Vnútorná chudoba.

Síce už toľko nekráčam po svete, kráčam aspoň našim mestom. Občas krajom a niekedy sa mi podarí zájsť ešte aj za hranice toho, čo by človek kameňom dohodil. 

bridge-footbridge-path-2257.jpg

Ale je úplne jedno, ktorým smerom sa v živote vyberieš, vždy na ceste postretneš niekoho. Niekoho, komu keď sa pozrieš do očí, budeš chcieť poznať jeho príbeh, jeho vlastné kráčanie, jeho srdce, jeho cesty, kam smeruje a prečo a čo bolo predtým, keď dnes takto hľadí. Mne sa to deje neustále. Najmä v autobuse, keď prechádzam uličkou a pohľad sa mi stretne s človekom – občas je to tak, že sklopí zrak v momente, ako sa vidíme, alebo to spravím ja. A občas sa nám práve preto oči nikdy nestretnú.

Zvedavosť ma núti premýšlať nad svetom takmer každého, kto prejde okolo. A všímavosť vo mne zase pozoruje moje reakcie na tých, ktorých som stretla. Hnev vo mne produkuje strach, hluk ma rozruší, zatiaľ čo láskavý pohľad vo mne vzbudzuje potrebu reagovať láskou tiež.

black-and-white-cardboard-city-1060365.jpg

Napríklad taká chudoba mnou hýbe veľmi. Teraz nehovorím o nezamestnanosti, invalidite alebo všetkom tom ostatnom, čo zvyknem písať. Ešte stále neviem, či má so mnou tento náš štát predsa len nejaké zľutovanie a či mi vôbec nejaké peniaze “dopraje”. Hovorím o vnútornej chudobe, v ktorej si dobrovoľne kráčame každý deň. Lebo posledné týždne si uvedomujem bohatstvo našej krajiny a to, že ho dobrovoľne úplne obchádzame. Neustále.

Moja pamäť mi slúži oveľa horšie ako zvykla. Ale čo si ešte pamätám, tak som sa vo svojom putovaní nikdy nestretla s krajinou podobnej tej našej. Každé naše mesto má kostol. Vlastne možno aj každá dedina.

Čoraz viac si uvedomujem prítomnosť Krista v bohostánku. Prechádza mnou istá bázeň, keď prechádzam okolo kostola, kde je prítomný Boh. Áno, my všetci sme Jeho deťmi. Všetci sme “živými chrámami živého Boha”. Ale myslím si, že nikto z nás by nebol schopný uniesť Veľkosť Boha, ktorá sa odkrýva práve v tom najmenšom, čo si kedy mohol vybrať – v Eucharistickom chlebe.

Vieš trvalo mi to 27 rokov, kým som uverila tomu, že niečo také môže byť vôbec pravdivé, nieto ešte aj skutočné. Brala som to ako “možnosť”, ktorú nám katolíkom ponúka Cirkev, že v rámci všetkého ostatného ešte môžeme aj ísť “na tú oplátku”… vlastne keby dnes ako veľká môžem sebe ako malej povedať viac, tak hneď vymením slovo “oplátka” a poopravím to na “Ježiša”. Podľa mňa je hlúposť nechávať deti vo vedomí toho, že chodia na oplátky a zdieľať sa o tom ako o niečom prirodzenom, keď sa v skutočnosti dejú nadprirodzené veci a Ježiš sa naozaj vteluje, aby mohol byť s nami jedno.

Iné je vnímať Boha z pódia a rozprávať o Ňom a Jeho veľkých skutkoch, ktoré sme počuli od iných, alebo o ktorých sme čítali v Biblii. A iné je nemať možnosť ničoho iného iba kľačať v zadnej ľavici kostola a skúmať, čo sa tam na oltári vpredu deje. A dovoliť Bohu, aby bol on hlavným Konateľom svojej Vôle a sám vysvetloval, čo sa vlastne deje. Ak mi niečo dáva za toto obdobie zmysel, tak je to samotný Boh. A to ako miluje. A ako je ochotný dávať sa. Každý deň nanovo za mňa. A že Mu ja môžem odovzdávať seba samú každý deň nanovo. Pre toto jediné mi nevadí moja diagnóza. Lebo stále verím, že toto je dobré, ktoré si z toho nesiem. Že všetko, naozaj všetko slúži na dobré tým, ktorí milujú Boha. A mňa to celé nabáda ešte k väčšej zamilovanosti si Ho. 

Ďakujem všetkým povzbudzovateľom v tom, aby som pracovala a bola samostnatná a gratulantom ku vzťahu. Byť vo vzťahu s mužom je pre mňa niečo nové, vlastne aj pre neho. Tak sme obaja nováčikovia vo vzájomnej láske a úcte. Ale všetci predsa vieme, že druhý človek nedokáže nasýtiť našu potrebu po Láske, ktorá nám je ponúknutá Bohom. Že vzťah neznamená automatické víťazstvo v mojom duševnom boji. Viem to ja, vie to aj on. Možno to vie najviac odo mňa. Ale hlavné je, že už to vie. A človek je pre človeka obrovskou oporou, hlavne keď sa v človeku stretáte s láskou a stáva sa pre Vás stelesním lásky. A potom už v tom boji nie ste až tak sami, lebo chce bojovať po Vašom boku.

Aj 50% invaliditu môžem brať ako víťazstvo, lebo náš štát nevie uznať, že som už viac ako dva roky takmer na dne… a skúšam robiť veci tak, aby som si aj zarobila a niečo aj mala. Ale v skutočnosti disociatívna porucha identity – nepoznám človeka, ktorý by sa z nej dostal a ktorý by nemal svoje návraty naspäť na dno. Vlastne to vyzerá tak, že všetko je už v úplnom poriadku a potom sa stane, že sa všetko v obrovských návaloch spomienok a emócií zrazu ocitne naspäť – a potom som naspäť na liekoch. Ale verte mi, že sa snažím.

Len som Vás nechcela živiť falošnými predstavami o tom, že je všetko už ako má byť. Ani nie.

Ale odbočila som od témy. Je pravda, že z výšky som nikdy nedohliadla na Boha, ktorý sa skláňa. Videla som mnoho ľudí zdvíhajúcich ruky so zavretými očami, chváliacimi predo mnou… je veľmi jednoduché zabudnúť na Boha, ktorý sa pri našom najväčšom raste skláňa k našim nohám, aby nám ich umyl. Lebo v Jeho očiach čistí sme. Len tie naše cesty nás občas zavedú tam, kam neplánoval, aby sme kráčali. A možno aj plánoval vlastne. Ja neviem. Bez poznania slávy by som nepoznala pýchu a bez poznania pýchy by som nespoznala pokoru. Bez bohatstva by som nespoznala chudobu.

Všetko, čo sa deje, sa deje kvôli niečomu hlbšiemu. Má to svoj zmysel, svoj plán, ktorý väčšinou uchopíme až keď prejdeme všetkým tým najviac temným. Alebo keď prijmeme stav momentálnej temnoty a sme ochotní v nej uvidieť Svetlo. Ježiš prisľúbil, že bude Svetlom, ktoré nepohltí žiadna tma. Tak si myslím, že práve v tom spočíva to neuhasinajúce svetlo našich bohostánkov v kostoloch. Že máme neustály prístup k živému Bohu. A On naozaj nikdy nezhasne.

altar-arch-architecture-218480

Kostoly sú dnes plné prázdnych ľavíc, zatiaľ čo všetky možné semináre, konferencie a iné kresťanské akcie sú tak “vybookované”, že sa tam len ťažko dostaneš.

Ale tým som sa Ťa nechcela odradiť od ničoho kam sa chystáš. Aj ja naďalej fandím mnohým seminárom, konferenciám, či víkendovkám, ktoré sa chystajú a na niektoré sa aj chystám.

Len som Ti chcela povedať, že Ježiš je smädný a že Láska je málo milovaná. Z pohľadu sveta možno klesám na svojich hodnotách alebo v postavení. Z môjho pohľadu som ešte len na začiatku poznania Boha.

Keď budeš najbližšie v kostole, povedz Ježišovi, že chceš poznať Jeho prítomnosť, ktorou prebýva práve tam. Naposledy keď som bola s neterkou na sv. omši, po ktorej bola adorácia, tak sa ma asi po polhodine klačania spýtala, čo sa vlastne robí. Tak som jej len v tichu vysvetlila, že Ježiš je tam na tom oltári teraz prítomný v tej vyloženej sviatosti a ona Mu môže dovoliť, aby ju miloval.

Veď čo iné by chcel, ako to, aby nás mohol milovať.