Sklamanie vs. výzva k snívaniu

pexels-photo-1366913Počula som jeden príbeh:

Žil raz jeden starý farmár. Jedného dňa mu utiekol jeho jediný kôň. Prišli susedia a povedali: “Ty máš také nešťastie.” On odpovedal: “Možno.” Na druhý deň sa kôň vrátil s tromi ďalšími divokými koňmi.” Prišli susedia a povedali: “Ty máš také štastie!”. Farmár odpovedal: “Možno.” Na ďalší deň sa farmárov jediný syn pokúšal vyskočiť na jedného z nových divokých koňov a skrotiť ho. Kôň ho však zhodil a on si zlomil nohu. Na to prišli susedia opäť a povedali: “Ty máš také nešťastie.” Farmár odpovedal: “Možno.” Na štvrtý deň tohto príbehu išli okolo vojaci a povolávali mladých chlapcov do armády, všimli si však, že farmárov syn má zlomenú nohu a kríva, tak ho obišli. Prišli susedia a znovu povedali: “Ty máš také šťastie.”, a farmár ako vždy odpovedal: “Možno.”

Mňa to veľmi oslovilo. Lebo farmár si uvedomoval, že nie je možné kontrolovať to, čo sa udeje na ďalší deň. V jedno ráno sa zobudím a hovorím si: “Prečo musí pršať, keď je ešte sneh…?!” A v ďalšom okamihu mi prebehne myšlienka o tom, že pršať prestane. Čo predpovedám budúcnosť?! Ha-ha-ha. Predstavujem si scénu leňochoda Flasha z rozprávky Zootropolis. Stačí kliknúť na to ha-ha-ha a scénka by sa Vám mala otvoriť 🙂

Samozrejme, že nepredvídam, čo bude. To nerobí nikto. To nikto nevie. rain-boots-umbrella-wet.jpgAle každý predsa vie, že ako pršať začalo, tak aj pršať prestane, len nevieme kedy. Dážď je predsa dobrý pre našu pôdu, len niekedy až priveľmi depresívny pre našu osobnosť… ale s každým dažďom si vždy môžeme predstaviť to, že prestane.

Dnes som sa už po niekoľký krát zobudila celá od čokoľády. Tak som prala. Do toho mi napísal brat, že ako sa dnes máme. Tak mu vravím, že mi asi v noci chutila tá čokoľáda, čo mi včera doniesol. Lenže on a jeho manželka mi nepriniesli iba samotnú čokoľádu, priniesli mi celý nákup. Na gauči vidím rosypané slnečnicové semiačka, v koši obaly od rôznych čokoľád, na zemi prázdny obal od šunky a párkov (zvyčajne sa delím o všetko s Charliem, ale ten sladké nemá rád)… neskôr píšem bratovi zase, či tie medové koliečka do mlieka doniesli odbalené aj s mliekom. Na čo mi už s úsmevom odpisoval: “Ivi, veď sme šli z Lídla.” Tak si hovorím, že som mala naozaj dobrodružnú noc, z ktorej si prd pamätám, ale isto sme sa s Charliem dobre najedli.

Nakoľko mám disociátivnu poruchu osobnosti, tak už sa viem nad “prežratými nocami” pousmiať. Ale neviem sa pousmiať nad tým, keď niekoho vo svojej “prepnutosti” zraním. Dnes mi mala prísť Šašoša, ktorú som dvakrát po telefóne odmietla a nemám na to žiadny dôkaz okrem jej smsiek o tom, že som to naozaj spravila. Potom sa obviňujem, že som ju zranila – inak – toto sa mi možno deje s viacerými ľuďmi a už mám v sebe všetky predstavy o tom, ako odo mňa odchádza a nebude viac “mojou Šašošou”, lebo však robím samé “nevedomé” hovadiny. Presne pre toto mi súrodenci nehovoria o tom, že sú chorí, alebo sa niečo strašné zase deje… lebo akonáhle som počula o tom, že je chorá moja sestra, tak som vypla na zbytok dňa. Viem, že sú to dôležité informácie, ale lepšie ich znášam od nich samotných z tváre-do-tváre.

IMG_7472.jpgPriznám sa, že potom som zo seba neuveriteľne sklamaná. Moje myšlienkové pochody prúdia tak rýchlo, že jednou z možností bolo: “už nikdy nenapíšem žiadny blog, lebo neviem, či vôbec ten píšem”… pripadám si už fakt chorá. Vlastne som. Veď mám chrípku a beriem antibiotiká. K tomu ešte antipsychotiká, anxiolitiká, hypnotiká a antidepresíva…

Po tom ako pred dvoma týždňami chcela pani posudková všetky správy z každej mojej terapie od roku 2015 som konečne šla na sociálnu poisťovňu. Poctivo som si všetky správy po jednej behom asi 40minút presvietila. Prídem tam a zisťujem, že tá pani posudková, ktorá to chcela už dva týždne nepracuje. Tak im dávam aspoň správy do ruky, že nech ich má ten lekár, ktorý ma bude posudzovať… oni na mňa pozerajú jak na pacientu zo psychiatrie, alebo lepšie povedané – pozerajú na mňa ako pacietni na psychiatrii s otázkou: “A to ste na čo spisovali tak podrobne?!” Ja som myslela, že ma tam porazí. Neporazilo. Stále som tu.

Týmto sa chcem poďakovať všetkým Vám, ktorý ma podporujete finančne – i keď mám pocit, že som stále horší bloger, lebo už čerpám z vlastných úspor a nie z PN alebo príspevkov od druhých… ale naozaj ĎAKUJEM. S PNkou by som to nedala. Bez nej už vôbec nie. Akurát, že teraz musím čakať, kým prídem na rad ďalšiemu novému posudkovému lekárovi a modliť sa, aby vedel, že disociatívna porucha osobnosti je ozajstná a je naozaj občas ťažké s ňou prežiť, nie to ešte žiť.

Sklamanie je občas veľmi bolestivá vec. Niekedy sa zastavím a hovorím si: “Čím som si do kelu zaslúžila práve takúto poruchu?!”… a viem, že je za tým sklamanie – zo seba samej, lebo nezvládam život tak akoby som mala, akoby som chcela. Niekedy sa cítim akoby mi život unikal pomedzi prsty… predovšetkým moje priateľstvá. Ako keď mi kamoška napísala, že ide na Kubu zo školy, do ktorej sme chodili spolu. Táto informácia ma tak obišla ako mnohé iné. Mám pocit, že si ma ľudia dávajú do krabičky “DID, alebo tam by Ivonka isto nešla, alebo to by teraz nedala”… finančne nie, to je pravda. Momentálne isto nie. Ale predstava byť na Kube namiesto ležania pod paplónom a snaženia sa robiť aspoň trochu zábavy Charliemu… ach. Ľudia ma kedysi zvykli pozývať na rôzne akcie. Teraz sa o nich dozvedám, až keď boli. Chcem tu len ujasniť jednu dôležitú vec – s DID nestrácam schopnosti, zručnosti, ktoré som kedy mala. Stále som dobrý prekladateľ, stále viem veľmi dobre anglicky, stále viem hrať na gitare, modliť sa, či viesť chvály… možno by moje úvody do chvál boli trochu melancholickejšie – ale stále verím v Božie Kráľovstvo a v Kristovo víťazstvo na kríži a v zmŕtvychvstaní. To podstatné na tom je – stále som to ja.

Cítim sa sklamane. Ale chcem sa toho zbaviť. Prečo?! Jednoducho preto, že sklamanie robí to, že kradne našu budúcnosť, našu nádej a našu vieru. Jednoducho to zaberá viac miesta ako nádej, alebo nejaké obnovenie… viete, ale Boh je schopný priniesť do života veci, ktoré už neexistujú alebo nikdy neexistovali v našom živote. Dokonca aj vzkriesiť to, čo zomrelo.

Sklamanie Ťa môže zaseknúť na mieste, prebývať v Tebe,… nenechaj sa ním úplne okradnúť. Samozrejme, že som sklamaná, lebo sa nachádzam na mieste, na ktorom som si nikdy nepredstavovala, že budem. Moje sny boli veľmi ďaleko od toho, čo práve teraz žijem. Cítim sa tým občas úplne premožená. Pamätám si chvíle, keď som nebola… “aký bol život farebný a krásny vtedy”… a zrazu je akoby čiernobiely. Asi to poznáš.

Cítim, že som zlyhala, lebo som dnes nezvládla situáciu. Snažila som sa to vysvetliť sebe samej dookola, ale nič nepomáhalo. Až mi Šašoša na moje bolestivé správy napísala: “Ivi, ľúbim ťa.” a zrazu som vedela, že je to v poriadku. Že je v poriadku, že tomu nerozumiem a že je v poriadku, že ani ona tomu nerozumie. Jednoducho sa to stalo, minulosť nevrátim.

Preto tu dávam “výzvu” pre Teba… ale fakt choď do nej len po malilinkatých krôčikoch, ako hovorí moja terapeutka. Iba toľko, čo práve teraz zvládneš.

Začni si písať, o čom snívaš. Bez ohľadu na peniaze, na život, ktorý žiješ, na okolnosti, ktoré Ťa premáhajú, na lásky, ktoré sú nedosiahnuteľné, bez ohľadu na všetko, čo Ti hovorí “stop” v Tvojom snívaní.

Ja snívam o tom, že naučím jazdiť na longboarde. Túžobne očakávam, že začne byť jar, snáď v marci a IMG_1433.jpgže dovtedy sa nejak porieši moja situácia. Alebo túžim Charliemu darovať nového brata – teda, aj sebe. Normálne si snívam o tom, že keď budem mať dostatok peňazí, tak si kúpim ešte jedného psa – francúzskeho buldočka, ktorý sa bude volať Frank. Frankie&Charlie – podľa mňa budú super krochkajúci parťáci. Snívam o tom, lebo keď chodím na terapie alebo do stacionára, tak si so sebou neustále nosím úzkosť z toho, že nechávam Charlieho samého doma. Takto by boli dvaja. Psy bez nosa u mňa proste bodujú. Sú to zvyčajne flegmoši a zvyčajne pes pochytí povahu svojho pána… preto je Charlie schopný prespať celý deň pri mojich nohách a nepýtať sa von. Charlie je momentálne môj najviac obľúbený pes na svete. Už sa ako tak aj naučil spozorovať moje prepnutia a celkom dobre ma vracia naspäť do prítomnosti. Občas síce spôsobom, že šteká jak zmyslov zbavený po mne a ja si až moment na to, ako ho ukľudním uvedomím, že som “tu vlastne nebola”… že som si zase žila život inej osoby. A to som ho na to ani necvičila. Som psíčkar – a myslím, že v tomto mi rozumejú iba psíčkari.. 🙂

IMG_1421.jpg

Myslím, že je čas ísť venčiť a potom spať… ďakujem ešte raz za všetko.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

PS: Keby chceš prispieť na denný psychiatrický stacionár v Trenčíne, tak mi to napíš do poznámky platby.