Ako ďalej.

IMG_8282.jpgTento týždeň bol v mnohom nezvyčajný. Vlastne, ktorý týždeň nebol. Súrodencov som vystrašila do “infarktových stavov”, na ruke mám škrabance, akoby ma drapol medveď, (akurát, že Ruty zhodnotila, že to bol skôr krokodíl) zistila som, že moja najstaršia neter je vyššia odo mňa, Charlie sa dostal z otráveného jedla a vred v oku mu pomaly mizne, bola som trikrát v stacíku, navštívila som psychiatriu, vrátil sa Mike s Johnnym, zistila som, že niektorých ľudí zo života vymazať musíš – lebo oni to spravili už dávno pred Tebou, Charlieho vzťah s dobermankou Trinity nabral na vážnosti – ale to by ste museli vidieť, stretla som veľa profiek z gympla a ľudí z minulosti, kým sme ešte bývali na Miklovkách, zakúsila som si, aké je byť paralyzovaná na pár hodín, zistila som, že je možné, aby jedna z mojich osobností mala alergiu na psov, alebo že moja neotrasiteľná viera v dobrého Boha je riadne otrasená, že moje prijmy sú oveľa menšie ako moje výdavky a lieky sme sa v tom všetkom rozhodli znížiť v podstate na polovicu…

Vlastne, taký obyčajný týždeň.

V pondelok som na chvíľu zatvorila oči v autobuse a keď som ich znovu otvorila, tak som zistila, že som jediný človek v ňom, tak som sa rýchlo postavila na nohy a povedala šoférovi, že som plánovala ísť do nemocnice, že čo má v pláne on… a on mi milo odpovedal, že ide na SADku. Zastavil mi niekde za mostami v T

IMG_3033.jpg

renčíne a vysvetlil ako mám ísť, resp. utekať, aby som to stihla. Tak som si spomenula na Pepkovské tempo, kým sme kráčali z Porta do Santiaga a povedala si, že keď som “odkráčala” to, tak toto dám. A dala som to. Na fotke je kúsok Portugalska, ktorý som si najviac odtrpela so svojimi nohami, najmä kolenami – ale mať priateľku ako je Pep, ktorá Vám odnesie polku batožiny a ešte Vás aj podopiera… na to sa nezabúda. Doteraz si pamätám na ten okamih, keď som jej povedala, že to nedám už a tak sme kvôli mne stopli auto – predstav si – Citroen Cactus. Od tejto chvíle, keď Pep stretne priveľa “kaktusov” počas jej bratislavských potuliek sa mi ozve, že ma nesie v modlitbách.

Napísala mi priateľka zo ZA D., že sa môžme v stredu stretnúť a ja neviem ako je to možné, ale spojila som si ju s “Barbie” a jej modrými očami a v tej chvíli ostalo moje telo nehybné. Doslova. Tak obrovský strach zaplavil moje telo, že som bola schopná len zavrieť, či otvoriť oči a v nehybnosti sa pozerať na svoj vlastný byt… tieto “chemické reakcie v mozgu” u ľudí sú pre mňa stále nepochopiteľným a nepoznaným svetom. Ale trochu mi to pomohlo nazrieť do ľudí, ktorí sú pripútaní k posteli chtiac-nechtiac úplne stále. Vedela som, že sa musím presvedčiť o tom, že sa niet čoho báť. Charlie v tej chvíli ľahol na môj vankúš a hlavu si položil na moju…trvalo to asi dve-tri hodiny a tajne dúfam, že sa mi to už nikdy nestane. S doktorom sme si vysvetlili, že človek, ktorý ma ignoruje a v podstate si ma vymazal zo svojho života – že nemám stále očakávať, že to ospravedlnenie alebo pochopenie príde. Jednoducho nepríde a tak som sa rozhodla, že si ju vymažem zo svojho života tiež. A tak sa aj stalo. Neznáme čísla nezdvíham a na FB sa “priateľstvo” dá zrušiť jednoduchým kliknutím.

Tento týždeň som mala nezvyčajný aj v tom, že som mala tri terapie. Svoju individuálnu ako každý pondelok, pokračujúcu skupinovú Cestu ako každý druhý utorok a v piatok ešte s pánom doktorom. Príde mi to tak, že nielen mne na tom stacionári záleží, ale im veľmi záleží na mne.

Mala som možnosť nahliadnuť do sveta psychiatrie – hospitalizácie. Išla som s kamoškou pre jej veci, nakoľko ju prepustili a sedela u “nej” na izbe s 83ročnou babičkou, ktorá si lupou čítala časopis Magnet a bola celá šťastná, že bola medzi “tromi vyžrebovanými” a môže dostať bundu. Ešte mi aj ukázala svoje meno na titulke časopisu, že je ešte aj v strede celým menom. Tak som jej vysvetlila, že to isté sa stalo mne a že som to rovno hodila do zberu a ona celá nadšená mi povedala, že to nie je len tak, že zrovna my dve výherkyne sme sa stretli. Veruže nie. Počas toho, kým som tam bola, tak prišli asi tri rôzne staršie dámy pýtať sa ma, či mám mobil, zapalovač, alebo cigarety. A ani za svet mi nechceli uveriť, že nie. Lebo veď ma videli fajčiť, aj telefonovať na záchode. Ja som sa im snažila vysvetliť, že som tam prvýkrát a ani len netuším, kde toalety sú, ale oni si stáli za svojim. A tak som pochopila, že hospitalizácia pre človeka s mojou disociatívnou poruchou identity nie je dôležitá.

Keď sa ma doktor pýtal, prečo nad tým vlastne uvažujem, tak som povedala tri dôvody: 1. aby sa moji súrodenci o mňa viac nebáli, 2. aby som nejaký čas bola oddelená od ľudí, 3. aby zistil, či mám správnu medikáciu. Nakoľko ani v jednom z dôvodov nebola moja túžba tam ísť, tak sme sa dohodli, že netreba. 

Aby som to ujasnila – asi prvýkrát som do telefónu povedala nahlas svojim súrodencom o svojej túžbe zomrieť… ale vôbec som si neuvedomila, že ich to môže vystrašiť. Jedna z mojich osobností jednoducho chce zomrieť od chvíle, kedy zomrela mama – 13ročná Killy. A ja som im vysvetlila, že keď budem nabudúce takéto niečo hovoriť, že sa ma môžu opýtať, či hovoria s 28ročnou Ivonkou alebo nie – a ak nie, tak jednoducho nestresovať. Jednoducho povedané – tie staršie osobnosti nikdy nedovolia, aby sa to stalo. Tak dúfam, že vedia, že žijem aj najmä vďaka a kvôli nim – ale už som sa aj pred svojou terapeutkou rozplakala, že to, čo ona do mňa investuje toľké roky zahodiť v jednom okamihu by bolo veľmi kruté gesto z mojej strany voči nej… viete terapeutický vzťah je naozaj zaujímavý v tom, že hovoríte iba vy a terapeut iba počúva. Až som pochopila, že ma učí počúvať samú seba a všímať si, “kto kedy zo mňa hovorí”.

Naučiť sa žiť v tomto svete s touto poruchou dá trochu zabrať. Občas si sadnem a čítam tú 500stranovú “príručku mladých svišťov” a snažím sa pochopiť samú seba a všetkých tých vo mne. Poviem Ti – dá mi to zabrať.

Keď som na terapii vysvetlovala, že som od 16.8 nebola schopná ani len vstúpiť do kostola, ni

IMG_8418.jpge to ešte modliť sa, tak sa ma moji neveriaci terapeuti snažili presvedčiť k tomu, že sa to urovná.

Neviem ani ako, ani kedy… ale niekedy snáď áno. Som vďačná, že bývam, kde bývam. Je to v podstate garzónka, lebo všetko je v jednej izbe. Ale naučila som sa dať priestor každému, k

 

to sa potrebuje prejaviť tak, ako to potrebuje.

Preto sú na mojich stenách rôzne – celkom dosť rôzne spôsoby vyjadrenia sa. Keďže som počas gympla chodila na basketbalové súťaže, tak niekde vo mne ostala táto hra naozaj podstatnou.IMG_8437.jpg

Tie bodky na mape sú to, kde som už bola – a v noci mi svietia nad posteľou 🙂

IMG_8438.jpg

IMG_8441.jpgIMG_8440.jpgIMG_8439.jpg

A toto nazývam svoju “stenu slávy” – hoci ide len o obyčajný Calex z Ikei… ale sú tam tie podstatné veci a postupne tam pribúdajú. To – že sa tam nevidíš, neznamená, že tam nie si, alebo tam nepatríš… jednoducho to chce čas.

Že “Život je mú.” mi moja 6ročná neter Esti vysvetlila ako že “Život je kravina.” a ja som jej povedala, že s ňou o tomto nebudem viesť diskusie… lebo momentálne to tak prežívam v mnohých oblastiach.

Snažiac sa autobusárovi vysvetliť, že Charlie nie je malý pitbul, stafford ani mastif som vzdala. Potom, ako ma jeden vyhodil z autobusu s tým, že mu mám dať náhubok, alebo si ho nosiť v taške a ja som na to zareagovala vyhodením všetkého z môjho vaku a vloženia chudáka Charlieho dnu – vo chvíli ako som sa postavila, pán autobusár mi zavrel pred nosom a odišiel. Nevedela som, čo robiť. Či plakať, nadávať, zúfať, stopovať, ísť taxíkom… tak som v zúfalstve s plačom zavolala bratovi, či ma hodí domov. A tak aj bolo. Týmto pozdravujem pána šoféra SADky za jeho veľkolepé zlomenie môjho srdca.

Zistila som, že najťažšie zo všetkého sa mi spracovávajú spomienky – stretnutie susedov, alebo ľudí, ktorí zrazu začnú hovoriť o mojich rodičoch a akí mladí zomreli a aké je to nefér a do toho spomenú Dávidkov nádor a bratovu autonehodu… a ja ani neviem ako ich zastaviť v ľutovaní môjho života, tak sa najčastejšie len vezmem a odídem.

Keď vstanem moc skoro ráno, (dajme tomu o štvrtej) tak prejdem okolo Zberného dvoru a kráčam s Charliem okolo tých novovybudovaných domov na okraji nášho mesta a zamýšľam sa, prečo ľudia stavajú poschodové domy, keď majú len napr. jedno alebo dve deti. Často si uvedomujem, že som si zavierala dvere do izby a trávila čas osamote. A že aké je to jednoduché – stratiť sa vo vlastnom dome a niekedy ani nestretnúť ostatných členov počas celého dňa. Ešte aj naše nedeľňajšie obedy boli jediné spoločné a to v obývačke pred telkou. Teraz televízor nemám, každý mi hovorí, že “určite si počula o tom, čo sa stalo” – a ja odpovedám, že vôbec nie. Nepoznám dnešné reklamy, nepozerám už tie katastrofické televízne noviny a čo chcem, tak si pozriem na nete. Podľa mňa to už vtedy u nás bolo “šiši” a dnes je to ešte viac – to ako sa ľudia obklopujú technológiou namiesto toho, aby sa obklopovali navzájom.

Bol u mňa aj môj Šašosaurus – ten nevyhynuteľný tvor, o ktorom si myslím, že nikdy nenastane chvíľa, kedy by sa za mňa prestala modliť, alebo veriť v to, že raz bude všetko opäť dobré. Zavítali sme aj do novodubnického Applausu – obchodu s oblečením. Priznám sa, že som v ňom bola prvýkrát v živote. Majitelia totižto kúpili po nás dom a ja som nikdy nenabrala odvahu ísť tam… jednoducho som na to nemala. Tentokrát to však bolo iné, nebola som sama a kúpili sme tam naozaj krásnu a teplú mikinu… teda, nie ja, ale Š. mne. A majú tam naozaj kvalitné a krásne oblečenie. Myslím, že keď mi začne chodiť PN a budem na tom finančne lepšie, tak tam zavítam častejšie.

Keď som si v hlave preratávala, že môj naozaj lacný nájom 135€ s energiami 155€ a s internetom 165€ je naozaj lacný. No keď k nemu prirátam svoj 112€ úver a 30€ sporenie a 60€ “investovanie” do liekov a dopravy do TN… a to nemyslím na jedlo a hygienu a mobilný telefón…tak si hovorím, že ja asi postupne mám pochopiť človeka z každej jeho možnej situácie. Preto mi nerobí problém darovať mikinu bezdomovci, alebo deduškovi hľadajúcemu jedlo v smetiakoch stravný lístok… hoci si hovorím, že dávam z ničoho… síce som PN od 13.8., ale ešte peniaze neprišli. A pani posudková lekárka si ma ešte stále nepredvolala na koberček – dúfam, že si stihne dovtedy doštudovať, čo to vlastne disociácia je.

Uvedomujem si, že žijem život, aký som si nikdy nepredstavovala a o akom som asi ani nikdy nesnívala. Nechválim sa svojim Mgr. titulom, ani svojimi zážitkami z iných krajín, alebo dvojročným štúdiom Biblie v Dánsku… lebo nestíham vstrebávať to, čo sa deje práve teraz. Som smutná z toho, že z môjho takmer 10ročnému venovaniu sa kresťanským veciam a službe som sa niekde stratila a neviem nájsť návod na to, ako uveriť tom, že to celé má Boh stále pod kontrolou.

Naozaj neviem. Je mi z toho smutno mnohokrát. Kresťanskí priatelia sa ozývajú čoraz menej a stále viac spoznávam svet ako svet. Doteraz to bola akoby bublina mojich dobroprajných veriacich… a zrazu narážam hlavou o múr a neviem, kde je východ…

Ale hovorí sa, že keď sa jedny dvere zatvoria – otvoria sa nové. Tak, “Pane Bůh, tady Anna” – veľmi pekná kniha – Pane Bože – tu Ivonka… ja neviem ako ďalej.

Poteší ma akýkoľvek Váš koment, napísanie mailu na yvonka.r@gmail.com – prepáčte ak neodpíšem hneď alebo vôbec – naozaj nestíham v tomto svojom neustále prepínajúcom sa režime. Ale skúste to ešte raz, ak sa neozývam… ja to naozaj nerobím naschváľ.

Ak ma chceš podporiť v pokračovaní písania tohto blogu, alebo vlastne žitia tohto života finančne, tak moje číslo účtu je: SK19 0200 0000 0019 4810 7253

A ako vždy – ak chceš podporiť stacionár, iba mi to daj do poznámky – ja im to s radosťou vždy odovzdám.