Láska miluje.

Občas sa to stane. Pocitíš, že sa nedokážeš pohnúť z miesta, aj keby si veľmi chcel. Všetko naokolo sa Ti javí byť nereálne a nevieš uveriť sebe samému. Vždy som na ľudí s depresiou hľadela s odstupom, lebo som im nerozumela, tomu čo sa vlastne deje v skrytosti ich sveta. Vedela som len, že to nemusím s ničím porovnávať a že je to ťažké. Ale nemala som ani len pred

B43A14C7-FACF-43F3-AD8A-404076A3FC45.jpg

stavu o tom, že aké je to fakt ťažké.

Január môžem oficiálne uzatvoriť ako mesiac, kedy sa to stalo, dialo, alebo deje. Prišla bez očakávania a zbytočných otázok, jednoducho sa ocitla priamo vo mne. Depresia. Zoberie Ti všetky sny, predstavy a údiv zo života. Akoby Ti privrela dvere do krásna a jednoducho Ťa nechala pozerať do tmy. Spánok a posteľ sa mi stali najbližšími. Lieky sa zvýšili vo všetkých smeroch a terapie sa stali záplavami sĺz.

Skláňam klobúk pred všetkými, ktorí si týmto zatemneným obdobím prešli, alebo prechádzajú a stále veria vo Svetlo na konci tohto Nekonečna.

Už mi to ani nepríde vhodné pobavenia sa, že ten invalidný dôchodok po dvoch rokoch snaženia sa je stále v nedohľadne. Teraz už len očakávam, akú sumu mi dajú doplatiť za to, že som počas svojich študentských časov neodpracovala dostatok hodín. Občas sa to na mňa namieri ako útok sebaobviňujúcich právd o tom, že “keby som niečo robila inak, všetko by dnes bolo inak…”, ale jednu vec som sa naučila počas tohto života a to, že čas jednoducho nevrátime naspäť.

Keby depresia bola iba depresiou, tak je možno znesiteľnejšia, ako keď je plná strachov a úzkostí, kedy sa nedá svojmu telu vysvetliť fakt, že som v úplnom bezpečí a že sa nič zlé nejde udiať, tak sa už môže prestať triasť a nemusí ma viesť do úplnej paniky. Ale na to je niekedy už neskoro.

Hľadať v tomto zmysel je ako hľadať ihlu v kope sena, alebo hnoja lepšie povedané. Lebo to smrdí. Toto zmýšľanie celé je akoby napáchnuté smrťou a túžbou zomrieť a strachom o to, že stratiš niekoho zrazu, nečakane.

Snažiť sa pochopiť, alebo vysvetliť, či potešiť je občas ako hádzanie hrachu o stenu. Nič nepomáha. Stena naďalej mlčí a hrach sa kotúľa popod posteľ ktovie kam. “Začni niečo robiť.” alebo “Ako Ti môžem pomôcť?” sa zdajú byť vety, ktoré Ťa vkladajú ešte do väčšieho dna Tvojho vlastného zúfalstva.

Má vôbec takýto blog zmysel? Pravdupovediac asi by nemal, ak som ho teraz ukončila.

Tak ešte kúsok.

Depresia je tmavá oblasť, ktorá Ťa dokáže presvedčiť o tom,  že prázdno, ktoré v sebe máš nikdy nepominie a že to skončíš skôr akoby sa Ti dalo odtiaľ pomôcť. Toto je fakt, ktorý si tento mesiac môžem overovať každý jeden deň.

Ale nejak vo mne ostáva Láska voči tomuto svetu, ktorý sa mi javí byť akoby za sklenou oponou a ja naň dokážem iba tak z diaľky pozerať a tváriť sa, že je všetko v poriadku.

Ale Láska je stále živá. To ona oživuje nádej i vieru. Nikdy si nedovoľ počas depresie myslieť alebo veriť v to, že by si kvôli nej prestal byť milovaný. Boh dal všetko, čo mal. A vôbec to nejde do súvisu s tým, čo prežívam. Je to jednoducho to, v čo verím. Boh sa rozdal pre nás, aby sme mohli žiť v Láske a aby nás po Láske iní mohli spoznať. Láska ma drží na žive. Moji najbližší to so mnou nevzdávajú a nevzdáva to so mnou ani môj Boh. Tak ako ani s Tebou.

Verím, že keď sa toto udialo v Tvojom živote a skončilo to, tak to skončí aj v tom mojom, neviem ako, ale stane sa to. Dovoľuj si v tom celom byť milovaný bez ohľadu na to, či to vieš alebo nevieš odovzdávať ďalej. Lebo Láska, tá dáva, bez ohľadu na to, či dostáva naspäť. Jednoducho Láska miluje. Prajem Ti, aby si si dovolil byť Miloaný Láskou.