V Božích rukách.

Vždy som si myslela, že depresívni ľudia zostávajú doma v posteli a v tme a nikam sa nehrnú. Ale to by asi nemohli existovať. V našom trenčianskom stacionári máme skupinu, ktorá je venovaná čisto pacientom s depresiou. Niekedy sa mi zdalo, že sú oveľa zábavnejší ako ja. Že ich skupina je akoby vyrovnanejšia ako tá naša pre “psychosomatické ochorenia”. Ale teraz im rozumiem trochu viac. Našla som si pomedzi nimi mnoho priateľov. Každý druhý deň som s nimi mala komunitu a ešte sme s nimi mávali skupinu zameranú na stabilizačné techniky. Sú ako my. Stacionár ma naučil nenálepkovať si ľudí podľa skupín alebo diagnóz. Naučil ma hľadieť rovnocenne na tých, ktorí tam chodia alebo nechodia.

Hoci tam teraz nechodím, stále sa cítim, že tam patrím. A s ľuďmi odtiaľ sa mi akosi lepšie komunikuje než s okolitým svetom. Nie kvôli ich diagnózam, ale kvôli tomu, čomu nás stacionár učí… že aj terapeuti majú svoj vlastný svet, ktorý vôbec nie je ideálny. Teda možno sa zdá byť, ale neprezentujú sa ako králi, ale jednoducho, ako my.

Ale áno, mne depresia spôsobuje viac hodín v posteli než som bola zvyknutá. Je to tak jednoduchšie. Človek “zvonku” by možno odporučil v takom prípade prestať do seba pchať tie lieky na spanie… ale ja človek “z vnútra” som za ne vďačná. Nebudím sa vystrašená, nedumám hodiny nad zbytočnosťou svojho bytia a ráno sa budím s nezakrvavenými rukami. To je asi môj najväčší úspech tohto roku. Ani raz som si vedome, či nevedome neublížila. Pamätám si, že takto dva roky do zadu, keď som so stacionárom začínala, tak som zvykla poobedia čakať na brata u neho v práci. Ruky som mala zakrvavené od prstov až po lakte, tak väčšinou v obväzoch som sa hrala na x-boxe Assassin’s Creed a žila si svoj svet.

Tento rok je oveľa odlišnejší. Hoci sa mi posledný mesiac nechce, ale každý pondelok o ôsmej ráno čakám v Trenčine na terapiu. S terapiou som začala ako 21ročná a teraz mi tiahne na 30. Možno sa to niekomu zdá pridlhý čas – mne to príde príhodný čas. Taký ten správny, kedy máš dovolovať svojmu srdcu dolovať ešte hlbšie do starých rán a neskončiť ako nehybajúca sa mŕtvola, ale napriek tomu stále kráčať. Keby sme s tým celým začali už pred deviatimi rokmi, asi tu už nie som. Niektoré veci by som vtedy jednoducho neprekusla.

A ešte stále sa nachdázam na území, kedy tomu celému nerozumiem. Neviem “prečo práve ja” alebo “kedy to už konečne skončí”. Mám svoje dobré chvíle a prežívam svoje temné chvíle. Také, kedy chytím do ruky telefón a prosím na druhej strane niekoho, aby sa modlil, aby som už zomrela, lebo to nevydržím. Ten na druhej strane vie, že občas sa ocitnem na mieste, kedy to už neviem vydržať, iba ma počúva a pomáha mi nadýchnuť sa, lebo väčšinou mám pritom panický záchvat. Nemodlí sa, aby som už zomrela, ale aby som našla novú nádej pre svoj život. Iba ma naďalej rovnako a stále ľúbi. Potom sa na chvíľu ukľudním a keď to neprejde, tak volám svojej terapeutke. Tá ma vie zázračne ukľudniť vždy, lebo komunikuje práve s tými časťami môjho Ja, ktoré chcú v tej chvíli zomrieť alebo sa boja. Nejakým spôsobom sa naučili dôverovať jej natoľko, že sa mi vnútro ukľudní.

A takýto bol včerajšok. A takéto sú niekedy dnešky, alebo budú ďalšie zajtrajšky. Lebo ja neviem “kedy to už skončí”. Jednoducho neviem. Tak ako si neviem predstaviť nebrať teraz lieky. Ak už tomu ľudia rozumejú alebo nie, momentálne sú mi bezpečnou pomocou pri zvládaní mojej disociatívnej poruche identity. Nie je to výhra mať ju. Ale často sa opakujem v tom, že by som ju nedopriala nikomu inému. Naozaj nie.

Trvá to a bolí to. Prijať ju. Objať ju. Stojí to veľa síl. Lebo potom zase príde čas odmietania a neprijatia. A chvíľu sa to aj darí. Tváriť sa, že je všetko ako má byť. Ale potom ma to opäť dobehne a som akoby na začiatku toho celého.

Neviem, čo môžem nazvať najväčšou pomocou… je to spojitosť všetkého, čo mi na tento čas Boh dáva. Je to On. Si to Ty, kto ma čítaš. Boh to má v rukách. Mňa i Teba.

Keď si zavretý celý deň doma a počúvaš len krochkajúceho mopsa, tak Ti je vzácne, keď niekto na Teba myslí, alebo Ťa číta…preto aj Ty.

Ešte stále nepracujem. Viem, že mi tiahne na 30 a mala by som. Ale pri pomyslení na nové prostredie prestávam dýchať a tisnú sa mi slzy do očí. Niektoré veci musíš len preglgnúť a rozhodnúť sa spraviť ten krok vpred – ale tento týždeň mi môj terapeut povedal, že ak budem schopná každé ráno umyť po sebe riad a ustlať si posteľ, tak sa môžme ďalší týždeň rozprávať o ďalšom kroku. Tak som si týždeň umývala po sebe riad. Posteľ zatiaľ nedodržujem.

Nerada menujem v blogoch ľudí konkrétne, väčšinou len tých, ktorí ma nečítajú. A to sú zrovna tí, ktorí so mnou trávia najviac času. Sú to moje tri netere, cez týždeň majú mnoho krúžkov, tak chodia “čakať ku mne”. Vtedy akoby všetko to zlé na chvíľu pominie a ja som schopná venovať sa im, aby mali krajšiu predstavu o živote dospelákov, než v skutočnosti je.

Speedy Prdko, ktorý bol polroka sám odložený na parkovisku vďaka môjmu bratovi ožil. Keď si predstavím, čo všetko po tak dlhom čase musím zaplatiť na jeho fungovanie – okrem opráv, tak neviem. Poistka, STK, emisná kontrola, dialničná známka pre nádej v to, že sa zase vyberiem do ulíc. Ak by si mal na srdci pomôcť mi s mojim autom, tak mám stále rovnaké číslo účtu: SK1902000000001948107253 a budem vďačná za každé €.

Keď mi vyjde to posudkové, tak Ti dám určite vedieť. Z hmotnej núdze toho veľa ľudia nedokážu žiť. Vlastne mi nestačí ani na nájom. Dlho som nepísala s prosbou o finančnú pomoc, ale ak by si chcel pomôcť, tak Ti už teraz ďakujem… a dávam Ťa do Jeho dlaní zranených po klincoch.