Iba tak.

Dnes je tomu päť dní, čo som v Otcovom dome. Otcov dom na Krahuliach je stacionar iného druhu, na aký som bola zvyknutá. Je to predovšetkým dom Otca. Som tu len tak ako kamarat ostatných 🙂 nie ako klient alebo pacient, ale jednoducho môžem tu byť ja ako Ivonka.

Dnes je tomu desať dní, čo som bez Charlieho. Charlie je v bezpečí u rodinky, ktorú poznám a viem, že sa ku mne môže kedykoľvek vrátiť. Dajme tomu, že je na prázdninách.

Ani neviem porovnať týchto desať dní s predošlými tromi mesiacmi, ktoré boli tak plne strachu a úzkosti. O tom by vedeli rozprávať moji súrodenci, u ktorých som trávila dni. Bola som naozaj presvedčená o tom, že sa z tej úzkosti nedostanem. Ale som z nej vonku a to čiernobielo zrazu akoby nebolo mojou súčasťou.

Je to možné. Boh môže vymilovať človeka z jeho vlastnej biedy. Boh Ťa túži vymilovať z miesta, na ktorom sa nachádzaš a túži Ťa posunúť vpred, aj keď to môže byť úplne neznámo.

Ja ani neviem, ako sa to udialo, ale všetko to smutne sa zrazu skončilo a ja sa nachádzam v neopísateľnom pokoji vyznávajúc, že Boh je verný vo svojich prislubeniach. Aj v tom, že všetko slúži na dobre. Hoci som bola už na hranici s hospitalizovanim, Boh ma doslova vytiahol z mojej biedy a to iste túži urobiť s Tebou. Túži byť osobný a prítomný uprostred Tvojej tmy…

Priznám sa, že ani viac neviem, čo písať 🙂 len to, že Boh je pravdivý a verný v tom, kým je pre nás. Verím, že v ďalšom blogu budem schopná napísať viac.