Vnútorná chudoba.

Síce už toľko nekráčam po svete, kráčam aspoň našim mestom. Občas krajom a niekedy sa mi podarí zájsť ešte aj za hranice toho, čo by človek kameňom dohodil. 

bridge-footbridge-path-2257.jpg

Ale je úplne jedno, ktorým smerom sa v živote vyberieš, vždy na ceste postretneš niekoho. Niekoho, komu keď sa pozrieš do očí, budeš chcieť poznať jeho príbeh, jeho vlastné kráčanie, jeho srdce, jeho cesty, kam smeruje a prečo a čo bolo predtým, keď dnes takto hľadí. Mne sa to deje neustále. Najmä v autobuse, keď prechádzam uličkou a pohľad sa mi stretne s človekom – občas je to tak, že sklopí zrak v momente, ako sa vidíme, alebo to spravím ja. A občas sa nám práve preto oči nikdy nestretnú.

Zvedavosť ma núti premýšlať nad svetom takmer každého, kto prejde okolo. A všímavosť vo mne zase pozoruje moje reakcie na tých, ktorých som stretla. Hnev vo mne produkuje strach, hluk ma rozruší, zatiaľ čo láskavý pohľad vo mne vzbudzuje potrebu reagovať láskou tiež.

black-and-white-cardboard-city-1060365.jpg

Napríklad taká chudoba mnou hýbe veľmi. Teraz nehovorím o nezamestnanosti, invalidite alebo všetkom tom ostatnom, čo zvyknem písať. Ešte stále neviem, či má so mnou tento náš štát predsa len nejaké zľutovanie a či mi vôbec nejaké peniaze “dopraje”. Hovorím o vnútornej chudobe, v ktorej si dobrovoľne kráčame každý deň. Lebo posledné týždne si uvedomujem bohatstvo našej krajiny a to, že ho dobrovoľne úplne obchádzame. Neustále.

Moja pamäť mi slúži oveľa horšie ako zvykla. Ale čo si ešte pamätám, tak som sa vo svojom putovaní nikdy nestretla s krajinou podobnej tej našej. Každé naše mesto má kostol. Vlastne možno aj každá dedina.

Čoraz viac si uvedomujem prítomnosť Krista v bohostánku. Prechádza mnou istá bázeň, keď prechádzam okolo kostola, kde je prítomný Boh. Áno, my všetci sme Jeho deťmi. Všetci sme “živými chrámami živého Boha”. Ale myslím si, že nikto z nás by nebol schopný uniesť Veľkosť Boha, ktorá sa odkrýva práve v tom najmenšom, čo si kedy mohol vybrať – v Eucharistickom chlebe.

Vieš trvalo mi to 27 rokov, kým som uverila tomu, že niečo také môže byť vôbec pravdivé, nieto ešte aj skutočné. Brala som to ako “možnosť”, ktorú nám katolíkom ponúka Cirkev, že v rámci všetkého ostatného ešte môžeme aj ísť “na tú oplátku”… vlastne keby dnes ako veľká môžem sebe ako malej povedať viac, tak hneď vymením slovo “oplátka” a poopravím to na “Ježiša”. Podľa mňa je hlúposť nechávať deti vo vedomí toho, že chodia na oplátky a zdieľať sa o tom ako o niečom prirodzenom, keď sa v skutočnosti dejú nadprirodzené veci a Ježiš sa naozaj vteluje, aby mohol byť s nami jedno.

Iné je vnímať Boha z pódia a rozprávať o Ňom a Jeho veľkých skutkoch, ktoré sme počuli od iných, alebo o ktorých sme čítali v Biblii. A iné je nemať možnosť ničoho iného iba kľačať v zadnej ľavici kostola a skúmať, čo sa tam na oltári vpredu deje. A dovoliť Bohu, aby bol on hlavným Konateľom svojej Vôle a sám vysvetloval, čo sa vlastne deje. Ak mi niečo dáva za toto obdobie zmysel, tak je to samotný Boh. A to ako miluje. A ako je ochotný dávať sa. Každý deň nanovo za mňa. A že Mu ja môžem odovzdávať seba samú každý deň nanovo. Pre toto jediné mi nevadí moja diagnóza. Lebo stále verím, že toto je dobré, ktoré si z toho nesiem. Že všetko, naozaj všetko slúži na dobré tým, ktorí milujú Boha. A mňa to celé nabáda ešte k väčšej zamilovanosti si Ho. 

Ďakujem všetkým povzbudzovateľom v tom, aby som pracovala a bola samostnatná a gratulantom ku vzťahu. Byť vo vzťahu s mužom je pre mňa niečo nové, vlastne aj pre neho. Tak sme obaja nováčikovia vo vzájomnej láske a úcte. Ale všetci predsa vieme, že druhý človek nedokáže nasýtiť našu potrebu po Láske, ktorá nám je ponúknutá Bohom. Že vzťah neznamená automatické víťazstvo v mojom duševnom boji. Viem to ja, vie to aj on. Možno to vie najviac odo mňa. Ale hlavné je, že už to vie. A človek je pre človeka obrovskou oporou, hlavne keď sa v človeku stretáte s láskou a stáva sa pre Vás stelesním lásky. A potom už v tom boji nie ste až tak sami, lebo chce bojovať po Vašom boku.

Aj 50% invaliditu môžem brať ako víťazstvo, lebo náš štát nevie uznať, že som už viac ako dva roky takmer na dne… a skúšam robiť veci tak, aby som si aj zarobila a niečo aj mala. Ale v skutočnosti disociatívna porucha identity – nepoznám človeka, ktorý by sa z nej dostal a ktorý by nemal svoje návraty naspäť na dno. Vlastne to vyzerá tak, že všetko je už v úplnom poriadku a potom sa stane, že sa všetko v obrovských návaloch spomienok a emócií zrazu ocitne naspäť – a potom som naspäť na liekoch. Ale verte mi, že sa snažím.

Len som Vás nechcela živiť falošnými predstavami o tom, že je všetko už ako má byť. Ani nie.

Ale odbočila som od témy. Je pravda, že z výšky som nikdy nedohliadla na Boha, ktorý sa skláňa. Videla som mnoho ľudí zdvíhajúcich ruky so zavretými očami, chváliacimi predo mnou… je veľmi jednoduché zabudnúť na Boha, ktorý sa pri našom najväčšom raste skláňa k našim nohám, aby nám ich umyl. Lebo v Jeho očiach čistí sme. Len tie naše cesty nás občas zavedú tam, kam neplánoval, aby sme kráčali. A možno aj plánoval vlastne. Ja neviem. Bez poznania slávy by som nepoznala pýchu a bez poznania pýchy by som nespoznala pokoru. Bez bohatstva by som nespoznala chudobu.

Všetko, čo sa deje, sa deje kvôli niečomu hlbšiemu. Má to svoj zmysel, svoj plán, ktorý väčšinou uchopíme až keď prejdeme všetkým tým najviac temným. Alebo keď prijmeme stav momentálnej temnoty a sme ochotní v nej uvidieť Svetlo. Ježiš prisľúbil, že bude Svetlom, ktoré nepohltí žiadna tma. Tak si myslím, že práve v tom spočíva to neuhasinajúce svetlo našich bohostánkov v kostoloch. Že máme neustály prístup k živému Bohu. A On naozaj nikdy nezhasne.

altar-arch-architecture-218480

Kostoly sú dnes plné prázdnych ľavíc, zatiaľ čo všetky možné semináre, konferencie a iné kresťanské akcie sú tak “vybookované”, že sa tam len ťažko dostaneš.

Ale tým som sa Ťa nechcela odradiť od ničoho kam sa chystáš. Aj ja naďalej fandím mnohým seminárom, konferenciám, či víkendovkám, ktoré sa chystajú a na niektoré sa aj chystám.

Len som Ti chcela povedať, že Ježiš je smädný a že Láska je málo milovaná. Z pohľadu sveta možno klesám na svojich hodnotách alebo v postavení. Z môjho pohľadu som ešte len na začiatku poznania Boha.

Keď budeš najbližšie v kostole, povedz Ježišovi, že chceš poznať Jeho prítomnosť, ktorou prebýva práve tam. Naposledy keď som bola s neterkou na sv. omši, po ktorej bola adorácia, tak sa ma asi po polhodine klačania spýtala, čo sa vlastne robí. Tak som jej len v tichu vysvetlila, že Ježiš je tam na tom oltári teraz prítomný v tej vyloženej sviatosti a ona Mu môže dovoliť, aby ju miloval.

Veď čo iné by chcel, ako to, aby nás mohol milovať.

Reklamy

Vidieť inak.

Vždy tu dávam prísľub o tom, že nový blog bude čoskoro. A čím ďalej tým viac posúvam “deadline” ďalšieho blogu. Človek by to mohol označiť za prokrastináciu – odkladanie vecí na zajtrajší deň, či iný čas. Alebo za “zlyhanie” – nenaplnenie prisľúbených vecí z mojej strany. A ako vždy sa ospravedlňujem za moju neschopnosť plniť, čo sľúbim a že v tom naozaj zlyhávam. Priznám sa, že zrovna to zlyhanie mi najviac rezonuje v hlave za posledné mesiace. A možno to slovo ide s úplným protikladom toho, čo momentálne žijem. Ale náš život a prežívanie nášho života nie vždy kráčajú ruka v ruke rovnakým smerom. I keď sa na tej spoločnej ceste mnohokrát postretnú, ale nie vždy majú rovnaký pohlad na rovnakú vec.

Snažím sa násjť porozumenie svojho vlastného sveta u seba samej. Lebo najťažšie sa mi prijíma asi svoj vlastný príbeh.  Pri druhých príbehoch sa rozčulujem, bojujem, teším sa, smejem sa, plačem, snažím sa, dávam, hľadám spôsoby ako inak by sa dalo robiť veci, aby boli lepšie. V tom svojom mám pocit, že niečo vo mne jednoducho zlyhalo, prestalo fungovať. Viem, že to je úplná blbosť takto zmýšlať. Len niekedy akoby nedávame sebe šancu tam, kde sme druhým dali tých šánc už milión. 

Tak sa tomu učím nanovo – sebaláske. Pohľadu na seba samú, z ktorého ide prijatie a bezpodmienečné milovanie. V živote občas stojíme pred dôležitými rozhodnutiami a občas nám chvíľu trvá kým sa rozhodneme, akým smerom sa teda môžeme vybrať.

Keď bolo Noemu oznámené, že má budovať koráb, tak sa podľa mňa cítil stratenejšie ako ja teraz. Vedel, že má pršať a že on, jeho rodina a “pár” zvierat môže byť a bude zachránených. Asi si viem predstaviť, že by som bola skôr na strane tých posmievajúcich sa, ako na strane tých budujúcich. D9509633-9312-4E4F-BFB6-5F6194E92A1BBožie veci sú pre nás priam nepredstaviteľné. A svet nám priam zastiera oči, aby sme už ani len nedúfali na niečo lepšie. Vstúpiť do neviditeľného si vyžaduje krok viery. A asi neexistuje nič, čo by nám napomáhalo robiť kroky viery. A vlastne možno aj je. Veď viera je z počutia. A keď my počujeme o tom, že zázrak sa udial, tak začíname mať vieru v zázrak tiež. Asi. Nejakým spôsobom nám prináša pocit bezpečia už len to, že vieme, že za nami stojí niekto Veľký.

Občas mám pocit, že môj život je jeden obrovský kolotoč, ktorý sa roztočí a priam ma vymrští na miesta, kde som nikdy neočakávala, že budem. Keď som pred 11 rokmi nevedela, čo so životom, tak som skončila v Dánsku. Mala som obrovský strach, prvé tri dni som tam len plakala s tým, že chcem ísť domov. Až kým nado mnou nezaznelo slovo o tom, že Boh chce prekoreniť môj život nanovo a že nemám utekať. Tak som ostala. Hoci som ani len netušila, ako mi niekto mohol niečo takto “zbrucha” povedať. A tak som neušla. Keď som mala 16 rokov, tak som počula svedectvo svojej kamarátky na jednom festivale a chcela som spoznať toho istého Ježiša, ktorý ponúka slobodu, o akom hovorila ona. Viera je naozaj z počutia.

Občas som zvykla hovoriť, že to v tých 16tich boli také ozajstné počiatky mojej “kresťanskej kariéry”. Veď som sa začala modliť vlastnými slovami. A chodiť na stretká. A všelijaké festivaly, akcie. A potom tá biblická škola. A potom ešte viac festivalov a ešte viac stretiek a spoznávanie nových kresťanov a potom samotná služba na seminároch. Noazaj som si na to všetko zvykla a mám pocit, že som tam v tom celom dianí bola doma a že mi to všetko išlo.

antique-crumpled-crumpled-paper-612800A asi aj išlo. Vlastne keby sa v októbri 2017 nezrútim do plačúceho klbka, tak mi to asi všetko ešte ide. A možno by bol môj svet úplne iný ako je. Ale prednedávnom som si spomenula na jednu víkendovku, ktorú som zažila tesne pred mojím “zrútením sa” s diagnózou Disociatívnej poruchy osobnosti. Jednou z aktivít bolo zobrať do ruky starý kľúč, ktorý mal predstavovať pre nás niečo ako poznanie Otcovho srdca. Vstup do toho, čo pre nás má. Doteraz si pamätám, ako som k nemu kráčala pomedzi tých modliacich sa ľudí a v hlave mi znelo dookola len to, či som ochotná vstúpiť s Otcom aj do sveta, ktorý je plný bolesti. A ja som v slzách na toto pozvanie odpovedala, že áno chcem. Vnímala som vtedy to, že málokto prichádza k Ukrižovanému Kristovi, aby sa Mu staral o rany, že väčšina ľudí ide na stranu kde je v ponuke ten Zmŕtvychvstalý Kristus so svojou mocou a zázrakmi. Mám pocit, že sa mi naozaj na dva roky úplne zatmelo bolesťou a že až pred pár týždňami som začala vnímať zmysel svojej tmy.belief-bible-catholic-267559

A tak môžem s pokojom povedať, že u mňa kresťanská kariéra asi ani nebola. Vždy bol Boh, ktorý si ma vysníval ešte pred stvorením sveta a vedel, že ma chce tu a dnes mať. Krstom som sa stala Jeho dieťaťom. Priznám sa, že ani neviem ako sa to stalo, že som začala prijímať v tretej triede Eucharistiu. Vôbec si to nepamätám. Pamätám si len to, že som Mu na začiatku toho prelomového roka 2017 vyznala, že v Neho neverím a hlavne nie v to, že by sa zmestil do tej malej oplátky. A pamätám si, že som bola tak naplnená Láskou a Milosťou, že od toho momentu som ľutovala každého momentu, kedy som neverila. A od vtedy sa neviem do plna nasýtiť Jeho prítomnosťou a plnosťou, ktorú nám v tomto niečom tak maličkom vlastne ponúka.

Priznám sa, že to považujem za nefér – celé tie posledné dva roky môjho života. Vôbec si to neužívam. Z piedestálu som padla priamo na hubu. A možno kúsok hlbšie. Ale keď dnes vidím význam tmy a toho, že som sa v tom celý čas snažila nachádzať živého Boha a prinášala to k Jeho krížu, tak v tom vidím to “moje” z listu Rimanom, že “všetko slúži na dobré tým, ktorí veria”. Lebo je to tak.

Ale poviem Ti, chce to občas čas. Stále si nemyslím, že by čas hojil naše rany. Ani to, že by bol tento náš svet v niečom fér. Ale určite občas stojí za to hladieť na to všetko iným pohľadom. Veci začnú dávať aspoň trochu zmysel.

Viem, že ľudia s duševnými poruchami ešte stále nemajú na Slovensku hodnotu. Aspoň takto to prežívam ja, čo ich zopár mám. Alebo lepšie povedané – chorí ľudia tu nemajú rovnakú hodnotu ako ľudia zdraví. Včera po dvojročnom snažení sa mi uznali invalidný dôchodok na 50%. To, že vo všetkých ostatných krajoch má disociatívna porucha identity 100% – to už je pre mňa tajomstvom, prečo zrovna moja nie. Keby si môžem vybrať, tak ju nikdy nemám. Naozaj Vám dodáva občas pocit poriadneho zlyhania. Byť dva roky na občas konských dávkach liekov a cítiť sa stále rovnako “vprdeli”. Prísť tým o možnosti, ktoré sú otvorené všetkým tým normálnym ľuďom. Byť bez príjmu a snažiť sa nájsť ľudí, ktorí by mi pomohli na tejto medzistanici… priznám sa, tých 50% nebude ani 100€. Neviem si ani len predstaviť stíhať psychiatrický stacionár s každodennými terapiami a prácu. Ja vlastne neviem, ako to tento náš štát vlastne má rozplánované s ľuďmi ako som ja. Ale asi ani nemá.

Priznávam, IMG_3608 že už 77 dní na mňa prší láska – a vo svojich 29rokoch mám prvého a verím, že aj posledného “frajera”. A že tento príbeh lásky bude hýbať vrchmi v mojom živote a že sa rozbehnem naspäť do normálneho života. Lebo naozaj by som chcela. Aby to zase vyzeralo v mojom živote tak, že má hodnotu a mám v ňom prečo bojovať. A nehladieť na veci, ktoré sa udiali, alebo ako na mňa hladeli, či rozprávali iní. Boh je nad tým všetkým verím.

Len Ťa chcem povzbudiť, aby si nestrácal nádej. Niekedy tme pochopíme, aj keď nebudeme vedieť, či niekedy vôbec skončí. Lebo priznám sa, že neviem, či tá moja má koniec… ale už ju vidím inak.

 

 

 

 

Aj ja som Dismas.

Viem, že sa občas svet netočí okolo našich predstáv – viacmenej, niekedy o ne ani náhodu neobtrie. Niekedy sa na nás priam všetko sype – “najlepšie”, keď zo všetkých strán naraz, aby sa Ti náhodou neušla príležitosť nadýchnuť sa života. Ale tu sa vždy zaseknem v otázke, či je mojou predstavou byť “dcérou tohto sveta” a mať svoj život usporiadaný podľa predstáv tohto sveta, alebo sa staviam do pozície “dcéry Všemocného Kráľa” a môj život teda nie je zavesený na žiadnych predstavách, ale viere v to, že “Všetko slúži na dobré tým, ktorí veria.” (Rim 8:28) a potom si vždy uvedomím, že ak spoznáš Ježiša/Boha-Otca/Ducha Svätého – jednoducho Trojjediného Boha, dáš Mu bezvýhradné vlastníctvo svojho srdca, vládu nad Tvojim životom, dovolíš Mu, aby Ťa premieňal/formoval podľa Jeho vôle – tak jediné, v čom je možné, že ostaneš zaseknutý je Jeho bezpomiednečné milovanie Teba za všetkých okolností. Ak Mu odovzdáme svoj život a spravíme ten “jediný” krok vpred, ktorý stačí, tak On už odkráča aj tisíce kilometrov naviac, keď budeš pred Ním utekať, len aby Ti pripomenul ten Tvoj prvý krok odovzdania sa.

Už tomu budú dva roky, čo som zložila “službu Bohu” na verejnosti na kliniec a tak si tam odvtedy visí a niekedy už ani neočakávam, že sa to môže zmeniť. Potom som si uvedomila, že aspoň kúsok Boh napriek všetkému pretĺčal počas týchto dvoch rokov viditeľne v mojom živote – a to práve tu v tomto blogu.

Priznám sa, že nie vždy “som to bola úplne iba ja, kto tu písal” – ale to asi každý, kto ma naozaj pozná, alebo ma čítal od začiatku, tak spoznal.

Včera som bola prvýkrát po naozaj dlhom čase “medzi ľuďmi” bez toho, aby som v sebe pociťovala nejaký strach, či úzkosť z toho, že medzi nimi som. Priznám sa, neviem ako sa teraz pohybujú štatistiky návštevnosti Campfestu – ale predpokladám, že minimálne niekoľko tisíc ľudí sa tam objavilo určite. Síce som poctivo s neterami šla trikrát na LCH-Live, lebo tam je klavíristom ich ujo, môj brat Luky, ale keď som videla ako bývalí väzni hovoria o tom, že sú vďační za ten čas, kedy sedeli v base, lebo by inak nespoznali živého Krista – bola som naozaj dotknutá. Spoločenstvo Dismas, ktoré si nesie meno kajúceho sa lotra, ktorý bol ukrižovaný s Ježišom a dostal prísľub, že “ešte dnes s Ním bude v raji” – klobúk dole pred Vami odo mňa.IMG_3157.JPG

A potom som si uvedomila, že keby som sa nikdy neocitla za “štyrmi” stenami psychiatrie (občas som počas skupinových terapií úplne zaspala, tak vlastne môžem povedať, že som tam aj spala), tak nikdy neviem úplne obsiahnuť to dno, o ktorom hovoria ľudia s depresiou, úzkosťami, či inými psychosomatickými, psyciatrickými ochoreniami – alebo len všeobecne ochoreniami.

“Služba Bohu na verejnosti” mi síce stále visí niekde v byte na klinci, alebo gitara na stene – ale asi by som nikdy nepochopila, aké je to stáť pred všetkými s pocitmi úplného odmietnutia, zabudnutia, či stratenosti a prázdnoty. Nehovorím, že takáto je naša realita – hovorím, že takéto môžu byť naše pocity. A chcem len, aby si vedel, že nie si jediný, kto ich kedy mal, alebo má. Je to v poriadku, že existujú – ale ako som už povedala na začiatku – ak dáš raz v živote Bohu svoje áno, ak Mu aj v úplných sračkách dáš šancu – ja som presvedčená o tom, že On sa poženie aj tie kilometre za Tebou, len aby Ti preukázal bezpodmienečnosť lásky.

Poviem Ti, nemám ani najmenšie právo povedať o niekom, že je v niečom na tom horšie alebo menej ako ja… nech sa nachádzaš kdekoľvek – ak si dal Bohu šancu aspoň raz, tak ja verím, že nie si prázdny, stratený, odmietnutý, alebo opustený… toto by Ti On nikdy nespravil. IMG_2985.jpg

Boh je vernejší než ktokoľvek, alebo čokoľvek, čo si v živote kedy mal – tým “čokoľvek” mám na mysli aj svojho Charlieho… síce pri mne verne stojí počas týchto dvoch rokov a tvári sa, že žije iba pre mňa – ale keby s ním zaobchádzam ako niekedy zaobchádzam so svojím Bohom, tak si možno už vyberie oveľa lepšieho majiteľa. Je to síce smutné tvrdenie, že sa občas lepšie správam k svojmu psovi než ku všetkým ostatným – alebo k samotnému Bohu. Ale to iba poukazuje na to, že Ti chcem povedať, že verím, že Tvoje okolnosti (či už duševné, telesné, finančné, akékoľvek) dokážu niekedy naozaj veľmi zaslepiť Tvoje oči, akoby si zarovno strácal sluch a do toho sa Ti ešte aj zatvrdilo srdce. Keď sa niečo takéto mohlo stať tisíce rokov dozadu Izraelitom kráčajúcim po púšti, ktorí prehliadli to, že cez Červené more prešli suchou nohou, alebo že im jedlo padalo z neba, alebo ich sprevádzal oblak a voda im šla zo skál uprostred púšte – ak je možné, že oni prehliadali prítomnosť Boha vo svojom živote – poviem Ti, je to úplne bežné aj pre nás. Pre mňa určite.

Priznávam – nie som ešte vonku z toho môjho psychiatrického kolotoča… ešte ma čaká denný psychiatrický stacionár na 60 dní – od zajtra. To sú také minimálne tri mesiace. O 11 dní mi oficiálne končí platená PNka, invalidný stále v nedohľadne. Keď som už začala šoférovať, tak sa mi na Prdkovi pokazila prevodovka, tak poslušne ma čaká u sestry… hromadia sa mi veci, ktoré by potrebovali vymeniť, či opraviť – ale hovorím si, čo je to v porovnaní s tým. že hoci mi nie všetko úplne fungovalo posledné roky – tak moja viera je stále funkčná a možno ešte stabilnejšia než zvykla byť. 

Občas sa mi v hlave hromadia plány, čo by mohlo byť ďalej – ale o tom niekedy inokedy. Len som chcela, aby si vedel, že rozumiem, že niekedy naša realita vyzerá úplne inak ako nám ju ukazujú naše okolnosti, alebo ako ju prežíva naše srdce. Ja mám stále svoju teóriu o tom, že niekedy okolnosti môžu byť úplne strašideľné a že postoj nášho srdca síce môže byť nastavený na to, že Boh je stále rovnako verný a my mu chceme zostať verný – ale že ešte stále je tu náš duch, ktorý napriek zatvrdnutosti nášho srdca, či ubitosti nášho srdca a jeho zlomenosti, tak on je ten, ktorý je ustavične napojený na Ducha svätého a v tomto prepojení nestojí nikdy nič v ceste. Aspoň toto jediné mi dáva zmysel v tom, prečo ja vlastne ešte stále verím a prečo ešte vždy vyhlasujem, že dobrotivosť a Láska môjho Boha ostáva nemenná.

Je úplne v poriadku mať zlomené srdce a všetko naokolo akoby ešte zlomenejšie – ja Ti tu sľubujem, a to málokedy viem niečo slúbiť – ale toto viem naisto – že Božia láska Ťa doženie, nech si kdekoľvek ďaleko, hlboko, vysoko,… že takto my na nikoho nevieme dosiahnuť, ako môže On na nás.

Týmto chcem poďakovať za všetky Vaše modlitby a pôsty, finačnú či inú podporu – ja vlastne neviem, kde by som dnes bola, keby Vás nebolo. A poviem Vám pri tom objeme liekov, ktorí postupne znižujeme takmer na nič – tak si dnes uvedomujem, že som mnohokrát nebola dostatočne vďačná za to, čo mám – ale naozaj Vám všetkým veľmi ďakujem –  nehovoriac o mojej rodine a Šašoši, ktorá je mojou rodinou… aj ja som vlastne len obyčajný Dismas, v takom trochu občas ešte stále duševnom väzení, ktorý potrebuje počuť, že je pre môj život ešte nádej pre večný život a verím, že sa mi to týmto blogom podarilo posunúť ďalej aj Tebe.

PS: s ďalším blogom prídem skôr ako len “raz za mesiac” a napíšem viac o tom, čo sa ešte stihlo udiať, ale toto mi prišlo oveľa dôležitejšie na teraz.

PS2: Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK1902000000001948107253 (VÚB)

 

 

 

 

 

Svet suchých kostí.

Neviem, či poznáš tú pasáž z Biblie, v ktorej Boh povzbudzoval proroka Ezechiela, aby prorokoval suchým kostiam… aby im prorokoval život. “Nebiblickým jazykom” povedané, aby prehováral nádej do budúcnosti tých, ktorí sú už len suchými kosťami.

anatomy-bali-balinese-1096925.jpgPoznáš to?! Alebo lepšie je asi opýtať sa – stretáš sa často s takými suchými kosťami a hovoríš im o živote – o budúcnosti a nádeji? 

Tento obrázok som síce nefotila, ale niekedy mám pocit, že nemám ďaleko od toho, aby som nafotila niečo podobné. Náš svet je dnes plný suchých kostí. A je naozaj málo ľudí, ktorí by boli rozhodnutí venovať časť kostiam. Sú bez života, bez budúcnosti, nemajú žiadne ciele, nevedia kam sa pohnúť…

Občas mám pocit, že kráčam po cintoríne, kde všetci očakávajú s malinkatou nádejou, že budem patriť k tým, ktorí im povedia, že tá malinkatá nádej je ozajstná. 

Ale poviem Ti pravdu – som jednou z nich. Patrím k suchým kostiam. Možno som niekedy patrila k tým prorokom, ktorí mali zvestovať niečo tým, ktorí o Bohu nepočuli. Alebo potrebovali počuť viac…

Ani neviem, ako sa to udeje – že sa ocitneš na mieste, kde si sa nikdy ocitnúť nechcel. Z piedestálu slávy, kde Ťa všetci počúvali sa zrazu ocitneš na dne tohto svetského cintorína, kde nik nechce počuť o Tvojich dávnych zážitkoch…

Ľudia idú rýchlo s časom. Ich zaujíma, čo sa deje teraz a tu, nie čo sa dialo kedysi niekde… v tomto je tento svet tak veľmi odlišný od toho Božieho. Boh očakáva, že budeme stáť a stavať na Jeho prisľúbeniach. Svet pokiaľ nevidí žiadnu zmenu, tak Ťa len ukladá do priečinku “nepoužiteľnosti”. Vlastne, keby to bolo len o svete. Takto fungujeme aj my kresťania.

Namiesto svätosti sa usilujeme o svetosť.

Svetosť je všade okolo nás, príťažlivá, dosiahnuteľná, hmatateľná, zatiaľ čo svätosť je priam nadprirodzená.

IMG_2455.jpg

Mať disociatívnu poruchu a snažiť sa o svätosť je občas akoby viesť vojnu vo svojom vlastnom vnútri, kde bojuješ Ty proti sebe samému… niektoré časti sa stavajú na Tvoju stranu, iné zase na stranu ostastných. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi sa vieš stratiť “keď zrazu v sebe máš desať odlišných osôb”… myslím, že som sa veĺmi strácala už aj predtým ako som vôbec tušila, že to raz bude takto. Charlie ma vie niekedy z toho celého nejak zachrániť… ale uvedomujem si to, že je to len pes a tento boj je tak trochu ľudsko-nadľudský. 10AD7278-17A3-40EB-A1B7-B015AB0D590C.jpg

Chcem Ti povedať ale drahý priateľ, aby si viac nemlčal. Tento svet je plný suchých kostí a oni potrebujú počuť o nádeji pre ich život. Potrebujú poznať budúcnosť, ktorá nie je tak veľmi zničujúca ako si oni predstavujú.

Chcem Ti povedať, že som jednou z nich a že Ťa potrebujem. Disociatívna porucha osobnosti nie je mojou výhorkou. Skôr by som povedala, že je niekedy mojím prekliatím. Alebo mojím spoločníkom očistcom už tu na zemi… ale tým chcem len povedať, že nie som jediná, ktorá Ťa potrebuje. Ktorá potrebujem počuť o Bohu, ktorý miluje bez podmienok, ktorí nehľadí na naše pády a neúspechy, ktorý miluje stále rovnako.

Ako často hovoríš o tomto Bohu? Ako často o tomto Bohu hovoríš suchým kostiam? To nie je výčitka. Ja sa priznávam, že niekedy som v čase svojej vlastnej pýchy o suché kosti ani len nezakopla, hoci ma potrebovali najviac.

Teraz si “Žnem, čo som si siala…” ale samozrejme, nežnem len zlé veci. Poznám človeka, ktorý je ochotný dennodenne hovoriť o tom, že Boh napriek všetkému na mňa nezabudol a bojuje po mojej strane. Je to zvláštne, pretože verí mojej poruche, pozná po mene veľa z mojich osobností – a napriek tomu nestráca nádej v to, že nemožné je naďalej možné. 

Chcem Ti povedať, že verím, že aj Ty môžeš byť takýmto človekom. Ktorý sa skláňa k suchým kostiam. K niekomu, kto je úplne nadne. K niekomu, kto páchne hriechom, či smrťou a o ničom inom nehovorí, iba sa v tom točí dookola… ľudia potrebujú ľudí, ktorí sú ochotní vstúpiť hoci aj do ich “začarovaného kruhu” nekončiacich katastróf a počuť, že o nich vedia a že sú ochotní katastrofarčiť s nimi. S rozdielom, že do všetkého pozývajú Boha.Či už o tom vieme alebo nie.

Ja nepoznám spôsob akoby som sa mohla danej osobe poďakovať… a čo je ešte horšie,ako sa ospravedlniť a prosiť o odpustenie za všetko, čo sa dialo..

Ale priznávam sa… potrebujem pomoc od ľudí, aby som vedela, že to Boh so mnou nevzdal… lebo moje “káble” napojenia sa na Neho sú akoby pristrihnuté mojimi pádmi. Možno moja suchosť v Tebe spôsobí ešte väčšiu nechuť voči mne… mne je to naozaj ľúto, kam som “sa až dostala”… ale svieť prosím.

Preto Ťa prosím, buď tu pre suché kosti. Viem, že mnohokrát páchneme ničotou. Že náš život je ovplyvnený nejakou závislosťou na látkových, či nelátkových drogách, že nepoznáme svoju skutočnú identitu a hľadáme ju v dúhových obrázkoch. Ja viem, že sme úplne nesympatickí pre Tvoj svet, alebo že už si žiješ svoj sen a nechceš si ho nechať pokaziť ľuďmi ako som ja… ale ja sa priznávam, že to bez Teba nedám. Že to nedám bez Tvojich modlitieb. Nedám to bez toho, aby si mi pripomínal to, čo sa snažím pripomínať všetkým v každom blogu a to to, že Boh je dobrý a je nad všetkým.

Buď tu pre suché kosti, aj keď nevieš, či prinesieš čo i len malé svetlo do ich života. Lebo ja Ti hovorím, ak máš v sebe Svetlo a si ochotný sa oň deliť ďalej, tak neexistuje Temnota, ktorá by Ti ho kedy pohltila.

Neexistuje možnosť, že by Tvoje prokovanie suchým kostiam nespôsobilo nárast nádeje v ich srdci.

Idem si po strašne dlhom čase trochu pocestovať s mojim verným Charliem po prvýkrát… ale napriek tomu, že týždeň nebudem na Slovensku – tak sa nenechaj odradiť a hovor o Božej všemohúcnosti naďalej.IMG_2456.jpg

A ak môžeš, tak sa prosím modli aj za to, aby som konečne dostala invalidný dôchodok… v auguste končím s PN, ktorá mi už teraz nestačí… ale poviem Ti – ten invalidný chcem len brať ako nádej do toho, že môžem znovu pracovať a postupne sa zaradiť do života “normálnych ľudí”….

Ale to bolo trochu mimo misu… prosím nezabúdaj na to, že si Nositeľom Svetla a môžeš spôsobiž zrodenie Nádeje, tam kde už pôda úplne zoschla…

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

 

 

Pozorovateľ.

Niekedy dajú blogy zabrať. Ani neviem prečo. Občas mám aj nápady, že ako začnem a potom si ich držím, kým mi neprídu nové nápady, ako pokračovať ďalej. Tu je jeden z nich:

“Ivi a už si si napustila bazén?” pýtal sa ma jedného dňa Dado.

“Dado, však ja nemám bazén.” odpovedala som prekvapene.6C88FAB6-CECA-47DD-BBE1-DF02F84E0553.jpg

“Ale máš, ja som Ti ho videl.” naliehal Dávidko.

“A kde prosím Ťa?!” pýtam sa teda ďalej prekvapene.

“Veď vo dvore, máš tam aj šmýkaľky!” to už som sa začala smiať. Lebo som pochopila o čom hovorí. Takže áno drahí čítatelia – kupálisko Letka v Novej Dubnici je oficiálne otvorené. Kľudne pri vstupe povedzte, že ma poznáte, ale vôbec v ničom Vám to nepomôže, lebo to vlastne vôbec nie je môj bazén. Ale Dadovi som to už vysvetliť inak nevedela ako tak, že jasné, že ho tam raz vezmem 🙂

To bol ten nápad. A teraz tých veľa myšlienok, ktoré mi chodia hlavou posledné dni:

Chcem sa poďakovať všetkým, čo ste dali hlas môjmu bratovi Lukymu v Eurovoľbách, síce sa tam nedostal, ale na poďakovanie by som nerada zabudla.

Myslím, že ako ľudia dnešného sveta zabúdame veľakrát na to najzákladnejšie, zabudáme prosiť, ďakovať, ospravedlňovať, alebo niekedy už aj pozdraviť. Myslím, že strácame veľmi úctu – voči tomu, čo sme boli naučení, alebo čo nám bolo darované, k svojim blízkym alebo aj sami k sebe.

Občas si pripadám, že za posledný rok som sa stala ešte väčším pozorovateľom tohto sveta než som bola kedykoľvek predtým. Ešte niekedy na gymnáziu ma raz moja profka, dnes už priateľka N. “upozornila” na tento dar, dar pozorovania, ktorý mám a odvtedy som začala svet pozorovať ešte viac. A tak pozorujem potajomky, akým smerom sa tento môj svet hýbe, premieňa, zastavuje, stojí, niekedy veci trvajú a niekedy idú až prirýchlo… ale možno to je len môj pocit a Ty to máš uplne inak.

Po dvoch rokoch vybojovávania si invalidného dôchodku svitá na “lepšie časy” – už mám za sebou psychodiagnostiku, aj nekonečné dohovory s posudkovými lekármi o tom, čo znamená mať disociatívnu poruchu osobnosti. Najväčší problém bol v tom, že napriek psychiatrickým ťažkostiam som nikdy nebola hospitalizovaná. Síce som už zopár razy mala zbalené, ale poviem Ti, som rada, že to tak nemuselo dopadnúť. V tomto je výhoda terapií a toho, že Ťa Tvoji terapeuti po pár rokoch poznajú… priznám sa, že nemám vôbec žiadne predsudky voči ľuďom, ktorí hospitalizovaní sú. Práve naopak, hlavným dôvodom prečo tam nechcem stráviť niekoľko dní je, že som priveľmi prispôsobivá a submisívna osoba – dostanem sa do určitej skupiny ľudí a netrvá dlho a som jednou z nich. Viem si seba predstaviť ako odtiaľ nechcem odísť, lebo tam mám nových priateľov. Čo by nebolo momentálne vôbec zlé, asi skúr naopak. Ale snažím sa zatiaľ udržať si priateľstvá – tie, ktoré mám už dlhodobo – ako tak “aspoň tak prežívajúco”.

Ja neviem, či som hodná titulu “invalida”, viem len to, že posledné dva roky boli sú a pre mňa veľmi zlomené. Asi si dovolím povedať, že viac ako tie predošlé. Nevenujem sa teraz žiadnym prieskumom, ani vyhľadávaniu múdrych slov, netuším, čo sa deje v politike, ani neviem, či môžem povedať, že je nejaký nedostatok v našom sociálnom systéme, či zdravotnej starostlivosti. Naozaj neviem. Z môjho obyčajného pozorovania však vidím, že strácame úctu v tomto svete. A možno len ja v tom svojom malo-veľkom. Možno aj na tom mi kolabuje tak veľa vzťahov, ktoré mám alebo som mala.

Už som nejak pochopila, že nebudem “hviezdiť” rovnakým spôsobom ako počas jedného obdobia deviatich rokov, že tlmočenie nie je niečo, čo by ma vedelo teraz uživiť. Mám niekedy svoje chvíle, keď sa pristihnem pritom, ako sledujem nejaký seriál a zrazu zistím, že netuším, o čom točia. Lebo hovoria anglicky a ja ani neviem, kedy nastal môj prepnutý režim dieťaťa. A tak zaklapnem počítač a idem si kresliť. Zistila som, že hoci ja neviem kresliť, tak niektoré osobnosti vo mne majú naozaj obrovskú predstavivosť a kreslia akoby som to ani nebola ja. Gitaru mám poctivo odloženú a už ani neviem, či som schopná spievania, nieto ešte nejaké zorganizovania seba, či ostatných. Mám pocit, že za posledné obdobie som úspešne zvládla iba jednu vec – pribrať na kilogramoch -niežeby som s tým bola spokojná. Ale svet je proste iný.

Vieš, kým sme mali rodinný dom, tak som mala pocit, že žijem v úplne pohodovom svete. Tichá ulica blízko kostola, superskí susedia, kúsok do lesa… od malička sme chodili sami do školy – teda ja s bratom, ktorí už bol dosť velký na to, aby so mnou išiel. Ale prišlo mi všetko také jednoduchšie ako teraz, keď “žijem v meste”… žijem stále v tom istom meste, ale chýba mi ten pocit bezpečia našej ulice. Keď nám niečo chýbalo, zazvonili sme susedom. Alebo nám susedia niečo len tak dali. Do západu slnka sme chodili kade-tade po vonku… teraz som uprostred neustáleho diania sa niečoho medzi ľuďmi. Prekvapuje ma, že keď idem o šiestej ráno na autobus niekedy, tak už ľudia sedia v krčmách.

Dnes je proste svet iný. Alebo za toto moje vnímanie môže môj duševný stav, alebo naozaj sa strácam nielen aj, ale aj ostatní.  Alebo narastá túžba po sláve namiesto túžby po Láske. Ja neviem, chcela by som, aby som bola schopná prejavovať úctu viac voči ostatným ľuďom. Aby sa dialo niečo v zmysle – ako Ty voči druhým, tak oni voči Tebe. Lebo možno som len ja prestala a preto sa všetko akoby zamrzlo v čase.

Ja stále verím, že Boh si vie všetko použiť na dobré – ak teda Mu dáme príležitosť byť v tom, kde práve sme s nami. Ale niekedy mám pocit, že rozumie naozaj iba On. Potom Mu dám príležitosť na to, aby konal a potom mám pocit, že už ani On neprijímanie pozvanie konať a cítim sa ako na začiatku toho celého – bez spánku, s dostatočným prepínaním do iných osobností, s úzkosťami a so sebapoškodzovaním…

Ale aj tak si myslím, že uprostred toho sa dá ešte nájsť nejaké svetielko nádeje pre viac. A jediný ozajstný spôsob je dovoliť si Ho vidieť. Alebo spozorovať uprostred našej ničoty, prázdnoty, či temnoty.

Vieš, do augusta mám PN, tak verím, že do Augusta sa mi aspoň trochu pohne ten invalidný, lebo budem oficiálne bez prijímu a oficiálne budem asi aj stresovať…

Ale zatiaľ sa snažím aspoň takto… hľadať nádej naďalej. Hoci len obyčajným pozorovaním. Možno sám občas nevieš ako… ale niekedy naozaj stačí osloviť človeka, ktorého stretneš a všimnúť si jeho potrebu, pomenovať ju a spýtať sa, či nejako môžeš pomôcť. Ani nevieš ako veľmi tým človekom zmeníš náhľad na tento svet – hoci ide “len” o predavačku v Tescu.

Ja by som chcela, aby som mala viac úcty voči tomuto svetu. Možno nejde len o slovenský národ. Možno ide len o moje srdce. Možno to musí byť viac úctivé a možno to cítiš rovnako… pýchou, slávou a neustálym vymýšľaním niečoho väčšieho zabudneš na malé veci a malých ľudí. Na youtube možno x-videí o úcte, kde kresťanskí lídri a aj neveriaci, či inakší ľudia hovoria ako “na to” – ale myslím si, že už ani to nestačí – keď viem, že ide o ľudí, ktorých poznám a keby nebolo youtube, tak ani neviem, že ešte sú. Myslím, že ak chceme dosiahnuť nejakú hranicu prejavov úcty, je potrebné začať malými vecami – lebo v tých veľkých sa kráča oveľa jednoduchšie. Tie veľké sú viditeľné a príťažlivé. Tie malé sú občas nepriťážlivé a neviditeľné – ale ak zabudneme na tých malých úplne, postupne stratíme aj náš veľký svet.

A myslím si, že odkedy nežijem obklopená kresťanmi a v neustálom švungu – ako som to mala kedysi – čo bol fakt dobrý život, tak mám pocit, že náš svet je v mnohom veľmi stratený. A Boh by chcel mať ľudí, ktorí budú ochotní sklánať sa k najmenším.

 

 

 

Číslo 4.

Hovorím si, že to ešte stíham – napísať tú dôležitú vec, že Lukáš Ronec na kandidátke za Kresťanskú Úniu s číslom 4 je môj brat. Túto sobotu – 25.máj 2019 budú voľby do europaralamentu a som presvedčená o tom, že stojí to za to ísť voliť a dať môjmu bratovi hlas.

9890C42D-62BC-4DC2-88C2-B21CF5AB3935.jpgLuky je odo mňa o 2,5 roka starší – má 31 rokov a vyrástol v Novej Dubnici. Vo svojom blogu najčastejšie píšem o duševnom zdraví/chorobe a víťazstve, ktoré nám vydobil Ježiš svojim krížom a zmŕtvychvstaním. Ale tento jeden skúsim prepojiť s myšlienkou toho, prečo verím v to, že Luky je hodný Tvojho hlasu.

Od malička je to môj veľký brat. Taký, s ktorým som sa bila, ktorý bol “vždy na vine”, lebo však som mladšia a tak mi to takmer vždy prešlo. Vyrástli sme úplne obyčajne. Ulica plná detí, hrávali sme schovku, alebo kopali loptu, naháňali sa kade-tade po celej Novej Dubnici, kým sa slnko nerozhodlo zapadnúť 🙂

“Pretekali” sme sa v tom, kto bude väčší bordelár doma – v čom asi naďalej vyhrávam. Keď videl smetiarov celý nadšený kričal: “Kamaláti moji, počkajte ma!”. Keďže som ako bábätko dostala zápal mozgových blán, tak veľmi často k nám chodil jeden lekár. Kým bol u nás tento doktor, tak Luky poctivo plakal na obrubníku pred domom, lebo sa ho bál.

Keď som mala 13, jemu bolo 15, tak nám zrazu zomrela mama. Moje spomienky – nakoľko mám disociatívnu poruchu identity, o ktorej sa dočítaš v predošlých blogoch – sú tak trochu disociátivne/oddelené, tak je možné že si nie všetko pamätám tak ako on. Ale pamätám si, ako mi to povedal a ako ma držal v objatí a potom šiel plakať do svojej izby sám. Od malička bol pre mňa veľkým bratom. 

Keď sme mali prvý počítač – 386 alebo 486, neviem presne, tak ma naučil ako na ňom “pracovať” – lepšie povedané – hrať hry 🙂

Vyrástol v úplne obyčajnom prostredí – tatino bol automechanik a pracoval na družstve a mama piekavala torty na svadby a predávala autosúčiastky na Ladu. Rodičia sa nám vždy snažili dať to najlepšie, čo vedeli. Nebolo to vždy ideálne, ale boli sme ich a oni naši.

Luky ma naučil hrať počítačové hry, strávili sme niekedy aj hodiny nad stratégiou Age of Empires. Nikdy som ho v ničom neporazila, ani keď mi dal náskok. Proste bol veľký už ako malý.

Myslím, že ako 14ročný začal hrať na gitare a viesť chvály. Ja som len “z diaľky” sledovala Jeho vernosť Bohu. Často som ho našla na kolenách v izbe ako sa modlí. Nie vždy som rozumela prečo tomu Bohu venuje až tak veľa pozornosti. Ale keď som tomu ako 16ročná porozumela z môjho veľkého brata sa stal môj najlepší kamarát. Naučil ma hrať na gitare, mimochodom je aj skvelý klavírista. Vlastne si neviem predstaviť nástroj, na ktorom by sa nevedel naučiť hrať.

Dnes je súčasťou LCH Live – Lamačských chvál.

Prepáčte, že splietam piate cez deviate – trochu som mu pomáhala s letákmi a plagátmi, tak by som už aj spala, ale zajtra by som už písať o ňom nemala podľa zákona, tak ešte kúsok.

Prečo voliť niekoho s Mickey Mouseom na tričku? Lebo to tričko má odo mňa! 🙂 keď som mu darovala náramok asi z Afriky tak ho nosil do “znosenia”. Keď som mu darovala prsteň, tak ho poctivo nosil, kým sa neoženil – teraz ho nosí na kľúčoch. V malých skutkoch robí veľké veci. 

Luky je veľmi pokorný. Nikdy som ho nezažila rozprávať o niekom druhom ako o niekom, kto by nebol hodný lásky a pozornosti. Dokonca aj keď za ním prišli ľudia s nejakým reklamným produktom, tak ich vždy pozorne počúval a venoval im čas. Ja by som ich niekedy už päťkrát stihla poslať do kelu, ale on počúva.

Ja mám precestovaných síce 27krajín, ale on má precestované tisíce kilometrov služby Bohu a služby blízkym. Sme štyria súrodenci a stratiť mamu a potom neskôr tatina pre nás nebolo jednoduché. Ale zvládame to, lebo máme jeden druhého.

Ako malý spadol z bicykla a rozbil si bradu, pamätám si ako sme ho viezli na pohotovosť – ale poviem Vám, ani už neviem koľko krát viezol on na pohotovosť mňa. Keď mi bolo najťažšie a začínala som chodiť do stacionára, tak som chvíľu bývala s ním a jeho manželkou Kamilkou a dcérkou Emmkou. Spával pri mne na gauči a strážil každý môj chrapot 🙂 Keď bol Charlie šteniatko a do psychiatrického stacionára ma museli každý deň voziť, aby som sa cestou niekam nestratila, tak Charlie druhý poctivo chrápal u neho v kancli. Keď som odišla na dva roky do Dánska, tak sa mi poctivo staral o môjho mopsa Charlieho prvého – hoci nebol jeho veľkým fanúšikom, ale spravil to pre mňa.

Kamilku spoznal počas môjho pobytu v Dánsku, z jeho manželky sa stala jedna z mojich najbližších priateliek a bútľavých vŕb. Majú spolu dcérku Emmku, ktorá vie krásne vysloviť Charlie, ale moje meno je najčastejšie “myš” 🙂 a má z toho nesmiernu srandu. A -ďalší potomok je v brušku, Kamilkinom samozrejme.

Je poslancom v Trenčíne a ja verím tomu, že môže a bude aj poslancom v europarlamente aj vďaka Tebe a Tvojmu hlasu. Viem, že tento blog je úplne jednoduchý… ale myslím, že Lukyho cesta smerom do europarlamentu nebola vždy najjednoduchšia. Ale vďaka nemu som nikdy nepocítila nedostatok vo svojom živote, lebo jeho heslo je, že sa “nepohne bez Božieho požehnania” do vecí, ktorým má čeliť. 

Jeho snom bolo to, čo bolo snom takmer všetkých malých chlapcov – stať sa smetiarom. Myslím, že svojou vernosťou Bohu naozaj očisťuje mnoho smetí okolo seba a aj v tomto svete. Začínal ako obyčajný študent gymnázia, ktorý našiel vášeň pre fotenie a dopracoval sa s Božím požehnaním k tomu, že má svoju firmu.

Už je toho asi aj dosť – jediné, čo som chcela odovzdať týmto všetkým je to, že ak Luky niečo sľúbi, tak to vždy splní. A ešte som ho nezažila, aby bol pohltený pýchou – nezabudne na Teba, ak ho poznáš a priateľa, ktorého si v ňom našiel máš už navždy. Luky to s ľuďmi nevzdáva.

Zoznamka :) “Hľadám si babku.”

Chcela by som mať babku. Nie kvôli tomu, že u babky je vždy navarené a zo svojho dôchodku vždy čo to odloží a odídem odtiaľ s pár korunami. Aspoň takto to fungovalo s mojimi babkami. Chcela by som mať babku, lebo vždy keď prídem cez týždeň do kostola, tak je tam pár babiek a dedkov.

person holding bible with cross

Keď som bola na Veľký Piatok v kostole pri Ježišovom hrobe kľačalo pár babiek s ružencom v rukách a slzách v očiach. Babky, ktoré majú televízor pozerajú sv. omše, keď už nevládzu prejsť do kostola. Tie, ktorým vystačí rádio, tak počúvajú sv. omšu, modlitbu ruženca, alebo kadejaké iné modlitby. Občas si myslím, že našli v Ježišovi to, čo stále väčšina z nás nevie uchopiť. Našli v Ňom v Lásku a nádej v tom, že s Ním budú naveky.

Tajomstvo Veľkej Noci. Takto nejak opisujem svoje prežívanie od kedy sa mi stalo, čo sa mi stalo a stále deje.

IMG_2023.jpgVeľkú Noc nemám spojenú s vajíčkami, kuriatkami, či zajacmi. Dokonca ani s oblievačkou.  Síce s neterami som si kreslila prastiatka s kuriatkom.Ktosi mi raz povedal, že táto tradícia vznikla tak, že ženy, ktoré ohlasovali Kristove zmŕtvychvstanie obliali vodou, aby “sa prebrali” z tohto tvrdenia. Chvíľu sa to bralo tak, že vyšibanie a obliatie žien spôsobí, že budú po celý rok krásne a zdravé. Neviem, dnes v tom viac vidím záujem o peniaze než nejaké prianie lepšieho života. Tak či tak, keď som bola malá, tak som plakala, že nemôžem ísť oblievať, lebo som dievča a ak si to dobre pamätám, tak ma tatino párkrát zobral.

Mám 29 rokov – túto informáciu píšem väčšinou kvôli sebe samej, aby som sa uistila, že som to naozaj ja. Neblogujem o receptoch, cestovaní, či výchove detí. Asi skôr blogujem o Tajomstve Veľkej Noci. Či tým tento blog naberá alebo prichádza o čítateľov som nejak prestala sledovať. Ľudia sa dnes snažia vyhnúť bolesti a zlomenosti.

Ale poviem Ti, zlomenosť aj bolesť sú skutočné. Nemusíš mať zrovna disociatívnu poruchu osobnosti, aby si mi to uveril. Myslím, že každý z nás isté obdobie svojho života prechádza smútkom, zármutkom, bolesťou, či prázdnotou. Sú to len menej použivané slová našich rozhovorov. Počas seminárov, ktoré som tlmočila, Jeff zvykne zdielať to, ako sa zvykneme opýtať niekoho: “Ako sa máš?” a oni alebo my zvykneme odpovedať: “Dobre.” Takto to bolo s jedným človekom z jeho zboru – na druhý deň po tejto odpovedi spáchal samovraždu. Veď sa mal dobre.

Slovo “depka” som prestala používať od kedy som spoznala ľudí s depresiou a od kedy som ju začala prežívať sama. Je to veľmi temné údolie na to, aby bolo ohodnotené zdrobneninkou “depka”. Strácaš sa v ňom celý. Nevieš zachytiť vo svojom živote nič, čo by malo nejakú hodnotu, či zmysel. Dokonca aj priateľstvá – akoby z nich vyprchala krása vzťahu, ktorý kedysi bol živý. Snažíš sa udržať pri živote a niekedy ani nevieš prečo. Deväť rokov som sa stretala so stovkami, ktorí chválili moje tlmočenie, môj spev, vedenie chvál… a zrazu som sa ocitla v momente, kedy som si uvedomila, že to všetko je preč. Tie semináre sú skvelé – hoci v nich prechádzaš bolesťou, ale stretáš sa v nej s Láskou Otca. Ale dnes občas premýšľam, že som bola len maskotom toho celého. Akonáhle som zmizla z pódiového účinkovania akoby sa zem podo mnou prepadla. Ozvalo sa síce mnoho ľudí vďaka facebooku, či zdieľaným kalendárom na moje narodeniny. Ale keď sa ozvali po dlhom tichu akoby v čase svojho temného údolia ani nevieš uchopiť to, či to myslia naozaj vážne.

crucifix

Samozrejme, že Vám všetkým prajem požehnané prežitie Veľkonočných sviatkov a dnešného Kristovho zmŕtvychvstania. Len chcem, aby si vedel, že je v poriadku, ak si napriek dnešnému sviatku neprešiel do radosti. Láska je dnes veľmi málo milovaná. Priznám sa, že sama som nevydržala dlho pri Ježišovom hrobe, lebo sa mi triaslo celé telo, bolo mi smutno z každej preplnej krčmy, či nejakého podniku, plakala som kvôli tomu, že je v kostole pár babiek. Ježišova obeta zmenila môj život a neustále Ho premieňa. Dennodenne sa nám odovzdáva. Jeho výkrik na kríži: “Žísnim.” je stále aktuálny. Myslím, že je čím ďalej tým viac zabudnutý. A niekde uprostred toho nachádzam zmysel svojho bytia. Viac rozumiem Jeho ranám, Jeho obete na Kríži, Jeho umučeniu. Jeho plného odovzdania sa za nás ľudí. Učím sa spájať svoj smútok s tým Jeho.

Prosím nemysli si, že nechcem byť uzdravená. Veľmi po tom túžim. Chcela by som prestať brať tie antidepresivá, hypnotiká, anxiolitiká, či antipsychotiká. Chcela by som byť jedna, či zdravá integrovaná osobnosť. Len mi to nejak trvá. Ťažko sa mi počúva o tom, že to je všetko len v mojej hlave, alebo že môj psychiater chce živiť farmaceutický priemysel. Alebo, že moja terapeutka ma potrebuje ako pacientku. Myslím, že by som ju dopriala hocikomu inému, keby som ju viac nepotrebovala. Nezávisí na nej môj život, ten závisí na Bohu, ale je mi obrovskou pomocou počas mojej Temnoty.

Na Veľký Piatok mi Charlie začal naháňať jedného cyklistu a ten po mne vykríkol: “Boha Krista.” a ja som si len so slzami v očiach povedala, že nech mu je odpustené, lebo nevie, čo hovorí. Ježiš nie je len slovo, ktoré môžme zneužívať, keď sa nám niečo nepodarí. Ježiš je reálny a živý.

Priznám sa, že som dobehla pozeranie filmov za posledné obdobie na zvyšok svojho života. Od januára som ich videla stovky. Je to skvelý patent na odpútanie sa od prítomnosti. Ale nevyrieši to našu bolesť. Moje lieky okrem toho, že pomahájú, samozrejme, že aj zavodňujú a pridávajú chuť do jedla. Včera som sa zúfalo snažila obliecť nejaké kraťase z minulého roka, mám cez 20kg viac než som mala. Snažila som sa zmeniť jedalníček, cvičiť. Ale v disociatívnom fungovaní nie je všetko úplne možné hneď. A tak to opäť len odovzdávam k Jeho krížu. (Alebo pri kríž.)

Obdivujem dokonalo vyzerajúce rodiny v kostoloch,… a žehnám im, aby to vydržalo mnohé ďalšie generácie.

Ale uvedomujem si, že ja nemám babku, ani dedka, či rodičov. Môj život nevyzerá ani z diaľky dokonale. Chodím do psychiatrického stacionára, mám zjazvené ruky a niektoré časti tela, privyrábam si písaním blogov. Ideál… ani zďaleka nie.

Ale mám svojich súrodencov – a ich rodiny. A takto ku koncu blogu chcem len pripomenúť, že 25.mája budú voľby do Europarlamentu a že môj brat je jedným z kandidátov. A v máji mu môžete dať svoj hlas. Veľmi by som si priala, aby sa mu to podarilo, hoci to znamená, že budem s ním ešte menej ako som teraz. Ale túžim, aby aj rodiny mojich súrodencov patrili k tým, ktoré sú šťastné a milované a hlavne ich deti. A aby vedeli, že Kristus za nich naozaj dal všetko.

Tak ešte raz, požehnané Tajomstvo Veľkej Noci nech premieňa aj Tvoje srdce a približuje Ťa viac a viac ku živému Bohu, ktorý je Láska a túži milovať a byť milovaným. 

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

 

29 rokov.

Od dnes mám 29 rokov. Posledné mesiace ani neviem “ako ten čas letí” – jeden moment mám 5 rokov, ďalší 9 rokov a zrazu sa ocitnem v prítomnosti a uvedomujem si, že mi niektoré chvíle jednoducho uleteli. Ale jednej veci sa držím a nepúšťam – skutočnosti, že Boh je ozajstný a prítomný v každom mojom veku, v každej mojej okolnosti, v každom momente. Že je nemenný.

Ubehlo 13 rokov od smrti mamy a 5 rokov od smrti tata. Sú to isté medzníky zármutku a straty, na ktoré sa nezabúda. Vlastne občas sa mi stane, že ani neviem, že tu už nie sú.

A82486F2-DAD5-4D77-A65A-520002FCA092.jpgAle sú aj iné dôležité časové medzníky môjho života. Kedysi som písala o tom, že Dado začal chodiť na klavír a dnes si uvedomujem, že na ten klavír prestal chodiť, lebo pribral a s takou váhou sa nielen na ten klavír dostane, ale už z neho aj zlezie a ešte k tomu, ktovie, či by ho ten klavír dnes uniesol. Vybojoval ako udatný Dávid z Biblie svoj boj s Goliášom menom rakovina a so svojím verným Bohom nad ním zvíťazil. Dnes ho viac zaujíma to, čo dostane za to, keď pôjde vlakom do Bratislavy na kontrolu ako to, že na čo tam vôbec chodí.

Ako keď som bola ja niektorý minulý deň na preventívnej prehliadke u zubárky a v mojom najviac disociatívnom čase mi povedala, že mi vytrhne osmičku – “tu a teraz”. Jediné, čo ma po tomto polhodinovom zážitku zaujímalo bolo, čo za to dostanem. Vybrala som si medveďa, ktorého si psími očami hneď na druhý deň Dado vypýtal a na tretí stratil, ale aj prívesok zubu, ktorý poctivo nosím na svojom ruksaku. To, čo pri disociatívnom fungovaní života pomáha je vcítenie sa do sveta svojich osobností a predstava toho, že “moje deti” si práve prešli vytrhnutím zubu ma viedla k tomu, aby som si pre ne vypýtala odmenu.

Občas sa pozerám na fotky a nerozumiem tomu, ako rýchlo rastú deti mojich súrodencov. Bety je prváčka, Esti bola na zápise, Emmi je vysoká takmer ako Dávidko… niekedy sa pri tom proste “pozastavujem” nad tým, ako je možné, že tak rýchlo rastú, keď tie deti vo mne akoby odmietali rásť.

Je možné aj nemožné. Stačí pozrieť na Charlieho, keď ciká a poviete si, že toto je úplne nemožné a pritom jemu je to úplne bežné.

Okoloidúcich ľudí tým vždy veľmi pobaví. Občas aj mňa, keď je to viac metrov  na predných než kedykoľvek predtým. Ale v tomto má zase môj obdiv detské vnímanie – lebo, keď som dané video ukázala Esti, tak mi hovorí: “No a?! Charlie.” A vôbec sa v tom “nepozastavila”… proste je zvyknutá na jeho cikanie.22B2B80C-D9CE-471D-AD8C-E6E9ECC2B799.jpg

Videla som skvelý film. Vlastne za posledné tri mesiace som pozrela už asi stovky filmov… je to asi najjednoduchší odpúťavač od reality. Už rozumiem, prečo majú ľudia telku a ja nie. Úplne mi v tomto postačuje Netflix. Pozerám na ňom filmy kvôli angličtine, aby som nezabudla na to, že viem prekladať/tlmočiť a aby sa mi angličtina nevytratila z hlavy ako veľa ostatných vecí. Ten film sa volá The zookeper’s wife. Je to podľa skutočnej udalosti – z čias druhej svetovej vojny v Poľsku. Potom ako bola zničená zoologická záhrada, tak sa rozhodnú majiteľ ZOO so svojou manželkou a synom zachraňovať Židov. Trvalo roky a mnohí z nich žili s nimi, mali naučený režim, kedy môžu “vyjsť na svetlo” a kedy musia byť schovaní. Boli priam neviditeľní. Myslím, že dnes mnoho ľudí s duševným ochorením musí čeliť podobnému faktu a hrať hru (ne)viditeľnosti. Je mi z toho smutno. Každému by som dopriala, aby sa na chvíľu ocitol v našom trenčianskom stacionári. Nie ako pacient, zlé neprajem nikomu. Jednoducho ako mlčiaci pozorovateľ toho, ako sa ľudia v bezpečí neboja vyjsť na svetlo. Myslím, že by si každý uvedomil, že nie je rozdiel medzi pacientom a obyčajným pozorovateľom. Sme ľudia, presne ako vy. Naša viditeľnosť je natoľko viditeľná, ako nám dovoľujete vy. Najviac ma dostane, keď niekto tvrí, že “je to všetko len v mojej hlave”, alebo že “sýtim farmaceutický priemysel”… je mi to “ľúto” – ale duševné zdravie je rovnako ozajstné ako to telesné. Je to akoby si beznohému povedal: “To rozchodíš.” Jasné, možno sa naučí chodiť a možno bude behať oveľa rýchlejšie ako doteraz – ale myslím, že priestor na stratu nohy a naučenie sa novým zvykom je veľmi dôležitý. Povedať chorému človeku o tom, že si svoje ochorenie iba vymýšľa nie je cestou k uzdraveniu.

Prosím buďte trochu empatickí k ľuďom, ktorí sa kvôli tomuto dnešnému neprijímaniu stávajú neviditeľnými.

Blíži sa Veľká Noc – a pre mňa je toto asi tá najtemnejšia časť krížovej cesty, kráčanie temným údolím a spájanie svojho smútku s tým Ježišovým občas bolí viac akoby som práve chcela. Človek, ktorý nekráčal v mojich topánkach, alebo v tých Tvojich, tak nikdy neporozumie tomu, o čom naozaj rozprávaš.

Niekedy tu píšem o tom, že ak si neveriaci, tak si môj pisateľský jazyk prelož do svojho. A to platí aj dnes. Moje blogy sú väčšinou svedectvom pre mňa samú – to, do akej miery zasahujú srdce človeka je skôr o tom, ako veľmi im dovolia zasiahnuť. 

Vieš, ďakujem, že čítaš ďalej. To, s čím momentálne najviac zápasím je osamelosť. Často tu spomínam rozdiel v osamelosti a samote. Ale tieto mesiace sa naozaj cítim osamelo. Často plačem nad tým, že som za posledné roky stretla tisíce ľudí počas svojho tlmočenia a mám aj týždne, kedy sa mi neozve nik – ak nerátam rodinu, kam radím svojich súrodencov a ich rodiny a môjho Šašošaurusa, ktorý sa mi poctivo ozve snáď aj každý deň.  Uvedomujem si, že som žila v akejsi duchovnej bubline a realita je niečo úplne iné – ale v skutočnosti, Boh ostáva rovnaký, nemenný. Vlastne je oveľa bližšie v skutočnosti ako sa nám zdá v tej bubline. Či už žiješ v jednom alebo druhom, ver mi, že On je stále ten istý Milujúci a nevzdávajúci sa. Nevzdal to so mnou. Možno raz ako Dado už budem riešiť len to, čo dostanem za to, že pôjdem pozrieť svojich terapeutov 🙂 i keď priznám sa, že znesú oveľa viac než sestrin klavír. Sú to síce tak trochu jednosmerné vzťahy – v zmysle, že o mne vedia asi aj všetko a ja o nich nie a nie niečo vygoogliť – ale poviem Vám, že stoja za to. Sú pre mňa obrovským darom aj v tento narodeninový deň – či už svojou pomotanosťou a jemnosťou, snažiaciou sa vážnosťou, za ktorou sa skrýva starostlivý otec alebo materským objatím – ja si myslím, že oni vedia, o ktorých je reč… ďakujem Vám.

Samozrejme – najväčším darom pre mňa je moja rodina. Sú to odvažní malí a veľkí ľudia, ktorí čelia so mnou tomuto svetu – ale všetci z nás vieme, že vlastne celý ten obrovský boj je víťazný.

Posledná vec, lebo už zvyčajne spávam – v máji budú voľby do Europarlamentu, v ktorých môžete voliť aj za môjho brata Lukáša Ronca. Nie som odborník na politiku, ani moc na dianie sa vo svete – momentálne sa snažím ako tak vytrvať vo svojej vlastnej prítomnosti. Ale som tak trochu “odborník” na ľudské srdce a za to jeho sa pobijem 🙂 

IMG_1755.jpg

 

 

Udomácniť sa.

Ahoj, môj čitateľ,

ako prvé Ti chcem napísať moje ospravedlnenie – prosím odpusť mi moje “prázdnoty” v písaní – nie vždy mám slová, ako vyjadriť to, kde sa práve nachádzam, alebo čo práve preežívam.

Ak si tu nový, alebo si niekto, kto ma číta “poctivo” po každé, keď sa ja “nepoctivo” ozvem, tak Ti chcem poďakovať a chcem, aby si sa v mojom svete pohodlne usadil a cítil sa dobre… len to prosím neprežeň a necíť sa “ako doma”. Nestojí to za to. Aspoň nie na začiatku tohto blogu. Keď nastane tá správna chvíľa, tak Ti poviem a môžeš to skúsiť.

Blogovanie mám zaužívané ako psychoterapeutickú pomôcku v mojom nie vždy podarenom svete. 11.apríla budem mať 29 rokov – takže mi to zaberá už 16 rokov pri pozbieraní rozhádzaných myšlienok a pozvaní druhých do môjho chaosu spôsobom, v ktorom sa to vždy nakoniec nejak uprace. V to sa nádejám aj dnes.

7b090df1-01ef-415d-8d10-70a58204d41a.jpg

 

Písať som začala, lebo mi v 13tich zomrela mama a mňa bolesť zo straty prepísala až k celoslovenským úspechom v písaní. Pravdupovediac k tak veľkým úspechom, že som písať na istý čas prestala a potom vznikol tento blog. Mám diagnostikovanú komplexnú traumu a disociatívnu poruchu identity. Takže v minulosti sa nestalo “len” to, že mi zomrela mama, ale mnoho iných vecí. Ale to momentálne v mojom živote nenesie až takú váhu.

Momentálne ma úplne prevažuje to, že som včera bola úspešne po štvrtýkrát “vyhodená” od posudkového lekára. V skutočnosti ma nehodil. Na takéto veci som už priveľká – ale snažím sa to riešiť tým, že som konečne začala cvičiť.

199dcc9b-5829-42fe-b30d-ca8393d42f36 2.jpg

Tento blog venujem všetkým, ktorí nezapadajú do “slovenského tabuľkového systému” a cítia sa ako chodiaci fantómovia, ktorým niet pomoci – lebo vlastne “neexistujú”. Týmto blogom len chcem potvrdiť svoju existenciu a to, že som stále nažive. Dúfam, že si si aspoň trochu povzdychol so slovami “vďaka Bohu”.

Ak nepoznáš disociatívnu poruchu identity, tak ju veľmi dobre vystihol jeden umelec. Vyzerá asi takto:

IMG_1846.jpg

Hej, vyzerá to hrozivo. Kedysi táto porucha mala príťažlivejší názov: “mnohopočetná”. Vtedy si človek aspoň vedel predstaviť, o čo vlastne ide. Je nás viac. Ja nie som iba Ivonka, žije vo mne Mike, Johnny, Alpha a ešte 11 iných, ktorí sa ešte neodhodlali prezradiť svetu svoje meno v blogovaní. Táto porucha sa často pletie so schizofréniou – lebo väčšina ľudí si myslí, že schizofrenici majú “rozdvojenú myseľ”. Chcem Ti povedať, že to nie je pravda – “rozdvojenú/rozpoltenú/rozštvrťkovanú/rozstovkovanú” myseľ majú ľudia s disociatívnou poruchou. Ľudia so schizofréniou vidia alebo počujú veci, ktoré nie sú skutočné. Ale nie sú “tri-v-jednom”.

Pri disociatívnej poruche identity sa Ti môže stať, že každá Tvoja osobnosť si nesie nejaké ďalšie mentálne ochorenie. Napríklad jedna časť trpí insomniou, zatiaľ čo iná hypersomniou. Čiže sa Ti môže stať, že nespíš vôbec, alebo spíš stále – na základe toho, “ktorá časť je momentálne aktívna, či prítomná“.

Ja som sa dostala k psychiatrovi po prvé, keď som mala 21. Trvalo mi osem rokov, kým som sa priznala so sebapoškodzovaním. Vieš, je úplne možné, že niekedy nevidíme, čo sa naozaj deje v druhom človeku, kým sa neocitneme v jeho svete. Preto chcem od Teba len to, aby si sa pohodlne usadil, ale nie až priveľmi, aby sa Ti môj svet nestal Tvojim.

Diagnostikovali mi vtedy Hraničnú poruchu osobnosti. Tú tento umelec zobrazil takto:

IMG_1847.jpg

Neskôr to bola komplexná trauma, ktorá nie je úplne rovnaká ako postraumatická stresová porucha, ale myslím, že obrázok to vystihuje.IMG_1845.jpg

Po slovensky a kresťansky si túto poruchu definujem ako očistec. Nakoľko je Ťa viac ako “jedna osobnosť”, tak sa počas putovania touto poruchou stretneš s mnohými pádmi svojich osobností. Nie vždy ide o pád “na hubu”, ale veľakrát to ide mimo moje predstavy o tom, čo som kedy naozaj chcela robiť. Jednoducho sa ocitáš vo svete, v ktorom si sa nikdy ocitnúť nechcel. Hodnoty, ktoré uznávaš Ty jednoducho neuznávajú všetky Tvoje časti. Pohybujujú sa od úplnej liberality až po úplnú kontroverznosť. Na jednom konci svojho Ja si svoj život úplne odovzdal Kristovi a niekde na konci ani len netušíš, že nejaké Svetlo môže zažiariť v Tvojej temnote. Tvoja sexualita sa posúva od úplnej asexuality, cez homosexualitu až po nejakú nadsexualitu. Si presvedčený o tom, že si odovzdaným katolíkom a niekto iný v Tebe rebeluje za hranice Tvojho chcenia. Tvrdíš, že sa nevieš hnevať a že hnev je zlá emócia a zrazu nič iné nepocituješ iba nenávisť ku všetkému naokolo. Veríš v to, že máš dostatok a zrazu máš chuť si búchať hlavu o stenu s tým, že to neprežiješ, alebo to reálne robíš. Vieš, že si psíčkar od narodenia celým svojím srdcom – a zrazu si uvedomuješ, že “niečo nie je v poriadku”, lebo premýšlaš nad tým, na čo Ti je pes a kedy už konečne nebude a že Ti je len na príťaž.

To znášam veľmi ťažko. Priznávam.

Toto je Charlie.

IMG_1821.jpg

Je to môj jednoročný mopslík, “moja srdcovka” a môj najbližší priateľ v týchto dňoch. Už si zvykol na moje “prepínania” a vie byť neuveriteľne otravný, keď plačem. Ale poviem Ti, zachraňuje ma tým. Veľmi ma mrzia chvíle, keď o ňom hovorím ako “o tom psovi”, ktorí mi je na príťaž. V skutočnosti je to jeden z najlepších terapeutických psov, akého by som dopriala každému. Myslím, že ma má viac odsledovanú ako ja sama. Keby tak vedel čítať…

Ospravedlňujem sa, že obrázky v tomto blogu sú “trochu viac” dramatické. Ale – chcela som Ti len priblížiť, aké to v skutočnosti je “čeliť” psychiatrickým ochoreniam. Že to vie byť fakt na hovno. Neviem si momentálne predstaviť, čo mám robiť, keď stále narážam na posudkových lekárov, ktorí nepoznajú disociatívnu poruchu identity. Od včera som mala “pár” panických záchvatov – poviem Ti, papierový sáčok Ti pomôže nie len “po opici”, ale aj v iných situáciach… snažím sa to rozdýchať. A je to dosť ťažké.

1d9770b5-b2d1-48ae-82a8-c6164f7eae26.jpg

S touto poruchou sa musíš najskôr naučiť žiť, aby si sa s ňou vedel aj zamestnať. Mám ju diagnostikovanú od októbra 2017 – ale v skutočnosti Ti pri nej nikto nepovie presný čas zrodenia Tvojich ďalších osobností. Zvykla som tlmočiť na seminároch – ale zrazu som zistila, že nie všetky moje osobnosti vedia po anglicky. Takže týmto smerom sa vybrať moc nemôžem momentálne,… mám vyštudovanú misijnú a charitatívnu činnosť – ale mám pocit, že teraz neviem pomôcť sama sebe, nieto ešte druhým. Veľa som toho nacestovala – ale už sa mi stalo, že som sa kamoške stratila a do telefónu jej povedala “Ty vole, ja som v Taliansku” a jej pohotová odpoveď bola “Ty vole, ja som tu s Tebou”. Skoro som si nasadla na loď a odplávala neviem kam. Mám vodičský preukaz, ale raz som skoro dala šoférovať svojej 10ročnej neteri – potom som mala ročnú pauzu, po ktorej som sa znovu odhodlala šoférovať a premýšlam nad tým, že toto svoje remeslo znovu zavesím na klinec, lebo neviem udržať neustálu pozornosť a nikdy neviem, kedy ma prepne. Nemám pod kontrolou svoje osobnosti, priznávam, neviním ich za to, ale asi som potrebovala napísať tento blog, aby bolo jasné – hlavne mne – že sú skutočné. Lebo v časoch, keď si hovorím alebo mi iní hovoria, že lieky nepotrebujem a že som úplne v poriadku, tak tomu uverím do takej miery, že tie lieky brať prestanem a tvárim sa že nič. A potom sa deje nie to, že si nepamätám pár hodín zo dňa, ale som presvedčená o tom, že som terapiu už mesiace nemala – a to ju mám každý týždeň.

Ospravedlňujem sa, ale v tomto blogu nenastane moment, kedy Ti poviem, aby si sa pohodlne cítil ako doma. Dnes nie. Ale pozývam Ťa prečítať si predchádzajúce blogy a tam si nájsť momenty, v ktorých Ti bude dobre.

Ja sa dnes rozhodujem už len pomodliť sa, aby mi dnes lieky na spanie zabrali – lebo včera nezabrali, v tejto poruche nie všetky lieky fungujú na všetky osobnosti. Ale modlím sa naozaj. Nech to vyzerá akokoľvek, tak stále Verím, že Láska, ktorou je Boh víťazí. V tejto vete sa môžeš úplne “udomácniť”…. ale nie nasilu, iba ak chceš. Ešte stále verím, že je lepšie sa udomácniť v Láske než v strachu. Nechcela som Ťa vystrašiť obrázkami, iba som Ti chcela priblížiť, ako sa naozaj mám.

To je odo mňa na dnes všetko.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

Sklamanie vs. výzva k snívaniu

pexels-photo-1366913Počula som jeden príbeh:

Žil raz jeden starý farmár. Jedného dňa mu utiekol jeho jediný kôň. Prišli susedia a povedali: “Ty máš také nešťastie.” On odpovedal: “Možno.” Na druhý deň sa kôň vrátil s tromi ďalšími divokými koňmi.” Prišli susedia a povedali: “Ty máš také štastie!”. Farmár odpovedal: “Možno.” Na ďalší deň sa farmárov jediný syn pokúšal vyskočiť na jedného z nových divokých koňov a skrotiť ho. Kôň ho však zhodil a on si zlomil nohu. Na to prišli susedia opäť a povedali: “Ty máš také nešťastie.” Farmár odpovedal: “Možno.” Na štvrtý deň tohto príbehu išli okolo vojaci a povolávali mladých chlapcov do armády, všimli si však, že farmárov syn má zlomenú nohu a kríva, tak ho obišli. Prišli susedia a znovu povedali: “Ty máš také šťastie.”, a farmár ako vždy odpovedal: “Možno.”

Mňa to veľmi oslovilo. Lebo farmár si uvedomoval, že nie je možné kontrolovať to, čo sa udeje na ďalší deň. V jedno ráno sa zobudím a hovorím si: “Prečo musí pršať, keď je ešte sneh…?!” A v ďalšom okamihu mi prebehne myšlienka o tom, že pršať prestane. Čo predpovedám budúcnosť?! Ha-ha-ha. Predstavujem si scénu leňochoda Flasha z rozprávky Zootropolis. Stačí kliknúť na to ha-ha-ha a scénka by sa Vám mala otvoriť 🙂

Samozrejme, že nepredvídam, čo bude. To nerobí nikto. To nikto nevie. rain-boots-umbrella-wet.jpgAle každý predsa vie, že ako pršať začalo, tak aj pršať prestane, len nevieme kedy. Dážď je predsa dobrý pre našu pôdu, len niekedy až priveľmi depresívny pre našu osobnosť… ale s každým dažďom si vždy môžeme predstaviť to, že prestane.

Dnes som sa už po niekoľký krát zobudila celá od čokoľády. Tak som prala. Do toho mi napísal brat, že ako sa dnes máme. Tak mu vravím, že mi asi v noci chutila tá čokoľáda, čo mi včera doniesol. Lenže on a jeho manželka mi nepriniesli iba samotnú čokoľádu, priniesli mi celý nákup. Na gauči vidím rosypané slnečnicové semiačka, v koši obaly od rôznych čokoľád, na zemi prázdny obal od šunky a párkov (zvyčajne sa delím o všetko s Charliem, ale ten sladké nemá rád)… neskôr píšem bratovi zase, či tie medové koliečka do mlieka doniesli odbalené aj s mliekom. Na čo mi už s úsmevom odpisoval: “Ivi, veď sme šli z Lídla.” Tak si hovorím, že som mala naozaj dobrodružnú noc, z ktorej si prd pamätám, ale isto sme sa s Charliem dobre najedli.

Nakoľko mám disociátivnu poruchu osobnosti, tak už sa viem nad “prežratými nocami” pousmiať. Ale neviem sa pousmiať nad tým, keď niekoho vo svojej “prepnutosti” zraním. Dnes mi mala prísť Šašoša, ktorú som dvakrát po telefóne odmietla a nemám na to žiadny dôkaz okrem jej smsiek o tom, že som to naozaj spravila. Potom sa obviňujem, že som ju zranila – inak – toto sa mi možno deje s viacerými ľuďmi a už mám v sebe všetky predstavy o tom, ako odo mňa odchádza a nebude viac “mojou Šašošou”, lebo však robím samé “nevedomé” hovadiny. Presne pre toto mi súrodenci nehovoria o tom, že sú chorí, alebo sa niečo strašné zase deje… lebo akonáhle som počula o tom, že je chorá moja sestra, tak som vypla na zbytok dňa. Viem, že sú to dôležité informácie, ale lepšie ich znášam od nich samotných z tváre-do-tváre.

IMG_7472.jpgPriznám sa, že potom som zo seba neuveriteľne sklamaná. Moje myšlienkové pochody prúdia tak rýchlo, že jednou z možností bolo: “už nikdy nenapíšem žiadny blog, lebo neviem, či vôbec ten píšem”… pripadám si už fakt chorá. Vlastne som. Veď mám chrípku a beriem antibiotiká. K tomu ešte antipsychotiká, anxiolitiká, hypnotiká a antidepresíva…

Po tom ako pred dvoma týždňami chcela pani posudková všetky správy z každej mojej terapie od roku 2015 som konečne šla na sociálnu poisťovňu. Poctivo som si všetky správy po jednej behom asi 40minút presvietila. Prídem tam a zisťujem, že tá pani posudková, ktorá to chcela už dva týždne nepracuje. Tak im dávam aspoň správy do ruky, že nech ich má ten lekár, ktorý ma bude posudzovať… oni na mňa pozerajú jak na pacientu zo psychiatrie, alebo lepšie povedané – pozerajú na mňa ako pacietni na psychiatrii s otázkou: “A to ste na čo spisovali tak podrobne?!” Ja som myslela, že ma tam porazí. Neporazilo. Stále som tu.

Týmto sa chcem poďakovať všetkým Vám, ktorý ma podporujete finančne – i keď mám pocit, že som stále horší bloger, lebo už čerpám z vlastných úspor a nie z PN alebo príspevkov od druhých… ale naozaj ĎAKUJEM. S PNkou by som to nedala. Bez nej už vôbec nie. Akurát, že teraz musím čakať, kým prídem na rad ďalšiemu novému posudkovému lekárovi a modliť sa, aby vedel, že disociatívna porucha osobnosti je ozajstná a je naozaj občas ťažké s ňou prežiť, nie to ešte žiť.

Sklamanie je občas veľmi bolestivá vec. Niekedy sa zastavím a hovorím si: “Čím som si do kelu zaslúžila práve takúto poruchu?!”… a viem, že je za tým sklamanie – zo seba samej, lebo nezvládam život tak akoby som mala, akoby som chcela. Niekedy sa cítim akoby mi život unikal pomedzi prsty… predovšetkým moje priateľstvá. Ako keď mi kamoška napísala, že ide na Kubu zo školy, do ktorej sme chodili spolu. Táto informácia ma tak obišla ako mnohé iné. Mám pocit, že si ma ľudia dávajú do krabičky “DID, alebo tam by Ivonka isto nešla, alebo to by teraz nedala”… finančne nie, to je pravda. Momentálne isto nie. Ale predstava byť na Kube namiesto ležania pod paplónom a snaženia sa robiť aspoň trochu zábavy Charliemu… ach. Ľudia ma kedysi zvykli pozývať na rôzne akcie. Teraz sa o nich dozvedám, až keď boli. Chcem tu len ujasniť jednu dôležitú vec – s DID nestrácam schopnosti, zručnosti, ktoré som kedy mala. Stále som dobrý prekladateľ, stále viem veľmi dobre anglicky, stále viem hrať na gitare, modliť sa, či viesť chvály… možno by moje úvody do chvál boli trochu melancholickejšie – ale stále verím v Božie Kráľovstvo a v Kristovo víťazstvo na kríži a v zmŕtvychvstaní. To podstatné na tom je – stále som to ja.

Cítim sa sklamane. Ale chcem sa toho zbaviť. Prečo?! Jednoducho preto, že sklamanie robí to, že kradne našu budúcnosť, našu nádej a našu vieru. Jednoducho to zaberá viac miesta ako nádej, alebo nejaké obnovenie… viete, ale Boh je schopný priniesť do života veci, ktoré už neexistujú alebo nikdy neexistovali v našom živote. Dokonca aj vzkriesiť to, čo zomrelo.

Sklamanie Ťa môže zaseknúť na mieste, prebývať v Tebe,… nenechaj sa ním úplne okradnúť. Samozrejme, že som sklamaná, lebo sa nachádzam na mieste, na ktorom som si nikdy nepredstavovala, že budem. Moje sny boli veľmi ďaleko od toho, čo práve teraz žijem. Cítim sa tým občas úplne premožená. Pamätám si chvíle, keď som nebola… “aký bol život farebný a krásny vtedy”… a zrazu je akoby čiernobiely. Asi to poznáš.

Cítim, že som zlyhala, lebo som dnes nezvládla situáciu. Snažila som sa to vysvetliť sebe samej dookola, ale nič nepomáhalo. Až mi Šašoša na moje bolestivé správy napísala: “Ivi, ľúbim ťa.” a zrazu som vedela, že je to v poriadku. Že je v poriadku, že tomu nerozumiem a že je v poriadku, že ani ona tomu nerozumie. Jednoducho sa to stalo, minulosť nevrátim.

Preto tu dávam “výzvu” pre Teba… ale fakt choď do nej len po malilinkatých krôčikoch, ako hovorí moja terapeutka. Iba toľko, čo práve teraz zvládneš.

Začni si písať, o čom snívaš. Bez ohľadu na peniaze, na život, ktorý žiješ, na okolnosti, ktoré Ťa premáhajú, na lásky, ktoré sú nedosiahnuteľné, bez ohľadu na všetko, čo Ti hovorí “stop” v Tvojom snívaní.

Ja snívam o tom, že naučím jazdiť na longboarde. Túžobne očakávam, že začne byť jar, snáď v marci a IMG_1433.jpgže dovtedy sa nejak porieši moja situácia. Alebo túžim Charliemu darovať nového brata – teda, aj sebe. Normálne si snívam o tom, že keď budem mať dostatok peňazí, tak si kúpim ešte jedného psa – francúzskeho buldočka, ktorý sa bude volať Frank. Frankie&Charlie – podľa mňa budú super krochkajúci parťáci. Snívam o tom, lebo keď chodím na terapie alebo do stacionára, tak si so sebou neustále nosím úzkosť z toho, že nechávam Charlieho samého doma. Takto by boli dvaja. Psy bez nosa u mňa proste bodujú. Sú to zvyčajne flegmoši a zvyčajne pes pochytí povahu svojho pána… preto je Charlie schopný prespať celý deň pri mojich nohách a nepýtať sa von. Charlie je momentálne môj najviac obľúbený pes na svete. Už sa ako tak aj naučil spozorovať moje prepnutia a celkom dobre ma vracia naspäť do prítomnosti. Občas síce spôsobom, že šteká jak zmyslov zbavený po mne a ja si až moment na to, ako ho ukľudním uvedomím, že som “tu vlastne nebola”… že som si zase žila život inej osoby. A to som ho na to ani necvičila. Som psíčkar – a myslím, že v tomto mi rozumejú iba psíčkari.. 🙂

IMG_1421.jpg

Myslím, že je čas ísť venčiť a potom spať… ďakujem ešte raz za všetko.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

PS: Keby chceš prispieť na denný psychiatrický stacionár v Trenčíne, tak mi to napíš do poznámky platby.