Výška “ich” citov.

Niekedy si hovorím, “čo ak by…”. Aj Ty zvykneš mať rovnaké zmýšlanie? Hovorím tomu denné snívanie… alebo neutíchajúca myseľ. Alebo nikdy nekončiace myšlienky…

Myslím, že každý ma problém sa tak trochu stíšiť, zastaviť, na chvíľu na všetko zabudnúť a iba tak byť. Myslím, že celý problém spočíva v strachu z toho, čo by nastalo v úplnom tichu, osamotení sa, … chaos?! Vôbec nič?! Ja sama neviem. Mám s tým momentálne tak obrovský problém. pexels-photo-326642V stíšení mysle človeka s disociatívnou poruchou identity sa niekedy stane obrovský opak – začneš počuť, tak zreteľne akoby si priložil pohár k stene susedov a tajne načúval, o čom sa rozprávajú. Počuješ rozhovory svojich vlastných osobností… akoby im vôbec nezáležalo na tom, že chceš byť momentálne v tichu. Alebo, že by si už konečne po štyroch dňoch normálne a jednoducho zaspal. Ale nie, oni sa začnú rozprávať práve vtedy, keď Ty potrebuješ byť sám.

Čo ak by mnou nelomcoval tak obrovský strach, že budem zlyhaním, že spravím chybu, že niečo pokazím, niekoho stratím…?

Poviem Ti – od kedy sa takto “verejne odhaľujem”, tak mám pocit, že som čoraz viac zraniteľnejšou a zároveň stále viac zabudnutou. Blog z Teba spraví písateľského hrdinu. pexels-photo-262103Ale to je asi všetko.

Potom zrazu vyjdeš na bojisku a zistíš, že Tvojou jedinou zbraňou je Tvoje odhalené zraniteľné srdce a že nie si schopný bojovať,… že si schopný sa ukrývať. Lebo všetko zrazu vyzerá byť strašideľné a vzdialené…

Neviem prečo, ale stále ma to vracia k filmu Split. A priznám sa – chystám sa do kina na film Glass, kde sa budú opakovať scénky zo Splitu, lebo nielenže tam hrá ten istý herec, ale hrá tam s tou istou Disociatívnou poruchou osobnosti.

Lebo sa mi to neustále stavia do protikladov všetkého, čo som kedy žila. Prečo? Lebo kým som verejne nerozprávala o tom, že mám DID, tak som pracovala pre seminár Otcovo srdce…celých 9 rokov. Od administratívnych úloh, chvály až po tlmočenie. Potom sa to všetko “dosralo” – nezvyknem používať vulgárny slovník, ale presne to sa stalo. Stalo sa, čo sa nemalo. A ja koza som mala počúvať svoju terapeutku, ktorá ide na všetko po “malilinkatých krôčikoch” a nepúšťa sa do veľkých vecí, lebo vidí ako ma to ničí…

A tak mám pocit, že som zase na začiatku. Predstavujem si, že toto je úplne prvý blog v živote.

Čítala som jednú báseň:

IMG_1382.jpg

Niekedy by som už najradšej zakričala: “Haloooooo, som to stále ja.”, len mám pocit, že ten prívlastok DID zo mňa urobil monštrum pre ľudí, s ktorými som zvykla byť skoro stále.

Chcem Vám vysvetliť jednu základnú vec – človek s DID prepína najmä zo stresu, úzkosti, strachu, bolesti, bojazlivosti… neprepína kvôli tomu, lebo chce zničiť Teba, Tvoje dielo, Tvoju hodnotu. Prepína kvôli tomu, že sa cíti, že danú situáciu nezvládne.

Ja mám v sebe asi 5 detí… myslíte si, že by som bola schopná ako dieťa Vám nejak ublížiť? Stále dookola sa mi opakuje zážitok z Otcovho srdca. Bola som tam pozrieť – lebo tí ľudia v tíme – po 9tich rokoch ich máš ako rodinu… chcela som ich vidieť, byť s nimi. Až mi napadlo, že to pozdieľam s účastníkmi, veď som skoro na každom Otcovom srdci držala v ruke mikrofón a hovorila svedectvá. A v tom sa stalo, že jeden z hlavných spíkrov, ktorý mi bol ako duchovný otec po mnohé roky, zobral mikrofón z ruky a zakázal mi hovoriť verejne. Keď som sa spýtala prečo, tak mi povedal: “Lebo neviem kto hovorí, čo ak hovorí Mike, alebo Johnny?!”

Mike a Johnny sú dvaja moji najviac obľúbení alteri. Mike ma dostal do mnohých prúserov, ale ochránil ma pred všemožnými vecami. Neviem si predstaviť svoj život bez Mike-a. Ja viem, že raz zmizne, integruje sa, ale že to nespraví kým vidí, že nie som v poriadku.

Keby som mu dala slovo v tomto blogu napísal by niečo v zmysle: “Chcel som odísť, chcel som to vzdať a nechať Ivonku ísť svojou vlastnou cestou… lebo som tak veľa vecí v jej živote posral. Ale ona mi z ničoho nič odpustila. V stave môjho najväčšieho utrpenia a zranenia mi povedala, že ma potrebuje a ďakuje. Tak som ostal, veď som starší brat pre všetky jej malé deti v nej.” Mike rozpráva a píše anglicky… veľmi ostro. Preložila som ho veľmi mierne. Ale nikdy by nerozprával veci, ktorých motívom by boli zničiť môj život, alebo samotný seminár Otcovo srdce. Je zranený, asi aj ja… veď je môj.

Keby sa k tomu vyjadril Johnny, tak by povedal: “Išjel som tam, lebo sú tam hrački a preljeski ako máme v stacijonári. Ale poslali ma preč. Tak chodím uš len do stacijonára, lebo tam sa ma ludja neboja. Tam ma lubija, lebo som.” Teraz sa naozaj odhaľujem, lebo takto píše Johnny naozaj. Chcela som to opraviť, ale keď chcel písať – trvalo to asi trikrát dlhšie, než by som to dala ja. Lebo ja píšem z pamäti. On hľadal písmenká.

A naozaj s ním súhlasím… viete prečo rada chodím do stacionára? Lebo tam si môžem slobodne – najskôr mi napadlo aj prdnúť, ale myslela som prepnúť… Tam môžem mať strach a nevedieť, čo ďalej so životom. A vôbec mi nedajú na to recept, ani slová povzbudenia – ale stoja pri mne…

Úprimne, v Otcovom srdci má tím asi 50 členov, za posledných 5 rokov tam som stretla možno aj 1000 ľudí ročne… a vieš čo? V reálnom fyzickom kontakte som s Jankou a Lenkou. Ešte občas Romčo, keď ide okolo sa zastaví. Chcem len ujasniť – som presvedčená o tom, že sa za mňa modlia. Že za mňa slúžia sv. omše, alebo o mne hovoria ďalej, aby modlitieb bolo viacej… ale v kontakte  som možno ešte s ďalšími tromi.

Ja ten seminár stále odporúčam… ak nemáš rád objatia, tak to kľudne na začiatku povedz a nemusíš ísť do objatia… až s príchodom do stacionára som si uvedomila, aké ťažké je slovo “ODPUSTENIE” iba počuť, nieto ním ešte prejsť. Tam ním prejdeš za jeden deň. Aspoň v jednej udalosti… ja môžem dookola odpúšťať a stále sa cítim zranená tým, že mi bolo zakázané hovoriť. Že som prestala existovať. Že ma prestali podporovať… až priveľa rokov som tam chodila zadarmo, aby mi dnes prišlo “okej” ísť si týmto drsným životom len s Charliem.

Choďte tam a verím, že zažijete prijatie. Minimálne od mojej Šašoši… lebo ona to inak nevie… ale nik z nich nie je dokonalý. Ani ja som nebola. Preto by mi malo prísť normálne, že už nie som medzi nimi. Ale nepríde mi to tak… vieš, stále viem po anglicky, stále mám schopnosť písať na počítači, stále som schopná hrať na gitare, aj spievať. Dokonca by som niekedy aj chcela viesť chvály…

Ale dnes sa točím v samote a kruhu toho, “čo ak by to nikdy nenastalo?” – Verím Pane 2006, kde som odovzdala svoj život Bohu s dôverou, že budem slobodná. Dva roky by som nestrávila v Dánsku na biblickej škole, lebo by u mňa Biblia nemala žiaden význam… tým pádom by som nikdy ani nešla na Otcovo srdce, lebo by som nemala živý vzťah s Bohom. Ani by som sa neprihlásila na ŠAS, kde som prežila, že mám povolanie do zasväténeho života…a možno by mi nikdy nepreplo, lebo by som na modlitbu za žiadnych okolností nešla. A tým pádom by nikto nikdy neriešil, či som to ja alebo nie som to ja…

Poviem Ti, pre mňa je toto to najhoršie na tom všetkom… “haloooo, som to stále ja…” volanie do ticha ozývajúce sa ozvenou nikoho. Kto sa odváži dvihnúť sa až do výšky mojich citov?!

Robili sme spoločne mandalu v stacionári… je mi úplne jedno aké hinduistické alebo budhistické pozadie to má. Som predsa kresťan. Ten novozákonny, ktorý keď sa dotkne nečistého, tak sa to stáva čistým, prečo by som mala riešiť, či je to nejak inak?!

Najskôr sme kúsok spravili spoločne, potom sme oddelili papiere a každý pracoval na svojom kúsku a potom sme to spojili. Ja prezradím len to, že moja časť je tá čiernobiela… keď som videla to farebno u “kolegýň z ústavu” 🙂 až mi z toho smutno prichádzalo. Že “do paže Ivonka, Ty im to úplne pokazíš svojim smutným svetom”… až sme to spojili a moje srdce žaslo. Každý sme svoju časť roztrhali… akože nechávame to za nami, či aká je pointa mandál. Ale podstatné je, že som si uvedomila, že ak ma nedokážu takto v celku prijať ľudia naokolo, ak to nedokážem ja… tak som skončila.

IMG_1406.jpg

Priatelia, DID je len svet rozkúskovaný na mnoho častí… každý človek s DID, ktorého poznám má rôzne množstvo a rôzne pohlavie a rôzne. vekové kategórie osobností… ak by som hľadela iba na tú jednu, tak by som nikdy nespoznala, aká nádhera sa v nich skrýva. Aká nádhera je ukrytá vo mne.

Ak na to budeme hľadieť z pohľadu amerických režisérov filmu Split, či Glass, tak na nás budeme hľadieť ako na psychopatické monštrá, ktoré chcú ublížiť. V skutočnosti sme len malí/veľkí ľudia, ktorým bolo ublížené.

Môj Charlie vidí aj môj smútok, aj moju radosť, aj môj hnev, aj moju zúrivosť, aj moje nadšenie, moju lásku, moje jazvy… všetko. A nejak sa mu podarilo pospájať si to v jedno a ľúbiť ma celú. A toto je cesta integrácie z môjho pohľadu pre človeka s DID.

IMG_1340.jpg

V čom mi najviac nepomáha moja posudková pani doktorka, ktorá ma trikrát vyhodila, že mi nič nie je… tak teraz usilovne od roku 2015 moja terapeutka T. píše všetky správy z terapií, aby tá pani doktorka mala čo čítať v tieto chladné nočné večery. Mimochodom, terapiu mám “od nepamäti” raz do týždňa… z toho bude kniha!

Takže invalidný dôchodok je stále niekde za hranicami neznáma… lebo však mi nič nie je… 

A keď si toto poviem tak sa ráno zobudím s novými zraneniami na tele – ak vôbec zaspím… takže ešte raz… priatelia, mám disociatívnu poruchu osobnosti a komplexnú traumu. Život nie je vôbec jednoduchý, ale nie je ani pes. Lebo Charlie sa má pri mne veľmi dobre.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

PS: Keby chceš prispieť na denný psychiatrický stacionár v Trenčíne, tak mi to napíš do poznámky platby. Momentálne už sa podarila dodať kanvica, aj tá sranda s filtrom na vodu, chladnička… a chýba vysávač 🙂

 

 

 

Reklamy