Koniec disociatívneho systému.

Všetci odišli. Naozaj. Teda sama tomu stále neviem a možno chvíľami aj nechcem uveriť, ale moja disociatívna porucha identity je oficiálne bez osobností.

Po 30 rokoch života s nimi som sa dozvedela, že ich bolo spolu 24. 24 rôznych osôb, svetov, vnímaní, odlišností veku, pováh, charakterov, strachov, depresií a prežívania života je preč. Znie to neuveriteľne. Viem. Znie to nemožne. Viem.

Moji superhrdinovia, ktorí ma 30 rokov chránili, boli so mnou, boli mnou, zdieľali svoje slová, myšlienky, pocity so mnou sú preč.

Ostalo prázdno. Ticho, ktoré sa nedá vmestiť do slov. Ostal iba jeden Hrdina, ktorý ich všetkých stretol a povedal to, čo túžili toľké roky počuť odo mňa: “Už to viac nemusíš niesť.” Stretli sa so živým Kristom, ktorý dal prísľub, že to teraz ponesie so mnou On. Neviem dať iné vysvetlenie toho, ako sa to stalo.

Hovorím o osobnostiach, ktoré nemali so mnou niekedy spoločné nič, ani pohlavie, vek, sexualitu, vyznanie, názory, pocity. Neboli len akoby príchuťou uprostred koláča a neboli len nositeľmi jednej traumatickej udalosti. Boli akoby samostatnými prvkami vo mne. Celou partikulou. Boli ochotní odísť po tom, ako sa stretli s ľudmi, ktorí si ich ctili, vnímali ich dôstojnosť a milovali ich v tom, kým boli. Odišli až po tom, ako som ich ja sama začala prijímať, milovať, obdivovať.

Viem, že to prekračuje všetko psychologické, či teologické poznanie. Ale jednoducho nastal ich kairos moment – príhodný, správny čas na to, aby viac neboli.

Ježiš im dal poznať, že zomrel za mňa a za každého z nich. Že je Vzkriesený a pripravený s nimi žiť Nebo.

Ostala som Ja. A už 6 dní sa učím, aké je byť mnou bez nich. Mám po nich zjazvené ruky, prepadajú ma panické záchvaty, občas hodiny plačem, niekedy nespím a myslím na nich, niekedy plačem za nimi. Snažím sa vstávať z každého pádu a hriechu, prijať všetky tie traumy ako svoje vlastné a kráčať.

Niekedy v marci, ak si dobre pamätám, tak dal Ježiš prisľúbenie toho, ako sa môj disociatívny systém zintegruje. Ako skončí. Ako budú všetci v bezpečí v dome Nebeského Otca, lebo On má pre nás všetkých svoje miesto. A stalo sa.

Asi som trochu úzkostne-depresívna naďalej, ale nevypína ma, neprepína ma a ja si uvedomujem každý svoj nádych a výdych bez toho, aby som si nepamätala polovicu dňa.

Asi Ti neviem presne popísať, čo sa stalo, alebo čo sa momentálne deje. Ale ja asi začínam žiť. Žiť ako 30-ročná Ivona Roncová, ktorou som sa narodila, aby som bola. So svojimi neúspechmi, pádmi, radosťami, humorom, vierou, nádejou, mojim spôsobom milovania. Mojim vlastným.

Vlastne pri láske objavujem svoje najväčšie strachy a to, ako veľmi sa bojím láskavosti, nežnosti, dobrote k sebe samej. Pre druhých mi všetko funguje ako predtým, že by som sa aj rozdala aj s celým majetkom aj bytím. Ale prijať fakt toho, že ja sama som darom pre seba samú, pre ľudí naokolo, či Boha… to už mi nejde. Tomu sa túžim naučiť.

Nič z tohto by sa neudialo bez Ježiša. A nič z tohto by sa neudialo bez toho, aby bol niekto ochotný vymilovať ma, akoby to bol sám Ježiš, z mojich údolí temnôt. A niekto ochotný bol, viac ako ochotný, niekto si nechal priam vytrhnúť srdce za to moje… možno by si Boh použil niekoho úplne iného, keby táto osoba nebola ochotná pre mňa aj bolieť, ale ona ochotná bola. A niekedy je to na moje prekvapenie, stále je ochotná. Niekedy, keď naberiem odvahu, napíšem aj o tejto osobe.

Ale tým najpodstatnejším, čo ma naučila je zamerať svoj zrak na Krista nech sa deje čokoľvek. Neprestať na Neho hľadieť… a keď moja viera zlyhavá, prestáva fungovať, tak sa jednoducho zavesiť na tú jej.

Prosím nikdy neprestaň hľadieť na Krista… kráčaš víťazný boj, aj v čase, keď sa všetko rúca… si víťazom skrze Ježiša. Aj mne to občas príde ako náboženské blábolenie… hej, priznavam. Stracam vieru veľmi často. Ale najdôležitejšie je, že Boh to s nami nikdy nevzdal. Nikdy to nevzdá. Nezabudni na to prosim.