Keď príde Dušan.

Počas karanténnych dní je celkom možné, že sa Vám utužia vzťahy a narastie komunikácia. My sme štyria súrodenci. Teraz trochu oddelení týmto všetkým a tak používame tzv. Family chat (rodinné písanie si), ku ktorému mám prístup ja, moji bratia a ich manželky a moja sestra s jej manželom.

A niekedy z toho vzniknú celkom vtipné situácia. Ako situácia s Dušanom.

Začalo to jednoduchým obrázkom:9270489b-d205-4c97-9c3d-a3217df17642.jpeg

A zrazu akoby sa Dušan stal súčasťou našej rodiny. Posúvame si ho navzájom medzi sebou, zrejme podľa toho, kto má aký neporiadok doma – tam Dušan zrejme bol. (Mňa pozná asi od mala).

Po tejto fotke sa akoby rozprúdila debata o Dušanovi. Švagor Miro šiel na Markovicu, poslal fotky odtiaľ a môj brat Braňo sa ho pýtal, či náhodou nešiel s ním aj Dušan, že ho od obeda nevidel. Na tu druhý brat Luky odpísal: “Ee, je u nás.”

Potom facebookom prešla informácia o tom, že psychiatri prosia, aby ľudia, ktorí sa doma začali rozprávať so svojimi domácimi miláčikmi, kvetinkami, vecami, s čímkoľvek, že nie je nutné, aby volali na tú psychiatriu. Stačí, keď sa ozvú, keď im dané veci začnú odpovedať. A samozrejme je to hoax, fake, proste blbosť – neberte to vážne. Ale dostala sa do nášho rodinného chatu,…tak som tam odpísala, že veď mne Charlie bežne odpovedá (a teraz sa z toho nevysomárim, lebo psychiatrický pacient som) – ale to nie je celé – môj brat Braňo odpovedal, že však aj jemu Dušan a nič sa nedeje… tak som im opísala príbeh o tom, ako som šla korytnačkám vymeniť vodu. Presťahovala som sa totiž v tomto čase paniky k sestre, lebo stačila chvíľa osamote a mňa dobiehali myšlienky o víruse, o tom, kto to môže dostať, koho môžem stratiť a že najlepšie, keby som to mala ako prvá (to je súčasť mojej disociatívnej časti – o tom v inom blogu, teraz naspäť ku korytnačkám. Tak som napísala súrodencom, že ako som po týždni prišla do bytu, tak som korytnačky našla vonku z pancierov, všade len voda a ony si tancovali na stole, že som im to zatrhla. Dala nažrať, navliekla znovu do pancierov a dala naspäť do akvárka.

Kami nechce po karanténe ani len vidieť, lebo je bordelár. Tak som ho vzala na výlet do Žiliny s tým, že však rodinu si nevyberáme a on už sa akoby stal súčasťou tej našej.

A takto nejak si žijeme online. To som Vás len chcela trochu potešiť – že naša rodina naďalej srší humorom. A Dušan tiež. Ak by ste potrebovali trochu zábavy do života tak on je na to ten pravý.

A čo môj život?!

824d06b7-0cf5-481e-b672-33025861964b.JPG

Asi tak… keďže som stále bola doma, jediné, čo zmenilo celé moje vnímanie bolo neskutočne rýchle šírenie strachu naokolo. Preto som u sestry. Behali mi hlavou myšlienky rôzneho typu a tu u sestry mi po hlave behá sedem detí rôzneho veku… je to celkom znesiteľnejšie. Samota sa jednoducho nedala zniesť.

Preto Ťa chcem povzbudiť, aby si neostal sám. Panika je väčšia ako skutočnosť, že naozaj môžeme byť s našimi milovanými. Alebo aspoň s niekým… mne pri mojich úzkostiach Charlie nestačil. Aj keď si viem predstaviť, že mnohých teší byť zrazu na chvíľu len so psom…

Ale mňa stále desí to, že nemáme príležitosť chodiť do kostolov a že Veľká Noc bude slávená len z našich domovom “tak ako si to spravíme sami”… a že do júna alebo kedy bude čas akoby zastavený.

Pravdupovediac dnes nemám veľa povzbudení, iba som chcela humorom potešiť zdieľanie toho, ako sa to dá na diaľku “zvládať”.

Asi to, čo mi teraz dáva najväčšiu nádej je skutočnosť, že môžem svoj smútok, svoje úzkosti, svoje depresie, svoje ťažkosti, utrpenie zdielať s trpiacim Kristom a že On rozumie. A že je nad všetkým. 

Stratila som síce veľa nádeje vo veľa vecí, ale v Ňom sú všetky prisľúbenia pravdivé.