Pozorovateľ.

Niekedy dajú blogy zabrať. Ani neviem prečo. Občas mám aj nápady, že ako začnem a potom si ich držím, kým mi neprídu nové nápady, ako pokračovať ďalej. Tu je jeden z nich:

“Ivi a už si si napustila bazén?” pýtal sa ma jedného dňa Dado.

“Dado, však ja nemám bazén.” odpovedala som prekvapene.6C88FAB6-CECA-47DD-BBE1-DF02F84E0553.jpg

“Ale máš, ja som Ti ho videl.” naliehal Dávidko.

“A kde prosím Ťa?!” pýtam sa teda ďalej prekvapene.

“Veď vo dvore, máš tam aj šmýkaľky!” to už som sa začala smiať. Lebo som pochopila o čom hovorí. Takže áno drahí čítatelia – kupálisko Letka v Novej Dubnici je oficiálne otvorené. Kľudne pri vstupe povedzte, že ma poznáte, ale vôbec v ničom Vám to nepomôže, lebo to vlastne vôbec nie je môj bazén. Ale Dadovi som to už vysvetliť inak nevedela ako tak, že jasné, že ho tam raz vezmem 🙂

To bol ten nápad. A teraz tých veľa myšlienok, ktoré mi chodia hlavou posledné dni:

Chcem sa poďakovať všetkým, čo ste dali hlas môjmu bratovi Lukymu v Eurovoľbách, síce sa tam nedostal, ale na poďakovanie by som nerada zabudla.

Myslím, že ako ľudia dnešného sveta zabúdame veľakrát na to najzákladnejšie, zabudáme prosiť, ďakovať, ospravedlňovať, alebo niekedy už aj pozdraviť. Myslím, že strácame veľmi úctu – voči tomu, čo sme boli naučení, alebo čo nám bolo darované, k svojim blízkym alebo aj sami k sebe.

Občas si pripadám, že za posledný rok som sa stala ešte väčším pozorovateľom tohto sveta než som bola kedykoľvek predtým. Ešte niekedy na gymnáziu ma raz moja profka, dnes už priateľka N. “upozornila” na tento dar, dar pozorovania, ktorý mám a odvtedy som začala svet pozorovať ešte viac. A tak pozorujem potajomky, akým smerom sa tento môj svet hýbe, premieňa, zastavuje, stojí, niekedy veci trvajú a niekedy idú až prirýchlo… ale možno to je len môj pocit a Ty to máš uplne inak.

Po dvoch rokoch vybojovávania si invalidného dôchodku svitá na “lepšie časy” – už mám za sebou psychodiagnostiku, aj nekonečné dohovory s posudkovými lekármi o tom, čo znamená mať disociatívnu poruchu osobnosti. Najväčší problém bol v tom, že napriek psychiatrickým ťažkostiam som nikdy nebola hospitalizovaná. Síce som už zopár razy mala zbalené, ale poviem Ti, som rada, že to tak nemuselo dopadnúť. V tomto je výhoda terapií a toho, že Ťa Tvoji terapeuti po pár rokoch poznajú… priznám sa, že nemám vôbec žiadne predsudky voči ľuďom, ktorí hospitalizovaní sú. Práve naopak, hlavným dôvodom prečo tam nechcem stráviť niekoľko dní je, že som priveľmi prispôsobivá a submisívna osoba – dostanem sa do určitej skupiny ľudí a netrvá dlho a som jednou z nich. Viem si seba predstaviť ako odtiaľ nechcem odísť, lebo tam mám nových priateľov. Čo by nebolo momentálne vôbec zlé, asi skúr naopak. Ale snažím sa zatiaľ udržať si priateľstvá – tie, ktoré mám už dlhodobo – ako tak “aspoň tak prežívajúco”.

Ja neviem, či som hodná titulu “invalida”, viem len to, že posledné dva roky boli sú a pre mňa veľmi zlomené. Asi si dovolím povedať, že viac ako tie predošlé. Nevenujem sa teraz žiadnym prieskumom, ani vyhľadávaniu múdrych slov, netuším, čo sa deje v politike, ani neviem, či môžem povedať, že je nejaký nedostatok v našom sociálnom systéme, či zdravotnej starostlivosti. Naozaj neviem. Z môjho obyčajného pozorovania však vidím, že strácame úctu v tomto svete. A možno len ja v tom svojom malo-veľkom. Možno aj na tom mi kolabuje tak veľa vzťahov, ktoré mám alebo som mala.

Už som nejak pochopila, že nebudem “hviezdiť” rovnakým spôsobom ako počas jedného obdobia deviatich rokov, že tlmočenie nie je niečo, čo by ma vedelo teraz uživiť. Mám niekedy svoje chvíle, keď sa pristihnem pritom, ako sledujem nejaký seriál a zrazu zistím, že netuším, o čom točia. Lebo hovoria anglicky a ja ani neviem, kedy nastal môj prepnutý režim dieťaťa. A tak zaklapnem počítač a idem si kresliť. Zistila som, že hoci ja neviem kresliť, tak niektoré osobnosti vo mne majú naozaj obrovskú predstavivosť a kreslia akoby som to ani nebola ja. Gitaru mám poctivo odloženú a už ani neviem, či som schopná spievania, nieto ešte nejaké zorganizovania seba, či ostatných. Mám pocit, že za posledné obdobie som úspešne zvládla iba jednu vec – pribrať na kilogramoch -niežeby som s tým bola spokojná. Ale svet je proste iný.

Vieš, kým sme mali rodinný dom, tak som mala pocit, že žijem v úplne pohodovom svete. Tichá ulica blízko kostola, superskí susedia, kúsok do lesa… od malička sme chodili sami do školy – teda ja s bratom, ktorí už bol dosť velký na to, aby so mnou išiel. Ale prišlo mi všetko také jednoduchšie ako teraz, keď “žijem v meste”… žijem stále v tom istom meste, ale chýba mi ten pocit bezpečia našej ulice. Keď nám niečo chýbalo, zazvonili sme susedom. Alebo nám susedia niečo len tak dali. Do západu slnka sme chodili kade-tade po vonku… teraz som uprostred neustáleho diania sa niečoho medzi ľuďmi. Prekvapuje ma, že keď idem o šiestej ráno na autobus niekedy, tak už ľudia sedia v krčmách.

Dnes je proste svet iný. Alebo za toto moje vnímanie môže môj duševný stav, alebo naozaj sa strácam nielen aj, ale aj ostatní.  Alebo narastá túžba po sláve namiesto túžby po Láske. Ja neviem, chcela by som, aby som bola schopná prejavovať úctu viac voči ostatným ľuďom. Aby sa dialo niečo v zmysle – ako Ty voči druhým, tak oni voči Tebe. Lebo možno som len ja prestala a preto sa všetko akoby zamrzlo v čase.

Ja stále verím, že Boh si vie všetko použiť na dobré – ak teda Mu dáme príležitosť byť v tom, kde práve sme s nami. Ale niekedy mám pocit, že rozumie naozaj iba On. Potom Mu dám príležitosť na to, aby konal a potom mám pocit, že už ani On neprijímanie pozvanie konať a cítim sa ako na začiatku toho celého – bez spánku, s dostatočným prepínaním do iných osobností, s úzkosťami a so sebapoškodzovaním…

Ale aj tak si myslím, že uprostred toho sa dá ešte nájsť nejaké svetielko nádeje pre viac. A jediný ozajstný spôsob je dovoliť si Ho vidieť. Alebo spozorovať uprostred našej ničoty, prázdnoty, či temnoty.

Vieš, do augusta mám PN, tak verím, že do Augusta sa mi aspoň trochu pohne ten invalidný, lebo budem oficiálne bez prijímu a oficiálne budem asi aj stresovať…

Ale zatiaľ sa snažím aspoň takto… hľadať nádej naďalej. Hoci len obyčajným pozorovaním. Možno sám občas nevieš ako… ale niekedy naozaj stačí osloviť človeka, ktorého stretneš a všimnúť si jeho potrebu, pomenovať ju a spýtať sa, či nejako môžeš pomôcť. Ani nevieš ako veľmi tým človekom zmeníš náhľad na tento svet – hoci ide “len” o predavačku v Tescu.

Ja by som chcela, aby som mala viac úcty voči tomuto svetu. Možno nejde len o slovenský národ. Možno ide len o moje srdce. Možno to musí byť viac úctivé a možno to cítiš rovnako… pýchou, slávou a neustálym vymýšľaním niečoho väčšieho zabudneš na malé veci a malých ľudí. Na youtube možno x-videí o úcte, kde kresťanskí lídri a aj neveriaci, či inakší ľudia hovoria ako “na to” – ale myslím si, že už ani to nestačí – keď viem, že ide o ľudí, ktorých poznám a keby nebolo youtube, tak ani neviem, že ešte sú. Myslím, že ak chceme dosiahnuť nejakú hranicu prejavov úcty, je potrebné začať malými vecami – lebo v tých veľkých sa kráča oveľa jednoduchšie. Tie veľké sú viditeľné a príťažlivé. Tie malé sú občas nepriťážlivé a neviditeľné – ale ak zabudneme na tých malých úplne, postupne stratíme aj náš veľký svet.

A myslím si, že odkedy nežijem obklopená kresťanmi a v neustálom švungu – ako som to mala kedysi – čo bol fakt dobrý život, tak mám pocit, že náš svet je v mnohom veľmi stratený. A Boh by chcel mať ľudí, ktorí budú ochotní sklánať sa k najmenším.