Empatickí velitelia.

Z Charlieho sa postupne stáva ozajstný “párkurista”. Chcela som ho aj odfotiť, ako ide s párkIMG_0420om v hube, ale zje ho tak rýchlo, že sa to nedá. Samozrejme – ide o ďalšiu slovnú hračku – ale keď si to tak vezmeš – nie každý pes ciká dobrých pár metrov na predných nohách, či? Stále chcem spraviť video toho, ako to robí, ale vždy keď idem začať, tak buď sa rozhodne tú druhú nohu nezdvihnúť, alebo ju iba zdvihne a spraví malý cik – alebo iba behá s nohami hore a neciká vôbec. Naposledy to robil na nejakom plechu v totálnej tme a rozbil si bradu. Ale už to mal celkom pekné, kým sa znovu nezrigal a odtrhol si chrastu. Pri starom Charliem mi zvykli ľudia hovoriť: “Ty si tak škaredý až si pekný.” Pri tomto skôr obdivujú na ňom úplne všetko a ja si v duchu hovorím, keby si vedel, aký vie byť niekedy sprostý. Veľmi často si pomýli autá a nastupuje do cudzích. Poviem Ti, nie všetkým je to smiešne. Ale čo im na to mám povedať, prepáčte, ale tento pes trpí disociatívnou poruchou identity a občas mu prepne a nerozpozná kam a komu vlastne patrí, to preto nosí na krku známku s menom a číslom na mňa – aby keď sa vyberie na výlet, aby mali ľudia koho kontaktovať. A v tom momente mi napadne – Ivi, Ty si koza, veď máš presne to isté. 

Známku na krku a ešte aj Zdravotné ID v mobile vypísané v prípade, že by ma niekedy niekto našiel v roli toho, kto klope na dvere väzenia a tvrdí, že tam patrí… – viem, to mám z tých mojich kriminálok a seriálov – niežeby ma lákalo čaro kriminálu, alebo väzenská posteľ… skôr to, či by aj tam platilo heslo: “Ivonka, kto by Teba nemal rád.” Že aké by to asi bolo. Ale pri svojej dobrote sa tam verím nikdy neobjavím.IMG_0443.jpg

No napríklad Ja. Toto riešim celý týždeň – či čas od kedy som chorá. A asi preto sa ma tá choroba nie a nie pustiť. A keď niečo riešim ja, tak to rieši aj Charlie. Keď ja nespím už tri dni za sebou a mám pocit, že ma opúšťa celé telo, tak zo mňa nespustí svoje klipkajúce oči a stále do pozoru svoju padajúcu hlavu. Som po dvoch dávkach rôznych antibiotík, lebo mi bolo asi všetko… a napriek tomu mám pocit, že mám chytené ešte mandle. Ale prehliadka a výsledky CRP ukázali, že zapál sa mi zo 113 znížil na 5,7. Ešte si počkám na výsledky výterov z hrdla a keď aj to bude v poriadku, tak si poviem: “Ivonka, toto je to čaro psychosomatiky. Nič Ti nie je, ale stále cítiš bolesť, teplomer ukazuje 36,4 a Ty máš pocit, že už horíš, mandle máš úplne v poriadku, len to zrovna teraz prežívaš nejak inak.”

A asi to tak aj dopadne… neviem. Konečne som na ÚPSVaRe odovzdala všetky papiere, aby ich posunuli posudkovej lekárke a mohla mi začať písať o tom, že mi nič nie je. Chýbal im doklad o tom, že mám odchodenú povinnú 10-ročnú školskú dochádzku a tak už ho majú. Rozmýšľala som nad tým, či to študovanie v Dánsku a 6 rokov výšky spôsobilo, že tých rokov narátali 20 a preto ťažko uveriť, že som ich odchodila 10.

Ťažko uveriteľné na Magistru – ale hej, mám dokončenú aj základnú, aj osemročné gymnázium, dva roky štúdia v Dánsku a ešte som aj sociálny pracovník. Takže v skutočnosti, keby sedím za ich stolom pravdepodobne robím presne to isté, lebo zákony nepustia. Takže hoci to chvíľu znelo ironicky – ja tie tety úplne chápem a mám pocit, že čím viac tam chodím tým viac ony chápu mňa a tým viac stúpa možnosť, že mi bude uznaná Disociatívna porucha identity.

Pán doktor sa ma pýtal, či môže dať môj blog ľuďom s DID alebo ľuďom, u ktorých sa prejavujú disociatívne symptómy. A ja som mu s prekvapením povedala, že som si stále myslela, že sme len dve na Slovensku. Tak sa pousmial a povedal, že je nás viac. Teda – vlastne, ak rátame aj s Charliem, tak je nás naozaj viac. IMG_0441.jpg

Keď naňho niekedy pozerám, alebo na fotky v mobile, na ktorých je, tak si hovorím, že je to celkom pekný mops. Vlastne, že je krásny. Potom, keď ho vidím robiť tú stojku na predných labách, ako si na ne ciká, div že niet do huby, alebo keď mu ukazujem dva metre od nás naježenú mačku, nech ju chytí, tak sa dá do pozera – pozerá asi 180stupňov priamo od nej a začne štekať a rozbehne sa. Mačka samozrejme medzitým ujde, alebo sa pritúli ku mne a kým sa Charlie vráti – hrdý, že ju vyplašil, tak si mačička v pokoji odkráča. Podľa mňa, keby žijem v Amerike, tak je zo mňa terapeut pre psov – lebo však kto by na Slovensku chodil na terapie so svojim miláčikom – i keď som už počula o bratislavskej škôlke pre psov… no tak dajme tomu, že to považujem za blbosť – lebo pre psa by malo byť normálne vydržať chvíľu sám a neocikať celý byt a nič neroztrhať – aspoň v Charlieho veku určite.

Lenže “takéto blbosti” sa skutočne na Slovensku dejú – teraz nemyslím na rozmaznaných psíkov, ale na duševne chorých pacientov, ktorí potrebujú pomoc, len niekto to považuje za “blbosť”. Opäť som raz pozerala – po veľmi dlhom čase Myšlienky vraha – Criminal Minds – pozerám seriály po anglicky čisto z praktického hľadiska – som schopná po anglicky nevedieť. A môžem si byť istá, že tým nevystraším detské časti vo mne, ktoré anglicky nevedia.

A teraz mi ide hlavou: “Welcome in the world of dissociative pacients!” – že vitaj vo svete disociatívnych pacientov.

Uskakujem z témy na tému – a to vlastne ešte ani tak neuskakujem ako viem – som schopná vyrozprávať Ti celý týždeň do detailov z rôznych uhľadov pohladu, z rôznych častí a pritom ani nevedieť, že som prepla. Niekedy mám chuť – a podľa mňa som to už aj párkrát stihla – povedať svojej terapeutke, že verím, že sú proste najlepší vo svojom odbore na Slovenku a to poznám mnoho psychoterapeutov, psychiatrov a psychológov, ale že pri mne si proste pomýlili diagnózu. Že som normálna, nič mi nie je, DID nemám, časti sú fantáziou a môžme si podať ruky, poďakovať za posledné štyri roky a viac sa tam neukázať. Dobre priznávam – mesiac a pol som mimo, moje vlastné časti ma rozšrotovali – dostala som svoje denníky zo stacionára… videla veci, ktoré píšem, čítala veci, ktoré som si nepamätala… niektoré som po sebe nedokázala prečítať, niektoré boli kresby, iné zase boli písané v angličtine. A ja som si povedala, že to neni normálne. Že hej, takto sa podpisujem – ale že to je písmo, ktoré som používala ešte na základke… a jednoducho sa Ti občas stane, že znovu čelíš faktu, že naozaj tú DiAjDi máš aj Ty.

Disociujeme občas myslím všetci – odpájame sa od reality, nechceme si priznať, že dané okolnosti sa nám naozaj stali a snažíme sa ich ignorovať… ale takto život nefunguje. Čím viac sa odpájať budeš, tým viac smeruješ k tomu, čo sa stalo s mojou ne-realitou – stala sa skutočná. Vidím v tom istý kus geniality – vytvoríš si obranný mechanizmus k prežitiu, aby si sa vyhol bolesti – je v tom aj krása – lebo máš pohlad na ľudí úplne iný – istá odvaha, lebo sa ocitáš vo veciach, ktoré si nechcel vidieť, ani počuť a ani ich robiť… je v tom veľa dobrého. Ale povedzme si úprimne – koho z nás by to raz za čas úplne nepoložilo a nedalo do úplného šialenstva?!

Neviem posúdiť, kto to má lepšie a kto horšie, ktoré poruchy sú aké a ako špeciálne či nešpeciálne treba s nimi jednať. Nemám k tomu certifikát ani štúdium. Len ja a moja vlastná hlava. A Charlie, ktorému som sama túto diagnózu dala, aby som mala na kom porovnávať svoje nez-zmyselné výskumy.

Zaujímave je však – keď sa rozhodneš konať na vlastnú päsť a presvedčíš samého seba o nepotrebnosti niektorých častí. Presne toto sa stalo v Myšlienkach vraha – v 13.sérii. Prišla si tam nejaká riaditeľka oznámiť im, že ich úrad končí. Vlastne nepovedala im to priamo. Povedala to tak skromne a kľukato. Viacerých ľudí premiestnila na iné miesto, “lebo tam, kde sú, nie sú až tak potrební”, niektorých vyhodila úplne “lebo tam nemali, čo robiť” a sama to celé vzala do rúk… keď za ňou prišla J.J. (Džej-džej) s novým prípadom, tak sa ho pani riaditeľka rozhodla neriešiť a vrah si teda zabíjal ďalej. Hlavní aktéri Myšlienok vraha sa potajme stretali až ho nakoniec našli – napriek tomu, že hrozilo vyhodenie všetkých a zrušenie celej ich jednotky – no zachránili senátorovu dcéru, ktorý spravil všetko preto, aby mohli fungovať ďalej.

Niekedy si prajem, aby som bola aj takou “dcérou senátora”/primára/či riaditeľa trenčianskej nemocnice. Aby kvôli mne vrátili naspäť druhú lekárku K., lebo mať jedného lekára na celý stacionár je fakt drbnutý nápad. No sorry, ale fakt ma to nasiera… ja neviem, či oni potrebujú, aby sa stacionár ich začal úplne osobne dotýkať, aby ho robili lepším a nie pracovníkom horším. Aby ich vlastné deti postihla nejaká duševná porucha, pre ktorú budú musieť každý deň navštevovať toto miesto – a som presvedčená o tom, že každý jeden terapeut tam by tam s každým zaobchádzal rovnako, že by nemalo žiadne výhody ani nevýhody. Viete čo – na druhej strane sa o ten stacionár nebojím – niekedy si hovorím, že nie som len obyčajnou sirotou s DID a komplexnou traumou, ktorá zháňa peniaze písaním blogu a odkrývaním hlbín svojej duše… niekedy si ešte viem povedať, že som Božou dcérou, že som dcérou Kráľa – a viem, že sa kvôli tomu veci začnú meniť, lebo nik by nemal siahať na Božieho pomazaného. Je to smiešne, vtipné, absurdné – že ja kresťanka, katolíčka, ktorá mám pobehané mnohé zbory na Slovensku, aj samotný Bethel v Amerike a väčšina ľudí, ktorí ma čítajú si myslím, že sú charizmatickí kresťania, ktorí veria v Božie uzdravenie napr. aj obyčajným lúsknutím prsta – samej sa mi to v Betheli stalo, že som prikázala sluchu, aby sa vrátil, luskla prstami a človek zrazu začal počuť. Zažila som veľa zázrakov a divov… a teraz očakávam taký “mini zázrak” – že sa ten stacionár začne v Trenčíne brať aspoň trochu vážne. Nemôžem ísť voliť, nepoznám osobne primátora budúceho, ani terajšieho – áno, môžete dať hlas môjmu bratovi Lukášovi Roncovi, ktorí bývate na Juhu 🙂 budem fakt vďačná a vy tiež, lebo má väščie srdce od môjho. Ale viem, že nemocnica nie je na Juhu a že s týmto neustále otravovať brata nepomôže… ale ak poznáte “veliteľov”, ktorí to tam nechcú – povedzte im nech majú trochu súcitu a empatie už len kvôli Ivonke, ktorá žije, lebo stacionár ju naučil, že samovraždu možno odložiť o 24 hodín. Tí ľudia tam sa mi stali rodinou a to miesto domovom… tak prosím neničte mi ďalší domov.

Niekedy sa možno zdá, že človek, ktorého si zamilujete je len padlým anjelom so zlomenými krídlami – ale v skutočnosti, láskou sa učíme znovu lietať.

Ja si niekedy prídem úplne padlá… a nerozumiem, ako som sa dostala tam, kde som. Mám za sebou 9 rokov služby Bohu v službe vnútorného uzdravenia, vedenia chvál a organizovania na Otcovom srdci… mám za sebou misie v Afrike a biblickú školu v Dánsku. A teraz, dnes občas hľadím do zrkadla, pozerám si do očí a vidím v nich úplne prázdno. Nič. Nepočujem Boží hlas, spochybňujem meno Ježiš, necítim Ducha svätého…akoby Temnota pohltila Svetlo, napriek tomu, že je to úplne nemožné.

Stále sa snažím riešiť si invalidný, financie, občas ma bolí pravá polka hlavy, občas ľavá… občas tri dni nespím, občas prespím všetko. Disociatívna porucha identity je občas šialenstvom. Ale občas je aj zázrakom – vtedy, keď vidíš tie malé poschovávané útržky seba a vieš im povedať aspoň malé ďakujem za to, že sú, lebo inak by si tu nebol už dávno.

Je November, nový mesiac a mňa zase čaká platenie nájmu 160€ a úveru 120€ s mojou PNkou, ktorá je 250€… priznávam, bez Vašej pomoci to nedám.

SK19 0200 0000 0019 4810 7253 je moje číslo účtu, ak by si mi chcel prispieť na život. Prípadne Charliemu na párky.

Ešte stále som neprišla na to, kto mi kúpil nové zimné topánky značky Vans a dal ich poslať kuriérom na moju adresu – ale nesmierne si ma potešil a veľmi som vďačná. Vans je moja najviac obľúbená značka, takže si si šplhol až až – len neviem kto si 🙂

Prepáčte, že blogy píšem nepravidelne… a že ešte stále tu neni to spevácke video – ešte stále na tom nie som hlasovo okej. Ale raz budem.

Niekedy kľudne môžem spraviť blog formou QaA – questions and asnwers – otázky a odpovede… ak by ste mali otázky, môj mail je yvonka.r@gmail.com a rada si prečítam niečo aj ja od Vás.