Cesta pokračuje.

Ja Vám neviem povedať, čo vo mne si tak veľmi obľúbilo Cestu v psychiatrickom dennom stacionári. Je to skupinová terapia, kde máš každý trošku iný a trošku rovnaký program. Raz keď som večer venčila Charlieho, tak som stretla inú kamošku z inej skupinovej terapie – z hospicovej, ktorá mala vtedy náladu pod psa, vlastne aj ja, ale so psom. A som jej odporúčila zavolať do stacionára, či náhodou nemajú voľné miesto v Ceste. A ona na to, že prečo by mala… a mne z hlavy len tak napadlo, že lebo to dobre znie povedať, že si “zcesty”… no potom som jej aj vysvetlila program.

Pijem kakauko, lebo som hore od štvrtej a dúfala som, že sú to tie deti vo mne, ktoré nemôžu spať.Tak som si spomenula na jednu “kauzu” z minulosti. Viete”minulosť” u mňa trvá zatiaľ iba 13mesiacov. Alebo aspoň teraz to tak rátam,… no proste spala som u Šašoši – už mi dosť často prepínalo, tak som radšej na noc bývala tam. A niečo po polnoci som ju zobudila, že chcem kakauko. maxresdefaultNo a ona koza mi ho odmietla spraviť. No a ja viem, hlavne vďaka Dadovým nočným výjazdom na kakauko, že to sa neodmieta. Nuž čo, tak som sa začala hrať s malými myšami a líškou. Prechádzala som nimi po posteli a vymýšľala dialógy, až ma to unavilo, že idem si naspäť ľahnúť. Tak som Šašošu znovu zobudila, že líška musí spať s ňou, lebo by mi zjedla myši. Alebo naopak?! Ja si tieto veci len tak matne pamätám. Ale viem, že som sa vtedy na ňu odula a povedala jej, že už nikdy nebudem u nej spať, lebo nemá ani telku, iba veľkého Ježiša a že je tam nuda. S čím samozrejme ona neskúšala bojovať po neprespatej noci. Teraz niečo podobné prežíva Charlie, keď ho v noci zobudím a ideme sa venčiť… on na mňa vždy pozrie pohľadom “to nemôžeš myslieť vážne” – a ja ráno zistím, koľko sme toho v noci nachodili.

Viete, ja si pamätám svoje motto: “Zjem všetko, čo nezje ja.” a považujem to za veľký pokrok hovoriť na jedlo, že “toto nemám rada” síce tam vždy dám tu výnimku, že však to zjem…  ešte za čias z družiny sme si dali len jednu žufanku polievky, poprelievali ju po celom tanieri, aby bolo vidno, že presahovala okraj hlbokého taniera a niekedy sme ju nedotknutú odniesli…a keď pani kuchárky bojkotovali, že tak málo sme už mohli dojesť, tak sme len povedali, že si šetríme miesto na druhé… ja neviem, mňa vždy bavilo byť slušným skrytým rebelom a robiť zakázané veci. Veľakrát šla okolo mňa dejepisárka teta Eva okolo mňa a povedala mi: “Roncová nespi mi na tom stole jak Tvoj brat.” Luky bol na gympli o tri ročníky vyššie… našťastie nemal jednotky od hora dole a tak som nemusela ani ja – a učitelia ma nemali s kým porovnávať. Nemám rada porovnávania. Neviem sa porovnávať s nikým – dokonca ani s ľuďmi zo stacionáru. Síce tam chodilo jedno dievča spolu so mnou s rovnakou diagnózou ako ja – ale má za sebou úplne iný príbeh a v sebe úplne iných alterov a ešte k tomu – berieme úplne odlišné lieky. Zvyčajne ľudia neostávajú v kontakte – ja som ostala v kontakte najviac so štyrmi dievčatami, ale nikdy by som nepovedala, že kvôli tomu, že máš poruchu ako tá druhá, tak viem presne ako na Teba. Priznám sa, že netuším, ani pri jednej.

Na stacionári píšete každý deň denník – teda, písať ho mate doma a tam odovzdať. Keď ukončíte Cestu, denníky Vám odovzdajú a je na Vás, čo s nimi budete robiť. Mne tú hŕbu papierov doktor odovzal až minulý týždeň. Tu nešlo o omeškanie sa, či zabudnutie na mňa, ale skôr čakanie na správnu chvíľu, kedy budem schopná sa im venovať – lebo tam som ich odmietala čítať. Tak som prešla Januárom a dala ho bokom s tým, že toto nedávam… sú tam detské kresby, detské písmo, strašne veľa o Šašoši, niektoré veci sú anglicky, niektoré neviem po sebe prečítať… a občas sa tam objaví aj to moje terajšie písmo. Na začiatku stacionára mi zvyklo veľmi “prepínať” – bolo to proste nemožné  udržať sa v prítomnosti. Najväčší problém bol, že som verila, že je to moje zlyhanie, že ja som zlyhaním a že som tam za trest. V skutočnosti to bol len čas, kedy som sa mala v mini skupine ľudí a v tom mikrosvete naučiť ako budem fungovať ďalej. Ako ostávať v prítomnosti a nejakým spôsobom prijať svoju jedinečnosť a jedinečnosť všetkých častí mňa.

Týmto ďakujem neznámemu darcovi za nové topánky, ktoré len tak prišli kuriérom na moje meno a adresu a sú mi akurát…

Ďakujem všetkým ľuďom, ktorí stoja za mnou a hovoria, že sa z toho dostanem, lebo je to celé len v mojej hlave…

IMG_0370.jpg

Na obrázku sa píše: “Neboj sa, duševná porucha je len v Tvojej hlave.” “Neboj sa, to, že sa topíš je len v Tvojom hrudníku.” Poslala mi to Baška – raz za čas si vymeníme správy na messengri, ale vždy hovorí spôsobom, akoby vedela, aké je kráčať svetom nepochopenia.

Kamoška mi zvykne hovorit, že pri našom sociálnom systéme skončíme žobrať na ulici – že budem hrať na gitare a spievať a ona do toho na flaute… a ja som jej len povedala, že žobrať nebudeme, že umenie za žobranie nepovažujem. Ani tento blog nepovažujem za nejaký žobravý rád… buď si človek povie – písať vie, chcem ju čítať ďalej a pošlem jej 1€ za nový blog – alebo si povie, neviem, kde na to chodí, isto to niekde kopčí a stojí to za prd. Vieš čo? Pravdupovediac je mi to je jedno…

Písanie považujem za umenie, rovnako ako spev, či hranie na gitare. Ospravedlňujem sa, že v tomto blogu ešte nie je video so spevom – ale po jedných 10 dňových antibiotikách som bola na pohotovosti a dali mi ďal


IMG_0347.jpgšíe… a kúsok mi odišiel hlas. Ale už sa vrátil. Veron sa ma síce pýtala, či som sa to aspoň naučila hrať na gitare – ale som jej povedala, že nie, že mi lekár zakázal hrať na gitare počas brania daných antibiotík – Charlie je toho svedkom 🙂 samozrejme, že je to blbosť.

Ja toho nahovorím…

Keď ja mám rada humor. Prečo nie?! Mojej terapeutke T. som zo srandy poslala smsku, či mi dopomôže na posudkovej kontrole to, že niekedy keď sa v noci zobudím, tak vyzerám úplne inak, ako by som chcela. A ona chúďa mi odpísala, že snáď budú stačiť správy od lekárov – tak som jej odpísala, že srandujem… ale myslím, že to tušila.

Ale samozrejme, niekedy aj plačem… hoci používam detský šampón sľubujúci, že slzy nebudú… tak slzy prichádzajú.

IMG_0383.jpg

Ráno o šiestej sme sa s Charliem vybrali na cintorín. Nenapadalo mi s kým sa tam vybrať – a Charlie má na mňa vždy čas. Nepriniesli sme síce kvety, ani živé, ani umelé, iba obyčajné svetlo. V podstate Svetlo nikdy nie je obyčajné, lebo pohlcuje tmu. Tak sme sa pomodlili, aby im Svetlo večné svietilo a šli sme domov.

Cestu naspäť som išla inak, nech má Charlie dobrodružstvo – a táto scéna mi príde jak z Baytwachu 🙂

Išli sme celý čas po schodoch – znovu som si spomenula na putovanie Španielskom a Portugalskom s Pep a to ako som si doničila kolená počas tých dní… ale stálo to za to.

Potom sme pomaly prechádzali ulicou, kde sme zvykli bývať a cítila som ako mi tečú slzy po lícach, vôbec som nevedela, čo sa deje. Až som sa zastavila pred domom našich susedov, teda bývalých susedov a chcela som im ich zazvoniť, či nevedia, čo sa stalo s našim domom – teta by ma verím dostala do 28ročnej Ivonky… ale dokázal to Charlie. Ako ma videl zamrznuto hľadieť na ten dom, tak sa tak rozštekal po mne ako nikdy predtým a ťahal ma za nohavicu. Tak som mu povedala, nech prestane…až som si všimla, že nemá zamatovo čierne uši, ale hnedé… a to ma dostalo naspäť do tu a teraz.

Ja viem, že veľa vecí bolí – ale každý deň sa rozhodujem vykročiť na novo, dať životu šancu a dať šancu Bohu, aby ma z toho celého vymiloval svojou Láskou,… svoje utrpenie spájam s Jeho… Lebo chárem, prečo sa hovorí, že Láska je málo milovaná…. zabúdame na Lásku.