V Láske život neumiera.

Netflix mi občas pošle správu o “novinkách” – filmoch, seriáloch, dokumentoch – ktoré by ma mohli zaujať. Väčšinou sa trafí. Momentálne ma takto upozornil na nový film “22 July“. Môžete si ho pozrieť, ale nemuíste. Je to veľmi ťažký film/dokument o tom, čo sa stalo v Nórsku 22.júla 2011. Väčščinou neviem, čo sa deje vo svete – ale na toto si pamätám. Krátko na to som letela

IMG_1281.jpgprvýkrát do Nórska – dojiť kravy – s jednou z mojich najbližších priateliek. Nevideli sme sa síce od jej svadby, kde som mala možnosť byť jej svedkom. Ale je to druh priateľstva, ktorý nekončí – verím, že keby sa zajtra stretneme, tak všetko je úplne rovnaké medzi nami ako bolo vtedy.

Spoznali sme sa v Dánsku. Ona pipka z Bratislavy a ja novodubnický sedlák – aspoň taký pohľad sme na seba mali v tom čase. Poviem Vám, dalo nám to zabrať pochopiť základ Lásky, ktorá nie je o mojich potrebách, ani o jej potrebách… ale o tom, že vieme, že sa máme – navzájom. Dva roky v Dánsku na biblickej škole nám vytvoril silné puto. Missisipi – ešte stále som neodpísala na Tvoj email – ale rozumiem. A len takto na diaľku Ti chcem dať na javo, že sa stále máme – navzájom. Naučila ma kráse ženy z vonka-dnu a ja ju zase naopak a to nás spravilo krásnymi a neoddeliteľnými, už navždy. Vryla sa mi hlboko do srdca. Býva kúsok – v Bratislave a ja som nejak nebola schopná ju prísť navštíviť v týchto dňoch a napriek všetkému verím, že sa nič nezmenilo. Nič. Pamätáš ako sme natočili toto video pre našich priateľov v Dánsku? Jedno z najviac amatérskych videí, aké sme mohli natočiť – ale dnes ma dojalo.

Ten film pozerám po kúskoch. Je o Breivikovi, ktorý kúsok pred našim príchodom zabil asi 69 detí a zranil strašne veľa iných ľudí… prišli sme tam nevediac nič o ňom, ani o dojení kráv. Hneď v prvý deň ma jedna mama-krava napadla, keď som hladkala jej teliatko spôsobom, že do mňa v rýchlosti hlavou napálila, mňa hodilo o stenu, vyrazilo mi dych a začala som plakať. Do piatich minút som volala sestre, že to tam nedokážem, že musím ísť domov. Miška to videla, tak samozrejme sa kráv už aj ona. Vysvetlili sme farmárovi, čo sa stalo a on v pokoji povedal, že tam je veľa inej práce ako “len” dojenie kráv. Tak sme zostali. Starali sme sa o to, aby mali dostatok potravy a aby sme včas utreli hovná… keď som prechádzala po medzi ne – trčali im iba hlavy v krmidle a rozdelovala im jedlo, tak som ich začala hladkať a pochopila, že ten útok bol len materinskou ochranou. A tak nastal deň, keď som si kľakla medzi dve teľné kravy, dostávala ocikaným i okakaným chvostom po hlave, ale začala som dojiť. A postupne aj Miška. Rozprávali sme sa s nimi o všetkom. Nech to znie akokoľvek – spriatelili, skrotili sme si tie kravy. Ako Malý Princ líšku: “Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný státisícom iných malých chlapcov. A nepotrebujem ťa. A ani ty ma nepotrebuješ. Ja som pre teba iba líška podobná státisícom iných líšok. No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete. Ja budem pre teba jediná na svete…” – to je z knihy.

V Nórsku si predsa len človek zarobí viac ako na Slovensku. Ale naozaj tvrdo maká. Veď máme k tomu až dve videá 🙂 tu a tu. Dokonca sme spolu doslova prežili dve misie v Afrike.

Moje “amatérske” videá sú nič v porovnaní s http://www.creathink.sk – ale zase, brat má o 2,5 roka viac ako ja… takže stále mám šancu ho dobehnúť 🙂 

Ale nie. Raz sme sa s mojou sestrou rozprávali o tom, že všetci štyria sme umelci – Braňo vie kresliť asi najkrajšie z nás, nehovoriac o tom, že má ZUŠ s akordeónom.. Luky vie asi všetko – teda, blogovať ešte nezačal, tak neviem neviem, možno ho nemusím ani dobiehať 🙂 buď ho ľudia poznajú ako trenčianskeho poslanca – môžete voliť znovu, ako fotografa, grafika – ale najviac asi ako klavíristu v LCH Live. Hej, to je môj brat. Keď mám niekedy stav svojho zúfania, tak si ho púšťam dookola – lebo keď plnosť Jeho milosti spočíva na Ňom, tak si myslím, že automaticky aj na mne, veď čo by neurobil pre svoju mladšiu sestru. Aha – no a moja sestra, organistka, klavíristka, speváčka, muzikoteraputka, konzeravatoristka, montessori profesionálka, ale hlave Mama… a potom som tu Ja – a mňa už celkom poznáte.

Prečo o nich hovorím? “Lebo, kde je Tvoje srdce, tam je Tvoj domov.” a moje srdce je hlboko vryté v nich troch. O tom som 100% presv

IMG_0876.jpg

edčená… lebo viem, že môžem prísť, sadnúť si, ľahnúť si, alebo čokoľvek… lebo u nich všetkých som doma. U mňa je doma ten, komu to Charlie dovolí 🙂 ale nie. On má rád všetkých ľudí.

Ani neviem, kde sme sa to naučili, ale sme takí. Naše domovy sú domovom mnohých ľudí… nikdy by som nikomu nepovedala, že nemôže zostať, lebo dnes pil, lebo si niečo dal, lebo smrdí, či nemám náladu… poviem, že nemám náladu, ale dvere otvorím. Najviac si v tomto rozumiem s ľuďmi, ktorých som spoznala v stacionári.

Najviac zážitkov na svete som asi zažila s Aničkou a stále čakám na nové… lebo ona má stále nové bláznivé nápady. Ale nestretla som ju v stacionári 😀 ale na Vysokej škole. Tá ma hlavu ľudia – jej stačí počúvať a s Áčkami šla domov vo vačku… alebo vie dobre zakecať 🙂

Uvedomujem si slovo HRANICE v tom celom. Ktoré ešte stále neviem budovať, napriek tomu, že moja terapeutka sa o to neustále snaží. Vždy mi nakreslí dve postavičky stojace oproti sebe a hovorí o tom, že ľudia majú nejaké potreby a ja im dám viac ako si vôbec pýtali. Ale z druhej strany to na mňa nemá rovnaký efekt… prečo?! Neviem. Stále som v terapeutickom procese a jedného dňa sa to naučím, nie kvôli terapeutke, ale kvôli sebe samej.

Keď ona ma niekedy pochválila aj za také somariny, že keď napríklad sestra chcela postrážiť deti, tak som sa spýtala na počet a presný čas od kedy do kedy. Moji súrodenci vedia, že čo sa týka času, tak to je taká zraňujúca oblasť môjho života, v ktorej panikárim. Najlepšie mi je nesľubovať presnú hodinu ani čas…

Lebo vieš, uvedomujem si to – že mi nerozumejú ľudia, ktorí nečítajú moje blogy a ani tí, ktorí ich čítajú. Nech sa snažím akokoľvek, nedá sa mi. Postavte dvoch ľudí s DID pri seba a uvidíte tisíce rozdielov. Prečo? Lebo každý z nich má iný počet osôb, s rozličnými potrebami, s rozličnými emociámi, s rozličnými bodmi, na ktoré keď pritlačíte, tak bolia jak sviňa…

Dostala som ponuku ísť pracovať do Rakúska. Pousmiala som sa nad tým. Osobe som odpísala, že asi dlho nečítala moje blogy. Povedala, že nie. Tak som jej vysvetlila, že som na liekoch, tak mi odpísala, že aj ona. Že potrebuje len pomoc do domácnosti. Tak som jej vysvetlila, že ide o niečo úplne iné. Že ja potrebujem terapiu každý týždeň a že je dosť možné, že by v krajine, kde nebudem rozumieť nemecky, bude viac prepínať… a sa im stratím, alebo niečo iné. Potom som jej ukázala to video s Daveom, ktoré som kedysi zdieľala a vysvetlila jej, že ide o niečo podobné. Tak ma odmietla.

Odmietli ma aj tam, kde sa modlili a Boh im povedal, že budem prečistená ako diamant… takže Washington sa nekoná.

Ale ja stále verím, že som pod Božou priazňou – lebo však to sa dedí… a keď už máte Šašosaurusa, nevyhynuteľného dinosaura ako svojho “duchovného” 🙂 lebo ono to síce vyzerá, že veľa adoruje a všetko – ale podľa mňa to tam väčšinou prespí…to znie smiešne, tak je jasné, že moje utrpenie je spojené s Kristovým. Jej sa priznám vždy, že som v najväčšom bahne a že potrebujem pomoc. Je dobré mať človeka, ktorý Vás napriek všetkému stále miluje. Asi preto to mám tak voči druhým. To je inak moja najčastejšia téma terapie, že sa dostávam do komplikovaných vzťahov a ani za svet nie som ochotná niekoho opustiť. Proste mám v sebe nejak zapísané, že ľudia opúšťajú mňa, nie ja ich. Neviem to… neprišla som na to, ako sa to robí. Keď mi niekto povie, že veľa vyžadujem a nedáva ma, odchádza a ja mu rozumiem. Lebo má svoj život…

Aj ja mám svoj život. Trochu viac-menej komplikovaný ako ostatní… ale rozumiem, že je nepochopiteľný. Ak mi niekto povie, že to mám všetko “naučené”, alebo “vymyslené”, alebo som “posadnutá”…alebo čokoľvek voči osobám, ktoré vo mne sú… tak prepnem. Prepnem do takej miery, že väčšina odchádza a necháva ma v stave mojej prepnutosti osamelo. Niekedy to sakra bolí – vidieť sa ako malé dieťa, ktoré plače za niekým, kto práve odišiel…a nevedieť ani za svet svojej hlave rozkázať, aby som to bola ja 28ročná. Hej, všetko je to v hlave. Ja a mojich viac ako 10 osobností – radšej to píšem tak, ako to napísal môj psychiater do správy. Čo mi trochu naznačilo, že ich môže byť viac ako 14,… alebo niektoré sú len bludmi.

Pochopili to ako tak tí ľudia z Washingtonu – lebo predsa len DID je viac známa v Amerike ako na Slovensku.

Ale môj domov je tam, kde je moje srdce vryté. U mojich súrodencov som o tom presvedčená… neviem, akým spôsobom sa to deje, že to zrazu viem – to bezpodmienečné prijatie a lásku. Ale aj u terapeutov na stacionári viem, že mám svoj domov. Aj u Šašosaurusa… jednoducho u tých, ktorí prijali mňa celú. S ktorými môžem plakať, smiať sa, nadávať…čokoľvek… hrať sa, alebo iba tak byť. Existuje imaginácia v psychológii nazývaná bezpečné miesto – pre mňa je to chvíľa, keď som bola v Želívskom kláštore, už mi občas dosť prepínalo a nevedela som poriadne fungovať… ale nastala situácia, že sme museli spať v manželskej posteli. Doteraz si pamätám tie moje oči trojmesačného bábätka ako hľadeli na spiaceho Šašošaurusa pri mne a ona si ma vtedy privinula do náručia a ja som pochopila, že chápe. A že môžem byť dieťaťom. Nikdy nekritizuje môj neporiadok, lebo vie, že mám potom strach, skôr niekedy len tak bez slov začne umývať riady. Alebo sa jašiť, lebo však je pojašená…

Je ťažké tomu rozumieť. Vidieť úsmev na tvári a nevedieť o tom, že vo mne kričia hlasy, alebo plačú deti, že mi ide hlavu roztrhnúť z tohoto všetkého niekedy. Vidia len mňa, takú akú chcú vidieť. V správe som si našla aj to, že poslúcham ľudí bez ohľadu na ich požiadavku – že ma k tomu vedie strach…

A potom si večer vyčerpaná ľahnem spať a hovorím si, že do paže, však ani do práce nechodím, mám malý byt a upratať ho mi nedá veľa roboty, skoro všetky jedlá, čo varím sú predpripravené tovary…tak z čoho tá únava?!

Z toho, že je nás viac ako 10. A ja si vôbec nemusím uvedomovať, že som celý deň niečo robila a zostávať v domnení, že však som nič nerobila iba spala. A v skutočnosti som mohla celý deň len tak “bezhlavo” kráčať so psami na vodítku…lebo to tvrdí môj mobil. Nie vo fotkách, ale v prejdených krokoch.

A ja si niekedy predstavím, aký krásny bude deň, lebo očakávam, že sa niečo stane… že niekto príde a bude so mnou. Prosím nesľubujte mi veci. Hlavne nie časovo, trýzni to moje srdce.

O tom by Vám mohli rozprávať moji súrodenci, že niekam meškať je pre mňa počiatkom panického záchvatu… ako keď sme meškali na prijimáci pohovor v Bratislave na Vysokú školu. Ja som bratovi už v aute plakala, že to isto nestihneme a nezoberú ma a on mi v pokoji vysvetloval, že to bude dobré…

To isté s telefonovaním – ak chceš so mnou byť – vybav si hovory, ktoré sú pre Teba dôležitejšie ako čas strávený so mnou… preto stále hovorím, že neznášam telefonovanie, lebo ja mám radšej prítomnosť a blízkosť tých, na ktorých mi záleží… môj život sa mi obrátil hore nohami a ja len hľadám cestu späť.

Asi už aj stačí… dnes končím s touto piesňou – lebo Lauren asi chápe, ako sa cítim.