Pán Pavúk.

Stále mi chodí hlavou príbeh o pánovi Pavúkovi, že Ti ho rozpoviem. Jedného dňa som sa zobudila a vedela príbeh o pánovi Pavúkovi tak, že by som bola jeho svedkom, alebo sa mi možno len prisnil. Ja vlastne neviem.

Pán Pavúk bol veľmi milý, každé ráno šiel rovnakou cestou odovzdať Krab company ním utkané námornícke siete. Ale toto ráno bolo iné. Cestou totiž narazil do pána Motýľa. Nikto doteraz nevie, kto bol na vine. Každý len vie, že pán Motýľ prestal lietať a namiesto toho chodil po zemi ako nejaký sused Mravec. A pán Pavúk nedokázal viac používať svoje končatiny. Ani jednu z nich. Musel prestať tkať tie námornícke siete, kvôli čomu naňho neustále z Krab company posielali nejakú kontrolu, či “sú jeho končatiny naozaj stále nepoužiteľné a či si to náhodou len nevymyslel”. Nevymyslel, stratil to najvzácnejšie, čo mal. Aspoň si tak myslel. Nehovoriac o Motýľovi, ktorý sa zrazu na svet začal pozerať úplne inak, pretože svet zrazu nevidel zhora, ale z výšky všetkých ostatných. Korytnačiak ich oboch chodil navštevovať, ako keby im rozumel, len cesta mu vždy trvala viac ako ostatným. Na svojich pleciach totiž nosil brnenie, raz ho niekto zranil tak, že sa rozhodol, že sa to už viac nikdy nestane. Tak začal nosiť brnenie, ktoré k nemu priam prirástlo. To robilo jeho kroky pomalejšími než ostatných. Ale zato mal istotu, že ho nik nezraní. Snažil sa vysvetliť pánovi Pavúkovi, že si musí nájsť nové remeslo, keď už teraz nemôže tkať, že existuje predsa tisíc iných povolaní, ktoré by dokázal urobiť. Pán Pavák naňho len pozrel pohľadom “bez nôh a bez rúk sa tých Tvojich tisíc povolaní umenšuje na žiadne”… stratil nádej. Mal sto chutí nakričať na Korytnačiaka, že ak on dá dole svoje brnenie, potom sa môžu spolu rozprávať. Ale spomenul si na to zranenie, kedy Korytnačiak prišiel o manželku a dieťa, ktoré ho donútilo nútiť nosiť brnenie. Tak sa neodhodlal povedať ani slovo.

Skoro ako Ezop. A jeho bájky. Myslím, že každý môže nájsť kúsok seba v tomto príbehu. Nosíme brnenia, aby sa nám nestalo, čo už nikdy nevrátime a čo sa už možno ani nestane, ale bolo to také kruté a tak veľmi reálne, že sa bojíme čokoľvek iné urobiť ako sa obrniť voči tomu, že by sa to udiať mohlo.

A možno sme prišli o to, čo nám išlo najviac. Ja momentálne o hlas. Chrípka dosiahla svoje a tak namiesto svojho pre mňa celkom ideálneho hlasu šepocem, alebo radšej mlčím. Jednoducho to inak nejde.

Možno sme padli tak, že sme sa začali pozerať na svet úplne iným pohľadom. Nie je to jednoduché a možno sa nám to vôbec nepáči. Zrazu patriť do kategórie tých, na ktorých sme zvykli pozerať zhora. Ktovie ako to naozaj je.

Možno by stačilo len trošku prijatia situácie takej akej je. Ale občas sa to zdá byť priam nemožné… lebo zo slávneho tkáča námornických sietí známych takmer po celom svete je dnes nehybné klbko ničoho.

Neviem ako by som mu pomohla… vlastne ani jednému z nich by som asi nevedela pomôcť, lebo nemám dostatok súcitu a pochopenia ich situácie. Dnes mám asi viac ako som zvykla mať. Ale stále mám srdce plné pýchy a súdov. Stále si predstavujem, že keby som niečo urobila inak, tak by mohlo byť všetko jednoduchšie. Možno keby nebol v ten deň pán Pavúk tak zahľadený do svojej fungujúcej rutiny, tak by si bol všimol lietajúceho Motýľa v jeho smere. Ani neviem ako k tejto zrážke došlo, keď jeden letel a druhý sa asi po pavučine hýbal medzi budovami ako Spiderman. Tak či tak stalo sa.

Niekedy otázky na to, čo a ako a prečo sa to stalo nie sú tie najpodstatnejšie. Niekedy ani to, čo s tým budeme robiť nepomáha. Niekedy aj to, že sa veľmi snažíme pomôcť z nás robí len ďalšieho človeka neschopného spraviť krok vo svojom vlastnom svete.

Mňa sa na terapii neustále pýtajú jednu a tú istu otázku: “Čo by Vám teraz pomohlo?” občas by som ich poslala do niečoho strašného, keď im rozpoviem v slzách svoj príbeh a oni sa ma aj tak spýtajú – mňa, ktorá ani nevie ako pokračovať v príbehu – že čo by mi pomohlo. Pomohlo by mi počuť, čo by mi pomohlo… ale takú odpoveď tam nikdy nedostanem.

Tak čo by Ti teda pomohlo? Keď som niekedy veľmi zúfalá a nič mi nenapadá, tak odpoviem “kakauko”. Lebo viem, že mám v sebe detskú časť, ktorú vždy ukľudní teplé kakauko. Tak dostanem povzbudenie k tomu, aby som si spravila kakauko…

Moja celá dnešná pointa tohto blogu je to, že Ty vieš, že Boh má svoje vlastné načasovanie. Že Ty máš v sebe určitý merač toho, čo je pre Teba veľa, čo je príliš a kedy je to naopak zase niečo znesiteľné. Máš to v sebe… dôležité je vedieť si určiť hranice predtým ako sa navlečieš do panciera. Jednoducho o nich povedať a povedať, že teraz jednoducho nevieš, čo by ti pomohlo, ale možno to budeš vedieť zajtra. Že nateraz Ti možno najviac pomáha vedomie toho, že vieš, že sa niekto o Teba bojí a chce, aby si sa mal lepšie. Ale že samotné vedomie úplne stačí. Že snaha napraviť Ťa už je akoby presahovaním Tvojich vlastných hraníc a tiahne Ťa do ešte väčšieho nepokoja.

Že svet sa ukľudní a Ty budeš opäť vedieť, čo by Ti pomohlo.

V konečnom dôsledku, pán Pavúk mal končatiny iba zlomené. Prešiel čas a zase začal tkať – tentokrát koberce, lebo sa v Kraboch sklamal. A Motýľ spoznal jednu Motýľku a zistil, že spojením jeho krídeľ s tým jej sa prenáša ten zázračný prášok, vďaka ktorému začal znovu lietať. Pán Korytnačiak síce dodnes nosí svoj pancier, ale všetko má svoj čas.

Odovzdaj teda aj Ty dnešok svojmu Bohu, aby Ti mohol ukázať, či je čas na ďalší krok… možno je čas na oddych a iba tak byť.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK1902000000001948107253 (VÚB)