Jednoducho blog.

abstract-astrology-astronomy-1169754.jpg

(Tento blog je úplne bez foto a tak som iba tak našla na nete jednu, aby aspoň jedna bola – nie je moja.)

Vitaj na mojom blogu, ak si tu od začiatku, vítam Ťa odznovu, ak si tu nový, vítam Ťa poprvé 🙂 volám sa Ivona, mám 28 rokov – ešte štyri mesiace, mám psa-mopsa Charlieho, ktorý robí môj život radostnejším a farebnejších, troch súrodencov, ktorí pre mňa znamenajú viac ako ktokoľvek iný, viem anglicky – celkom fajne, 9rokov tlmočenia za mnou, až jeden úspešný preklad knihy https://www.martinus.sk/?uItem=205354 🙂 je tam vidno moje meno… a ešte čo, je toho veľa, viac ako by som sem kedy mohla zmestiť. Lebo tento blog je pre mňa primalý. Celý tento svet sa zdá byť primalý, keď prídeš na to, že Tvoja osobnosť je tak trochu roztrúsená… akoby rozmnožená, no ani trochu nie naklonovaná, že to nie si len Ty, ale si tu ešte Ty a Ty a Ty a Ty… a to číslo môže byť obrovské. A priznám sa, že neviem, či je moje číslo 11 alebo 14. Prestala som počítať. A každá táto časť má svoj vlastný systém fungovania, vlastný svet, vlastné vnímanie sveta, druhých, všetkého. Volá sa to Disociatívna porucha identity, kedysi známa ako Mnohopočetná… nech to nazveš akokoľvek, ak si si mysleľ, že tých veľa osôb majú schizofrenici, tak nie. Tí počujú hlasy, majú halucinácie a berú iné lieky ako my. Aj ja počujem hlasy a občas vidím akoby spôsobom, ktorý je úplne mimo reality toho, ako som videla kedykoľvek predtým – vidím samú seba, ako robím veci a neviem, ako sa spojiť, vidím samú seba a bojím sa, lebo vyzerám staro, alebo primlado… ale to len preto, že rôzne časti majú rôzny vek a niekedy vedia prevziať úplnú kontrolu nad tým, kým si práve teraz.

Deje sa to často, niekedy vôbec a niekedy to trvá… mám pocit, že veky. Blogujem, pretože sa snažím utriediť si myšlienky o tom, kým vlastne som. Blogujem, pretože som zistila, že popri minimálnej PNke je nemožné vyžiť – aby bolo jasné, som za ňu neskutočne vďačná, ale písanie mi občas prinesie do daru niekoho, kto ma podporí, lebo vidí, že moje slová dávajú zmysel a chce, aby som neprestala. Blogujem a svoje blogy nikdy nečítam, pretože mám pocit, že niekedy by som niektoré z nich vymazala. Spravila som si dohodu sama so sebou, že blogy mazať nebudem, nech už budú plné sračiek, alebo plné duchovných a požehnaných vecí.

Snažím sa pre-žiť sama v jednoizbovom byte, ktorý by sme mohli prirovnať ku garzónke – v ktorom som mala chvíľu poriadok a už zase nemám. Ale rozumiem tomu – väčšina mojich osobností je detských, alebo do veku 18rokov a detí a tínedžerov netrápi, či žijú alebo nežijú v poriadku. Trápi to ich rodičov. Alebo iných starších. Tak občas som aj tou inou staršou a upracem si…

Ale teraz je mimoriadne ťažké obdobie – prelom smrti mojich rodičov 29.11-6.1 je akoby opakujúcim sa obdobím smútku, zármutku a beznádeje. Včera to bolo v takej miere, že som si chcela vymazať svoj predošlý blog a ospravedlniť sa za všetky bludy, ktoré som do neho vložila. Ale ako vravím – blogy nemažem. Lebo niekto zo mňa mal potrebu napísať to, čo tam stojí a tak to tam je a zostane.

Dnes nemôžem povedať, že by boli veci lepšie, či ružovejšie. Každý deň v sebe skrýva niečo iné, nové. Priznám sa – dnešok som prespala takmer celý. A chystám sa znovu. Aby som bola aspoň trochu schopná zajtra na terapii rozprávať o tom, čo bolo.

Mám veľmi milujúcu rodinu pozostávajúcu z troch súrodencov a ich rodín a tatinovej priateľky a jej dcéry s manželom… to sú moji najbližší. Potom mám priateľov. Často tu píšem o Šašoši, či Šašošosaurusovi – nepíšem rada mená do blogov. V prípade, že by bolo moc ťažko, aby som moc nezranila… radšej píšem tak, aby vedeli, že ide o nich. Včera ma tento nevyhynuteľný dinosaurus počúval asi dve hodiny, kým si nebol istý, že som to naspäť ja. Matne si pamätám to, že som len hovorila o prosbách, nech sa modlí, aby môj život Boh skrátil a nech toto moje peklo skončí, čo najskôr.

Ani neviem, kde sa to vo mne niekedy berie, obrovská túžba zanechať všetko a odísť. Akurát, že mám dohodu so svojimi terapeutmi a sama so sebou, že to nikdy sama nespravím. Som veriaca, mojim domovom je nebo – som presvedčená, že domov bude mojim domovom už navždy, no predsa nechcem “kafrať” Bohu do práce… On je Bohom času.

Veľa svojho života som prežila cestovaním – 27krajín, študovaním Biblie a kresťanských vecí – štúdium biblickej školy v Dánsku na dva roky, dve misie v Afrike, som magistrou sociálnej práce so zameraním na misiu a charitu… a napriek tomu som PN. Ako je to možné? Sama si kladiem túto otázku veľmi často a priznám sa, že netuším. Neviem “prečo práve ja”… keď si prejdeš predošlé blogy, tak zistíš, že disociatívna porucha nie je úplne prechádzka ružovou záhradou. Občas na ceste stretneš padlých anjelov a robíš “padlé” veci, ktoré Ťa pozdvihnú. A potom Ťa prepne naspäť a si tam, kde si bol… alebo Ťa prepne a je Ti lepšie… prepnutie je asi najjednoduchší spôsob ako vysvetliť to, že občas naozaj prevezme kontrolu v Tebe niekto iný – a nie, nie som posadnutá.

Pracovala som dlhé roky pre http://www.seminarotcovosrdce.sk – ako tlmočník, pravá či ľavá ruka, chválič a “dievčatko pre všetko”… bolo mi tam dobre. A občas aj nie. Tento seminár Ti odporúčam, lebo poznám väčšinu ľudí, ktorí za tým stoja a ktorí Ti budú modlitbou slúžiť. A zároveň neodporúčam, lebo ich poznám. Smiešne nie?! Ja som začala slúžiť ako 19-20ročná – poviem Ti, je to primalý vek na to, aby si rozumel hĺbke samoty, smútku, trápenia a bolesti iných ľudí… a to som tej samoty, smútku, trápenia a bolesti mala v sebe sama nadbytočne veľa.

Odporúčam Ti ho – ale rátaj s tým, že sú to len ľudia, rovnako zranení ako Ty sám a zranení ľudia zraňujú ďalej… môžem dať “ruku do ohňa za to”, že to nie je ich motív, ale nemôžem ju tam dať s tvrdením, že sa Ti to nestane a neodídeš ešte s viac otvorenou ranou. A prvé, čo Ti navrhnú bude: “Príď na ďalší seminár.” A zase sú to dve možnosti, ktoré Ťa čakajú – buď sa to otvorí ešte viac, alebo zažiješ obrovskú milosť a Tvoj život zrazu začne byť zázračne funkčnejší. Ja som takto bola asi na sto seminároch… občas som skúšala odznovu a znovu, aby danú vec premodlili, začala som disociovať a pokračovala v práci, až som nakoniec musela prestať byť súčasťou všetkého. Už nie som súčasťou tímu. Ako sa hovorí, ak Boh zatvára jedny dvere, istotne Ti otvorí ďalšie…

Len to vstúpenie do neznáma je bolestivé. Aj ja som len bolestivo sa dotkla obrazovky a videla svojho Šašosaurusa na obrazovke vianočného videa a prasklo mi srdce nanovo bolesťou, že na mňa zabudol a nechal sa nakamerovať bezo mňa a nemyslel na bolesť, ktorú to vo mne spôsobí. Nikto z nich nemyslel. A predovšetkým viem, že to nebol motív ani úmysel, moja Šašoša nie je kamerový typ a niekde v hĺbke viem, že keby sa dalo, tak to vráti naspäť a jednoducho povie, že “ja to kvôli mojej Ivonke nespravím”.. ale stalo sa. Stalo sa, deje sa, že počas najbolestivejších chvíľ môjho srdca jednoducho tu viac nie je pre mňa… priznám sa – telefonujeme, priznám sa, telefonovanie vôbec nemusím. Ale aspoň trochu tým zakrývame to hlúpe presvedčenie, že nechce byť so mnou. Ona chce, len vo mne to kričí, že nechce.

A takto to vyzerá, keď máš disociatívne časti. V noci sa zobudíš a bojíš sa tmy. A pritom si sa nikdy nebál tmy. Alebo si nájdeš fľašku s dudlom na mlieko pri posteli, a ani nevieš, kedy si to stihol kúpiť a nieto ešte aj vypiť. Nachádzaš nové veci, alebo nevieš nájsť tie staré. Lebo sa môže stať, že niektorých vecí sa vzdáš bez toho, aby si to bol skutočne Ty.

Je to šiši, skončíš na pohotovosti s bolesťou hlavy a na psychiatrii Ti pichnú diazepam a zistíš, že to všetko je len psychosomatika,… nahromadený strach, či úzkosť.

A takto Tvoj svet ide ďalej, ani nevieš ako…

Máš sny…ach strašne veľa snov. Napríklad, moje = aby som nemala viac iba Charlieho, ale aj Buldiho – Buldozera = psa, ktorý bude Charliemu bratom, ale musí to byť krochkáč, aby si rozumeli aj bez slov.

Alebo elektrickú kolobežku. Chystám sa naspäť do stacionára – denného, psychiatrického… a čo mi šibe?! Ani nie, ale chystám sa, alebo aj hej a predsa sa chystám. Aby som sa naučila dennej rutine, ráno sa zobudiť a ísť niekam. A tráviť čas s ľuďmi, ktorí aspoň trochu rozumejú… dnes som pochopila, aký je najväčší dar, aký Ti terapeuti dávajú a to je bezpodmienečnosť. Dávajú bez ohľadu na to, či sa vôbec sa tie štyri roky posunieš aspoň o dva kroky vpred. Naozaj. Ja tiež rada dávam. Ach, až moc rada. Tak rada, že som sa musela rozhodnúť posielať bratovi svoje peniaze a písať mu, keď potrebujem a na čo potrebujem. Šiši, že?! Ale musela som. Veď ja by som aj kľúče od bytu bezdomovci dala a spala namiesto neho vonku, keby vonku mrzlo – ale to je asi časť mňa, ktorá chce takto veľmi dávať. Mám aj taký zdravý rozum, ktorý to nespraví – i keď to mohlo teraz vyznieť kruto.

Chcela by som, aby môj blog dostal Kristíne Farkašovej – viem, že už má nové meno, lebo mám jej blbovník, ale neviem ho teraz nájsť – aj to sa občas stáva. Snáď som ho nikomu nestihla dať. Alebo Adele Banášovej, lebo raz mi bolo prisľúbené spraviť z môjho blogu knihu a Adela ju mala nahovoriť… ale akosi tento navrhnutý sen ostal nenaplnený.

Chcela by som mať svoje vizitky k tomuto blogu, alebo aspoň nálepky iwonblog.com, lebo si myslím – že celkom destigmatizujem duševné poruchy a dodávam ľuďom s nimi nádej pokračovať ďalej.

Chcela by som remarkable tablet – to je fakt drahá vec… ale ak sa dopracujem až k tomu, tak sľubujem viac tri blogy do týždňa. Nehovorím o dĺžke – ale tento tablet vyzerá fakt skvele… akoby niekto na svete vedel, že existuje Ivonka 🙂 https://remarkable.com/store/reMarkable-and-marker – toto je on 🙂

Ja ani neviem prečo dnes píšem… asi preto, že je koniec roka a ja si uvedomujem, koľko vecí som stihla za tých 364dní posrať… a zároveň koľko lásky a pochopenia sa mi dostalo od mojej rodiny a mojich priateľov. Či už podpora z Otcovho srdca, padlého anjela, alebo aj nových anjelov, konkrétne jedného, ktorého nazvem jednoducho Dar.om, mám neskutočne veľa priateľov a skutočne veľmi som zlyhala za tento rok v budovaní vzťahov s Vami a prosím o odpustenie. Ja niekedy naozaj neviem, čo sa mi to robí.

Len dúfam, že ďalší nový rok bude aspoň o trochu krajší.

Ak chceš prispieť na moje písanie tohto blogu, môžeš tak urobiť na moje číslo účtu:

SK1902000000001948107253

 

 

 

 

Ho ho ho… Vianoce?!

Jo… ho – ho – ho… idú Vianoce. Poviem Ti pravdu… každý sa občas cíti pod psa. Niekto dokonca aj pod mopsa. A takto sa cítime asi my. My = my, ja i Charlie. Nie je to vôbec jednoduché. Priznávam.

29.11. zomrel môj tato – bolo to ne-očakávane, pravdupovediac, všetci sme vedeli, že už to príde, ale nikto z nás nečakal, že sa to udeje na narodeniny Kami. A tak to je pamätný dátum pre nás všetkých. Ale viete čo? Vždy som si pamätala kedy má Kami narodeniny vďaka Jer 29:11 – veršu z Biblie, ktorý hovorí: “Len ja viem, aké zámery mám s vami – to je Jahveho výrok –, a to zámery pokoja, a nie nešťastia, veľké a nádejné potomstvo. Budete ma vzývať a keď ma prídete prosiť, ja vás vyslyším. Budete ma hľadať a nájdete ma, lebo ma budete hľadať celým svojím srdcom. Dám sa vám nájsť (– to je Jahveho výrok. Privediem vás späť zo zajatia a zhromaždím vás zo všetkých národov a zo všetkých miest, kam som vás rozohnal. To je Jahveho výrok. Privediem vás späť na toto miesto, odkiaľ som vás dal odviesť do zajatia.)“… trochu som ho predĺžila po 14ty verš – ale to preto, lebo Boh k nám hovorí v množnom čísle a hovorí o tom, že budeme zhromaždení na jedno miesto. Priznám sa, že o tomto som vôbec neplánovala napísať, ale práve som si uvedomila ako veľmi to hovorí k môjmu srdcu a k môjmu roztrúsenému svetu – budeme zas všetci jedno na jednom mieste, mieste, ktoré pre nás pripravil On sám.

Nehovorím, že to všetko sa deje, lebo ma poslal do zajatia – predsa len – som novozákonný človek 🙂

A preto môžem povedať, že Kamilkine narodeniny sú vo mne vryté omnoho viac ako moment tatovej smrti… prečo?! Lebo niekde v Biblii sa píše, že Boh pred nás predkladá život a smrť a my mame možnosť výberu – slobodnej vôle. A ja som si už dávno zvolila život. A volím si ho dennenodenne nanovo. Dokonca vďaka jednému kamošovi kňazovi R. sme si prešli prijatím Ježiša ako svojho Spasiteľa – Záchrancu a myslím, že to ma veľmi posunulo.

Priznám sa – nebola som v ten deň na cintoríne, zavolala som Kami a Emmi, či neprídu a rozhodla som sa tak potajomky osláviť život.

Boli sme na obede aj s Charliem 🙂 boli sme aj v detskej kaviarni bez Charlieho – ale foto aj príbeh pridávam len preto, aby aj pre Kami mohli byť znovu narodeniny výnimočný a originalny deň, ktorý je iba raz do roka – a Kami, neverila by si, ale som neskutočne vďačná, že si ❤️. Neviem, či je to ročníkom 1990 – rovnaký ako mám ja, ale vždy mi bolo najjednoduchšie zdieľať s Tebou úplne všetko a tak to aj ostalo, ostane.

Prejdem naspäť – 29.11. to vždy začne a po 6.1. sa to nejak začne meniť. Vtedy zomrela mama. A teraz zase neplánovane mi napadlo pozrieť sa do Novej Zmluvy… kamarát Pavol napísal v liste Rimanom 6:1 toto: “Čo máme teda povedať? Že máme zostať v hriechu, aby sa rozmnožila milosť? Vonkoncom nie! Veď sme zomreli hriechu. Ako by sme v ňom ešte mohli žiť? Neviete, že náš krst nás zjednotil s Kristom, a tým nás zjednotil s jeho smrťou? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sme sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj vo vzkriesení.Znovu je to o zvolení si smrti alebo života… a ja si volím život. Asi je to dnes veľmi teologické na mojich terapeutov alebo neveriacich alebo inak veriacich priateľov. Ale viete predsa, že u mňa vždy máte dovolené nahradiť si dané verše svojim príbehom – mne ide vždy len o to, aby ste sa pri mne cítili byt milovaní a prijatí. Takže, aj keď si pridáte čokoľvek Vaše ja tam vždy vidím to moje 🙂 presne ako to robíte Vy 🙂

A napriek tomu všetkému sa priznávam, že toto obdobie je ťažké. Čas čakania na znovuzrodenie sa Svetla je pridlhý a ťažký. Nielen pre mňa. Aj pre moju rodinu. A preto sa snažím nájsť to, ako tú predlžovanú bolesť premeniť na Strom plný ovocie. A priznám sa, nič iné mi nenapadá ako veriť, že Svetlo nikdy nepohltí žiadna temnota. Viem, že je to ťažké – mám za sebou dni bátia sa tmy. Celé telo sa mi klepalo po každé ako som vyšla na prechádzku s Charliem. Skončila som na pohotovosti, na psychiatrii, kde mi pichli diazepam, lebo som si myslela, že sa už zbláznim z toho strachu a bolesti hlavy. Je to zložité – lebo sa to všetko zhromažďuje v mysli… a potom tá najdlhšia Cesta na svete – 38palcová Cesta z hlavy do srdca dá zabrať.

Sú to smutne dni. Vidieť to aj na Charliem. A niekedy neviem ako mu pomôcť… a už vôbec nie ako sebe samej.

Veď Mops s rozmotanym chvostom ani nie je Mops. Je to smutný alebo chorý Mops… v ten deň mu požehnala Šašoša a zároveň sa vratila Trini 🙂 a chvost sa dal znovu na chrbát.

Ale vieš, niekedy sú moje očakávania na seba samu tak obrovské – že to nedávam. Najjednoduchšie vysvetlenie toho je príklad: Hádzala som Charliemu jeho obľúbenú hračku – pštrosa už bez hlavy 🙂 (vďaka Trini).

a ja koza som ho vyhodila von oknom a on somár po neho neskočil. Chápeš?! Prečo od seba, či druhých očakávame, že budú schopní urobiť z ničoho niečo, keď toho momentálne nie sú schopní..

Hej, dobre vidíte – mám v posteli topanku. Charlie vždy keď prídeme z prechádzky, tak mi rýchlo vezme topánku a berie ju do postele. Za posledný týždeň som trikrát stúpila do hovna – vážne. A tak som si trikrát prehadzovala a práva periny… a čo za to dostal Charlie? Vôbec nič… prečo by som ho mala viniť za niečo, čo je naučený, keď som ja do toho hovna stupila?! Znie to smiešne… asi. Ale je to naozaj tak, prečo ho za to viniť.

A takto ma na každej terapii a aj na každej spovedi 🙂 povzbudzujú, aby som sa nevinila za to, čo robím v tom “prepnutom” režime.

pozrite si “naživo” chvály a vypočujte si niektoré svedectvá, o ktorých Braňo hovorí. Samozrejme, nesmiem zabudnúť, že môj brat je za klavírom 🙂

Takže momentálne je môj svet veľmi plny smútku… ale zároveň očakávania na Svetlo. Dovoľ, aby zasvietilo aj v Tebe.

Ivonka&Charlie

PS 1: Dnes dostal vianočný darček – zrazu je vonku jak na baterky naspeedovany 🙂

PS 2: Niekedy naozaj stačí Svetlo do Temotny, ale teplo do zimy.

PS 3: Ak chceš podporiť moje blogovanie, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu:

SK1902000000001948107253

PS 4: píšem na mobile a neviem si teraz zmeniť písmo, a asi tu je aj veľa chýb… ale skús hľadieť na to celé ako vedia aj moje kamošky gramaticky superske: Evi, Nadi a Zuz 🙃

PS 5: ak by si chcel podporiť stacionár, do ktorého sa plánujem vrátiť od Januára, tak mi napadla mini-chladnička a varná kanvica – alebo im zavolajte a povedzte, že chcete nejak pomôcť 032/656 61 68 – mne pomáhajú stále (do kelu, zase zmena písma)…

PS 6: kúsok mojej SMS mojim priateľom: Ahojte, asi to vyznie hlupo… takto na Vianoce. Snažím sa sústrediť na to, že Svetlo príde a sa znovunarodi do tej mojej temnoty… je to teraz strasne ťažký čas… prelom medzi tatovou a maminou smrťou 29.11-6.1. ma drví v spomienkach a prepínam viac než kedykoľvek predtým. Tak prosim o modlitby. Ale jedine, čo mi robí radosť na Vianoce – aj v iný čas, ako ma poznáte – je dávanie. Lebo radosť rozdávaním rastie. Viem, že ako priateľ zlyhávam posledné mesiace a taktiež prosim o odpustenie. V mojom srdci ste stále zapísaní, vryti ako moji najbližší… len neviem, ako sa cez tento mesiac dostanem. Stále mi prepína do obdobia ich smrti a ja si stále vyberám život, ale je to ťažké – ale práve tento mesiac obetujem za Vás mojich najbližších, aby Svetlo presvietilo aj Vaše temnoty, verím, že s Ježišom dáme všetko. Ste mi vzácni. Život s DID je ako “prechod očisctom”, kde jedinou nádejou pre mna je to, že to ma zmysel, práve kvôli Vám. Ivonka