Mušketieri

Po poslednom blogu som si uvedomila, že som vôbec nepísala o tom, čo som chcela… asi je to kúsok ťažšie, ale tak dávam tomu ďalšiu šancu. Snažím sa svoj old-school MacBook obnoviť do pôvodných nastavení, aby bol možný predaja – ročník 2011, MacBook air 13″ – ak by ste mali záujem.

Veď blogy zvládam aj z mobilu a peniaze sú teraz potrebné. V minulom blogu som chcela napísať list tým z Vás, ktorý bojujete s disociatívymi symptómami alebo máte disociativnu/mnohopočetnú poruchu osobnosti – a tak aj mne;

“Drahý človek, ktorý bojuješ a prežívaš disociativne symptómy alebo učíš sa žiť/prežiť s disociativnou poruchou identity; drahá Ivonka.

Chcem Ti na začiatok zagratulovať – lebo ešte stále si tu a teraz. Máš za sebou toho asi viac ako si si na začiatku myslel a ešte stále si tu. Viem, že máš obrovskú hodnotu a že svojim životom nemárniš čas.”

Nakoľko disociácie nevieme vždy ovplyvniť a náš alter/alteri vedia prevziať kontrolu nad všetkým, čo momentálne žijeme, tak si myslím že môžem povedať, že “skladám pred Tebou klobúk, v mojich očiach si hrdina.”.

“Viem, že máš za sebou veľa ťažkých dní, ťažkých aj v neprijatí toho, kým vlastne si. Lebo občas to vyzerá, že naozaj nevieš, kým a kedy si to skutočne Ty.”

“Niekedy to môže vyzerať tak, že celé Tvoje telo bolo zaplavené svetom niekoho iného a Ty sa snažíš z neho dostat von.

Chcem Ti len povedať, že ja Ťa chápem. Nerozumiem Ti úplne vo všetkom, lebo každý s DID, každý jeden je výnimočný – ma v sebe iný druh alterov, iný druh svetov, iný mechanizmus prežitia. Nie je možné, aby som Ti 100% rozumela, tak ako nie je možné, aby si Ty mne chápal na 100%. Ale chápem, že je to ťažké. Že je to brutálne ťažké občas. Ale nie si jediný.”

Pravdou je, že som si mnohé roky myslela, že toto sa nedeje nikomu inému na Slovensku len jednej osobe, ktorú poznám zo stacionara. Pravdupovediac – spoznanie toho, že to ma tiež bolo pre mňa ťažké. Vidieť zrazu niekoho, ako sa potrebuje izolovať, obklopiť hračkami… jednoducho to bolo akoby odzrkadlením toho, čo občas prežívam a nechcem si priznať. A zrazu to bolo prítomné, skutočné a ja som si nevedela predstaviť, že toto iste občas robím aj ja. Ale robím.

“Vieš Ivonka, môžeš byť na seba hrdá. Máš 28 rokov a zvládla si Vysokú školu – si sociálny pracovník, máš magisterské vzdelanie, hovoríš plynule anglicky, tlmočíš ako robot, zvládala si organizáciu seminárov, administratívne prace, precestovala si 27 krajín, dva roky si študovala v Dánsku, naučila si sa farmarčiť a dojiť kravy v Nórsku, prekonala si strach zo šoférovania, prežila si nečakanú smrť mamy, s láskou si dovolila odísť do neba svojmu tatovi,… jednoducho je to omnoho viac v Tebe ako si myslíš. A to všetko si dokázala aj vďaka nám – svojim alterom/osobnostiam/častiam – obrannému mechanizmu, ktorý Ti dovoľoval, aby si to všetko zvládla jednoduchšie.”

A tu sa zastavme. Viem, že je to vďaka tomu. Že mať DID neznamená koniec sveta. Mať DID znamená, že náš mozog (môj aj Tvoj, kto to čítaš) je natoľko inteligentný, že natoľko inteligentný, že sme sa za celý ten čas nezrútili. Len si všimni, ako veľmi si dokázal. Moje úspechy sú odlišné od Tvojich. Ale chcem, aby si vedel, že v mojich očiach si hrdina!

“Možno si to neuvedomuješ a nechceš priznať – ale my sme vznikli preto, aby sme Ti zachránili život – aby si neostala stať na mieste, ale hýbala sa vpred.”

Aj pre mňa je to ťažké – veď mojim Spasiteľom je Kristus. Možno nie si veriaci, alebo veríš v niekoho alebo niečo iné – ale to nevylučuje skutočnosť, že by si na svojej ceste zlyhal. To neznamená, že Boh mi posielal do života tragédie, práve naopak – umožnil mi žiť. To, či alteri boli súčasťou Jeho plánu neviem. Jeho zmýšľanie a cesty sú občas nepochopiteľné. Ale to, že mám v sebe týchto “superhrdinov” neznamená, že som zlyhala. To, že disociuješ neznamená, že si zlyhaním. To, čo sa deje, tak to je jednoducho to, že niekto iný nastupuje na scénu v čase, keď Ty nevládzeš. Včera som bola v kine na tom filme, kde hrá Lady Gaga a Bradley Cooper. Bola som so sestrou a rozprávali sa o tom, či je to skutočný príbeh – vlastne neviem. Ale sestra má vyštudované konzervatórium a vysvetlila mi, že to, že tam na konci zomrel jeden z hlavných hrdinov znamená, že ho niekto nahradil a hral to za neho… na čo som jej povedala, že to sú aktéri. Ona si spomenula na pojem zo školy – že každý operný spevák má svojho altera – človeka, ktorý ho zastúpi v čase, keď napríklad ochorie. A presne toto sa deje Tebe. To sa deje mne. Idem do úzadia a na scénu nastúpi niekto iný. Možno je to ťažké prijať – ale naozaj to takto je.

“Je nám mnohokrát ľúto, že Tvoj život robíme zložitejším ako ho majú ostatní. Prebrali sme Tvoju bolesť, máme odlišný vek, pohlavia, vierovyznanie a sexualitu. Náš svet v Tebe je odlišný ako Tvoj svet vonku. Preto máš niekedy pocit, že Ti spôsobujeme viac problémov ako úžitku… preto nás občas odmietaš, ignoruješ alebo vôbec neprijímaš.”

Áno – presne to robím… veľakrát úplne odignorujem všetky negatívne emócie, pocity. Za mnoho vecí pociťujem hanbu a neviem ako s nimi zaobchádzať. Veď si to predstav, že máš pevne v srdci vyrytú vieru – u mňa je to tak, že som kresťan katolik – u Teba to môže byť inak. Možno si ateista, veriaci v čokoľvek, alebo veríš hlavne v seba. A zrazu prestaneš praktizovať to, čo Ti bolo prirodzené – lebo niektorí alteri neveria v to iste, čo Ty. Možno veria a praktizujú pravý opak toho, čo Ty. Chcem Ťa len znovu uistiť – to neznamená, že si zlyhaním. Vôbec nie. Je možné, že ak máš detských alterov, tak sexualita je pre nich úplne neznámy pojem – detské časti sú zvyčajne teda asexuálne. Ak máš v sebe tínedžerov, ktorí radi vhupnú do hocičoho nového, najmä v tejto dobe, je možné že budeš pociťovať náklonnosť aj k rovnakému pohlaviu – môžu byť bisexuálne. Čo môže byť veľmi zložité prijať – ale to neznamená, že si homosexual… len sa jednoducho môže stať, že sa Ti zapáči človek rovnakého pohlavia. Ak máš v sebe staršie časti môžme hovoriť o nadsexualite – človek, ktorý už vyzrel v tejto oblasti. Pre mňa bolo toto všetko riadnym úderom pod pás – najmä preto, že niekde vo mne som cítila, že mojim povolaním je zasvätený život. Ale vďaka vysvetleniu o sexualite v disociativnom systéme som pochopila, že nie všetko/všetci vo mne sú pripravení na tento spôsob života. Ale opäť Ti chcem zopakovať – to, že to niekedy alebo stále prežívaš inak neznamená, že si zlyhal. Najlepšie by bolo prijať, že sa to môže diať a ísť vo svojej ceste ďalej – lebo odmietanie tejto skutočnosti môže znamenať odmietanie svojich alterov, ktorí sú súčasťou Teba, ktorými si akoby Ty sám. Máš v sebe nejaký systém, ktorý sa Ti snaží pomôcť, no napriek tomu máš niekedy pocit, že Ťa chce zničiť. Ale nie je to tak.

“Je nám ľúto, že musíš bojovať s myšlienkami na samovraždu, ktoré nie sú Tvoje, ale naše. Ale predstav si, že si to niekedy naozaj chcela skončiť – a niekto z nás sa rozhodol, že to vezme na seba. Je to stále v ňom zapísané – ale je možné s tým niečo robiť – jednoducho trochu času a pozornosti danému alterovi môžeš venovať na jeho ceste k uzdraveniu a k integrácii.”

Integrácia je cieľom. Znamená to, že Tvoji alteri “zmiznú” – integrujú sa, nebudú viac odpojenou súčasťou Teba. Práve naopak – budeš to Ty. V tomto som si spomenula na Troch mušketierov, ktorých heslom bolo “Jeden za všetkých, všetci za jedného. Túžbou alterov nie je zničiť Ťa – chcú byť pochopení, prijatí a chcú byť Tebou, s Tebou tak najviac ako sa len dá – ale je potrebné im to dovoliť, venovať sa im a dávať im priestor. Napríklad pre mňa je strašidelne ťažké čítať denník zo stacionara – sú tam odlišne písma, príbehy, o ktorých som ani len netušila, obrázky kreslené malými deťmi a mnoho iného. Denníky som musela odložiť, lebo som mala pocit, že ma rozložia úplne. Ja mám pocit, že u mňa prevyšuje počet detských častí – preto som neustále vyhľadávala novú mamu, človeka, ktorý by zniesol moje objatia ako dieťaťa, vlezenie pod perinu, či pýtanie si kakauka alebo rozprávky na dobrú noc. Vďaka Bohu takého človeka mám – a keď ho počujem, vidím alebo som v jeho náručí nastáva v mojom vnútri nepopisatelny pokoj. Akoby tie detské časti mali svoje bezpečné miesto a preto verím – že keď sa ich nádobka nenaplnenej lásky naplní, tak postupne sa integrujú aj oni. Ale celé je to proces.

“Chceme ale aby si vedela, že hnev, ktorí niektorí z nás majú je oprávnený – bolo Ti ublížené a preto je prirodzene hnevať sa. Neboj sa o tom hovoriť viac.”

Toho sa veľmi bojím. Hnev mám v sebe tak hlboko potlačený, že je ťažké mi ho prejavit. Mám pocit, že ak to spravím objaví sa Hulk a zmetie všetko živé zo zeme. Hej, môže sa tak stať. Ale to neznamená, že si nebezpečný a že hnev nemá v Tvojom živote miesto.

Hnev je prirodzenou reakciou, emóciou, pocitom, ktorý môžeš pociťovať voči komukoľvek. Niekedy sa nechceš hnevať – ale ak niekto nahnevá Tvojho altera, tak je prirodzene, že očakáva aspoň ospravedlnenie. Ak by som šla proti nemu, je možné, že by hnev znovu obrátim iba na seba a vzniknu mi tak nové jazvy na tele. Už teraz mám ruky ako dalmatinec. Aspoň tak mi vraveli netere, keď mi chceli každú jazvu zafarbiť na čierno. Hnev pretrvával aj voči ľuďom, ktorí mi boli rodinou. Teraz to tak neprežívam, že by boli mojou rodinou. Ale nemôžem ísť sama proti sebe. Keby idem, tak som teraz na seminári – ale môj alter ešte stále pociťuje hnev voči človeku, ktorý ma zranil v oblasti financií. Mal na to právo – mal pravdu. Je ťažké poznať hodnotu peňazí, keď si dieťa. To je môj protiargument. Ak máš aj Ty v tomto ťažkosti – skús poprosiť niekoho komu dôveruješ a podel sa s ním o to. Ja posielam bratovi peniaze, ktoré dostanem a pýtam si ich naspäť v čase, keď mi chýbajú. S PNkou je veľmi ťažké prežiť v dnešnej dobe, tak už mám u brata mínus 200€. Ale všetko si zapisujem, aby som vedela, koľko mu mám vrátiť. Snažím sa byť zodpovedná. Ale niektorí hrdinovia sú naozaj len deti.

Preto som brata požiadala o pomoc a občas to funguje.

Ak chceš poradiť, tak jediná rada, ktorú Ti viem dať je – buď vždy úprimný pred svojim terapeutom, aj keby išlo v Tvojich očiach o najhoršiu vec na svete – je dôležité, aby o nej vedel. K tomu treba čas a dôveru – ale moji terapeuti ju majú už získanú. Je pravda, že nie všetci vo mne prezradili pred nimi svoju identitu… ale to chce čas a spoluprácu = Tvoju s terapeutom a Tvoju s altermi, potom budú alteri spolupracovať aj s terapeutmi. Aspoň tak si to myslím.

Prosim, ber na vedomie, že nemám psychologické vzdelanie – len načítané knihy, články a vlastne skúsenosti. Nie všetko tu napísané musí byť take iste aj u Teba. Čo je úplne pochopiteľne.

Posledná rada – ak sa Ti dá, nevysadzuj si lieky úplne, lebo máš pocit, že nefungujú. Všetko najskôr konzultuj so svojim psychiatrom ohľadom medikacie. Každý človek s DID neberie rovnaké lieky ako ja. Preto to tu nejdem rozpisovať. Ale zažila som absťáky a neprajem ich nikomu. Prosim, snaž sa dôverovať tomu, že Tvoji terapeuti Ti chcú dobre. Ja môžem dať ruku do ohňa za troch v dennom psychiatrickom stacionari, ktorí so mnou zažili najviac prepínačiek a majú moju dôveru. Preto sa neustále snažím bojovať o to, aby ten stacionár nezrušili – ak máš kontakty na tých empatickych veliteľov, o ktorých som písala v predošlom blogu, prosim dohovor im. Prihovor sa – už len kvôli mne. Mne skutočne pomáhajú.

Tento blog píšem asi tri dni. Dal mi zabrať – lebo som dala priestor aj alterom. Skús to niekedy tiež. Daj im priestor na vyjadrenie svojich potrieb a ak sa bude čo i len trochu dať, daj im priestor aj na naplnenie tých potrieb.

Verím, že to bude aspoň trochu možné.

Hlavne nemaj strach – nie si pokazený, ani stratený prípad. Keby si bol, tak som aj ja. A tomuto zrovna moc nechcem uveriť. Mame nádej.

“Ak nás chceš podporiť v písaní blogov, môžeš tak urobiť na Ivonkine číslo účtu: SK1902000000001948107253.

Ďakujeme. V mene Ivonky a celého jej disociativneho systému s láskou Mike a Alpha.

Reklamy

Empatickí velitelia.

Z Charlieho sa postupne stáva ozajstný “párkurista”. Chcela som ho aj odfotiť, ako ide s párkIMG_0420om v hube, ale zje ho tak rýchlo, že sa to nedá. Samozrejme – ide o ďalšiu slovnú hračku – ale keď si to tak vezmeš – nie každý pes ciká dobrých pár metrov na predných nohách, či? Stále chcem spraviť video toho, ako to robí, ale vždy keď idem začať, tak buď sa rozhodne tú druhú nohu nezdvihnúť, alebo ju iba zdvihne a spraví malý cik – alebo iba behá s nohami hore a neciká vôbec. Naposledy to robil na nejakom plechu v totálnej tme a rozbil si bradu. Ale už to mal celkom pekné, kým sa znovu nezrigal a odtrhol si chrastu. Pri starom Charliem mi zvykli ľudia hovoriť: “Ty si tak škaredý až si pekný.” Pri tomto skôr obdivujú na ňom úplne všetko a ja si v duchu hovorím, keby si vedel, aký vie byť niekedy sprostý. Veľmi často si pomýli autá a nastupuje do cudzích. Poviem Ti, nie všetkým je to smiešne. Ale čo im na to mám povedať, prepáčte, ale tento pes trpí disociatívnou poruchou identity a občas mu prepne a nerozpozná kam a komu vlastne patrí, to preto nosí na krku známku s menom a číslom na mňa – aby keď sa vyberie na výlet, aby mali ľudia koho kontaktovať. A v tom momente mi napadne – Ivi, Ty si koza, veď máš presne to isté. 

Známku na krku a ešte aj Zdravotné ID v mobile vypísané v prípade, že by ma niekedy niekto našiel v roli toho, kto klope na dvere väzenia a tvrdí, že tam patrí… – viem, to mám z tých mojich kriminálok a seriálov – niežeby ma lákalo čaro kriminálu, alebo väzenská posteľ… skôr to, či by aj tam platilo heslo: “Ivonka, kto by Teba nemal rád.” Že aké by to asi bolo. Ale pri svojej dobrote sa tam verím nikdy neobjavím.IMG_0443.jpg

No napríklad Ja. Toto riešim celý týždeň – či čas od kedy som chorá. A asi preto sa ma tá choroba nie a nie pustiť. A keď niečo riešim ja, tak to rieši aj Charlie. Keď ja nespím už tri dni za sebou a mám pocit, že ma opúšťa celé telo, tak zo mňa nespustí svoje klipkajúce oči a stále do pozoru svoju padajúcu hlavu. Som po dvoch dávkach rôznych antibiotík, lebo mi bolo asi všetko… a napriek tomu mám pocit, že mám chytené ešte mandle. Ale prehliadka a výsledky CRP ukázali, že zapál sa mi zo 113 znížil na 5,7. Ešte si počkám na výsledky výterov z hrdla a keď aj to bude v poriadku, tak si poviem: “Ivonka, toto je to čaro psychosomatiky. Nič Ti nie je, ale stále cítiš bolesť, teplomer ukazuje 36,4 a Ty máš pocit, že už horíš, mandle máš úplne v poriadku, len to zrovna teraz prežívaš nejak inak.”

A asi to tak aj dopadne… neviem. Konečne som na ÚPSVaRe odovzdala všetky papiere, aby ich posunuli posudkovej lekárke a mohla mi začať písať o tom, že mi nič nie je. Chýbal im doklad o tom, že mám odchodenú povinnú 10-ročnú školskú dochádzku a tak už ho majú. Rozmýšľala som nad tým, či to študovanie v Dánsku a 6 rokov výšky spôsobilo, že tých rokov narátali 20 a preto ťažko uveriť, že som ich odchodila 10.

Ťažko uveriteľné na Magistru – ale hej, mám dokončenú aj základnú, aj osemročné gymnázium, dva roky štúdia v Dánsku a ešte som aj sociálny pracovník. Takže v skutočnosti, keby sedím za ich stolom pravdepodobne robím presne to isté, lebo zákony nepustia. Takže hoci to chvíľu znelo ironicky – ja tie tety úplne chápem a mám pocit, že čím viac tam chodím tým viac ony chápu mňa a tým viac stúpa možnosť, že mi bude uznaná Disociatívna porucha identity.

Pán doktor sa ma pýtal, či môže dať môj blog ľuďom s DID alebo ľuďom, u ktorých sa prejavujú disociatívne symptómy. A ja som mu s prekvapením povedala, že som si stále myslela, že sme len dve na Slovensku. Tak sa pousmial a povedal, že je nás viac. Teda – vlastne, ak rátame aj s Charliem, tak je nás naozaj viac. IMG_0441.jpg

Keď naňho niekedy pozerám, alebo na fotky v mobile, na ktorých je, tak si hovorím, že je to celkom pekný mops. Vlastne, že je krásny. Potom, keď ho vidím robiť tú stojku na predných labách, ako si na ne ciká, div že niet do huby, alebo keď mu ukazujem dva metre od nás naježenú mačku, nech ju chytí, tak sa dá do pozera – pozerá asi 180stupňov priamo od nej a začne štekať a rozbehne sa. Mačka samozrejme medzitým ujde, alebo sa pritúli ku mne a kým sa Charlie vráti – hrdý, že ju vyplašil, tak si mačička v pokoji odkráča. Podľa mňa, keby žijem v Amerike, tak je zo mňa terapeut pre psov – lebo však kto by na Slovensku chodil na terapie so svojim miláčikom – i keď som už počula o bratislavskej škôlke pre psov… no tak dajme tomu, že to považujem za blbosť – lebo pre psa by malo byť normálne vydržať chvíľu sám a neocikať celý byt a nič neroztrhať – aspoň v Charlieho veku určite.

Lenže “takéto blbosti” sa skutočne na Slovensku dejú – teraz nemyslím na rozmaznaných psíkov, ale na duševne chorých pacientov, ktorí potrebujú pomoc, len niekto to považuje za “blbosť”. Opäť som raz pozerala – po veľmi dlhom čase Myšlienky vraha – Criminal Minds – pozerám seriály po anglicky čisto z praktického hľadiska – som schopná po anglicky nevedieť. A môžem si byť istá, že tým nevystraším detské časti vo mne, ktoré anglicky nevedia.

A teraz mi ide hlavou: “Welcome in the world of dissociative pacients!” – že vitaj vo svete disociatívnych pacientov.

Uskakujem z témy na tému – a to vlastne ešte ani tak neuskakujem ako viem – som schopná vyrozprávať Ti celý týždeň do detailov z rôznych uhľadov pohladu, z rôznych častí a pritom ani nevedieť, že som prepla. Niekedy mám chuť – a podľa mňa som to už aj párkrát stihla – povedať svojej terapeutke, že verím, že sú proste najlepší vo svojom odbore na Slovenku a to poznám mnoho psychoterapeutov, psychiatrov a psychológov, ale že pri mne si proste pomýlili diagnózu. Že som normálna, nič mi nie je, DID nemám, časti sú fantáziou a môžme si podať ruky, poďakovať za posledné štyri roky a viac sa tam neukázať. Dobre priznávam – mesiac a pol som mimo, moje vlastné časti ma rozšrotovali – dostala som svoje denníky zo stacionára… videla veci, ktoré píšem, čítala veci, ktoré som si nepamätala… niektoré som po sebe nedokázala prečítať, niektoré boli kresby, iné zase boli písané v angličtine. A ja som si povedala, že to neni normálne. Že hej, takto sa podpisujem – ale že to je písmo, ktoré som používala ešte na základke… a jednoducho sa Ti občas stane, že znovu čelíš faktu, že naozaj tú DiAjDi máš aj Ty.

Disociujeme občas myslím všetci – odpájame sa od reality, nechceme si priznať, že dané okolnosti sa nám naozaj stali a snažíme sa ich ignorovať… ale takto život nefunguje. Čím viac sa odpájať budeš, tým viac smeruješ k tomu, čo sa stalo s mojou ne-realitou – stala sa skutočná. Vidím v tom istý kus geniality – vytvoríš si obranný mechanizmus k prežitiu, aby si sa vyhol bolesti – je v tom aj krása – lebo máš pohlad na ľudí úplne iný – istá odvaha, lebo sa ocitáš vo veciach, ktoré si nechcel vidieť, ani počuť a ani ich robiť… je v tom veľa dobrého. Ale povedzme si úprimne – koho z nás by to raz za čas úplne nepoložilo a nedalo do úplného šialenstva?!

Neviem posúdiť, kto to má lepšie a kto horšie, ktoré poruchy sú aké a ako špeciálne či nešpeciálne treba s nimi jednať. Nemám k tomu certifikát ani štúdium. Len ja a moja vlastná hlava. A Charlie, ktorému som sama túto diagnózu dala, aby som mala na kom porovnávať svoje nez-zmyselné výskumy.

Zaujímave je však – keď sa rozhodneš konať na vlastnú päsť a presvedčíš samého seba o nepotrebnosti niektorých častí. Presne toto sa stalo v Myšlienkach vraha – v 13.sérii. Prišla si tam nejaká riaditeľka oznámiť im, že ich úrad končí. Vlastne nepovedala im to priamo. Povedala to tak skromne a kľukato. Viacerých ľudí premiestnila na iné miesto, “lebo tam, kde sú, nie sú až tak potrební”, niektorých vyhodila úplne “lebo tam nemali, čo robiť” a sama to celé vzala do rúk… keď za ňou prišla J.J. (Džej-džej) s novým prípadom, tak sa ho pani riaditeľka rozhodla neriešiť a vrah si teda zabíjal ďalej. Hlavní aktéri Myšlienok vraha sa potajme stretali až ho nakoniec našli – napriek tomu, že hrozilo vyhodenie všetkých a zrušenie celej ich jednotky – no zachránili senátorovu dcéru, ktorý spravil všetko preto, aby mohli fungovať ďalej.

Niekedy si prajem, aby som bola aj takou “dcérou senátora”/primára/či riaditeľa trenčianskej nemocnice. Aby kvôli mne vrátili naspäť druhú lekárku K., lebo mať jedného lekára na celý stacionár je fakt drbnutý nápad. No sorry, ale fakt ma to nasiera… ja neviem, či oni potrebujú, aby sa stacionár ich začal úplne osobne dotýkať, aby ho robili lepším a nie pracovníkom horším. Aby ich vlastné deti postihla nejaká duševná porucha, pre ktorú budú musieť každý deň navštevovať toto miesto – a som presvedčená o tom, že každý jeden terapeut tam by tam s každým zaobchádzal rovnako, že by nemalo žiadne výhody ani nevýhody. Viete čo – na druhej strane sa o ten stacionár nebojím – niekedy si hovorím, že nie som len obyčajnou sirotou s DID a komplexnou traumou, ktorá zháňa peniaze písaním blogu a odkrývaním hlbín svojej duše… niekedy si ešte viem povedať, že som Božou dcérou, že som dcérou Kráľa – a viem, že sa kvôli tomu veci začnú meniť, lebo nik by nemal siahať na Božieho pomazaného. Je to smiešne, vtipné, absurdné – že ja kresťanka, katolíčka, ktorá mám pobehané mnohé zbory na Slovensku, aj samotný Bethel v Amerike a väčšina ľudí, ktorí ma čítajú si myslím, že sú charizmatickí kresťania, ktorí veria v Božie uzdravenie napr. aj obyčajným lúsknutím prsta – samej sa mi to v Betheli stalo, že som prikázala sluchu, aby sa vrátil, luskla prstami a človek zrazu začal počuť. Zažila som veľa zázrakov a divov… a teraz očakávam taký “mini zázrak” – že sa ten stacionár začne v Trenčíne brať aspoň trochu vážne. Nemôžem ísť voliť, nepoznám osobne primátora budúceho, ani terajšieho – áno, môžete dať hlas môjmu bratovi Lukášovi Roncovi, ktorí bývate na Juhu 🙂 budem fakt vďačná a vy tiež, lebo má väščie srdce od môjho. Ale viem, že nemocnica nie je na Juhu a že s týmto neustále otravovať brata nepomôže… ale ak poznáte “veliteľov”, ktorí to tam nechcú – povedzte im nech majú trochu súcitu a empatie už len kvôli Ivonke, ktorá žije, lebo stacionár ju naučil, že samovraždu možno odložiť o 24 hodín. Tí ľudia tam sa mi stali rodinou a to miesto domovom… tak prosím neničte mi ďalší domov.

Niekedy sa možno zdá, že človek, ktorého si zamilujete je len padlým anjelom so zlomenými krídlami – ale v skutočnosti, láskou sa učíme znovu lietať.

Ja si niekedy prídem úplne padlá… a nerozumiem, ako som sa dostala tam, kde som. Mám za sebou 9 rokov služby Bohu v službe vnútorného uzdravenia, vedenia chvál a organizovania na Otcovom srdci… mám za sebou misie v Afrike a biblickú školu v Dánsku. A teraz, dnes občas hľadím do zrkadla, pozerám si do očí a vidím v nich úplne prázdno. Nič. Nepočujem Boží hlas, spochybňujem meno Ježiš, necítim Ducha svätého…akoby Temnota pohltila Svetlo, napriek tomu, že je to úplne nemožné.

Stále sa snažím riešiť si invalidný, financie, občas ma bolí pravá polka hlavy, občas ľavá… občas tri dni nespím, občas prespím všetko. Disociatívna porucha identity je občas šialenstvom. Ale občas je aj zázrakom – vtedy, keď vidíš tie malé poschovávané útržky seba a vieš im povedať aspoň malé ďakujem za to, že sú, lebo inak by si tu nebol už dávno.

Je November, nový mesiac a mňa zase čaká platenie nájmu 160€ a úveru 120€ s mojou PNkou, ktorá je 250€… priznávam, bez Vašej pomoci to nedám.

SK19 0200 0000 0019 4810 7253 je moje číslo účtu, ak by si mi chcel prispieť na život. Prípadne Charliemu na párky.

Ešte stále som neprišla na to, kto mi kúpil nové zimné topánky značky Vans a dal ich poslať kuriérom na moju adresu – ale nesmierne si ma potešil a veľmi som vďačná. Vans je moja najviac obľúbená značka, takže si si šplhol až až – len neviem kto si 🙂

Prepáčte, že blogy píšem nepravidelne… a že ešte stále tu neni to spevácke video – ešte stále na tom nie som hlasovo okej. Ale raz budem.

Niekedy kľudne môžem spraviť blog formou QaA – questions and asnwers – otázky a odpovede… ak by ste mali otázky, môj mail je yvonka.r@gmail.com a rada si prečítam niečo aj ja od Vás.

 

Cesta pokračuje.

Ja Vám neviem povedať, čo vo mne si tak veľmi obľúbilo Cestu v psychiatrickom dennom stacionári. Je to skupinová terapia, kde máš každý trošku iný a trošku rovnaký program. Raz keď som večer venčila Charlieho, tak som stretla inú kamošku z inej skupinovej terapie – z hospicovej, ktorá mala vtedy náladu pod psa, vlastne aj ja, ale so psom. A som jej odporúčila zavolať do stacionára, či náhodou nemajú voľné miesto v Ceste. A ona na to, že prečo by mala… a mne z hlavy len tak napadlo, že lebo to dobre znie povedať, že si “zcesty”… no potom som jej aj vysvetlila program.

Pijem kakauko, lebo som hore od štvrtej a dúfala som, že sú to tie deti vo mne, ktoré nemôžu spať.Tak som si spomenula na jednu “kauzu” z minulosti. Viete”minulosť” u mňa trvá zatiaľ iba 13mesiacov. Alebo aspoň teraz to tak rátam,… no proste spala som u Šašoši – už mi dosť často prepínalo, tak som radšej na noc bývala tam. A niečo po polnoci som ju zobudila, že chcem kakauko. maxresdefaultNo a ona koza mi ho odmietla spraviť. No a ja viem, hlavne vďaka Dadovým nočným výjazdom na kakauko, že to sa neodmieta. Nuž čo, tak som sa začala hrať s malými myšami a líškou. Prechádzala som nimi po posteli a vymýšľala dialógy, až ma to unavilo, že idem si naspäť ľahnúť. Tak som Šašošu znovu zobudila, že líška musí spať s ňou, lebo by mi zjedla myši. Alebo naopak?! Ja si tieto veci len tak matne pamätám. Ale viem, že som sa vtedy na ňu odula a povedala jej, že už nikdy nebudem u nej spať, lebo nemá ani telku, iba veľkého Ježiša a že je tam nuda. S čím samozrejme ona neskúšala bojovať po neprespatej noci. Teraz niečo podobné prežíva Charlie, keď ho v noci zobudím a ideme sa venčiť… on na mňa vždy pozrie pohľadom “to nemôžeš myslieť vážne” – a ja ráno zistím, koľko sme toho v noci nachodili.

Viete, ja si pamätám svoje motto: “Zjem všetko, čo nezje ja.” a považujem to za veľký pokrok hovoriť na jedlo, že “toto nemám rada” síce tam vždy dám tu výnimku, že však to zjem…  ešte za čias z družiny sme si dali len jednu žufanku polievky, poprelievali ju po celom tanieri, aby bolo vidno, že presahovala okraj hlbokého taniera a niekedy sme ju nedotknutú odniesli…a keď pani kuchárky bojkotovali, že tak málo sme už mohli dojesť, tak sme len povedali, že si šetríme miesto na druhé… ja neviem, mňa vždy bavilo byť slušným skrytým rebelom a robiť zakázané veci. Veľakrát šla okolo mňa dejepisárka teta Eva okolo mňa a povedala mi: “Roncová nespi mi na tom stole jak Tvoj brat.” Luky bol na gympli o tri ročníky vyššie… našťastie nemal jednotky od hora dole a tak som nemusela ani ja – a učitelia ma nemali s kým porovnávať. Nemám rada porovnávania. Neviem sa porovnávať s nikým – dokonca ani s ľuďmi zo stacionáru. Síce tam chodilo jedno dievča spolu so mnou s rovnakou diagnózou ako ja – ale má za sebou úplne iný príbeh a v sebe úplne iných alterov a ešte k tomu – berieme úplne odlišné lieky. Zvyčajne ľudia neostávajú v kontakte – ja som ostala v kontakte najviac so štyrmi dievčatami, ale nikdy by som nepovedala, že kvôli tomu, že máš poruchu ako tá druhá, tak viem presne ako na Teba. Priznám sa, že netuším, ani pri jednej.

Na stacionári píšete každý deň denník – teda, písať ho mate doma a tam odovzdať. Keď ukončíte Cestu, denníky Vám odovzdajú a je na Vás, čo s nimi budete robiť. Mne tú hŕbu papierov doktor odovzal až minulý týždeň. Tu nešlo o omeškanie sa, či zabudnutie na mňa, ale skôr čakanie na správnu chvíľu, kedy budem schopná sa im venovať – lebo tam som ich odmietala čítať. Tak som prešla Januárom a dala ho bokom s tým, že toto nedávam… sú tam detské kresby, detské písmo, strašne veľa o Šašoši, niektoré veci sú anglicky, niektoré neviem po sebe prečítať… a občas sa tam objaví aj to moje terajšie písmo. Na začiatku stacionára mi zvyklo veľmi “prepínať” – bolo to proste nemožné  udržať sa v prítomnosti. Najväčší problém bol, že som verila, že je to moje zlyhanie, že ja som zlyhaním a že som tam za trest. V skutočnosti to bol len čas, kedy som sa mala v mini skupine ľudí a v tom mikrosvete naučiť ako budem fungovať ďalej. Ako ostávať v prítomnosti a nejakým spôsobom prijať svoju jedinečnosť a jedinečnosť všetkých častí mňa.

Týmto ďakujem neznámemu darcovi za nové topánky, ktoré len tak prišli kuriérom na moje meno a adresu a sú mi akurát…

Ďakujem všetkým ľuďom, ktorí stoja za mnou a hovoria, že sa z toho dostanem, lebo je to celé len v mojej hlave…

IMG_0370.jpg

Na obrázku sa píše: “Neboj sa, duševná porucha je len v Tvojej hlave.” “Neboj sa, to, že sa topíš je len v Tvojom hrudníku.” Poslala mi to Baška – raz za čas si vymeníme správy na messengri, ale vždy hovorí spôsobom, akoby vedela, aké je kráčať svetom nepochopenia.

Kamoška mi zvykne hovorit, že pri našom sociálnom systéme skončíme žobrať na ulici – že budem hrať na gitare a spievať a ona do toho na flaute… a ja som jej len povedala, že žobrať nebudeme, že umenie za žobranie nepovažujem. Ani tento blog nepovažujem za nejaký žobravý rád… buď si človek povie – písať vie, chcem ju čítať ďalej a pošlem jej 1€ za nový blog – alebo si povie, neviem, kde na to chodí, isto to niekde kopčí a stojí to za prd. Vieš čo? Pravdupovediac je mi to je jedno…

Písanie považujem za umenie, rovnako ako spev, či hranie na gitare. Ospravedlňujem sa, že v tomto blogu ešte nie je video so spevom – ale po jedných 10 dňových antibiotikách som bola na pohotovosti a dali mi ďal


IMG_0347.jpgšíe… a kúsok mi odišiel hlas. Ale už sa vrátil. Veron sa ma síce pýtala, či som sa to aspoň naučila hrať na gitare – ale som jej povedala, že nie, že mi lekár zakázal hrať na gitare počas brania daných antibiotík – Charlie je toho svedkom 🙂 samozrejme, že je to blbosť.

Ja toho nahovorím…

Keď ja mám rada humor. Prečo nie?! Mojej terapeutke T. som zo srandy poslala smsku, či mi dopomôže na posudkovej kontrole to, že niekedy keď sa v noci zobudím, tak vyzerám úplne inak, ako by som chcela. A ona chúďa mi odpísala, že snáď budú stačiť správy od lekárov – tak som jej odpísala, že srandujem… ale myslím, že to tušila.

Ale samozrejme, niekedy aj plačem… hoci používam detský šampón sľubujúci, že slzy nebudú… tak slzy prichádzajú.

IMG_0383.jpg

Ráno o šiestej sme sa s Charliem vybrali na cintorín. Nenapadalo mi s kým sa tam vybrať – a Charlie má na mňa vždy čas. Nepriniesli sme síce kvety, ani živé, ani umelé, iba obyčajné svetlo. V podstate Svetlo nikdy nie je obyčajné, lebo pohlcuje tmu. Tak sme sa pomodlili, aby im Svetlo večné svietilo a šli sme domov.

Cestu naspäť som išla inak, nech má Charlie dobrodružstvo – a táto scéna mi príde jak z Baytwachu 🙂

Išli sme celý čas po schodoch – znovu som si spomenula na putovanie Španielskom a Portugalskom s Pep a to ako som si doničila kolená počas tých dní… ale stálo to za to.

Potom sme pomaly prechádzali ulicou, kde sme zvykli bývať a cítila som ako mi tečú slzy po lícach, vôbec som nevedela, čo sa deje. Až som sa zastavila pred domom našich susedov, teda bývalých susedov a chcela som im ich zazvoniť, či nevedia, čo sa stalo s našim domom – teta by ma verím dostala do 28ročnej Ivonky… ale dokázal to Charlie. Ako ma videl zamrznuto hľadieť na ten dom, tak sa tak rozštekal po mne ako nikdy predtým a ťahal ma za nohavicu. Tak som mu povedala, nech prestane…až som si všimla, že nemá zamatovo čierne uši, ale hnedé… a to ma dostalo naspäť do tu a teraz.

Ja viem, že veľa vecí bolí – ale každý deň sa rozhodujem vykročiť na novo, dať životu šancu a dať šancu Bohu, aby ma z toho celého vymiloval svojou Láskou,… svoje utrpenie spájam s Jeho… Lebo chárem, prečo sa hovorí, že Láska je málo milovaná…. zabúdame na Lásku.