Stacionar?!

Už je tomu mesiac, čo som tu. A možno aj viac. Prestala som počítať nedele, od kedy mám pocit, že každý deň je nedeľou. Do včera som ani nevedela úplne popísať, kde to vlastne som, ale som tu. Strava trikrát denne – tí, ktorí to majú predpísané môžu aj päťkrát za deň. Mobily a iné technické vymoženosti sú dovolené – ale len niektorým z nás. Preto je tu môj mobil často v obehe, čo i len na vyfarbovanie mačičiek podľa čísielok alebo počúvanie hudby. Personál je stále vo švungu písaním správ o niektorých z nás, alebo varením, či upratovaním. Do týchto cyklov sme samozrejme zapájaní. V stacionári by sme to nazvali ergoterapiou = terapiu prácou. Stále sú nám dostupní dvaja psy, čo možno nazvať canisterapiou = terapiou so zvieratkami. Občas sa s nimi vyberieme do okolitých lesov, nosiac náhubky ako zvyšok sveta ľudí, psy sú samozrejme bez nich. Vtedy ide o takzvané KTP = koncentratívno-pohybovú terapiu, v ktorej je dovolené všetko. Dokonca aj odmietnuť ísť. Tým, že sa emócie spájajú s pohybom, tak sú všetky v poriadku a nie je možné sa v tom nejak pomýliť. Je to tu naozaj ako v stacionári, akurát, že 24/7. Stretnete tu všelijaké výjavy – včera svietilo slnko, tak sa na šikmej streche s paplónom opalovala jedna z nás, vyňaté ako z romantického filmu nebyť okoloidúcich v rúškach, ktorí sa tomu čudovali. Ráno sa stretáme na rannej komunite, začínajúc raňajkami, rozprávaním o tom, kto ako spal. Niektorí sa budia s krikom už o piatej, iní majú dovolené spať aj do ôsmej. Večer sa samozrejme najľahšie zaspáva napríklad mne vďaka liekom. Večerný film je takmer v každodennej ponuke. Keď chcete odísť, stačí si vypýtať priepustku a povedať kedy a ako sa vrátite. Človek by

39ea823f-1c79-467d-bef0-b6ef49db6b4d.jpg

povedal, že som v nemocnici na psychiatrickom oddelení. Aspoň takúto mám predstavu, že sa to raz tak mohlo udiať. Ale ja som vlastne len na karanténnych prázdninách v dome mojej sestry. Ale až včera pri našom večernom rozhovore so sestrou som si uvedomila, že som tu jak v nemocnici s obmedzeným prístupom návštev kvôli karanténe.

Ako žiješ Ty vo svojej karanténe?

My bývame desiati v jednom dome. Sedem detí, dvaja dospelí a ja. Dnes som zistila, že neviem, do ktorej kategórie sa radím, keď rodičia sú tu dvaja, ale pri hľadaní veľkonočných kinder-vajíčok bola aktivita len pre sedem ľudí.  Ešte sú tu dvaja psy. Ten môj Charlie a ten ich Pongo. Ale myslím, že ponorka ich zatiaľ nechytá. Občas musia nosiť ružové sukne, asi preto sa v tom celom pochlapili a ostávajú byť len psami. A stále chcú byť v mojej provízornej izbe všetci, nielen psy teda.IMG_4783.jpg

Cítila som potrebu pohnúť sa z bytu, keď nastala karanténa, lebo som bola presvedčená o tom, že ak ostanem sama, tak si niečo spravím. Mala som suicidálne myšlienky takmer stále. Ten korona vírus vo mne spôsoboval toľké strachy, že som takmer úplne uverila tomu, že niekto mi určite zomrie… a z toho som potrebovala vykročiť.

Nachádaš sa aj Ty na mieste, z ktorého by si potreboval vykročiť?!

Ak áno, tak neostávaj stáť na mieste, ale choď na miesto, ktoré Ti v tomto čase pomôže najviac. Ja sa len každým dňom modlím, aby to už skončilo a bolo za nami, prestala som sledovať o korona víruse, priznám sa, že už neviem koľko ľudí je ním nakazených, ani koľko uzdravených. Len verím, že sa to všetko posúva k dobrému. Lebo však tým, čo veria všetko slúži na dobré. Ako píšem vždy 🙂

I keď si nemyslím, že som sa niekedy nachádzala v tak temnom údolí ako teraz. Je to naozaj prvýkrát v živote, čo som zažila zatvorenie kostolov a zákaz svätých omší. Myslím, že nič horšie som zatiaľ nezažila. Je to ako vkročenie do prázdnoty, v ktorej nemám istotu, kedy bude naplnená. Chcela by som aspoň trochu poznať, kedy to už bude všetko v normále, ale teraz nič nie je v normále. Ešte aj terapie mám cez telefón, takže sa nemusím každý pondelok budiť pred šiestou a ísť s Charliem von, aby som stihla autobus o 7:15 priamo na Legionársku a potom utekala naspäť za ním. Teraz mi stačí zobudiť sa 8:14 s tým, že 8:15 mi moja terapeutka zavolá a budeme sa rozprávať tak dlho, ako sa nám podarí, alebo bude dať.

Či Tebe sa zdá byť všetko naokolo v normále?

Lebo mne takmer nič… akoby som strácala pevnú zem pod nohami. Ale nechcem odbočiť od témy, ktorou nie som ja… ale už predtým som písala o duchovnej chudobe a prázdnych kostoloch a ako strácame to, čo naozaj máme. Dnes to akurát, že nestrácame, dnes je nám to zakázané, alebo odporučené, ak mám znieť jemnejšie. Ale pre mňa je to veľmi bolestivé.

Neviem ako si vynahradiť prijímanie Eucharistie duchovným prijímaním. Neviem ako si vynahradiť veľkonočné slávenie všetkého tým, že pozerám do počítača. Jednoducho to pre mňa nie je to isté. Keby som si mohla vybrať, tak je jasné, že si vyberiem Ježiša face-to-face = z tváre do tváre a nie facetime, čo je len spôsob online komunikácie…

Ale necítim v tom zármutku hnev voči tomu, že nám je to tak nariadené, iba obrovskú túžbu, aby to už konečne bolo inak. Aj Ty to tak máš?

Teraz asi kladiem viac otázok. Bola by som rada, keby ste mi vedeli aspoň niektorí dať odpovede, keď už sa ich nemôžem pýtať na rovinu.

8359ddf7-ec77-4fad-b9cb-595002af9872.jpg

A oslávila som tu svojich prvých 30-narodenín 🙂 asi aj posledných vlastne. Bola by som najradšej v ten deň na Bielu Sobotu strávila v kostole pri Ježišovom hrobe čakajúc na Jeho Vzkriesenie.

Jednoducho nič nie je tak ako by som práve teraz naozaj chcela. Torta bola veľká aj veľmi chutná za čo som vďačná… ale akoby môj duch naozaj už prahol po živom Bohu. Chýba mi Eucharistický Ježiš, naozaj veľmi.

Aj Ty to tak máš? Alebo máš nejaké tipy ako to zvládaš?

Lebo mne akoby bol vytrhnutý zmysel všetkého, ktorým je On.

Možno keby máme telku, tak sedíme celý deň pred ňou. Ale tu nemám ani tu, ani doma, keby mi náhodou chcela chýbať, tak mi vlastne nechýba. Neviem ako nazvať to, čo mi chýba ak nie On sám.

A posledná vec. Počas tohto mesiaca úplne došiel jediný notebook, ktorý táto rodina má. Ak by si mal na srdci prispetie im na nový, alebo chcel priamo meno a adresu na môjho švagra, tak Ti budem veľmi vďačná. Najmä teda deti, ktoré ho používali na to večerné kino – ak by si mi chcel v tejto veci pomôcť, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK1902000000001948107253 (VÚB) len do poznámky napíš, že je to na notebook 🙂

Budem rada, ak po tomto blogu budeme trochu v komunikácii viac.

Ivonka.