NAD?!

Každý z nás si tak trochu žijeme svoj vlastný svet. Máme svoj vlastný život. Máme svoje sny, ktoré poznáme len my. IMG_3414Máme svoje plány, splnené, či nesplnené túžby, ktoré nás ženú vpred, alebo naopak, dávajú nás na úplné dno.

Máme svoju rozbitosť, svoje zlomenosti, alebo svoje farebnosti – tie šťastné chvíle. Ak chce byť niekto súčasťou toho, čo žijem ja, musí byť ochotný naučiť sa kráčať/plávať/lietať tak trochu rovnako ako ja.. či myslíš, že sa to dá aj inak?

Nosíme si svoje masky a snažíme sa zapadnúť do života tých druhých len preto, aby sme konečne niekam patrili, boli súčasťou niečoho, našli svoje miesto a zakúšali tú istú radosť ako naši dokonalí superhrdinovia,… rodičia, súrodenci, tety, ujovia, susedia, či ľudia, ktorých sme stretli počas nášho túlania sa svetom.

Ale má to takto byť? Svet plný Teba. Svet plný mňa. Nebolo by to ideálne? Nemali by sme tak veľa nepriateľov… a môj názor je aj tak vždy ten najlepší, tak by sa ani nebolo s kým hádať. Takto si to predstavujeme?!

Esterta pred pár mesiacmi snívala o tom, že bude učiteľkou karate.

Myslíš si, že o tom stále sníva?

Ja si myslím, že nie.

IMG_3440.jpg

Jednoducho deti menia to, kým sa stanú, keď vyrastú úplne pravidelne. Ja si myslím, že je to úplne prirodzené. Prirodzené u detí. K nim to jednoducho patrí.

Ale patrí to aj nám? Nám dospelým? Naše masky. Spôsob ako sa dokonale ukryť. Spôsob ako dokonale utiecť. Spôsob ako dokonale začať svoje boje. Najúčinnejšie ochranné/obranné mechanizmy, s akými sme sa my ľudia naučili prežiť v tomto svete. Používaš ich často? Tiež si len tak prežívaš s nádejou, že jedného dňa to všetko skončí, nastane deň D – deň plný zázrakov, nemožné veci budú možnými a Ty zabudneš na všetky svoje terajšie trápenia, či bolesti? No kým ten deň D nastane, tak ja ostanem vo svojom naučenom kráčaní, nosení si svojej masky a večnému prispôsobovaniu sa tomu, čo nám niekto predložil ako najlepší návod na prežitie. Veď to je úplne prirodzené takto žiť. Úplne prirodzené. Prirodzené.

Až mi je z toho smutno. Neboli sme predsa len pozvaní, či povolaní k tomu, aby sme žili nadprirodzený život?

Ach… čo to vlastne znamená. Keby som ja vedela. Najjednoduchšie vysvetlenie, aké mi prichádza na um je povedať, že žiť nadprirodzene znamená jednoducho žiť viac ako len to, čo mi doteraz prišlo prirodzené. Že existuje niečo NAD tým všetkým. Niečo NAD mojím životom je viac ako ja sama.

Ak Ti je prirodzené to, že bojuješ stále dookola s vlastnou osamelosťou, prázdnotou, zlomenosťou … tak potom nadprirodzené bude to, že uveríš, že existuje niekto, kto nikdy neodchádza a tak nemáš ani len príležitosť cítiť sa osamelo. Že je niekto, kto túži prebývať v Tvojom vnútri, že môžeš byť príbytkom pre Niekoho, kto sa naozaj túži zabývať v Tvojom srdci a prázdnota bude napĺňaná. Že je niekto NAD Tvojou zlomenosťou, niekto kto o nej vie a rozhodol sa spraviť všetko preto, aby z Tvojho popolu bola krása, aj keby Ho to malo stáť život.

Ale ja neviem, či chceme žiť NAD-prirodzene… keď to všetko sa nám stalo tak veľmi prirodzené.

Ale premýšľaj nad tým prosím.

Ja v tom vidím istú naliehavosť. Boh naozaj klope na dvere nášho srdca a očakáva, že Mu bude otvorené. Nielen že Mu bude otvorené a bude počuť všetky naše prosby a vďaky a požiadavky a sťažnosti a chvály… ale že Mu dovolíme vstúpiť. A jednoducho uznáme, že je Boh. Že má autoritu úplne nad všetkým… minulosť, budúcnosť, prítomnosť… anjeli, démony… ľudia, malí, či veľkí,.. problémy, ozajstné, či také naše prehnané… všetko, jednoducho všetko a všetci musia padnúť na tvár pred Ním. Každé koleno sa musí skloniť, keď vstupuje Kráľ a vyznať, že je Kráľ a žasnúť nad Jeho svätosťou… veríš tomu?! Ja si to takto nejak predstavujem.

Raz som čítala, že Ježiš nikdy nežil v nejakom reagovaní na diabla a jeho snahách pokúšať, či zvíťaziť… Ježiš hľadel na Otca. Reagoval na Jeho hlas, počúval Ho, nasledoval Ho. To bolo podstatou Jeho kráčania. Prečo sa my teda nevieme sústrediť na to najjednoduchšie a najdostupnejšie, čo máme – na Neho. Že Všemohúci Boh, ktorý je naozaj NAD všetkým, pred ktorým sa skláňa úplne všetko a všetci… že to myslí naozaj vážne a túži vstúpiť. Premeniť. Obnoviť. Pretvoriť.

Tak veľmi chce.

Čo keby svet plný mňa bol zrazu svet plný Trojjediného Boha?! Lebo keď hľadíme do zrkadla a snažíme sa presvedčiť o svojich neschopnostiach, pripomíname si svoje zlyhania, utopiť vo vlastných sračkách… tak asi nie vždy sme schopní vidieť Jeho konanie, skutky, odhodlanie, milovanie. Kdekoľvek si zasiahnutý hriechom – Jeho milosť presiahne hlbšie. Prosím, nikdy na to nezabudni.

Nenos už viac masku. Nestojí to za to. Pred Bohom sa aj tak nikdy úplne neskryjeme. Nikdy úplne neujdeme pred Jeho láskou. A nikdy vlastne nezvíťazime vo svojom bojovaní proti Jeho plánom pre našu dobrú budúcnosť, Jeho dobré zámery s našim životom. On sa bude neustále vzdávať z Lásky. Keď padneme, vždy padne hlbšie, aby nás aj na tom najtemnejšom mieste priam prekvapil v tom, že aj tam nás miluje. Že aj tam nás prijíma. Aj tam nás objíma vo všetkom a so všetkým. Veríš tomu?

Ja hej.

Dať Bohu šancu, aby ukázal, že je NADprirodzený… môže to bolieť. Ja viem. Ale ja si myslím, že bolesť, ktorú spôsobujeme Jemu tým, že ostávame vo svojom prirodzenom svete a nedávame ani len príležitosť NADprirodzenému Bohu, je oveľa väčšia. Nepredstaviteľná bolesť večne milujúceho Boha, ktorý dal všetko, aby som mohla žiť život tak, ako si zmyslím?! S maskami, či bez? Presne tak… Jeho spôsob milovania, v ktorom sa rozhodol zanechať nám slobodu za akýchkoľvek okolností je nepochopiteľný. Slobodu nerozhodnúť sa pre Neho. Rozhodnúť sa pre seba. Lebo veď žijeme len raz. Práve tu a práve teraz… tak sa to tuším spieva. Naozaj?!

Ja v tom celom čoraz viac pociťujem Jeho láskavú naliehavosť – lebo Jeho to všetko v skutočnosti bolí oveľa viac. On túži oveľa viac po naplnení Tvojej prázdnosti, uzdravení Tvojej zlomenosti a objatí Tvojej osamelosti.

Daj Bohu šancu ukázať Ti, že je NAD…

Skús niekedy iba tak hladieť na Ježiša. Dovoliť si hladieť Láske do očí. A nechať sa prekvapiť tým, čo On sám spraví. Skús na Neho hľadieť bez masky, bez svojich snáh, dokazovaní, skutkov… iba tak Mu povedz: “Tu som.” a dovoľ Mu milovať Ťa v tom, kým si, kde si… dovoľ Mu zjaviť Ti, že to nie je len tu a teraz…ale už navždy.

Neputovanie pútnika 

Heslom nášho dnešného dňa je: “Máme čas!” Cestujeme zo Santiaga do Barcelony – vlakom – celých 12 hodín, aby sme mohli prespať na nejakej krivej, tvrdej lavičke na letisku a ráno letieť do Budapešti… vďaka Bohu za bratov, ako mám ja a že Luky ma na letisko asi aj vždy chodí vyzdvihnúť.

Aby naša púť do Španielska nebola len vážnych slovách, tak Ti aspoň porozprávam pár zážitkov z našich ciest.


Najradšej spomíname na nórske tetušky. Stretli sme ich v jednom z tých lepších albergue (ubytovní pre pútnikov), kde si si však chvíľami pripadal ako vo väzení. Dve dvojposchodové postele oproti sebe a namiesto dverí záves. Takže všetci vedeli o všetkých. A tu, do tejto sympatickej izby, v ktorej som mala možnosť iba ležať, lebo dokonca ani ja krátka, malá som sa nezmestila do dolnej postele, tak tu nám prišli za spolubývajúce dve nórske tetušky. Mali tak do 50 rokov a boli veľmi milé. Mne hneď srdce podskočilo, keď som počula ich nórčinu, nakoľko  som sa ju tak trochu učila…no a tieto nórske tetušky mali batohy väčšie ako ony samé – ich batohy mali okolo 15kg a vysvetľovali nám, že ich nevedia tak rezko niesť ako “tí mladí” a tak to kráčanie striedajú s busmi. Keď sme im povedali, že my mame len dve tričká, ktoré si každý druhý deň perieme a meníme, tak nechápali. Ony putovali v plavkách. Blondínky hnedšie odo mňa. Večeru sme väčšinou zapíjali magnéziom alebo acylpyrinom a oni nechápali ako nás môže niečo z cesty bolieť – mali teóriu že dôležitý je cukor a tak mali plnú tašku (cca 20ks) snickers…ktovie nakoľko dní. Večer tvrdili, že by možno s nami aj pred siedmou vyrazili, ale potom som z toho môjho chabého chápania nórskeho jazyka pochopila, že by bolo pre nich šialenstvom vstať o šiestej, keď im bus pôjde o desiatej. 

Veľa času sme trávili v lekárňach. Vlastne nikdy sme tak často lekáreň nenavštívili ako za posledné dva týždne. Keby ponukali ubytovanie, isto tam aj spíme. Raz sme prišli do jednej, kde nás lekarník zdvorilo pozdravil “Ola!”, na čo Pepa zdvorilo odpovedala “Ola!”, na ktoré jej on znovu odpovedal “Ola!” a tak Pepa znovu odzdravila “Ola!”… ale už nám bolo do smiechu, ale pán lekárnik vo vážnom a zdvorilom zdravení pokračoval…to už Pepa ale ukončila tým, že chceme niečo ostré, nožík alebo nožničky – kúpili sme si totiž údeného lososa a olivy a nemali čím krájať… tak sme ho chceli strihať… 
Ale na lekárne mame veľa krásnych spomienok! Nakoľko som mala veľmi veľa otlakov a z portugalských ktorých chodníkov ma už strašne boleli kolena i chodidla, tak sme sa rozhodli kúpiť nejakú bandáž… prišla lekárnička, krásna žena tak do 30 rokov a začala mi ukazovať všelijaké vymoženosti na predchádzanie otlakov a bolesti chodidiel. Začala som jej vysvetľovať, že mám 38ku nohu, ale že si to tu teraz nemôžem vyskúšať, lebo už od rána kráčam a moje nohy sú špinavé a istotne smrdia…ona sa len usmiala, že to vôbec nevadí. Zrazu sa však zdvihla a odišla, potom ako som sa vyzula. Pepe som začala vysvetľovať, že zrejme si šla pre rukavice. No táto mladá žena prišla s uterákom a vodou a začala mi umývať nohy. Bola som dojatá, ani som nevedela ako reagovať na toto jej gesto. Pravdupovediac si neviem predstaviť, že by sa takto zachoval niekto z mojich blízkych, alebo vôbec – ja k niekomu. No táto žena s vizážou modelky riadne otriasla mojim srdcom.

Viete, niekedy sa stalo, že sme nešli tak ako sme mali… a vtedy sa nám stavalo, že za nami dobehol nejaký miestny Španiel a kričal, že ideme zle a ukázal nám správnu cestu.

Keď sa nám stalo stalo, že sme zúfale hľadali už hodinu nejaké ubytko, tak z jedného hostelu vybehol majiteľ a vysvetľoval nám, že on má plno, ale že nám pomôže. A tak obtelefonoval všetky ubytovne v danom meste, našiel nám dve miesta a rovno spravil rezerváciu. Ľudské srdce obsiahne oveľa viacej lásky ako si my kedy vieme predstaviť. Znovu nás to “dostalo”…

Keď som mala otlak cez celú pätu podliaty krvou, tak mi ho prepichoval jeden mladý Talian s obrovskou nehou – a to ani nevedel anglicky. Potom mi to celé obviazal, akoby sme kráčali spolu. Pútnici držia spolu…asi 🙂

A takto sme kráčali. 

Naučili sme sa nanovo šušlať, lebo Španieli neuveriteľne šušlú… okolo tretej poobede nenájdete nič otvorené, lebo majú svoju siestu a otvoria tak okolo siedmej. A tak sme si zvykli aj na španielsku siestu.

Na mnohých miestach sme zakusovali priazeň, nielen ľudskú ale najmä tú Božiu – jednoducho bolo poznať, že sa to všetko nedeje len tak. 

Ešte len príchodom do Porta sa to celé začalo, nakoľko sme len tak na blink išli do jedného hostelu, či majú miesta. A mali iba jedno, ale rozdeľovať sa v prvý deň by bolo šiši a tak sme povedali, že nevadí, ideme ďalej… bolo už celkom neskoro večer. A tá pani zrazu, že viete, vlastne jeden hosť odišiel skôr, takže ak jednej z Vás nevadí ostať tu prespať zadarmo, tak zostaňte. Jasne, že nevadilo.

Niektorých pútnikov stretneš na viacerych miestach, lebo proste začínaš aj končíš rovnakými vzdialenostami. Tak to bolo aj s nami a Chuanom (Juan). Chuan bol skoro 70ročný pan, ktorý mal so sebou istotne ešte menej oblečenia ako my. Keď si raz dopral v umývadle svoje slipy a tričko a uvolnil miesto Pep, ktorá tú hnedú vodu po jeho praní vyliala a napustila si čistú, tak jej povedal, že toto jej gesto nebolo pútnické… nevadí, hlavne bolo aspoň kúsok hygienické.


A aj takto sme putovali. 

Každý deň v sebe niesol nový zážitok, novú chuť, novú perspektívu,…


Možno nie vždy sa nám podarí pochopiť zmysel uplne všetkého… ale myslím si, že skutky ľudí okolo mnohokrát vyjadrovali oveľa viac ako nejaký zmysel. 

Uvidíme, čo nám prinesie dnešná 12 hodinová cesta vlakom a zajtrajšia cesta domov… 🙂

Putovanie nepútnika.

Vieš, neviem do akej miery sme si my tu všetci vedomí strácania a nachádzania, hľadania a objavovania… toho, že tí, ktorí sejú v slzách budú žať s plesaním. (Ž 126:5)

Áno, aj Ty!


Nachádzam sa niekde na ceste objavovania 24.krajiny za mojich krátkych 27rokov života. Som v Španielsku, do ktorého som prišla peši spolu s Pep z Portugalska.

Santiago de Compostela – vysnívaná destinácia takmer každého, koho poznám. 


Lebo si myslíme, že počas putovania objavíme, kým sme, určitý zmysel nášho bytia, novú nádej, strasieme sa beznádeje, ponesieme svoj kríž,  mlčanlivosti sa dotkneme hĺbky svojho vlastného srdca,… a všeličo podobné. Všeličo podobné, na čo počas svojej stereotypnej zaneprázdnenosti akoby neostal čas. 


To všetko sa môže stať na Tvojej ceste do Santiaga, ale nemusí. Môže sa to kľudne stať na Tvojej ceste do práce. Iba tak, niekde uprostred Teba, keď si dovolíš byť sám so sebou.

Mňa osobne to strácanie veľmi nefascinuje… nežasnem nad pribúdajúcimi stratami, ani túžobne neočakávam kedy nastane ďalšia. Asi nikto z nás. A predsa sa dejú… a my utekáme, lebo potrebujeme nájsť istý druh oázy, či prameňa, ku ktorému prídeme a budeme a piť dúfajúc, že už konečne uhasí všetku našu prázdnotu, náš smäd. A zastaví ten cyklus nášho strácania.


Keď sme dali prvých cca 28km za jeden deň bola som na seba hrdá – nikdy som si nemyslela, že dám takúto vzdialenosť – “len tak z fleku”… a dala. No v skutočnosti si uvedomujem, že vzdialenosti sú úplne nepodstatné na našom kráčaní. Počas včerajšej sv. omše tu v Santiagu to jeden kňaz vysvetľoval – že dôležitý je náklad našich batohov a to ako ďaleko sme ich schopní niesť…celé to potom prehupol do toho, že akú váhu sú schopné uniesť naše srdcia pri nasledovaní Krista a čo všetko je naozaj podstatné, aby sme v nich mali. 

A asi o tom je to vyprázdňovanie, strácanie, odvrstvovanie sa od všetkého nepotrebného, nežiaducého… lebo vieš – môžeš to brať tak, že vo všetkom budeš vždy nachádzať to dobré – lebo sa preto rozhodneš, ale nepochopíš zmysel. A niekedy ten zmysel možno vôbec nenájdeš a ani to dobré v tom nebude. Ako moje ostrihanie sa – po toľkom čase očakávania, že vlasy sú konečne dlhé zistíš, že ich je asi 3krat menej než si zvyknutá…tak preto. Takže všetky komentáre o tom, aká som krásna sú láskavé – ale niekde v hĺbke poznať pravý dôvod ostrihania nie je láskavé.


Stála som už na mnohých hraniciach, rozmedziach v rozhodovaní sa, ale aj takých skutočných – medzi Španielskom a Portugalskom. Ale aj tak som tomu celému prestávala rozumieť. Že prečo po toľkých stratách – rodičov, domova, zázemia, istôt, ľudí, priateľov, túžob, snov, vlasov, … som sa zrazu objavila na pokraji ďalšieho rozhodovania sa – či dám so svojim čoraz viac boľavým kolenom, s paličkou na podopieranie a 8kilovým batohom zostávajúcich 60km…hoci by to znamenalo asi len tri dni…ktoré by sme mohli ešte rozdeliť do viacerých dní, alebo si dovoliť padnúť už na úplne dno zanechania napĺňania svojich túžob a snov o kráčaní do Santiaga a dovoleniu bolesti, aby bolela. Otriasť zo seba zostávajúcu pýchu, či hrdosť o tom, že to dokážem, lebo však to toľkí dokázali… a jednoducho to nedokázal. A presne to sa stalo. Buď sa onálepkujem titulom pútnika zlyhávateľa, alebo pútnika, ktorý sa dotkol dna svojej prázdnoty, aby mohol opäť vykročiť do Jeho plnosti. 


Vieš, píšem Ti to všetko iba preto, lebo viem, že strácanie bolí. Že rozumiem… tomu, keď strácaš to všetko naokolo a prestávaš mať kontrolu nad svojim ďalším krokom, lebo jednoducho si začínaš byť vedomý toho, že Tvoje nohy Ťa viac neunesú. Že rozumiem, že najbolestivejšie je strácať seba samého uprostred pretvárania do toho, kým naozaj máš byť. Lebo myslím, že všetky tie nánosy sú úplne nepotrebné v napĺňaní toho, kým máme byť v Ňom. 

Viem, že ma čítava kadekto…a to vôbec nevadí. Iba chcem, aby sk vedel, že Boh jednoducho túži, aby ten Jeho plán s Tebou sa naplnil v Ňom. 

Aby sme niekde počas putovania pochopili, že to, kým sme má byť určené tým, kým sme v Ňom. 

Pre Neho sa toto strácanie oplatí. Píšem Ti to, lebo mňa to vyšlo 3000km prísť na to, že v Ňom už mám svoje naplnenie a Ty tiež. A každý z nás. Možno máš pocit, že si prišiel o všetko, svoju identitu, silu, mužskosť, ženskosť, svaly…čokoľvek. V skutočnosti v Tebe po každej jednej strate bol rozšírený priestor pre Kráľa – pre Jeho vládu, pre Jeho kraľovanie. Bolesť by nikdy nespôsobil, stratu by Ti nikdy nedoprial,..ale robí všetko preto, aby si uprostred svojej vyprahnutosti mala z Nebo svoj prameň živej vody, po ktorej nikdy nebudeš smädná.

Moja púť začala nastúpením do vlaku, s vedomím zlyhania, vzdania sa toho prečo som sem šla – aby On mohol mať priestor vstúpiť a byť mi prameňom.

V Santiagu sme namiesto dvoch dní päť – ale v žiadnom odkráčanom kilometri mi nebol tak blízko ako tu a teraz… okúsiť Jeho prítomnosť, pýtať si milosti aké tú získal sv. Jakub, byť len tak bielym platnom, bez očakávaní, na ktoré si On ako Jediný môj umelec a Tvorca môže maľovať na novo, to, čo On sám chce…tak toto je moja púť.

Nachádzania nového nie vždy zmenší bolesť starého, ale stále verím, že Jeho láska je schopná vymilovávať nás z nás samých, aby sme mohlo byť Jeho – jedno s Ním.

Aby On mohol byť spoločníkom na našom putovaní – a byť spoločníkom  putovaní občas znamená aj deliť sa o chlieb – a lámanie bolí… občas. Ale je aj plne radosti, odovzdanosti, oddanosti a láskavosti.


S Pep o tom vieme svoje… a lepšieho spoločníka ako Ježiša by som Ti nikdy v Tvojej bolesti či radosti neodporučila.

Ps: blog bol písaný na mobile, ospravedlňujem sa za všetky chyby a preklepy 🙂

Kamarát kohút.

“Ivi, čo pozeráš?” prichádza Rút do izby a pozerá mi na obrazovku počítača.

“Annu zo Zeleného domu.” odpovedám.anneh1.jpg

“Aha, to nepoznám.” a sadá si ku mne a začína pozerať tiež. Vôbec jej neprekáža, že to pozerám po anglicky.

“A prečo nemá závoj?” pýta sa po chvíli.

“Aký závoj Ruty? Veď to vtedy asi nenosili.” nechápavo jej odpovedám.

“No taký cez hlavu,…” odpovedá a do toho prichádza do izby Sofi: “Čo pozeráte?” a pozerá na nás dve.

“Annu zo Zeleného domu.” odpovedám.

“A to kto bol?” pýta sa Sofi.

“Ja vlastne neviem, ale asi isto nejaká svätá.” odpovedá Rút.

A v tom som si uvedomila, že si Ruty myslela, že pozerám film o nejakej svätici a nešlo jej do hlavy, prečo nie je v rehoľnom rúchu so závojom.

Hej, patrím ku generácii dievčat, ktoré vyrástli na Anne zo Zeleného domu. Ale podľa mňa na jej predstavivosť nemám. Lebo to dievča si mnohokrát vo svojich fantáziách žila úplne iný príbeh ako v skutočnosti žila.

A možno to máme všetci tak nejak. Predstavy, myšlienky, sny, túžby – to všetko nás vie zatiahnuť niekam úplne inam.

IMG_2401.jpgJe deväť hodín večer a Dávid vošiel do mojej izby s tým, že má kašeľ – čím chce povedať, že sa potrebuje napiť vody zrovna z mojej fľaše. A preto teda nie je dole a nespí.

“Dobrú noc Dávidko.” hovorím mu potom ako zaviera moju fľašu.

“Kam idem, Ivi?” pýta sa.

“Dado, ideš dole do postele spať.” odpovedám mu, akoby nevedel.

“Ivi, ale on je môj kamarát.” začne mi rozprávať o niekom/niečom, aby upútal moju pozornosť od postele iným smerom.

“Kto Dávidko?” pýtam sa ho teda.

A on Ťa môže aj zbiť, keď nebudeš poslúchať.” premýšľam, či moje neposlúchanie spočíva v tom, že ho posielam spať o deviatej večer.

“A kto ma môže zbiť Dávidko?” pýtam sa očakávajúc teda, že v tom bude jeho tatinko, alebo brat Pongo, alebo jedna z jeho sestier, len gramaticky mu to nie vždy ide v ženskom a mužskom rode…

“Náš kohút Ivi.” hovorí presvedčivo. A ja na neho pozerám nechápajúc, lebo však sme v živote ani len sliepky nemali, nieto ešte kohúta.

“No… asi sa ho ale nebojím a už by si mal ísť naozaj spať.” hovorím ho a pomaly ho vytláčam z izby smerom ku schodom.

Ivi, ale ten kohút je môj kamarát…” a kráča dole po schodoch.

A tomuto sa hovorí fantázia, či predstavivosť.  Dadov kamarát kohút.

Možno nám takýto kohút niekedy môže poslúžiť k tomu, aby sme lepšie zniesli skutočnosť, že nás niekto núti ísť do postele v čase, keď my vôbec nechceme.

Možno nám naša predstavivosť môže poslúžiť k tomu, aby sme v čase noci a temna niekde v hĺbke seba nikdy nezabudli na to, že však vždy každý hovoril, že na konci tunela existuje svetlo. A tak predstava kráčania za svetlom nám dodáva odvahy počas prebývania v temnotách. 

Dnes som čítala, že všetko, čo Boh vyprázdnil, tak aj naplní…

Aj Ty sa nachádzaš niekde uprostred očakávania na napĺňanie Božích prisľúbení a namiesto napĺňania akoby prichádzalo čoraz väčie ťahanie na hlbinu, padanie do prázdna, či dotýkanie sa dna vlastného ja?!

Asi.

Však inak by to asi nebol život. Inak by to už asi bolo Nebo a Večnosť.

A tak sa akoby neustále nachádzame niekde uprostred kráčania niečím, čo niekedy ani nevieme pomenovať, ale ideme ďalej – lebo však Dadov kamarát kohút. Keby sa niečo udeje, tak určite ma zbije.

Poznáš to nie?!

Môj Speedy Prdko bol tento rok pokazený už toľko krát, že som sa v hlave začala pohrávať s myšlienkami na to, že je čas dať si posledné “zbohom” a odovzdať ho inému majiteľovi – ale priznám sa, že púšťať jedinú reálnu hmatateľnú vec po tatovi z rúk mi prišlo kruté voči vlastnému srdcu.

Kvôli viacerým okolnostiam som si uvedomila, že je čas pohnúť sa z miesta a tak som si začala hľadať podnájom niekde tu v okolí a priebehu nasledujúcich mesiacov si začnem budovať “vlastné” hniezdo, či pevnú pôdu pod nohami.

S čím súvisí aj fakt, že ak sa nestane zázrak v oblasti mojich financií, tak prestanem pracovať “na plný úväzok pre Boha”…a začnem tak “normálne” ako väčšina z Vás všetkých… čo neznie ako koniec sveta 🙂

Vieš, v skutočnosti – okolnosť za okolnosťou, všetko, čo prichádza, akoby to bolo o neustálom oddelovaní sa, odoberaní mi všetkého “čo mi ešte ostalo” …a viem si predstaviť, že sa Ti to deje 432432krát väčšom prevedení. Že strácanie sa stalo akoby tak súčasťou môjho života. Života každého z nás. A vždy, keď som si povedala, že už nič horšie nemôže byť, tak to horšie nastalo – tak som si to jednoducho prestala hovoriť. Niežeby to zastavilo situácie.

Vieš… napriek všetkému prežívam pokoj. Lebo veď Dado má kamoša kohúta. Tak prečo by ten kamoš kohút niekedy nepomohol aj mne?!

Lebo bolo veľa, strašne veľa, 3423 a možno viac ľudí, ktorí prichádzali a sľubovali a budovali a plánovali a tešili sa a snívali… o novom bývaní, lepšom aute, stabilnejšom plate, vydaní knihy z mojich blogov, zoznámení s tým a tým, koncertoch, hviezdach, spolubývajúcich, práci,..a všetkom možnom. A za všetkým nasledovalo “potrebujem čas” alebo obyčajné “mlčanie” alebo “veď snáď niekto iný”… a podobné. Poznáš to nie? Ľudia to majú vo zvyku posúvať si jeden druhého tak navzájom…veď to poznáš. Robíme to všetci. Nik nie je bez viny. Nik nemôže hodiť kameňom na toho druhého…

A uprostred tohto teda zažívať pokoj?

Lebo veď kamoš kohút…či?! Je mi úplne jedno ako si Ho nazvete, či ma pošlete do fantázií a predstavivostí – ale naozaj existuje. Existuje osoba, ktorá sa odhodlala napĺňať všetko prázdne, obväzovať to zlomené, nahrádzať to staré novým, … byť verným a stálym, vo všetkom, v každom jednom prisľúbení… nikdy ma nenasmeroval na nikoho iného, nikdy nepovedal “príď neskôr”… nikdy mi nehovoril na moje ponuky, že si ich potrebuje premyslieť.

A možno sa mi stal teda jediným Svetlom uprostred všetkých temnôt a možno ničomu nerozumiem – ale Jeho naozaj nikdy žiadna tma nepohltila. A tým, že je Ten istý včera, dnes i naveky, tak sa to ani nikdy nestane.

Chcem Ťa dnes len povzbudiť – odlož svojho kamoša kohúta kľudne naspäť do skrine svojich detských snov a fantázii… každý predsa vie, že v záhrade ani len sliepku nenájdeš.

A pozvi Ježiša, aby sa stal Tvojim kamošom, či blízkym… do čohokoľvek sa Ho rozhodneš pozvať, tak do toho On vstúpi.

 

PS: Viem, že nepíšem úplne často a že nie vždy to stojí za to, ale ak by si niekedy chcel podporiť moje blogovanie (alebo sťahovanie alebo službu/prácu) – tak môžeš tu: SK19 0200 0000 0019 4810 7253

Vďaka za všetko!

 

 

 

Spotený Ježiš.

Keď som v ten deň vošla do izby, tak som mala pocit, že nebo preniklo túto našu Zem. Nevedela som odhadnúť, že či sú to oblaky, Božia sláva, alebo hmla zvonku. Až keď som vstúpila úplne, tak som pochopila, že je to len na kompletku vystriekaný deodorant,…v tom sa objavil Dado s už nefungujúcim sprejom.

“Dado? Ty si to tu všetko vysprejoval?!” pozerám zúfalo na Dávida

“Áno.” odpovedá.

IMG_2182.JPG“A čo si prosím Ťa sprejoval?!” pýtam sa ďalej.
“No Ježiša.” odpovedá znovu.

V hmle zrazu objavujem kríž z Jeruzalema s úplne bielym Ježišom od deodorantu a ešte zúfalejšie hľadím na Dávida.

“A to prečo?” pýtam sa.

No, bol spotený.” a odchádza.

Ach… jasné. Spotený Ježiš. Že som sa vôbec pýtala. A tak otváram okná, aby sa mi v izbe vyvetralo a umývam bieleho Ježiša od deodorantu.

Esterka je plná myšlienok. To som vlastne aj ja. Špeciálne ráno jej to melie. Niekedy príde ešte pred šiestou a vedie so mnou životu dôležité záležitosti. Ľahne si mi pod paplón a začne:

“Ivi? A vedela si, že teď si zavriem ja oči, tat vôbec nevidím?” pýta sa ma Esti.

“Ty a na to si ako prišla?” pýtam sa jej v mojom polospánku.

“No, lebo aha,..” zaviera oči a pokračuje: “..teraz Ťa vôbec nevidím.”

“Ty brďo, vážne.” pokračujem v rozhovore a snažím sa byť tak najviac prebudená ako sa len dá.

“Ivi?” pokračuje Esti so stále zavretými očami: “A Ty ma teraz vidíš alebo nie?

“No nevidím Ťa iba vtedy, keď si aj zavriem oči, vieš?” snažím sa jej objasniť realitu toho, že zavretie si očí nestačí k tomu, aby sa stala neviditeľnou.

“No tat si zavri tiež.” dodáva.

A tak sme tam ležali v mojej posteli so zavretými očami a čakali sme kto to dlhšie vydrží. A zrazu len počujem ako sa jej detské hlboké dýchanie stáva chrápaním a modlím sa, aby to tak bolo aspoň do siedmej. A tak spíme ďalej. A keď už sa moje dýchanie má stať tým hlbokým spacím dýchaním, tak zrazu:

IMG_2114.JPG“Ivi?” pýta sa akoby vôbec nespala.

“Áno Esti?” snažím sa znovu prebudiť do jej dôležitých myšlienkových pochodov.

“A Ty si vedela, že existujú chudobní ľudia, ktorí nemajú svetlo?” pýta sa ma takým tónom akoby dúfala, že jej poviem, že to nie je pravda.

“Hej Esterka, vedela.” odpovedám dúfajúc, že nebude odo mňa o šiestej ráno počuť vysvetlenie o tom, prečo existujú chudobní ľudia.

Ivi, ale oni vôbec nevedia, že to svetlo môžu mať.” dodáva a berie si moju ruku akoby sa ňou chcela prikryť, keď sa mi obracia chrbtom a zaspáva.

A ja už neviem zaspať. Lebo existujú chudobní ľudia, ktorí vôbec nevedia o tom, že môžu mať svetlo. Pozerám na biely fľak na mojej modrej stene po spotenom Ježišovi a hovorím si, že každý by mal vedieť, že svetlo môže mať.

Vieš to teda?

Vieš, ja mám pocit, že my tak veľakrát zatvárame oči pred zdanlivou tmou, hmlou, búrkou, bolesťou… a možno vôbec nie je zdanlivá. Možno je úplne reálna, hmatateľná, prítomná.

Ale chcem Ti povedať, že zatvorením očí sa nevytráca,… že zatvorením očí sa občas dostaneme do stavu “to okolo mňa vôbec neexistuje”. A môžeš si pod tým predstaviť čokoľvek žiješ alebo robíš, keď chceš zastaviť ten chaos uprostred Teba – od nakupovania, neviazaného sexu, rozbíjania tanierov, vytvorenia si novej závislosti, alebo úplnej samoty, oddelenia sa, odpojenia sa od všetkých a všetkého -ja viem, že ten chaos je ozajstný. Ale týmto spôsobom tmu neumenšujeme. Naopak – dávame jej možnosť rozširovať sa – lebo zatvorením si očí nielenže zväčšujeme tmu, ale strácame príležitosť vidieť Svetlo.

Neviem, či si to uvedomuješ. Ale to Svetlo vo tmách svieti a neexistuje tma/temnota, ktorá by Ho pohltila. A tak stále svieti. Stále. Aj keď máš zrovna zatvorené oči.

Prepáč, že Ti to takto na rovinu hovorím – ale podľa mňa je to smutné, že ľudia vôbec nevedia, že to Svetlo môžu mať. A preto mi príde nefér odo mňa, nefér voči Tebe nepovedať Ti o Ňom. A tak Ti hovorím, že to Svetlo je dostupné a prítomné... že Boh túži byť Tvojim svetlom v temnotách, smútkoch a bolestiach.

IMG_2260.jpgDaj Mu príležitosť zažiariť tým, že si pred Ním viac nebudeš zatvárať oči slovami o tom, že “má rád všetkých okrem Teba” …alebo “že tak prečo sa dejú také zlé veci, ak je Boh dobrý”… a všetky Tvoje “prečo?”, “či”, “ak”… nahraď “obyčajným” “Príď.” a dovoľ Mu tak, aby začal robiť neobyčajné veci pre Teba.

Dáva slobodu. Nikdy nespraví nič do čoho Ho nepozveme. Čaká.

Vieš, lebo ten Ježiš sa naozaj potil…krvou. Lebo musel čeliť Tvojej opustenosti, Tvojej osamelosti, Tvojmu smútku, Tvojim závislostiam, strachom a hriechom…Tvojim temnotám, aby sa mohol stať Svetlom, ktoré nič z toho nikdy nepohltí.

On jednoducho musel zažiť moju temnotu, aby som mohla žiť Jeho svetlo. A presne toto isté ponúka Tebe.

Túži byť Svetlom.

Naša chudoba spočíva len v tom, že si zatvárame oči. Naša chudoba je len o tom, že “sme vôbec nevedeli”…

Ale teraz už viem.

A Ty už vieš tiež… a tak dovolíš si na miesto zatvárania si očí všetkými otáznikmi a výkrikmi nad neférovosťou povedať jednoduché “príď”… ?

 

 

 

Zahanbený golierom.

Mám veľmi rada deti. Sú veľmi spontánne. Ich spontánnosť ma baví. Keď sa ráno zobudím a idem tak-trochu-viac nezobudená dole do sprchy, tak vykIMG_1996.jpgríknu “Iviiii…” a hodia sa mi okolo krku. A tešia sa. Toto je pre mňa každodenná spontánna rutina ich života. Že ma vítajú akoby som zaspala na 100 rokov a zázračný princ bez bieleho koňa nazývajúci sa “Kričme najviac ako sa dá a ona sa isto zobudí!” ma nežne pobozkal a jemne preniesol zo sveta snov až ku kráčaniu po schodoch…ale samozrejme, že tá ich radosť z toho, že sa mu to podarilo stojí za to. A takto to je stále. Či sa vrátim po hodine domov, alebo po troch mesiacoch, tak deti sa neustále tešia z mojej prítomnosti a z toho, že so mnou môžu opäť byť. Poznáš tento druh spontánnosti tiež?

Mňa veci všedné nudia…asi preto mi pomalšie stále rastú vlasy na ľavej strane. Rovnaká dĺžka, ktorú vidno všade by mi bola na vlastnej hlave asi priveľmi všedná…

A tak aj Pongo.IMG_1784.jpg Pongo prešiel ozajstnou zmenou. Povedala som si, že by bolo super, aby sa ten náš bastard znovu pudlom stal (bastard je mimochodom normálny názov pre kríženca – nenadávam, to by som si nedovolila, asiA ta-ta-ta-daaaaaa…veruže sa stal. Vyzerá ako vypratý v perwolle, Ty vole. Ale uisťujem Ťa, že stále ide o nášho večne skákajúceho psa Ponga. Hovorím “nášho”, lebo pred nedávnom už aj Dávid uznal, že keď teraz bývam tu kde oni, tak je i môj. Lebo predtým mi vždy hovoril: “To je naši Pongo, nie tvoj…” až raz teda povedal, že je aj môj. A tak je to “naši”, teraz už pudel znovu pudel Pongo. Takže po piatich rokoch som vlastne znovu spolumajiteľom psa.

No a krátko na to – nastala ďalšia zmena:IMG_1855.JPGPo ostrihaní sme zistili, že to vôbec nie je výstavný kúsok a ani nikdy nebude, lebo má také čudné prsty – veď pozri na predné laby, tie prstenníky mu rastú akosi zhora. A asi bol trochu tou mašinkou porezaný na krku a on si to somár samozrejme úplne rozškrábal a tak chodil s golierom. No a podľa mňa je úplne na zjedenie teraz…no neni chutný?! Ale keď tak hľadím na tú fotku a predstavím si, že by ma niekto s takým golierom hodil na internet, tak mu asi ublížim…asi každý. No nič, Pongo nemá heslo na našu wifi, takže “no worries”.

Občas by sa nám zišlo, aby sme takéto goliere nosili. Nemyslíš? Aspoň by sme vedeli, že niečo nie je úplne v poriadku – o tých druhých a druhí o nás. Zviditeľnilo by to naše zranenia, ale stále by boli úplne nepoznané a nepomenované, lebo by boli ukryté pod tým golierom. Chápeš. Nebolo by to fajn? Podľa mňa by ich nosil úplne každý. A úplne každý by mal možnosť zvoliť si, komu dá nahliadnuť na svoje bolestivé miesto…

Neviem, či to aj Ty občas v sebe riešiš, že “do paže, tak veľa sa snažím, tak veľa robím a potom nastane Deň Blbec a všetko je fuč…”. Lebo nemáš golier a tak to Tvoje zranenie nemalo šancu sa zahojiť, namiesto toho sa Ti doňho opäť raz len nahnojilo. Tento blog mám rozpísaný už viac ako týždeň. Čiže Pongov golier nie je novinkou. Už ho ani nemá… ale prístup na wifi stále nemá, tak v ňom slobodne pokračujem.

Vieš,…naozaj by ma zaujímalo, či nosenie goliera a schopnosť byť spontánny má nejaký súvis. Možno vôbec nemá. Lebo Dávidovo spontánne gesto je obliecť si šaty a venčiť Ponga s golierom po dome. A je mu fajn. Aké gesto je potrebné pre Teba, aby bolo fajn?!

Len si to teraz predstav…takú úplnú absurditu. Si “človek” s gIMG_1865.jpgolierom okolo krku. Ono je to úplná kravina…ale skús. Skús nad tým iba pouvažovať. Že máš možnosť dať si na svoj krk golier, ktorý vyzerá maximálne trápne, priam debilne, ale Ty si ho dáš, lebo vieš, že Ťa uchráni predtým, aby to, čo sa stalo malo šancu sa aspoň trochu hojiť. Dá sa to? A takto teraz chvíľu musíš fungovať. Oddeľuje Ťa to trochu od všedného života, lebo však si jediný z okolia, ktorý to má…lebo je to zahanbujúce. Dávaš tým predsa najavo, že si iný – že si slabý. Slaboch – ale nie zbabelec. A cítiš v tom občas zvláštny druh osamelosti, opustenosti, lebo stále nikto nerozumie, prečo si niečo také spravil…a možno sa aj smejú na Tvojej odvahe byť zraniteľný, veď už aj tak si zranený…a zrazu sa udeje niečo oveľa absurdnejšie – príde niekto, ako Dávid a oblečie si šaty a takto pôjde s Tebou von. Medzi ľudí. Medzi všetkých tých, ktorí nerozumeli a smiali sa…medzi tých, pred ktorými si skrýval svoje zranenia, chránil si sa nosením goliera a utajoval to, že Ťa niečo bolí…a vo svojej bolesti si sa stával objektom výsmechu…lebo všetko si skrýval za úsmev nad tým, že “však nosenie goliera je kúl”…ale nie je. A Ty to vieš. A teraz neviem, kto by bol väčším objektom ponižovania – či Ty alebo niekto v šatách, komu šaty nepatria… prosím nehľadaj za tým žiadne “muž-v-šatách” idey…jednoducho to viď ako obraz gesta toho, že uprostred Tvojho najväčšieho zahanbenia a opustenosti prichádza niekto, kto sa rozhoduje v tom byť s Tebou a zároveň sa dať na “Tvoju” alebo lepšie “pod Tvoju” úroveň hanby…a robí niečo veľké – JE S TEBOU.

Niekto sa rozhodol byť uprostred búrky v Tvojej blízkosti. Je to ako nejaká scéna z filmu, keď sa všetci ľudia zastavia a Ty si tak hlbšíe uvedomíš, čo sa práve stalo. Vieš čo sa práve stalo? Udialo sa to, že si milovaný. Bezhranične a veľmi. Toto je moment Lásky. Myslím, teda som presvedčená o tom, že niečo takéto pre Teba robí Ježiš neustále. Stáva sa poníženým uprostred Tvojho vlastného poníženia. Ja rozumiem, že je Ti ťažko a možno nikdy nepochopím ako veľmi… a možno nikdy nebudem schopná s Tebou alebo s niekým zliesť na také dno, aké si Ty vo svojich smútkoch zakúšaš… ale náš zranený uzdravovateľ použil klince a kríž na to, aby sa Ti mohol priblížiť práve tam, kde si teraz. 

Nech to znie akokoľvek čudno s tými mojimi predstavami o golieri a spontánnom geste v šatoch…na tom až tak nezáleží. Ja si myslím, že Ježiš je uprostred mojej, či Tvojej hanby veľmi zahanbený tiež. Od kedy sa snažím napísať tento blog, tak si mi behalo hlavou, že “ako sa iné psy asi tak pozerajú na Ponga s tou srandou na hlave”…a vieš čo?! Ja neviem…ďalšia kravina, dobre. Ale myslím, že existuje 3424ľudí, či bytostí, či už v duchovnom alebo v tomto našom “svetskom” svete, ktorí chodia a vykrikujú aj dnes na Ježiša – “Vidíš…ten Tvoj kríž – zbytočný, stále chodí s tým golierom.” A vieš čo?! Dnes sme mu ho dali dole – Pongovi.. a za chvíľu už prišiel s krvavým krkom… a v tom to vidím ďalej, či počujem: “Vidíš Ježiš,…nemá to ešte ani 5 minút dole po tom, čo si ju uzdravil, čo si jej odpustil a už je tam, kde bola, môžeš jej to znovu nasadiť.” A čo robí Ježiš?! Prosím Ťa čítaj ďalej, alebo uvažuj, alebo odpovedaj, čo robí Ježiš?! Oblieka si “šaty” a počúva ich hlas ďalej…a kráča s nami v našej hriešnosti a osamelosti a beznádejnosti. Ako jediný, ktorý búra našu osamelosť, lebo ostáva. Ako jediný, ktorý rúca našu beznádejnosť, lebo je nádejou. Rozumieš tomu aspoň trochu? Lebo ja nie. Úprimne nie. Lebo keby áno, tak viem, že prvá vec pri zložení golieru nie je rozrýpanie starej rany…

V jednej knihe som čítala – že neuzdravené budú vždy tie zranenia, ktoré máme premlčané, alebo prebolené v osamelosti. (The broken way – Ann Voskamp). A asi to tak teda je.

A viem, že povedať Ti, alebo celému svetu – že nebojte sa nosiť golier a hovoriť o svojich bolestiach by bolo asi prudko odvážne. Ale tak – hovorím to aspoň Tebe… neboj sa nosiť ten golier. Lebo Ježiš je naozaj ochotný zájsť za hranice Tvojej hanby, opustenosti, odmietnutia, beznádeje… a je ochotný Ťa práve tam milovať. Možno to nebude obrovské “bum” a Tvoje srdce bude zo sekundy na sekundu premenené, lebo sa udial zázrak. Možno to bude trvať. A možno to bude bolieť. A možno to bude v samote, niekde v tichu Tvojho domova…a možno to bude cez niekoho druhého…ja neviem, ako toto funguje.

Viem len, že premlčané a prebolené veci v osamelosti sa ťažko hoja a najviac bolia… možno naozaj potrebujeme mať niekoho, pred kým môžme padnúť na hubu a povedať o všetkom boľavom a nezvládnuteľnom a možno to aj zakončiť slovami “a ja si vôbec nezaslúžim byť milovaným Tebou, tak už ma prosím prestaň ľúbiť..” – aby on mohol vložiť za našu bodku čiarku a dokončiť vetu niečím ako “vlastne si ani ja Teba nezaslúžim, lebo ja nie som tak silný a odvážny a asi by som Tvoj príbeh neuniesol, keby je mojím..” alebo niečo podobné. Chápeš? Každý niečo máme. Každý.

Možno láska preniká ľahšie práve tam, kde sa srdce rozlomilo vo dvoje… (aj to mám z tej knihy)

Ale to, že je zlomené sa možno bez goliera nikto nikdy nedozvie.

Čo myslíš?

 

 

 

Hrtútajúca vrana.

Drahý čítateľ,

napísal si mi: “Mám otázku…” a moja tamošta Janta by bez váhania hneď povedala “A ja odpoveď.” Ale ja som teda človek trpezlivý (niežeby Janta nebola) – a čakala som na tú otázku, ktorá znela: “Kedy bude ďalší blog?” a tu je moja odpoveď:

“Ivi poviem Ti vtip.” hovorí Esterta.IMG_1451.jpg

“Letí vrana a pospevuje si “trá trá trá” a v tom narazí do stromu. “čvirit-čvirit, tutut-tutut, hrtú-hrtú a-jajaj, jat to bolo.”

Samozrejme, najkrajšie na tom celom bolo spôsob prezentovania daného vtipu.

Ale tak som si povedala, že do akého druhu stromu je potrebné naraziť, aby si človek naspäť uvedomil, že je milovaný, chcený a prijímaný a že na tomto svete nie je náhodou. Lebo mám pocit, že celý svet okolo je plný vrán krákajúcich “čvirik-čvirik”, či “hrkú-hrkú”, namiesto toho, aby robili tak, ako boli stvorení. Neviem, či rozumieš, ale naozaj mám pocit, že sa priveľmi snažíme byť niekým-niečím, čo nemá ani trochu súvis s tým, čo naozaj chceme a kým naozaj sme.

Narážame akoby neustále do stromu poznania dobra a zla. Vieš, toho, ktorý je plný predsudkov, posudzovania, súdenia…toho, ktorý Ti dáva na tvár masky, aby si sa cítil byť prijatý – ale s maskou v skutočnosti nikdy nie si…vieš, ľudia prijímajú Tvoju masku, nie Teba. Prijímajú Tvoje “hrtú-hrtú” a ani len netušia, že si vranou, lebo si nikdy nezačal “trá-tať”…narážame do toho stromu, ktorý nás učí zabúdať na svoje IMG_1686.jpgsny a túžby – lebo zrazu vidíme všetko ostatné a prídeme si zrazu takí nedôležití. Do stromu, ktorí nás učí len tak si prežívať zo dňa na deň, víťaziť a nikdy neprehrať, byť silní, …alebo možno naopak milí a nápomocní za každých okolností. Akoby to vôbec bolo možné. A potom vyprahnutí zabudáme nielen na to, že sme kedysi krákali, ale že sme vôbec boli schopní lietať.

Nebolo by niekedy fajn oddychnúť si v korune stromu života? Toho, ktorý Ti napĺňa Tvoje srdce Láskou a nádejou…a iba tak byť a naozaj spočinúť v Pravde o tom, kým naozaj si a akým smerom sa vybrať? Lebo hľadáme 4324 spôsobov ako správne kráčať, či lietať a Ježiš pri tom celkom jasne povedal “miluj”… svojho Boha, svojho blížneho a seba samého. A my namiesto toho, aby sme sa učili Láske a milovaniu, tak hľadáme 6543 nových spôsobov ako veci robiť bez lásky a stále to nazývať láskou…

Neviem, či mi stíhaš môj milý čítateľ.. ale mal si otázku – kedy bude ďalší blog. A ja teda mám odpoveď:

Myslím, že som ešte nestihla uchopiť všetky moje predošlé blogy v tom zmysle, že by som bola schopná všetky tie moje výzvy a modlitby žiť ako svoje vlastné…a tak som si stále hovorila, že na čo ja budem prichádzať stále s novými a novými vecami, ktoré premáhajú moje srdce, keď ešte stále sa musím naučiť žiť tie “staré”..

Aj tak sa mi zdá, že priveľa rozprávame. Vlastne tak veľa, že nám to naše “hrkútanie” príde úplne prirodzené, lebo však to robia všetci. Ale myslím, že aj moje ne-blogovanie má svoj zámer. Nie, nepostím sa od rozprávania, ani od písania. Veď ja som úplný tárajko i písateľ a tí, čo ma poznajú, tak to vedia.

V sobotu sme sa vrátili z Izraela – zo Svätej Zeme. A samozrejme, som plná zážitkov, dojmFullSizeRender.jpgov, ktoré sa rozhodujem uchovať vo svojom srdci pre seba… lebo mal si otázku, milý čítateľ o tom, že kedy bude ďalší blog a toto je moja odpoveď:

Rozhodni sa uchovávať si to krásne vo svojom srdci. Veď sám Šalamún, ktorý sa považuje za toho najviac múdreho, aký kedy žil povedal, aby sme si nad všetko ostatné chránili svoje srdce. Chrániš si ho? Stíhaš to? Ja mám pocit, že pri všetkom tom zamaskovaní a tvárení sa, že sme niekto iný, tak ja vôbec nestíham hľadieť na svoje vlastné srdce. A pri tom je tak dôležité. Vo všetkých jeho bolestiach, pádoch, zlyhaniach, pretvárkach, radostiach, predsudkoch, zamilovanostiach, milovaní, strácaní, nachádzaní…veď toho je tak strašne veľa, že si vravím, že či sa to vôbec dá – mať ho v úplnom bezpečí. Že to sa asi treba naučiť, či?

Myslím si, že hej. Treba sa to naučiť. Počúvať jeho potreby a dovolovať Jeho potrebám, aby ich naplnili…lebo Jeho potreba je napĺňať ma. Teba tiež. Vieš, Boh, ktorý je Láska nepozná iný spôsob. On miluje. To Láska predsa robí. Áno, my máme 32424 spôsobov prečo a ako nemilovať. Ale len Jeden je Ten, ktorý to naozaj stále a bez prestania a bez podmienok robí – Boh, ktorý je Láska.

A tak drahý čítateľ, mal si otázku a ja mám odpoveď:

Buď k sebe láskavý a ku mne tiež – neži z mojich blogov, lebo to je len zdieľanie môjho srdca s Tebou v miere a hraniciach, ktoré si stále strážim. Ale Boh je bezhraničný. Neočakávaj, že napíšem niečo prevratné, lebo ja Tvoj život neprevrátim spôsobom, akým Ho Boh môže prevrátiť…lebo mne sa to naozaj stalo. A prevrátil mi Ho spôsobom, v ktorom som začala rozumieť Jeho túžbe po mne. A ja Ti žehnám, nech si ktokoľvek, aby si túto Jeho túžbu objavil tiež – lebo potom sa zrodí Tvoja po Ňom tiež.

A možno to vôbec nemusí byť o hrkútaní, čvirikaní, či krákaní..nie sme predsa vrany. Sme ľudia. Len občas sa schovávame do klietok, ktoré sú vyrobené z vecí, ktoré nám ponúka tento svet alebo ľudia naokolo…a pritom klietky nie sú Božím vynálezom.

Ak sa chceš dozvedieť, že či sa oplatí ísť do Svätej Zeme, tak Ti vravím, že sa oplatí. A ak chceš vedieť dôvod prečo áno, tak si otvor Božie slovo a čítaj si o tom, čo sa tam udialo. A ak Tvoje srdce aj napriek tomu nezahorí túžbou ísť na tie miesta, tak tam stále môžeš ísť a verím, že Boh rozpáli v Tebe Jeho túžbu po Tebe…

Tak drahý môj čítateľ, tak tu niekde končí moja odpoveď 🙂 neviem, kedy napíšem znovu, možno hneď zajtra…a možno to zase bude chcieť čas mlčania, kým prídem na to, čo Ti prinesie život a nielen rozlišovanie dobrého a zlého…

Poteším sa akémukoľvek komentáru a len vedz, že čom vďačná za Tvoju túžbu čítať ma viac! Veď ja zase napíšem.

S láskou v modlitbe Iv.