Číslo 4.

Hovorím si, že to ešte stíham – napísať tú dôležitú vec, že Lukáš Ronec na kandidátke za Kresťanskú Úniu s číslom 4 je môj brat. Túto sobotu – 25.máj 2019 budú voľby do europaralamentu a som presvedčená o tom, že stojí to za to ísť voliť a dať môjmu bratovi hlas.

9890C42D-62BC-4DC2-88C2-B21CF5AB3935.jpgLuky je odo mňa o 2,5 roka starší – má 31 rokov a vyrástol v Novej Dubnici. Vo svojom blogu najčastejšie píšem o duševnom zdraví/chorobe a víťazstve, ktoré nám vydobil Ježiš svojim krížom a zmŕtvychvstaním. Ale tento jeden skúsim prepojiť s myšlienkou toho, prečo verím v to, že Luky je hodný Tvojho hlasu.

Od malička je to môj veľký brat. Taký, s ktorým som sa bila, ktorý bol “vždy na vine”, lebo však som mladšia a tak mi to takmer vždy prešlo. Vyrástli sme úplne obyčajne. Ulica plná detí, hrávali sme schovku, alebo kopali loptu, naháňali sa kade-tade po celej Novej Dubnici, kým sa slnko nerozhodlo zapadnúť 🙂

“Pretekali” sme sa v tom, kto bude väčší bordelár doma – v čom asi naďalej vyhrávam. Keď videl smetiarov celý nadšený kričal: “Kamaláti moji, počkajte ma!”. Keďže som ako bábätko dostala zápal mozgových blán, tak veľmi často k nám chodil jeden lekár. Kým bol u nás tento doktor, tak Luky poctivo plakal na obrubníku pred domom, lebo sa ho bál.

Keď som mala 13, jemu bolo 15, tak nám zrazu zomrela mama. Moje spomienky – nakoľko mám disociatívnu poruchu identity, o ktorej sa dočítaš v predošlých blogoch – sú tak trochu disociátivne/oddelené, tak je možné že si nie všetko pamätám tak ako on. Ale pamätám si, ako mi to povedal a ako ma držal v objatí a potom šiel plakať do svojej izby sám. Od malička bol pre mňa veľkým bratom. 

Keď sme mali prvý počítač – 386 alebo 486, neviem presne, tak ma naučil ako na ňom “pracovať” – lepšie povedané – hrať hry 🙂

Vyrástol v úplne obyčajnom prostredí – tatino bol automechanik a pracoval na družstve a mama piekavala torty na svadby a predávala autosúčiastky na Ladu. Rodičia sa nám vždy snažili dať to najlepšie, čo vedeli. Nebolo to vždy ideálne, ale boli sme ich a oni naši.

Luky ma naučil hrať počítačové hry, strávili sme niekedy aj hodiny nad stratégiou Age of Empires. Nikdy som ho v ničom neporazila, ani keď mi dal náskok. Proste bol veľký už ako malý.

Myslím, že ako 14ročný začal hrať na gitare a viesť chvály. Ja som len “z diaľky” sledovala Jeho vernosť Bohu. Často som ho našla na kolenách v izbe ako sa modlí. Nie vždy som rozumela prečo tomu Bohu venuje až tak veľa pozornosti. Ale keď som tomu ako 16ročná porozumela z môjho veľkého brata sa stal môj najlepší kamarát. Naučil ma hrať na gitare, mimochodom je aj skvelý klavírista. Vlastne si neviem predstaviť nástroj, na ktorom by sa nevedel naučiť hrať.

Dnes je súčasťou LCH Live – Lamačských chvál.

Prepáčte, že splietam piate cez deviate – trochu som mu pomáhala s letákmi a plagátmi, tak by som už aj spala, ale zajtra by som už písať o ňom nemala podľa zákona, tak ešte kúsok.

Prečo voliť niekoho s Mickey Mouseom na tričku? Lebo to tričko má odo mňa! 🙂 keď som mu darovala náramok asi z Afriky tak ho nosil do “znosenia”. Keď som mu darovala prsteň, tak ho poctivo nosil, kým sa neoženil – teraz ho nosí na kľúčoch. V malých skutkoch robí veľké veci. 

Luky je veľmi pokorný. Nikdy som ho nezažila rozprávať o niekom druhom ako o niekom, kto by nebol hodný lásky a pozornosti. Dokonca aj keď za ním prišli ľudia s nejakým reklamným produktom, tak ich vždy pozorne počúval a venoval im čas. Ja by som ich niekedy už päťkrát stihla poslať do kelu, ale on počúva.

Ja mám precestovaných síce 27krajín, ale on má precestované tisíce kilometrov služby Bohu a služby blízkym. Sme štyria súrodenci a stratiť mamu a potom neskôr tatina pre nás nebolo jednoduché. Ale zvládame to, lebo máme jeden druhého.

Ako malý spadol z bicykla a rozbil si bradu, pamätám si ako sme ho viezli na pohotovosť – ale poviem Vám, ani už neviem koľko krát viezol on na pohotovosť mňa. Keď mi bolo najťažšie a začínala som chodiť do stacionára, tak som chvíľu bývala s ním a jeho manželkou Kamilkou a dcérkou Emmkou. Spával pri mne na gauči a strážil každý môj chrapot 🙂 Keď bol Charlie šteniatko a do psychiatrického stacionára ma museli každý deň voziť, aby som sa cestou niekam nestratila, tak Charlie druhý poctivo chrápal u neho v kancli. Keď som odišla na dva roky do Dánska, tak sa mi poctivo staral o môjho mopsa Charlieho prvého – hoci nebol jeho veľkým fanúšikom, ale spravil to pre mňa.

Kamilku spoznal počas môjho pobytu v Dánsku, z jeho manželky sa stala jedna z mojich najbližších priateliek a bútľavých vŕb. Majú spolu dcérku Emmku, ktorá vie krásne vysloviť Charlie, ale moje meno je najčastejšie “myš” 🙂 a má z toho nesmiernu srandu. A -ďalší potomok je v brušku, Kamilkinom samozrejme.

Je poslancom v Trenčíne a ja verím tomu, že môže a bude aj poslancom v europarlamente aj vďaka Tebe a Tvojmu hlasu. Viem, že tento blog je úplne jednoduchý… ale myslím, že Lukyho cesta smerom do europarlamentu nebola vždy najjednoduchšia. Ale vďaka nemu som nikdy nepocítila nedostatok vo svojom živote, lebo jeho heslo je, že sa “nepohne bez Božieho požehnania” do vecí, ktorým má čeliť. 

Jeho snom bolo to, čo bolo snom takmer všetkých malých chlapcov – stať sa smetiarom. Myslím, že svojou vernosťou Bohu naozaj očisťuje mnoho smetí okolo seba a aj v tomto svete. Začínal ako obyčajný študent gymnázia, ktorý našiel vášeň pre fotenie a dopracoval sa s Božím požehnaním k tomu, že má svoju firmu.

Už je toho asi aj dosť – jediné, čo som chcela odovzdať týmto všetkým je to, že ak Luky niečo sľúbi, tak to vždy splní. A ešte som ho nezažila, aby bol pohltený pýchou – nezabudne na Teba, ak ho poznáš a priateľa, ktorého si v ňom našiel máš už navždy. Luky to s ľuďmi nevzdáva.

Reklamy