Ježiš v Dánsku.

Asi by si chcel počuť, aké je to naozaj v Dánsku. Je to všetko nové, každým dňom iné, ale asi to je to, čo každý z nás občas potrebuje zažiť, takúto novosť v inakosti.

Dáni sú veľmi milí ľudia. Štatistiky hovoria o tom, že sú najšťastnejším národom, vo voľnom čase si občas čítam o tom, prečo sú práve dánske deti šťastné. A vlastne všetko, čo čítam potom vidím akoby v priamom prenose. Život detí je založený na hre, asi to je to obrovské tajomstvo. Či už sa to týka učenia, domácich povinností, či voľného času, vo všetkom je isté spoznávanie, dobrodružstvo, hra. Ešte som vlastne po celom mesiaci neprišla na to, či vlastne majú pojem o nejakom treste, alebo čo je tou výstrahou, aby si vybrali to dobré… vyberajú si to jednoducho pre to, že im to dospelí úkažu ako niečo atraktívne, priťahujúce ich pozornosť, ich detské vnímanie srdce, jednoducho majú možnosť byť stále deťmi, aj keď sa občas vyskytne nejaká povinnosť.

Dáni sú príťažlivý najmä svojim “hygge” slovíčkom, o ktorom už vyšlo toľko kníh. Neviem, čo píšu knihy, ale čo si ja pamätám ešte z tých minulých dvoch rokov na biblickej škole v Dánsku, tak je to čas pohody. Majú čas na kávu, koláče, či domáce žemle trikrát do dňa… jednoducho vypnú a venujú sa tomu, aby sa mali v pohode. Sú nastavení na nejaké takéto fungovanie toho, že sa navzájom často počúvajú a veľa rozprávajú a ide im to 🙂

Pracujem 8 až 9 hodín denne. Nemáme tieto kávičkové prestávky v rámci môjho pracovného času, ale istým spôsobom je v práci čas si sadnúť a iba tak byť a povedať si o tom, čo nové sa udialo v mojom srdci, či doma na Slovensku.

Som v dánsko-americkej rodinke, tak každý deň pozerám na americké správy a dozvedám sa trochu viac o americkej politike, ktorej nerozumiem asi rovnako ako tej slovenskej.

Čo sa týka jedla, tak mám každý deň pocit počas večere, že som sa ocitla v reštaurácií, lebo čo sa týka varenia, tak sú ozajstní labužníci, ale to teraz neviem povedať, či je to tou dánskou alebo americkou kultúrou v rodine.

Fotky nemám, lebo je korona a za cely mesiac a kúsok som bola raz v Lidli, ktorý vyzerá ako náš slovenský a na úrade, kde som sa nefotila. Fotím iba deti tu, ale to som sa ešte nespytala, či môžu ísť do blogu. Tak tu pridávam aspoň Charlieho, lebo komu by sa v blogu znepáčilo šteniatko mopslíka…

Charlie je stále súčasťou môjho premýšľania a hlavne nočného zaspávania, vždy si položil hlavu na moju hlavu a uspal ma.

Myslím, že toľko zatiaľ o Dánsku stačí… 🙂 začiatky boli zložité, ale asi som na správnom mieste, čo sa týka toho “ako znovu pracovať po troch rokoch nepracovania s disociatívnou poruchou osobnosti”, asi by som časom mohla napísať manuál o tom, že je to možné.

Tie moje partikuly sa stále objavujú a moje vnútro sa stále delí, asi je to najjednoduchší spôsob ako sa vyrovnávať s čímkoľvek, je to predsa len obranný mechanizmus, ktorý vo mne fungoval 30 rokov… naučiť sa niečomu novému trvá minimálne tri mesiace, ak nie viac.

Uvedomujem si, že som mohla mojim neterkám napísať toho oveľa viac, ale možno sa k tomu v niektorých blogoch vrátim.

Najviac zo všetkého mi chyba Šašoša, ale o tom asi každý vie. Tu v Dánsku, keď o nej hovorím, tak nepoužívam vyraz Šašoša, lebo by v tom asi nenašli zmysel toho šašovania starej kozy, vlastne ani neviem, či ho tam Slováci nachádzajú… ale všetci ju tu poznajú pod názvom “my mum“, moja mama.

A v skutočnosti, aby som bola pravdivá a nerobila zo Šašoši mediálnu hviezdnu, tak tak ako Tebe, aj mne chýba možnosť ísť do kostola a prijať Eucharistiu. Ježiš je prameňom môjho života a ak nežijem práve kvôli Nemu, tak nežijem vôbec. Ak sa kedykoľvek stratím v tom, že prestávam v sebe nachádzať túžbu po tom neobsiahnuteľnom Bohu, ktorý živý prebýva v Eucharistii, tak sa nachádzam v stave, že vlastne neviem, čo je zmyslom môjho bytia.

Keď svoj zrak upieram na Neho, tak viem, že môj zmysel je v Ňom a moje celé prebyvanie na tejto zemi je ukotvené na Láske.

Ježiš je aj v Dánsku, už len kvôli mne. Je tu živý a skutočný, tak ako s Tebou. Len ma chvíľami bolí, že je v toľkých svätostánkoch teraz na tak dlhy čas opustený. Večer si vždy priložím svoju dlaň na kríž od Šašoši a modlim sa, aby Ho teplo mojej dlane zohrievalo v chlade tohto sveta. Je mojim všetkým a zároveň tým najvzácnejším, čo mám…

Postupne sa zabývavam a napriek korone sa dostávam čoraz viac k dánskym úradným dokumentom, občas mám pocit, že chcú zo mňa urobiť Dána… ale v skutočnosti moje srdce prahne len potom, aby som mohla byť naspäť na Slovensku a mala možnosť ísť na svätú omšu každý deň… a adorovať Ho, lebo On je toho hodný.

Ale viem, že som tu, aby som mala zase pevno pod nohami a vedela byť “opäť človekom” 🙂 tu majú ku mne “pracovnú” úctu a dôstojnosť akoby som žiadnu diagnózu nikdy nemala, hoci mám svoje chvíle úzkosti a plaču a neovladateľneho smutku, či tej nekončiacej prázdnoty. Ale nejak sa rozhodli, že som tým správnym človekom pre ich deti. Tak sa to učím prijímať.

Vlastne – láskavosť k sebe samej, a možnosť mať sa dobre – sú mojimi témami s mojou terapeutkou cez Zoom každý pondelok… to ostalo nemenne, a za to veľmi ďakujem.

Ešte jedna fotka 🙂

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253