Kým chcem byť?!

Premýšľal si niekedy nad tým, že by si dostal šancu vrátiť čas a byť iným človekom, ako si dnes?! Áno, ešte stále pozerám “Once upon a time” – nehovorte to hlavným hrdinom, ale už mi to príde ako telenovela, tak vynechávam niektoré časti. Predsa len seriál so siedmymi sériami je naozaj dlhý. Rozprávkovo-dospelácky seriál o boji medzi dobrom a zlom. 28ročná Emma zrazu získala možnosť byť na strane zlých, lebo ju do toho navliekli a teraz sa ju jej najbližší snažia vrátiť naspäť na stranu dobrých.

Vieš, aj zlí si myslia, že sú superhrdinovia a že robia dobré veci, len so zlým úmyslom, motívom, niekedy si ani len neuvedomujú, že ich za ich konanie niekto považuje za zlých.

Ráno vstaneš a máš možnosť vybrať si. Kým sa staneš?

pexels-photo-346796.jpeg

Mňa vždy chytí za srdce príbeh Kapitána Amerika. Neviem, či ste videli ten prvý film o tom, ako sa vlastne dostal k tým svojim svalom… ale vybral si ho jeden človek, lekár, ktorý chcel dať superschopnosti niekomu, koho si sám vyberie. Vybral si najúbohejšieho vojaka, najchudšieho, malého muža s obrovským srdcom. Keď sa ho veliteľ pýtal, prečo práve on, tak tento lekár len tak zrazu “hodil granát”. Nebol odistený. Ale viete, čo spravili všetci vojaci? Rozutekali sa na všetky strany, aby sa mohli ukryť pred smrťou. Zatiaľ čo tento nič netušiaci Kapitán Amerika sa hodil na granát a vlastným telom sa rozhodol obetovať sa za všetkých. Filmov o hrdinoch je strašne veľa… či od DC Comics, alebo Marvel, alebo od iných… ale život každého hrdinu sa začal akoby z ničoho.

Koho by si si vybral Ty a prečo?

car-superhero-symbol-batman.jpg

Priznám sa, keby položím túto otázku samotnému Kapitánovi Amerika (vôbec neviem ako ho mám skloňovať, ospravedlňujem sa), tak si myslím, že by svoj život nemenil za niekoho iného.

Prečo by aj mal… vybrať si život niekoho iného by znamenalo, že aj tak by niekto iný musel žiť ten Tvoj. Neviem prečo, ale takmer v každom diele “Once upon a time” hovoria vetu “Magic comes with price.” Keď niekto túži, aby sa premenil, alebo sa niečo udialo inak, vždy mu povedia, že ho to kúzlo bude niečo stáť. Teraz nereprezentujem čarodejníkov, ani kúzla, ani nič… iba samotnú cenu. A to, čo Ťa to stojí.

Niekedy tam chcú niekoho zachrániť a cena, ktorú musia zaplatiť je, že ten človek na nich úplne zabudne. A oni sa predsa pre to rozhodnú, lebo chcú, aby žil. Ale on nikdy nebude vedieť, že to spravili pre neho.

Cena, ktorú zaplatil Ježiš na kríži je presne taká istá… nikto z nás netuší tú skutočnú hodnotu toho, čo znamená večný život a tak málokto oň bojuje. Namiesto toho sa snažíme vyjednávať so samotným Bohom – ak sme neveriaci, tak s iným druhom bytia, či nebytia… ale neustále sa snažíme bojovať. Najčastejšie bojujeme sami proti sebe…

Prečo je to tak… netuším.

Niekedy dávno som tu písala o Dave-ovi.  Ja som blogger s disociatívnou poruchou osobnosti a on je vlogger s disociátivnou poruchou osobnosti. Nikdy sme sa nestretli, ale vymenili sme si pár slov. Priznám sa – videla som iba jeho prvé video, potom som chvíľu nepozerala a potom znovu. Chcem Vám len povedať, že mať “DID” (dissociative identity disorder) v sebe nenesie “výhody”, ako si mnohí o nás myslia.

Čo môže byť výhodné na tom, že každú chvíľu pociťuješ pocity, ktoré ani nevieš, prečo zrazu nastali, ktoré ani len nepatria do situácie, v ktorej sa práve nachádzaš, ale niekomu v Tebe to niečo pripomenulo, tak spustí, tak obrovský plač, že máš pocit, že Ti hlavu roztrhá.

Ešte stále si myslíš, že je to výhoda?!

Niekedy Ti prepne v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Niekedy si spletieš sestru spolužiačky tak veľmi, že sa vrátiš do stredoškolských čias a potom nevieš nájsť vlastný dom na ulici, kde si býval…

Čo môže byť na tom výhodné?!

Dave – nežijeme rovnaký život, ani asi nemáme rovnaké hodnoty. Ale chcela by som, aby si vedel, že máš moju podporu v tom, aby si neprestal bojovať – nie sám proti sebe, ale smerom vpred. To, že ľudia píšu všelijaké komenty a nechcú Ťa prijať do skupinovej terapie… neviem, čo na to povedať. Je mi ich ľúto. Lebo nevidia, že v hĺbke Teba a Tvojich osôb si Ty a Teba a aj Tvoje osobnosti to bolí… nevzdávaj to brácho.

Či by som sa s niekým vymenila?! Nie, s nikým, nikdy… nechcela by som, aby niekto prežíval to, čo ja. Aby strácal priateľov lusknutím prsta, aby cítil chronickú prázdnotu, či smútok, alebo bolesť… nie som človek, ktorý by mal nepriateľov, ale keby som mala, ani im by som to nepriala.

Ja neviem, čo s tým všetkým. Občas na Boha kričím, aby už konečne niečo spravil, ale ja vlastne neviem, čo od neho očakávam. Priznám sa, neviem kto zo mňa, či vo mne je veľmi blízko Bohu… vďaka Bohu. Som vďačná. Lebo viem, že som zakorenená na správnom mieste. Viem, že moje motívy nie sú zlé, lebo Božia priazeň ma neopúšťa, ani keď Ho opúšťam ja.

Prečo to robím?! Pretože niekedy je tá bolesť neuhasiteľná a neprekonateľná…

Dobre. Mám dobré vzory. Som z dobrej rodiny – alebo lepšie povedané – moji súrodenci vedia, že Boh nado mnou bdie a že bdie aj nad nimi. Niet sa čoho báť… a predsa sa bojím každý jeden deň. Lebo niekto vo mne sa bojí…

Ale nakoľko som videla svojich súrodencov nevzdávať to jeden s druhým, tak mám vzor, že to nevzdajú ani so mnou. A ja to nevzdám s nimi. Neriešime majetky, nehádame sa o tom, čo má komu patriť, alebo kto má väčšie právo na čo. Nespája nás naše priezvisko, lebo sestre sa už dostalo iné 🙂 spájajú nás naše srdcia, ktoré sú odhodlané bojovať jeden pre druhého do konca. Nie, nechystáme sa zomrieť. I keď priznám sa, že nepoznám človeka s DID, ktorý by to nechcel skončiť. Takže aj to mi občas prebehne hlavou…

Ešte stále však bojujem. Bojujem o náš stacionár – lebo ako Dave hovoril vo svojom jednom videu – niet pre neho miesto s takou poruchou. Pre mňa sa miesto v Trenčíne našlo. Dokonca aj terapeuti, ktorí sú ochotní sa so mnou smiať, hádzať si vankúše, nosiť smiešne ponožky, plakať, byť dojatí – byť tam pre nás takí, akí naozaj sú.

Som v novej skupine – Cesta pokračuje, ľudia sú noví… prvý týždeň by som spravila všetko preto, aby boli naspäť tí starí a dnes už viem, že to vôbec nie je potrebné. Mojou najväčšou ťažobou je hanba. Neustále sa hanbím za to, že DID mám. Keď mi prepne do niekoho iného a potom naspäť vždy sa rozplačem. Lebo vidím svoju terapeutku skákať ako blázon dokolečka a skupinu s ňou a hovorím si – to až takto prekračuje hranice “normálnosti” iba kvôli mne?!

A áno, prekračuje. Už len musíme presvedčiť pani posudkovú doktorku o tom, že to všetko je reálne a že nesimulujem… to vie byť občas zložité. Ale možno mi raz ten invalidný dôchodok uznajú.

Zatiaľ žijem v dostatku – aj vďaka Vám.

Nechcite byť niekým iným… lebo by Vás to mohlo niečo stáť. A to nie je potrebné. Lebo už je za Váš život zaplatené.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu, tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.