Výška “ich” citov.

Niekedy si hovorím, “čo ak by…”. Aj Ty zvykneš mať rovnaké zmýšlanie? Hovorím tomu denné snívanie… alebo neutíchajúca myseľ. Alebo nikdy nekončiace myšlienky…

Myslím, že každý ma problém sa tak trochu stíšiť, zastaviť, na chvíľu na všetko zabudnúť a iba tak byť. Myslím, že celý problém spočíva v strachu z toho, čo by nastalo v úplnom tichu, osamotení sa, … chaos?! Vôbec nič?! Ja sama neviem. Mám s tým momentálne tak obrovský problém. pexels-photo-326642V stíšení mysle človeka s disociatívnou poruchou identity sa niekedy stane obrovský opak – začneš počuť, tak zreteľne akoby si priložil pohár k stene susedov a tajne načúval, o čom sa rozprávajú. Počuješ rozhovory svojich vlastných osobností… akoby im vôbec nezáležalo na tom, že chceš byť momentálne v tichu. Alebo, že by si už konečne po štyroch dňoch normálne a jednoducho zaspal. Ale nie, oni sa začnú rozprávať práve vtedy, keď Ty potrebuješ byť sám.

Čo ak by mnou nelomcoval tak obrovský strach, že budem zlyhaním, že spravím chybu, že niečo pokazím, niekoho stratím…?

Poviem Ti – od kedy sa takto “verejne odhaľujem”, tak mám pocit, že som čoraz viac zraniteľnejšou a zároveň stále viac zabudnutou. Blog z Teba spraví písateľského hrdinu. pexels-photo-262103Ale to je asi všetko.

Potom zrazu vyjdeš na bojisku a zistíš, že Tvojou jedinou zbraňou je Tvoje odhalené zraniteľné srdce a že nie si schopný bojovať,… že si schopný sa ukrývať. Lebo všetko zrazu vyzerá byť strašideľné a vzdialené…

Neviem prečo, ale stále ma to vracia k filmu Split. A priznám sa – chystám sa do kina na film Glass, kde sa budú opakovať scénky zo Splitu, lebo nielenže tam hrá ten istý herec, ale hrá tam s tou istou Disociatívnou poruchou osobnosti.

Lebo sa mi to neustále stavia do protikladov všetkého, čo som kedy žila. Prečo? Lebo kým som verejne nerozprávala o tom, že mám DID, tak som pracovala pre seminár Otcovo srdce…celých 9 rokov. Od administratívnych úloh, chvály až po tlmočenie. Potom sa to všetko “dosralo” – nezvyknem používať vulgárny slovník, ale presne to sa stalo. Stalo sa, čo sa nemalo. A ja koza som mala počúvať svoju terapeutku, ktorá ide na všetko po “malilinkatých krôčikoch” a nepúšťa sa do veľkých vecí, lebo vidí ako ma to ničí…

A tak mám pocit, že som zase na začiatku. Predstavujem si, že toto je úplne prvý blog v živote.

Čítala som jednú báseň:

IMG_1382.jpg

Niekedy by som už najradšej zakričala: “Haloooooo, som to stále ja.”, len mám pocit, že ten prívlastok DID zo mňa urobil monštrum pre ľudí, s ktorými som zvykla byť skoro stále.

Chcem Vám vysvetliť jednu základnú vec – človek s DID prepína najmä zo stresu, úzkosti, strachu, bolesti, bojazlivosti… neprepína kvôli tomu, lebo chce zničiť Teba, Tvoje dielo, Tvoju hodnotu. Prepína kvôli tomu, že sa cíti, že danú situáciu nezvládne.

Ja mám v sebe asi 5 detí… myslíte si, že by som bola schopná ako dieťa Vám nejak ublížiť? Stále dookola sa mi opakuje zážitok z Otcovho srdca. Bola som tam pozrieť – lebo tí ľudia v tíme – po 9tich rokoch ich máš ako rodinu… chcela som ich vidieť, byť s nimi. Až mi napadlo, že to pozdieľam s účastníkmi, veď som skoro na každom Otcovom srdci držala v ruke mikrofón a hovorila svedectvá. A v tom sa stalo, že jeden z hlavných spíkrov, ktorý mi bol ako duchovný otec po mnohé roky, zobral mikrofón z ruky a zakázal mi hovoriť verejne. Keď som sa spýtala prečo, tak mi povedal: “Lebo neviem kto hovorí, čo ak hovorí Mike, alebo Johnny?!”

Mike a Johnny sú dvaja moji najviac obľúbení alteri. Mike ma dostal do mnohých prúserov, ale ochránil ma pred všemožnými vecami. Neviem si predstaviť svoj život bez Mike-a. Ja viem, že raz zmizne, integruje sa, ale že to nespraví kým vidí, že nie som v poriadku.

Keby som mu dala slovo v tomto blogu napísal by niečo v zmysle: “Chcel som odísť, chcel som to vzdať a nechať Ivonku ísť svojou vlastnou cestou… lebo som tak veľa vecí v jej živote posral. Ale ona mi z ničoho nič odpustila. V stave môjho najväčšieho utrpenia a zranenia mi povedala, že ma potrebuje a ďakuje. Tak som ostal, veď som starší brat pre všetky jej malé deti v nej.” Mike rozpráva a píše anglicky… veľmi ostro. Preložila som ho veľmi mierne. Ale nikdy by nerozprával veci, ktorých motívom by boli zničiť môj život, alebo samotný seminár Otcovo srdce. Je zranený, asi aj ja… veď je môj.

Keby sa k tomu vyjadril Johnny, tak by povedal: “Išjel som tam, lebo sú tam hrački a preljeski ako máme v stacijonári. Ale poslali ma preč. Tak chodím uš len do stacijonára, lebo tam sa ma ludja neboja. Tam ma lubija, lebo som.” Teraz sa naozaj odhaľujem, lebo takto píše Johnny naozaj. Chcela som to opraviť, ale keď chcel písať – trvalo to asi trikrát dlhšie, než by som to dala ja. Lebo ja píšem z pamäti. On hľadal písmenká.

A naozaj s ním súhlasím… viete prečo rada chodím do stacionára? Lebo tam si môžem slobodne – najskôr mi napadlo aj prdnúť, ale myslela som prepnúť… Tam môžem mať strach a nevedieť, čo ďalej so životom. A vôbec mi nedajú na to recept, ani slová povzbudenia – ale stoja pri mne…

Úprimne, v Otcovom srdci má tím asi 50 členov, za posledných 5 rokov tam som stretla možno aj 1000 ľudí ročne… a vieš čo? V reálnom fyzickom kontakte som s Jankou a Lenkou. Ešte občas Romčo, keď ide okolo sa zastaví. Chcem len ujasniť – som presvedčená o tom, že sa za mňa modlia. Že za mňa slúžia sv. omše, alebo o mne hovoria ďalej, aby modlitieb bolo viacej… ale v kontakte  som možno ešte s ďalšími tromi.

Ja ten seminár stále odporúčam… ak nemáš rád objatia, tak to kľudne na začiatku povedz a nemusíš ísť do objatia… až s príchodom do stacionára som si uvedomila, aké ťažké je slovo “ODPUSTENIE” iba počuť, nieto ním ešte prejsť. Tam ním prejdeš za jeden deň. Aspoň v jednej udalosti… ja môžem dookola odpúšťať a stále sa cítim zranená tým, že mi bolo zakázané hovoriť. Že som prestala existovať. Že ma prestali podporovať… až priveľa rokov som tam chodila zadarmo, aby mi dnes prišlo “okej” ísť si týmto drsným životom len s Charliem.

Choďte tam a verím, že zažijete prijatie. Minimálne od mojej Šašoši… lebo ona to inak nevie… ale nik z nich nie je dokonalý. Ani ja som nebola. Preto by mi malo prísť normálne, že už nie som medzi nimi. Ale nepríde mi to tak… vieš, stále viem po anglicky, stále mám schopnosť písať na počítači, stále som schopná hrať na gitare, aj spievať. Dokonca by som niekedy aj chcela viesť chvály…

Ale dnes sa točím v samote a kruhu toho, “čo ak by to nikdy nenastalo?” – Verím Pane 2006, kde som odovzdala svoj život Bohu s dôverou, že budem slobodná. Dva roky by som nestrávila v Dánsku na biblickej škole, lebo by u mňa Biblia nemala žiaden význam… tým pádom by som nikdy ani nešla na Otcovo srdce, lebo by som nemala živý vzťah s Bohom. Ani by som sa neprihlásila na ŠAS, kde som prežila, že mám povolanie do zasväténeho života…a možno by mi nikdy nepreplo, lebo by som na modlitbu za žiadnych okolností nešla. A tým pádom by nikto nikdy neriešil, či som to ja alebo nie som to ja…

Poviem Ti, pre mňa je toto to najhoršie na tom všetkom… “haloooo, som to stále ja…” volanie do ticha ozývajúce sa ozvenou nikoho. Kto sa odváži dvihnúť sa až do výšky mojich citov?!

Robili sme spoločne mandalu v stacionári… je mi úplne jedno aké hinduistické alebo budhistické pozadie to má. Som predsa kresťan. Ten novozákonny, ktorý keď sa dotkne nečistého, tak sa to stáva čistým, prečo by som mala riešiť, či je to nejak inak?!

Najskôr sme kúsok spravili spoločne, potom sme oddelili papiere a každý pracoval na svojom kúsku a potom sme to spojili. Ja prezradím len to, že moja časť je tá čiernobiela… keď som videla to farebno u “kolegýň z ústavu” 🙂 až mi z toho smutno prichádzalo. Že “do paže Ivonka, Ty im to úplne pokazíš svojim smutným svetom”… až sme to spojili a moje srdce žaslo. Každý sme svoju časť roztrhali… akože nechávame to za nami, či aká je pointa mandál. Ale podstatné je, že som si uvedomila, že ak ma nedokážu takto v celku prijať ľudia naokolo, ak to nedokážem ja… tak som skončila.

IMG_1406.jpg

Priatelia, DID je len svet rozkúskovaný na mnoho častí… každý človek s DID, ktorého poznám má rôzne množstvo a rôzne pohlavie a rôzne. vekové kategórie osobností… ak by som hľadela iba na tú jednu, tak by som nikdy nespoznala, aká nádhera sa v nich skrýva. Aká nádhera je ukrytá vo mne.

Ak na to budeme hľadieť z pohľadu amerických režisérov filmu Split, či Glass, tak na nás budeme hľadieť ako na psychopatické monštrá, ktoré chcú ublížiť. V skutočnosti sme len malí/veľkí ľudia, ktorým bolo ublížené.

Môj Charlie vidí aj môj smútok, aj moju radosť, aj môj hnev, aj moju zúrivosť, aj moje nadšenie, moju lásku, moje jazvy… všetko. A nejak sa mu podarilo pospájať si to v jedno a ľúbiť ma celú. A toto je cesta integrácie z môjho pohľadu pre človeka s DID.

IMG_1340.jpg

V čom mi najviac nepomáha moja posudková pani doktorka, ktorá ma trikrát vyhodila, že mi nič nie je… tak teraz usilovne od roku 2015 moja terapeutka T. píše všetky správy z terapií, aby tá pani doktorka mala čo čítať v tieto chladné nočné večery. Mimochodom, terapiu mám “od nepamäti” raz do týždňa… z toho bude kniha!

Takže invalidný dôchodok je stále niekde za hranicami neznáma… lebo však mi nič nie je… 

A keď si toto poviem tak sa ráno zobudím s novými zraneniami na tele – ak vôbec zaspím… takže ešte raz… priatelia, mám disociatívnu poruchu osobnosti a komplexnú traumu. Život nie je vôbec jednoduchý, ale nie je ani pes. Lebo Charlie sa má pri mne veľmi dobre.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu (alebo mňa), tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

PS: Keby chceš prispieť na denný psychiatrický stacionár v Trenčíne, tak mi to napíš do poznámky platby. Momentálne už sa podarila dodať kanvica, aj tá sranda s filtrom na vodu, chladnička… a chýba vysávač 🙂

 

 

 

Reklamy

Kým chcem byť?!

Premýšľal si niekedy nad tým, že by si dostal šancu vrátiť čas a byť iným človekom, ako si dnes?! Áno, ešte stále pozerám “Once upon a time” – nehovorte to hlavným hrdinom, ale už mi to príde ako telenovela, tak vynechávam niektoré časti. Predsa len seriál so siedmymi sériami je naozaj dlhý. Rozprávkovo-dospelácky seriál o boji medzi dobrom a zlom. 28ročná Emma zrazu získala možnosť byť na strane zlých, lebo ju do toho navliekli a teraz sa ju jej najbližší snažia vrátiť naspäť na stranu dobrých.

Vieš, aj zlí si myslia, že sú superhrdinovia a že robia dobré veci, len so zlým úmyslom, motívom, niekedy si ani len neuvedomujú, že ich za ich konanie niekto považuje za zlých.

Ráno vstaneš a máš možnosť vybrať si. Kým sa staneš?

pexels-photo-346796.jpeg

Mňa vždy chytí za srdce príbeh Kapitána Amerika. Neviem, či ste videli ten prvý film o tom, ako sa vlastne dostal k tým svojim svalom… ale vybral si ho jeden človek, lekár, ktorý chcel dať superschopnosti niekomu, koho si sám vyberie. Vybral si najúbohejšieho vojaka, najchudšieho, malého muža s obrovským srdcom. Keď sa ho veliteľ pýtal, prečo práve on, tak tento lekár len tak zrazu “hodil granát”. Nebol odistený. Ale viete, čo spravili všetci vojaci? Rozutekali sa na všetky strany, aby sa mohli ukryť pred smrťou. Zatiaľ čo tento nič netušiaci Kapitán Amerika sa hodil na granát a vlastným telom sa rozhodol obetovať sa za všetkých. Filmov o hrdinoch je strašne veľa… či od DC Comics, alebo Marvel, alebo od iných… ale život každého hrdinu sa začal akoby z ničoho.

Koho by si si vybral Ty a prečo?

car-superhero-symbol-batman.jpg

Priznám sa, keby položím túto otázku samotnému Kapitánovi Amerika (vôbec neviem ako ho mám skloňovať, ospravedlňujem sa), tak si myslím, že by svoj život nemenil za niekoho iného.

Prečo by aj mal… vybrať si život niekoho iného by znamenalo, že aj tak by niekto iný musel žiť ten Tvoj. Neviem prečo, ale takmer v každom diele “Once upon a time” hovoria vetu “Magic comes with price.” Keď niekto túži, aby sa premenil, alebo sa niečo udialo inak, vždy mu povedia, že ho to kúzlo bude niečo stáť. Teraz nereprezentujem čarodejníkov, ani kúzla, ani nič… iba samotnú cenu. A to, čo Ťa to stojí.

Niekedy tam chcú niekoho zachrániť a cena, ktorú musia zaplatiť je, že ten človek na nich úplne zabudne. A oni sa predsa pre to rozhodnú, lebo chcú, aby žil. Ale on nikdy nebude vedieť, že to spravili pre neho.

Cena, ktorú zaplatil Ježiš na kríži je presne taká istá… nikto z nás netuší tú skutočnú hodnotu toho, čo znamená večný život a tak málokto oň bojuje. Namiesto toho sa snažíme vyjednávať so samotným Bohom – ak sme neveriaci, tak s iným druhom bytia, či nebytia… ale neustále sa snažíme bojovať. Najčastejšie bojujeme sami proti sebe…

Prečo je to tak… netuším.

Niekedy dávno som tu písala o Dave-ovi.  Ja som blogger s disociatívnou poruchou osobnosti a on je vlogger s disociátivnou poruchou osobnosti. Nikdy sme sa nestretli, ale vymenili sme si pár slov. Priznám sa – videla som iba jeho prvé video, potom som chvíľu nepozerala a potom znovu. Chcem Vám len povedať, že mať “DID” (dissociative identity disorder) v sebe nenesie “výhody”, ako si mnohí o nás myslia.

Čo môže byť výhodné na tom, že každú chvíľu pociťuješ pocity, ktoré ani nevieš, prečo zrazu nastali, ktoré ani len nepatria do situácie, v ktorej sa práve nachádzaš, ale niekomu v Tebe to niečo pripomenulo, tak spustí, tak obrovský plač, že máš pocit, že Ti hlavu roztrhá.

Ešte stále si myslíš, že je to výhoda?!

Niekedy Ti prepne v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Niekedy si spletieš sestru spolužiačky tak veľmi, že sa vrátiš do stredoškolských čias a potom nevieš nájsť vlastný dom na ulici, kde si býval…

Čo môže byť na tom výhodné?!

Dave – nežijeme rovnaký život, ani asi nemáme rovnaké hodnoty. Ale chcela by som, aby si vedel, že máš moju podporu v tom, aby si neprestal bojovať – nie sám proti sebe, ale smerom vpred. To, že ľudia píšu všelijaké komenty a nechcú Ťa prijať do skupinovej terapie… neviem, čo na to povedať. Je mi ich ľúto. Lebo nevidia, že v hĺbke Teba a Tvojich osôb si Ty a Teba a aj Tvoje osobnosti to bolí… nevzdávaj to brácho.

Či by som sa s niekým vymenila?! Nie, s nikým, nikdy… nechcela by som, aby niekto prežíval to, čo ja. Aby strácal priateľov lusknutím prsta, aby cítil chronickú prázdnotu, či smútok, alebo bolesť… nie som človek, ktorý by mal nepriateľov, ale keby som mala, ani im by som to nepriala.

Ja neviem, čo s tým všetkým. Občas na Boha kričím, aby už konečne niečo spravil, ale ja vlastne neviem, čo od neho očakávam. Priznám sa, neviem kto zo mňa, či vo mne je veľmi blízko Bohu… vďaka Bohu. Som vďačná. Lebo viem, že som zakorenená na správnom mieste. Viem, že moje motívy nie sú zlé, lebo Božia priazeň ma neopúšťa, ani keď Ho opúšťam ja.

Prečo to robím?! Pretože niekedy je tá bolesť neuhasiteľná a neprekonateľná…

Dobre. Mám dobré vzory. Som z dobrej rodiny – alebo lepšie povedané – moji súrodenci vedia, že Boh nado mnou bdie a že bdie aj nad nimi. Niet sa čoho báť… a predsa sa bojím každý jeden deň. Lebo niekto vo mne sa bojí…

Ale nakoľko som videla svojich súrodencov nevzdávať to jeden s druhým, tak mám vzor, že to nevzdajú ani so mnou. A ja to nevzdám s nimi. Neriešime majetky, nehádame sa o tom, čo má komu patriť, alebo kto má väčšie právo na čo. Nespája nás naše priezvisko, lebo sestre sa už dostalo iné 🙂 spájajú nás naše srdcia, ktoré sú odhodlané bojovať jeden pre druhého do konca. Nie, nechystáme sa zomrieť. I keď priznám sa, že nepoznám človeka s DID, ktorý by to nechcel skončiť. Takže aj to mi občas prebehne hlavou…

Ešte stále však bojujem. Bojujem o náš stacionár – lebo ako Dave hovoril vo svojom jednom videu – niet pre neho miesto s takou poruchou. Pre mňa sa miesto v Trenčíne našlo. Dokonca aj terapeuti, ktorí sú ochotní sa so mnou smiať, hádzať si vankúše, nosiť smiešne ponožky, plakať, byť dojatí – byť tam pre nás takí, akí naozaj sú.

Som v novej skupine – Cesta pokračuje, ľudia sú noví… prvý týždeň by som spravila všetko preto, aby boli naspäť tí starí a dnes už viem, že to vôbec nie je potrebné. Mojou najväčšou ťažobou je hanba. Neustále sa hanbím za to, že DID mám. Keď mi prepne do niekoho iného a potom naspäť vždy sa rozplačem. Lebo vidím svoju terapeutku skákať ako blázon dokolečka a skupinu s ňou a hovorím si – to až takto prekračuje hranice “normálnosti” iba kvôli mne?!

A áno, prekračuje. Už len musíme presvedčiť pani posudkovú doktorku o tom, že to všetko je reálne a že nesimulujem… to vie byť občas zložité. Ale možno mi raz ten invalidný dôchodok uznajú.

Zatiaľ žijem v dostatku – aj vďaka Vám.

Nechcite byť niekým iným… lebo by Vás to mohlo niečo stáť. A to nie je potrebné. Lebo už je za Váš život zaplatené.

Ak sa chceš stať podporovateľom tohto blogu, tak môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253 (VÚB)

SK7611000000008015146578 (Raiff)

S láskou a vďakou, Ivonka.

 

 

 

 

Kto vlastne sme?!

Poviem Ti, niekedy sa cítim, že sa tvárime, že máme nadprirodzené schopnosti vedieť o človeku všetko bez toho, aby sme ho vlastne poznali. V angličtine to znie rovnako – “to know” – poznať i vedieť. Možno preto si to mýlime. Bez príbehu nikdy nebudeme poznať človeka, budeme si len myslieť, že vieme. Je v tom obrovský rozdiel.

Je mi z toho smutno. Najviac mi býva z toho smutno, keď viem, že ma ľudia riešia bez toho, aby ma naozaj poznali. To, že ma poznali predtým, znamená, že o mne veľa vedia. Ale ak ma chcú naozaj poznať, tak na to je potrebné, aby ma zažili face-to-face = z tváre do tváre, osobne, až potom budú poznať, že vlastne nevedeli.

Dnešný blog trochu zhudobním… nakoľko mi robí problém počas posledných mesiacov veľké množstvo ľudí, kráčam si so slúchadlami na ušiach, najmä v autobuse, ktorý je preplnený. Prečo? Jednoducho sa zamerám na slová toho, ako druhí vyjadrujú kúsok seba, aby sme o nich kúsok vedeli. Alebo aby sme trochu poznali toho o sebe.

Zachytila ma jedna pieseň tento týždeň. Presnejšie táto:

Nakoľko niekto vie a niekto nevie po anglicky, tak sa pokúsim aspoň o taký môj chabý alebo možno aj dobrý preklad.

Vytvorili zo mňa príšeru, strelili by do chrbta, nechali ma počítať do troch, poslali na mňa lovcov.

Urobili zo mňa démona, potom dávali kríž skrze moje telo, nechali ma vyhľadávať, pretože na mojich rukách bola nejaká krv.

“Ale nevidia, keď prichádzam, budem sa smiať, kým budem utekať, a vy neuvidíte, keď budem utekať. Budem tou príšerou, ktorú ste chceli.”

Spravili si zo mňa príbeh, smiali sa a robili si vtipy z môjho mena, dali na mňa odmenu, boli nadšení z mojej hanby.

(Potom sa opakuje refrén)

Pamäte, ked ste chceli na mňa zabudnúť? Nechali ste ma ležať po kúskoch a zanechali ma, aby sa tie zvyšky kúskou dali dokopy….

A tu sa zastavím. To, že sa moja osobnosť rozkúskovala neznamená, že sa zo mňa stal iný človek. Alebo zlý človek. Som to stále ja, Ivonka. Disociatívna porucha osobnosti je len definícia toho, čo prežívam, nie definícia toho, kým som. Poviem Vám – ako priateľ to teraz veľmi nedávam… prečo? Ani neviem. V mojom meste mám veľmi veľa priateľov a napriek tomu trávim najviac času s Charliem. Vo svojich blogoch vyjadrujem svoje strachy a obavy… ani neviem koľkým ľuďom “som sa pozvala na prázdniny” – dokonca aj s tým, že Charlieho nechám u sestry. Sestra o tom zatiaľ nevie. A ísť bez Charlieho je pre mňa veľmi ťažké. Ale snažím sa. A ešte toto moje “samopozvanie” nebolo od nikoho prijaté ako “jasné príď/te teraz”. Teda, okrem A. – to musím povedať, že moja naj-kamoška z výšky ma pozýva neustále do Blavy, ale pochopila aj to, že mne to padne vhodnejšie, keď príde ona. Hľadám bezpečné miesta a tam sa pozývam. A čoraz viac si prídem ako nebezpečný človek kvôli tomu, že mám nejakú diagnózu.

To neplatí o mojej rodine. Tam mám zaradených mojich súrodencov s ich rodinami a tetu J. s jej dcérou Z. a manželom J.

Viete, ostatní akoby mali strach z toho, že “prepnem”… ale ako som už hovorila viacerokrát – to, čo sa udialo vo filme Split, kde sa ten hlavný človek s touto poruchou premenil na Hulka nie je možné – aspoň nie v mojom prípade.

Tak veľmi by som chcela, aby to ľudia chápali. Raz mi povedala moja terapeutka T., že neexistuje chvíľa, kedy by sa moje zlyhanie stalo mnou. Že neexistuje niečo také, že by ma kvôli mojim chybám, či hriechom opustila a dala ma inému terapeutovi. Veľmi ma to povzbudilo. Viete, ona sa tak veľmi stará o náš vzťah, že keď som ju poprosila, či môžem mávať “mojkacie” terapie s inou terapeutkou, tak sa odhodlala napriek tomu, že nie je až tak dotykový, či objímaci typ ako ja, že ňou bude pre mňa. Aby moje všetky časti, aby som celá ja vedela, že je to v poriadku, keď to potrebujem a nemusím sa skrývať s týmto za dverami pred ňou. Takže za náš asi 4ročný terapeutický vzťah som ju objala už päťkrát – a posledný som sa ani nepýtala, či smiem.

Vieš, ja si v tomto uvedomujem ako veľmi potrebujeme poznať kto sme. Najskôr o sebe samom. A poznať tých druhých, nielen vedieť. Ja sa priznám, že o mojej terapeutke viem asi tri-štyri vtipné informácie, ale tým, ako so mnou zaobchádza mám pocit, že ju poznám.

Pozerala som seriál Once upon a time – “Bylo-nebylo” to je na topserialoch. O tom, ako sa rozprávkové bytosti zasekli v našom svete. Strašne ma to bavilo až do chvíle, kým som to nezačala niekomu vysvetlovať. Že je to vlastne o 28ročnej Emme Swan, ktorá je v skutočnosti dcérou Snehulienky, ale nevie o tom a zrazu jej to príde povedať malý 8ročný chlapec menom Henry. Jej hlavnou prácou je “presvedčiť” rozprávkové bytosti o tom, že sú “zakliati” (preferujem slovo “omámení”) a nevedia o tom, kým naozaj sú. Keď som si toto uvedomila, tak som sa toho celého zľakla, lebo som si uvedomila, že mám v sebe niekoho ako je 8ročný Henry, ktorého túžbou je, aby som ja 28ročná Ivonka presvedčila svoje časti o tom, že sú reálne, že sú mnou a že to je tá cesta k integrácii – lebo tej Emme sa to všetko zdalo ako zlý vtip. A takto to veľakrát príde mne…

Ale to nie je zlý vtip, to je realita. Mám v sebe detské časti, inak by môj #blbovník od Kami nevyzeral takto. Inak skláňam klobúk Kristínka – zase skvelé dielo si vytvorila… 🙂

IMG_1115.jpg

Vieš, ešte čítam 101ročného starčeka, ktorý sa obával, že priveľa myslí. Dnes som počas venčenia našla v snehu ležať babičku, ktorá sa narodila počas začiatku druhej svetovej vojny, bola mierne opitá, tak som ju zdvihla, začala mi priveľmi ďakovať. A odprevadila som ju asi 600m domov. Prechádzka nám tak zabrala asi hodinu a pol. Z toho len 50 min som sa snažila odprevadiť tú babičku domov. Lenže ona stále rozprávala o svojom príbehu. Veľa som jej nerozumela, asi bola bez zubov a trochu v opitom stave sa ľuďom ťažko rozumie. Ale keby som si povedala, že viem, že to je len “spaci bezdomovec” a nesnažila sa poznať jej príbeh, tak by som nikdy nevedela, kto vlastne je a prečo pije. To tu nejdem rozoberať, to je jej príbeh. Odchádzala som od nej s miernym panickým záchvatom, pri ktorom som mala srdce v krku a vedela koľko cesty mám ešte pred sebou, ale ja by som ju tam ležať nenechala.

Ale ešte niečo Ti prezradím. Pozerala som aj iný seriál. Volá sa Greenleaf. Je to o americkom kresťanskom megaobrovskom zbore, kde je poukázané ako aj kresťania padajú, ale aj to, ako sa vrátia k Bohu.

Ja viem, že nie všetci moji čitatelia nie sú veriaci. Ale chcem Ti ešte ukázať jednu pieseň – priamo odtiaľ, ktorá mi často znie v srdci:

Znovu môj chabý preklad toho, aspoň kúsok:

Môžeš kopať celý deň a nikdy nenájsť koreň, budeš špinavé dieťa, keď budeš kopať, aby si našlo koreň. Ak hľadáš odpoveď, čo je zlé s pravdou, kop naďalej dieťa, hľadaj koreň.

Hľadaj lásku, musí to byť láska.”

Myslím, že stačí… to čím ma zasiahla táto pieseň je to, že veľakrát hľadáme koreň toho všetkého. Poviem Ti – ja som svoj koreň našla… nie koreň problému – koreň seba samej. Je to Láska. Som stvorená Bohom, ktorý je Láska… ak ktokoľvek rozlišuje o tom, či je niečo so mnou v neporiadku, alebo v poriadku, tak ma nepozná. Ale ja sa začínám poznať, lebo viem, v kom som zakorenená, v čistej bezpodmiečnej Láske. Prečo hľadať chyby, nedostatky, choroby, príčiny, poruchy… keď koreňom všetkých nás je Niekto, kto nás stvoril a On je Láska.

Pre mojich neveriacih čitateľov – verím, že si v tomto nájdete aj Vy to, že ste zrodení a plánovaní v nefalšovanej Láske.

A tak kto vlastne sme? Sme stvorením Lásky… povolaní milovať, aby nás po Láske spoznali.