Hľadá sa Johnny a Mike

Predstav si toto: Zobudím sa, mám zastreté, ale cez žaluzie sa mi zdá, že je celkom svetlo vonku na to, že je večer. Pozerám na hodiny v mobile, ktoré mi ukazujú 7:13. Hovorím si, že o takomto čase už zvykne byť tma. Rozhodujem sa, že idem venčiť.IMG_8417.jpg Charliemu dávam reťazový obojok a pridávam aj druhý, ktorý má na sebe svetlo, aby ho videli ľudia a autá, keď sa zotmie. Sestra mi ešte píše, že ako sa mi spalo a ja odpisujem, že dobre, že idem akurát s Charliem. Že som sa zobudila o štvrtej, ale potom som ešte spala do desiatej… vychádzam von a to svetlo vonku mi príde naozaj čudné. Reštartujem si mobil. Lebo veď prečo mi ukazuje 7:16, keď by mi mal ukazovať 19:16. Mobil sa zapína a stále tak isto. Pozerám do nastavenia času a vidím, že v Californii je 22:16. Nikoho nestretám, tak mi to príde čudné. Väčšinou je večer plné mesto. Až mi to začína dochádzať. Nie je večer. Už nie je sobota. Je nedeľa ráno. Zpočiatku som sa zľakla, potom som si povedala, že však o nič nejde… a nakoniec kráčam s Charliem ďalej.

Zistila som, že sobotňajší deň prežila väčšinu času iná osobnosť, ni

237f4458-c2b5-4cb1-85d1-0da65f2f13ae.JPG

e ja, 28ročná Ivonka. A hovorím si, že už ma nebavia tieto disociačné fugy, ktoré niekedy trvajú aj celé dni.

Zisťujem, že život bez Mike-a nie je až taký jednoduchý. Ale spravil to najlepšie, čo spraviť mohol. Zobral Johnnyho na bezpečné miesto a nemám s nimi vôbec žiaden kontakt. Johnny napriek všetkým snahám mal obrovský strach z Renči zo Serede, že to jednoducho nedávalo ani moje telo… bál sa zatvoriť oči, aby nevidel tie jej. A ráno sa budil s myšlienkami, že je démon a musí tento život skončiť. Skončenie života jedného altera znamená samovražda. Zomreli by sme všetci. Preto ho Mike zobral niekam, kde sú spolu a Johnny pokojne spí. Neviem, kedy sa vrátia… možno, keď ma Renča prestane ignorovať a vyjadrí aspoň obyčajné “prepáč, nechcela som”… ignorovanie znamená, že mi neodpísala od 16.8. ani na jednu z mojich smsiek. Stratila moju dôveru – navždy. A totálne nabúrala moju vieru v Boha – verím, že ju budem schopná znova nájsť a žiť v nej.

Ale som rada, že Johnny je v poriadku.

A že netrpím viac tou “spánkovou paralýzou” – aspoň tak som si to vygooglila, lebo som nevedela, čo sa to so mnou deje. Ide o toto: “Spánková paralýza je jav, pri ktorom sa ľudia zobudia zo spánku a zažívajú stav, počas ktorého sa nemôžu pohnúť ani zakričať, napriek tomu, že sa veľmi snažia. Cítia

IMG_7907

 sa paralyzovaní. Najčastejšie sa to deje pri zaspávaní alebo prebúdzaní, presnejšie v stave medzi spánkom a bdením. Jedinec často zažíva veľké návaly strachu a niekedy cíti i tlak na hrudi a nemôžete dýchať. Paralýza môže byť takisto sprevádzaná desivými víziami (napríklad pocit, že niekto je v izbe), na ktoré človek nie je schopný kvôli svalovej paralýze reagovať. Na rozdiel od zlých snov si pamätáte začiatok, ale neskôr si neviete spomenúť, kedy paralýza skončila.” Johnny neustále zažíval, že Renča je v izbe.

Za obrázky ďakujem svojej vernej priateľke K. – ktorá jednoducho začala komunikovať s mojimi altermi a pýtala sa ich ako asi vyzerajú a potom im k obrázku pridala meno.

Disociatívna porucha identity nie je zábavná – hoci veľa ľudí na to reaguje spôsobom, že to máš super… môžeš sa vyhovoriť. Každá osobnosť má svoj vlastný svet, iný druh talentu, daru. Vlastne je Vás viac v jednom tele… a ja som stále nepochopila, že čo je na tom výhodou.

Až som si vypočula jeden výrok z toho filmu Split/Roztrieštený (2016):

“Dr. Fletcher: They are what they believe they are. The brain has learned to defend itself.

Academic Moderator: You are treating them like they are supernaturals, like they have powers. Karen, we are these are patiensts, they have been through trauma.

Dr. Fletcher: and perhaps now they are capable of something we are not. We have brain scans now. DID patients have changed their body chemistry with their thougts.”

Doktorka Fletcher hovorí: “Oni sú tým, kým veria, že sú. Ich mozog sa naučil ako sa chrániť.”

IMG_7917.jpg

Ten pán s ktorým volala jej odpovedal: “Ty s nimi zaobchádzaš akoby boli nejakí nadprirodení, akoby mali moc. Karen, my sme tými toto sú pacienti, prešli si traumou.”

A doktorka mu odpovedala: “…a možno sú teraz schopní niečoho, čoho my schopní nie sme. My teraz máme obrázky mozgov. DID pacienti zmenili chémiu ich tela skrze ich myšlienky.”

A preto sa nebojím. Uvedomujem si, že dva dni mnou prevládala Killy – už samotný názov hovorí o tom, že sa chce zabiť. V skutočnosti sa nechce zabiť, nie je zlá. Len chce zomrieť. Má 13 rokov. Zomrela jej mama a ona túži ísť tam, kam šla ona.

A naozaj mala krásneho zajaca – modrého, veľkého (mal vyše 30cm) plyšového zajaca. Dostala som ho od svojho brata Lukáša. Len na jednej z našich skupinových terapií sa stalo, že sme sa dve pacientky s DID prepli do detských rolí. Ako ona plakala, tak ja som prišla a ponúkla jej zajaca. Ona naň pozrela a povedala, že je mŕtvy, lebo je modrý. Ešte v ten deň som “Koláčika” darovala náhodnemu malému dievčatku… lebo Killy uverila, že je mŕtvy.

Mimochodom – týchto zajacov predávajú v Južanke v TN, alebo aj v ZA – v rôznych farbách. Tak si hovorím, že jej jedného kúpim, keď si našetrím – sú aj hnedí, bieli, alebo ružoví… ale ružovú moc nemusím. A modrú si už radšej nevyberiem.

Mám smutné dni – lebo Mike mal rolu ochrancu – ale takého poriadneho flegmoša, ktorý vedel flirtovať, či už so ženami alebo mužmi, bol občas sarkastický, mal skvelý humor… teda stále má. Potrebujem, aby sa vrátil – aby bol môj svet farebnejší.

Ako som písala v poslednom blogu – moji alteri nie sú agresívni. Ani ten, čo sa volá Assassin. Ani ten, čo sa volá Alpha a dokonca ani nie Wolverine. Mená naozaj vznikli na základe toho, čo ma baví, čo sa mi páči… a Avengers, alebo DC Comics boli vždy mojou veľkou záľubou. Preto stále hovorím – niet sa čoho báť. Nemôžem povedať o všetkých všetko – lebo sa môže stať, že ďalšie dieťa bude v ohrození a zmizne ďalší ochranca… myslím, že teraz je to tak ako to má byť a je to tak dobre.

IMG_8304.jpg

Ak Charlieho najlepším priateľom a ochrancom môže byť dobermanka Trinity, tak prečo by moji alteri tiež nemohli vyzerať “nebezpečne”…

Masky sú občas potrebné len na to, aby sa nestratil niekto iný… ako Johnny. A preto sa občas zamaskujeme do “nebezpečne” vyzerajúcich ľudí… v skutočnosti sme len zranení a nevieme ako o svojich zraneniach hovoriť ďalej…

Toľko na dnes. Je nedeľa priatelia… mobily neklamú 🙂

IMG_8412.jpg