Postav sa na Lásku.

Celé “tajomstvo” môjho uzdravenia je založené na Láske.

To Šašoša ma naučila upierať svoj zrak na Krista za každých okolností hľadieť na Krista. Naučila ma tak veľa vecí, že by jedna kniha nestačila… nie to ešte blog. Nemá žiadne psychologické vzdelanie a tak či tak disociatívna porucha identity je stále nepreskúmaná… nie to ešte na Slovensku.

A tak sa postavila na Krista vo všetkom, čo robila.

Bol to jeden zdĺhavý proces, pri ktorom častokrát svoje veci odkladala na druhú koľaj, keď bola so mnou. Lebo sa vo mne stretala s 24 odlišnými osobnosťami rôzneho veku, pohlavia, názorov, identít a stále pri tom všetkom pamätala na to, že ja som tu tiež.

Vypočula si odo mňa celú škálu slov a slovníkov, jednala s rôznym druhom správania… ale každá jedna časť sa akosi postupom času odhodlala dôverovať Láske, o ktorej hovorila.

Boli momenty, keď všetko vyzeralo fajn a do toho ma preplo do niekoho iného, kto sa vôbec nemal fajn. Alebo niekomu musela vymýšľať aj päť rozprávok za sebou, kým sa dostala k tomu, že jej daná časť dovolila rozprávať s tou predchádzajúcou.

Niektoré sa chceli len túliť, stále… iné sa zase báli dotykov. Rešpektovala potrebu každého vo mne a s rovnakou úctou pristupovala ku všetkým.

Predstav si jednoducho malé dieťa, ktoré neústupčivo niečo vyžaduje… a ona s Láskou povedala, že teraz sa to nedá, vždy všetko vysvetlila, dookola, s Láskou. Rešpektovala hranice, ktoré si stanovili, pri prvom “Pusti ma. Alebo nedotýkaj sa.” pustila a nedotýkala sa… nikdy nič nesilila, nenútila, dávala slobodu.

Jednoducho milovala. Za každé slovo Láska si kľudne daj meno Ježiš. Lebo to, ako jednala by nikdy nedala bez Ježiša. Vlastne za to môže On. Ona len dovolila byť dostupnou.

A toto je vlastne to, čo Ti chcem povedať – dovoľ si byť dostupným pre Ježiša a budeš nástrojom v Jeho zázrakoch. Ako Šašoša. Ja som vlastne ich zázrak.

A ešte pre jeden dôvod píšem. Šašoša má neter, ktorú som si zvykla nazývať druhou Šašošou, lebo tiež vždy so mnou jednala so všetkými tými atribútmi Lásky. V skutočnosti sa narodila v ten deň ako ja, 11.apríla, len o pár rokov skôr. Ale nič to nemení na fakte, že sme dvojčatá. Volá sa Andy.

Andy má tri deti a manžela. Jej manžela pred pár dňami odviezla sanitka a ešte stále je na JISke. Volá sa George. Chcem Ťa poprosiť o modlitby, lebo situácia vyzerá zatiaľ nie veľmi dobre… ale keď staviam na Láske, tak nechcem na nej stavať len so svojim životom, ale aj s tým jeho. Chcem veriť v to, že deti budú mať naspäť svojho ocka a Andy svojho manžela. Prosim modli sa so mnou.

A tá posledná vec:

SK75 1100 0000 0026 1530 9468

Toto je číslo účtu na Andy. Chcem, aby napriek všetkému zažili na Východe Vianoce. Ak sa Ti dá, pridaj sa ku mne aj v tom, že podporíš túto rodinku. Vianoce už začínajú byť všade okolo nás, kam sa len pozriem, už sú svetielka. Páči sa mi to veľmi. Prosím zasvieť v ich živote aj Ty, či už modlitbou, alebo aj finančným prispevkom.

Som Ti vďačná už teraz.

Postav sa na Lásku a uvidíš, že hýbateľom zázrakov si aj Ty v Ňom.

Milý Ježiš.

Prijať Ježiša do svojho domu, spraviť zo svojho srdca domov pre Krista je tým najväčším skutkom Lásky, aký môžeš spraviť voči sebe samému. Môžeš mať Vianoce už dnes. Môžeš si dať ten Najväčší Dar Života, aký môžeš. Už dnes.

Ak Ti to bude jednoduchšie, napíš si to na papier ako Esterka.

“Milý Ježiš, už viac nechcem byť sám. Bývaj vo mne, aj keď toho nie som hodný. Dnes o 18:00. 20.11.2020. Uvarím Ti špagety, lebo iné neviem. Zober si aj pomocníkov, lebo budeš mať so mnou mnoho práce. Ivonka”

Je to jednoduché vyznanie. A práve z týchto najjednoduchších vyznaní sa rodí Zázrak. Ako som Mu ja pred štyrmi rokmi vyznala tesne pred svätým prijímaním na svätej omši: “Ja neverím, že si skutočný v Eucharistii, dokáž mi to.” A následne si pamätám ako mi 26.januára 2016 po lícach stekali horúce slzy a ocitla som sa na kolenách, vyznávajúc, že On je naozaj Kráľom.

Niekedy sa z bolesti zrodí život , z neviery viera, z beznádeje nádej, zo strachu láska… niekedy sa jednoducho ocitneš v strachu na kolenách vyznávajúc, že si narazil na dno svojich síl a že nevládzeš.

Čím viac ľudí som kontaktovala, tým viac si uvedomujem, že sa bez Ježiša nepohneme ďalej.

Tým viac spoznávam, že dnešné okolnosti sú plné obáv a pochybností a udalostí lamájucich nás do kosti… ale prorok Ezechiel povedal, aby sme prorokovali nad týmito suchými kosťami. Aby sme prehlasovali Život, tam kde sa prechádza smrť…

Nerozumiem, prečo ľudia zomierajú alebo sa ocitajú na hrane niečoho, z čoho ide úplný chaos. Naozaj nerozumiem. Niekedy už akoby ani nemám dostatok slov na vyjadrenie súcitu a toho, že som s Tebou, v tom čo prežívaš. Lebo v prežívaní bolesti, úzkosti, strachov, bezmocnosti sme si úplne rovnakí… ešte som nestretla jedinca, ktorý by sa v tom neocitol. Pravda, nekráčala som v cudzích topánkach, ale niekedy každý uznáme, že nám úplne stačia tie naše.

Aj môj tato vyzeral ako 100ročný starček, ktorý síce nevyliezol z okna, ale zmizol. A to mal iba 56 rokov. Ale za to viem, že zmizol do večnosti. A to je práve to, čo si uvedomujem, že mi častokrát chýba – že môj život tu a teraz je len dočasný. Ale že v skutočnosti žijem pre večnosť. Aj Ty žiješ pre Večnosť. Od momentu Tvojho napisánia “Milý Ježiško”, od Tvojho vyznania Tvojimi ústami, že túžiš, aby bol prítomný sa Tvoj život stáva večným. Ja viem, že sú okolnosti neznezisteľné a každý z nás prahne po Bezpečí a chvíli, kedy sa budeme môcť znovu nadýchnuť a povedať si, že už je to za nami. Ale na konci každej temnoty naozaj svieti Svetlo. To Večné Svetlo, ktoré svieti v každom osamelom bohostánku našich kostolov.

Ja viem, že sa Ti to už ďalej nedá niesť. Ale naozaj najväčší skutok Lásky, aký dnes môžeš vykonať je rozhodnúť sa Milovať Lásku samotnú. To On je málo milovaný, pretože sa to na nás sype z každej strany a len sedíme a čakáme, že sa zmena už konečne objaví…

Objaví sa, V Tebe. V momente, kedy uznáš, že si si neni vlastným spasiteľom, že ani Tvoja rodina, ani najbližší nie sú tými, ktorí Ťa majú zachrániť. Ale že Spasiteľ má meno, je Ním Ježiš.

Prosím nezastavuj sa kvôli pádajúcej streche, horiacemu domu, zatekajúcej pivnici, bolestivým udalostiam v tom, aby si sa presvedčil o tom, že Tvoj život nemá zmysel, lebo na Teba neostalo… nezastavuj sa v tom, že si kedysi dávno už vyznal, že Ježiš je Pán. Dovoľ Mu vládnuť. Dovoľ Mu premôcť Ťa v boji, ktorý častokrát vedieš sám so sebou.

Jednoducho vyznaj: “Ježiš príď.”

Nesľubujem Ti horúce slzy, ani to že budeš v kolenách… ale v duchovnom svete sa zmení realita. Jeho realita pohltí tú Tvoju.

Milý Ježiš, príď, budem čakať…

Zachránila ma Láska.

Neviem, či to aj Ty tak máš, ale myšlienky vo mne sú občas nezastaviteľné. Prinášajú mi všetky druhy emócii a jednoducho im neviem dať stopku. A tak najjednoduchším spôsobom ako sa ich aspoň trochu striasť je napísať Ti o nich.

Každý mesiac v tomto roku bol začiatkom niečoho nového a stále neuveriteľného… každý mesiac si v sebe niesol kúsok nádeje a uzdravenia, hoci sa mi mnohokrát triasli kolená strachom a nevidela som ďalej ako na svoj nos… je November!

A ja sa snažím uchopiť Lásku prvýkrát sama za seba, sama so sebou… predtým to bolo rozčlenené na mnoho kúskov, teraz som to Ja.

Viem, že si ma počas toho celého niesla/niesol v modlitbe, iné vysvetlenie na to nemám. Veci sú jednoducho iné ako predtým.

Ale až teraz dosahujem tú skutočnosť autenticity – bytia samej sebou za každých okolností. A poviem Ti, neviem ako to zvládaš sám… je to skutočné bojisko.

Tak som sa rozhodla napísať Ti o tom, ako ma v tom celom zachránila Láska. Aj keď vo viere ako vo všetkom máme svoje sínusoidy – a tá moja s pokračujúcim lockdownom klesá na úroveň “nevidím, nepočujem, a tak stojím na mieste”… ale presne v tom má viera svoju moc – v postavení sa na minulé prisľúbenie a povedať si “Bože, ja sa odtiaľto nepohnem, kým ma nepožehnáš.” A tak čakám,…

To, čomu som sa tento rok naučila je asi to najzákladnejšie prisľúbenie, aké nám Boh dáva všetkým – JE LÁSKA – nech k Nemu pristúpiš z akéhokoľvek smeru, v akomkoľvek stave, či myšlienkových pochodoch, alebo padajúcich skutkov – Jeho reakciou je vždy Láska. Vymilovávanie si nás do Jeho podoby a obrazu. Stačí naše nesmelé áno a On koná.

Ako keď prídeš prvýkrát na adoráciu a čuduješ sa, prečo sú tí ľudia tak veľmi zameraní jedným smerom – na Eucharistiu na oltári. A tak sa v slušnosti snažíš napodobniť, čo vidíš naokolo. Klakneš si a hlavou Ti aj tak prechádza myšlienka o tom, aké je to už po chvíli nepohodlné…

Poviem Ti tajomstvo, už pri slovách “keď prídeš” sa zaradovalo celé Nebo, lebo si prišiel. Tak málo stačí. Ja rozumiem, že to je všetko úplne nezrozumiteľné… veď ja z počiatku do kaplnky, či kostola nahliadala cez zadné okienko, či náhodou neuvidím niekoho známeho… bez toho, aby som čo i len trochu tušila, že ten Niekto tam už je, stále bol a vždy bude.

Takto nežný je Boh aj pri našich prvých – z nášho pohľadu – “neúspešných krokoch” smerom k Nemu.

To najpodstatnejšie, čo ma viedlo počas týchto rokov, je tá málo milovaná, zabudnutá Láska.

Mám veľa priateľov, aj takú, čo ma pozná veľa rokov, alebo aj takú, čo má veľa rokov… a zrovna tieto dve ma naučili najviac vidieť Svetlo uprostred Temnôt.

Veľa ma previedli údolím depresie, hnevu, úzkosti, ľútosti, zármutku, bolesti,… veľa so mnou hovorili a modlili sa. Teda hlavne tá stará. Teraz je to zložité, keď sa nám kontakt zúžil na tie malé krabicky v podobe telefónov.

Ale to ona ma naučila ako pristupovať ku Kristovi za každých okolnosti. Jej som rozpovedala svoje najzraniteľnejšie príbehy a ona mi ukázala, ako konečne vyjsť zo začarovaného kruhu “som na vine” do “stalo sa mi niečo naozaj zlé”… ona vie, za čo sa hanbím, s čím bojujem, v čom padám. Ona ma stále vidí ako kráčam vo víťaznom sprievode. Vlastne to všetci moji priatelia… ale pri týchto dvoch špeciálne cítim to, že si nikdy nepovedali “tak ja už neviem ako s Tebou Ivi, hľadaj niekde inde”…

Možno že si ešte nezačal. Ale Láska ma naozaj zachránila. Sadla som si pred Eucharistického Krista a povedala som Mu, že ja nič iné ako sedieť pred Ním nezvládnem… a niekedy som sedela minútu, a niekedy hodiny. Nešiel o ten čas ako o tú dispozíciu srdca v tom, že sme pripravení darovať sa Mu. Nič viac nežiada… iba to malé dostupné miesto, ktoré Mu dávame, vo svojom vnútri, srdci, aby v ňom prebyval, aby tam vládol.

Viem, že sú teraz obmedzenia a niektoré kostoly stále zavreté… tak si zober kríž a adoruj ten, alebo ruženec, alebo Mu niečo napíš, nakresli, zaspievaj, zahraj… daj do pohybu svoje srdce k dispozícii Tomu, ktorý o to stojí.

To, čo prináša život je Ten, ktorý o sebe samom prehlásil, že Cesta, Pravda a Život. Niekedy mám pocit, že mi to aj išlo v poradí, vydala som sa na cestu, aby som spoznala všetku tú pravdu, ktorá ma oslobodila a priviedla k Životu.

Neprestávaj veriť v Život. Ja viem, že v tento čas pandémie sa veľa mojich priateľov bojí o svojich rodičov, aj to poznám, hoci ich už nemám, ale veď si uvedomujem, že tá stará mi je mamou a poviem Ti, nielen že mám katastrofálne scenáre o jej bytí a nebytí, ale mám niekedy o ňu aj extrémny strach.

Aj toto všetko môžeš dať pri kríž. Aj toto a iné môžeš odovzdať Tomu, ktorý sa odovzdal ako prvý.

Zachránila ma Láska, lebo ona milovala ako prvá. Nie je to o tom, ako dlho čo vydržíš, je to naozaj o jednoduchom malom “áno”…

Život možno nejde podľa našich predstáv… ja stále neviem ako bude vyzerať ten môj od Januára. Iba viem, že pôjdem ďaleko do Dánska do veľkej rodiny, ktorá verí, tak ako ja… viera je to, čo nás spája a drží hoci aj tisícky kilometrov od seba.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Láska je to, čo nás zachraňuje všetkých, lebo bolo to plánom Lásky, aby sme boli a žili s ňou vo vzájomnom vzťahu… kde nielen dostávame, ale aj dávame, kde nielen prijímame, ale aj rozdávame.

Blížia sa výročia smrti mojich rodičov, tak ma to občas dostáva do tých depresívnych chvíľ, ale chcem stáť, hoci neviem, nevidim a nepočujem na tom, že ma zachránila Láska…

Koniec disociatívneho systému je proces.

Volám sa Ivona Roncová a mám asi 24 dní, aj keď môj občiansky preukaz tvrdí, že 30 rokov. V skutočnosti mám však 24 dní, lebo 3.10.2020 na tranzitus (odchod do Neba) sv. Františka odišiel Johnny – moja posledná 24tá osobnosť.

Johnny bol asi deväťročný chlapec, ktorý bol asi tou mne najbližšou osobnosťou zo všetkých. Bol tichý, písal lámavým písaným písmom s chybami, rád kreslil a neskutočne miloval Boha. Z ľudí mal strach, nepozeral im do očí pri rozprávaní sa zajakával. Mal strach z dotykov, ale hrdinsky žil priamo uprostred mňa. Objavil sa vo mne, aby utiahol spomienky, o ktorých som takmer 27 rokov svojho života nemala ani páru. Bol odvážny, lebo to niesol úplne sám. Bol ustráchaný, lebo bol zranený.

Náš mozog je tak geniálne vybavený, že keď sa traumatická vec udeje, je schopný túto spomienku premeniť na úplne oddelenú časť nášho fungovania, ktorá naďalej funguje svoj život v nás. Takto to majú pacienti s disociatívnou poruchou identity.

Johnny bol teda hrdina. Prešiel si sexuálnym zneužívaním a nikdy mi o tom nepovedal. Ja som len vo svojom vnútri stále tušila, že “niečo so mnou nie je v poriadku”.

Až sa jedného dňa stalo, že Johnny niekoho stretol, niekoho hodného na jeho príbeh. A tak stretol Šašošu 🦖 toho nevyhynuteľného dinosaura, o ktorom som už v blogu písala. Vybral si ju a týmto skutkom mi zadovážil najbližšiu osobu na zvyšok života a večnosti.

Jediné slovo, ktoré jej Ježiš dal na začiatkoch tohto procesu uzdravenia bolo: “Neboj sa, budem ťa viesť.” Ani ona, ani ja sme vtedy nevedeli, že nejaká disociatívna porucha identity existuje. Písal sa rok 2017 a bolo to niekedy na začiatku októbra. Zosypala som sa…

Ale to už všetko vieš.

Bol to jediný prísľub o tom, že Ježiš bude Šašošu viesť na ceste môjho uzdravenie a nič iné. Žiadny iný. Iba ticho. A moje neustále prepínanie do 24 totálne odlišných osobností. Niektoré ju naozaj nemuseli, niektoré nemuseli mňa… niektoré tu boli dlhšie, iné sa objavili len párkrát. Tak či tak, môj život bol nimi preplnený.

Keby si to dáš do YouTube, tak je to úplná fantazy alebo sci-fi, sú tam dokumenty o ľuďoch s desiatkami, či stovkami osobností… a najťažšie na tom je to, že to nie je ani sci-fi ani fantazy, ale realita.

Ani neviem ako, spoločne s Ježišom sme to zvládli. A tak mám 24 dní… prvých 24 dní fungujem úplne sama. Vynárajú sa mi spomienky, dobré i zlé, niektoré sa mi ťažko spracovávajú a tak mávam panické záchvaty. Stále beriem antidepresíva a iné lieky. Ale môj život je iný. Môj život je nový.

Viem, že okrem Šašoši v tom celom bola zahrnutá profesionálna pomoc mojich terapeutov, blízka aj ďaleká pomoc mojich priateľov a súrodencov, ale niečo v mojom vzťahu s ňou bolo iné – ani na chvíľu neprestala veriť v to, že nás Ježiš vedie. Depresívne stavy sú celkom typické tým, že sa izoluješ od všetkých a všetkého a ľuďom sa jednoducho prestaneš ozývať… ona sa napriek všetkému nevzdala a ozývala sa naďalej.

Ale to vôbec nie je to, o čom som ti chcela povedať… nech bola tma akokoľvek temná a hlboká, a ja som prežívala jednu duchovnú krízu za druhou. Boh ma niesol. Tak ako nesie Teba. Bol v tom plne prítomný.

Ja viem, že je to teraz ťažké, keď “nám zavreli kostoly” upierať svoj zrak stále na Krista. Ale nevzdávaj to prosim. Preniesol ma cez hrôzostrašné jamy závislostí, hriechov, zablatených bažín, pádov a všetkého, čo Ti možno pri mne ani len nezíde na um. Ale dokázali sme to.

Diagnóza nie je to, čo ma udávať Tvojmu životu smer, či hodnotu. Si to Ty sám a to ako sa strácaš v Kristovi samotnom. Už viac nie Ty, ale On sám. Čím menej seba, tým viac Neho. Nevzdávaj to prosím.

Život sa mi začína posúvať postupne o veľa stupňov naopak… som po veľa neúspešných pracovných pohovoroch, kde takmer vždy bol prekážkou môj invalidný dôchodok. Napriek snahám vysvetliť, že som fyzicky naozaj zdravá, tak im vždy doplo, že to duševno zdravé až tak nie.

Stále mám teda príjem 131,70€ a môj podnájom 146€… ale nejak to zázrakom vďaka Tebe zvladam. Ak máš silu ma ešte do konca roka podporiť, tak mám pre Teba novinku – od Januára budem pracovať v neďalekom Dánsku ako au-pair 🙂 tiež tomu stále neviem uveriť a mala som o tom desiatky rozhovorov a premýšľaní a toho, či to zvládnem. Ale asi je na čase povstať a nevidiet svoje smerovanie a hodnotu v diagnóze ako v sebe, lebo vo mne už žije naozaj len jeden Hrdina – Ježiš.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Možno sa z mojich blogov stanú cestopisné… a doučím sa naspäť dánsky jazyk a nájdem v sebe samej domov a nebudem viac stratenou. Možno porastiem, dospiem a stanem sa odvážnejšou. Možno konečne prestanem blogovať cez mobil a zarobím si sama na svoj vlastný počítač.

Možno som konečne dosiahla dno, v ktorom bolo vtesané: Ivonka začni od seba, ľúb sa a staraj sa o svoje nové celistvé Ja.

Láska k sebe samej je ten najbolestivejší proces, aký som objavila v tieto dni.

Ďakujem ti aj všetkým, maily ma strašne potešili a hlavne tie komentáre k poslednému blogu… začínam žiť. Vďaka Bohu.

Koniec disociatívneho systému.

Všetci odišli. Naozaj. Teda sama tomu stále neviem a možno chvíľami aj nechcem uveriť, ale moja disociatívna porucha identity je oficiálne bez osobností.

Po 30 rokoch života s nimi som sa dozvedela, že ich bolo spolu 24. 24 rôznych osôb, svetov, vnímaní, odlišností veku, pováh, charakterov, strachov, depresií a prežívania života je preč. Znie to neuveriteľne. Viem. Znie to nemožne. Viem.

Moji superhrdinovia, ktorí ma 30 rokov chránili, boli so mnou, boli mnou, zdieľali svoje slová, myšlienky, pocity so mnou sú preč.

Ostalo prázdno. Ticho, ktoré sa nedá vmestiť do slov. Ostal iba jeden Hrdina, ktorý ich všetkých stretol a povedal to, čo túžili toľké roky počuť odo mňa: “Už to viac nemusíš niesť.” Stretli sa so živým Kristom, ktorý dal prísľub, že to teraz ponesie so mnou On. Neviem dať iné vysvetlenie toho, ako sa to stalo.

Hovorím o osobnostiach, ktoré nemali so mnou niekedy spoločné nič, ani pohlavie, vek, sexualitu, vyznanie, názory, pocity. Neboli len akoby príchuťou uprostred koláča a neboli len nositeľmi jednej traumatickej udalosti. Boli akoby samostatnými prvkami vo mne. Celou partikulou. Boli ochotní odísť po tom, ako sa stretli s ľudmi, ktorí si ich ctili, vnímali ich dôstojnosť a milovali ich v tom, kým boli. Odišli až po tom, ako som ich ja sama začala prijímať, milovať, obdivovať.

Viem, že to prekračuje všetko psychologické, či teologické poznanie. Ale jednoducho nastal ich kairos moment – príhodný, správny čas na to, aby viac neboli.

Ježiš im dal poznať, že zomrel za mňa a za každého z nich. Že je Vzkriesený a pripravený s nimi žiť Nebo.

Ostala som Ja. A už 6 dní sa učím, aké je byť mnou bez nich. Mám po nich zjazvené ruky, prepadajú ma panické záchvaty, občas hodiny plačem, niekedy nespím a myslím na nich, niekedy plačem za nimi. Snažím sa vstávať z každého pádu a hriechu, prijať všetky tie traumy ako svoje vlastné a kráčať.

Niekedy v marci, ak si dobre pamätám, tak dal Ježiš prisľúbenie toho, ako sa môj disociatívny systém zintegruje. Ako skončí. Ako budú všetci v bezpečí v dome Nebeského Otca, lebo On má pre nás všetkých svoje miesto. A stalo sa.

Asi som trochu úzkostne-depresívna naďalej, ale nevypína ma, neprepína ma a ja si uvedomujem každý svoj nádych a výdych bez toho, aby som si nepamätala polovicu dňa.

Asi Ti neviem presne popísať, čo sa stalo, alebo čo sa momentálne deje. Ale ja asi začínam žiť. Žiť ako 30-ročná Ivona Roncová, ktorou som sa narodila, aby som bola. So svojimi neúspechmi, pádmi, radosťami, humorom, vierou, nádejou, mojim spôsobom milovania. Mojim vlastným.

Vlastne pri láske objavujem svoje najväčšie strachy a to, ako veľmi sa bojím láskavosti, nežnosti, dobrote k sebe samej. Pre druhých mi všetko funguje ako predtým, že by som sa aj rozdala aj s celým majetkom aj bytím. Ale prijať fakt toho, že ja sama som darom pre seba samú, pre ľudí naokolo, či Boha… to už mi nejde. Tomu sa túžim naučiť.

Nič z tohto by sa neudialo bez Ježiša. A nič z tohto by sa neudialo bez toho, aby bol niekto ochotný vymilovať ma, akoby to bol sám Ježiš, z mojich údolí temnôt. A niekto ochotný bol, viac ako ochotný, niekto si nechal priam vytrhnúť srdce za to moje… možno by si Boh použil niekoho úplne iného, keby táto osoba nebola ochotná pre mňa aj bolieť, ale ona ochotná bola. A niekedy je to na moje prekvapenie, stále je ochotná. Niekedy, keď naberiem odvahu, napíšem aj o tejto osobe.

Ale tým najpodstatnejším, čo ma naučila je zamerať svoj zrak na Krista nech sa deje čokoľvek. Neprestať na Neho hľadieť… a keď moja viera zlyhavá, prestáva fungovať, tak sa jednoducho zavesiť na tú jej.

Prosím nikdy neprestaň hľadieť na Krista… kráčaš víťazný boj, aj v čase, keď sa všetko rúca… si víťazom skrze Ježiša. Aj mne to občas príde ako náboženské blábolenie… hej, priznavam. Stracam vieru veľmi často. Ale najdôležitejšie je, že Boh to s nami nikdy nevzdal. Nikdy to nevzdá. Nezabudni na to prosim.

Zmena.

Poviem Ti o tej najjednoduchšej a zároveň najzložitejšej veci, ktorú zažívam: pri Bohu nič nemusíš.

Celé to pretváranie môjho Ja v Neho spočíva v úplnej nečinnosti. Jednoducho si sadnem pred svätostánok v akomkoľvek kostole, či kaplnke a celé moje snaženie sa vložím do úplného nič-nerobenia.

Prečo?

Lebo viem, že Božie očakávania na mňa sú naplnené, lebo existujem. Ešte pred stvorením sveta zmýšľal o mne ako o čistej a nepoškvrnenej, ako o svätej. Stále mi opakuje, že moje cesty nie sú Jeho cestami a moje zmýšľanie nie je Jeho.

Ake sú moje cesty či zmýšľanie?

Momentálne by som to racionálne porovnala s tým všetkým, čo sa dialo pred tromi rokmi. Mám nové rany na tele, v noci mám nočné mory, cez deň veľa plačem, prenasleduje ma minulosť, strácam sa v osamelosti a smútku, odpájam sa od reality a nepamätám si na väčšie kúsky dňa… občas sa prebudím v mokrej posteli, lebo sny sú desivé, inokedy trávim ráno upratovaním kúpeľne po vlastných zvratkoch a pravdupovediac niekedy ani len netuším, ako a kedy sa to vlastne všetko stihlo udiať. Aj toto je realita disociativnej poruchy identity… a teda mojej cesty, môjho zmýšľania a toho ako tento svet vidím. Mám pocit, že strácam tú pevnosť pod nohami zvanú uzdravenie a že nádej sa mi akoby vytrácala z rúk.

Božie cesty sú však úplne iné, Jeho zmýšľanie o mne ostáva nemenné. On nikdy nezapochyboval o mne ako nádobe, ktorá je použiteľná v Jeho očiach.

A tak chodím pred ten bohostánok sedieť každý deň… niekedy mám pocit, že nevnímam vôbec nič celé dni. Že len tak presedím svoj čas na svätej omši a že sa nedeje vôbec nič.

Avšak toto je úplne nemožné.

Je úplne nemožné, aby si prijal Ježiša a aby to nespôsobilo vôbec nič v Tvojom srdci… pretvára Ťa v seba samého.

Pocity a viera kráčajú spoločne a pritom sú niekedy v úplnom rozpore. Lebo vo viere Vyznávam, že nech sú okolnosti akékoľvek, tak ja viac nie som tou rozbitou nádobou, akou som bola pred troma rokmi.

A preto opakujem: je úplne nemožné, aby Tvoje stretnutie sa so živým Kristom nespôsobilo zmenu v Tvojom vnútri.

A tak chodím do toho kostola, lebo verím, že napriek tomu, že moje okolnosti sa nejak pobláznili a nachádzam sa doslova v istom relapse či recidíve, tak Kristus vo mne spôsobil zmenu a to, čo žijem teraz je neporovnateľné s tým, čo bolo predtým… je to normálne. Relaps, či recidíva sa môže stať všetkým. Dôležité je, aký postoj k tomu zaujmeš.

Bola som tento týždeň na púti, navštívila som Vysokú nad Uhom, Ľutinu a Litmanovú… také naše slovenské sväté miesta. Stihla som aj Odpust v Žiline. Niekedy mám pocit, že sa ženiem za všetkým, čo mi by mi prinieslo naspäť tie staré dni pokoja, alebo len hľadám spôsoby ako prežiť do ďalšieho dňa…

Ale nezastavujem sa. Pokračujem v tom, že verím, že Boh ma skrze toto všetko pretvára v niečo oveľa vznešenejšie ako si viem sama predstaviť. Boli v tom aj boľavé chvíle, keď som si musela priznať, koľko ľudí neverí tomu, že budem naozaj uzdravená… možno by to až tak nebolelo, keby neboli z okruhu tých blízkych.

A tak priznávam, že tých, s ktorými sa naozaj delím mi ostalo ledva na spočítané na dvoch rukách.

Je to obrovská zmena, keď Tvoj život bol nastavený na stretnutie sa s tisíckami ľudí ročne, ktorí obdivovali Tvoj spev, hru na gitare, vedenie chvál, tlmočenie, prekladanie, podľa mňa môj život na pódiu by kľudne smeroval aj k tomu, aby som bola uznávaný stand-up comic 🙂 môj situačný humor bol naozaj krásny… moje svedectvá veľké a môj hlas naozaj hlasný. Všetko, čo si len vieš predstaviť ku slovu “sláva” bolo moje.

Ale moje cesty naozaj nie sú Božími… učí ma ceste tichej a pokornej. Kedy viac ako moje slová hovorí moje mlčanie.

Chcem Ti len povedať, aby si to nevzdal, ak sa ocitáš v návrate starých vecí. Je to celkom prirodzené v čase jesene. A všetko boľavé, čo sa mi kedy mohlo stať sa dialo v zime. Asi je prirodzené, že moje telo reaguje na okolnosti.

Len jedno viem: je nemožné, aby sa nič nedialo, keď svoje veci riešiš so svojim Bohom. Prosim nestracaj nádej.

Ja ju momentálne stracam, priznavam to… avšak chcem Ťa poprosiť o pomoc. Napíš mi na mail: yvonka.r@gmail.com o tom, prečo čítaš moje blogy a akú zmenu sleduješ v mojom živote v ich čítaní – pozitívnu či negatívnu. Daj blog zdieľať, aby mi prišlo, čo najviac emailov a ja sa v tom ďalšom podelím o Vaše reakcie na mňa.

Ivonka

Delenie.

Najpodstatnejším momentom v mojom živote nebol samotný pád, ani zotrvávanie v temnote, či hnisajúcich ránach, ale odhodlanie postaviť sa a kráčať ďalej. Kráčanie vie byť veľmi bolestivé. Keď som sa rozhodla ísť peši z Porta (Portugalska) do Santiaga de Compostela (Španielsko) = cca 215km za 10 dní, tak sa mi otlaky na nohách spravili hneď po prvom asi 25km dni. Nebola som na to sama, mala som tam Pepu. Druhý deň bol bolestivejší ako ten prvý a o dalších radšej ani nehovorím. Nenaplnili sme očakávania putovania sveta jednoducho preto, že som to vzdala. Pepa sa rozhodla zobrať môj spacák do svojho batohu a kráčať s mojou ťarchou. Ale nič to nespravilo s mojimi krvavými nohami a trasúcimi sa kolenami. A tak sa stalo, že namiesto kráčania sme sedeli vo vlaku, keď som zrazu z okna uvidela pláž a ľudí kupujúcich sa v mori a povedala som Pepi: “Tu vystúpme.” Celkom spontánne rozhodnutie, ale súhlasila. A tak namiesto putovania sme sa ocitli na pláži, objednali sme si morské plody, ktoré Pepa miluje (a ja som ich teda jedla tiež) a prespali v meste, ktoré vôbec nebolo v našich plánoch. Do Santiaga sme prišli vlakom a nezískali sme odznak pútnika. Ale som presvedčená o tom, že Pepa by bezo mňa došla peši trebárs aj naspäť na Slovensko. V mojich očiach som tak trochu dosť zlyhala. Ale Santiago de Compostela bolo našim cieľom a tam sme aj prišli.

Keď som prišla do Stjørdalu (Nórsko) na farmu dojiť kravy, tak ma v hneď prvý deň nabrala jedna krava tak, že som “letela” do steny. To je asi moja jediná skúsenosť s lietaním. Ja koza som totiž hladkala teľa a nemyslela na materinský inštinkt u kráv. To je asi môj najpravdivejší fakt o kravách, že aj ony sú mamy. Dostala som panický záchvat a myslím, že aj “kravofóbiu”. Nebola som schopná priblížiť sa ku kravám. Ale nebola som tam sama. Mala som tam Mišku, neskôr Aničku a potom Pepu. Strávila som tam totiž tri letá. Naučila som sa dojiť a veľa farmárskych vecí. Ale v mojich očiach som počas tých prvých dní tam bola zlyhaním. A bez kamošiek by som to jednoducho nedala.

Bolesť je deliteľná. Naozaj. Tak ako všetko.

9 567 376:2= 4 783 688

Predstav si mieru, výšku, či hĺbku svojej bolesti a daj si ju do jednoduchého príkladu, kedy ju vydelíš dvoma… čo v jednoducho znamená, že si sa rozhodol o svoju bolesť “podeliť” s jednou osobou. Teraz ste na ňu dvaja… hoci som písala, že v mojich očiach to všetko bolo zlyhaním a podobných zážitkov mám stovky. Ale zrazu, keď sa stalo, že som na bolesť nebola sama, podarilo sa mi vstať dôjsť do cieľa. Možno to vôbec nebolo podľa predstav nikoho, ale vtedy mi moje kamošky akoby priam navratili úctu a bola som schopná kráčať ďalej.

Asi som si nebola vedomá toho, že nemám ešte stále uchopenú bolesť, ktorú prináša tento svet a kráčanie si v ňom. Ak si si prechádzal temným údolím a máš pocit, že ešte stále nie si z toho vonku, tak vytrvaj prosím…

Viem len, že všetko môže byť umenšované obyčajným delením.

A možno ide o úplne neuveriteľnú bolesť… takzvanú fantómovú bolesť, kedy prichádzaš o niečo, čo bolo obrovskou súčasťou Tvojho Ja a nik si nie je vedomý toho, ako veľmi to bolí viac to nemať.

Sama nerozumiem bolesti, ktorú pociťujem z toho, že Charlie viac nie je súčasťou môjho každodenného života. Chvíle, keď otváram dvere svojho prázdneho bytu a nepočujem jeho krochkanie sú pre mňa stále bolestivé…

Ale priznám sa, že viac nerozumiem bolesti, ktorú človeku môže priniesť duševná choroba. Už to budú tri roky, čo sa k môjmu menu pridelila Disociatívna porucha identity. Myslím, že som nikdy predtým nevnímala strácanie tak bolestivo ako teraz…

Viem, že posledné blogy boli plné nádeje a svetla a preto nechcem, aby tomu dnes bolo inak.

Nech sa deje čokoľvek, nestrácaj prosim nádej vo Svetlo, ktoré naozaj naozaj naozaj nikdy nebude pohltené tmou. Ježiš svojim krížom priniesol víťazstvo, ktoré nemôže byť premožené ani samotnou smrťou.

Neostávaj vo svojej bolesti sám.

Ja viem, že zdieľanie sa o ťažkých veciach vie byť niekedy náročnejšie akoby sme chceli… ale je to nevyhnutné pre uzdravenie. Aspoň ja to tak mám.

A možno sa zdá, že sa mi všetko sype pod nohami, ale nechcem sa zastaviť. A viem, že je ťažké hľadieť na jazvy z našich bojov nie to ešte hľadieť na nové rany…

Ale po každé, keď sa mi podarí vstať, tak si musím pripomenúť to, že viac nie som na tom mieste ako predtým.

Neuver klamstvu, že si tam, kde si bol… lebo je nemožné, aby si sa po stretnutí so Svetlom ocitol v rovnakej tme.

Po rokoch snahy mi uznali invalidný dôchodok na 50% =131,70€, tak sa teraz snažím zapadnúť do nášho systému…

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

S láskou a vďakou, Ivonka

Čo chceš, aby som Ti urobil?

Všemohúci a teda aj vševediaci Boh sa pýtal Adama: “Kde si?”, keď sa pred Ním ukrýval… ten istý všemohúci a vševediaci Boh sa pýtal slepého: “Čo chceš, aby som Ti urobil?”. Akoby si nebol vedomý toho, že nevidí… alebo toho, že sa Adam skryl.

Adam sa ukrýval, pretože spoznal, že je nahý a Boh sa ho pýtal, kto mu povedal o jeho nahote. Adam už otočil celú tému na ženu, ktorá začala jesť ako prvá. Ale mňa sa veľmi dotkla myšlienka toho, že sa Boh pýta na to, kto mu povedal o jeho nahote. Akoby dovtedy nikdy nahý nebol. A pritom bol nahý od začiatku.

Niekedy akoby stačilo, že je nad nami niečo povedané a my sa rozhodneme umenšiť Božiu veľkosť na to, čo sme počuli. A rozhodujeme sa kráčať v tomto “novom poznaní” o sebe samom ďalej.

Preto chcem len zvýrazniť to, že Boh všemohúci. A že Jeho všemohúcnosť nás presahuje. On je Darcom nášho života a Pánom aj nad smrťou. Hoci sa veľmi snažíme ako ľudia vstúpiť do Jeho moci, tak On ostáva nemenný a mocný.

Samozrejme máme život vo svojich rukách, lebo máme slobodnú vôľu zaobchádzať si s ním ako sa nám páči. Ale nie vždy to, čo sa nám páči je v súhlase s tým, čo Boh pre nás naplánoval.

Vieš – každý lekár, aj ten, čo verí v Boha, každý terapeut, či psychológ to môže povedať – disociatívna porucha identity, ktorú mám je nevyliečiteľná. Možno si to počul o svojich depresii, rakovine, či cukrovke, možno si to počul o tej nálepke, ktorú Ti tento svet nalepil. Ako som počula o tom, že keďže moja mama aj babka zomreli na rakovinu prsníka a ja som dedičkou ich génu s názvom BRCA1, lebo genetické testy nepustia… a najlepšie by pre mňa bolo keby som si už dávno (myslím, že som mala 22 rokov, keď mi to odporučili) dala odstrániť prsníky a ženské vnútorne orgány. Ale Boh je Bohom života a smrti… ak v Jeho pláne je, že budem žiť iba 30 rokov, tak to tak prijímam a cítim sa ako Jeho milovane a prijaté dieťa, ktoré sa už nevie dočkať neba.

A čo potom so zázrakmi? Aj tie patria výhradne Jemu. Akoby niekedy naše modlitby presahovali až na dno Jeho srdca a On sa túžil osláviť aj skrze naše slabosti. Ako keď tí štyria priniesli ochrnutého k Ježišovi cez strechu a dotkli sa Ho svojou neutíchajúcou túžbou po uzdravení svojho blízkeho.

A tak mám nevyliečiteľnú disociativnu poruchu identity a podľa najnovších výskumov mám rakovinu v krvi… ale chcem prehlásiť, že neustále dávam priestor na Božie konanie a Jeho zázraky. Som len úbohou nadobou, ktorá sebou riadne otrieskala o tento svet, lebo svet neustále zvádza k svojim “dobrám”… a tak podľa všetkého by vo mne nemalo ostávať z Jeho požehnania, lebo by malo vytekať dierami mojich hriechov. Ale Jeho požehnanie zlepuje naše diery a zaceluje naše rany. On Je Bohom, ktorému patrím a tak ma zaceluje…

A tak si dovoľujem povedať, že možno tu tá disociativna porucha identity bola cely môj život niekde ukrytá, vznikajúca z rôznych tráum… ale čo ak Boh, ktorý uzdravuje chromých, slepých, kriesi mŕtvych a hovorí áno tam, kde už všetci prehlásili nie, môže uzdraviť aj mňa?!

Hovorím si, že chcem písať blog, už každý jeden “akoby bol môj posledný”, lebo naozaj neviem ani dňa ani hodiny, kedy už konečne pôjdem za Ním 🙂 a ľutujem predchádzajúcich blogov, kde bolo mnoho výčitiek a potlačeného hnevu… ale Láska si nepamätá naše pády, ale každý deň je tu nanovo.

Nádejám sa, že som všetkým už vyznala to, že prosím o odpustenie za to, čo som stihla vykonať. Lebo žiť v neodpustení je akoby si si každý deň pripravoval jed pre toho, kto Ti ublížil a neustále ochutnával, či už je dosť jedovatý a tým trávil seba samého. Viem o čom hovorím a nechcem už viac dávať prísady do toho, čo ma uberalo o život.

Akoby sa ma Boh celý ten čas pýtal: “Ivonka kde si?” A ja som mu dookola kričala naspäť: “Tu sa skryvam, lebo mám disociativnu poruchu identity…” akoby nevedel. A nedávala Mu priestor na to, aby ma uzdravoval, lebo veď to je terminálne štádium ochorenia. A ešte k tomu som postupne zabúdala na to, za koľkých ľudí som sa modlila a videla zázrak uzdravenia, zázrak odpustenia, alebo ako prebýval na chvalach svojho ľudu, ktoré som viedla a lámal okovy otroctva,… zabudla na tie svedectvá, ktoré som hovorila o tom, že ma zachránil, spasil, že ma oslobodil.

A tak som tu, aby som Ti pripomenula, aby som pripomenula sebe, že ja som Božím zázrakom.

Viem, že to mnohí so mnou vzdali a že ja som to vzdala s mnohými, lebo akoby bola moja myseľ upriamená len na to, že to lepšie nebude.

Ale chcem Ti povedať, že je to lepšie. Už dva mesiace nemám úzkosti ani depresie a to dávky liekov už mám znížené možno na štvrtinu toho, čo som kedy mala najvyššie. A už to je zázrak.

Boh vidí veľmi dobre to, že sme slepí. A predsa sa pýta: “Čo chceš, aby som Ti urobil?” a mojou najväčšou túžbou je byť s Ním… ako keď svätý Augustín vyznal, že je nespokojné jeho srdce, kým nespočinie v Ňom.

A tak aj tam, kde naša ľudská snaha a vedomosti končia ešte stále nastupuje Boh práve vtedy, keď Mu to konečne dovolíme. A povieme svoje “Áno” a pridáme ho k tomu Jeho.

Prestaňme sa skrývať za “údelmi tohto sveta” a dovoľme Ježišovi zjaviť nám ten Jeho. On nemešká so svojimi prisľúbeniami. Aj keď toto moje temné obdobie depresie pretrvávalo tri roky, alebo moje terapie takmer desať… chcem a dávam Bohu seba samú, aby vykonal svoje dielo. Chceš to aj Ty?

Nehovorím, že je všetko v poriadku a je kráčam si v oblakoch… ešte stále je toho veľa. Občas smútim za Charliem, ktorý sa nakoniec bude sťahovať ešte do inej rodiny do Ostravy, nemám vyriešený ten invalidný dôchodok, lebo asi majú naozaj čas, nemám prácu a stále spím iba vďaka liekom… ale to sú také “maličkosti”, ktoré sa mi občas nafúknu do zúfalstva, ale Boh je nad tým.

Včera mi pred očami “zdochol“ po deviatich rokoch môj počítač… tento blog píšem už viac ako hodinu na mobile. Na počítači by som ho už dávno mala uverejnený 🙂 niekedy neviem, či to nie je hlúpe každý blog končiť svojim číslom účtu – ale keď viem, že ma to posledné tri roky dokázalo “uživiť” na všetky základne potreby, aké mám, tak ho tu dám aj dnes: SK1902000000001948107253 či už na nový počítač alebo na podporu blogu, alebo len tak ja budem vďačná. Boh ma naučil dávať Mu desiatky zo všetkého, čo sa mi dostane a ak Ťa Boh pozýva týmto smerom, začni tak robiť aj Ty a začneš naozaj žiť v zázrakoch.. ale tým teraz nemyslím, že keď to pošleš mne uvidis zázrak 🙂 teda vidím ho ja, lebo On je mojim Pastierom a ja nemám nedostatok.

Nech si požehnaný/á.

Odovzdanosť Jemu.

Uvedomujem si, že tento rok je plný zmien a plný odovzdanosti. A že nerobím zrovna tie najjednoduchšie rozhodnutia… občas cítim ako maľuje prázdnotu v mojom vnútri, ale akýmsi spôsobom je zaobalená pokojom.

To bolestivé je samotná Láska, ktorá sa odhodlala dať všetko pre mňa, aby som ja mohla žiť v nej. Ježiš mi zjavuje akýsi nový spôsob života – v úplnom neočakávanom a zároveň v nevidiacom a nepočuteľnom odovzdaní sa Mu vo všetkom.

Mám “svoju spriaznenú dušu”, či človeka, ktorý pozná moje srdce v detailoch a niekedy premýšľam, že by sa mu ľahšie o mne napísalo blog ako mne samotnej. Lebo si uvedomujem, že čo mi ešte chyba k normálnemu životu je poriadna pamäť a schopnosť pozornosti. Nie pozorovania. V skrytosti pozorujem tento svet stále.

Ale keď tak nad tým premýšľam, asi by mi napísala nejaký hrdinský blog. Hrdinský blog o tom, že som to zvladala a zvládla. To všetko. Môj rozchod s Bobim – nepíšem tu veci osobne, lebo on sám ma naučil, že každý vzťah má mať navždy uchované svoje súkromie. A tak tomu je. Ale bolo to pre mňa slzavé obdobie, kedy som nášmu vztahu povedala “nie”. Mala som pocit, že za dverami už nebude môcť vidieť svetlo… akoby som zabudla v okamihoch na to, že žiadna temnota Svetlo nepohltí.

Tak to bol potom temný čas, lebo som zabudla. Zabudla som na tu odovzdanú Lásku, ktorá je hodná davania.

Mám najmenej troch svedkov môjho slzavého údolia – mojich troch súrodencov. Mala som každodennú úzkosť a bála som sa ostať sama, lebo to mi len prebúdzalo predstavy o tom, že sa neotvorím viac Svetlu, ale že sa nechám úplne pohltiť tmou, že jednoducho skončím svoj život. Jednoducho povedané – bola som presvedčená o tom, že ak budem sama, tak si siahnem na život. Zabudla som, že je darom od Darcu Svetla. Keby si mi neveril, tak moji súrodenci Ti povedia o mojom zúfalom obdobi – a to nie prvom.

Ale stojím opäť na nohách. Odchod Bobiho ma bolel, ale nevidela som inú možnosť. Tak ako ma bolel odchod Charlieho – nie rovnako, lebo každý odchod je odlišný… ako keď spomínam na odchod svojich rodičov, jeden bol nečakaný, druhý očakávaný, jeden bol neprebolený roky, druhý roky bolel… každý odchod bolí inak.

Ale dnes viem povedať, že Charlie mi bol najlepším psom na 11 rokov v mojom živote – najskôr ako ten prvý, ktorý prišiel keď som mala 12 a potom ako ten druhý, ktorý odišiel, lebo som ho pred mesiacom darovala. Naozaj je v milujúcej rodinke a už som ho párkrát bola aj pozrieť, ale moje srdce je v pokoji, lebo vidím, že sa ma dobre. Ale predovšetkým preto, lebo Princ Pokoja kraľuje v mojom vnútri.

Boli bolestivé aj odchody mojich osobností… disociativna porucha identity sa mi posledný mesiac zdá byť schopná uzdravenia a vidím, že môj Boh je Bohom zázrakov. Počas modlitieb som sa rozlúčila s tými traumatickymi časťami môjho Ja a viem, že ostal iba jeden. Kto čítal predchádzajúce blogy alebo kto pozná trochu tuto diagnózu, tak ide buď o úplne šialenstvo alebo o Zázrak.

A ja som vďačná, že ja aj moja rodina sa staviame na stranu Zázrakov. Moji súrodenci sú v mojom uzdravení pevnou pôdou, lebo tam kde som ja neverila, oni stále videli nádej.

Ešte sú aj ini, ktorým ďakujem – ale ďakujem tak veľmi, že toho nie je hodny ani môj blog a tak veľmi, že oni sami vedia.

Tri týždne som strávila v stacionari Otcov dom na Krahuliach, kde mi Boh ukazoval úplne nežnú jednoduchosť žitia… aj by som pozdielala koho som tam postretala a prečo to vnieslo novú nádej pre mna, ale sú to predsa len klienti a pracovníci miesta, ktoré si zaslúži mlčanlivosť – ako je to aj pri mojich terapeutoch. Iba skladám klobúk aj všetko ostatne a s údivom hladim na to, že život je možný aj inými spôsobmi, ako som bola naučená. Je to miesto, kam sa chcem vracať, lebo je to dom Otca.

Tak len v bazni sledujem, že Otec koná v mojom živote a činí veci novými. O tom až na budúce, lebo ako furt píšem aj dnes na mobile… 🙂

Môj invalidný dôchodok ešte stále nezačal chodiť, sestra sa dovolala cez pár prepajaní a dozvedela sa, že je to u nejakých právnikov a to je celé, čo vieme. Preto ďakujem každému jednému, ktorý podporuješ môj život hocijakým spôsobom. Najviac však tým, ktorí sa modlite, lebo celé Nebo je hýbané k tomu, aby sa veci zlepšili nielen v mojom, ale v Tvojom živote taktiež. Každý môj čitateľ si v mojich prosbach, aby Ti Boh napĺňal Tvoje potreby – v angličtine sa hovorí “to meet our needs” – že priam ide o stretnutie Teba a Trojjediného Boha, ktorý sám vie, čo potrebuješ a to Ti aj žehnam a k tomu Ťa aj pozývam – aby si sa chcel stretnut so živým a stále verným Bohom.

Ak chceš podporiť môj blog alebo mňa, môžeš tak urobiť na moje číslo úctu SK1902000000001948107253 – ale najviac stále budem vďačná za Tvoju odovzdanosť mňa Jemu. Aj ja Ťa dnes odovzdavam Jemu.

Iba tak.

Dnes je tomu päť dní, čo som v Otcovom dome. Otcov dom na Krahuliach je stacionar iného druhu, na aký som bola zvyknutá. Je to predovšetkým dom Otca. Som tu len tak ako kamarat ostatných 🙂 nie ako klient alebo pacient, ale jednoducho môžem tu byť ja ako Ivonka.

Dnes je tomu desať dní, čo som bez Charlieho. Charlie je v bezpečí u rodinky, ktorú poznám a viem, že sa ku mne môže kedykoľvek vrátiť. Dajme tomu, že je na prázdninách.

Ani neviem porovnať týchto desať dní s predošlými tromi mesiacmi, ktoré boli tak plne strachu a úzkosti. O tom by vedeli rozprávať moji súrodenci, u ktorých som trávila dni. Bola som naozaj presvedčená o tom, že sa z tej úzkosti nedostanem. Ale som z nej vonku a to čiernobielo zrazu akoby nebolo mojou súčasťou.

Je to možné. Boh môže vymilovať človeka z jeho vlastnej biedy. Boh Ťa túži vymilovať z miesta, na ktorom sa nachádzaš a túži Ťa posunúť vpred, aj keď to môže byť úplne neznámo.

Ja ani neviem, ako sa to udialo, ale všetko to smutne sa zrazu skončilo a ja sa nachádzam v neopísateľnom pokoji vyznávajúc, že Boh je verný vo svojich prislubeniach. Aj v tom, že všetko slúži na dobre. Hoci som bola už na hranici s hospitalizovanim, Boh ma doslova vytiahol z mojej biedy a to iste túži urobiť s Tebou. Túži byť osobný a prítomný uprostred Tvojej tmy…

Priznám sa, že ani viac neviem, čo písať 🙂 len to, že Boh je pravdivý a verný v tom, kým je pre nás. Verím, že v ďalšom blogu budem schopná napísať viac.