Koniec disociatívneho systému je proces.

Volám sa Ivona Roncová a mám asi 24 dní, aj keď môj občiansky preukaz tvrdí, že 30 rokov. V skutočnosti mám však 24 dní, lebo 3.10.2020 na tranzitus (odchod do Neba) sv. Františka odišiel Johnny – moja posledná 24tá osobnosť.

Johnny bol asi deväťročný chlapec, ktorý bol asi tou mne najbližšou osobnosťou zo všetkých. Bol tichý, písal lámavým písaným písmom s chybami, rád kreslil a neskutočne miloval Boha. Z ľudí mal strach, nepozeral im do očí pri rozprávaní sa zajakával. Mal strach z dotykov, ale hrdinsky žil priamo uprostred mňa. Objavil sa vo mne, aby utiahol spomienky, o ktorých som takmer 27 rokov svojho života nemala ani páru. Bol odvážny, lebo to niesol úplne sám. Bol ustráchaný, lebo bol zranený.

Náš mozog je tak geniálne vybavený, že keď sa traumatická vec udeje, je schopný túto spomienku premeniť na úplne oddelenú časť nášho fungovania, ktorá naďalej funguje svoj život v nás. Takto to majú pacienti s disociatívnou poruchou identity.

Johnny bol teda hrdina. Prešiel si sexuálnym zneužívaním a nikdy mi o tom nepovedal. Ja som len vo svojom vnútri stále tušila, že “niečo so mnou nie je v poriadku”.

Až sa jedného dňa stalo, že Johnny niekoho stretol, niekoho hodného na jeho príbeh. A tak stretol Šašošu 🦖 toho nevyhynuteľného dinosaura, o ktorom som už v blogu písala. Vybral si ju a týmto skutkom mi zadovážil najbližšiu osobu na zvyšok života a večnosti.

Jediné slovo, ktoré jej Ježiš dal na začiatkoch tohto procesu uzdravenia bolo: “Neboj sa, budem ťa viesť.” Ani ona, ani ja sme vtedy nevedeli, že nejaká disociatívna porucha identity existuje. Písal sa rok 2017 a bolo to niekedy na začiatku októbra. Zosypala som sa…

Ale to už všetko vieš.

Bol to jediný prísľub o tom, že Ježiš bude Šašošu viesť na ceste môjho uzdravenie a nič iné. Žiadny iný. Iba ticho. A moje neustále prepínanie do 24 totálne odlišných osobností. Niektoré ju naozaj nemuseli, niektoré nemuseli mňa… niektoré tu boli dlhšie, iné sa objavili len párkrát. Tak či tak, môj život bol nimi preplnený.

Keby si to dáš do YouTube, tak je to úplná fantazy alebo sci-fi, sú tam dokumenty o ľuďoch s desiatkami, či stovkami osobností… a najťažšie na tom je to, že to nie je ani sci-fi ani fantazy, ale realita.

Ani neviem ako, spoločne s Ježišom sme to zvládli. A tak mám 24 dní… prvých 24 dní fungujem úplne sama. Vynárajú sa mi spomienky, dobré i zlé, niektoré sa mi ťažko spracovávajú a tak mávam panické záchvaty. Stále beriem antidepresíva a iné lieky. Ale môj život je iný. Môj život je nový.

Viem, že okrem Šašoši v tom celom bola zahrnutá profesionálna pomoc mojich terapeutov, blízka aj ďaleká pomoc mojich priateľov a súrodencov, ale niečo v mojom vzťahu s ňou bolo iné – ani na chvíľu neprestala veriť v to, že nás Ježiš vedie. Depresívne stavy sú celkom typické tým, že sa izoluješ od všetkých a všetkého a ľuďom sa jednoducho prestaneš ozývať… ona sa napriek všetkému nevzdala a ozývala sa naďalej.

Ale to vôbec nie je to, o čom som ti chcela povedať… nech bola tma akokoľvek temná a hlboká, a ja som prežívala jednu duchovnú krízu za druhou. Boh ma niesol. Tak ako nesie Teba. Bol v tom plne prítomný.

Ja viem, že je to teraz ťažké, keď “nám zavreli kostoly” upierať svoj zrak stále na Krista. Ale nevzdávaj to prosim. Preniesol ma cez hrôzostrašné jamy závislostí, hriechov, zablatených bažín, pádov a všetkého, čo Ti možno pri mne ani len nezíde na um. Ale dokázali sme to.

Diagnóza nie je to, čo ma udávať Tvojmu životu smer, či hodnotu. Si to Ty sám a to ako sa strácaš v Kristovi samotnom. Už viac nie Ty, ale On sám. Čím menej seba, tým viac Neho. Nevzdávaj to prosím.

Život sa mi začína posúvať postupne o veľa stupňov naopak… som po veľa neúspešných pracovných pohovoroch, kde takmer vždy bol prekážkou môj invalidný dôchodok. Napriek snahám vysvetliť, že som fyzicky naozaj zdravá, tak im vždy doplo, že to duševno zdravé až tak nie.

Stále mám teda príjem 131,70€ a môj podnájom 146€… ale nejak to zázrakom vďaka Tebe zvladam. Ak máš silu ma ešte do konca roka podporiť, tak mám pre Teba novinku – od Januára budem pracovať v neďalekom Dánsku ako au-pair 🙂 tiež tomu stále neviem uveriť a mala som o tom desiatky rozhovorov a premýšľaní a toho, či to zvládnem. Ale asi je na čase povstať a nevidiet svoje smerovanie a hodnotu v diagnóze ako v sebe, lebo vo mne už žije naozaj len jeden Hrdina – Ježiš.

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

Možno sa z mojich blogov stanú cestopisné… a doučím sa naspäť dánsky jazyk a nájdem v sebe samej domov a nebudem viac stratenou. Možno porastiem, dospiem a stanem sa odvážnejšou. Možno konečne prestanem blogovať cez mobil a zarobím si sama na svoj vlastný počítač.

Možno som konečne dosiahla dno, v ktorom bolo vtesané: Ivonka začni od seba, ľúb sa a staraj sa o svoje nové celistvé Ja.

Láska k sebe samej je ten najbolestivejší proces, aký som objavila v tieto dni.

Ďakujem ti aj všetkým, maily ma strašne potešili a hlavne tie komentáre k poslednému blogu… začínam žiť. Vďaka Bohu.

Koniec disociatívneho systému.

Všetci odišli. Naozaj. Teda sama tomu stále neviem a možno chvíľami aj nechcem uveriť, ale moja disociatívna porucha identity je oficiálne bez osobností.

Po 30 rokoch života s nimi som sa dozvedela, že ich bolo spolu 24. 24 rôznych osôb, svetov, vnímaní, odlišností veku, pováh, charakterov, strachov, depresií a prežívania života je preč. Znie to neuveriteľne. Viem. Znie to nemožne. Viem.

Moji superhrdinovia, ktorí ma 30 rokov chránili, boli so mnou, boli mnou, zdieľali svoje slová, myšlienky, pocity so mnou sú preč.

Ostalo prázdno. Ticho, ktoré sa nedá vmestiť do slov. Ostal iba jeden Hrdina, ktorý ich všetkých stretol a povedal to, čo túžili toľké roky počuť odo mňa: “Už to viac nemusíš niesť.” Stretli sa so živým Kristom, ktorý dal prísľub, že to teraz ponesie so mnou On. Neviem dať iné vysvetlenie toho, ako sa to stalo.

Hovorím o osobnostiach, ktoré nemali so mnou niekedy spoločné nič, ani pohlavie, vek, sexualitu, vyznanie, názory, pocity. Neboli len akoby príchuťou uprostred koláča a neboli len nositeľmi jednej traumatickej udalosti. Boli akoby samostatnými prvkami vo mne. Celou partikulou. Boli ochotní odísť po tom, ako sa stretli s ľudmi, ktorí si ich ctili, vnímali ich dôstojnosť a milovali ich v tom, kým boli. Odišli až po tom, ako som ich ja sama začala prijímať, milovať, obdivovať.

Viem, že to prekračuje všetko psychologické, či teologické poznanie. Ale jednoducho nastal ich kairos moment – príhodný, správny čas na to, aby viac neboli.

Ježiš im dal poznať, že zomrel za mňa a za každého z nich. Že je Vzkriesený a pripravený s nimi žiť Nebo.

Ostala som Ja. A už 6 dní sa učím, aké je byť mnou bez nich. Mám po nich zjazvené ruky, prepadajú ma panické záchvaty, občas hodiny plačem, niekedy nespím a myslím na nich, niekedy plačem za nimi. Snažím sa vstávať z každého pádu a hriechu, prijať všetky tie traumy ako svoje vlastné a kráčať.

Niekedy v marci, ak si dobre pamätám, tak dal Ježiš prisľúbenie toho, ako sa môj disociatívny systém zintegruje. Ako skončí. Ako budú všetci v bezpečí v dome Nebeského Otca, lebo On má pre nás všetkých svoje miesto. A stalo sa.

Asi som trochu úzkostne-depresívna naďalej, ale nevypína ma, neprepína ma a ja si uvedomujem každý svoj nádych a výdych bez toho, aby som si nepamätala polovicu dňa.

Asi Ti neviem presne popísať, čo sa stalo, alebo čo sa momentálne deje. Ale ja asi začínam žiť. Žiť ako 30-ročná Ivona Roncová, ktorou som sa narodila, aby som bola. So svojimi neúspechmi, pádmi, radosťami, humorom, vierou, nádejou, mojim spôsobom milovania. Mojim vlastným.

Vlastne pri láske objavujem svoje najväčšie strachy a to, ako veľmi sa bojím láskavosti, nežnosti, dobrote k sebe samej. Pre druhých mi všetko funguje ako predtým, že by som sa aj rozdala aj s celým majetkom aj bytím. Ale prijať fakt toho, že ja sama som darom pre seba samú, pre ľudí naokolo, či Boha… to už mi nejde. Tomu sa túžim naučiť.

Nič z tohto by sa neudialo bez Ježiša. A nič z tohto by sa neudialo bez toho, aby bol niekto ochotný vymilovať ma, akoby to bol sám Ježiš, z mojich údolí temnôt. A niekto ochotný bol, viac ako ochotný, niekto si nechal priam vytrhnúť srdce za to moje… možno by si Boh použil niekoho úplne iného, keby táto osoba nebola ochotná pre mňa aj bolieť, ale ona ochotná bola. A niekedy je to na moje prekvapenie, stále je ochotná. Niekedy, keď naberiem odvahu, napíšem aj o tejto osobe.

Ale tým najpodstatnejším, čo ma naučila je zamerať svoj zrak na Krista nech sa deje čokoľvek. Neprestať na Neho hľadieť… a keď moja viera zlyhavá, prestáva fungovať, tak sa jednoducho zavesiť na tú jej.

Prosím nikdy neprestaň hľadieť na Krista… kráčaš víťazný boj, aj v čase, keď sa všetko rúca… si víťazom skrze Ježiša. Aj mne to občas príde ako náboženské blábolenie… hej, priznavam. Stracam vieru veľmi často. Ale najdôležitejšie je, že Boh to s nami nikdy nevzdal. Nikdy to nevzdá. Nezabudni na to prosim.