Zmena.

Poviem Ti o tej najjednoduchšej a zároveň najzložitejšej veci, ktorú zažívam: pri Bohu nič nemusíš.

Celé to pretváranie môjho Ja v Neho spočíva v úplnej nečinnosti. Jednoducho si sadnem pred svätostánok v akomkoľvek kostole, či kaplnke a celé moje snaženie sa vložím do úplného nič-nerobenia.

Prečo?

Lebo viem, že Božie očakávania na mňa sú naplnené, lebo existujem. Ešte pred stvorením sveta zmýšľal o mne ako o čistej a nepoškvrnenej, ako o svätej. Stále mi opakuje, že moje cesty nie sú Jeho cestami a moje zmýšľanie nie je Jeho.

Ake sú moje cesty či zmýšľanie?

Momentálne by som to racionálne porovnala s tým všetkým, čo sa dialo pred tromi rokmi. Mám nové rany na tele, v noci mám nočné mory, cez deň veľa plačem, prenasleduje ma minulosť, strácam sa v osamelosti a smútku, odpájam sa od reality a nepamätám si na väčšie kúsky dňa… občas sa prebudím v mokrej posteli, lebo sny sú desivé, inokedy trávim ráno upratovaním kúpeľne po vlastných zvratkoch a pravdupovediac niekedy ani len netuším, ako a kedy sa to vlastne všetko stihlo udiať. Aj toto je realita disociativnej poruchy identity… a teda mojej cesty, môjho zmýšľania a toho ako tento svet vidím. Mám pocit, že strácam tú pevnosť pod nohami zvanú uzdravenie a že nádej sa mi akoby vytrácala z rúk.

Božie cesty sú však úplne iné, Jeho zmýšľanie o mne ostáva nemenné. On nikdy nezapochyboval o mne ako nádobe, ktorá je použiteľná v Jeho očiach.

A tak chodím pred ten bohostánok sedieť každý deň… niekedy mám pocit, že nevnímam vôbec nič celé dni. Že len tak presedím svoj čas na svätej omši a že sa nedeje vôbec nič.

Avšak toto je úplne nemožné.

Je úplne nemožné, aby si prijal Ježiša a aby to nespôsobilo vôbec nič v Tvojom srdci… pretvára Ťa v seba samého.

Pocity a viera kráčajú spoločne a pritom sú niekedy v úplnom rozpore. Lebo vo viere Vyznávam, že nech sú okolnosti akékoľvek, tak ja viac nie som tou rozbitou nádobou, akou som bola pred troma rokmi.

A preto opakujem: je úplne nemožné, aby Tvoje stretnutie sa so živým Kristom nespôsobilo zmenu v Tvojom vnútri.

A tak chodím do toho kostola, lebo verím, že napriek tomu, že moje okolnosti sa nejak pobláznili a nachádzam sa doslova v istom relapse či recidíve, tak Kristus vo mne spôsobil zmenu a to, čo žijem teraz je neporovnateľné s tým, čo bolo predtým… je to normálne. Relaps, či recidíva sa môže stať všetkým. Dôležité je, aký postoj k tomu zaujmeš.

Bola som tento týždeň na púti, navštívila som Vysokú nad Uhom, Ľutinu a Litmanovú… také naše slovenské sväté miesta. Stihla som aj Odpust v Žiline. Niekedy mám pocit, že sa ženiem za všetkým, čo mi by mi prinieslo naspäť tie staré dni pokoja, alebo len hľadám spôsoby ako prežiť do ďalšieho dňa…

Ale nezastavujem sa. Pokračujem v tom, že verím, že Boh ma skrze toto všetko pretvára v niečo oveľa vznešenejšie ako si viem sama predstaviť. Boli v tom aj boľavé chvíle, keď som si musela priznať, koľko ľudí neverí tomu, že budem naozaj uzdravená… možno by to až tak nebolelo, keby neboli z okruhu tých blízkych.

A tak priznávam, že tých, s ktorými sa naozaj delím mi ostalo ledva na spočítané na dvoch rukách.

Je to obrovská zmena, keď Tvoj život bol nastavený na stretnutie sa s tisíckami ľudí ročne, ktorí obdivovali Tvoj spev, hru na gitare, vedenie chvál, tlmočenie, prekladanie, podľa mňa môj život na pódiu by kľudne smeroval aj k tomu, aby som bola uznávaný stand-up comic 🙂 môj situačný humor bol naozaj krásny… moje svedectvá veľké a môj hlas naozaj hlasný. Všetko, čo si len vieš predstaviť ku slovu “sláva” bolo moje.

Ale moje cesty naozaj nie sú Božími… učí ma ceste tichej a pokornej. Kedy viac ako moje slová hovorí moje mlčanie.

Chcem Ti len povedať, aby si to nevzdal, ak sa ocitáš v návrate starých vecí. Je to celkom prirodzené v čase jesene. A všetko boľavé, čo sa mi kedy mohlo stať sa dialo v zime. Asi je prirodzené, že moje telo reaguje na okolnosti.

Len jedno viem: je nemožné, aby sa nič nedialo, keď svoje veci riešiš so svojim Bohom. Prosim nestracaj nádej.

Ja ju momentálne stracam, priznavam to… avšak chcem Ťa poprosiť o pomoc. Napíš mi na mail: yvonka.r@gmail.com o tom, prečo čítaš moje blogy a akú zmenu sleduješ v mojom živote v ich čítaní – pozitívnu či negatívnu. Daj blog zdieľať, aby mi prišlo, čo najviac emailov a ja sa v tom ďalšom podelím o Vaše reakcie na mňa.

Ivonka

Delenie.

Najpodstatnejším momentom v mojom živote nebol samotný pád, ani zotrvávanie v temnote, či hnisajúcich ránach, ale odhodlanie postaviť sa a kráčať ďalej. Kráčanie vie byť veľmi bolestivé. Keď som sa rozhodla ísť peši z Porta (Portugalska) do Santiaga de Compostela (Španielsko) = cca 215km za 10 dní, tak sa mi otlaky na nohách spravili hneď po prvom asi 25km dni. Nebola som na to sama, mala som tam Pepu. Druhý deň bol bolestivejší ako ten prvý a o dalších radšej ani nehovorím. Nenaplnili sme očakávania putovania sveta jednoducho preto, že som to vzdala. Pepa sa rozhodla zobrať môj spacák do svojho batohu a kráčať s mojou ťarchou. Ale nič to nespravilo s mojimi krvavými nohami a trasúcimi sa kolenami. A tak sa stalo, že namiesto kráčania sme sedeli vo vlaku, keď som zrazu z okna uvidela pláž a ľudí kupujúcich sa v mori a povedala som Pepi: “Tu vystúpme.” Celkom spontánne rozhodnutie, ale súhlasila. A tak namiesto putovania sme sa ocitli na pláži, objednali sme si morské plody, ktoré Pepa miluje (a ja som ich teda jedla tiež) a prespali v meste, ktoré vôbec nebolo v našich plánoch. Do Santiaga sme prišli vlakom a nezískali sme odznak pútnika. Ale som presvedčená o tom, že Pepa by bezo mňa došla peši trebárs aj naspäť na Slovensko. V mojich očiach som tak trochu dosť zlyhala. Ale Santiago de Compostela bolo našim cieľom a tam sme aj prišli.

Keď som prišla do Stjørdalu (Nórsko) na farmu dojiť kravy, tak ma v hneď prvý deň nabrala jedna krava tak, že som “letela” do steny. To je asi moja jediná skúsenosť s lietaním. Ja koza som totiž hladkala teľa a nemyslela na materinský inštinkt u kráv. To je asi môj najpravdivejší fakt o kravách, že aj ony sú mamy. Dostala som panický záchvat a myslím, že aj “kravofóbiu”. Nebola som schopná priblížiť sa ku kravám. Ale nebola som tam sama. Mala som tam Mišku, neskôr Aničku a potom Pepu. Strávila som tam totiž tri letá. Naučila som sa dojiť a veľa farmárskych vecí. Ale v mojich očiach som počas tých prvých dní tam bola zlyhaním. A bez kamošiek by som to jednoducho nedala.

Bolesť je deliteľná. Naozaj. Tak ako všetko.

9 567 376:2= 4 783 688

Predstav si mieru, výšku, či hĺbku svojej bolesti a daj si ju do jednoduchého príkladu, kedy ju vydelíš dvoma… čo v jednoducho znamená, že si sa rozhodol o svoju bolesť “podeliť” s jednou osobou. Teraz ste na ňu dvaja… hoci som písala, že v mojich očiach to všetko bolo zlyhaním a podobných zážitkov mám stovky. Ale zrazu, keď sa stalo, že som na bolesť nebola sama, podarilo sa mi vstať dôjsť do cieľa. Možno to vôbec nebolo podľa predstav nikoho, ale vtedy mi moje kamošky akoby priam navratili úctu a bola som schopná kráčať ďalej.

Asi som si nebola vedomá toho, že nemám ešte stále uchopenú bolesť, ktorú prináša tento svet a kráčanie si v ňom. Ak si si prechádzal temným údolím a máš pocit, že ešte stále nie si z toho vonku, tak vytrvaj prosím…

Viem len, že všetko môže byť umenšované obyčajným delením.

A možno ide o úplne neuveriteľnú bolesť… takzvanú fantómovú bolesť, kedy prichádzaš o niečo, čo bolo obrovskou súčasťou Tvojho Ja a nik si nie je vedomý toho, ako veľmi to bolí viac to nemať.

Sama nerozumiem bolesti, ktorú pociťujem z toho, že Charlie viac nie je súčasťou môjho každodenného života. Chvíle, keď otváram dvere svojho prázdneho bytu a nepočujem jeho krochkanie sú pre mňa stále bolestivé…

Ale priznám sa, že viac nerozumiem bolesti, ktorú človeku môže priniesť duševná choroba. Už to budú tri roky, čo sa k môjmu menu pridelila Disociatívna porucha identity. Myslím, že som nikdy predtým nevnímala strácanie tak bolestivo ako teraz…

Viem, že posledné blogy boli plné nádeje a svetla a preto nechcem, aby tomu dnes bolo inak.

Nech sa deje čokoľvek, nestrácaj prosim nádej vo Svetlo, ktoré naozaj naozaj naozaj nikdy nebude pohltené tmou. Ježiš svojim krížom priniesol víťazstvo, ktoré nemôže byť premožené ani samotnou smrťou.

Neostávaj vo svojej bolesti sám.

Ja viem, že zdieľanie sa o ťažkých veciach vie byť niekedy náročnejšie akoby sme chceli… ale je to nevyhnutné pre uzdravenie. Aspoň ja to tak mám.

A možno sa zdá, že sa mi všetko sype pod nohami, ale nechcem sa zastaviť. A viem, že je ťažké hľadieť na jazvy z našich bojov nie to ešte hľadieť na nové rany…

Ale po každé, keď sa mi podarí vstať, tak si musím pripomenúť to, že viac nie som na tom mieste ako predtým.

Neuver klamstvu, že si tam, kde si bol… lebo je nemožné, aby si sa po stretnutí so Svetlom ocitol v rovnakej tme.

Po rokoch snahy mi uznali invalidný dôchodok na 50% =131,70€, tak sa teraz snažím zapadnúť do nášho systému…

Ak by si chcel prispieť na tento blog, alebo na čokoľvek čo žijem, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

S láskou a vďakou, Ivonka