Zlomená noha.

Niekedy mám pocit, že slová nestíhajú vyjadriť prežívanie, ktoré máš. Celkom to poznám. Niekedy vôbec neviem opísať “stav”, v ktorom sa nachádzam. Niekedy trvá dlho, inokedy akoby prebehlo niečo mojou mysľou a potom toho už zase niet a niekedy ani neviem, že sa vôbec niečo stalo. Na Slovensku stále nie je Disociatívna porucha identity “kategorizovaná” do tabuliek poznania. Občas je ako scénka z fantasy filmu, inokedy ako čaro rozprávok, iní ju zneužívajú do hororových častí a aj tak môžem povedať, že jej nikto nerozumie natoľko ako tí, ktorí s ňou naozaj žijú.

Ja nos poznám asi len šesť. Šesť ľudí, ktorí sa s touto diagnózou prebojovávajú týmto svetom, v ktorom máme aj tak pocit, že nikto nevie plne uchopiť to, čo vlastne prežívame.

Priznám sa, že mi je vždy ľúto, keď sa nájde “niekto nový”, kto vyjde na povrch s priznaním sa s touto diagnózou. Ale píšem, lebo chcem, aby Slovensko poznalo, že hoci nie sme v tabuľkách poznaní, sme skutoční. Nie sme rozprávkové postavičky, ani hororoví teroristi, nie sme ľudia, ktorí sa snažia zničiť svet tých druhých, alebo ten svoj.

To, že ešte stále patríme do kategórie nepoznaných, neznamená, že nie sme. Sme úplne skutoční, presne ako zdraví ľudia. Presnejšie povedané, ako ľudia, ktorí nikdy nenavštívili psychiatrickú alebo psychologickú pomoc a tak neboli označení nejakou diagnózou. Každému by sa nejaká našla. To je celé tajomstvo “poznania/nepoznania” duševného sveta. 

Mohla by som tu pridať obrovské množstvo fotiek seba a popísať, kde si myslím, že som to bola ja alebo som to nebola 100% iba ja. Pri disociatívnej poruche identity sa totižto stáva jednoducho to, že občas sa časť môjho Ja objaví viac ako ja samotná. Disociácia je zložitý pojem, ktorý ide vysvetliť úplne jednoducho. Je to obranný mechanizmus – čiže v stave, keď sa Tvoje vnútro cíti byť ohrozené niečím naozaj ťažkým, tak sa odpojíš. U niekoho to možno spozorovať aj jednoduchým použitím humoru – rozpráva sa o veľmi ťažkých životných okolnostiach a Ty namiesto toho, aby si im čelil, odbočíš od témy, lebo sa Ti zdá byť ťažká. Možno si to vo väčšine prípadov ani neuvedomíš, ale jednoducho sa odpojíš. Niekomu stačí to odbočenie od témy, iní potrebujú viac. To sme my. Zranení sme všetci ľudia na tejto Zemi. Nepochybujem o tom, že by bol niekto natoľko “dieťaťom šťasteny”, že by ho všetko zlé obišlo. Teda, aspoň dúfam, že pri našom dnešnom slovenskom kalendári sa ešte nevyskytlo aj meno Šťastena – ak náhodou hej, tak som tým nemyslela Teba 🙂 Ak tento pocit ohrozenia nastáva viackrát za sebou – dajme tomu, že Ti niekto v detsve veľakrát ubližoval – tak je prirodzené, že sa udeje to, čo sa udialo nám. Časť našej psychiky akoby prebrala zodpovednosť v tej hrôzostrašnej situácii natoľko, že sa akoby priam odpojila. A takto vzniklo nové “Ja”. Som v tom úplný laik. Nerozumiem psychologickým pojmom viac ako Ty a možno hej. Ale to je úplne jedno. Chcem Ti to vysvetliť najjednoduchšie ako sa len dá. Pojem “Ja” používam len preto, lebo stále ide o mňa. Akurát, že keď sa Ti tá časť psychiky odpojila, tak o tom hneď nevieš a niekedy sa toto môže zopakovať pri viacerých udalostiach v Tvojom živote a tak sa to moje “Ja” rozkúskovalo ešte viac. Ale stále ide o mňa.

Pre anglicky zdatných ľudí je jednoduchšie sa v tejto téme vyznať, lebo inde vo svete existuje mnoho vysvetlení o tom, čo sa vlastne deje. Väčšina z nás prešla obrovskými traumami v detstve, to by si sa dočítal aj v odbornej literatúre. Netýka sa to len spôsobu výchovy, či vyrastania, ale sexuálneho zneužívania, úmrtí blízkych, týrania, úzkostí, výsmechu, paniky a všetkého možného, čím si dnes každé dieťa môže prejsť. Tým len chcem znovu naznačiť, že sme presne takí istí ako ľudia bez nálepky diagnózy.

Pravdupovediac, to, že viem, že je nás na Slovensku viac, mi chvíľami dodáva pocit nádeje v to, že sa s tým dá existovať aj tu.

V minulom blogu som písala o neférovosti tohto nepoznania. A je to naozaj tak. Disociatívna porucha osobnosti by z môjho pohľadu mala byť posudzovaná ako porucha z detstva a nie od času stanovenia diagnózy, alebo času, kedy Ti na úrade konečne dodajú pečiatku o tom, že tú invaliditu máš aspoň na tých 50%, ako sa stalo mne. Samozrejme, že občas prejde hlavou myšlienka, že hneď by si si to vymenil s tým posudkovým lekárom, aby aspoň trochu pochopil, že to, čo prežívaš je naozaj občas hrôza, hoci si dnes už dospelý. Ale poviem Ti, nevymenila by som si to s nikým. Práve kvôli tej hrôze, ktorú mi to občas do života prinesie. Nechcela by som, aby sa v tej hrôze ocitol niekto iný.

Zaberá to síce veľa času, individuálne terapie, skupinové terapie, anonýmne terapie pre sexuálne zneužívané obete z detstva, lieky všetkého druhu, ktoré Ťa mesačne stoja peniaze. Ale ani v najhoršom prežívaní by som to nedarovala nikomu inému z pocitu toho, že niekto si to zaslúži viac. Nikto si to nezaslúži. 

To, že náš sociálny systém nefunguje nie je chybou jednej osoby, skôr nášho štátu a za tým je jednoducho veľa nedorozumenia. Keby v tom bolo pochopenie, keby nás poznali viac, tak by to možno vyzeralo inak. A aj keby to malo stáť na jednej osobe, ani tej by som nechcela dať prežiť to, čo si dnes prežívam ja.

Ale rozumiem tomu, že nikto o tom nechce hovoriť. Takmer nikto nechce hovoriť o bolesti. A tá nevypovedaná bolesť bolí najviac. Ale prečo by aj niekto chcel o nej hovoriť, keď potom z toho vzniká nedôvera. Ťažko sa niekomu uverí to, že mi naozaj aj dnes, pri “obyčajnom preťažení” dokáže prepnúť do 5ročného dieťaťa. Alebo sa ľudia snažia “odlahčiť” našu situáciu slovami ako “veď to ani nie je možné”, “tí lekári chcú z teba len dostať peniaze”, “nemusíš sa toľko spoliehať na to, čo máš vo svojom zdravotnom zázname”. Máš pravdu, nemusím. Ale veď ja viem, čo žijem.

A viem, že je nás viac, ktorí vieme, čo žijeme. Možno je to bolestivý svet plný neférovosti, ale stále tu sme. Možno sa naša psychika snažila zachrániť naše detstvo najlepšie ako vedela, preto sa to stalo. Teda, asi naozaj sa snažila. A ja sa za to neviním. Aspoň dnes nie. Občas aj hej, ale dnes nie. To, čo sa stalo je minulé a dnes som tu a prepínam, ale stále som to ja. Ak nerozumieš slovu “prepínam” je v tom jednoducho to, že občas sa niektorá časť toho môjho skrytého Ja objaví viac ako ja sama, tak môžem reagovať extrémne detsky, vystrašene, úzkostlivo, alebo úplne vypnem. Takto to my máme. Strácame sa v uliciach, ktoré poznáme, občas zabúdame, koľko máme vlastne rokov, alebo ako sa voláme, či kde bývame. Ale stále som to ja.

Všetky tie slová o psychiatroch, či psychológoch už beriem s odstupom, lebo viem, že tí moji ma poznajú a celkom vedia vystihnúť, koľko toho unesiem. Ale to, čo ma naučili najviac je, že ja samú seba poznám najlepšie. Nie som síce teda dieťaťom Šťasteny, ale som Božím dieťaťom. A viem, Komu patrím.

Viera – teda Ježiš Kristus v mojom prípade – je to, čo mi dáva dýchať, hýbať sa a rásť a niesť toto akoby spolu s Ním a je to preto znesiteľnejšie. V tomto mi to celé dáva zmysel. 

So stacionárom na tento rok už budem končiť, budem sa snažiť znovu pracovať, lebo som pochopila, že od nášho štátu dnes netreba veľa očakávať. To nie je výčitka, to je len porozumenie toho, že mi ešte stále nerozumejú. Možno o niekoľko rokov budú práve moje blogy pomocou k tomu, aby ostatní neostali visieť vo vzduchu a z neho “sa aj živiť”… ale píšem skôr preto, lebo viem, že ma čítajú aj ľudia, ktorí sa týmto svetom pretĺkajú práve s disociatívnou poruchou identity. Nie som jediná. Ak by som mohla, pomohla by som im hneď. Ale niekedy ani neviem ako pomôcť samej sebe.

Ale myslím, že to, čo mi najviac pomohlo zo všetkého je práve rozhodnutie nemlčať o tom, čo ma bolí. Zlomená noha potrebuje veľa času na zrastenie, rehabilitácie na rozhodenie a možno už nikdy nebude tak dokonale fungujúca ako bola na začiatku, ale fungovať môže.

A takto nejak fungujem aj ja.

Či už máš alebo nemáš nejakú diagnózu, chcem Ťa len povzbudiť – nemlč viac o svojej bolesti, môže sa stať, že Ti noha zle zrastie a to je niekedy dosť na škodu a s tým sa už potom nedá moc, čo robiť.

A posledná vec – verím na zázraky, verím, že je možné byť z jedného dňa na druhý z tohto kruhu vonku – prečo sa mi práve nedejú neviem. Ale teším sa spoznania toho, že sa dejú iným. Ak ma čítaš od začiatku – tak napríklad vieš, že môj synovec Dávidko je chodiaci zázrak, lebo je uzdravený z rakoviny. Aj moja choroba je len chorobou, ktorá jedného dňa bude znesiteľnelnejšia alebo úplne uzdravená. To je už v Božích rukách. Ja Mu neprikazujem, čo robiť, lebo On vie najlepšie.

Tak prosím, hovor o svojej bolesti, kým Ťa neprerastie.

Fotky tentokrát neboli… ale načo aj, keď som aj tak chcela len prehovoriť 🙂

Čistý štít.

Slovensko je otriasané hlbokým smútkom. Zármutkom. Hlavne po všetkých tých včerajších udalostiach. Pri autobusovej zrážke s nákladným vozidlom zomrelo 12 ľudí, medzi ktorými podľa všetkého boli aj deti. V Revúcej pri záchrane útulku pre psov, ktorý výtapalo zomreli tri ženy. Podľa novín ešte k tomu na Slovensku včera pribudlo ešte päť samovrážd. Včera zomrelo viac ako 20 ľudí, lebo nie o každom sa píše v novinách. Zajtra máme štátny smútok. Neviem, či v tom všetkom možno napísať blog, ktorý by “zahrial ľudí na srdci”.

Sama som smutná. Trágedie sa dejú každý deň.  Viem, že si každý jeden človek prechádza nejakou hlbokou bolesťou. Občas je hmatateľná a viditeľná. Niekedy sa jej nechceme ani len priblížiť. Inokedy zase o nej tajíme tak dlho, kým sa len dá. Len aby svet videl, že sme to zvládli. Alebo jednoducho preto, lebo naša psychika má niekde v sebe vbudovaný systém prežitia. “Spravím, čokoľvek, len aby som prežil.”

Od malých vecí, ktoré nás zatlačia na chvíľu do kúta, až po tie veľké, ktoré nám nedávajú príležitosť normálne sa nadýchnuť.

66DC6070-B48E-4073-8783-D99A39657137.jpg

Asi je hlúpe v tento deň tu splietať to, že Charlie v sobotu zjedol niečo otrávené – čo nebolo len tak náhodou len tak pohodené v tráve. A ja namiesto toho, aby som zaňho chcela bojovať, som jednoducho povedala – “ak v tom mäse boli žiletky, alebo klince, tak ho neoperujte, ale uspite”. Srdce mi búšilo niekde v krku pri týchto slovách. Ale vedela som, že ak má žiť, tak to prežije aj bez toho… a že moja finančná situácia sa stále len zhoršuje a ja by som nemala dostatok na operačné zákroky.

Charlie žije. Chodil tri dni na injekcie a prežil.

Ale neviem, kde sa to v človeku berie, že je schopný do trávy, kde je výbeh pre psov, nahádzať niečo, čo tých psov vyhubí. Ide mi to v úplnom protiklade s tým, prečo tie ženy zomreli.

Samozrejme, že je v našej ľudskej prirodzenosti niekde zakotvené to, že “za to môže vyššia moc” a odsudzujeme Boha za zlo, ktorí sme si my ľudia vykonali sami. Veď prečo by sme súdili seba, keď môžeme všetkých naokolo. A toto sa deje neustále. Či v dnešných dňoch, kedy smúti celý štát, alebo v dňoch, keď smútime úplne osamote vo svojej vlastnej osamelosti.

Ja sa priznávam, že som bola zvádzaná pýchou pozerať sa na tento svet a ľudí v ňom zhora. Z pódia. Alebo z nejakého vyššie položeného myšlienkového neviem čoho. Ale v skutočnosti sme “všetci na jednej ľodi”. A všetko ostatné sa môže rúcať a búriť a my uprostred toho len kričíme na Živého Boha, či naozaj spí, keď sa toto všetko deje… a On? Jediným pohľadom vie upokojiť všetko navôkoľ. Predstavivosť je občas obrovská. Ja mám vo svojom svete tak obrovskú schopnosť fantázie.

Človek by povedal, že za to môže moja diagnóza. Ak si tu prvýkrát – tak disociatívna porucha identity, je niečo, čo mám napísané vo svojom zdravotnom zázname. Vzniká tak, keď máš toho priveľa, čo nevieš uniesť, tak sa časť Tvojho ja akoby odštiepi, rozskúskuje na viac častí, ktoré Tvoju bolesť budú niesť za Teba do takej miery, že na ňu úplne zabudneš. Žiješ životom akoby mnohých osôb a si preto schopný robiť veľa veľkých vecí… až do chvíle, kedy sa tie Tvoje rozkúskované časti nezačnú ozývať s tým, čo je vlastne Tvojou bolesťou.

Chodím do denného psychiatrického stacionára. Každý deň. To je asi samozrejmé. Trávim tam takmer päť hodín denne len preto, lebo sa chcem dostať naspäť tam, kde som bola. Lebo však predsa len mám magisterský titul, precestovaných 29 krajín, viem plynule anglicky, písanie ma baví, hudobne to tiež zvládam,… a zrazu sa objaví bolesť, ktorá je tak neznesiteľná, že máš pocit, že už vlastne nemáš na výber – v tom zmysle, že buď budeš do toho stacionára každý deň poctivo chodiť a pracovať na sebe, alebo skončíš v nemocnici na psychiatrii, alebo ako tých päť ľudí včera. A tak tam chodím.

A zrazu keď už sa Ti podlamujú kolená nad tiahou vlastnej bolesti, tak ešte zistíš, že tých možností výberu naozaj nie je veľa.

Keby si môžem vybrať – som zdravá, tlmočím v nejakej špičkovej firme, prekladám popritom knihy a žijem svoj život ako niekto koho som videla na Neflixe. Bohato a úspešne. Ale naozaj je bohatstvo a úspech to, čo by Ti ten zmysel na život dá?

Ak si nevidel film Chatrč, tak si ho pozri, je tam pekne zobrazené to, ako my ľudia za všetko obviňujeme Boha. Chvíľu Ho nazývame Otcom a v ďalšej chvíli by sme Ho chceli preklínať. A On sa naďalej napriek všetkému správa ako milujúci a spravodlivý. 

brown-and-grey-wooden-house-beside-green-leaf-tall-tree-1365110.jpg

Nemyslím si, že by konal Boh voči mne nespravodlivo. Nespravodlivo sa správame my ľudia, keď si myslíme, že máme naviac ako tí ostatní. Istotne máme naviac. Ale prečo k tomu neustále pribúda to porovnávanie sa s niekým iným?!

V minulých blogoch som písala o tom, že po troch odmietnutiach v Sociálnej poistovni ma po dvoch rokoch čakania konečne uznali za 50% invalidného dôchodcu. Nie je to žiadna výhra. Stále hovorím, že radšej by som ním nebola. Ale niektorými vecmi asi naozaj nepohneme len svojim rozhodovaním sa preto, čím by sme chceli alebo nechceli byť. Niektoré veci sa nám proste stanú a je na nás, akým spôsobom s nimi zabojujeme. Ja som sa snažila. Dali mi 50% nie na moju diagnózu, ale na to, že mi občas prepína do dieťaťa a tak som nezložila psychotesty tak dobre akoby som ich zložila, keby som ich robila ako dospelá. Ale na to oni nehľadia. Človek by povedal, že konajú spravodlivo. Ale ja začínam občas pochybovať občas o spravodlivosti tohto štátu. Alebo sveta všeobecne. Akoby existovali “vyvolení”, ktorým prejde všetko a potom sme tu my, ktorým neprejde takmer nič. Po dvoch mesiacoch mi dnes už konečne prišlo rozhodnutie o tom, že nemám dostatok odpracovaných rokov, lebo ma posudzovali už ako 29ročnú – vtedy sa už posudzuje inak. Keby to začali v tom 2017, kedy som začala s tým všetkým bojovať, tak by stačili dva roky. Veď ja som svoje magisterské skúšky zložila až v 2016. Kedy som mala stihnúť odpracovať tých päť rokov, keď som bola stále študent. Konajú spravodlivo? Ja naozaj neviem. Ale nejdem tu preklínať ani náš štát, ani náš sociálny, či zdravotný systém, lebo tým nič nedokážem.

Pozri si tú Chatrč. Je to naozaj obdivuhodné vidieť, aké je to, keď sa človek má postaviť pred svoje vlastné deti, alebo svojich milovaných a odsúdiť na smrť ich. Nejde to. Možno so mnou nejedná tento svet spravodlivo. Ale ja v tom celom verím, že patrím k tým vyvoleným – lebo si uvedomujem, že som bezpodmienečne a bezprestania milovaná svojim Bohom. 

Som smutná. Z toho, čo bolo včera, mám obrovský súcit voči rodičom, deťom a všetkým, ktorí stratili svojich milovaných. Viem, že to sakra veľmi bolí.

Ale viem aj to, že od bolesti sa nedá utekať večne. Bolesť treba precítiť, dotknúť sa jej. Pochopiť ju. A hovoriť o nej. Tá nevypovedaná, tá bolí najviac. Zlomenosť ma občas rúca ešte viac na dno nepoznaného zúfalstva. Ale ja Ťa chcem dnes povzbudiť, aby si to nevzdával. Nejaká nádej predsa musí existovať. Ježiš nám prisľúbil večný život a to, že tu na zemi budeme konať ešte väčšie divy ako On sám.

Ale hlavne povedal, že po láske nás spoznajú. Ak chcem, aby ma tento svet poznal na základe niečoho, tak chcem, aby ma poznal, ako tú, ktorá sa rozhodla napriek všetkému naďalej milovať svoju rodnú zem, svojich blízkych, susedov, priateľov, ľudí, ktorí ma odmietajú alebo na mňa neviem ako pozerajú. Po láske túžim, aby sme boli poznaní. Láskou chcem, aby sme boli priťahovaní jedny k druhým navzájom.

Moje vnútro je teraz plné zúfalstva a toho, že neviem, ako ďalej… finančne, ľudsky, tak normálne “žiť”.

Niekedy už neviem, čo som kde počula. Ale prvým krokom je asi to, že prijmeme situáciu, v ktorej sme. A teraz nemyslím to, že od augusta nemám príjem a zháňam si písaním kadekomu peniaze. Myslím tú situáciu, že si bezdpodmiečným Darom Lásky pre tento svet. Ak začneš žiť z tohto, ak vykročíš a prijmeš toto, tak som presvedčená, že tým premeníš srdce niekoho, kto bude chcieť mať to, čo máš Ty. Nádej. Vieru, A predovšetkým Lásku, ktorá vydrží všetko.

Je jasné, že mám chuť “nakydať” na všetkých, čo ma “pokazili” a všetko, čo sa mi pokazilo.. ale naozaj by to nič nezmenilo na skutočnosti, že by sa veci v oblasti mojich financií zmenili. Ak sa majú zmeniť, tak sa chcme, aby to bolo preto, lebo je to spravodlivé a ten, kto to uzná, tak bude konať spravodlivo. Bez všetkých tých úplatkov, či iných vecí. Jednoducho rozhodnúť sa pre to “mať čistý štít” v tomto svete… lebo iba taký môže byť odrazom Boha a iba taký môže odrážať Lásku samotnú.

Drž sa. Viem, že si veľa stratil a že tento svet voči Tebe nebol férový.

Ale nad to všetko, ver mi – si Milovaným.