmi prispôsobivá a submisívna osoba – dostanem sa do určitej skupiny ľudí a netrvá dlho a som jednou z nich. Viem si seba predstaviť ako odtiaľ nechcem odísť, lebo tam mám nových priateľov. Čo by nebolo momentálne vôbec zlé, asi skúr naopak. Ale snažím sa zatiaľ udržať si priateľstvá – tie, ktoré mám už dlhodobo – ako tak “aspoň tak prežívajúco”.

Ja neviem, či som hodná titulu “invalida”, viem len to, že posledné dva roky boli sú a pre mňa veľmi zlomené. Asi si dovolím povedať, že viac ako tie predošlé. Nevenujem sa teraz žiadnym prieskumom, ani vyhľadávaniu múdrych slov, netuším, čo sa deje v politike, ani neviem, či môžem povedať, že je nejaký nedostatok v našom sociálnom systéme, či zdravotnej starostlivosti. Naozaj neviem. Z môjho obyčajného pozorovania však vidím, že strácame úctu v tomto svete. A možno len ja v tom svojom malo-veľkom. Možno aj na tom mi kolabuje tak veľa vzťahov, ktoré mám alebo som mala.

Už som nejak pochopila, že nebudem “hviezdiť” rovnakým spôsobom ako počas jedného obdobia deviatich rokov, že tlmočenie nie je niečo, čo by ma vedelo teraz uživiť. Mám niekedy svoje chvíle, keď sa pristihnem pritom, ako sledujem nejaký seriál a zrazu zistím, že netuším, o čom točia. Lebo hovoria anglicky a ja ani neviem, kedy nastal môj prepnutý režim dieťaťa. A tak zaklapnem počítač a idem si kresliť. Zistila som, že hoci ja neviem kresliť, tak niektoré osobnosti vo mne majú naozaj obrovskú predstavivosť a kreslia akoby som to ani nebola ja. Gitaru mám poctivo odloženú a už ani neviem, či som schopná spievania, nieto ešte nejaké zorganizovania seba, či ostatných. Mám pocit, že za posledné obdobie som úspešne zvládla iba jednu vec – pribrať na kilogramoch -niežeby som s tým bola spokojná. Ale svet je proste iný.

Vieš, kým sme mali rodinný dom, tak som mala pocit, že žijem v úplne pohodovom svete. Tichá ulica blízko kostola, superskí susedia, kúsok do lesa… od malička sme chodili sami do školy – teda ja s bratom, ktorí už bol dosť velký na to, aby so mnou išiel. Ale prišlo mi všetko také jednoduchšie ako teraz, keď “žijem v meste”… žijem stále v tom istom meste, ale chýba mi ten pocit bezpečia našej ulice. Keď nám niečo chýbalo, zazvonili sme susedom. Alebo nám susedia niečo len tak dali. Do západu slnka sme chodili kade-tade po vonku… teraz som uprostred neustáleho diania sa niečoho medzi ľuďmi. Prekvapuje ma, že keď idem o šiestej ráno na autobus niekedy, tak už ľudia sedia v krčmách.

Dnes je proste svet iný. Alebo za toto moje vnímanie môže môj duševný stav, alebo naozaj sa strácam nielen aj, ale aj ostatní.  Alebo narastá túžba po sláve namiesto túžby po Láske. Ja neviem, chcela by som, aby som bola schopná prejavovať úctu viac voči ostatným ľuďom. Aby sa dialo niečo v zmysle – ako Ty voči druhým, tak oni voči Tebe. Lebo možno som len ja prestala a preto sa všetko akoby zamrzlo v čase.

Ja stále verím, že Boh si vie všetko použiť na dobré – ak teda Mu dáme príležitosť byť v tom, kde práve sme s nami. Ale niekedy mám pocit, že rozumie naozaj iba On. Potom Mu dám príležitosť na to, aby konal a potom mám pocit, že už ani On neprijímanie pozvanie konať a cítim sa ako na začiatku toho celého – bez spánku, s dostatočným prepínaním do iných osobností, s úzkosťami a so sebapoškodzovaním…

Ale aj tak si myslím, že uprostred toho sa dá ešte nájsť nejaké svetielko nádeje pre viac. A jediný ozajstný spôsob je dovoliť si Ho vidieť. Alebo spozorovať uprostred našej ničoty, prázdnoty, či temnoty.

Vieš, do augusta mám PN, tak verím, že do Augusta sa mi aspoň trochu pohne ten invalidný, lebo budem oficiálne bez prijímu a oficiálne budem asi aj stresovať…

Ale zatiaľ sa snažím aspoň takto… hľadať nádej naďalej. Hoci len obyčajným pozorovaním. Možno sám občas nevieš ako… ale niekedy naozaj stačí osloviť človeka, ktorého stretneš a všimnúť si jeho potrebu, pomenovať ju a spýtať sa, či nejako môžeš pomôcť. Ani nevieš ako veľmi tým človekom zmeníš náhľad na tento svet – hoci ide “len” o predavačku v Tescu.

Ja by som chcela, aby som mala viac úcty voči tomuto svetu. Možno nejde len o slovenský národ. Možno ide len o moje srdce. Možno to musí byť viac úctivé a možno to cítiš rovnako… pýchou, slávou a neustálym vymýšľaním niečoho väčšieho zabudneš na malé veci a malých ľudí. Na youtube možno x-videí o úcte, kde kresťanskí lídri a aj neveriaci, či inakší ľudia hovoria ako “na to” – ale myslím si, že už ani to nestačí – keď viem, že ide o ľudí, ktorých poznám a keby nebolo youtube, tak ani neviem, že ešte sú. Myslím, že ak chceme dosiahnuť nejakú hranicu prejavov úcty, je potrebné začať malými vecami – lebo v tých veľkých sa kráča oveľa jednoduchšie. Tie veľké sú viditeľné a príťažlivé. Tie malé sú občas nepriťážlivé a neviditeľné – ale ak zabudneme na tých malých úplne, postupne stratíme aj náš veľký svet.

A myslím si, že odkedy nežijem obklopená kresťanmi a v neustálom švungu – ako som to mala kedysi – čo bol fakt dobrý život, tak mám pocit, že náš svet je v mnohom veľmi stratený. A Boh by chcel mať ľudí, ktorí budú ochotní sklánať sa k najmenším.

 

 

 

Číslo 4.

Hovorím si, že to ešte stíham – napísať tú dôležitú vec, že Lukáš Ronec na kandidátke za Kresťanskú Úniu s číslom 4 je môj brat. Túto sobotu – 25.máj 2019 budú voľby do europaralamentu a som presvedčená o tom, že stojí to za to ísť voliť a dať môjmu bratovi hlas.

9890C42D-62BC-4DC2-88C2-B21CF5AB3935.jpgLuky je odo mňa o 2,5 roka starší – má 31 rokov a vyrástol v Novej Dubnici. Vo svojom blogu najčastejšie píšem o duševnom zdraví/chorobe a víťazstve, ktoré nám vydobil Ježiš svojim krížom a zmŕtvychvstaním. Ale tento jeden skúsim prepojiť s myšlienkou toho, prečo verím v to, že Luky je hodný Tvojho hlasu.

Od malička je to môj veľký brat. Taký, s ktorým som sa bila, ktorý bol “vždy na vine”, lebo však som mladšia a tak mi to takmer vždy prešlo. Vyrástli sme úplne obyčajne. Ulica plná detí, hrávali sme schovku, alebo kopali loptu, naháňali sa kade-tade po celej Novej Dubnici, kým sa slnko nerozhodlo zapadnúť 🙂

“Pretekali” sme sa v tom, kto bude väčší bordelár doma – v čom asi naďalej vyhrávam. Keď videl smetiarov celý nadšený kričal: “Kamaláti moji, počkajte ma!”. Keďže som ako bábätko dostala zápal mozgových blán, tak veľmi často k nám chodil jeden lekár. Kým bol u nás tento doktor, tak Luky poctivo plakal na obrubníku pred domom, lebo sa ho bál.

Keď som mala 13, jemu bolo 15, tak nám zrazu zomrela mama. Moje spomienky – nakoľko mám disociatívnu poruchu identity, o ktorej sa dočítaš v predošlých blogoch – sú tak trochu disociátivne/oddelené, tak je možné že si nie všetko pamätám tak ako on. Ale pamätám si, ako mi to povedal a ako ma držal v objatí a potom šiel plakať do svojej izby sám. Od malička bol pre mňa veľkým bratom. 

Keď sme mali prvý počítač – 386 alebo 486, neviem presne, tak ma naučil ako na ňom “pracovať” – lepšie povedané – hrať hry 🙂

Vyrástol v úplne obyčajnom prostredí – tatino bol automechanik a pracoval na družstve a mama piekavala torty na svadby a predávala autosúčiastky na Ladu. Rodičia sa nám vždy snažili dať to najlepšie, čo vedeli. Nebolo to vždy ideálne, ale boli sme ich a oni naši.

Luky ma naučil hrať počítačové hry, strávili sme niekedy aj hodiny nad stratégiou Age of Empires. Nikdy som ho v ničom neporazila, ani keď mi dal náskok. Proste bol veľký už ako malý.

Myslím, že ako 14ročný začal hrať na gitare a viesť chvály. Ja som len “z diaľky” sledovala Jeho vernosť Bohu. Často som ho našla na kolenách v izbe ako sa modlí. Nie vždy som rozumela prečo tomu Bohu venuje až tak veľa pozornosti. Ale keď som tomu ako 16ročná porozumela z môjho veľkého brata sa stal môj najlepší kamarát. Naučil ma hrať na gitare, mimochodom je aj skvelý klavírista. Vlastne si neviem predstaviť nástroj, na ktorom by sa nevedel naučiť hrať.

Dnes je súčasťou LCH Live – Lamačských chvál.

Prepáčte, že splietam piate cez deviate – trochu som mu pomáhala s letákmi a plagátmi, tak by som už aj spala, ale zajtra by som už písať o ňom nemala podľa zákona, tak ešte kúsok.

Prečo voliť niekoho s Mickey Mouseom na tričku? Lebo to tričko má odo mňa! 🙂 keď som mu darovala náramok asi z Afriky tak ho nosil do “znosenia”. Keď som mu darovala prsteň, tak ho poctivo nosil, kým sa neoženil – teraz ho nosí na kľúčoch. V malých skutkoch robí veľké veci. 

Luky je veľmi pokorný. Nikdy som ho nezažila rozprávať o niekom druhom ako o niekom, kto by nebol hodný lásky a pozornosti. Dokonca aj keď za ním prišli ľudia s nejakým reklamným produktom, tak ich vždy pozorne počúval a venoval im čas. Ja by som ich niekedy už päťkrát stihla poslať do kelu, ale on počúva.

Ja mám precestovaných síce 27krajín, ale on má precestované tisíce kilometrov služby Bohu a služby blízkym. Sme štyria súrodenci a stratiť mamu a potom neskôr tatina pre nás nebolo jednoduché. Ale zvládame to, lebo máme jeden druhého.

Ako malý spadol z bicykla a rozbil si bradu, pamätám si ako sme ho viezli na pohotovosť – ale poviem Vám, ani už neviem koľko krát viezol on na pohotovosť mňa. Keď mi bolo najťažšie a začínala som chodiť do stacionára, tak som chvíľu bývala s ním a jeho manželkou Kamilkou a dcérkou Emmkou. Spával pri mne na gauči a strážil každý môj chrapot 🙂 Keď bol Charlie šteniatko a do psychiatrického stacionára ma museli každý deň voziť, aby som sa cestou niekam nestratila, tak Charlie druhý poctivo chrápal u neho v kancli. Keď som odišla na dva roky do Dánska, tak sa mi poctivo staral o môjho mopsa Charlieho prvého – hoci nebol jeho veľkým fanúšikom, ale spravil to pre mňa.

Kamilku spoznal počas môjho pobytu v Dánsku, z jeho manželky sa stala jedna z mojich najbližších priateliek a bútľavých vŕb. Majú spolu dcérku Emmku, ktorá vie krásne vysloviť Charlie, ale moje meno je najčastejšie “myš” 🙂 a má z toho nesmiernu srandu. A -ďalší potomok je v brušku, Kamilkinom samozrejme.

Je poslancom v Trenčíne a ja verím tomu, že môže a bude aj poslancom v europarlamente aj vďaka Tebe a Tvojmu hlasu. Viem, že tento blog je úplne jednoduchý… ale myslím, že Lukyho cesta smerom do europarlamentu nebola vždy najjednoduchšia. Ale vďaka nemu som nikdy nepocítila nedostatok vo svojom živote, lebo jeho heslo je, že sa “nepohne bez Božieho požehnania” do vecí, ktorým má čeliť. 

Jeho snom bolo to, čo bolo snom takmer všetkých malých chlapcov – stať sa smetiarom. Myslím, že svojou vernosťou Bohu naozaj očisťuje mnoho smetí okolo seba a aj v tomto svete. Začínal ako obyčajný študent gymnázia, ktorý našiel vášeň pre fotenie a dopracoval sa s Božím požehnaním k tomu, že má svoju firmu.

Už je toho asi aj dosť – jediné, čo som chcela odovzdať týmto všetkým je to, že ak Luky niečo sľúbi, tak to vždy splní. A ešte som ho nezažila, aby bol pohltený pýchou – nezabudne na Teba, ak ho poznáš a priateľa, ktorého si v ňom našiel máš už navždy. Luky to s ľuďmi nevzdáva.

Zoznamka :) “Hľadám si babku.”

Chcela by som mať babku. Nie kvôli tomu, že u babky je vždy navarené a zo svojho dôchodku vždy čo to odloží a odídem odtiaľ s pár korunami. Aspoň takto to fungovalo s mojimi babkami. Chcela by som mať babku, lebo vždy keď prídem cez týždeň do kostola, tak je tam pár babiek a dedkov.

person holding bible with cross

Keď som bola na Veľký Piatok v kostole pri Ježišovom hrobe kľačalo pár babiek s ružencom v rukách a slzách v očiach. Babky, ktoré majú televízor pozerajú sv. omše, keď už nevládzu prejsť do kostola. Tie, ktorým vystačí rádio, tak počúvajú sv. omšu, modlitbu ruženca, alebo kadejaké iné modlitby. Občas si myslím, že našli v Ježišovi to, čo stále väčšina z nás nevie uchopiť. Našli v Ňom v Lásku a nádej v tom, že s Ním budú naveky.

Tajomstvo Veľkej Noci. Takto nejak opisujem svoje prežívanie od kedy sa mi stalo, čo sa mi stalo a stále deje.

IMG_2023.jpgVeľkú Noc nemám spojenú s vajíčkami, kuriatkami, či zajacmi. Dokonca ani s oblievačkou.  Síce s neterami som si kreslila prastiatka s kuriatkom.Ktosi mi raz povedal, že táto tradícia vznikla tak, že ženy, ktoré ohlasovali Kristove zmŕtvychvstanie obliali vodou, aby “sa prebrali” z tohto tvrdenia. Chvíľu sa to bralo tak, že vyšibanie a obliatie žien spôsobí, že budú po celý rok krásne a zdravé. Neviem, dnes v tom viac vidím záujem o peniaze než nejaké prianie lepšieho života. Tak či tak, keď som bola malá, tak som plakala, že nemôžem ísť oblievať, lebo som dievča a ak si to dobre pamätám, tak ma tatino párkrát zobral.

Mám 29 rokov – túto informáciu píšem väčšinou kvôli sebe samej, aby som sa uistila, že som to naozaj ja. Neblogujem o receptoch, cestovaní, či výchove detí. Asi skôr blogujem o Tajomstve Veľkej Noci. Či tým tento blog naberá alebo prichádza o čítateľov som nejak prestala sledovať. Ľudia sa dnes snažia vyhnúť bolesti a zlomenosti.

Ale poviem Ti, zlomenosť aj bolesť sú skutočné. Nemusíš mať zrovna disociatívnu poruchu osobnosti, aby si mi to uveril. Myslím, že každý z nás isté obdobie svojho života prechádza smútkom, zármutkom, bolesťou, či prázdnotou. Sú to len menej použivané slová našich rozhovorov. Počas seminárov, ktoré som tlmočila, Jeff zvykne zdielať to, ako sa zvykneme opýtať niekoho: “Ako sa máš?” a oni alebo my zvykneme odpovedať: “Dobre.” Takto to bolo s jedným človekom z jeho zboru – na druhý deň po tejto odpovedi spáchal samovraždu. Veď sa mal dobre.

Slovo “depka” som prestala používať od kedy som spoznala ľudí s depresiou a od kedy som ju začala prežívať sama. Je to veľmi temné údolie na to, aby bolo ohodnotené zdrobneninkou “depka”. Strácaš sa v ňom celý. Nevieš zachytiť vo svojom živote nič, čo by malo nejakú hodnotu, či zmysel. Dokonca aj priateľstvá – akoby z nich vyprchala krása vzťahu, ktorý kedysi bol živý. Snažíš sa udržať pri živote a niekedy ani nevieš prečo. Deväť rokov som sa stretala so stovkami, ktorí chválili moje tlmočenie, môj spev, vedenie chvál… a zrazu som sa ocitla v momente, kedy som si uvedomila, že to všetko je preč. Tie semináre sú skvelé – hoci v nich prechádzaš bolesťou, ale stretáš sa v nej s Láskou Otca. Ale dnes občas premýšľam, že som bola len maskotom toho celého. Akonáhle som zmizla z pódiového účinkovania akoby sa zem podo mnou prepadla. Ozvalo sa síce mnoho ľudí vďaka facebooku, či zdieľaným kalendárom na moje narodeniny. Ale keď sa ozvali po dlhom tichu akoby v čase svojho temného údolia ani nevieš uchopiť to, či to myslia naozaj vážne.

crucifix

Samozrejme, že Vám všetkým prajem požehnané prežitie Veľkonočných sviatkov a dnešného Kristovho zmŕtvychvstania. Len chcem, aby si vedel, že je v poriadku, ak si napriek dnešnému sviatku neprešiel do radosti. Láska je dnes veľmi málo milovaná. Priznám sa, že sama som nevydržala dlho pri Ježišovom hrobe, lebo sa mi triaslo celé telo, bolo mi smutno z každej preplnej krčmy, či nejakého podniku, plakala som kvôli tomu, že je v kostole pár babiek. Ježišova obeta zmenila môj život a neustále Ho premieňa. Dennodenne sa nám odovzdáva. Jeho výkrik na kríži: “Žísnim.” je stále aktuálny. Myslím, že je čím ďalej tým viac zabudnutý. A niekde uprostred toho nachádzam zmysel svojho bytia. Viac rozumiem Jeho ranám, Jeho obete na Kríži, Jeho umučeniu. Jeho plného odovzdania sa za nás ľudí. Učím sa spájať svoj smútok s tým Jeho.

Prosím nemysli si, že nechcem byť uzdravená. Veľmi po tom túžim. Chcela by som prestať brať tie antidepresivá, hypnotiká, anxiolitiká, či antipsychotiká. Chcela by som byť jedna, či zdravá integrovaná osobnosť. Len mi to nejak trvá. Ťažko sa mi počúva o tom, že to je všetko len v mojej hlave, alebo že môj psychiater chce živiť farmaceutický priemysel. Alebo, že moja terapeutka ma potrebuje ako pacientku. Myslím, že by som ju dopriala hocikomu inému, keby som ju viac nepotrebovala. Nezávisí na nej môj život, ten závisí na Bohu, ale je mi obrovskou pomocou počas mojej Temnoty.

Na Veľký Piatok mi Charlie začal naháňať jedného cyklistu a ten po mne vykríkol: “Boha Krista.” a ja som si len so slzami v očiach povedala, že nech mu je odpustené, lebo nevie, čo hovorí. Ježiš nie je len slovo, ktoré môžme zneužívať, keď sa nám niečo nepodarí. Ježiš je reálny a živý.

Priznám sa, že som dobehla pozeranie filmov za posledné obdobie na zvyšok svojho života. Od januára som ich videla stovky. Je to skvelý patent na odpútanie sa od prítomnosti. Ale nevyrieši to našu bolesť. Moje lieky okrem toho, že pomahájú, samozrejme, že aj zavodňujú a pridávajú chuť do jedla. Včera som sa zúfalo snažila obliecť nejaké kraťase z minulého roka, mám cez 20kg viac než som mala. Snažila som sa zmeniť jedalníček, cvičiť. Ale v disociatívnom fungovaní nie je všetko úplne možné hneď. A tak to opäť len odovzdávam k Jeho krížu. (Alebo pri kríž.)

Obdivujem dokonalo vyzerajúce rodiny v kostoloch,… a žehnám im, aby to vydržalo mnohé ďalšie generácie.

Ale uvedomujem si, že ja nemám babku, ani dedka, či rodičov. Môj život nevyzerá ani z diaľky dokonale. Chodím do psychiatrického stacionára, mám zjazvené ruky a niektoré časti tela, privyrábam si písaním blogov. Ideál… ani zďaleka nie.

Ale mám svojich súrodencov – a ich rodiny. A takto ku koncu blogu chcem len pripomenúť, že 25.mája budú voľby do Europarlamentu a že môj brat je jedným z kandidátov. A v máji mu môžete dať svoj hlas. Veľmi by som si priala, aby sa mu to podarilo, hoci to znamená, že budem s ním ešte menej ako som teraz. Ale túžim, aby aj rodiny mojich súrodencov patrili k tým, ktoré sú šťastné a milované a hlavne ich deti. A aby vedeli, že Kristus za nich naozaj dal všetko.

Tak ešte raz, požehnané Tajomstvo Veľkej Noci nech premieňa aj Tvoje srdce a približuje Ťa viac a viac ku živému Bohu, ktorý je Láska a túži milovať a byť milovaným. 

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

 

29 rokov.

Od dnes mám 29 rokov. Posledné mesiace ani neviem “ako ten čas letí” – jeden moment mám 5 rokov, ďalší 9 rokov a zrazu sa ocitnem v prítomnosti a uvedomujem si, že mi niektoré chvíle jednoducho uleteli. Ale jednej veci sa držím a nepúšťam – skutočnosti, že Boh je ozajstný a prítomný v každom mojom veku, v každej mojej okolnosti, v každom momente. Že je nemenný.

Ubehlo 13 rokov od smrti mamy a 5 rokov od smrti tata. Sú to isté medzníky zármutku a straty, na ktoré sa nezabúda. Vlastne občas sa mi stane, že ani neviem, že tu už nie sú.

A82486F2-DAD5-4D77-A65A-520002FCA092.jpgAle sú aj iné dôležité časové medzníky môjho života. Kedysi som písala o tom, že Dado začal chodiť na klavír a dnes si uvedomujem, že na ten klavír prestal chodiť, lebo pribral a s takou váhou sa nielen na ten klavír dostane, ale už z neho aj zlezie a ešte k tomu, ktovie, či by ho ten klavír dnes uniesol. Vybojoval ako udatný Dávid z Biblie svoj boj s Goliášom menom rakovina a so svojím verným Bohom nad ním zvíťazil. Dnes ho viac zaujíma to, čo dostane za to, keď pôjde vlakom do Bratislavy na kontrolu ako to, že na čo tam vôbec chodí.

Ako keď som bola ja niektorý minulý deň na preventívnej prehliadke u zubárky a v mojom najviac disociatívnom čase mi povedala, že mi vytrhne osmičku – “tu a teraz”. Jediné, čo ma po tomto polhodinovom zážitku zaujímalo bolo, čo za to dostanem. Vybrala som si medveďa, ktorého si psími očami hneď na druhý deň Dado vypýtal a na tretí stratil, ale aj prívesok zubu, ktorý poctivo nosím na svojom ruksaku. To, čo pri disociatívnom fungovaní života pomáha je vcítenie sa do sveta svojich osobností a predstava toho, že “moje deti” si práve prešli vytrhnutím zubu ma viedla k tomu, aby som si pre ne vypýtala odmenu.

Občas sa pozerám na fotky a nerozumiem tomu, ako rýchlo rastú deti mojich súrodencov. Bety je prváčka, Esti bola na zápise, Emmi je vysoká takmer ako Dávidko… niekedy sa pri tom proste “pozastavujem” nad tým, ako je možné, že tak rýchlo rastú, keď tie deti vo mne akoby odmietali rásť.

Je možné aj nemožné. Stačí pozrieť na Charlieho, keď ciká a poviete si, že toto je úplne nemožné a pritom jemu je to úplne bežné.

Okoloidúcich ľudí tým vždy veľmi pobaví. Občas aj mňa, keď je to viac metrov  na predných než kedykoľvek predtým. Ale v tomto má zase môj obdiv detské vnímanie – lebo, keď som dané video ukázala Esti, tak mi hovorí: “No a?! Charlie.” A vôbec sa v tom “nepozastavila”… proste je zvyknutá na jeho cikanie.22B2B80C-D9CE-471D-AD8C-E6E9ECC2B799.jpg

Videla som skvelý film. Vlastne za posledné tri mesiace som pozrela už asi stovky filmov… je to asi najjednoduchší odpúťavač od reality. Už rozumiem, prečo majú ľudia telku a ja nie. Úplne mi v tomto postačuje Netflix. Pozerám na ňom filmy kvôli angličtine, aby som nezabudla na to, že viem prekladať/tlmočiť a aby sa mi angličtina nevytratila z hlavy ako veľa ostatných vecí. Ten film sa volá The zookeper’s wife. Je to podľa skutočnej udalosti – z čias druhej svetovej vojny v Poľsku. Potom ako bola zničená zoologická záhrada, tak sa rozhodnú majiteľ ZOO so svojou manželkou a synom zachraňovať Židov. Trvalo roky a mnohí z nich žili s nimi, mali naučený režim, kedy môžu “vyjsť na svetlo” a kedy musia byť schovaní. Boli priam neviditeľní. Myslím, že dnes mnoho ľudí s duševným ochorením musí čeliť podobnému faktu a hrať hru (ne)viditeľnosti. Je mi z toho smutno. Každému by som dopriala, aby sa na chvíľu ocitol v našom trenčianskom stacionári. Nie ako pacient, zlé neprajem nikomu. Jednoducho ako mlčiaci pozorovateľ toho, ako sa ľudia v bezpečí neboja vyjsť na svetlo. Myslím, že by si každý uvedomil, že nie je rozdiel medzi pacientom a obyčajným pozorovateľom. Sme ľudia, presne ako vy. Naša viditeľnosť je natoľko viditeľná, ako nám dovoľujete vy. Najviac ma dostane, keď niekto tvrí, že “je to všetko len v mojej hlave”, alebo že “sýtim farmaceutický priemysel”… je mi to “ľúto” – ale duševné zdravie je rovnako ozajstné ako to telesné. Je to akoby si beznohému povedal: “To rozchodíš.” Jasné, možno sa naučí chodiť a možno bude behať oveľa rýchlejšie ako doteraz – ale myslím, že priestor na stratu nohy a naučenie sa novým zvykom je veľmi dôležitý. Povedať chorému človeku o tom, že si svoje ochorenie iba vymýšľa nie je cestou k uzdraveniu.

Prosím buďte trochu empatickí k ľuďom, ktorí sa kvôli tomuto dnešnému neprijímaniu stávajú neviditeľnými.

Blíži sa Veľká Noc – a pre mňa je toto asi tá najtemnejšia časť krížovej cesty, kráčanie temným údolím a spájanie svojho smútku s tým Ježišovým občas bolí viac akoby som práve chcela. Človek, ktorý nekráčal v mojich topánkach, alebo v tých Tvojich, tak nikdy neporozumie tomu, o čom naozaj rozprávaš.

Niekedy tu píšem o tom, že ak si neveriaci, tak si môj pisateľský jazyk prelož do svojho. A to platí aj dnes. Moje blogy sú väčšinou svedectvom pre mňa samú – to, do akej miery zasahujú srdce človeka je skôr o tom, ako veľmi im dovolia zasiahnuť. 

Vieš, ďakujem, že čítaš ďalej. To, s čím momentálne najviac zápasím je osamelosť. Často tu spomínam rozdiel v osamelosti a samote. Ale tieto mesiace sa naozaj cítim osamelo. Často plačem nad tým, že som za posledné roky stretla tisíce ľudí počas svojho tlmočenia a mám aj týždne, kedy sa mi neozve nik – ak nerátam rodinu, kam radím svojich súrodencov a ich rodiny a môjho Šašošaurusa, ktorý sa mi poctivo ozve snáď aj každý deň.  Uvedomujem si, že som žila v akejsi duchovnej bubline a realita je niečo úplne iné – ale v skutočnosti, Boh ostáva rovnaký, nemenný. Vlastne je oveľa bližšie v skutočnosti ako sa nám zdá v tej bubline. Či už žiješ v jednom alebo druhom, ver mi, že On je stále ten istý Milujúci a nevzdávajúci sa. Nevzdal to so mnou. Možno raz ako Dado už budem riešiť len to, čo dostanem za to, že pôjdem pozrieť svojich terapeutov 🙂 i keď priznám sa, že znesú oveľa viac než sestrin klavír. Sú to síce tak trochu jednosmerné vzťahy – v zmysle, že o mne vedia asi aj všetko a ja o nich nie a nie niečo vygoogliť – ale poviem Vám, že stoja za to. Sú pre mňa obrovským darom aj v tento narodeninový deň – či už svojou pomotanosťou a jemnosťou, snažiaciou sa vážnosťou, za ktorou sa skrýva starostlivý otec alebo materským objatím – ja si myslím, že oni vedia, o ktorých je reč… ďakujem Vám.

Samozrejme – najväčším darom pre mňa je moja rodina. Sú to odvažní malí a veľkí ľudia, ktorí čelia so mnou tomuto svetu – ale všetci z nás vieme, že vlastne celý ten obrovský boj je víťazný.

Posledná vec, lebo už zvyčajne spávam – v máji budú voľby do Europarlamentu, v ktorých môžete voliť aj za môjho brata Lukáša Ronca. Nie som odborník na politiku, ani moc na dianie sa vo svete – momentálne sa snažím ako tak vytrvať vo svojej vlastnej prítomnosti. Ale som tak trochu “odborník” na ľudské srdce a za to jeho sa pobijem 🙂 

IMG_1755.jpg