Adorácia.

Po pár mesiacoch ticha som tu. Sedím v tichosti pred Ježišom. Adorácia = prísť si sadnúť k prameňu v čase najväčšej biedy a odísť premenený. Tak tu sedím.

A hlavou mi bežia rôzne myšlienky. Mali sme jednu terapiu takú odlišnú od ostatných, lebo prišla Šašoša aj s kamarátom kňazom a tak sme si sadli s mojimi terapeutmi T. a D.

Myslím, že to bol taký bod zlomu tohto obdobia. Uvedomila som si, že disociativna porucha identity nie je len o tom, že mi z času na čas prepne a je zo mňa dieťa, ale že tak fungujem denno-denne.

Poviem Ti mám minimálne vedomie o chode času, zdá sa mi, že sa nehýbe. A pritom sa pohli toľké veci – tak napríklad už nemám celé ruky obviazané krvavé, ale iba zjazvené. Predkladám ich pred Ježiša, aby do každej vpísal svoje meno. A už ani nie som v Dánsku, som na Slovensku a bývam sama bez Charlieho v mojom byte. Nechodím do stacionara, ale do prace. Pre mňa je to celé zázrak – aj všetci tí ľudia. Lebo ono to vlastne asi pomáha nebyť stále obklopený iba psychiatriou, ale normálnymi všednými dňami. Tak už presne mesiac pracujem.

Ale vrátim sa trochu k tomu Ježišovi, lebo mi tak ide tou hlavou, že keď sa stal chlebom, tak sa Boh stal tým najzraniteľnejším kúskom, akým sa stať mohol. A ešte mi tak ide, že na kríži bol zvlečený do takmer úplnej nahoty. Áno, toto je môj Kráľ. Môj Ježiš. Ktorý ani chvíľu nepochyboval o tom, že by sa nám ľuďom pripodobnil vo všetkom len preto, aby nás vymiloval do celistvosti a jedinečnosti.

A tak sa skláňam, v tichu a samote. Teda ja vlastne nikdy nie som sama, ach veď mám mnohopočetnú poruchu – je nás viac…

Ale keď hľadím na Ježiša, keď zameriam celé svoje vnútro iba na Neho, tak mi na ničom inom nezáleží viac ako na Ňom samotnom.

Asi si až moc uvedomujem svoju biedu, keby som mala istotu, že si to tie moje časti neprečítaju, alebo že sa o tom nedozvedia, tak by som to niekedy prirovnala k peklu, či očistci už tu na zemi. Lebo jedna časť možno chce Ježiša, ale ďalšia sa Ho boji, iná zase neustále hovorí o tom, že sa dobodá, niektoré sa pocikavaju, iné zase nejedia, ďalšie sú celu noc hore a jedia všetko, čo nájdu,…

A ja som uprostred ich diania a niekedy nestíham. Ale hladim na Ježiša a verím, že od Neho mi príde pomoc. Stačí len slovo a moja duša ozdravie.

Dnes nemám žiadnu radu priateľu, iba ak máš možnosť, tak chod aj Ty, hľadieť na Ježiša a dovoľ Mu, aby Ťa premieňal.

A vlastne nie som jediná. 10% schizofrenikov je nesprávne diagnostikovaných a majú disociativnu poruchu identity. Čo znamená, že je nás na Slovensku asi 5000. Tak Ti len chcem povedať, že ani Ty nie si sám.

Neviem, ako to môže niekto prežívať v tajnosti, ale mňa Ježiš učí, aby som o tom hovorila, keď mi je ťažko. A tak vedia o mne moji súrodenci, moji priatelia, čitatelia, kolegovia, šéfovia… a toto celé robí tak neuveriteľne podpornú sieť, že Ti odporúčam, aby si aj Ty našiel svoj spôsob rozprávania svojho príbehu. Nie si sám.

Adorácia – iba jedno slovo a moja duša ozdravie, aj keď nie som hodná. V Ňom sme hodní všetci. Lebo Ježiš, lebo Láska je možná.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253