Vidieť inak.

Vždy tu dávam prísľub o tom, že nový blog bude čoskoro. A čím ďalej tým viac posúvam “deadline” ďalšieho blogu. Človek by to mohol označiť za prokrastináciu – odkladanie vecí na zajtrajší deň, či iný čas. Alebo za “zlyhanie” – nenaplnenie prisľúbených vecí z mojej strany. A ako vždy sa ospravedlňujem za moju neschopnosť plniť, čo sľúbim a že v tom naozaj zlyhávam. Priznám sa, že zrovna to zlyhanie mi najviac rezonuje v hlave za posledné mesiace. A možno to slovo ide s úplným protikladom toho, čo momentálne žijem. Ale náš život a prežívanie nášho života nie vždy kráčajú ruka v ruke rovnakým smerom. I keď sa na tej spoločnej ceste mnohokrát postretnú, ale nie vždy majú rovnaký pohlad na rovnakú vec.

Snažím sa násjť porozumenie svojho vlastného sveta u seba samej. Lebo najťažšie sa mi prijíma asi svoj vlastný príbeh.  Pri druhých príbehoch sa rozčulujem, bojujem, teším sa, smejem sa, plačem, snažím sa, dávam, hľadám spôsoby ako inak by sa dalo robiť veci, aby boli lepšie. V tom svojom mám pocit, že niečo vo mne jednoducho zlyhalo, prestalo fungovať. Viem, že to je úplná blbosť takto zmýšlať. Len niekedy akoby nedávame sebe šancu tam, kde sme druhým dali tých šánc už milión. 

Tak sa tomu učím nanovo – sebaláske. Pohľadu na seba samú, z ktorého ide prijatie a bezpodmienečné milovanie. V živote občas stojíme pred dôležitými rozhodnutiami a občas nám chvíľu trvá kým sa rozhodneme, akým smerom sa teda môžeme vybrať.

Keď bolo Noemu oznámené, že má budovať koráb, tak sa podľa mňa cítil stratenejšie ako ja teraz. Vedel, že má pršať a že on, jeho rodina a “pár” zvierat môže byť a bude zachránených. Asi si viem predstaviť, že by som bola skôr na strane tých posmievajúcich sa, ako na strane tých budujúcich. D9509633-9312-4E4F-BFB6-5F6194E92A1BBožie veci sú pre nás priam nepredstaviteľné. A svet nám priam zastiera oči, aby sme už ani len nedúfali na niečo lepšie. Vstúpiť do neviditeľného si vyžaduje krok viery. A asi neexistuje nič, čo by nám napomáhalo robiť kroky viery. A vlastne možno aj je. Veď viera je z počutia. A keď my počujeme o tom, že zázrak sa udial, tak začíname mať vieru v zázrak tiež. Asi. Nejakým spôsobom nám prináša pocit bezpečia už len to, že vieme, že za nami stojí niekto Veľký.

Občas mám pocit, že môj život je jeden obrovský kolotoč, ktorý sa roztočí a priam ma vymrští na miesta, kde som nikdy neočakávala, že budem. Keď som pred 11 rokmi nevedela, čo so životom, tak som skončila v Dánsku. Mala som obrovský strach, prvé tri dni som tam len plakala s tým, že chcem ísť domov. Až kým nado mnou nezaznelo slovo o tom, že Boh chce prekoreniť môj život nanovo a že nemám utekať. Tak som ostala. Hoci som ani len netušila, ako mi niekto mohol niečo takto “zbrucha” povedať. A tak som neušla. Keď som mala 16 rokov, tak som počula svedectvo svojej kamarátky na jednom festivale a chcela som spoznať toho istého Ježiša, ktorý ponúka slobodu, o akom hovorila ona. Viera je naozaj z počutia.

Občas som zvykla hovoriť, že to v tých 16tich boli také ozajstné počiatky mojej “kresťanskej kariéry”. Veď som sa začala modliť vlastnými slovami. A chodiť na stretká. A všelijaké festivaly, akcie. A potom tá biblická škola. A potom ešte viac festivalov a ešte viac stretiek a spoznávanie nových kresťanov a potom samotná služba na seminároch. Noazaj som si na to všetko zvykla a mám pocit, že som tam v tom celom dianí bola doma a že mi to všetko išlo.

antique-crumpled-crumpled-paper-612800A asi aj išlo. Vlastne keby sa v októbri 2017 nezrútim do plačúceho klbka, tak mi to asi všetko ešte ide. A možno by bol môj svet úplne iný ako je. Ale prednedávnom som si spomenula na jednu víkendovku, ktorú som zažila tesne pred mojím “zrútením sa” s diagnózou Disociatívnej poruchy osobnosti. Jednou z aktivít bolo zobrať do ruky starý kľúč, ktorý mal predstavovať pre nás niečo ako poznanie Otcovho srdca. Vstup do toho, čo pre nás má. Doteraz si pamätám, ako som k nemu kráčala pomedzi tých modliacich sa ľudí a v hlave mi znelo dookola len to, či som ochotná vstúpiť s Otcom aj do sveta, ktorý je plný bolesti. A ja som v slzách na toto pozvanie odpovedala, že áno chcem. Vnímala som vtedy to, že málokto prichádza k Ukrižovanému Kristovi, aby sa Mu staral o rany, že väčšina ľudí ide na stranu kde je v ponuke ten Zmŕtvychvstalý Kristus so svojou mocou a zázrakmi. Mám pocit, že sa mi naozaj na dva roky úplne zatmelo bolesťou a že až pred pár týždňami som začala vnímať zmysel svojej tmy.belief-bible-catholic-267559

A tak môžem s pokojom povedať, že u mňa kresťanská kariéra asi ani nebola. Vždy bol Boh, ktorý si ma vysníval ešte pred stvorením sveta a vedel, že ma chce tu a dnes mať. Krstom som sa stala Jeho dieťaťom. Priznám sa, že ani neviem ako sa to stalo, že som začala prijímať v tretej triede Eucharistiu. Vôbec si to nepamätám. Pamätám si len to, že som Mu na začiatku toho prelomového roka 2017 vyznala, že v Neho neverím a hlavne nie v to, že by sa zmestil do tej malej oplátky. A pamätám si, že som bola tak naplnená Láskou a Milosťou, že od toho momentu som ľutovala každého momentu, kedy som neverila. A od vtedy sa neviem do plna nasýtiť Jeho prítomnosťou a plnosťou, ktorú nám v tomto niečom tak maličkom vlastne ponúka.

Priznám sa, že to považujem za nefér – celé tie posledné dva roky môjho života. Vôbec si to neužívam. Z piedestálu som padla priamo na hubu. A možno kúsok hlbšie. Ale keď dnes vidím význam tmy a toho, že som sa v tom celý čas snažila nachádzať živého Boha a prinášala to k Jeho krížu, tak v tom vidím to “moje” z listu Rimanom, že “všetko slúži na dobré tým, ktorí veria”. Lebo je to tak.

Ale poviem Ti, chce to občas čas. Stále si nemyslím, že by čas hojil naše rany. Ani to, že by bol tento náš svet v niečom fér. Ale určite občas stojí za to hladieť na to všetko iným pohľadom. Veci začnú dávať aspoň trochu zmysel.

Viem, že ľudia s duševnými poruchami ešte stále nemajú na Slovensku hodnotu. Aspoň takto to prežívam ja, čo ich zopár mám. Alebo lepšie povedané – chorí ľudia tu nemajú rovnakú hodnotu ako ľudia zdraví. Včera po dvojročnom snažení sa mi uznali invalidný dôchodok na 50%. To, že vo všetkých ostatných krajoch má disociatívna porucha identity 100% – to už je pre mňa tajomstvom, prečo zrovna moja nie. Keby si môžem vybrať, tak ju nikdy nemám. Naozaj Vám dodáva občas pocit poriadneho zlyhania. Byť dva roky na občas konských dávkach liekov a cítiť sa stále rovnako “vprdeli”. Prísť tým o možnosti, ktoré sú otvorené všetkým tým normálnym ľuďom. Byť bez príjmu a snažiť sa nájsť ľudí, ktorí by mi pomohli na tejto medzistanici… priznám sa, tých 50% nebude ani 100€. Neviem si ani len predstaviť stíhať psychiatrický stacionár s každodennými terapiami a prácu. Ja vlastne neviem, ako to tento náš štát vlastne má rozplánované s ľuďmi ako som ja. Ale asi ani nemá.

Priznávam, IMG_3608 že už 77 dní na mňa prší láska – a vo svojich 29rokoch mám prvého a verím, že aj posledného “frajera”. A že tento príbeh lásky bude hýbať vrchmi v mojom živote a že sa rozbehnem naspäť do normálneho života. Lebo naozaj by som chcela. Aby to zase vyzeralo v mojom živote tak, že má hodnotu a mám v ňom prečo bojovať. A nehladieť na veci, ktoré sa udiali, alebo ako na mňa hladeli, či rozprávali iní. Boh je nad tým všetkým verím.

Len Ťa chcem povzbudiť, aby si nestrácal nádej. Niekedy tme pochopíme, aj keď nebudeme vedieť, či niekedy vôbec skončí. Lebo priznám sa, že neviem, či tá moja má koniec… ale už ju vidím inak.