Zlomená noha.

Niekedy mám pocit, že slová nestíhajú vyjadriť prežívanie, ktoré máš. Celkom to poznám. Niekedy vôbec neviem opísať “stav”, v ktorom sa nachádzam. Niekedy trvá dlho, inokedy akoby prebehlo niečo mojou mysľou a potom toho už zase niet a niekedy ani neviem, že sa vôbec niečo stalo. Na Slovensku stále nie je Disociatívna porucha identity “kategorizovaná” do tabuliek poznania. Občas je ako scénka z fantasy filmu, inokedy ako čaro rozprávok, iní ju zneužívajú do hororových častí a aj tak môžem povedať, že jej nikto nerozumie natoľko ako tí, ktorí s ňou naozaj žijú.

Ja nos poznám asi len šesť. Šesť ľudí, ktorí sa s touto diagnózou prebojovávajú týmto svetom, v ktorom máme aj tak pocit, že nikto nevie plne uchopiť to, čo vlastne prežívame.

Priznám sa, že mi je vždy ľúto, keď sa nájde “niekto nový”, kto vyjde na povrch s priznaním sa s touto diagnózou. Ale píšem, lebo chcem, aby Slovensko poznalo, že hoci nie sme v tabuľkách poznaní, sme skutoční. Nie sme rozprávkové postavičky, ani hororoví teroristi, nie sme ľudia, ktorí sa snažia zničiť svet tých druhých, alebo ten svoj.

To, že ešte stále patríme do kategórie nepoznaných, neznamená, že nie sme. Sme úplne skutoční, presne ako zdraví ľudia. Presnejšie povedané, ako ľudia, ktorí nikdy nenavštívili psychiatrickú alebo psychologickú pomoc a tak neboli označení nejakou diagnózou. Každému by sa nejaká našla. To je celé tajomstvo “poznania/nepoznania” duševného sveta. 

Mohla by som tu pridať obrovské množstvo fotiek seba a popísať, kde si myslím, že som to bola ja alebo som to nebola 100% iba ja. Pri disociatívnej poruche identity sa totižto stáva jednoducho to, že občas sa časť môjho Ja objaví viac ako ja samotná. Disociácia je zložitý pojem, ktorý ide vysvetliť úplne jednoducho. Je to obranný mechanizmus – čiže v stave, keď sa Tvoje vnútro cíti byť ohrozené niečím naozaj ťažkým, tak sa odpojíš. U niekoho to možno spozorovať aj jednoduchým použitím humoru – rozpráva sa o veľmi ťažkých životných okolnostiach a Ty namiesto toho, aby si im čelil, odbočíš od témy, lebo sa Ti zdá byť ťažká. Možno si to vo väčšine prípadov ani neuvedomíš, ale jednoducho sa odpojíš. Niekomu stačí to odbočenie od témy, iní potrebujú viac. To sme my. Zranení sme všetci ľudia na tejto Zemi. Nepochybujem o tom, že by bol niekto natoľko “dieťaťom šťasteny”, že by ho všetko zlé obišlo. Teda, aspoň dúfam, že pri našom dnešnom slovenskom kalendári sa ešte nevyskytlo aj meno Šťastena – ak náhodou hej, tak som tým nemyslela Teba 🙂 Ak tento pocit ohrozenia nastáva viackrát za sebou – dajme tomu, že Ti niekto v detsve veľakrát ubližoval – tak je prirodzené, že sa udeje to, čo sa udialo nám. Časť našej psychiky akoby prebrala zodpovednosť v tej hrôzostrašnej situácii natoľko, že sa akoby priam odpojila. A takto vzniklo nové “Ja”. Som v tom úplný laik. Nerozumiem psychologickým pojmom viac ako Ty a možno hej. Ale to je úplne jedno. Chcem Ti to vysvetliť najjednoduchšie ako sa len dá. Pojem “Ja” používam len preto, lebo stále ide o mňa. Akurát, že keď sa Ti tá časť psychiky odpojila, tak o tom hneď nevieš a niekedy sa toto môže zopakovať pri viacerých udalostiach v Tvojom živote a tak sa to moje “Ja” rozkúskovalo ešte viac. Ale stále ide o mňa.

Pre anglicky zdatných ľudí je jednoduchšie sa v tejto téme vyznať, lebo inde vo svete existuje mnoho vysvetlení o tom, čo sa vlastne deje. Väčšina z nás prešla obrovskými traumami v detstve, to by si sa dočítal aj v odbornej literatúre. Netýka sa to len spôsobu výchovy, či vyrastania, ale sexuálneho zneužívania, úmrtí blízkych, týrania, úzkostí, výsmechu, paniky a všetkého možného, čím si dnes každé dieťa môže prejsť. Tým len chcem znovu naznačiť, že sme presne takí istí ako ľudia bez nálepky diagnózy.

Pravdupovediac, to, že viem, že je nás na Slovensku viac, mi chvíľami dodáva pocit nádeje v to, že sa s tým dá existovať aj tu.

V minulom blogu som písala o neférovosti tohto nepoznania. A je to naozaj tak. Disociatívna porucha osobnosti by z môjho pohľadu mala byť posudzovaná ako porucha z detstva a nie od času stanovenia diagnózy, alebo času, kedy Ti na úrade konečne dodajú pečiatku o tom, že tú invaliditu máš aspoň na tých 50%, ako sa stalo mne. Samozrejme, že občas prejde hlavou myšlienka, že hneď by si si to vymenil s tým posudkovým lekárom, aby aspoň trochu pochopil, že to, čo prežívaš je naozaj občas hrôza, hoci si dnes už dospelý. Ale poviem Ti, nevymenila by som si to s nikým. Práve kvôli tej hrôze, ktorú mi to občas do života prinesie. Nechcela by som, aby sa v tej hrôze ocitol niekto iný.

Zaberá to síce veľa času, individuálne terapie, skupinové terapie, anonýmne terapie pre sexuálne zneužívané obete z detstva, lieky všetkého druhu, ktoré Ťa mesačne stoja peniaze. Ale ani v najhoršom prežívaní by som to nedarovala nikomu inému z pocitu toho, že niekto si to zaslúži viac. Nikto si to nezaslúži. 

To, že náš sociálny systém nefunguje nie je chybou jednej osoby, skôr nášho štátu a za tým je jednoducho veľa nedorozumenia. Keby v tom bolo pochopenie, keby nás poznali viac, tak by to možno vyzeralo inak. A aj keby to malo stáť na jednej osobe, ani tej by som nechcela dať prežiť to, čo si dnes prežívam ja.

Ale rozumiem tomu, že nikto o tom nechce hovoriť. Takmer nikto nechce hovoriť o bolesti. A tá nevypovedaná bolesť bolí najviac. Ale prečo by aj niekto chcel o nej hovoriť, keď potom z toho vzniká nedôvera. Ťažko sa niekomu uverí to, že mi naozaj aj dnes, pri “obyčajnom preťažení” dokáže prepnúť do 5ročného dieťaťa. Alebo sa ľudia snažia “odlahčiť” našu situáciu slovami ako “veď to ani nie je možné”, “tí lekári chcú z teba len dostať peniaze”, “nemusíš sa toľko spoliehať na to, čo máš vo svojom zdravotnom zázname”. Máš pravdu, nemusím. Ale veď ja viem, čo žijem.

A viem, že je nás viac, ktorí vieme, čo žijeme. Možno je to bolestivý svet plný neférovosti, ale stále tu sme. Možno sa naša psychika snažila zachrániť naše detstvo najlepšie ako vedela, preto sa to stalo. Teda, asi naozaj sa snažila. A ja sa za to neviním. Aspoň dnes nie. Občas aj hej, ale dnes nie. To, čo sa stalo je minulé a dnes som tu a prepínam, ale stále som to ja. Ak nerozumieš slovu “prepínam” je v tom jednoducho to, že občas sa niektorá časť toho môjho skrytého Ja objaví viac ako ja sama, tak môžem reagovať extrémne detsky, vystrašene, úzkostlivo, alebo úplne vypnem. Takto to my máme. Strácame sa v uliciach, ktoré poznáme, občas zabúdame, koľko máme vlastne rokov, alebo ako sa voláme, či kde bývame. Ale stále som to ja.

Všetky tie slová o psychiatroch, či psychológoch už beriem s odstupom, lebo viem, že tí moji ma poznajú a celkom vedia vystihnúť, koľko toho unesiem. Ale to, čo ma naučili najviac je, že ja samú seba poznám najlepšie. Nie som síce teda dieťaťom Šťasteny, ale som Božím dieťaťom. A viem, Komu patrím.

Viera – teda Ježiš Kristus v mojom prípade – je to, čo mi dáva dýchať, hýbať sa a rásť a niesť toto akoby spolu s Ním a je to preto znesiteľnejšie. V tomto mi to celé dáva zmysel. 

So stacionárom na tento rok už budem končiť, budem sa snažiť znovu pracovať, lebo som pochopila, že od nášho štátu dnes netreba veľa očakávať. To nie je výčitka, to je len porozumenie toho, že mi ešte stále nerozumejú. Možno o niekoľko rokov budú práve moje blogy pomocou k tomu, aby ostatní neostali visieť vo vzduchu a z neho “sa aj živiť”… ale píšem skôr preto, lebo viem, že ma čítajú aj ľudia, ktorí sa týmto svetom pretĺkajú práve s disociatívnou poruchou identity. Nie som jediná. Ak by som mohla, pomohla by som im hneď. Ale niekedy ani neviem ako pomôcť samej sebe.

Ale myslím, že to, čo mi najviac pomohlo zo všetkého je práve rozhodnutie nemlčať o tom, čo ma bolí. Zlomená noha potrebuje veľa času na zrastenie, rehabilitácie na rozhodenie a možno už nikdy nebude tak dokonale fungujúca ako bola na začiatku, ale fungovať môže.

A takto nejak fungujem aj ja.

Či už máš alebo nemáš nejakú diagnózu, chcem Ťa len povzbudiť – nemlč viac o svojej bolesti, môže sa stať, že Ti noha zle zrastie a to je niekedy dosť na škodu a s tým sa už potom nedá moc, čo robiť.

A posledná vec – verím na zázraky, verím, že je možné byť z jedného dňa na druhý z tohto kruhu vonku – prečo sa mi práve nedejú neviem. Ale teším sa spoznania toho, že sa dejú iným. Ak ma čítaš od začiatku – tak napríklad vieš, že môj synovec Dávidko je chodiaci zázrak, lebo je uzdravený z rakoviny. Aj moja choroba je len chorobou, ktorá jedného dňa bude znesiteľnelnejšia alebo úplne uzdravená. To je už v Božích rukách. Ja Mu neprikazujem, čo robiť, lebo On vie najlepšie.

Tak prosím, hovor o svojej bolesti, kým Ťa neprerastie.

Fotky tentokrát neboli… ale načo aj, keď som aj tak chcela len prehovoriť 🙂