Guláš.

Ubehli tri mesiace. Naozaj ubehli. Vlastne som už za polovicou. Tri mesiace v Dánsku. Niekedy, keď mi je veľmi smutno, tak na seba používam nasledujúcu techniku: “Ivonka, predstav si, že je 6.apríl 2021 a Ty si ešte stále na Slovensku, kde by si asi bola, ako by si na tom bola, keby si nebola teraz v Dánsku?” A veľmi rýchlo si viem odpovedať, že keby celý tento prelom v mojom živote nenastal, tak asi už tretí rok navštevujem denný psychiatrický stacionár. Ale som v Dánsku. Pracujem osem hodín denne a ide to.

Mám rozprávkovo krásne deti, dievčatko Summer, ktorá bude mať v lete tri roky a chlapec sa volá Lazarus a za 20 dní bude mať jeden rok. Berú ma ako člena rodiny, pristupujú ku mne s veľkou úctou a dôstojnosťou, s veľmi láskavou láskou a po troch mesiacoch sa priznávam, že sa už tak nebojím ako na začiatku…

A ide to všetko každým dňom jednoduchšie, vlastne niekedy mám pocit, že veci prečo to tu vie byť aj ťažké, sú len niekde uložené v pamäti môjho mozgu a nezvyčajným spôsobom sa mi minulosť prepája s prítomnosťou a potom mi z toho vzniká guláš… to je celé.

Všetko je však v skutočnosti v poriadku, to len moja hlava mi podvedome vysiela signály, že niečo nie je.

Mám tu dokonca aj psov, veľa psov, kto ma naozaj pozná, tak vie, že pri psoch mi vie byť naozaj dobre.

Asi si hovoríš – že o čom sa teda môžem zaoberať v blogu, keď je všetko v poriadku len v hlave mám guláš?

Všetko je naozaj na poriadku, som zdravá a hoci si ešte stále neviem k sebe priradiť aj výraz “šťastná”, tak je to všetko na poriadku… niekedy si myslím, že si len neviem seba predstaviť s výrazom šťastia. Ale priznám sa, že akoby som po tom šťastí ani neprahla…

Túto Veľkú Noc som mala naozaj guláš. V hlave.

Viem, že asi aj Ty. Veď na Slovensku nebola možnosť ísť sláviť liturgiu. Ale rozradostnila ma skutočnosť, že bolo povolené ísť adorovať k Božiemu hrobu.

Priznávam sa, neviem šoférovať manuál. Skapíňa mi to na každej zákrute a preto nie som schopná ísť do kostola v druhom meste. Zabralo by mi to asi 20 minút pozornosti na ceste a ja mám stále pocit, že to nedám.

Ale nie preto guláš. Guláš preto, lebo som mala v sebe neskutočný smäd po Eucharistickom Kristovi, iba tak si dovoliť prísť za Ním a nechať sa naplniť Ním. Veľmi mi to chýba. Možno v tom sa skrýva moja vyprahnutosť spojená s tým, čo ma naozaj urobí šťastnou. Keď ja naozaj túžim iba po Ňom.

Som presvedčená o tom, že celé moje uzdravenie je ukryté v tajomstve svätých omší. Opakujúce sa prípominanie Kristovej obety a vzkriesenia každý deň mi akoby v hlave vytvorilo vzorec o tom, že Večnosť je tu a teraz a že žijem s úmyslom žiť s Ním každým nádychom. Možnosť kľaknúť si, prežehnať sa, pripomínajúc si kríž a Lásku, ktorá sa odovzdala celá. Pre niekoho možno zbytočný rituál, alebo prehnaná modloslužba. Pre mňa najintímnejšie sprítomnenie Krista – v Eucharistii. Tam sa nám vložil celý.

A možno sa to celé vo mne viac oživilo tým, že mám stále prežívanie aké mám a v hlave mi to robí často guláš… ale môj duch akoby v tom celom ostával nedotknutý a všetko, čo mi zviera hlavu bolo prehlušené menom Ježiš.

Asi sa tá moja zameranosť na Neho nechcela ani na chvíľu odvrátiť na niečo iné.

Zachránil ma. Naozaj to urobil. Cez svoje slovo, svoje telo, sebou samým.

Možno zo psychologického hľadiska ide len o dobrého zdravého imaginatívneho priateľa Ježiša… ale ja sa s Ním rada delím a On je rád s každým. To On spolupracuje s mojou terapeutkou, aj keď na Neho možno stále neverí, On pôsobí v mojich súrodencoch, On ma miluje cez Šašošu, to On tu spôsobuje, že ma prijali akoby som bola doma. To On ma vládu nad mojim životom a všetkým, kým som. To pre Neho som sa rozhodla.

A áno, ak Ti je momentálne ťažko, tak asi nevieš, čo z mojich slov Ti môže pomôcť. Ale mne najviac pomohlo rozhodnutie byť zraniteľnou. To znamená, že som si dovolila odhaliť svoje srdce a svoju poníženosť. Že som si bola vedomá svojej bezmocnosti a hovorila som o nej. Stále som bezmocná, stále si neviem predstaviť, že fungujem sama, alebo bývam sama. Ale verím, že aj v tomto má už Ježiš pre mňa pripravený zázrak. Neboj sa rozprávať so svojou rodinou, svojimi blízkymi o tom, že nevládzeš…

A dovoľ si ráno vyznať Ježišovi, že potrebuješ Jeho milosť aj na dnešný deň.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253