Charlie má DID

Dnes ráno som sa zobudila cca o tretej… a od vtedy som hore. Nech robím, čo robím – nedokážem zaspať. Ani sa mi nechce písať blog na Pc, tak píšem z mobilu.

Niekedy už mám pocit, že táto disociativna porucha osobnosti je to najviac psycho, čo sa Ti môže diať.

Myslím, že Charlie tu vyzerá dosť psycho 🙂 ale to len fúkal vietor a bol šťastný. Keď ho vidím šťastného a spokojneho, tak som aj ja…

Predvčerom večer som si všimla, že je nespokojný, potom som si uvedomila – že celý deň nič nejedol – to, či som jedla ja mi ani len neprišlo na um. Tak som sa rozplakala… lebo som si myslela, že mu nemám dať čo jesť. Potom som otvorila chladničku a našla tak posledný kurací chrbát – tak som mu ho upiekla s maslom na panvici… nehľadiac na to, že v chladničke už nebolo nič pre mňa a spokojne som išla spať.

Toto sa deje často – mám pocit, že až pričasto – ani neviem, či som to dnes ja… ktorá zvykla byť vždy spomalená a podobná Sidovi z Doby Ľadovej. Dnes nie. Dnes som si čítala príručku mladých svišťov (pre neznalých, tak nazývam 500stranovú anglicky napísanú knihu o mojej poruche a ako s ňou nie prežiť, ale žiť)…

Dala som si nové pozadie na mobil, aby mi pripomínal byť tu a teraz v prítomnosti…

Ale ani neviem, či som toho schopná. A kedy ide naozaj o mňa… predvčerom som si tak smutne kráčala z prechádzky s Charliem a stretla susedku s jej kamoškou – teraz už aj mojou – FB Ti to dosvedčí… a tiež to nemajú jednoduché, ale pozvali ma na pivo – tak som na nich pozerala, že však som na antibiotikách a ony mi hneď navrhli čaj… tak som šla. A veľmi som sa na tomto DUO LiliVen zabávala… povedala som im, že by mali byť vlogerky, že sa strašne dobre na ne pozerá a fakt mi spravili radosť. Hoci sme rozprávali o vážnych veciach, stále ma chápali a brali za normálnu…

Tak som si ich natočila – lebo podľa mna naozaj majú na to, aby robili vlogy – videá 🙂 potom som im ukázala byt – teda, najskôr ona mne svoj – býva o poschodie nižšie a žasla som nad tým poriadkom a spôsobom, akým poriešila vlastne úplne rovnaký byt ako mám ja… a predsa ho ma úplne iný… potom som ich pozvala k sebe, že však už mám celkom upratané – “upratané”… mám pocit, že upratané budem mať len keď mi príde Domi na návštevu a uprace mi. Je to akoby tato schopnosť vo mne neexistovala… upracem síce – ale stále v tom nie je poriadok. Neviem, či rozumieš. Tak som si kúpila krikľavo oranžovú knižku o minimalizme – že snáď ma to zbaví toho chaosu v mojom byte. Uvidíme.

Čo sa týka toho DUO LiliVen – môj vlastný práve vymyslený názov pre ne… tak sme si sľúbili, že ďalšie video natočíme spolu – že sa naučím na gitare zahrať jednu pieseň a spievať niektoré jej časti – a potom Vám padne sánka ako mne, lebo moja susedka je Pani Speváčka – úplne vážne. Veď uvidíte. A ja si po dlhom čase s niekym zaspievam.

Výhodou mobilného blogu je, že môžeš pritom venčiť. Mala som totiž teóriu, ktorú som prezentovala aj na skupinovej terapii – že si požičiam na dva týždne stafforda Roxy od Tibiho a Janky a zistím ako ju toto moje 24/7 opatrované plemeno Mops prijme – hovorím o Charliem. Doktor mi odporučil nech si tieto výskumy skúšam viac na sebe, čo vlastne nemyslel zle – ja som len chcela vidieť ako bude Charlie schopný integrovať do nášho bytu nového obyvateľa – čím som chcela zistiť, či som schopná naozaj integrovať moje ďalšie Ja, ktoré viac-menej ignorujem a preto mi vie byť aj týždeň “hej”… kým sa nestane, že sa všetky naraz ozvú – a mne ide hlavu roztrhnúť z ich hlasov, skutkov, pohľadov, myšlienok… proste všetkého. Predstavte si, že na Vás začne v tom istom okamihu viac ako desať ľudí hovoriť – alebo reagovať a každý iným spôsobom. A vy v sebe cítite hnev sériového vraha a taktiež úzkosť novorodenca – dobre, s vrahom som to prehnala… až na komáre a muchy som zatiaľ nikoho ani len nezbila… teda, ak sú tie detské bitky s mojim bratom odpustené a zabudnuté – čo aj sú…

No a tak som to pochopila. Lebo Charlie mi počas písania doslova ošťal nohu môjho stola. Už chápem vete – hanbil sa jak pes… to, že niekedy nevydrží s kakanim mu tolerujem… ale teraz sa mi nedokázal ani do oči pozerať. A pritom som mu len hlavu pritisla naozaj jemne k danému miestu. Takže hej, musím začať akceptovať najskôr to, že niekto vo mne je schopný aj “ošťať stôl” – to prosim neberte doslova.

Chápete, jeden deň som zúfalá zo všetkého a na druhý deň mi poštou príde nový pes – Buldiho brat. Na obojku ma napísané meno, ktoré som práve zabudla. Dokonca aj osoba, ktorá mi ho poslala mi dala vedieť, že príde, aj mi dala vybrať – a ja som stále ani len netušila s akou Lenkou si píšem. Dopomohol mi FB a tak ďakujem Leni. ❤️🐾

Chápete, že niekto je schopný prijať moje detské časti a ja o ne niekedy ani len nezabrdnem?

Pribudol aj jednorožec – neviem kto ho tak nazval, ale vola sa Farbička. A tak sa moja posteľ plní, lebo druhí ľudia sa starajú o moje detské časti. Bola som presvedčená o tom, že som ich dnes odfotila. Ale v mobile to nemám… tak fotku pridám, keď ich odfotím.

Nielenže mám dvoch nových plyšákov, ale ešte mi aj teta večer doniesla plnú tašku potravín z Billy. By ste neverili ako moje netere chvália moje kucharčenie – keď ja vlastne v skutočnosti jedlo len zohrievam… ale však nemusia vedieť o všetkom… lenže gazdinka Ruty si samozrejme pýta recepty 🤭 a tak som jej povedala o postupe, ktorý začína cestou do Billy. Mohla som povedať o tajomstve šéfkuchára…. ale tak, ona by mi na to aj tak prišla.

Presvedčila som ju už o tom, že som zamestnaná v továrni na spánok a že čím viac spím, tým viac zarábam… takže dnešok je maximálne stratový.

Áno – už sme doma – a vola sa Herald. Aké vznešené meno, no nie?

Charlie ma nový pelech. A kde spáva? Samozrejme – tam, kde ostatní dvaja psy Buldi a Herald – v posteli.

Ale tak, je to vlastne spolunajomca – a ja sa divím, že nestíham s peniazmi, keď v skutočnosti mi on mešká presne od apríla s nájomným… ach, snáď ho za to nevyhodia.

Ale podľa mna máloktorý pes sa ma tak dobre ako ten môj… do nového pelechu sa zmestí aj s frajerkou – ale aj tá samozrejme preferuje posteľ.

Charlie ma proste všetko, čo potrebuje 🐾 – a ja sa ani nestíham diviť ako je možné, že on áno a ja nie…

Chápete? Ešte aj dudlík niekedy používa – z čoho mi začína vyplývať, že disociativna porucha osobnosti je infekčná a už ju má aj on. Ale klobúk dole Charlie – Ty sa vieš o svoje detské časti postarať, keď to potrebuju…

Ja napríklad stále nerozumiem tomu, ako bol schopný zbaliť si takúto cenu:

Keď nevie ako správne sedieť v autosedačke – takto naozaj “sedel” celu cestu… ale som si povedala, že je to asi súčasť jeho trénovania na to, aby bol schopný cikať v stojke – lebo on už na troch asi ani nevie, on sa postaví na predné a ide si. Najbližšie to už natočím.

Človek by povedal, že je to “hlúpy pes”, ale on v skutočnosti len trénuje tie bicepsy a tricepsy a neviem ešte aké psy môžu mať psy.

Je pól deviatej večer, tak si dám lieky na spanie a budem dúfať, že mi zaberú a budeme spat aspoň do šiestej – lebo tak či tak… ja som ranné vtáča, dokonca aj vtedy keď idem neskoro spat. Ale takto ranné nechcem byť, lebo ak to takto bude, tak sa presťahujem o tri hodiny ďalej – do inej časovej zóny.

No a takto si žijeme. Ja svoj flegmaticky život, v ktorom o nič nejde – lebo niekto ma asi mimoriadne nabúdza k humoru… alebo už neviem. Lebo mne je vlastne do plaču zo svojho života veľmi často – ale niekto vo mne dá tvrdošijne rozhodol, že slzy nemajú priestor v tomto dome… veď bez dôvodu je plakať zakázané – ak ste rodičia a povedali ste niekedy deťom tuto vetu, tak sa im prosim ospravedlňte – plakať je dovolené, sj bezdôvodne. Prečo? Lebo všetky pocity sú Tvojou súčasťou a mal by si si ich viac uvedomovať, aby si zistil, čo sa Ti snažia naznačiť.

Myslím, že na dnes stačí… na budúce spievame.

Posledná vec – ak Ťa baví Charlie svojim životom so mnou a chceš mu pomôcť finančne v tejto jeho neistej situácii, tak môžeš tak urobiť na naše spoločné číslo účtu: SK1902000000001948107253

Len nehovorte Ruty, že som dnes nespala… robila by si o mňa starosti…