Postav sa na Lásku.

Celé “tajomstvo” môjho uzdravenia je založené na Láske.

To Šašoša ma naučila upierať svoj zrak na Krista za každých okolností hľadieť na Krista. Naučila ma tak veľa vecí, že by jedna kniha nestačila… nie to ešte blog. Nemá žiadne psychologické vzdelanie a tak či tak disociatívna porucha identity je stále nepreskúmaná… nie to ešte na Slovensku.

A tak sa postavila na Krista vo všetkom, čo robila.

Bol to jeden zdĺhavý proces, pri ktorom častokrát svoje veci odkladala na druhú koľaj, keď bola so mnou. Lebo sa vo mne stretala s 24 odlišnými osobnosťami rôzneho veku, pohlavia, názorov, identít a stále pri tom všetkom pamätala na to, že ja som tu tiež.

Vypočula si odo mňa celú škálu slov a slovníkov, jednala s rôznym druhom správania… ale každá jedna časť sa akosi postupom času odhodlala dôverovať Láske, o ktorej hovorila.

Boli momenty, keď všetko vyzeralo fajn a do toho ma preplo do niekoho iného, kto sa vôbec nemal fajn. Alebo niekomu musela vymýšľať aj päť rozprávok za sebou, kým sa dostala k tomu, že jej daná časť dovolila rozprávať s tou predchádzajúcou.

Niektoré sa chceli len túliť, stále… iné sa zase báli dotykov. Rešpektovala potrebu každého vo mne a s rovnakou úctou pristupovala ku všetkým.

Predstav si jednoducho malé dieťa, ktoré neústupčivo niečo vyžaduje… a ona s Láskou povedala, že teraz sa to nedá, vždy všetko vysvetlila, dookola, s Láskou. Rešpektovala hranice, ktoré si stanovili, pri prvom “Pusti ma. Alebo nedotýkaj sa.” pustila a nedotýkala sa… nikdy nič nesilila, nenútila, dávala slobodu.

Jednoducho milovala. Za každé slovo Láska si kľudne daj meno Ježiš. Lebo to, ako jednala by nikdy nedala bez Ježiša. Vlastne za to môže On. Ona len dovolila byť dostupnou.

A toto je vlastne to, čo Ti chcem povedať – dovoľ si byť dostupným pre Ježiša a budeš nástrojom v Jeho zázrakoch. Ako Šašoša. Ja som vlastne ich zázrak.

A ešte pre jeden dôvod píšem. Šašoša má neter, ktorú som si zvykla nazývať druhou Šašošou, lebo tiež vždy so mnou jednala so všetkými tými atribútmi Lásky. V skutočnosti sa narodila v ten deň ako ja, 11.apríla, len o pár rokov skôr. Ale nič to nemení na fakte, že sme dvojčatá. Volá sa Andy.

Andy má tri deti a manžela. Jej manžela pred pár dňami odviezla sanitka a ešte stále je na JISke. Volá sa George. Chcem Ťa poprosiť o modlitby, lebo situácia vyzerá zatiaľ nie veľmi dobre… ale keď staviam na Láske, tak nechcem na nej stavať len so svojim životom, ale aj s tým jeho. Chcem veriť v to, že deti budú mať naspäť svojho ocka a Andy svojho manžela. Prosim modli sa so mnou.

A tá posledná vec:

SK75 1100 0000 0026 1530 9468

Toto je číslo účtu na Andy. Chcem, aby napriek všetkému zažili na Východe Vianoce. Ak sa Ti dá, pridaj sa ku mne aj v tom, že podporíš túto rodinku. Vianoce už začínajú byť všade okolo nás, kam sa len pozriem, už sú svetielka. Páči sa mi to veľmi. Prosím zasvieť v ich živote aj Ty, či už modlitbou, alebo aj finančným prispevkom.

Som Ti vďačná už teraz.

Postav sa na Lásku a uvidíš, že hýbateľom zázrakov si aj Ty v Ňom.

Milý Ježiš.

Prijať Ježiša do svojho domu, spraviť zo svojho srdca domov pre Krista je tým najväčším skutkom Lásky, aký môžeš spraviť voči sebe samému. Môžeš mať Vianoce už dnes. Môžeš si dať ten Najväčší Dar Života, aký môžeš. Už dnes.

Ak Ti to bude jednoduchšie, napíš si to na papier ako Esterka.

“Milý Ježiš, už viac nechcem byť sám. Bývaj vo mne, aj keď toho nie som hodný. Dnes o 18:00. 20.11.2020. Uvarím Ti špagety, lebo iné neviem. Zober si aj pomocníkov, lebo budeš mať so mnou mnoho práce. Ivonka”

Je to jednoduché vyznanie. A práve z týchto najjednoduchších vyznaní sa rodí Zázrak. Ako som Mu ja pred štyrmi rokmi vyznala tesne pred svätým prijímaním na svätej omši: “Ja neverím, že si skutočný v Eucharistii, dokáž mi to.” A následne si pamätám ako mi 26.januára 2016 po lícach stekali horúce slzy a ocitla som sa na kolenách, vyznávajúc, že On je naozaj Kráľom.

Niekedy sa z bolesti zrodí život , z neviery viera, z beznádeje nádej, zo strachu láska… niekedy sa jednoducho ocitneš v strachu na kolenách vyznávajúc, že si narazil na dno svojich síl a že nevládzeš.

Čím viac ľudí som kontaktovala, tým viac si uvedomujem, že sa bez Ježiša nepohneme ďalej.

Tým viac spoznávam, že dnešné okolnosti sú plné obáv a pochybností a udalostí lamájucich nás do kosti… ale prorok Ezechiel povedal, aby sme prorokovali nad týmito suchými kosťami. Aby sme prehlasovali Život, tam kde sa prechádza smrť…

Nerozumiem, prečo ľudia zomierajú alebo sa ocitajú na hrane niečoho, z čoho ide úplný chaos. Naozaj nerozumiem. Niekedy už akoby ani nemám dostatok slov na vyjadrenie súcitu a toho, že som s Tebou, v tom čo prežívaš. Lebo v prežívaní bolesti, úzkosti, strachov, bezmocnosti sme si úplne rovnakí… ešte som nestretla jedinca, ktorý by sa v tom neocitol. Pravda, nekráčala som v cudzích topánkach, ale niekedy každý uznáme, že nám úplne stačia tie naše.

Aj môj tato vyzeral ako 100ročný starček, ktorý síce nevyliezol z okna, ale zmizol. A to mal iba 56 rokov. Ale za to viem, že zmizol do večnosti. A to je práve to, čo si uvedomujem, že mi častokrát chýba – že môj život tu a teraz je len dočasný. Ale že v skutočnosti žijem pre večnosť. Aj Ty žiješ pre Večnosť. Od momentu Tvojho napisánia “Milý Ježiško”, od Tvojho vyznania Tvojimi ústami, že túžiš, aby bol prítomný sa Tvoj život stáva večným. Ja viem, že sú okolnosti neznezisteľné a každý z nás prahne po Bezpečí a chvíli, kedy sa budeme môcť znovu nadýchnuť a povedať si, že už je to za nami. Ale na konci každej temnoty naozaj svieti Svetlo. To Večné Svetlo, ktoré svieti v každom osamelom bohostánku našich kostolov.

Ja viem, že sa Ti to už ďalej nedá niesť. Ale naozaj najväčší skutok Lásky, aký dnes môžeš vykonať je rozhodnúť sa Milovať Lásku samotnú. To On je málo milovaný, pretože sa to na nás sype z každej strany a len sedíme a čakáme, že sa zmena už konečne objaví…

Objaví sa, V Tebe. V momente, kedy uznáš, že si si neni vlastným spasiteľom, že ani Tvoja rodina, ani najbližší nie sú tými, ktorí Ťa majú zachrániť. Ale že Spasiteľ má meno, je Ním Ježiš.

Prosím nezastavuj sa kvôli pádajúcej streche, horiacemu domu, zatekajúcej pivnici, bolestivým udalostiam v tom, aby si sa presvedčil o tom, že Tvoj život nemá zmysel, lebo na Teba neostalo… nezastavuj sa v tom, že si kedysi dávno už vyznal, že Ježiš je Pán. Dovoľ Mu vládnuť. Dovoľ Mu premôcť Ťa v boji, ktorý častokrát vedieš sám so sebou.

Jednoducho vyznaj: “Ježiš príď.”

Nesľubujem Ti horúce slzy, ani to že budeš v kolenách… ale v duchovnom svete sa zmení realita. Jeho realita pohltí tú Tvoju.

Milý Ježiš, príď, budem čakať…

Zachránila ma Láska.

Neviem, či to aj Ty tak máš, ale myšlienky vo mne sú občas nezastaviteľné. Prinášajú mi všetky druhy emócii a jednoducho im neviem dať stopku. A tak najjednoduchším spôsobom ako sa ich aspoň trochu striasť je napísať Ti o nich.

Každý mesiac v tomto roku bol začiatkom niečoho nového a stále neuveriteľného… každý mesiac si v sebe niesol kúsok nádeje a uzdravenia, hoci sa mi mnohokrát triasli kolená strachom a nevidela som ďalej ako na svoj nos… je November!

A ja sa snažím uchopiť Lásku prvýkrát sama za seba, sama so sebou… predtým to bolo rozčlenené na mnoho kúskov, teraz som to Ja.

Viem, že si ma počas toho celého niesla/niesol v modlitbe, iné vysvetlenie na to nemám. Veci sú jednoducho iné ako predtým.

Ale až teraz dosahujem tú skutočnosť autenticity – bytia samej sebou za každých okolností. A poviem Ti, neviem ako to zvládaš sám… je to skutočné bojisko.

Tak som sa rozhodla napísať Ti o tom, ako ma v tom celom zachránila Láska. Aj keď vo viere ako vo všetkom máme svoje sínusoidy – a tá moja s pokračujúcim lockdownom klesá na úroveň “nevidím, nepočujem, a tak stojím na mieste”… ale presne v tom má viera svoju moc – v postavení sa na minulé prisľúbenie a povedať si “Bože, ja sa odtiaľto nepohnem, kým ma nepožehnáš.” A tak čakám,…

To, čomu som sa tento rok naučila je asi to najzákladnejšie prisľúbenie, aké nám Boh dáva všetkým – JE LÁSKA – nech k Nemu pristúpiš z akéhokoľvek smeru, v akomkoľvek stave, či myšlienkových pochodoch, alebo padajúcich skutkov – Jeho reakciou je vždy Láska. Vymilovávanie si nás do Jeho podoby a obrazu. Stačí naše nesmelé áno a On koná.

Ako keď prídeš prvýkrát na adoráciu a čuduješ sa, prečo sú tí ľudia tak veľmi zameraní jedným smerom – na Eucharistiu na oltári. A tak sa v slušnosti snažíš napodobniť, čo vidíš naokolo. Klakneš si a hlavou Ti aj tak prechádza myšlienka o tom, aké je to už po chvíli nepohodlné…

Poviem Ti tajomstvo, už pri slovách “keď prídeš” sa zaradovalo celé Nebo, lebo si prišiel. Tak málo stačí. Ja rozumiem, že to je všetko úplne nezrozumiteľné… veď ja z počiatku do kaplnky, či kostola nahliadala cez zadné okienko, či náhodou neuvidím niekoho známeho… bez toho, aby som čo i len trochu tušila, že ten Niekto tam už je, stále bol a vždy bude.

Takto nežný je Boh aj pri našich prvých – z nášho pohľadu – “neúspešných krokoch” smerom k Nemu.

To najpodstatnejšie, čo ma viedlo počas týchto rokov, je tá málo milovaná, zabudnutá Láska.

Mám veľa priateľov, aj takú, čo ma pozná veľa rokov, alebo aj takú, čo má veľa rokov… a zrovna tieto dve ma naučili najviac vidieť Svetlo uprostred Temnôt.

Veľa ma previedli údolím depresie, hnevu, úzkosti, ľútosti, zármutku, bolesti,… veľa so mnou hovorili a modlili sa. Teda hlavne tá stará. Teraz je to zložité, keď sa nám kontakt zúžil na tie malé krabicky v podobe telefónov.

Ale to ona ma naučila ako pristupovať ku Kristovi za každých okolnosti. Jej som rozpovedala svoje najzraniteľnejšie príbehy a ona mi ukázala, ako konečne vyjsť zo začarovaného kruhu “som na vine” do “stalo sa mi niečo naozaj zlé”… ona vie, za čo sa hanbím, s čím bojujem, v čom padám. Ona ma stále vidí ako kráčam vo víťaznom sprievode. Vlastne to všetci moji priatelia… ale pri týchto dvoch špeciálne cítim to, že si nikdy nepovedali “tak ja už neviem ako s Tebou Ivi, hľadaj niekde inde”…

Možno že si ešte nezačal. Ale Láska ma naozaj zachránila. Sadla som si pred Eucharistického Krista a povedala som Mu, že ja nič iné ako sedieť pred Ním nezvládnem… a niekedy som sedela minútu, a niekedy hodiny. Nešiel o ten čas ako o tú dispozíciu srdca v tom, že sme pripravení darovať sa Mu. Nič viac nežiada… iba to malé dostupné miesto, ktoré Mu dávame, vo svojom vnútri, srdci, aby v ňom prebyval, aby tam vládol.

Viem, že sú teraz obmedzenia a niektoré kostoly stále zavreté… tak si zober kríž a adoruj ten, alebo ruženec, alebo Mu niečo napíš, nakresli, zaspievaj, zahraj… daj do pohybu svoje srdce k dispozícii Tomu, ktorý o to stojí.

To, čo prináša život je Ten, ktorý o sebe samom prehlásil, že Cesta, Pravda a Život. Niekedy mám pocit, že mi to aj išlo v poradí, vydala som sa na cestu, aby som spoznala všetku tú pravdu, ktorá ma oslobodila a priviedla k Životu.

Neprestávaj veriť v Život. Ja viem, že v tento čas pandémie sa veľa mojich priateľov bojí o svojich rodičov, aj to poznám, hoci ich už nemám, ale veď si uvedomujem, že tá stará mi je mamou a poviem Ti, nielen že mám katastrofálne scenáre o jej bytí a nebytí, ale mám niekedy o ňu aj extrémny strach.

Aj toto všetko môžeš dať pri kríž. Aj toto a iné môžeš odovzdať Tomu, ktorý sa odovzdal ako prvý.

Zachránila ma Láska, lebo ona milovala ako prvá. Nie je to o tom, ako dlho čo vydržíš, je to naozaj o jednoduchom malom “áno”…

Život možno nejde podľa našich predstáv… ja stále neviem ako bude vyzerať ten môj od Januára. Iba viem, že pôjdem ďaleko do Dánska do veľkej rodiny, ktorá verí, tak ako ja… viera je to, čo nás spája a drží hoci aj tisícky kilometrov od seba.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Láska je to, čo nás zachraňuje všetkých, lebo bolo to plánom Lásky, aby sme boli a žili s ňou vo vzájomnom vzťahu… kde nielen dostávame, ale aj dávame, kde nielen prijímame, ale aj rozdávame.

Blížia sa výročia smrti mojich rodičov, tak ma to občas dostáva do tých depresívnych chvíľ, ale chcem stáť, hoci neviem, nevidim a nepočujem na tom, že ma zachránila Láska…