Čo chceš, aby som Ti urobil?

Všemohúci a teda aj vševediaci Boh sa pýtal Adama: “Kde si?”, keď sa pred Ním ukrýval… ten istý všemohúci a vševediaci Boh sa pýtal slepého: “Čo chceš, aby som Ti urobil?”. Akoby si nebol vedomý toho, že nevidí… alebo toho, že sa Adam skryl.

Adam sa ukrýval, pretože spoznal, že je nahý a Boh sa ho pýtal, kto mu povedal o jeho nahote. Adam už otočil celú tému na ženu, ktorá začala jesť ako prvá. Ale mňa sa veľmi dotkla myšlienka toho, že sa Boh pýta na to, kto mu povedal o jeho nahote. Akoby dovtedy nikdy nahý nebol. A pritom bol nahý od začiatku.

Niekedy akoby stačilo, že je nad nami niečo povedané a my sa rozhodneme umenšiť Božiu veľkosť na to, čo sme počuli. A rozhodujeme sa kráčať v tomto “novom poznaní” o sebe samom ďalej.

Preto chcem len zvýrazniť to, že Boh všemohúci. A že Jeho všemohúcnosť nás presahuje. On je Darcom nášho života a Pánom aj nad smrťou. Hoci sa veľmi snažíme ako ľudia vstúpiť do Jeho moci, tak On ostáva nemenný a mocný.

Samozrejme máme život vo svojich rukách, lebo máme slobodnú vôľu zaobchádzať si s ním ako sa nám páči. Ale nie vždy to, čo sa nám páči je v súhlase s tým, čo Boh pre nás naplánoval.

Vieš – každý lekár, aj ten, čo verí v Boha, každý terapeut, či psychológ to môže povedať – disociatívna porucha identity, ktorú mám je nevyliečiteľná. Možno si to počul o svojich depresii, rakovine, či cukrovke, možno si to počul o tej nálepke, ktorú Ti tento svet nalepil. Ako som počula o tom, že keďže moja mama aj babka zomreli na rakovinu prsníka a ja som dedičkou ich génu s názvom BRCA1, lebo genetické testy nepustia… a najlepšie by pre mňa bolo keby som si už dávno (myslím, že som mala 22 rokov, keď mi to odporučili) dala odstrániť prsníky a ženské vnútorne orgány. Ale Boh je Bohom života a smrti… ak v Jeho pláne je, že budem žiť iba 30 rokov, tak to tak prijímam a cítim sa ako Jeho milovane a prijaté dieťa, ktoré sa už nevie dočkať neba.

A čo potom so zázrakmi? Aj tie patria výhradne Jemu. Akoby niekedy naše modlitby presahovali až na dno Jeho srdca a On sa túžil osláviť aj skrze naše slabosti. Ako keď tí štyria priniesli ochrnutého k Ježišovi cez strechu a dotkli sa Ho svojou neutíchajúcou túžbou po uzdravení svojho blízkeho.

A tak mám nevyliečiteľnú disociativnu poruchu identity a podľa najnovších výskumov mám rakovinu v krvi… ale chcem prehlásiť, že neustále dávam priestor na Božie konanie a Jeho zázraky. Som len úbohou nadobou, ktorá sebou riadne otrieskala o tento svet, lebo svet neustále zvádza k svojim “dobrám”… a tak podľa všetkého by vo mne nemalo ostávať z Jeho požehnania, lebo by malo vytekať dierami mojich hriechov. Ale Jeho požehnanie zlepuje naše diery a zaceluje naše rany. On Je Bohom, ktorému patrím a tak ma zaceluje…

A tak si dovoľujem povedať, že možno tu tá disociativna porucha identity bola cely môj život niekde ukrytá, vznikajúca z rôznych tráum… ale čo ak Boh, ktorý uzdravuje chromých, slepých, kriesi mŕtvych a hovorí áno tam, kde už všetci prehlásili nie, môže uzdraviť aj mňa?!

Hovorím si, že chcem písať blog, už každý jeden “akoby bol môj posledný”, lebo naozaj neviem ani dňa ani hodiny, kedy už konečne pôjdem za Ním 🙂 a ľutujem predchádzajúcich blogov, kde bolo mnoho výčitiek a potlačeného hnevu… ale Láska si nepamätá naše pády, ale každý deň je tu nanovo.

Nádejám sa, že som všetkým už vyznala to, že prosím o odpustenie za to, čo som stihla vykonať. Lebo žiť v neodpustení je akoby si si každý deň pripravoval jed pre toho, kto Ti ublížil a neustále ochutnával, či už je dosť jedovatý a tým trávil seba samého. Viem o čom hovorím a nechcem už viac dávať prísady do toho, čo ma uberalo o život.

Akoby sa ma Boh celý ten čas pýtal: “Ivonka kde si?” A ja som mu dookola kričala naspäť: “Tu sa skryvam, lebo mám disociativnu poruchu identity…” akoby nevedel. A nedávala Mu priestor na to, aby ma uzdravoval, lebo veď to je terminálne štádium ochorenia. A ešte k tomu som postupne zabúdala na to, za koľkých ľudí som sa modlila a videla zázrak uzdravenia, zázrak odpustenia, alebo ako prebýval na chvalach svojho ľudu, ktoré som viedla a lámal okovy otroctva,… zabudla na tie svedectvá, ktoré som hovorila o tom, že ma zachránil, spasil, že ma oslobodil.

A tak som tu, aby som Ti pripomenula, aby som pripomenula sebe, že ja som Božím zázrakom.

Viem, že to mnohí so mnou vzdali a že ja som to vzdala s mnohými, lebo akoby bola moja myseľ upriamená len na to, že to lepšie nebude.

Ale chcem Ti povedať, že je to lepšie. Už dva mesiace nemám úzkosti ani depresie a to dávky liekov už mám znížené možno na štvrtinu toho, čo som kedy mala najvyššie. A už to je zázrak.

Boh vidí veľmi dobre to, že sme slepí. A predsa sa pýta: “Čo chceš, aby som Ti urobil?” a mojou najväčšou túžbou je byť s Ním… ako keď svätý Augustín vyznal, že je nespokojné jeho srdce, kým nespočinie v Ňom.

A tak aj tam, kde naša ľudská snaha a vedomosti končia ešte stále nastupuje Boh práve vtedy, keď Mu to konečne dovolíme. A povieme svoje “Áno” a pridáme ho k tomu Jeho.

Prestaňme sa skrývať za “údelmi tohto sveta” a dovoľme Ježišovi zjaviť nám ten Jeho. On nemešká so svojimi prisľúbeniami. Aj keď toto moje temné obdobie depresie pretrvávalo tri roky, alebo moje terapie takmer desať… chcem a dávam Bohu seba samú, aby vykonal svoje dielo. Chceš to aj Ty?

Nehovorím, že je všetko v poriadku a je kráčam si v oblakoch… ešte stále je toho veľa. Občas smútim za Charliem, ktorý sa nakoniec bude sťahovať ešte do inej rodiny do Ostravy, nemám vyriešený ten invalidný dôchodok, lebo asi majú naozaj čas, nemám prácu a stále spím iba vďaka liekom… ale to sú také “maličkosti”, ktoré sa mi občas nafúknu do zúfalstva, ale Boh je nad tým.

Včera mi pred očami “zdochol“ po deviatich rokoch môj počítač… tento blog píšem už viac ako hodinu na mobile. Na počítači by som ho už dávno mala uverejnený 🙂 niekedy neviem, či to nie je hlúpe každý blog končiť svojim číslom účtu – ale keď viem, že ma to posledné tri roky dokázalo “uživiť” na všetky základne potreby, aké mám, tak ho tu dám aj dnes: SK1902000000001948107253 či už na nový počítač alebo na podporu blogu, alebo len tak ja budem vďačná. Boh ma naučil dávať Mu desiatky zo všetkého, čo sa mi dostane a ak Ťa Boh pozýva týmto smerom, začni tak robiť aj Ty a začneš naozaj žiť v zázrakoch.. ale tým teraz nemyslím, že keď to pošleš mne uvidis zázrak 🙂 teda vidím ho ja, lebo On je mojim Pastierom a ja nemám nedostatok.

Nech si požehnaný/á.