Pán Pavúk.

Stále mi chodí hlavou príbeh o pánovi Pavúkovi, že Ti ho rozpoviem. Jedného dňa som sa zobudila a vedela príbeh o pánovi Pavúkovi tak, že by som bola jeho svedkom, alebo sa mi možno len prisnil. Ja vlastne neviem.

Pán Pavúk bol veľmi milý, každé ráno šiel rovnakou cestou odovzdať Krab company ním utkané námornícke siete. Ale toto ráno bolo iné. Cestou totiž narazil do pána Motýľa. Nikto doteraz nevie, kto bol na vine. Každý len vie, že pán Motýľ prestal lietať a namiesto toho chodil po zemi ako nejaký sused Mravec. A pán Pavúk nedokázal viac používať svoje končatiny. Ani jednu z nich. Musel prestať tkať tie námornícke siete, kvôli čomu naňho neustále z Krab company posielali nejakú kontrolu, či “sú jeho končatiny naozaj stále nepoužiteľné a či si to náhodou len nevymyslel”. Nevymyslel, stratil to najvzácnejšie, čo mal. Aspoň si tak myslel. Nehovoriac o Motýľovi, ktorý sa zrazu na svet začal pozerať úplne inak, pretože svet zrazu nevidel zhora, ale z výšky všetkých ostatných. Korytnačiak ich oboch chodil navštevovať, ako keby im rozumel, len cesta mu vždy trvala viac ako ostatným. Na svojich pleciach totiž nosil brnenie, raz ho niekto zranil tak, že sa rozhodol, že sa to už viac nikdy nestane. Tak začal nosiť brnenie, ktoré k nemu priam prirástlo. To robilo jeho kroky pomalejšími než ostatných. Ale zato mal istotu, že ho nik nezraní. Snažil sa vysvetliť pánovi Pavúkovi, že si musí nájsť nové remeslo, keď už teraz nemôže tkať, že existuje predsa tisíc iných povolaní, ktoré by dokázal urobiť. Pán Pavák naňho len pozrel pohľadom “bez nôh a bez rúk sa tých Tvojich tisíc povolaní umenšuje na žiadne”… stratil nádej. Mal sto chutí nakričať na Korytnačiaka, že ak on dá dole svoje brnenie, potom sa môžu spolu rozprávať. Ale spomenul si na to zranenie, kedy Korytnačiak prišiel o manželku a dieťa, ktoré ho donútilo nútiť nosiť brnenie. Tak sa neodhodlal povedať ani slovo.

Skoro ako Ezop. A jeho bájky. Myslím, že každý môže nájsť kúsok seba v tomto príbehu. Nosíme brnenia, aby sa nám nestalo, čo už nikdy nevrátime a čo sa už možno ani nestane, ale bolo to také kruté a tak veľmi reálne, že sa bojíme čokoľvek iné urobiť ako sa obrniť voči tomu, že by sa to udiať mohlo.

A možno sme prišli o to, čo nám išlo najviac. Ja momentálne o hlas. Chrípka dosiahla svoje a tak namiesto svojho pre mňa celkom ideálneho hlasu šepocem, alebo radšej mlčím. Jednoducho to inak nejde.

Možno sme padli tak, že sme sa začali pozerať na svet úplne iným pohľadom. Nie je to jednoduché a možno sa nám to vôbec nepáči. Zrazu patriť do kategórie tých, na ktorých sme zvykli pozerať zhora. Ktovie ako to naozaj je.

Možno by stačilo len trošku prijatia situácie takej akej je. Ale občas sa to zdá byť priam nemožné… lebo zo slávneho tkáča námornických sietí známych takmer po celom svete je dnes nehybné klbko ničoho.

Neviem ako by som mu pomohla… vlastne ani jednému z nich by som asi nevedela pomôcť, lebo nemám dostatok súcitu a pochopenia ich situácie. Dnes mám asi viac ako som zvykla mať. Ale stále mám srdce plné pýchy a súdov. Stále si predstavujem, že keby som niečo urobila inak, tak by mohlo byť všetko jednoduchšie. Možno keby nebol v ten deň pán Pavúk tak zahľadený do svojej fungujúcej rutiny, tak by si bol všimol lietajúceho Motýľa v jeho smere. Ani neviem ako k tejto zrážke došlo, keď jeden letel a druhý sa asi po pavučine hýbal medzi budovami ako Spiderman. Tak či tak stalo sa.

Niekedy otázky na to, čo a ako a prečo sa to stalo nie sú tie najpodstatnejšie. Niekedy ani to, čo s tým budeme robiť nepomáha. Niekedy aj to, že sa veľmi snažíme pomôcť z nás robí len ďalšieho človeka neschopného spraviť krok vo svojom vlastnom svete.

Mňa sa na terapii neustále pýtajú jednu a tú istu otázku: “Čo by Vám teraz pomohlo?” občas by som ich poslala do niečoho strašného, keď im rozpoviem v slzách svoj príbeh a oni sa ma aj tak spýtajú – mňa, ktorá ani nevie ako pokračovať v príbehu – že čo by mi pomohlo. Pomohlo by mi počuť, čo by mi pomohlo… ale takú odpoveď tam nikdy nedostanem.

Tak čo by Ti teda pomohlo? Keď som niekedy veľmi zúfalá a nič mi nenapadá, tak odpoviem “kakauko”. Lebo viem, že mám v sebe detskú časť, ktorú vždy ukľudní teplé kakauko. Tak dostanem povzbudenie k tomu, aby som si spravila kakauko…

Moja celá dnešná pointa tohto blogu je to, že Ty vieš, že Boh má svoje vlastné načasovanie. Že Ty máš v sebe určitý merač toho, čo je pre Teba veľa, čo je príliš a kedy je to naopak zase niečo znesiteľné. Máš to v sebe… dôležité je vedieť si určiť hranice predtým ako sa navlečieš do panciera. Jednoducho o nich povedať a povedať, že teraz jednoducho nevieš, čo by ti pomohlo, ale možno to budeš vedieť zajtra. Že nateraz Ti možno najviac pomáha vedomie toho, že vieš, že sa niekto o Teba bojí a chce, aby si sa mal lepšie. Ale že samotné vedomie úplne stačí. Že snaha napraviť Ťa už je akoby presahovaním Tvojich vlastných hraníc a tiahne Ťa do ešte väčšieho nepokoja.

Že svet sa ukľudní a Ty budeš opäť vedieť, čo by Ti pomohlo.

V konečnom dôsledku, pán Pavúk mal končatiny iba zlomené. Prešiel čas a zase začal tkať – tentokrát koberce, lebo sa v Kraboch sklamal. A Motýľ spoznal jednu Motýľku a zistil, že spojením jeho krídeľ s tým jej sa prenáša ten zázračný prášok, vďaka ktorému začal znovu lietať. Pán Korytnačiak síce dodnes nosí svoj pancier, ale všetko má svoj čas.

Odovzdaj teda aj Ty dnešok svojmu Bohu, aby Ti mohol ukázať, či je čas na ďalší krok… možno je čas na oddych a iba tak byť.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK1902000000001948107253 (VÚB)

V Božích rukách.

Vždy som si myslela, že depresívni ľudia zostávajú doma v posteli a v tme a nikam sa nehrnú. Ale to by asi nemohli existovať. V našom trenčianskom stacionári máme skupinu, ktorá je venovaná čisto pacientom s depresiou. Niekedy sa mi zdalo, že sú oveľa zábavnejší ako ja. Že ich skupina je akoby vyrovnanejšia ako tá naša pre “psychosomatické ochorenia”. Ale teraz im rozumiem trochu viac. Našla som si pomedzi nimi mnoho priateľov. Každý druhý deň som s nimi mala komunitu a ešte sme s nimi mávali skupinu zameranú na stabilizačné techniky. Sú ako my. Stacionár ma naučil nenálepkovať si ľudí podľa skupín alebo diagnóz. Naučil ma hľadieť rovnocenne na tých, ktorí tam chodia alebo nechodia.

Hoci tam teraz nechodím, stále sa cítim, že tam patrím. A s ľuďmi odtiaľ sa mi akosi lepšie komunikuje než s okolitým svetom. Nie kvôli ich diagnózam, ale kvôli tomu, čomu nás stacionár učí… že aj terapeuti majú svoj vlastný svet, ktorý vôbec nie je ideálny. Teda možno sa zdá byť, ale neprezentujú sa ako králi, ale jednoducho, ako my.

Ale áno, mne depresia spôsobuje viac hodín v posteli než som bola zvyknutá. Je to tak jednoduchšie. Človek “zvonku” by možno odporučil v takom prípade prestať do seba pchať tie lieky na spanie… ale ja človek “z vnútra” som za ne vďačná. Nebudím sa vystrašená, nedumám hodiny nad zbytočnosťou svojho bytia a ráno sa budím s nezakrvavenými rukami. To je asi môj najväčší úspech tohto roku. Ani raz som si vedome, či nevedome neublížila. Pamätám si, že takto dva roky do zadu, keď som so stacionárom začínala, tak som zvykla poobedia čakať na brata u neho v práci. Ruky som mala zakrvavené od prstov až po lakte, tak väčšinou v obväzoch som sa hrala na x-boxe Assassin’s Creed a žila si svoj svet.

Tento rok je oveľa odlišnejší. Hoci sa mi posledný mesiac nechce, ale každý pondelok o ôsmej ráno čakám v Trenčine na terapiu. S terapiou som začala ako 21ročná a teraz mi tiahne na 30. Možno sa to niekomu zdá pridlhý čas – mne to príde príhodný čas. Taký ten správny, kedy máš dovolovať svojmu srdcu dolovať ešte hlbšie do starých rán a neskončiť ako nehybajúca sa mŕtvola, ale napriek tomu stále kráčať. Keby sme s tým celým začali už pred deviatimi rokmi, asi tu už nie som. Niektoré veci by som vtedy jednoducho neprekusla.

A ešte stále sa nachdázam na území, kedy tomu celému nerozumiem. Neviem “prečo práve ja” alebo “kedy to už konečne skončí”. Mám svoje dobré chvíle a prežívam svoje temné chvíle. Také, kedy chytím do ruky telefón a prosím na druhej strane niekoho, aby sa modlil, aby som už zomrela, lebo to nevydržím. Ten na druhej strane vie, že občas sa ocitnem na mieste, kedy to už neviem vydržať, iba ma počúva a pomáha mi nadýchnuť sa, lebo väčšinou mám pritom panický záchvat. Nemodlí sa, aby som už zomrela, ale aby som našla novú nádej pre svoj život. Iba ma naďalej rovnako a stále ľúbi. Potom sa na chvíľu ukľudním a keď to neprejde, tak volám svojej terapeutke. Tá ma vie zázračne ukľudniť vždy, lebo komunikuje práve s tými časťami môjho Ja, ktoré chcú v tej chvíli zomrieť alebo sa boja. Nejakým spôsobom sa naučili dôverovať jej natoľko, že sa mi vnútro ukľudní.

A takýto bol včerajšok. A takéto sú niekedy dnešky, alebo budú ďalšie zajtrajšky. Lebo ja neviem “kedy to už skončí”. Jednoducho neviem. Tak ako si neviem predstaviť nebrať teraz lieky. Ak už tomu ľudia rozumejú alebo nie, momentálne sú mi bezpečnou pomocou pri zvládaní mojej disociatívnej poruche identity. Nie je to výhra mať ju. Ale často sa opakujem v tom, že by som ju nedopriala nikomu inému. Naozaj nie.

Trvá to a bolí to. Prijať ju. Objať ju. Stojí to veľa síl. Lebo potom zase príde čas odmietania a neprijatia. A chvíľu sa to aj darí. Tváriť sa, že je všetko ako má byť. Ale potom ma to opäť dobehne a som akoby na začiatku toho celého.

Neviem, čo môžem nazvať najväčšou pomocou… je to spojitosť všetkého, čo mi na tento čas Boh dáva. Je to On. Si to Ty, kto ma čítaš. Boh to má v rukách. Mňa i Teba.

Keď si zavretý celý deň doma a počúvaš len krochkajúceho mopsa, tak Ti je vzácne, keď niekto na Teba myslí, alebo Ťa číta…preto aj Ty.

Ešte stále nepracujem. Viem, že mi tiahne na 30 a mala by som. Ale pri pomyslení na nové prostredie prestávam dýchať a tisnú sa mi slzy do očí. Niektoré veci musíš len preglgnúť a rozhodnúť sa spraviť ten krok vpred – ale tento týždeň mi môj terapeut povedal, že ak budem schopná každé ráno umyť po sebe riad a ustlať si posteľ, tak sa môžme ďalší týždeň rozprávať o ďalšom kroku. Tak som si týždeň umývala po sebe riad. Posteľ zatiaľ nedodržujem.

Nerada menujem v blogoch ľudí konkrétne, väčšinou len tých, ktorí ma nečítajú. A to sú zrovna tí, ktorí so mnou trávia najviac času. Sú to moje tri netere, cez týždeň majú mnoho krúžkov, tak chodia “čakať ku mne”. Vtedy akoby všetko to zlé na chvíľu pominie a ja som schopná venovať sa im, aby mali krajšiu predstavu o živote dospelákov, než v skutočnosti je.

Speedy Prdko, ktorý bol polroka sám odložený na parkovisku vďaka môjmu bratovi ožil. Keď si predstavím, čo všetko po tak dlhom čase musím zaplatiť na jeho fungovanie – okrem opráv, tak neviem. Poistka, STK, emisná kontrola, dialničná známka pre nádej v to, že sa zase vyberiem do ulíc. Ak by si mal na srdci pomôcť mi s mojim autom, tak mám stále rovnaké číslo účtu: SK1902000000001948107253 a budem vďačná za každé €.

Keď mi vyjde to posudkové, tak Ti dám určite vedieť. Z hmotnej núdze toho veľa ľudia nedokážu žiť. Vlastne mi nestačí ani na nájom. Dlho som nepísala s prosbou o finančnú pomoc, ale ak by si chcel pomôcť, tak Ti už teraz ďakujem… a dávam Ťa do Jeho dlaní zranených po klincoch.