Čistý štít.

Slovensko je otriasané hlbokým smútkom. Zármutkom. Hlavne po všetkých tých včerajších udalostiach. Pri autobusovej zrážke s nákladným vozidlom zomrelo 12 ľudí, medzi ktorými podľa všetkého boli aj deti. V Revúcej pri záchrane útulku pre psov, ktorý výtapalo zomreli tri ženy. Podľa novín ešte k tomu na Slovensku včera pribudlo ešte päť samovrážd. Včera zomrelo viac ako 20 ľudí, lebo nie o každom sa píše v novinách. Zajtra máme štátny smútok. Neviem, či v tom všetkom možno napísať blog, ktorý by “zahrial ľudí na srdci”.

Sama som smutná. Trágedie sa dejú každý deň.  Viem, že si každý jeden človek prechádza nejakou hlbokou bolesťou. Občas je hmatateľná a viditeľná. Niekedy sa jej nechceme ani len priblížiť. Inokedy zase o nej tajíme tak dlho, kým sa len dá. Len aby svet videl, že sme to zvládli. Alebo jednoducho preto, lebo naša psychika má niekde v sebe vbudovaný systém prežitia. “Spravím, čokoľvek, len aby som prežil.”

Od malých vecí, ktoré nás zatlačia na chvíľu do kúta, až po tie veľké, ktoré nám nedávajú príležitosť normálne sa nadýchnuť.

66DC6070-B48E-4073-8783-D99A39657137.jpg

Asi je hlúpe v tento deň tu splietať to, že Charlie v sobotu zjedol niečo otrávené – čo nebolo len tak náhodou len tak pohodené v tráve. A ja namiesto toho, aby som zaňho chcela bojovať, som jednoducho povedala – “ak v tom mäse boli žiletky, alebo klince, tak ho neoperujte, ale uspite”. Srdce mi búšilo niekde v krku pri týchto slovách. Ale vedela som, že ak má žiť, tak to prežije aj bez toho… a že moja finančná situácia sa stále len zhoršuje a ja by som nemala dostatok na operačné zákroky.

Charlie žije. Chodil tri dni na injekcie a prežil.

Ale neviem, kde sa to v človeku berie, že je schopný do trávy, kde je výbeh pre psov, nahádzať niečo, čo tých psov vyhubí. Ide mi to v úplnom protiklade s tým, prečo tie ženy zomreli.

Samozrejme, že je v našej ľudskej prirodzenosti niekde zakotvené to, že “za to môže vyššia moc” a odsudzujeme Boha za zlo, ktorí sme si my ľudia vykonali sami. Veď prečo by sme súdili seba, keď môžeme všetkých naokolo. A toto sa deje neustále. Či v dnešných dňoch, kedy smúti celý štát, alebo v dňoch, keď smútime úplne osamote vo svojej vlastnej osamelosti.

Ja sa priznávam, že som bola zvádzaná pýchou pozerať sa na tento svet a ľudí v ňom zhora. Z pódia. Alebo z nejakého vyššie položeného myšlienkového neviem čoho. Ale v skutočnosti sme “všetci na jednej ľodi”. A všetko ostatné sa môže rúcať a búriť a my uprostred toho len kričíme na Živého Boha, či naozaj spí, keď sa toto všetko deje… a On? Jediným pohľadom vie upokojiť všetko navôkoľ. Predstavivosť je občas obrovská. Ja mám vo svojom svete tak obrovskú schopnosť fantázie.

Človek by povedal, že za to môže moja diagnóza. Ak si tu prvýkrát – tak disociatívna porucha identity, je niečo, čo mám napísané vo svojom zdravotnom zázname. Vzniká tak, keď máš toho priveľa, čo nevieš uniesť, tak sa časť Tvojho ja akoby odštiepi, rozskúskuje na viac častí, ktoré Tvoju bolesť budú niesť za Teba do takej miery, že na ňu úplne zabudneš. Žiješ životom akoby mnohých osôb a si preto schopný robiť veľa veľkých vecí… až do chvíle, kedy sa tie Tvoje rozkúskované časti nezačnú ozývať s tým, čo je vlastne Tvojou bolesťou.

Chodím do denného psychiatrického stacionára. Každý deň. To je asi samozrejmé. Trávim tam takmer päť hodín denne len preto, lebo sa chcem dostať naspäť tam, kde som bola. Lebo však predsa len mám magisterský titul, precestovaných 29 krajín, viem plynule anglicky, písanie ma baví, hudobne to tiež zvládam,… a zrazu sa objaví bolesť, ktorá je tak neznesiteľná, že máš pocit, že už vlastne nemáš na výber – v tom zmysle, že buď budeš do toho stacionára každý deň poctivo chodiť a pracovať na sebe, alebo skončíš v nemocnici na psychiatrii, alebo ako tých päť ľudí včera. A tak tam chodím.

A zrazu keď už sa Ti podlamujú kolená nad tiahou vlastnej bolesti, tak ešte zistíš, že tých možností výberu naozaj nie je veľa.

Keby si môžem vybrať – som zdravá, tlmočím v nejakej špičkovej firme, prekladám popritom knihy a žijem svoj život ako niekto koho som videla na Neflixe. Bohato a úspešne. Ale naozaj je bohatstvo a úspech to, čo by Ti ten zmysel na život dá?

Ak si nevidel film Chatrč, tak si ho pozri, je tam pekne zobrazené to, ako my ľudia za všetko obviňujeme Boha. Chvíľu Ho nazývame Otcom a v ďalšej chvíli by sme Ho chceli preklínať. A On sa naďalej napriek všetkému správa ako milujúci a spravodlivý. 

brown-and-grey-wooden-house-beside-green-leaf-tall-tree-1365110.jpg

Nemyslím si, že by konal Boh voči mne nespravodlivo. Nespravodlivo sa správame my ľudia, keď si myslíme, že máme naviac ako tí ostatní. Istotne máme naviac. Ale prečo k tomu neustále pribúda to porovnávanie sa s niekým iným?!

V minulých blogoch som písala o tom, že po troch odmietnutiach v Sociálnej poistovni ma po dvoch rokoch čakania konečne uznali za 50% invalidného dôchodcu. Nie je to žiadna výhra. Stále hovorím, že radšej by som ním nebola. Ale niektorými vecmi asi naozaj nepohneme len svojim rozhodovaním sa preto, čím by sme chceli alebo nechceli byť. Niektoré veci sa nám proste stanú a je na nás, akým spôsobom s nimi zabojujeme. Ja som sa snažila. Dali mi 50% nie na moju diagnózu, ale na to, že mi občas prepína do dieťaťa a tak som nezložila psychotesty tak dobre akoby som ich zložila, keby som ich robila ako dospelá. Ale na to oni nehľadia. Človek by povedal, že konajú spravodlivo. Ale ja začínam občas pochybovať občas o spravodlivosti tohto štátu. Alebo sveta všeobecne. Akoby existovali “vyvolení”, ktorým prejde všetko a potom sme tu my, ktorým neprejde takmer nič. Po dvoch mesiacoch mi dnes už konečne prišlo rozhodnutie o tom, že nemám dostatok odpracovaných rokov, lebo ma posudzovali už ako 29ročnú – vtedy sa už posudzuje inak. Keby to začali v tom 2017, kedy som začala s tým všetkým bojovať, tak by stačili dva roky. Veď ja som svoje magisterské skúšky zložila až v 2016. Kedy som mala stihnúť odpracovať tých päť rokov, keď som bola stále študent. Konajú spravodlivo? Ja naozaj neviem. Ale nejdem tu preklínať ani náš štát, ani náš sociálny, či zdravotný systém, lebo tým nič nedokážem.

Pozri si tú Chatrč. Je to naozaj obdivuhodné vidieť, aké je to, keď sa človek má postaviť pred svoje vlastné deti, alebo svojich milovaných a odsúdiť na smrť ich. Nejde to. Možno so mnou nejedná tento svet spravodlivo. Ale ja v tom celom verím, že patrím k tým vyvoleným – lebo si uvedomujem, že som bezpodmienečne a bezprestania milovaná svojim Bohom. 

Som smutná. Z toho, čo bolo včera, mám obrovský súcit voči rodičom, deťom a všetkým, ktorí stratili svojich milovaných. Viem, že to sakra veľmi bolí.

Ale viem aj to, že od bolesti sa nedá utekať večne. Bolesť treba precítiť, dotknúť sa jej. Pochopiť ju. A hovoriť o nej. Tá nevypovedaná, tá bolí najviac. Zlomenosť ma občas rúca ešte viac na dno nepoznaného zúfalstva. Ale ja Ťa chcem dnes povzbudiť, aby si to nevzdával. Nejaká nádej predsa musí existovať. Ježiš nám prisľúbil večný život a to, že tu na zemi budeme konať ešte väčšie divy ako On sám.

Ale hlavne povedal, že po láske nás spoznajú. Ak chcem, aby ma tento svet poznal na základe niečoho, tak chcem, aby ma poznal, ako tú, ktorá sa rozhodla napriek všetkému naďalej milovať svoju rodnú zem, svojich blízkych, susedov, priateľov, ľudí, ktorí ma odmietajú alebo na mňa neviem ako pozerajú. Po láske túžim, aby sme boli poznaní. Láskou chcem, aby sme boli priťahovaní jedny k druhým navzájom.

Moje vnútro je teraz plné zúfalstva a toho, že neviem, ako ďalej… finančne, ľudsky, tak normálne “žiť”.

Niekedy už neviem, čo som kde počula. Ale prvým krokom je asi to, že prijmeme situáciu, v ktorej sme. A teraz nemyslím to, že od augusta nemám príjem a zháňam si písaním kadekomu peniaze. Myslím tú situáciu, že si bezdpodmiečným Darom Lásky pre tento svet. Ak začneš žiť z tohto, ak vykročíš a prijmeš toto, tak som presvedčená, že tým premeníš srdce niekoho, kto bude chcieť mať to, čo máš Ty. Nádej. Vieru, A predovšetkým Lásku, ktorá vydrží všetko.

Je jasné, že mám chuť “nakydať” na všetkých, čo ma “pokazili” a všetko, čo sa mi pokazilo.. ale naozaj by to nič nezmenilo na skutočnosti, že by sa veci v oblasti mojich financií zmenili. Ak sa majú zmeniť, tak sa chcme, aby to bolo preto, lebo je to spravodlivé a ten, kto to uzná, tak bude konať spravodlivo. Bez všetkých tých úplatkov, či iných vecí. Jednoducho rozhodnúť sa pre to “mať čistý štít” v tomto svete… lebo iba taký môže byť odrazom Boha a iba taký môže odrážať Lásku samotnú.

Drž sa. Viem, že si veľa stratil a že tento svet voči Tebe nebol férový.

Ale nad to všetko, ver mi – si Milovaným.