Odovzdanosť Jemu.

Uvedomujem si, že tento rok je plný zmien a plný odovzdanosti. A že nerobím zrovna tie najjednoduchšie rozhodnutia… občas cítim ako maľuje prázdnotu v mojom vnútri, ale akýmsi spôsobom je zaobalená pokojom.

To bolestivé je samotná Láska, ktorá sa odhodlala dať všetko pre mňa, aby som ja mohla žiť v nej. Ježiš mi zjavuje akýsi nový spôsob života – v úplnom neočakávanom a zároveň v nevidiacom a nepočuteľnom odovzdaní sa Mu vo všetkom.

Mám “svoju spriaznenú dušu”, či človeka, ktorý pozná moje srdce v detailoch a niekedy premýšľam, že by sa mu ľahšie o mne napísalo blog ako mne samotnej. Lebo si uvedomujem, že čo mi ešte chyba k normálnemu životu je poriadna pamäť a schopnosť pozornosti. Nie pozorovania. V skrytosti pozorujem tento svet stále.

Ale keď tak nad tým premýšľam, asi by mi napísala nejaký hrdinský blog. Hrdinský blog o tom, že som to zvladala a zvládla. To všetko. Môj rozchod s Bobim – nepíšem tu veci osobne, lebo on sám ma naučil, že každý vzťah má mať navždy uchované svoje súkromie. A tak tomu je. Ale bolo to pre mňa slzavé obdobie, kedy som nášmu vztahu povedala “nie”. Mala som pocit, že za dverami už nebude môcť vidieť svetlo… akoby som zabudla v okamihoch na to, že žiadna temnota Svetlo nepohltí.

Tak to bol potom temný čas, lebo som zabudla. Zabudla som na tu odovzdanú Lásku, ktorá je hodná davania.

Mám najmenej troch svedkov môjho slzavého údolia – mojich troch súrodencov. Mala som každodennú úzkosť a bála som sa ostať sama, lebo to mi len prebúdzalo predstavy o tom, že sa neotvorím viac Svetlu, ale že sa nechám úplne pohltiť tmou, že jednoducho skončím svoj život. Jednoducho povedané – bola som presvedčená o tom, že ak budem sama, tak si siahnem na život. Zabudla som, že je darom od Darcu Svetla. Keby si mi neveril, tak moji súrodenci Ti povedia o mojom zúfalom obdobi – a to nie prvom.

Ale stojím opäť na nohách. Odchod Bobiho ma bolel, ale nevidela som inú možnosť. Tak ako ma bolel odchod Charlieho – nie rovnako, lebo každý odchod je odlišný… ako keď spomínam na odchod svojich rodičov, jeden bol nečakaný, druhý očakávaný, jeden bol neprebolený roky, druhý roky bolel… každý odchod bolí inak.

Ale dnes viem povedať, že Charlie mi bol najlepším psom na 11 rokov v mojom živote – najskôr ako ten prvý, ktorý prišiel keď som mala 12 a potom ako ten druhý, ktorý odišiel, lebo som ho pred mesiacom darovala. Naozaj je v milujúcej rodinke a už som ho párkrát bola aj pozrieť, ale moje srdce je v pokoji, lebo vidím, že sa ma dobre. Ale predovšetkým preto, lebo Princ Pokoja kraľuje v mojom vnútri.

Boli bolestivé aj odchody mojich osobností… disociativna porucha identity sa mi posledný mesiac zdá byť schopná uzdravenia a vidím, že môj Boh je Bohom zázrakov. Počas modlitieb som sa rozlúčila s tými traumatickymi časťami môjho Ja a viem, že ostal iba jeden. Kto čítal predchádzajúce blogy alebo kto pozná trochu tuto diagnózu, tak ide buď o úplne šialenstvo alebo o Zázrak.

A ja som vďačná, že ja aj moja rodina sa staviame na stranu Zázrakov. Moji súrodenci sú v mojom uzdravení pevnou pôdou, lebo tam kde som ja neverila, oni stále videli nádej.

Ešte sú aj ini, ktorým ďakujem – ale ďakujem tak veľmi, že toho nie je hodny ani môj blog a tak veľmi, že oni sami vedia.

Tri týždne som strávila v stacionari Otcov dom na Krahuliach, kde mi Boh ukazoval úplne nežnú jednoduchosť žitia… aj by som pozdielala koho som tam postretala a prečo to vnieslo novú nádej pre mna, ale sú to predsa len klienti a pracovníci miesta, ktoré si zaslúži mlčanlivosť – ako je to aj pri mojich terapeutoch. Iba skladám klobúk aj všetko ostatne a s údivom hladim na to, že život je možný aj inými spôsobmi, ako som bola naučená. Je to miesto, kam sa chcem vracať, lebo je to dom Otca.

Tak len v bazni sledujem, že Otec koná v mojom živote a činí veci novými. O tom až na budúce, lebo ako furt píšem aj dnes na mobile… 🙂

Môj invalidný dôchodok ešte stále nezačal chodiť, sestra sa dovolala cez pár prepajaní a dozvedela sa, že je to u nejakých právnikov a to je celé, čo vieme. Preto ďakujem každému jednému, ktorý podporuješ môj život hocijakým spôsobom. Najviac však tým, ktorí sa modlite, lebo celé Nebo je hýbané k tomu, aby sa veci zlepšili nielen v mojom, ale v Tvojom živote taktiež. Každý môj čitateľ si v mojich prosbach, aby Ti Boh napĺňal Tvoje potreby – v angličtine sa hovorí “to meet our needs” – že priam ide o stretnutie Teba a Trojjediného Boha, ktorý sám vie, čo potrebuješ a to Ti aj žehnam a k tomu Ťa aj pozývam – aby si sa chcel stretnut so živým a stále verným Bohom.

Ak chceš podporiť môj blog alebo mňa, môžeš tak urobiť na moje číslo úctu SK1902000000001948107253 – ale najviac stále budem vďačná za Tvoju odovzdanosť mňa Jemu. Aj ja Ťa dnes odovzdavam Jemu.

Iba tak.

Dnes je tomu päť dní, čo som v Otcovom dome. Otcov dom na Krahuliach je stacionar iného druhu, na aký som bola zvyknutá. Je to predovšetkým dom Otca. Som tu len tak ako kamarat ostatných 🙂 nie ako klient alebo pacient, ale jednoducho môžem tu byť ja ako Ivonka.

Dnes je tomu desať dní, čo som bez Charlieho. Charlie je v bezpečí u rodinky, ktorú poznám a viem, že sa ku mne môže kedykoľvek vrátiť. Dajme tomu, že je na prázdninách.

Ani neviem porovnať týchto desať dní s predošlými tromi mesiacmi, ktoré boli tak plne strachu a úzkosti. O tom by vedeli rozprávať moji súrodenci, u ktorých som trávila dni. Bola som naozaj presvedčená o tom, že sa z tej úzkosti nedostanem. Ale som z nej vonku a to čiernobielo zrazu akoby nebolo mojou súčasťou.

Je to možné. Boh môže vymilovať človeka z jeho vlastnej biedy. Boh Ťa túži vymilovať z miesta, na ktorom sa nachádzaš a túži Ťa posunúť vpred, aj keď to môže byť úplne neznámo.

Ja ani neviem, ako sa to udialo, ale všetko to smutne sa zrazu skončilo a ja sa nachádzam v neopísateľnom pokoji vyznávajúc, že Boh je verný vo svojich prislubeniach. Aj v tom, že všetko slúži na dobre. Hoci som bola už na hranici s hospitalizovanim, Boh ma doslova vytiahol z mojej biedy a to iste túži urobiť s Tebou. Túži byť osobný a prítomný uprostred Tvojej tmy…

Priznám sa, že ani viac neviem, čo písať 🙂 len to, že Boh je pravdivý a verný v tom, kým je pre nás. Verím, že v ďalšom blogu budem schopná napísať viac.