Meno Ježiš.

Niekedy sa neviem správne vyjadriť v tom, čo sa deje v mojom vnútri. Momentálne tam mám mnoho otázok a smútku z toho všetkého, čo sa deje naokolo. Pravdupovediac som sa včera pri večernej svätej omši rozplakala z toho, že neviem, kedy bude možnosť ďalšej. Ale bude, lebo Boh je mocnejší a naše kostoly a zbory a stretnutia, či semináre budú opäť prístupné. Nestrácam nádej, ale nad každým slovom “vírus” sa učím povedať meno “Ježiš”, ako ma to učí moja vzácna priateľka. Tak nestrácam nádej, lebo Jeho meno je mocnejšie než čokoľvek v tomto svete.

Disociatívny svet je naozaj zložitý. Najmä kvôli tým výpadkom pamäte – že si nepamätáš, že si niečo robil, alebo s niekým niekde bol, ale naozaj sa to stalo… ale dnes chcem hovoriť o tom, že mám nádej. A že viem prehlásiť nad svojím životom, že verím, že to nebude trvať večne.

Minulý týždeň to ešte tak nebolo… rozhodla som sa po dlhom čase, všetko si datujem od októbra 2017, kedy som musela so všetkými vecami akoby prestať a iba si dovoliť byť na ten čas “chorou”… alebo ako to povedať. Priznám sa, že aj tak si to veľmi nepamätám a že to vôbec nie je podstatné. Podstatné je, že som po skoro troch rokoch sa rozhodla ísť na seminár Otcovo srdce a dať Ježišovi šancu, aby niečo vykonal v mojom srdci.

Poviem Ti pravdu – brala som to ako poslednú šancu na vykonanie niečoho, lebo som už nedávala svojmu svetu šancu, nieto ešte nádej. A s tým som tam šla. Bol to slovenský tím, takže možno povedať, že ľudia mne srdcu blízki, ktorí ma poznajú a vedia, čo je vo veci… a účastníkov tým pádom nebolo až tak veľa – týmto blogom možno dám reklamu tomu, že Boh funguje rovnako cez Slovákov ako cez Angličanov alebo iných ľudí.

Už počas prvej večere som si hovorila, že to nebol dobrý nápad. A to celé sa začínalo tou večerou. Mala som strach a úzkosti z nových ľudí a z toho, či to vôbec vydržím. V utorok som už mala riadnu krízu, lebo som sa chcela nechať odviesť do nemocnice na psychiatriu. Neverila som, že môže nastať zmena, alebo prísť nejaký zázrak a že ja už medzi kresťanmi nemám čo robiť. Hlavou mi vtedy prebiehalo iba to, že to naozaj nemá zmysel. Ale že ak sa dostanem do nemocnice a budem na psychiatrii, tak to nebude len na pár dní, ale že sa tam zaseknem na dlho. A to som nechcela, ale nevidela som iné riešenie. Naozaj som nič iné nevidela. V celom tom ma zachránila moja kamoška, ktorá ma len držala v objatí a dovolila mi plakať tak dlho kým som sa prestala triasť a celé vnútro sa mi upokojilo. A naozaj to zúfalstvo na chvíľu odišlo… ale ani Ti ho neviem popísať. Bolo by to akoby som stála pred svojim posledným výdychom nádeje a nevedela sa nadýchnuť ničoho iného.

Potom ani neviem ako presne – ale chcem veriť na zázraky a vždy som na ne verila. Ale počas času modlitieb sa štyri z mojich častí/osobností – akokoľvek si zvyknutý ich nazývať – rozhodli sa nielen spoznať Ježiša, ale s Ním aj zostať.To, čo vo mne najviac rezonuje z tých modlitieb boli chvíle, kedy som ich videla ako stoja predo mnou a akoby sa ma z tváre do tváre pýtali, či to zvládnem bez nich, či môžu odísť. Videla som po ich boku Ježiša, ako stojí a necháva ma rozhodnúť sa. V disociatívnej poruche identity totižto tieto rozkúskované časti/osobnosti sú naučené chrániť, fungujú ako obranný mechanizmus. Cítila som ako mi slzy stekajú po lícach a nevedela som, čo sa vlastne deje. Iba som im dala svoje “áno”. Neudialo sa to všetko naraz, ale postupne. V takej bolesti som dlho neplakala – akoby niečo živé a skutočné mi bolo vytrhnuté niekde z hĺbky mňa. A potom nastal úplný Pokoj. Taký pokoj, aký som nezažila asi tie posledné tri roky vôbec. Taká pohoda a pocit toho, že mi je dobre, že som zrazu nevedela, čo s ním môžem urobiť. Ani neviem popísať, aké to bolo zrazu sa cítiť byť sebou.

Zabralo to síce celý týždeň a naozaj veľa hodín a veľa sĺz a veľa všetkého možného bolestného… ale ten pokoj, čo nastal po tom je neopísateľný.

Ak mám svoj svet dobre spozorovaný, tak mi štyri časti/osobnosti odišli a štyri ostali… teda môže byť, že sa nejaká neprejavila, alebo o nejakej neviem. Ale cítim sa slobodnejšie než kedykoľvek predtým.

Akoby tie tri roky bolesti boli ničím v porovnaní s tým, čo sa udialo za posledný týždeň. Jednoducho mi ľudia hovoria, že sa nielen inak tvárim, ale dokonca, že sa mi zmenil aj tón hlasu. Považujem to za obrovský zázrak.

Tento blog by mal byť predovšetkým svedectvom pre Teba, kto sa za mňa modlíš, že Tvoje modlitby nikdy neboli stratené, aj keď moje slová niekedy viedli do veľkého zúfalstva či mizérie.

Ale teraz je môj svet plný zmien, ktoré nestíhavam spracovávať. Priznám sa, že som unavená. Konečne mi prišlo rozhodnutie o 50-percentnej invalidite (neviem vôbec nájsť znamienko percent na klávesnici). Z piatich povinne odpracovaných rokov som stihla odpracovať 3 roky a 191 dní. Takže ak chcem, aby mi invalidný dôchodok chodil, musím si tie roky doplatiť. Vyšla z toho štvorciferná suma, na ktorú ja teraz nemám ani keby som veľmi chcela… niežeby som nechcela.  Ale ak by si mi chcel v tejto veci pomôcť, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK1902000000001948107253 (VÚB)

Takže ďalšia zmena. Za ktorú veľmi ďakujem Bohu, lebo mi dáva nádej, že sa veci začali hýbať.

Vo všetkých tých zmenách sa ukrýva aj veľa bolesti, lebo nie je jednoduché im čeliť teraz, lebo po ôsmych mesiacoch vzťahu som sa rozhodla rozísť s mojim priateľom, ktorý tiež pre mňa predstavoval obrovské bezpečie a ochranu. Ale posledné mesiace som prežívala a niekedy prežívam (asi niektorá z častí, ktorá ostala) obrovský strach z neznáma, z mužov a z nových vecí. A bolo to veľmi boľavé a občas stále je, ale pre mňa je ten muž aj tak hrdinom, že ma celý ten čas chápal, prijímal a bojoval o mňa. Ale ja som už naozaj nevedela, ako byť s niekým, keď sa mi vnútro chveje strachom. Nikdy mi neublížil, ani sa nič zlé nestalo. Len ma zvalcovala vlastná minulosť. Ale verím, že aj jemu aj mne Boh toto miesto samoty a prázdnoty naplní niečím veľkým, niečím svojim, najlepšie samým sebou.

Cítim sa potom všetkom veľmi unavene. Srdce mi zviera bolesťou z toho, že nemáme prístup k Eucharistickému Kristovi. Ale naozaj je meno Ježiš nad všetky mená, aj nad všetky vírusy.

Ešte jednu poslednú vec, ktorú som si po veľa rokoch počúvania konečne uvedomila vo svojom srdci. Boh je Láska. Ja viem, že si to už počul. Ale na seminári použili príklad s fľaškou vody, z ktorej nepotečie pivo, len preto lebo si myslíme, že potečie. Ak je teda Boh Láska, tak je úplne jedno z akej strany sa k Nemu dostaneš – jediné, čo Ti On ako Láska bude vždy navracať bude Jeho Láska. Nie je možné nebyť milovaným, ak sa rozhodneš to s Bohom skúsiť. Teraz tomu verím úplne. Že Boh je Láska a všetko, čo nám môže odovzdávať je Jeho láska.

Dúfam, že som Ťa potešila aspoň tak, ako som potešila tých, ktorí tu zmenu na mne/vo mne zažili naživo…

Ďakujem za Tvoje modlitby, podporu, za všetko. Boh je dobrý a neviem, či stačí jedna ďalšia modlitba na to, aby som bola ešte slobodnejšia. Ale viem, že stačí pristúpiť k Bohu a On Ťa privitá s Láskou.

Prosím nestrácaj nádej a vieru… On povedal, že je Cesta, Pravda i Život. V Ňom sa hýbeme a v Ňom sme. Dovoľ Mu premieňať Ťa – On to vždy spraví len v takej miere, v akej Mu to dovolíme. A práve mi napadlo, že v Ňom aj starneme – presne o mesiac mám 30 🙂

Ďakujem ešte raz.