Moment.

Včera to bolo po druhé v mojom živote, čo som sa lúčila so zomierajúcim psíkom. Odišla naša dánska 10-ročná Coco. A mňa to veľmi bolí, všetkých nás to tu bolí. Aj keď nie som človek, ktorý by znova staval na nohy ochrnutého psíka, alebo oživovala tých, ktorí sa trápia… vždy si poviem, že by im bolo lepšie odísť. Aj tak ma to bolí. Niekedy si asi veľmi premietam všetko ľudské do životov týchto štvornohých stvorení. A preto to lúčenie tak bolí.

Nie je to jediný koniec. Rozhodla som sa aj po polroku ukončiť svoju pracovnú zmluvu a prestať byť opatrovateľkou pre tieto dve výnimočné deti, Lazarusa a Summer.

Ešte stále som sa však nerozhodla na ako dlho tu v Dánsku po prázdninách doma na Slovensku ostanem.

Vieš mám pocit úplného prázdna. Možno je to súčasť procesu integrácie disociátivnej poruchy identity, kedy sa zo zlomených kúskov mňa stáva iná jedno celistvé Ja.

Niekedy sa zdá akoby som tu na svete bola úplne nová. A nemala nejakú predstavu o tom, ako by som vlastne mala fungovať alebo žiť. Či by som sa mala vrátiť alebo ostať tu. Či by som mala skúsiť znovu študovať alebo skúsiť znovu inú prácu. Keď niekedy sa mi zdá, že v ničom nie som “ostrieľaná”, tak dobre alebo tak veľmi ako práve v zlomenosti, či bolesti… a práve pred zlomenosťou a bolesťou sa svet tak veľmi snaží zatvoriť si oči.

Tak sa hľadám, či nie som náhodou stratená alebo čo je to, čo by mi dalo novú nádej, sny, túžby.

Jediný, kto mi priam ostal vrytý do srdca je Ježiš. Modlievam sa, ani neviem prečo, aby ma zachránil pred sebou samou. A On ma predsa už dávno zachránil pre mňa samotnú.

Teším sa domov, lebo po polroku okúsim, aké je to prijať živého Krista v tom malom chlebíku, v Eucharistii. Teším sa, lebo budem môcť hľadieť na svojho Boha, hoci v prázdnote a nahote, ale verím, že práve to je tá najideálnejšia dostupnosť na to, aby ma zaodel a nasýtil.

Možno toto je ten moment, po ktorom Boh túžil a hovoril, keď povedal, že si ma zavedie na púšť a bude prehovárať k môjmu srdcu. A moje oči sa musia nanovo naučiť hľadieť a moje uši počúvať a moje ruky dotýkať sa.

Niekedy tomuto svetu vôbec nerozumiem, ale kto kedy povedal, že musím. Vlastne nemusím.

Tak sa len v tichu modlim aj za Teba, aby si bol uschopnený sa znovu postaviť na nohy a dýchať Lásku samotnú. Aby aj Teba Boh našiel v Tvojom momente a vymiloval Ťa svojim pohľadom do svojej podoby.

Možno sa raz stretneme a povieme si, že presne tento moment sme v živote potrebovali, aby sme pochopili skutočnosť, že nech sa deje čokoľvek sme dobrými, náš Boh je dobrý a náš život neustále smeruje k dobru.

Prajem Ti, aby si prijal tento moment, aj keď pre mňa samú je to ťažké… mňa vždy dojme a nesmierne sa ma dotkne, keď mi Šašoša povie, že to spolu zvládneme a hovorí v množnom čísle. Isto máš aj Ty niekoho, kto s Tebou počíta aj v dolinách, či na vysokých a stŕmych kopcoch.

Len si v tomto momente dovoľ, aby Ťa Boh miloval aj dnes.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253