Roztrieštený život sa dá žiť.

Po poslednom blogu mi prišlo mnoho správ o tom, či som okej, či žijem, mnoho správ o tom, čo sa mám modliť, čo mám pozerať, ako mám správne žiť, rôzne návody a nápady… aby

IMG_8251.jpg

som bola uzdravená… za čo Vám všetkým ďakujem – nič z toho som nepoužila. 

Prečo? Lebo asi neviem o tom, že som chorá. Dobre – mám roztrieštenú myseľ, či osobnosť na viac ako “obyčajní ľudia”…

Ale dávať nápady na to, ako sa “zbaviť niektorých častí” = dávate mi návod na samovraždu. Lebo každý jeden kúsok z toho celého som ja.

Existuje ďalší slovenský bloger na tému Disociatívnej poruchy identity. https://mozaikovyzivotdid.wordpress.com/ odporúčam prečítať si to. Pochopíte oveľa viac. Ja sa snážim rozdýchať svoje emócie a byť jemná na tento svet. Niektorí ľudia to vedia spraviť na rovinu. Ja skláňam klobúk pred všetkými, ktorí sa nehanbia povedať o tom, ako to naozaj je. Ďaľšou takou osobou je Veronika Tenebra Žabková – môžete ju sledovať na FB, alebo možno pridať k priateľom, aby ste pochopili, ako funguje jej život s Hraničnou poruchou osobnosti. Dávam do pozornosti, že nejde o rovnakú diagnózu ako mám ja.

Poviem Vám pravdu. Po tej modlitbe – 16.8 som sa naozaj chcela zabiť. Vyháňali zo mňa snáď všetko, čo sa dá…. až sa stalo, že 3.9 sedela na terapii a nevedela som terapeutke opísať nič z predchádzajúcich dní. Bola som akoby v režime “prežitia”, jednoducho mi prepínalo z jednej osobnosti do druhej. A mám tak obrovskú fugu v tom, čo som žila ako nikdy predtým.

Ešte v ten deň som sa stretla nielen s terapeutkou T., ale aj doktorom D., ktorí sa ma snažili posunúť do toho, aby som vyšla z toho stresu a začala trochu oddychovať. Len sa stalo, že kamoška potrebovala spoveď. A mne napadlo jediné miesto, kde je pre mňa spoveď vždy bezpečná a láskavá – Rodinkovo. No okrem 2 kňazov tam bolo ďalších 20 na seminári. Tak som cestou premýšľala, aké to bude. Hlavne stretnutie s M. a musím povedať, že ešte som len vošla do jedálne, kde zrovna obedovali sa mi roztriaslo celé telo strachom, chcelo prejsť do panického záchva

IMG_8187.jpg

tu, keď ma chcel privítať a objať… jednoducho sa ho niekto vo mne bojí… ja nie. Ale dobre, že som tam šla. Bol aj Charlie – samozrejme. Jazdu autom miluje – pokiaľ je šofér bezpečný. A bol. Tak si to užíval. Stretli sme spolu piatich kňazov kňazov, troch v habitoch a dvoch bez – jeden z nich bol M., ktorý mi je ako duchovný otec, hoci nerozumie stále, čo sa pri tej modlitbe stalo. A druhý z ďalekých Čiech slovák T., ktorý mi je ako brat. Naozaj. Stále riešil to ako má Charlie zatočný chvost, alebo prečo krochká, chrápe, prdí… a podobné veci. Tak som mu povedala, že je srandovný a že mu počas kázni rátam koľko krát použije slovo “Jo” – až som si uvedomila, že ho vďaka/kvôli nemu ja sama používam skoro stále. Ale to mu nehovorte 🙂

Bolo to celkom komické – ísť na prechdázku s piatimi kňazmi, kde Charlie kráčal vpredu, akoby viedol kam máme ísť a ťahal rehoľných bratov za habity. Potom mi dali kňazské požehnanie, pri ktorom som plakala, lebo M. ma odprosoval na kolenách za všetko, čo sa udialo v mojom živote… celá modlitba skončila tak, že som sa ich spýtala “kde je moje prasiatko” – čo značilo, že mi zase preplo a nebolo mi jedno, že je niekde v lese sám. Ale nakoniec po našom pískaní a vykrikovaní: “Charlie” sa objavil… celý šťastný, že sa sám vyvenčil, lebo ho tá modlitba nudila.

Chcem Vám povedať, že ten režim prežitia sa udial hlavne kvôli hnevu, ktorý neviem vyjadriť, ani prejaviť. A nechcela som, aby sa zo mňa stal ten Hulk.

IMG_8258.jpg

Tak ani neviem povedať, kým som konkrétne bola. Niektorí altery/osobnosti sú obranné, chránia Vás za všetkých okolností a ja viem, že jedným z nich je Mike, ktorý bol síce rozhodnutý odísť a integrovať sa. Ale po tej modlitbe to nedal.

Tak možno tomu bolo tak… možno Alpha prezvala kontrolu nad tým všetkým… niektorí altery/osobnosti sú zvieracie, alebo nejaké scifi, fantazijné… ale hlavne, že som prežila. O deň neskôr som sa takmer rozplakala na Pokračujúcej Ceste v stacionári, že ja sa snažím prežiť aj kvôli súrodencom, Š., ale aj samotnej terapeutke, lebo už dobrých pár rokov investuje do mňa viac ako investuje nemocnica s platom do nej. Niežeby mi to povedala… niektoré vecí jednoducho viete.

Poviem Vám, že mne nie je jedno, že je o ten stacionár málo starané a chcela by som sa stretnúť s tým, kto je za tým, aby som mu vysvetlila, že niektorí ľudia – napríklad ja, ho naozaj potrebujeme. Neviem, či tomu rozumiete, alebo nie. Ale mne pomohol, pomáha – a tak ja len robím to isté voči nemu.

Prišla som domov a zistila, že Charlie zjedol nejaké otrávené jedlo – týmto “ďakujem” novodubničanom, ktorí hádžu na miesta, kde môže byť pes na voľno surové mäso naplnené jedom, či klincami. Okrem iného mal vred v oku. Ja som bola zase rosypaná – jednak som šla z lekárne, kde som nechala viac ako 30€ – lebo som sa tam vrátila a napadlo mi kúpiť si nejaké lieky na pečeň, keď už mám tak veľa liekov. Nakoľko mi je Charlie maximálne blízky, tak som o neho mala neskutočný strach. Vybrala som sa na Novú k doktorovi, dostal tri injekcie, na ďalší deň ďalšie, má vred v oku, musím mu kvapkať 5krát za deň antibiotiká, plus dávať nejaký krém do toho oka. Poviem Vám – stalo sa to tesne potom, ako som zvažovala hospitalizáciu už neviem po koľký krát.  Tam som nechala dokopy okolo 80-90€ za sono, injekcie, lieky, krémy a všetko možné. Ale nakoľko bol Charlie v stave v akom bol, tak sa opäť vo mne prebudil niekto vďaka komu žijem. A mimochodom, od stredy sa zo mňa stal oficiálne zberač Charlieho hovien, ktoré skladujem v pohári na balkóne.

Tak si hovorím, že paráda. Život, ako má byť. Dvaja ľudia z troch sa mi ospravedlnili a tak túto kapitolu nechávam ísť. Nevadí, že Renča nevie uznať, že disociatívna porucha identity existuje a že mi narušila celý systém a aj naše pr

IMG_8217.jpg

iateľstvo. Rozhodla som sa jej odpustiť – už kvôli tomu, že v samotnom slove odpustenie je slovo pustenie… a tak verím, že sa naše cesty už neskrížia. Hoci viem, že finančne je na tom v poriadku, neposlala ani kúsok z tých 500€ na lieky, a vlastne celkovo ani na jednu sms neodpovedala. Takže modlitba s ňou už neprichádza do úvahy. Stretnutie s ňou, možno za prítomnosti Charlieho frajerky alebo niekoho, pri kom strach nemám. Teda, Charlie a Trinity – sú skôr asi ako mama a syn. Ale s ňou a s jej pani sa cítim naozaj bezpečne…

IMG_8263.jpg

Foto neni úplne čisté, lebo sa naťahovali o hračku… a človek, keď na to hľadí, tak by povedal, že ona ho za každú cenu necháva vyhrať… ako sa to s deťmi občas robí. A občas ho aj pokarhá, keď niečo spraví…

Čakáme na moju prvú PN… aby sa veci začali hýbať, chcela by som si zaplatiť aspoň jeden z dvoch úverov, ktorý má 1462€, tak si  u brata odkladám peniaze. Ale tento týždeň mi to prišlo už nenormálne – hlavne kvôli všetkým tým liekom pre mňa i Charlieho… aby sa dal dokopy. A ja tiež. Verím, že si potom stihnem vybaviť ešte aj invalidný dôchodok a postupne pôjdu veci lepšie. Okrem predsavzatia, že prežijem do ďalšieho dňa som si stanovila nové – že v decembri 2019 si budem môcť kúpiť konečne Cactus a slobodne šoférovať… len musím sa viac venovať samej sebe a svojim emóciam a prežívaniu, aby som pochopila, čo je pre mňa potrebné – ako pre Mikea, ktorý zostal, lebo sa mu zdalo, že to systém bez neho nedá. Ktovie.

Ale aspoň viem, že integrácia je možná – keď človek chce a snaží sa.

Ak by ste sa chceli stať podporovateľom môjho blogu, alebo denného stacionára v TN, tak môžete tak spraviť na môj účet – len v prípade, že ide o stacionár, dajte to do poznámky.

Moje číslo účtu je: SK19 0200 0000 0019 4810 7253

Blog môj aj ostatných môžete zdielať ďalej… nech svet vie, že sme stále nažive.

Mimochodom: Speedy Prdko je stále na predaj – v prípade rýchleho a milého jednania sa viem dohodnúť o cene:

https://auto.bazos.sk/inzerat/88972493/Opel-Meriva-16-automat.php