Pocit zaseknutia

Koronakríza stále pokračuje. Len v mojej hlave je niekde zamlčaná. Samozrejme nosím rúško a nikoho nenavštevujem, ale premýšľam, či by sa tak dialo, keby tá kríza nie je.

Cítim, že kríza je niekde v mojom vnútri už len asi ako dôsledok tej vonkajšej.

Mám pocit, že som sa zasekla niekde na prahu s novým začiatkom a starým koncom. Veľa sa toho udialo. Dnes mám mať po celom tom čase konečne terapiu v stacionari. Píšem cez mobil, tak sa ospravedlňujem za chyby.

Moje zaseknutie sa sa začalo niekde uprostred nočných mór, ktoré poznajú asi moje anonymné kamošky zo stretnutia pre CSA (child sexual abuse).

Tak som vydržala po celom mesiaci asi na tri dni doma mysliac si, že to zvládnem. No nezvládla som to. Vratila som sa naspäť k sestre. Potom nastal druhý pokus, ktorý trval iba jednu noc, kedy som bola zase u seba doma s Charliem. Zase som sa vratila k sestre.

Včera nastal tretí pokus, ktorý som dala len na opätovne zbalenie si vecí a presun z horného poschodia na to dolné. Potom už len nezastaviteľný plač.

Ani neviem, ako to popísať, lebo bola som aj na modlitbe, aby sny prestali a tie prestali a napriek tomu sa neviem posunúť vpred.

Tak tento blog je skôr volaním o prosbu o modlitby… aby som sa nejak postavila na vlastne nohy a vedela vykročiť. Mám pocit, že boli zlomené a že sa musím nanovo naučiť chodiť.

Disociativny svet je naozaj zložitý, stále verím, že niektoré časti odišli za Ježišom a ostali s Ním. Že ich integrácia naozaj zostala. Len akoby s ich odchodom sa stalo to, že to, v čom mi oni pomáhali nebáť sa a boli mojim obranným mechanizmom, že práve v tom zlyhavam.

Ale aj tak nad sebou naďalej prehlasujem, že kráčam víťazný boj a že za chvíľu to bude dobré, že to najhoršie je za mnou a že ma čaká nejaká práca a schopnosť v nej vytrvať.

Lebo akoby napriek víťaznému boju tuto schopnosť v sebe neviem nájsť. Akoby ma zaplavovala tma depresie.

Myslím, že mnoho ľudí ostalo zaseknutych tiež práve kvôli koronakrize alebo kríze ich vlastného vnútra. Ale stále verím, že je možné sa postaviť z miesta a pohnúť sa vpred.

Tiež prosim tentokrát o finančnú pomoc, lebo hoci som bola na hmotnej núdzi, ktorá za posledné mesiace bola 57,70€, lebo som nerobila aktivnačné prace pre mesto, tak mi ju zrušili, lebo zistili, že vyplácanie môjho invalidného dôchodku nebolo schválené. Ja som si to vďaka úveru doplatila – len niekde uprostred tejto krízy informácie idu pomalšie, tak na úrade sú jednoducho v tom, že invalidný dôchodok nebol schválený.

Týmto chcem poďakovať aj Centru pre rodinu v Trenčíne, ktoré mi stále prispieva na život, hoci pomáhajú iba rodinám v kríze, tak tým, že “mňa” je viac, tak sa rozhodli pomôcť mi.

Len kvôli úveru mi mesačne dávky stúpli o 100€ naviac. Verím však, že v tento mesiac už príde rozhodnutie o vyplácaní mi toho dôchodku a že to bude celé opäť v poriadku… len som teraz ostala zaseknuta aj bez príjmu.

Stále sa snažím nad sebou prehlasovať život a dobre veci, len niekedy ten pocit zaseknutosti je silnejší ako ja sama.

Ak by si mi teda chcel pomôcť finančne v tomto čase, tak môžeš tak urobiť na moje číslo účtu: SK1902000000001948107253

Ďakujem všetkým za modlitby a verím, že nasledujúci blog bude plny nádeje a života… s láskou Ivonka