Charlie má DID

Dnes ráno som sa zobudila cca o tretej… a od vtedy som hore. Nech robím, čo robím – nedokážem zaspať. Ani sa mi nechce písať blog na Pc, tak píšem z mobilu.

Niekedy už mám pocit, že táto disociativna porucha osobnosti je to najviac psycho, čo sa Ti môže diať.

Myslím, že Charlie tu vyzerá dosť psycho 🙂 ale to len fúkal vietor a bol šťastný. Keď ho vidím šťastného a spokojneho, tak som aj ja…

Predvčerom večer som si všimla, že je nespokojný, potom som si uvedomila – že celý deň nič nejedol – to, či som jedla ja mi ani len neprišlo na um. Tak som sa rozplakala… lebo som si myslela, že mu nemám dať čo jesť. Potom som otvorila chladničku a našla tak posledný kurací chrbát – tak som mu ho upiekla s maslom na panvici… nehľadiac na to, že v chladničke už nebolo nič pre mňa a spokojne som išla spať.

Toto sa deje často – mám pocit, že až pričasto – ani neviem, či som to dnes ja… ktorá zvykla byť vždy spomalená a podobná Sidovi z Doby Ľadovej. Dnes nie. Dnes som si čítala príručku mladých svišťov (pre neznalých, tak nazývam 500stranovú anglicky napísanú knihu o mojej poruche a ako s ňou nie prežiť, ale žiť)…

Dala som si nové pozadie na mobil, aby mi pripomínal byť tu a teraz v prítomnosti…

Ale ani neviem, či som toho schopná. A kedy ide naozaj o mňa… predvčerom som si tak smutne kráčala z prechádzky s Charliem a stretla susedku s jej kamoškou – teraz už aj mojou – FB Ti to dosvedčí… a tiež to nemajú jednoduché, ale pozvali ma na pivo – tak som na nich pozerala, že však som na antibiotikách a ony mi hneď navrhli čaj… tak som šla. A veľmi som sa na tomto DUO LiliVen zabávala… povedala som im, že by mali byť vlogerky, že sa strašne dobre na ne pozerá a fakt mi spravili radosť. Hoci sme rozprávali o vážnych veciach, stále ma chápali a brali za normálnu…

Tak som si ich natočila – lebo podľa mna naozaj majú na to, aby robili vlogy – videá 🙂 potom som im ukázala byt – teda, najskôr ona mne svoj – býva o poschodie nižšie a žasla som nad tým poriadkom a spôsobom, akým poriešila vlastne úplne rovnaký byt ako mám ja… a predsa ho ma úplne iný… potom som ich pozvala k sebe, že však už mám celkom upratané – “upratané”… mám pocit, že upratané budem mať len keď mi príde Domi na návštevu a uprace mi. Je to akoby tato schopnosť vo mne neexistovala… upracem síce – ale stále v tom nie je poriadok. Neviem, či rozumieš. Tak som si kúpila krikľavo oranžovú knižku o minimalizme – že snáď ma to zbaví toho chaosu v mojom byte. Uvidíme.

Čo sa týka toho DUO LiliVen – môj vlastný práve vymyslený názov pre ne… tak sme si sľúbili, že ďalšie video natočíme spolu – že sa naučím na gitare zahrať jednu pieseň a spievať niektoré jej časti – a potom Vám padne sánka ako mne, lebo moja susedka je Pani Speváčka – úplne vážne. Veď uvidíte. A ja si po dlhom čase s niekym zaspievam.

Výhodou mobilného blogu je, že môžeš pritom venčiť. Mala som totiž teóriu, ktorú som prezentovala aj na skupinovej terapii – že si požičiam na dva týždne stafforda Roxy od Tibiho a Janky a zistím ako ju toto moje 24/7 opatrované plemeno Mops prijme – hovorím o Charliem. Doktor mi odporučil nech si tieto výskumy skúšam viac na sebe, čo vlastne nemyslel zle – ja som len chcela vidieť ako bude Charlie schopný integrovať do nášho bytu nového obyvateľa – čím som chcela zistiť, či som schopná naozaj integrovať moje ďalšie Ja, ktoré viac-menej ignorujem a preto mi vie byť aj týždeň “hej”… kým sa nestane, že sa všetky naraz ozvú – a mne ide hlavu roztrhnúť z ich hlasov, skutkov, pohľadov, myšlienok… proste všetkého. Predstavte si, že na Vás začne v tom istom okamihu viac ako desať ľudí hovoriť – alebo reagovať a každý iným spôsobom. A vy v sebe cítite hnev sériového vraha a taktiež úzkosť novorodenca – dobre, s vrahom som to prehnala… až na komáre a muchy som zatiaľ nikoho ani len nezbila… teda, ak sú tie detské bitky s mojim bratom odpustené a zabudnuté – čo aj sú…

No a tak som to pochopila. Lebo Charlie mi počas písania doslova ošťal nohu môjho stola. Už chápem vete – hanbil sa jak pes… to, že niekedy nevydrží s kakanim mu tolerujem… ale teraz sa mi nedokázal ani do oči pozerať. A pritom som mu len hlavu pritisla naozaj jemne k danému miestu. Takže hej, musím začať akceptovať najskôr to, že niekto vo mne je schopný aj “ošťať stôl” – to prosim neberte doslova.

Chápete, jeden deň som zúfalá zo všetkého a na druhý deň mi poštou príde nový pes – Buldiho brat. Na obojku ma napísané meno, ktoré som práve zabudla. Dokonca aj osoba, ktorá mi ho poslala mi dala vedieť, že príde, aj mi dala vybrať – a ja som stále ani len netušila s akou Lenkou si píšem. Dopomohol mi FB a tak ďakujem Leni. ❤️🐾

Chápete, že niekto je schopný prijať moje detské časti a ja o ne niekedy ani len nezabrdnem?

Pribudol aj jednorožec – neviem kto ho tak nazval, ale vola sa Farbička. A tak sa moja posteľ plní, lebo druhí ľudia sa starajú o moje detské časti. Bola som presvedčená o tom, že som ich dnes odfotila. Ale v mobile to nemám… tak fotku pridám, keď ich odfotím.

Nielenže mám dvoch nových plyšákov, ale ešte mi aj teta večer doniesla plnú tašku potravín z Billy. By ste neverili ako moje netere chvália moje kucharčenie – keď ja vlastne v skutočnosti jedlo len zohrievam… ale však nemusia vedieť o všetkom… lenže gazdinka Ruty si samozrejme pýta recepty 🤭 a tak som jej povedala o postupe, ktorý začína cestou do Billy. Mohla som povedať o tajomstve šéfkuchára…. ale tak, ona by mi na to aj tak prišla.

Presvedčila som ju už o tom, že som zamestnaná v továrni na spánok a že čím viac spím, tým viac zarábam… takže dnešok je maximálne stratový.

Áno – už sme doma – a vola sa Herald. Aké vznešené meno, no nie?

Charlie ma nový pelech. A kde spáva? Samozrejme – tam, kde ostatní dvaja psy Buldi a Herald – v posteli.

Ale tak, je to vlastne spolunajomca – a ja sa divím, že nestíham s peniazmi, keď v skutočnosti mi on mešká presne od apríla s nájomným… ach, snáď ho za to nevyhodia.

Ale podľa mna máloktorý pes sa ma tak dobre ako ten môj… do nového pelechu sa zmestí aj s frajerkou – ale aj tá samozrejme preferuje posteľ.

Charlie ma proste všetko, čo potrebuje 🐾 – a ja sa ani nestíham diviť ako je možné, že on áno a ja nie…

Chápete? Ešte aj dudlík niekedy používa – z čoho mi začína vyplývať, že disociativna porucha osobnosti je infekčná a už ju má aj on. Ale klobúk dole Charlie – Ty sa vieš o svoje detské časti postarať, keď to potrebuju…

Ja napríklad stále nerozumiem tomu, ako bol schopný zbaliť si takúto cenu:

Keď nevie ako správne sedieť v autosedačke – takto naozaj “sedel” celu cestu… ale som si povedala, že je to asi súčasť jeho trénovania na to, aby bol schopný cikať v stojke – lebo on už na troch asi ani nevie, on sa postaví na predné a ide si. Najbližšie to už natočím.

Človek by povedal, že je to “hlúpy pes”, ale on v skutočnosti len trénuje tie bicepsy a tricepsy a neviem ešte aké psy môžu mať psy.

Je pól deviatej večer, tak si dám lieky na spanie a budem dúfať, že mi zaberú a budeme spat aspoň do šiestej – lebo tak či tak… ja som ranné vtáča, dokonca aj vtedy keď idem neskoro spat. Ale takto ranné nechcem byť, lebo ak to takto bude, tak sa presťahujem o tri hodiny ďalej – do inej časovej zóny.

No a takto si žijeme. Ja svoj flegmaticky život, v ktorom o nič nejde – lebo niekto ma asi mimoriadne nabúdza k humoru… alebo už neviem. Lebo mne je vlastne do plaču zo svojho života veľmi často – ale niekto vo mne dá tvrdošijne rozhodol, že slzy nemajú priestor v tomto dome… veď bez dôvodu je plakať zakázané – ak ste rodičia a povedali ste niekedy deťom tuto vetu, tak sa im prosim ospravedlňte – plakať je dovolené, sj bezdôvodne. Prečo? Lebo všetky pocity sú Tvojou súčasťou a mal by si si ich viac uvedomovať, aby si zistil, čo sa Ti snažia naznačiť.

Myslím, že na dnes stačí… na budúce spievame.

Posledná vec – ak Ťa baví Charlie svojim životom so mnou a chceš mu pomôcť finančne v tejto jeho neistej situácii, tak môžeš tak urobiť na naše spoločné číslo účtu: SK1902000000001948107253

Len nehovorte Ruty, že som dnes nespala… robila by si o mňa starosti…

Reklamy

Speedy Prdko hľadá dobrodružstvo.

Len chcem dať do pozornosti svoju FB fun page a to, že predávam Speedyho Prdka známeho už na tomto blogu. Ak čítate moje blogy pravidelne, tak je Vám to auto dobre známe. Jazdila som s ním kade-tade, tak teraz unudený stojí v Teplej pri mojom bratovi, kde ho poctivo stráži Cilka s jej mamutími ľabami. Inak ten blog je môj najviac obľúbený zo všetkých https://iwonblog.com/2015/10/22/mamutie-laby/comment-page-1/ – ak si ho nepamätáte, tak si ho prečítajte znovu 🙂

Pre teraz len toľko – keď bude viac myšlienok, napíšem viac večer… Ivonka

V Láske život neumiera.

Netflix mi občas pošle správu o “novinkách” – filmoch, seriáloch, dokumentoch – ktoré by ma mohli zaujať. Väčšinou sa trafí. Momentálne ma takto upozornil na nový film “22 July“. Môžete si ho pozrieť, ale nemuíste. Je to veľmi ťažký film/dokument o tom, čo sa stalo v Nórsku 22.júla 2011. Väčščinou neviem, čo sa deje vo svete – ale na toto si pamätám. Krátko na to som letela

IMG_1281.jpgprvýkrát do Nórska – dojiť kravy – s jednou z mojich najbližších priateliek. Nevideli sme sa síce od jej svadby, kde som mala možnosť byť jej svedkom. Ale je to druh priateľstva, ktorý nekončí – verím, že keby sa zajtra stretneme, tak všetko je úplne rovnaké medzi nami ako bolo vtedy.

Spoznali sme sa v Dánsku. Ona pipka z Bratislavy a ja novodubnický sedlák – aspoň taký pohľad sme na seba mali v tom čase. Poviem Vám, dalo nám to zabrať pochopiť základ Lásky, ktorá nie je o mojich potrebách, ani o jej potrebách… ale o tom, že vieme, že sa máme – navzájom. Dva roky v Dánsku na biblickej škole nám vytvoril silné puto. Missisipi – ešte stále som neodpísala na Tvoj email – ale rozumiem. A len takto na diaľku Ti chcem dať na javo, že sa stále máme – navzájom. Naučila ma kráse ženy z vonka-dnu a ja ju zase naopak a to nás spravilo krásnymi a neoddeliteľnými, už navždy. Vryla sa mi hlboko do srdca. Býva kúsok – v Bratislave a ja som nejak nebola schopná ju prísť navštíviť v týchto dňoch a napriek všetkému verím, že sa nič nezmenilo. Nič. Pamätáš ako sme natočili toto video pre našich priateľov v Dánsku? Jedno z najviac amatérskych videí, aké sme mohli natočiť – ale dnes ma dojalo.

Ten film pozerám po kúskoch. Je o Breivikovi, ktorý kúsok pred našim príchodom zabil asi 69 detí a zranil strašne veľa iných ľudí… prišli sme tam nevediac nič o ňom, ani o dojení kráv. Hneď v prvý deň ma jedna mama-krava napadla, keď som hladkala jej teliatko spôsobom, že do mňa v rýchlosti hlavou napálila, mňa hodilo o stenu, vyrazilo mi dych a začala som plakať. Do piatich minút som volala sestre, že to tam nedokážem, že musím ísť domov. Miška to videla, tak samozrejme sa kráv už aj ona. Vysvetlili sme farmárovi, čo sa stalo a on v pokoji povedal, že tam je veľa inej práce ako “len” dojenie kráv. Tak sme zostali. Starali sme sa o to, aby mali dostatok potravy a aby sme včas utreli hovná… keď som prechádzala po medzi ne – trčali im iba hlavy v krmidle a rozdelovala im jedlo, tak som ich začala hladkať a pochopila, že ten útok bol len materinskou ochranou. A tak nastal deň, keď som si kľakla medzi dve teľné kravy, dostávala ocikaným i okakaným chvostom po hlave, ale začala som dojiť. A postupne aj Miška. Rozprávali sme sa s nimi o všetkom. Nech to znie akokoľvek – spriatelili, skrotili sme si tie kravy. Ako Malý Princ líšku: “Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný státisícom iných malých chlapcov. A nepotrebujem ťa. A ani ty ma nepotrebuješ. Ja som pre teba iba líška podobná státisícom iných líšok. No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete. Ja budem pre teba jediná na svete…” – to je z knihy.

V Nórsku si predsa len človek zarobí viac ako na Slovensku. Ale naozaj tvrdo maká. Veď máme k tomu až dve videá 🙂 tu a tu. Dokonca sme spolu doslova prežili dve misie v Afrike.

Moje “amatérske” videá sú nič v porovnaní s http://www.creathink.sk – ale zase, brat má o 2,5 roka viac ako ja… takže stále mám šancu ho dobehnúť 🙂 

Ale nie. Raz sme sa s mojou sestrou rozprávali o tom, že všetci štyria sme umelci – Braňo vie kresliť asi najkrajšie z nás, nehovoriac o tom, že má ZUŠ s akordeónom.. Luky vie asi všetko – teda, blogovať ešte nezačal, tak neviem neviem, možno ho nemusím ani dobiehať 🙂 buď ho ľudia poznajú ako trenčianskeho poslanca – môžete voliť znovu, ako fotografa, grafika – ale najviac asi ako klavíristu v LCH Live. Hej, to je môj brat. Keď mám niekedy stav svojho zúfania, tak si ho púšťam dookola – lebo keď plnosť Jeho milosti spočíva na Ňom, tak si myslím, že automaticky aj na mne, veď čo by neurobil pre svoju mladšiu sestru. Aha – no a moja sestra, organistka, klavíristka, speváčka, muzikoteraputka, konzeravatoristka, montessori profesionálka, ale hlave Mama… a potom som tu Ja – a mňa už celkom poznáte.

Prečo o nich hovorím? “Lebo, kde je Tvoje srdce, tam je Tvoj domov.” a moje srdce je hlboko vryté v nich troch. O tom som 100% presv

IMG_0876.jpg

edčená… lebo viem, že môžem prísť, sadnúť si, ľahnúť si, alebo čokoľvek… lebo u nich všetkých som doma. U mňa je doma ten, komu to Charlie dovolí 🙂 ale nie. On má rád všetkých ľudí.

Ani neviem, kde sme sa to naučili, ale sme takí. Naše domovy sú domovom mnohých ľudí… nikdy by som nikomu nepovedala, že nemôže zostať, lebo dnes pil, lebo si niečo dal, lebo smrdí, či nemám náladu… poviem, že nemám náladu, ale dvere otvorím. Najviac si v tomto rozumiem s ľuďmi, ktorých som spoznala v stacionári.

Najviac zážitkov na svete som asi zažila s Aničkou a stále čakám na nové… lebo ona má stále nové bláznivé nápady. Ale nestretla som ju v stacionári 😀 ale na Vysokej škole. Tá ma hlavu ľudia – jej stačí počúvať a s Áčkami šla domov vo vačku… alebo vie dobre zakecať 🙂

Uvedomujem si slovo HRANICE v tom celom. Ktoré ešte stále neviem budovať, napriek tomu, že moja terapeutka sa o to neustále snaží. Vždy mi nakreslí dve postavičky stojace oproti sebe a hovorí o tom, že ľudia majú nejaké potreby a ja im dám viac ako si vôbec pýtali. Ale z druhej strany to na mňa nemá rovnaký efekt… prečo?! Neviem. Stále som v terapeutickom procese a jedného dňa sa to naučím, nie kvôli terapeutke, ale kvôli sebe samej.

Keď ona ma niekedy pochválila aj za také somariny, že keď napríklad sestra chcela postrážiť deti, tak som sa spýtala na počet a presný čas od kedy do kedy. Moji súrodenci vedia, že čo sa týka času, tak to je taká zraňujúca oblasť môjho života, v ktorej panikárim. Najlepšie mi je nesľubovať presnú hodinu ani čas…

Lebo vieš, uvedomujem si to – že mi nerozumejú ľudia, ktorí nečítajú moje blogy a ani tí, ktorí ich čítajú. Nech sa snažím akokoľvek, nedá sa mi. Postavte dvoch ľudí s DID pri seba a uvidíte tisíce rozdielov. Prečo? Lebo každý z nich má iný počet osôb, s rozličnými potrebami, s rozličnými emociámi, s rozličnými bodmi, na ktoré keď pritlačíte, tak bolia jak sviňa…

Dostala som ponuku ísť pracovať do Rakúska. Pousmiala som sa nad tým. Osobe som odpísala, že asi dlho nečítala moje blogy. Povedala, že nie. Tak som jej vysvetlila, že som na liekoch, tak mi odpísala, že aj ona. Že potrebuje len pomoc do domácnosti. Tak som jej vysvetlila, že ide o niečo úplne iné. Že ja potrebujem terapiu každý týždeň a že je dosť možné, že by v krajine, kde nebudem rozumieť nemecky, bude viac prepínať… a sa im stratím, alebo niečo iné. Potom som jej ukázala to video s Daveom, ktoré som kedysi zdieľala a vysvetlila jej, že ide o niečo podobné. Tak ma odmietla.

Odmietli ma aj tam, kde sa modlili a Boh im povedal, že budem prečistená ako diamant… takže Washington sa nekoná.

Ale ja stále verím, že som pod Božou priazňou – lebo však to sa dedí… a keď už máte Šašosaurusa, nevyhynuteľného dinosaura ako svojho “duchovného” 🙂 lebo ono to síce vyzerá, že veľa adoruje a všetko – ale podľa mňa to tam väčšinou prespí…to znie smiešne, tak je jasné, že moje utrpenie je spojené s Kristovým. Jej sa priznám vždy, že som v najväčšom bahne a že potrebujem pomoc. Je dobré mať človeka, ktorý Vás napriek všetkému stále miluje. Asi preto to mám tak voči druhým. To je inak moja najčastejšia téma terapie, že sa dostávam do komplikovaných vzťahov a ani za svet nie som ochotná niekoho opustiť. Proste mám v sebe nejak zapísané, že ľudia opúšťajú mňa, nie ja ich. Neviem to… neprišla som na to, ako sa to robí. Keď mi niekto povie, že veľa vyžadujem a nedáva ma, odchádza a ja mu rozumiem. Lebo má svoj život…

Aj ja mám svoj život. Trochu viac-menej komplikovaný ako ostatní… ale rozumiem, že je nepochopiteľný. Ak mi niekto povie, že to mám všetko “naučené”, alebo “vymyslené”, alebo som “posadnutá”…alebo čokoľvek voči osobám, ktoré vo mne sú… tak prepnem. Prepnem do takej miery, že väčšina odchádza a necháva ma v stave mojej prepnutosti osamelo. Niekedy to sakra bolí – vidieť sa ako malé dieťa, ktoré plače za niekým, kto práve odišiel…a nevedieť ani za svet svojej hlave rozkázať, aby som to bola ja 28ročná. Hej, všetko je to v hlave. Ja a mojich viac ako 10 osobností – radšej to píšem tak, ako to napísal môj psychiater do správy. Čo mi trochu naznačilo, že ich môže byť viac ako 14,… alebo niektoré sú len bludmi.

Pochopili to ako tak tí ľudia z Washingtonu – lebo predsa len DID je viac známa v Amerike ako na Slovensku.

Ale môj domov je tam, kde je moje srdce vryté. U mojich súrodencov som o tom presvedčená… neviem, akým spôsobom sa to deje, že to zrazu viem – to bezpodmienečné prijatie a lásku. Ale aj u terapeutov na stacionári viem, že mám svoj domov. Aj u Šašosaurusa… jednoducho u tých, ktorí prijali mňa celú. S ktorými môžem plakať, smiať sa, nadávať…čokoľvek… hrať sa, alebo iba tak byť. Existuje imaginácia v psychológii nazývaná bezpečné miesto – pre mňa je to chvíľa, keď som bola v Želívskom kláštore, už mi občas dosť prepínalo a nevedela som poriadne fungovať… ale nastala situácia, že sme museli spať v manželskej posteli. Doteraz si pamätám tie moje oči trojmesačného bábätka ako hľadeli na spiaceho Šašošaurusa pri mne a ona si ma vtedy privinula do náručia a ja som pochopila, že chápe. A že môžem byť dieťaťom. Nikdy nekritizuje môj neporiadok, lebo vie, že mám potom strach, skôr niekedy len tak bez slov začne umývať riady. Alebo sa jašiť, lebo však je pojašená…

Je ťažké tomu rozumieť. Vidieť úsmev na tvári a nevedieť o tom, že vo mne kričia hlasy, alebo plačú deti, že mi ide hlavu roztrhnúť z tohoto všetkého niekedy. Vidia len mňa, takú akú chcú vidieť. V správe som si našla aj to, že poslúcham ľudí bez ohľadu na ich požiadavku – že ma k tomu vedie strach…

A potom si večer vyčerpaná ľahnem spať a hovorím si, že do paže, však ani do práce nechodím, mám malý byt a upratať ho mi nedá veľa roboty, skoro všetky jedlá, čo varím sú predpripravené tovary…tak z čoho tá únava?!

Z toho, že je nás viac ako 10. A ja si vôbec nemusím uvedomovať, že som celý deň niečo robila a zostávať v domnení, že však som nič nerobila iba spala. A v skutočnosti som mohla celý deň len tak “bezhlavo” kráčať so psami na vodítku…lebo to tvrdí môj mobil. Nie vo fotkách, ale v prejdených krokoch.

A ja si niekedy predstavím, aký krásny bude deň, lebo očakávam, že sa niečo stane… že niekto príde a bude so mnou. Prosím nesľubujte mi veci. Hlavne nie časovo, trýzni to moje srdce.

O tom by Vám mohli rozprávať moji súrodenci, že niekam meškať je pre mňa počiatkom panického záchvatu… ako keď sme meškali na prijimáci pohovor v Bratislave na Vysokú školu. Ja som bratovi už v aute plakala, že to isto nestihneme a nezoberú ma a on mi v pokoji vysvetloval, že to bude dobré…

To isté s telefonovaním – ak chceš so mnou byť – vybav si hovory, ktoré sú pre Teba dôležitejšie ako čas strávený so mnou… preto stále hovorím, že neznášam telefonovanie, lebo ja mám radšej prítomnosť a blízkosť tých, na ktorých mi záleží… môj život sa mi obrátil hore nohami a ja len hľadám cestu späť.

Asi už aj stačí… dnes končím s touto piesňou – lebo Lauren asi chápe, ako sa cítim.

 

 

 

 

Roboti vs. ľudia

No dobre, mať DID/disociatívnu poruchu osobnostni – pre tých, čo ste tu noví – má svoje “výhody”. Ľudia mi často hovoria, “Ty brďo, to by som si chcel vyskúšať aj ja, mať v sebe niekoho iného a takto prepínať…” – ver mi, nechcel. A prosím už nad sebou ani nevyslovuj niečo podobné. Slová majú totiž moc.

Je 11.10. a hoci som PN od 13.8.2018, dosiaľ mi žiadna PN neprišla. Strašne veľa vecí ma “nasiera”, pretože mi neprídu vôbec fér. Niet nad spravodlivosť a starostlivosť na Slovensku.

Keď sa ma v utorok spýtali, či blogy píše Ivonka, tak som odpovedala – “možno pár odstavcov” – musíš ma velice (pridaný link na našu Velice dobrú novodobnickú zmrzlinu) dobre poznať na to, aby si vedel, ktoré slová naozaj idú z mojich úst a

IMG_8643.jpg

ktoré slová naozaj idú na papier. Inak, vo Velice Ti na zmrzlinu pomocou jednoduchej appky spravia na Tvoju vybranú zmrzlinu fotku… nech si už od hocikadiaľ – odporúčam Ti to, robí to ľudí, detí a psov šťastnejšími a zmrzlinu lepšiu nepoznám.IMG_8629.jpg

Poviem Ti to úprimne – Ivonka je veľmi silná osobnosť INFP – odporúčam Ti prečítať si viac a spraviť test aj sám sebe – ten zdĺhavejší…a dozvieš sa, prečo veľa vecí robíš ako robíš a ako to naozaj všetko je. Ale taktiež, neber ho doslovne – predsa len ide o internetový test.

No teraz je toho priveľa na to, aby to zvládala bez nás – jej alterov/osobností, čo si aj tak nikto okoloidúci nevšimne. Narobíme jej síce občas kopec trapasov, či hlúpych vecí, ale nemyslíme to zle.

Napríklad sme mali v pláne – nakoľko cez Wish ešte stále neprišiel darček pre Lukina – brata, že ho prekvápime niečím iným. No Ivonka to zrušila. Shit. V nedeľu totižto dostala telefonát z Telecomu, že zajtra (pondelok) jej bude doručený najnovši iPhone Xs, lebo prestúpila k nim.

Počúvala som pani na druhej strane, cítila som sa jak magor, lebo prijať iPhone Xs a prejsť z Orange do Telecomu – to naozaj nebolo v mojom pláne. Teda, občas som premýšľala nad prechodom do O2… ale viete ako to býva – keď je celá rodina pomarančová/či oranžová, tak ste aj Vy. Vysvetlila som pani do telefónu, že som to nebola ja – hoci majú nahrávku o tom, že som to bola ja. Vysvetlila som im, že mi asi preplo a kvôli mojej veľkej láske k bratovi som mu chcela spraviť radosť a prekvapiť ho tým najdrahším, čo majú. Kuriér by totižto odo mňa pýtal 990€ – heh, vravím jej, že by som balík aj tak neprebrebrala, lebo o toľkých peniazoch môžem iba snívať. Dala som im číslo na Denný stacionár v TN, nech skúsia moju terapeutku T. alebo doktora D. a že oni im vysvetlia, že niečo také sa naozaj mohlo stať.  Prepáč Luky, na darček z Wishu stále čakám. Samozrejme, že to nebude iPhone, tie tam nemajú, ale aj tak chcem, aby to bolo prekvapením – tak to pozdieľam, až keď naozaj príde. Inak – narodky mal 25.9., tak som to naschváľ objednávala skôr a on si z tej Číny stále putuje.

Včera som stretla večer kamošku zo skupinovej terapie, na ktorú som chodila do hospicu. Poviem Ti – to bola nakladačka, akože tá skupina, nie včerajšia prechádzka. Ale asi každá skupinová terapia je istým spôsobom nakladačkou, lebo ľudia snímajú masky a hovoria o veciach tak, ako naozaj sú. Ak máš DID, máš svoju “výhodu” – o ťažkých veciach povie jednoducho niekto iný za Teba a Ty nič necítiš.

Ale poviem Ti – ak si máš vybrať medzi tou čiernou a bielou maskou – tak táto biela sakra bolí. Ale aspoň vidíš, čo všetko Ti z tváre zobralo…

A v skutočnosti mi to nezabralo 18 sekúnd, ale najmenej 20 minút.

Tie telefóny a technika sú dnes proste ďaleko ďalej ako my sami – ak ich teda naprogramujeme k tomu, aby také boli.

Inak je k tomu veľmi dobrá pieseň od Jona Belliona – iRobot, ktorú si môžeš vypočuť tu:

Pre anglicky menej znalých, či neznalých ľudí, nejakí šikovní ľudia piesne prekladajú a tak preklad nájdeš tu.

A takto nejak si žijeme svoj svet. Zabúdajúc na ostatných. Akoby naše srdce bolo vytrhnuté a tlčie si len tak niekde mimo nás.

Niekedy máš dobré úmysly. A s dobrým úmyslom chceš vymylieť aj dobrý skutok. Poviem Ti – vôbec to nie je jednoduché. A nie vždy sa to podarí. Napríklad – zoznámila som svoju kamošku V. s kamošom Ľ., ktorý bol do mňa zaľúbený ešte na strednej škole, lebo maturoval z tých istých predmetov ako ja. Je poloróm, ale mne je naozaj jedno, či sú ľudia fialoví, zelení, čierni, či hnedí…. on bol veľmi milý človek. Tak si vravím, prečo nie – keď mu ani v 28 neviem opätovať lásku, tak ho zoznámim s niekým, kto toho bude schopný – ak si teda sadnú. Aj si sadli. Celé to dopadlo tak, že si od nej požičal 600€, jeho mama cez 200€ a teraz kamoška nemá na chleba. Vlastne bola chvíľu na to aj hospitalizovaná… a zrazu si nehovorím veľmi milý človek, zrazu si hovorím sviniar. Lebo však pôžička bola z lásky bez papierov a dôkazov a tak doteraz nič nevrátil. Síce študuje už PhD. myslím, venuje sa kamienkom v BB, už nie je z Novej Dubnice – dá sa ho tu stretnúť a rozbiť mu za to hubu – akurát, že to by mi muselo riadne prepnúť. Lebo ja ľuďom zle nerobím… napísala som aj jeho mame, ktorá síce býva v TN, ale pracuje v Rakúsku, nech jej to aspoň po troche vracajú… nič. Môj úmysel bol láska. Ich úmyslom bol zisk… obrali ju o všetko. Aj by som tu napísala pár nadávok – ale vravím, niektoré odstavce vďaka Bohu mám pod kontrolou ja.

Ďalšie prekvapenie prišlo v utorok večer. Volali my z Washingtonu – YWAM. Že sa nado mnou modlili a prijímajú ma. A ja sa pýtam kam. A oni, že na DTS /disclipleship training school/… ktorá začína v januári 2019 vo Washingtone a končí v júni. Stihla som sa spýtať na sumu – 5500€… a potom nám zrušilo hovor. Mám vyplniť nejaké formuláre, kde sa vlastne dozvedia, že potrebujem lieky a že mám poruchu osobnosti… a nepotrebujem, aby to zo mňa vyhnali, lebo už to skúšali iní. Akurát, že ten formulár stojí 25€ – a ja si hovorím, že buď som už úplne mimo, alebo sa mi po poslednom blogu predsa len ozval Boh a ja si mám dať pauzu od tohto tu.

A tak sa ho pýtam, že ako to chce spraviť, keď PN, ktorá mi bude chodiť – 8,30€ na deň mi vystačí na splácanie úveru a nájmu… jedlo, lieky, pes… idú bokom. A tak, neviem. Možno sa stane zázrak a všimne si ma niekto, kto má veľa peňazí a na polroka budem písať z iného štátu, ktovie.

IMG_8553.jpg

Keby ostanem na Slovensku, tak k Charliemu si chcem dopriať druhého psa. Nech robím, čo robím. Ja toho druhého psa k nemu chcem. Vlastne Charlie si už druhého psa, teda fenku našiel. A randí si ako pán. To ja som ešte s nikým nechodila a on 10mesačné prasa si získa srdce dobermanky.

Ale nie,… napriek všetkým túžbam po beznositých psoch ako je mops, buldoci, boxer, mastif, bulmastif, pitbul, či stafford… ktorý by boli pri ňom krásni – ma moji priatelia presvedčili o tom, že mi môj krásny byt v prvé mesiace premenili na bordeláreň a všetko by som musela kupovať nové. Tak som mu vybrala buď nemeckého ovčiaka ako je bratova Cilka, alebo belgického ovčiaka triedy malinois. Lebo mi ten názov v sebe evokuje “že má malý nos”.

A každý sa pýta prečo… lebo si chodím po meste aj o 22:00 večer… Charlie síce zašteká, ale väčšinou sa pritúli. A nielenže miluje prítomnosť iných psov, ale aj ľudí… a to mne vždy nejde. Viete – lebo potom stojíte na každom rohu, lebo sa za Vami rozbehnú deti, dospelí i dedkovia, že aký krásny. A vy musíte ísť do rozhovoru nech Vám je akokoľvek, lebo zlatučký Charlienko si sadne a počúva cudzích ľudí o tom, aký je krásny.

Veď aj je.

IMG_8550.jpg

Ale už len prečítanie si INFP Vám dá poznať to, že som introvert – rozhovory s ľuďmi, novými, cudzími… a ešte keď ho obklopí najmenej päť takých, tak introvertov vyčerpáva… nás dobíja samota. Nie osamelosť – to je veľký rozdiel. Ale o tom som už tuším písala.

A takto nejak si žijeme, čakajúc na PN. Samozrejme – mohla by som robiť, ale neviem, na ako dlho by som to bola schopná byť v momentálnej situácii ja. Síce mi na poslednej skupinovej terapii povedali novú diagnózu – “pozitívna vzťahovačnosť” – ale ja viem, že to bolo len preto, že mal kontrolu niekto iný, kto celú terapiu mal na háku a na každý problém mal vtip.

Ja problémy a ťažkosti beriem vážne. Beriem vážne, že moja sestra mala včera operáciu, že môj brat je po autonehode a že ten druhý maká, čo sa dá, aby nám mohol v podstate všetkým pomôcť… hoci sa mu snažím vysvetliť nech sa o mňa nebojí a nemusí byť silný. Ale v skutočnosti – sa bojím aj ja sama. Lebo ak sú schopné novodubnické tetušky do trávy hádzať otrávené mäso, alebo surové mäso s klincami… a ešte stále ich policajti nepristihli pri čine – hoci papuče im idú… tak sa bojím, aj o seba mnohokrát – hlavne keď hrám hrdinu pred všetkými celé dni a potom s plačom hodinu volám s terapeutkou, lebo to už nedávam.

Ale povedzme si pravdu – kto to dnes dáva… kamoška až po týždni pracovania v dubnickom Daejungu dostala pracovnú zmluvu od lietajúcej pani S., ale takú, že by som im tam hneď nasadila Inšpektorát práce a nejakú policajnú ráziu… lebo s ľuďmi jednajú jak s robotmi.

Ale my predsa nie sme roboty… alebo hej?!

Občas sa mi zapne robotické hrdinské zmýšľanie – že uvidím T. z trenčianskeho tabaku a s malou dušičkou sa pýtam, či mi požičia bicykel od synagógy na psychiatriu, lebo mi hospitalizovali kamošku a chcem ju stihnúť pred skupinou… a jeho “pravdaže Ivonka, pre Teba všetko”… ale potom sa mi vypne, keď zistím, že tie otrávené jedlá v tráve naozaj sú. Že nemám veriť každému, kto bol hoci aj mojou “platonickou láskou za stredoškolských čias”… a že sa môžem venovať viac aj sebe. Či?!

Ako vždy na koniec – ak chceš prispieť na tento blog, či denný psychiatrický stacionár v TN, môžeš tak urobiť na mojom čísle účtu: SK19 0200 0000 0019 4810 7253 – v prípade, že ide o stacionár alebo čokoľvek iné, dajte prosím do poznámky.

Prajem pekný zvyšok týždňa a nezabúdaj, že aj Ty si len človek…