29 rokov.

Od dnes mám 29 rokov. Posledné mesiace ani neviem “ako ten čas letí” – jeden moment mám 5 rokov, ďalší 9 rokov a zrazu sa ocitnem v prítomnosti a uvedomujem si, že mi niektoré chvíle jednoducho uleteli. Ale jednej veci sa držím a nepúšťam – skutočnosti, že Boh je ozajstný a prítomný v každom mojom veku, v každej mojej okolnosti, v každom momente. Že je nemenný.

Ubehlo 13 rokov od smrti mamy a 5 rokov od smrti tata. Sú to isté medzníky zármutku a straty, na ktoré sa nezabúda. Vlastne občas sa mi stane, že ani neviem, že tu už nie sú.

A82486F2-DAD5-4D77-A65A-520002FCA092.jpgAle sú aj iné dôležité časové medzníky môjho života. Kedysi som písala o tom, že Dado začal chodiť na klavír a dnes si uvedomujem, že na ten klavír prestal chodiť, lebo pribral a s takou váhou sa nielen na ten klavír dostane, ale už z neho aj zlezie a ešte k tomu, ktovie, či by ho ten klavír dnes uniesol. Vybojoval ako udatný Dávid z Biblie svoj boj s Goliášom menom rakovina a so svojím verným Bohom nad ním zvíťazil. Dnes ho viac zaujíma to, čo dostane za to, keď pôjde vlakom do Bratislavy na kontrolu ako to, že na čo tam vôbec chodí.

Ako keď som bola ja niektorý minulý deň na preventívnej prehliadke u zubárky a v mojom najviac disociatívnom čase mi povedala, že mi vytrhne osmičku – “tu a teraz”. Jediné, čo ma po tomto polhodinovom zážitku zaujímalo bolo, čo za to dostanem. Vybrala som si medveďa, ktorého si psími očami hneď na druhý deň Dado vypýtal a na tretí stratil, ale aj prívesok zubu, ktorý poctivo nosím na svojom ruksaku. To, čo pri disociatívnom fungovaní života pomáha je vcítenie sa do sveta svojich osobností a predstava toho, že “moje deti” si práve prešli vytrhnutím zubu ma viedla k tomu, aby som si pre ne vypýtala odmenu.

Občas sa pozerám na fotky a nerozumiem tomu, ako rýchlo rastú deti mojich súrodencov. Bety je prváčka, Esti bola na zápise, Emmi je vysoká takmer ako Dávidko… niekedy sa pri tom proste “pozastavujem” nad tým, ako je možné, že tak rýchlo rastú, keď tie deti vo mne akoby odmietali rásť.

Je možné aj nemožné. Stačí pozrieť na Charlieho, keď ciká a poviete si, že toto je úplne nemožné a pritom jemu je to úplne bežné.

Okoloidúcich ľudí tým vždy veľmi pobaví. Občas aj mňa, keď je to viac metrov  na predných než kedykoľvek predtým. Ale v tomto má zase môj obdiv detské vnímanie – lebo, keď som dané video ukázala Esti, tak mi hovorí: “No a?! Charlie.” A vôbec sa v tom “nepozastavila”… proste je zvyknutá na jeho cikanie.22B2B80C-D9CE-471D-AD8C-E6E9ECC2B799.jpg

Videla som skvelý film. Vlastne za posledné tri mesiace som pozrela už asi stovky filmov… je to asi najjednoduchší odpúťavač od reality. Už rozumiem, prečo majú ľudia telku a ja nie. Úplne mi v tomto postačuje Netflix. Pozerám na ňom filmy kvôli angličtine, aby som nezabudla na to, že viem prekladať/tlmočiť a aby sa mi angličtina nevytratila z hlavy ako veľa ostatných vecí. Ten film sa volá The zookeper’s wife. Je to podľa skutočnej udalosti – z čias druhej svetovej vojny v Poľsku. Potom ako bola zničená zoologická záhrada, tak sa rozhodnú majiteľ ZOO so svojou manželkou a synom zachraňovať Židov. Trvalo roky a mnohí z nich žili s nimi, mali naučený režim, kedy môžu “vyjsť na svetlo” a kedy musia byť schovaní. Boli priam neviditeľní. Myslím, že dnes mnoho ľudí s duševným ochorením musí čeliť podobnému faktu a hrať hru (ne)viditeľnosti. Je mi z toho smutno. Každému by som dopriala, aby sa na chvíľu ocitol v našom trenčianskom stacionári. Nie ako pacient, zlé neprajem nikomu. Jednoducho ako mlčiaci pozorovateľ toho, ako sa ľudia v bezpečí neboja vyjsť na svetlo. Myslím, že by si každý uvedomil, že nie je rozdiel medzi pacientom a obyčajným pozorovateľom. Sme ľudia, presne ako vy. Naša viditeľnosť je natoľko viditeľná, ako nám dovoľujete vy. Najviac ma dostane, keď niekto tvrí, že “je to všetko len v mojej hlave”, alebo že “sýtim farmaceutický priemysel”… je mi to “ľúto” – ale duševné zdravie je rovnako ozajstné ako to telesné. Je to akoby si beznohému povedal: “To rozchodíš.” Jasné, možno sa naučí chodiť a možno bude behať oveľa rýchlejšie ako doteraz – ale myslím, že priestor na stratu nohy a naučenie sa novým zvykom je veľmi dôležitý. Povedať chorému človeku o tom, že si svoje ochorenie iba vymýšľa nie je cestou k uzdraveniu.

Prosím buďte trochu empatickí k ľuďom, ktorí sa kvôli tomuto dnešnému neprijímaniu stávajú neviditeľnými.

Blíži sa Veľká Noc – a pre mňa je toto asi tá najtemnejšia časť krížovej cesty, kráčanie temným údolím a spájanie svojho smútku s tým Ježišovým občas bolí viac akoby som práve chcela. Človek, ktorý nekráčal v mojich topánkach, alebo v tých Tvojich, tak nikdy neporozumie tomu, o čom naozaj rozprávaš.

Niekedy tu píšem o tom, že ak si neveriaci, tak si môj pisateľský jazyk prelož do svojho. A to platí aj dnes. Moje blogy sú väčšinou svedectvom pre mňa samú – to, do akej miery zasahujú srdce človeka je skôr o tom, ako veľmi im dovolia zasiahnuť. 

Vieš, ďakujem, že čítaš ďalej. To, s čím momentálne najviac zápasím je osamelosť. Často tu spomínam rozdiel v osamelosti a samote. Ale tieto mesiace sa naozaj cítim osamelo. Často plačem nad tým, že som za posledné roky stretla tisíce ľudí počas svojho tlmočenia a mám aj týždne, kedy sa mi neozve nik – ak nerátam rodinu, kam radím svojich súrodencov a ich rodiny a môjho Šašošaurusa, ktorý sa mi poctivo ozve snáď aj každý deň.  Uvedomujem si, že som žila v akejsi duchovnej bubline a realita je niečo úplne iné – ale v skutočnosti, Boh ostáva rovnaký, nemenný. Vlastne je oveľa bližšie v skutočnosti ako sa nám zdá v tej bubline. Či už žiješ v jednom alebo druhom, ver mi, že On je stále ten istý Milujúci a nevzdávajúci sa. Nevzdal to so mnou. Možno raz ako Dado už budem riešiť len to, čo dostanem za to, že pôjdem pozrieť svojich terapeutov 🙂 i keď priznám sa, že znesú oveľa viac než sestrin klavír. Sú to síce tak trochu jednosmerné vzťahy – v zmysle, že o mne vedia asi aj všetko a ja o nich nie a nie niečo vygoogliť – ale poviem Vám, že stoja za to. Sú pre mňa obrovským darom aj v tento narodeninový deň – či už svojou pomotanosťou a jemnosťou, snažiaciou sa vážnosťou, za ktorou sa skrýva starostlivý otec alebo materským objatím – ja si myslím, že oni vedia, o ktorých je reč… ďakujem Vám.

Samozrejme – najväčším darom pre mňa je moja rodina. Sú to odvažní malí a veľkí ľudia, ktorí čelia so mnou tomuto svetu – ale všetci z nás vieme, že vlastne celý ten obrovský boj je víťazný.

Posledná vec, lebo už zvyčajne spávam – v máji budú voľby do Europarlamentu, v ktorých môžete voliť aj za môjho brata Lukáša Ronca. Nie som odborník na politiku, ani moc na dianie sa vo svete – momentálne sa snažím ako tak vytrvať vo svojej vlastnej prítomnosti. Ale som tak trochu “odborník” na ľudské srdce a za to jeho sa pobijem 🙂 

IMG_1755.jpg