Mušketieri

Po poslednom blogu som si uvedomila, že som vôbec nepísala o tom, čo som chcela… asi je to kúsok ťažšie, ale tak dávam tomu ďalšiu šancu. Snažím sa svoj old-school MacBook obnoviť do pôvodných nastavení, aby bol možný predaja – ročník 2011, MacBook air 13″ – ak by ste mali záujem.

Veď blogy zvládam aj z mobilu a peniaze sú teraz potrebné. V minulom blogu som chcela napísať list tým z Vás, ktorý bojujete s disociatívymi symptómami alebo máte disociativnu/mnohopočetnú poruchu osobnosti – a tak aj mne;

“Drahý človek, ktorý bojuješ a prežívaš disociativne symptómy alebo učíš sa žiť/prežiť s disociativnou poruchou identity; drahá Ivonka.

Chcem Ti na začiatok zagratulovať – lebo ešte stále si tu a teraz. Máš za sebou toho asi viac ako si si na začiatku myslel a ešte stále si tu. Viem, že máš obrovskú hodnotu a že svojim životom nemárniš čas.”

Nakoľko disociácie nevieme vždy ovplyvniť a náš alter/alteri vedia prevziať kontrolu nad všetkým, čo momentálne žijeme, tak si myslím že môžem povedať, že “skladám pred Tebou klobúk, v mojich očiach si hrdina.”.

“Viem, že máš za sebou veľa ťažkých dní, ťažkých aj v neprijatí toho, kým vlastne si. Lebo občas to vyzerá, že naozaj nevieš, kým a kedy si to skutočne Ty.”

“Niekedy to môže vyzerať tak, že celé Tvoje telo bolo zaplavené svetom niekoho iného a Ty sa snažíš z neho dostat von.

Chcem Ti len povedať, že ja Ťa chápem. Nerozumiem Ti úplne vo všetkom, lebo každý s DID, každý jeden je výnimočný – ma v sebe iný druh alterov, iný druh svetov, iný mechanizmus prežitia. Nie je možné, aby som Ti 100% rozumela, tak ako nie je možné, aby si Ty mne chápal na 100%. Ale chápem, že je to ťažké. Že je to brutálne ťažké občas. Ale nie si jediný.”

Pravdou je, že som si mnohé roky myslela, že toto sa nedeje nikomu inému na Slovensku len jednej osobe, ktorú poznám zo stacionara. Pravdupovediac – spoznanie toho, že to ma tiež bolo pre mňa ťažké. Vidieť zrazu niekoho, ako sa potrebuje izolovať, obklopiť hračkami… jednoducho to bolo akoby odzrkadlením toho, čo občas prežívam a nechcem si priznať. A zrazu to bolo prítomné, skutočné a ja som si nevedela predstaviť, že toto iste občas robím aj ja. Ale robím.

“Vieš Ivonka, môžeš byť na seba hrdá. Máš 28 rokov a zvládla si Vysokú školu – si sociálny pracovník, máš magisterské vzdelanie, hovoríš plynule anglicky, tlmočíš ako robot, zvládala si organizáciu seminárov, administratívne prace, precestovala si 27 krajín, dva roky si študovala v Dánsku, naučila si sa farmarčiť a dojiť kravy v Nórsku, prekonala si strach zo šoférovania, prežila si nečakanú smrť mamy, s láskou si dovolila odísť do neba svojmu tatovi,… jednoducho je to omnoho viac v Tebe ako si myslíš. A to všetko si dokázala aj vďaka nám – svojim alterom/osobnostiam/častiam – obrannému mechanizmu, ktorý Ti dovoľoval, aby si to všetko zvládla jednoduchšie.”

A tu sa zastavme. Viem, že je to vďaka tomu. Že mať DID neznamená koniec sveta. Mať DID znamená, že náš mozog (môj aj Tvoj, kto to čítaš) je natoľko inteligentný, že natoľko inteligentný, že sme sa za celý ten čas nezrútili. Len si všimni, ako veľmi si dokázal. Moje úspechy sú odlišné od Tvojich. Ale chcem, aby si vedel, že v mojich očiach si hrdina!

“Možno si to neuvedomuješ a nechceš priznať – ale my sme vznikli preto, aby sme Ti zachránili život – aby si neostala stať na mieste, ale hýbala sa vpred.”

Aj pre mňa je to ťažké – veď mojim Spasiteľom je Kristus. Možno nie si veriaci, alebo veríš v niekoho alebo niečo iné – ale to nevylučuje skutočnosť, že by si na svojej ceste zlyhal. To neznamená, že Boh mi posielal do života tragédie, práve naopak – umožnil mi žiť. To, či alteri boli súčasťou Jeho plánu neviem. Jeho zmýšľanie a cesty sú občas nepochopiteľné. Ale to, že mám v sebe týchto “superhrdinov” neznamená, že som zlyhala. To, že disociuješ neznamená, že si zlyhaním. To, čo sa deje, tak to je jednoducho to, že niekto iný nastupuje na scénu v čase, keď Ty nevládzeš. Včera som bola v kine na tom filme, kde hrá Lady Gaga a Bradley Cooper. Bola som so sestrou a rozprávali sa o tom, či je to skutočný príbeh – vlastne neviem. Ale sestra má vyštudované konzervatórium a vysvetlila mi, že to, že tam na konci zomrel jeden z hlavných hrdinov znamená, že ho niekto nahradil a hral to za neho… na čo som jej povedala, že to sú aktéri. Ona si spomenula na pojem zo školy – že každý operný spevák má svojho altera – človeka, ktorý ho zastúpi v čase, keď napríklad ochorie. A presne toto sa deje Tebe. To sa deje mne. Idem do úzadia a na scénu nastúpi niekto iný. Možno je to ťažké prijať – ale naozaj to takto je.

“Je nám mnohokrát ľúto, že Tvoj život robíme zložitejším ako ho majú ostatní. Prebrali sme Tvoju bolesť, máme odlišný vek, pohlavia, vierovyznanie a sexualitu. Náš svet v Tebe je odlišný ako Tvoj svet vonku. Preto máš niekedy pocit, že Ti spôsobujeme viac problémov ako úžitku… preto nás občas odmietaš, ignoruješ alebo vôbec neprijímaš.”

Áno – presne to robím… veľakrát úplne odignorujem všetky negatívne emócie, pocity. Za mnoho vecí pociťujem hanbu a neviem ako s nimi zaobchádzať. Veď si to predstav, že máš pevne v srdci vyrytú vieru – u mňa je to tak, že som kresťan katolik – u Teba to môže byť inak. Možno si ateista, veriaci v čokoľvek, alebo veríš hlavne v seba. A zrazu prestaneš praktizovať to, čo Ti bolo prirodzené – lebo niektorí alteri neveria v to iste, čo Ty. Možno veria a praktizujú pravý opak toho, čo Ty. Chcem Ťa len znovu uistiť – to neznamená, že si zlyhaním. Vôbec nie. Je možné, že ak máš detských alterov, tak sexualita je pre nich úplne neznámy pojem – detské časti sú zvyčajne teda asexuálne. Ak máš v sebe tínedžerov, ktorí radi vhupnú do hocičoho nového, najmä v tejto dobe, je možné že budeš pociťovať náklonnosť aj k rovnakému pohlaviu – môžu byť bisexuálne. Čo môže byť veľmi zložité prijať – ale to neznamená, že si homosexual… len sa jednoducho môže stať, že sa Ti zapáči človek rovnakého pohlavia. Ak máš v sebe staršie časti môžme hovoriť o nadsexualite – človek, ktorý už vyzrel v tejto oblasti. Pre mňa bolo toto všetko riadnym úderom pod pás – najmä preto, že niekde vo mne som cítila, že mojim povolaním je zasvätený život. Ale vďaka vysvetleniu o sexualite v disociativnom systéme som pochopila, že nie všetko/všetci vo mne sú pripravení na tento spôsob života. Ale opäť Ti chcem zopakovať – to, že to niekedy alebo stále prežívaš inak neznamená, že si zlyhal. Najlepšie by bolo prijať, že sa to môže diať a ísť vo svojej ceste ďalej – lebo odmietanie tejto skutočnosti môže znamenať odmietanie svojich alterov, ktorí sú súčasťou Teba, ktorými si akoby Ty sám. Máš v sebe nejaký systém, ktorý sa Ti snaží pomôcť, no napriek tomu máš niekedy pocit, že Ťa chce zničiť. Ale nie je to tak.

“Je nám ľúto, že musíš bojovať s myšlienkami na samovraždu, ktoré nie sú Tvoje, ale naše. Ale predstav si, že si to niekedy naozaj chcela skončiť – a niekto z nás sa rozhodol, že to vezme na seba. Je to stále v ňom zapísané – ale je možné s tým niečo robiť – jednoducho trochu času a pozornosti danému alterovi môžeš venovať na jeho ceste k uzdraveniu a k integrácii.”

Integrácia je cieľom. Znamená to, že Tvoji alteri “zmiznú” – integrujú sa, nebudú viac odpojenou súčasťou Teba. Práve naopak – budeš to Ty. V tomto som si spomenula na Troch mušketierov, ktorých heslom bolo “Jeden za všetkých, všetci za jedného. Túžbou alterov nie je zničiť Ťa – chcú byť pochopení, prijatí a chcú byť Tebou, s Tebou tak najviac ako sa len dá – ale je potrebné im to dovoliť, venovať sa im a dávať im priestor. Napríklad pre mňa je strašidelne ťažké čítať denník zo stacionara – sú tam odlišne písma, príbehy, o ktorých som ani len netušila, obrázky kreslené malými deťmi a mnoho iného. Denníky som musela odložiť, lebo som mala pocit, že ma rozložia úplne. Ja mám pocit, že u mňa prevyšuje počet detských častí – preto som neustále vyhľadávala novú mamu, človeka, ktorý by zniesol moje objatia ako dieťaťa, vlezenie pod perinu, či pýtanie si kakauka alebo rozprávky na dobrú noc. Vďaka Bohu takého človeka mám – a keď ho počujem, vidím alebo som v jeho náručí nastáva v mojom vnútri nepopisatelny pokoj. Akoby tie detské časti mali svoje bezpečné miesto a preto verím – že keď sa ich nádobka nenaplnenej lásky naplní, tak postupne sa integrujú aj oni. Ale celé je to proces.

“Chceme ale aby si vedela, že hnev, ktorí niektorí z nás majú je oprávnený – bolo Ti ublížené a preto je prirodzene hnevať sa. Neboj sa o tom hovoriť viac.”

Toho sa veľmi bojím. Hnev mám v sebe tak hlboko potlačený, že je ťažké mi ho prejavit. Mám pocit, že ak to spravím objaví sa Hulk a zmetie všetko živé zo zeme. Hej, môže sa tak stať. Ale to neznamená, že si nebezpečný a že hnev nemá v Tvojom živote miesto.

Hnev je prirodzenou reakciou, emóciou, pocitom, ktorý môžeš pociťovať voči komukoľvek. Niekedy sa nechceš hnevať – ale ak niekto nahnevá Tvojho altera, tak je prirodzene, že očakáva aspoň ospravedlnenie. Ak by som šla proti nemu, je možné, že by hnev znovu obrátim iba na seba a vzniknu mi tak nové jazvy na tele. Už teraz mám ruky ako dalmatinec. Aspoň tak mi vraveli netere, keď mi chceli každú jazvu zafarbiť na čierno. Hnev pretrvával aj voči ľuďom, ktorí mi boli rodinou. Teraz to tak neprežívam, že by boli mojou rodinou. Ale nemôžem ísť sama proti sebe. Keby idem, tak som teraz na seminári – ale môj alter ešte stále pociťuje hnev voči človeku, ktorý ma zranil v oblasti financií. Mal na to právo – mal pravdu. Je ťažké poznať hodnotu peňazí, keď si dieťa. To je môj protiargument. Ak máš aj Ty v tomto ťažkosti – skús poprosiť niekoho komu dôveruješ a podel sa s ním o to. Ja posielam bratovi peniaze, ktoré dostanem a pýtam si ich naspäť v čase, keď mi chýbajú. S PNkou je veľmi ťažké prežiť v dnešnej dobe, tak už mám u brata mínus 200€. Ale všetko si zapisujem, aby som vedela, koľko mu mám vrátiť. Snažím sa byť zodpovedná. Ale niektorí hrdinovia sú naozaj len deti.

Preto som brata požiadala o pomoc a občas to funguje.

Ak chceš poradiť, tak jediná rada, ktorú Ti viem dať je – buď vždy úprimný pred svojim terapeutom, aj keby išlo v Tvojich očiach o najhoršiu vec na svete – je dôležité, aby o nej vedel. K tomu treba čas a dôveru – ale moji terapeuti ju majú už získanú. Je pravda, že nie všetci vo mne prezradili pred nimi svoju identitu… ale to chce čas a spoluprácu = Tvoju s terapeutom a Tvoju s altermi, potom budú alteri spolupracovať aj s terapeutmi. Aspoň tak si to myslím.

Prosim, ber na vedomie, že nemám psychologické vzdelanie – len načítané knihy, články a vlastne skúsenosti. Nie všetko tu napísané musí byť take iste aj u Teba. Čo je úplne pochopiteľne.

Posledná rada – ak sa Ti dá, nevysadzuj si lieky úplne, lebo máš pocit, že nefungujú. Všetko najskôr konzultuj so svojim psychiatrom ohľadom medikacie. Každý človek s DID neberie rovnaké lieky ako ja. Preto to tu nejdem rozpisovať. Ale zažila som absťáky a neprajem ich nikomu. Prosim, snaž sa dôverovať tomu, že Tvoji terapeuti Ti chcú dobre. Ja môžem dať ruku do ohňa za troch v dennom psychiatrickom stacionari, ktorí so mnou zažili najviac prepínačiek a majú moju dôveru. Preto sa neustále snažím bojovať o to, aby ten stacionár nezrušili – ak máš kontakty na tých empatickych veliteľov, o ktorých som písala v predošlom blogu, prosim dohovor im. Prihovor sa – už len kvôli mne. Mne skutočne pomáhajú.

Tento blog píšem asi tri dni. Dal mi zabrať – lebo som dala priestor aj alterom. Skús to niekedy tiež. Daj im priestor na vyjadrenie svojich potrieb a ak sa bude čo i len trochu dať, daj im priestor aj na naplnenie tých potrieb.

Verím, že to bude aspoň trochu možné.

Hlavne nemaj strach – nie si pokazený, ani stratený prípad. Keby si bol, tak som aj ja. A tomuto zrovna moc nechcem uveriť. Mame nádej.

“Ak nás chceš podporiť v písaní blogov, môžeš tak urobiť na Ivonkine číslo účtu: SK1902000000001948107253.

Ďakujeme. V mene Ivonky a celého jej disociativneho systému s láskou Mike a Alpha.