Zachránila ma Láska.

Neviem, či to aj Ty tak máš, ale myšlienky vo mne sú občas nezastaviteľné. Prinášajú mi všetky druhy emócii a jednoducho im neviem dať stopku. A tak najjednoduchším spôsobom ako sa ich aspoň trochu striasť je napísať Ti o nich.

Každý mesiac v tomto roku bol začiatkom niečoho nového a stále neuveriteľného… každý mesiac si v sebe niesol kúsok nádeje a uzdravenia, hoci sa mi mnohokrát triasli kolená strachom a nevidela som ďalej ako na svoj nos… je November!

A ja sa snažím uchopiť Lásku prvýkrát sama za seba, sama so sebou… predtým to bolo rozčlenené na mnoho kúskov, teraz som to Ja.

Viem, že si ma počas toho celého niesla/niesol v modlitbe, iné vysvetlenie na to nemám. Veci sú jednoducho iné ako predtým.

Ale až teraz dosahujem tú skutočnosť autenticity – bytia samej sebou za každých okolností. A poviem Ti, neviem ako to zvládaš sám… je to skutočné bojisko.

Tak som sa rozhodla napísať Ti o tom, ako ma v tom celom zachránila Láska. Aj keď vo viere ako vo všetkom máme svoje sínusoidy – a tá moja s pokračujúcim lockdownom klesá na úroveň “nevidím, nepočujem, a tak stojím na mieste”… ale presne v tom má viera svoju moc – v postavení sa na minulé prisľúbenie a povedať si “Bože, ja sa odtiaľto nepohnem, kým ma nepožehnáš.” A tak čakám,…

To, čomu som sa tento rok naučila je asi to najzákladnejšie prisľúbenie, aké nám Boh dáva všetkým – JE LÁSKA – nech k Nemu pristúpiš z akéhokoľvek smeru, v akomkoľvek stave, či myšlienkových pochodoch, alebo padajúcich skutkov – Jeho reakciou je vždy Láska. Vymilovávanie si nás do Jeho podoby a obrazu. Stačí naše nesmelé áno a On koná.

Ako keď prídeš prvýkrát na adoráciu a čuduješ sa, prečo sú tí ľudia tak veľmi zameraní jedným smerom – na Eucharistiu na oltári. A tak sa v slušnosti snažíš napodobniť, čo vidíš naokolo. Klakneš si a hlavou Ti aj tak prechádza myšlienka o tom, aké je to už po chvíli nepohodlné…

Poviem Ti tajomstvo, už pri slovách “keď prídeš” sa zaradovalo celé Nebo, lebo si prišiel. Tak málo stačí. Ja rozumiem, že to je všetko úplne nezrozumiteľné… veď ja z počiatku do kaplnky, či kostola nahliadala cez zadné okienko, či náhodou neuvidím niekoho známeho… bez toho, aby som čo i len trochu tušila, že ten Niekto tam už je, stále bol a vždy bude.

Takto nežný je Boh aj pri našich prvých – z nášho pohľadu – “neúspešných krokoch” smerom k Nemu.

To najpodstatnejšie, čo ma viedlo počas týchto rokov, je tá málo milovaná, zabudnutá Láska.

Mám veľa priateľov, aj takú, čo ma pozná veľa rokov, alebo aj takú, čo má veľa rokov… a zrovna tieto dve ma naučili najviac vidieť Svetlo uprostred Temnôt.

Veľa ma previedli údolím depresie, hnevu, úzkosti, ľútosti, zármutku, bolesti,… veľa so mnou hovorili a modlili sa. Teda hlavne tá stará. Teraz je to zložité, keď sa nám kontakt zúžil na tie malé krabicky v podobe telefónov.

Ale to ona ma naučila ako pristupovať ku Kristovi za každých okolnosti. Jej som rozpovedala svoje najzraniteľnejšie príbehy a ona mi ukázala, ako konečne vyjsť zo začarovaného kruhu “som na vine” do “stalo sa mi niečo naozaj zlé”… ona vie, za čo sa hanbím, s čím bojujem, v čom padám. Ona ma stále vidí ako kráčam vo víťaznom sprievode. Vlastne to všetci moji priatelia… ale pri týchto dvoch špeciálne cítim to, že si nikdy nepovedali “tak ja už neviem ako s Tebou Ivi, hľadaj niekde inde”…

Možno že si ešte nezačal. Ale Láska ma naozaj zachránila. Sadla som si pred Eucharistického Krista a povedala som Mu, že ja nič iné ako sedieť pred Ním nezvládnem… a niekedy som sedela minútu, a niekedy hodiny. Nešiel o ten čas ako o tú dispozíciu srdca v tom, že sme pripravení darovať sa Mu. Nič viac nežiada… iba to malé dostupné miesto, ktoré Mu dávame, vo svojom vnútri, srdci, aby v ňom prebyval, aby tam vládol.

Viem, že sú teraz obmedzenia a niektoré kostoly stále zavreté… tak si zober kríž a adoruj ten, alebo ruženec, alebo Mu niečo napíš, nakresli, zaspievaj, zahraj… daj do pohybu svoje srdce k dispozícii Tomu, ktorý o to stojí.

To, čo prináša život je Ten, ktorý o sebe samom prehlásil, že Cesta, Pravda a Život. Niekedy mám pocit, že mi to aj išlo v poradí, vydala som sa na cestu, aby som spoznala všetku tú pravdu, ktorá ma oslobodila a priviedla k Životu.

Neprestávaj veriť v Život. Ja viem, že v tento čas pandémie sa veľa mojich priateľov bojí o svojich rodičov, aj to poznám, hoci ich už nemám, ale veď si uvedomujem, že tá stará mi je mamou a poviem Ti, nielen že mám katastrofálne scenáre o jej bytí a nebytí, ale mám niekedy o ňu aj extrémny strach.

Aj toto všetko môžeš dať pri kríž. Aj toto a iné môžeš odovzdať Tomu, ktorý sa odovzdal ako prvý.

Zachránila ma Láska, lebo ona milovala ako prvá. Nie je to o tom, ako dlho čo vydržíš, je to naozaj o jednoduchom malom “áno”…

Život možno nejde podľa našich predstáv… ja stále neviem ako bude vyzerať ten môj od Januára. Iba viem, že pôjdem ďaleko do Dánska do veľkej rodiny, ktorá verí, tak ako ja… viera je to, čo nás spája a drží hoci aj tisícky kilometrov od seba.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Láska je to, čo nás zachraňuje všetkých, lebo bolo to plánom Lásky, aby sme boli a žili s ňou vo vzájomnom vzťahu… kde nielen dostávame, ale aj dávame, kde nielen prijímame, ale aj rozdávame.

Blížia sa výročia smrti mojich rodičov, tak ma to občas dostáva do tých depresívnych chvíľ, ale chcem stáť, hoci neviem, nevidim a nepočujem na tom, že ma zachránila Láska…