Zoznamka :) “Hľadám si babku.”

Chcela by som mať babku. Nie kvôli tomu, že u babky je vždy navarené a zo svojho dôchodku vždy čo to odloží a odídem odtiaľ s pár korunami. Aspoň takto to fungovalo s mojimi babkami. Chcela by som mať babku, lebo vždy keď prídem cez týždeň do kostola, tak je tam pár babiek a dedkov.

person holding bible with cross

Keď som bola na Veľký Piatok v kostole pri Ježišovom hrobe kľačalo pár babiek s ružencom v rukách a slzách v očiach. Babky, ktoré majú televízor pozerajú sv. omše, keď už nevládzu prejsť do kostola. Tie, ktorým vystačí rádio, tak počúvajú sv. omšu, modlitbu ruženca, alebo kadejaké iné modlitby. Občas si myslím, že našli v Ježišovi to, čo stále väčšina z nás nevie uchopiť. Našli v Ňom v Lásku a nádej v tom, že s Ním budú naveky.

Tajomstvo Veľkej Noci. Takto nejak opisujem svoje prežívanie od kedy sa mi stalo, čo sa mi stalo a stále deje.

IMG_2023.jpgVeľkú Noc nemám spojenú s vajíčkami, kuriatkami, či zajacmi. Dokonca ani s oblievačkou.  Síce s neterami som si kreslila prastiatka s kuriatkom.Ktosi mi raz povedal, že táto tradícia vznikla tak, že ženy, ktoré ohlasovali Kristove zmŕtvychvstanie obliali vodou, aby “sa prebrali” z tohto tvrdenia. Chvíľu sa to bralo tak, že vyšibanie a obliatie žien spôsobí, že budú po celý rok krásne a zdravé. Neviem, dnes v tom viac vidím záujem o peniaze než nejaké prianie lepšieho života. Tak či tak, keď som bola malá, tak som plakala, že nemôžem ísť oblievať, lebo som dievča a ak si to dobre pamätám, tak ma tatino párkrát zobral.

Mám 29 rokov – túto informáciu píšem väčšinou kvôli sebe samej, aby som sa uistila, že som to naozaj ja. Neblogujem o receptoch, cestovaní, či výchove detí. Asi skôr blogujem o Tajomstve Veľkej Noci. Či tým tento blog naberá alebo prichádza o čítateľov som nejak prestala sledovať. Ľudia sa dnes snažia vyhnúť bolesti a zlomenosti.

Ale poviem Ti, zlomenosť aj bolesť sú skutočné. Nemusíš mať zrovna disociatívnu poruchu osobnosti, aby si mi to uveril. Myslím, že každý z nás isté obdobie svojho života prechádza smútkom, zármutkom, bolesťou, či prázdnotou. Sú to len menej použivané slová našich rozhovorov. Počas seminárov, ktoré som tlmočila, Jeff zvykne zdielať to, ako sa zvykneme opýtať niekoho: “Ako sa máš?” a oni alebo my zvykneme odpovedať: “Dobre.” Takto to bolo s jedným človekom z jeho zboru – na druhý deň po tejto odpovedi spáchal samovraždu. Veď sa mal dobre.

Slovo “depka” som prestala používať od kedy som spoznala ľudí s depresiou a od kedy som ju začala prežívať sama. Je to veľmi temné údolie na to, aby bolo ohodnotené zdrobneninkou “depka”. Strácaš sa v ňom celý. Nevieš zachytiť vo svojom živote nič, čo by malo nejakú hodnotu, či zmysel. Dokonca aj priateľstvá – akoby z nich vyprchala krása vzťahu, ktorý kedysi bol živý. Snažíš sa udržať pri živote a niekedy ani nevieš prečo. Deväť rokov som sa stretala so stovkami, ktorí chválili moje tlmočenie, môj spev, vedenie chvál… a zrazu som sa ocitla v momente, kedy som si uvedomila, že to všetko je preč. Tie semináre sú skvelé – hoci v nich prechádzaš bolesťou, ale stretáš sa v nej s Láskou Otca. Ale dnes občas premýšľam, že som bola len maskotom toho celého. Akonáhle som zmizla z pódiového účinkovania akoby sa zem podo mnou prepadla. Ozvalo sa síce mnoho ľudí vďaka facebooku, či zdieľaným kalendárom na moje narodeniny. Ale keď sa ozvali po dlhom tichu akoby v čase svojho temného údolia ani nevieš uchopiť to, či to myslia naozaj vážne.

crucifix

Samozrejme, že Vám všetkým prajem požehnané prežitie Veľkonočných sviatkov a dnešného Kristovho zmŕtvychvstania. Len chcem, aby si vedel, že je v poriadku, ak si napriek dnešnému sviatku neprešiel do radosti. Láska je dnes veľmi málo milovaná. Priznám sa, že sama som nevydržala dlho pri Ježišovom hrobe, lebo sa mi triaslo celé telo, bolo mi smutno z každej preplnej krčmy, či nejakého podniku, plakala som kvôli tomu, že je v kostole pár babiek. Ježišova obeta zmenila môj život a neustále Ho premieňa. Dennodenne sa nám odovzdáva. Jeho výkrik na kríži: “Žísnim.” je stále aktuálny. Myslím, že je čím ďalej tým viac zabudnutý. A niekde uprostred toho nachádzam zmysel svojho bytia. Viac rozumiem Jeho ranám, Jeho obete na Kríži, Jeho umučeniu. Jeho plného odovzdania sa za nás ľudí. Učím sa spájať svoj smútok s tým Jeho.

Prosím nemysli si, že nechcem byť uzdravená. Veľmi po tom túžim. Chcela by som prestať brať tie antidepresivá, hypnotiká, anxiolitiká, či antipsychotiká. Chcela by som byť jedna, či zdravá integrovaná osobnosť. Len mi to nejak trvá. Ťažko sa mi počúva o tom, že to je všetko len v mojej hlave, alebo že môj psychiater chce živiť farmaceutický priemysel. Alebo, že moja terapeutka ma potrebuje ako pacientku. Myslím, že by som ju dopriala hocikomu inému, keby som ju viac nepotrebovala. Nezávisí na nej môj život, ten závisí na Bohu, ale je mi obrovskou pomocou počas mojej Temnoty.

Na Veľký Piatok mi Charlie začal naháňať jedného cyklistu a ten po mne vykríkol: “Boha Krista.” a ja som si len so slzami v očiach povedala, že nech mu je odpustené, lebo nevie, čo hovorí. Ježiš nie je len slovo, ktoré môžme zneužívať, keď sa nám niečo nepodarí. Ježiš je reálny a živý.

Priznám sa, že som dobehla pozeranie filmov za posledné obdobie na zvyšok svojho života. Od januára som ich videla stovky. Je to skvelý patent na odpútanie sa od prítomnosti. Ale nevyrieši to našu bolesť. Moje lieky okrem toho, že pomahájú, samozrejme, že aj zavodňujú a pridávajú chuť do jedla. Včera som sa zúfalo snažila obliecť nejaké kraťase z minulého roka, mám cez 20kg viac než som mala. Snažila som sa zmeniť jedalníček, cvičiť. Ale v disociatívnom fungovaní nie je všetko úplne možné hneď. A tak to opäť len odovzdávam k Jeho krížu. (Alebo pri kríž.)

Obdivujem dokonalo vyzerajúce rodiny v kostoloch,… a žehnám im, aby to vydržalo mnohé ďalšie generácie.

Ale uvedomujem si, že ja nemám babku, ani dedka, či rodičov. Môj život nevyzerá ani z diaľky dokonale. Chodím do psychiatrického stacionára, mám zjazvené ruky a niektoré časti tela, privyrábam si písaním blogov. Ideál… ani zďaleka nie.

Ale mám svojich súrodencov – a ich rodiny. A takto ku koncu blogu chcem len pripomenúť, že 25.mája budú voľby do Europarlamentu a že môj brat je jedným z kandidátov. A v máji mu môžete dať svoj hlas. Veľmi by som si priala, aby sa mu to podarilo, hoci to znamená, že budem s ním ešte menej ako som teraz. Ale túžim, aby aj rodiny mojich súrodencov patrili k tým, ktoré sú šťastné a milované a hlavne ich deti. A aby vedeli, že Kristus za nich naozaj dal všetko.

Tak ešte raz, požehnané Tajomstvo Veľkej Noci nech premieňa aj Tvoje srdce a približuje Ťa viac a viac ku živému Bohu, ktorý je Láska a túži milovať a byť milovaným. 

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

 

29 rokov.

Od dnes mám 29 rokov. Posledné mesiace ani neviem “ako ten čas letí” – jeden moment mám 5 rokov, ďalší 9 rokov a zrazu sa ocitnem v prítomnosti a uvedomujem si, že mi niektoré chvíle jednoducho uleteli. Ale jednej veci sa držím a nepúšťam – skutočnosti, že Boh je ozajstný a prítomný v každom mojom veku, v každej mojej okolnosti, v každom momente. Že je nemenný.

Ubehlo 13 rokov od smrti mamy a 5 rokov od smrti tata. Sú to isté medzníky zármutku a straty, na ktoré sa nezabúda. Vlastne občas sa mi stane, že ani neviem, že tu už nie sú.

A82486F2-DAD5-4D77-A65A-520002FCA092.jpgAle sú aj iné dôležité časové medzníky môjho života. Kedysi som písala o tom, že Dado začal chodiť na klavír a dnes si uvedomujem, že na ten klavír prestal chodiť, lebo pribral a s takou váhou sa nielen na ten klavír dostane, ale už z neho aj zlezie a ešte k tomu, ktovie, či by ho ten klavír dnes uniesol. Vybojoval ako udatný Dávid z Biblie svoj boj s Goliášom menom rakovina a so svojím verným Bohom nad ním zvíťazil. Dnes ho viac zaujíma to, čo dostane za to, keď pôjde vlakom do Bratislavy na kontrolu ako to, že na čo tam vôbec chodí.

Ako keď som bola ja niektorý minulý deň na preventívnej prehliadke u zubárky a v mojom najviac disociatívnom čase mi povedala, že mi vytrhne osmičku – “tu a teraz”. Jediné, čo ma po tomto polhodinovom zážitku zaujímalo bolo, čo za to dostanem. Vybrala som si medveďa, ktorého si psími očami hneď na druhý deň Dado vypýtal a na tretí stratil, ale aj prívesok zubu, ktorý poctivo nosím na svojom ruksaku. To, čo pri disociatívnom fungovaní života pomáha je vcítenie sa do sveta svojich osobností a predstava toho, že “moje deti” si práve prešli vytrhnutím zubu ma viedla k tomu, aby som si pre ne vypýtala odmenu.

Občas sa pozerám na fotky a nerozumiem tomu, ako rýchlo rastú deti mojich súrodencov. Bety je prváčka, Esti bola na zápise, Emmi je vysoká takmer ako Dávidko… niekedy sa pri tom proste “pozastavujem” nad tým, ako je možné, že tak rýchlo rastú, keď tie deti vo mne akoby odmietali rásť.

Je možné aj nemožné. Stačí pozrieť na Charlieho, keď ciká a poviete si, že toto je úplne nemožné a pritom jemu je to úplne bežné.

Okoloidúcich ľudí tým vždy veľmi pobaví. Občas aj mňa, keď je to viac metrov  na predných než kedykoľvek predtým. Ale v tomto má zase môj obdiv detské vnímanie – lebo, keď som dané video ukázala Esti, tak mi hovorí: “No a?! Charlie.” A vôbec sa v tom “nepozastavila”… proste je zvyknutá na jeho cikanie.22B2B80C-D9CE-471D-AD8C-E6E9ECC2B799.jpg

Videla som skvelý film. Vlastne za posledné tri mesiace som pozrela už asi stovky filmov… je to asi najjednoduchší odpúťavač od reality. Už rozumiem, prečo majú ľudia telku a ja nie. Úplne mi v tomto postačuje Netflix. Pozerám na ňom filmy kvôli angličtine, aby som nezabudla na to, že viem prekladať/tlmočiť a aby sa mi angličtina nevytratila z hlavy ako veľa ostatných vecí. Ten film sa volá The zookeper’s wife. Je to podľa skutočnej udalosti – z čias druhej svetovej vojny v Poľsku. Potom ako bola zničená zoologická záhrada, tak sa rozhodnú majiteľ ZOO so svojou manželkou a synom zachraňovať Židov. Trvalo roky a mnohí z nich žili s nimi, mali naučený režim, kedy môžu “vyjsť na svetlo” a kedy musia byť schovaní. Boli priam neviditeľní. Myslím, že dnes mnoho ľudí s duševným ochorením musí čeliť podobnému faktu a hrať hru (ne)viditeľnosti. Je mi z toho smutno. Každému by som dopriala, aby sa na chvíľu ocitol v našom trenčianskom stacionári. Nie ako pacient, zlé neprajem nikomu. Jednoducho ako mlčiaci pozorovateľ toho, ako sa ľudia v bezpečí neboja vyjsť na svetlo. Myslím, že by si každý uvedomil, že nie je rozdiel medzi pacientom a obyčajným pozorovateľom. Sme ľudia, presne ako vy. Naša viditeľnosť je natoľko viditeľná, ako nám dovoľujete vy. Najviac ma dostane, keď niekto tvrí, že “je to všetko len v mojej hlave”, alebo že “sýtim farmaceutický priemysel”… je mi to “ľúto” – ale duševné zdravie je rovnako ozajstné ako to telesné. Je to akoby si beznohému povedal: “To rozchodíš.” Jasné, možno sa naučí chodiť a možno bude behať oveľa rýchlejšie ako doteraz – ale myslím, že priestor na stratu nohy a naučenie sa novým zvykom je veľmi dôležitý. Povedať chorému človeku o tom, že si svoje ochorenie iba vymýšľa nie je cestou k uzdraveniu.

Prosím buďte trochu empatickí k ľuďom, ktorí sa kvôli tomuto dnešnému neprijímaniu stávajú neviditeľnými.

Blíži sa Veľká Noc – a pre mňa je toto asi tá najtemnejšia časť krížovej cesty, kráčanie temným údolím a spájanie svojho smútku s tým Ježišovým občas bolí viac akoby som práve chcela. Človek, ktorý nekráčal v mojich topánkach, alebo v tých Tvojich, tak nikdy neporozumie tomu, o čom naozaj rozprávaš.

Niekedy tu píšem o tom, že ak si neveriaci, tak si môj pisateľský jazyk prelož do svojho. A to platí aj dnes. Moje blogy sú väčšinou svedectvom pre mňa samú – to, do akej miery zasahujú srdce človeka je skôr o tom, ako veľmi im dovolia zasiahnuť. 

Vieš, ďakujem, že čítaš ďalej. To, s čím momentálne najviac zápasím je osamelosť. Často tu spomínam rozdiel v osamelosti a samote. Ale tieto mesiace sa naozaj cítim osamelo. Často plačem nad tým, že som za posledné roky stretla tisíce ľudí počas svojho tlmočenia a mám aj týždne, kedy sa mi neozve nik – ak nerátam rodinu, kam radím svojich súrodencov a ich rodiny a môjho Šašošaurusa, ktorý sa mi poctivo ozve snáď aj každý deň.  Uvedomujem si, že som žila v akejsi duchovnej bubline a realita je niečo úplne iné – ale v skutočnosti, Boh ostáva rovnaký, nemenný. Vlastne je oveľa bližšie v skutočnosti ako sa nám zdá v tej bubline. Či už žiješ v jednom alebo druhom, ver mi, že On je stále ten istý Milujúci a nevzdávajúci sa. Nevzdal to so mnou. Možno raz ako Dado už budem riešiť len to, čo dostanem za to, že pôjdem pozrieť svojich terapeutov 🙂 i keď priznám sa, že znesú oveľa viac než sestrin klavír. Sú to síce tak trochu jednosmerné vzťahy – v zmysle, že o mne vedia asi aj všetko a ja o nich nie a nie niečo vygoogliť – ale poviem Vám, že stoja za to. Sú pre mňa obrovským darom aj v tento narodeninový deň – či už svojou pomotanosťou a jemnosťou, snažiaciou sa vážnosťou, za ktorou sa skrýva starostlivý otec alebo materským objatím – ja si myslím, že oni vedia, o ktorých je reč… ďakujem Vám.

Samozrejme – najväčším darom pre mňa je moja rodina. Sú to odvažní malí a veľkí ľudia, ktorí čelia so mnou tomuto svetu – ale všetci z nás vieme, že vlastne celý ten obrovský boj je víťazný.

Posledná vec, lebo už zvyčajne spávam – v máji budú voľby do Europarlamentu, v ktorých môžete voliť aj za môjho brata Lukáša Ronca. Nie som odborník na politiku, ani moc na dianie sa vo svete – momentálne sa snažím ako tak vytrvať vo svojej vlastnej prítomnosti. Ale som tak trochu “odborník” na ľudské srdce a za to jeho sa pobijem 🙂 

IMG_1755.jpg