Kto vlastne sme?!

Poviem Ti, niekedy sa cítim, že sa tvárime, že máme nadprirodzené schopnosti vedieť o človeku všetko bez toho, aby sme ho vlastne poznali. V angličtine to znie rovnako – “to know” – poznať i vedieť. Možno preto si to mýlime. Bez príbehu nikdy nebudeme poznať človeka, budeme si len myslieť, že vieme. Je v tom obrovský rozdiel.

Je mi z toho smutno. Najviac mi býva z toho smutno, keď viem, že ma ľudia riešia bez toho, aby ma naozaj poznali. To, že ma poznali predtým, znamená, že o mne veľa vedia. Ale ak ma chcú naozaj poznať, tak na to je potrebné, aby ma zažili face-to-face = z tváre do tváre, osobne, až potom budú poznať, že vlastne nevedeli.

Dnešný blog trochu zhudobním… nakoľko mi robí problém počas posledných mesiacov veľké množstvo ľudí, kráčam si so slúchadlami na ušiach, najmä v autobuse, ktorý je preplnený. Prečo? Jednoducho sa zamerám na slová toho, ako druhí vyjadrujú kúsok seba, aby sme o nich kúsok vedeli. Alebo aby sme trochu poznali toho o sebe.

Zachytila ma jedna pieseň tento týždeň. Presnejšie táto:

Nakoľko niekto vie a niekto nevie po anglicky, tak sa pokúsim aspoň o taký môj chabý alebo možno aj dobrý preklad.

Vytvorili zo mňa príšeru, strelili by do chrbta, nechali ma počítať do troch, poslali na mňa lovcov.

Urobili zo mňa démona, potom dávali kríž skrze moje telo, nechali ma vyhľadávať, pretože na mojich rukách bola nejaká krv.

“Ale nevidia, keď prichádzam, budem sa smiať, kým budem utekať, a vy neuvidíte, keď budem utekať. Budem tou príšerou, ktorú ste chceli.”

Spravili si zo mňa príbeh, smiali sa a robili si vtipy z môjho mena, dali na mňa odmenu, boli nadšení z mojej hanby.

(Potom sa opakuje refrén)

Pamäte, ked ste chceli na mňa zabudnúť? Nechali ste ma ležať po kúskoch a zanechali ma, aby sa tie zvyšky kúskou dali dokopy….

A tu sa zastavím. To, že sa moja osobnosť rozkúskovala neznamená, že sa zo mňa stal iný človek. Alebo zlý človek. Som to stále ja, Ivonka. Disociatívna porucha osobnosti je len definícia toho, čo prežívam, nie definícia toho, kým som. Poviem Vám – ako priateľ to teraz veľmi nedávam… prečo? Ani neviem. V mojom meste mám veľmi veľa priateľov a napriek tomu trávim najviac času s Charliem. Vo svojich blogoch vyjadrujem svoje strachy a obavy… ani neviem koľkým ľuďom “som sa pozvala na prázdniny” – dokonca aj s tým, že Charlieho nechám u sestry. Sestra o tom zatiaľ nevie. A ísť bez Charlieho je pre mňa veľmi ťažké. Ale snažím sa. A ešte toto moje “samopozvanie” nebolo od nikoho prijaté ako “jasné príď/te teraz”. Teda, okrem A. – to musím povedať, že moja naj-kamoška z výšky ma pozýva neustále do Blavy, ale pochopila aj to, že mne to padne vhodnejšie, keď príde ona. Hľadám bezpečné miesta a tam sa pozývam. A čoraz viac si prídem ako nebezpečný človek kvôli tomu, že mám nejakú diagnózu.

To neplatí o mojej rodine. Tam mám zaradených mojich súrodencov s ich rodinami a tetu J. s jej dcérou Z. a manželom J.

Viete, ostatní akoby mali strach z toho, že “prepnem”… ale ako som už hovorila viacerokrát – to, čo sa udialo vo filme Split, kde sa ten hlavný človek s touto poruchou premenil na Hulka nie je možné – aspoň nie v mojom prípade.

Tak veľmi by som chcela, aby to ľudia chápali. Raz mi povedala moja terapeutka T., že neexistuje chvíľa, kedy by sa moje zlyhanie stalo mnou. Že neexistuje niečo také, že by ma kvôli mojim chybám, či hriechom opustila a dala ma inému terapeutovi. Veľmi ma to povzbudilo. Viete, ona sa tak veľmi stará o náš vzťah, že keď som ju poprosila, či môžem mávať “mojkacie” terapie s inou terapeutkou, tak sa odhodlala napriek tomu, že nie je až tak dotykový, či objímaci typ ako ja, že ňou bude pre mňa. Aby moje všetky časti, aby som celá ja vedela, že je to v poriadku, keď to potrebujem a nemusím sa skrývať s týmto za dverami pred ňou. Takže za náš asi 4ročný terapeutický vzťah som ju objala už päťkrát – a posledný som sa ani nepýtala, či smiem.

Vieš, ja si v tomto uvedomujem ako veľmi potrebujeme poznať kto sme. Najskôr o sebe samom. A poznať tých druhých, nielen vedieť. Ja sa priznám, že o mojej terapeutke viem asi tri-štyri vtipné informácie, ale tým, ako so mnou zaobchádza mám pocit, že ju poznám.

Pozerala som seriál Once upon a time – “Bylo-nebylo” to je na topserialoch. O tom, ako sa rozprávkové bytosti zasekli v našom svete. Strašne ma to bavilo až do chvíle, kým som to nezačala niekomu vysvetlovať. Že je to vlastne o 28ročnej Emme Swan, ktorá je v skutočnosti dcérou Snehulienky, ale nevie o tom a zrazu jej to príde povedať malý 8ročný chlapec menom Henry. Jej hlavnou prácou je “presvedčiť” rozprávkové bytosti o tom, že sú “zakliati” (preferujem slovo “omámení”) a nevedia o tom, kým naozaj sú. Keď som si toto uvedomila, tak som sa toho celého zľakla, lebo som si uvedomila, že mám v sebe niekoho ako je 8ročný Henry, ktorého túžbou je, aby som ja 28ročná Ivonka presvedčila svoje časti o tom, že sú reálne, že sú mnou a že to je tá cesta k integrácii – lebo tej Emme sa to všetko zdalo ako zlý vtip. A takto to veľakrát príde mne…

Ale to nie je zlý vtip, to je realita. Mám v sebe detské časti, inak by môj #blbovník od Kami nevyzeral takto. Inak skláňam klobúk Kristínka – zase skvelé dielo si vytvorila… 🙂

IMG_1115.jpg

Vieš, ešte čítam 101ročného starčeka, ktorý sa obával, že priveľa myslí. Dnes som počas venčenia našla v snehu ležať babičku, ktorá sa narodila počas začiatku druhej svetovej vojny, bola mierne opitá, tak som ju zdvihla, začala mi priveľmi ďakovať. A odprevadila som ju asi 600m domov. Prechádzka nám tak zabrala asi hodinu a pol. Z toho len 50 min som sa snažila odprevadiť tú babičku domov. Lenže ona stále rozprávala o svojom príbehu. Veľa som jej nerozumela, asi bola bez zubov a trochu v opitom stave sa ľuďom ťažko rozumie. Ale keby som si povedala, že viem, že to je len “spaci bezdomovec” a nesnažila sa poznať jej príbeh, tak by som nikdy nevedela, kto vlastne je a prečo pije. To tu nejdem rozoberať, to je jej príbeh. Odchádzala som od nej s miernym panickým záchvatom, pri ktorom som mala srdce v krku a vedela koľko cesty mám ešte pred sebou, ale ja by som ju tam ležať nenechala.

Ale ešte niečo Ti prezradím. Pozerala som aj iný seriál. Volá sa Greenleaf. Je to o americkom kresťanskom megaobrovskom zbore, kde je poukázané ako aj kresťania padajú, ale aj to, ako sa vrátia k Bohu.

Ja viem, že nie všetci moji čitatelia nie sú veriaci. Ale chcem Ti ešte ukázať jednu pieseň – priamo odtiaľ, ktorá mi často znie v srdci:

Znovu môj chabý preklad toho, aspoň kúsok:

Môžeš kopať celý deň a nikdy nenájsť koreň, budeš špinavé dieťa, keď budeš kopať, aby si našlo koreň. Ak hľadáš odpoveď, čo je zlé s pravdou, kop naďalej dieťa, hľadaj koreň.

Hľadaj lásku, musí to byť láska.”

Myslím, že stačí… to čím ma zasiahla táto pieseň je to, že veľakrát hľadáme koreň toho všetkého. Poviem Ti – ja som svoj koreň našla… nie koreň problému – koreň seba samej. Je to Láska. Som stvorená Bohom, ktorý je Láska… ak ktokoľvek rozlišuje o tom, či je niečo so mnou v neporiadku, alebo v poriadku, tak ma nepozná. Ale ja sa začínám poznať, lebo viem, v kom som zakorenená, v čistej bezpodmiečnej Láske. Prečo hľadať chyby, nedostatky, choroby, príčiny, poruchy… keď koreňom všetkých nás je Niekto, kto nás stvoril a On je Láska.

Pre mojich neveriacih čitateľov – verím, že si v tomto nájdete aj Vy to, že ste zrodení a plánovaní v nefalšovanej Láske.

A tak kto vlastne sme? Sme stvorením Lásky… povolaní milovať, aby nás po Láske spoznali.